Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/244/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. V.V., 2/ E. V., 3/ V.

V., všetkých zastúpených JUDr. R.T., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej F.,

zastúpenej JUDr. T.G., advokátom so sídlom v K., o ochranu osobnosti a náhradu škody,

na dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. júna 2011, sp.zn. 16

Co 29/2011 takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 173,23 € do rúk JUDr. R.

T., advokáta so sídlom v K., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 14. októbra 2010, č.k. -556 zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody spoločne a nerozdielne vo výške

1 659,70 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ďalej zaviazal žalovanú zaplatiť

žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu 30 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,

žalobkyni 2/ nemajetkovú ujmu v sume 30 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku

a žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu v sume 10 000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku. Žalovanú tiež zaviazal nahradiť žalobcom trovy konania, a to žalobcom 1/ a 2/

vo výške 13 688,85 € spoločne a nerozdielne, žalobkyni 3/ vo výške 3 449,74 €, všetko do 3

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a taktiež aj trovy štátu vo výške 2 616,96 € na účet súdu

do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1 až 3,

a . Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že

pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému M. V. došlo k porušeniu povinností

žalovanej. Poukázal predovšetkým na znalecký posudok MUDr. G.,

2

z ktorého vyplynulo, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupovala

v súlade so všetkými dostupnými poznatkami lekárskej vedy. Konštatoval, že neboli včas

vykonané sledovania a špecializované vyšetrenia, ktoré boli v danom prípade nevyhnutné.

Vykonané znalecké dokazovanie preukázalo príčinnú súvislosť medzi konaním, resp.

opomenutím povinností žalovanej a smrťou nebohého M. V., syna žalobcov 1/ a 2/

a brata žalobkyne 3/. Uzavrel, že v konaní sa jednoznačne preukázali aj nedostatky pri vedení

zdravotnej dokumentácie, ktoré vyvrcholili v konaní predložením RTG snímok nebohého

po takmer piatich rokoch od začatia súdneho konania a tri roky od podania prvého znaleckého

posudku a že ani nemusí ísť o snímky nebohého, keďže dátum vyhotovenia RTG snímok sa

nezhoduje s dátumom hospitalizácie pacienta. Mal za to, že dokazovanie preukázalo základ

nároku žalobcov, a to neoprávnenosť zásahu žalovanej do práva na ochranu súkromia

žalobcov, ktorým je v danom prípade spôsobenie úmrtia člena rodiny. Konštatoval, že smrť

M. V. je neodvrátiteľný fakt, ktorý natrvalo rozhodujúcim spôsobom pretrhol rodinné a citové

väzby s rodičmi, ako aj jediným súrodencom. Nečakaná smrť nebohého musela byť podľa

súdu skutočnosťou s dôsledkami na existujúci súkromný život žalobcov 1/ až 3/ absolútne

nepredstaviteľnou a žalobcovi sa s ňou bezpochyby vyrovnávajú len veľmi ťažko. Dospel

k záveru, že nemateriálne zadosťučinenie by bolo v tomto prípade jednoznačne

nepostačujúcim, a preto je tento zásah do práva na súkromie žalobcov potrebné určitým

spôsobom reparovať priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Požadovanú

náhradu zo strany žalobcov vo výške 66 387,84 € jednotlivo pre žalobcov 1/ a 2/

a pre žalobkyňu 3/ vo výške 33 193,92 €, považoval za neadekvátnu a privysokú a zohľadnil

aj istý stupeň spoluzavinenia nebohého, ktorý z vlastnej vôle konzumoval vo zvýšenom

množstve alkohol a potom sa pri „šmýkaní“ po zábradlí osudným spôsobom zranil. Preto

priznal rodičom nebohého, žalobcom 1/ a 2/ jednotlivo sumu 30 000 € titulom nemajetkovej

ujmy a sestre, žalobkyni 3/ sumu 10 000 a v prevyšujúcej časti požadovanej nemajetkovej

ujmy žalobu zamietol. Rozhodoval aj o uplatnenej škode žalobcov 1/ a 2/ týkajúcej sa

náhrady nákladov spojených s pohrebom ich syna v celkovej výške 60 169,50 Sk, keďže tieto

boli preukázané listinnými dôkazmi a považoval ich aj za primerané podľa ustanovenia § 449

ods. 2 . Výrok o trovách konania odôvodnil podľa

O náhrade trov konania štátu rozhodol s poukazom na

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 20. júna 2011, sp.zn. potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa s výnimkou výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu

3

zamietol. Žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 704,80 €

a žalovanej uložil povinnosť uhradiť ju žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne do troch dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet JUDr. R.T., advokáta. Žalobkyni 3/ priznal

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 188,38 € a žalovanej uložil povinnosť nahradiť

ju žalobkyni 3/ v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

JUDr. R.T., advokáta. Považoval za nepochybné, že na úplne zistenie skutkového stavu súd

prvého stupňa vo veci vykonal potrebné a rozsiahle dokazovanie, okrem iného aj znalecké

dokazovanie znalcom MUDr. P. G.. Uviedol, že súd prvého stupňa zo záverov tohto znalca

vychádzal, pričom mal za to, že medzi postupom žalovanej a smrťou nebohého je príčinná

súvislosť. Ďalej mal za to, že správne sú aj závery súdu prvého stupňa o nedostatkoch vo

vedení zdravotnej dokumentácie. Stotožnil sa

so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní bola preukázaná neoprávnenosť zásahu

žalovanej, a to nedostatočne včasným diagnostikovaním rozsahu poranení následkom úrazu

nebohého. Uviedol, že zdravotnú starostlivosť žalovaná neposkytla v súlade s poznatkami

lekárskej vedy, sledovanie životných funkcií nebolo vykonané v požadovanom rozsahu

a potrebné rozhodujúce úkony neboli vykonané včas. Za správny považoval aj spôsob,

ktorým sa zaoberal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, keď bral

do úvahy, že v danom prípade išlo o poškodeného, ktorý bol jediným prvorodeným synom

žalobcov. Jeho smrťou došlo k pretrhnutiu rodinných citových väzieb s rodičmi a jediným

súrodencom - sestrou. Nečakaná smrť mala dôsledky na ich existujúci život, skutočnosť,

s ktorou sa museli vyrovnávať, a preto, podľa jeho názoru, je nemajetková ujma v súdom

prvého stupňa priznanej výške primeraná. K odvolacej námietke žalovanej, že v súvislosti

s výškou priznanej ujmy nebol objektívne zisťovaný stav napr. tým, či nebohý žil s rodinou,

či s ňou vychádzal dobre, resp. či nebol rozhádaný a pod., dodal, že je bez pochýb, že

v prípade nebohého išlo o nečakanú smrť, ktorá správnym postupom v zmysle súčasnej

lekárskej vedy nemusela nastať, ak by boli sa využili všetky potrebné zdravotnícke úkony

a vyšetrenie, ktorými súčasná lekárska veda disponuje. Za nadbytočné považoval

dokazovanie, či smrť syna môže zmeniť život rodičov alebo sestre, pretože mal za to, že

v každej rodine je smrť blízkeho príbuzného nepredstaviteľnou skutočnosťou, s ktorou sa

každý ťažko vyrovnáva. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdil v

zmysle ustanovenia O trovách odvolacieho konania rozhodol podl'a

v spojení s ustanovením

Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Namietala, že konanie pred

súdmi je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení K odňatiu možnosti

konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia došlo podľa jej názoru tým, že jej bolo odňaté

jej procesné právo na vykonanie riadneho dokazovania, na bránenie sa voči tvrdeniam, ako aj

právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim. Namietala, že žalobcovia iba tvrdili, avšak

ničím nepreukázali, že skutočne došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že

keďže o tejto skutočnosti (zásahu do práva na ochranu osobnosti) sa neviedlo žiadne

dokazovanie, žalovanej tak konajúce súdy odňali akúkoľvek možnosť vyjadrovať sa

k dôkazom, k návrhom, navrhovať dôkazy a pod. Ďalej uviedla, že konajúce súdy pochybili

aj v tom, že v konaní, ktoré bolo výlučne návrhovým, svojim konaním a rozhodnutím

nahradili procesnú aktivitu žalobcov a to tým, že prvostupňový súd sám vyzval žalobcov, aby

v lehote 10 dní zaslali súdu písomný popis zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, ako aj

tým, že odvolací súd takúto aktivitu súdu prvého stupňa schválil. Navrhla, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že je podľa ich názoru

neprípustné a navrhli ho odmietnuť, a priznať náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej

nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Žalovaná existenciu procesných vád konania v zmysle až g/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

v zmysle ku ktorej malo dôjsť tým, že nižších stupňov nevykonali

potrebné dokazovanie na preukázanie skutočnosti, či smrťou M. V. došlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcov, a teda neúplne zistili skutkový stav veci, čím žalovanej

6

znemožnili vyjadrovať sa k dôkazom, návrhom na vykonanie dokazovania, právo navrhovať

dôkazy a pod.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle sú vlastné tri pojmové

znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo

v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

K námietke žalovanej, že súdy nižších stupňov vo veci nevykonali potrebné

dokazovanie, v dôsledku čoho neúplne zistili skutkový stav dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bol považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle Ak k tejto nesprávnosti v súdnom

konaní dôjde, nie je ňou samou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka

konania. Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže

prípadne zakladať tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne

prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde). Takáto vada sama osebe prípustnosť

dovolania nezakladá.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (viď ). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená

ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (viď ). Z toho

vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (viď IV. ÚS

329/04).

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne

pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia

zásada. Súd určí rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykonaná. Účastníci sú povinní

prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky

potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď ) a sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí,

aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi

konania ( ods. l , ). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky

navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle (viď

R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môže prípadne viesť k nesprávnym

skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosť zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej

je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo

na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). Zásada rovnosti strán v

civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje

občianskoprávny súd ().

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje ,

podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je

povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Dovolateľka namieta, že k porušeniu práva na rovnosť v konaní došlo tým, že súd

na pojednávaní dňa 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako došlo

k zásahu práva na ochranu osobnosti. Uviedla, že týmto spôsobom súd nahradil procesnú

aktivitu žalobcov.

Ako bolo uvedené, v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má

jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením

v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti

nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení

je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani

povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti

označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne

okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade žalobcovia už v návrhu na začatie konania uvádzali, že k zásahu

do ich osobnostného práva došlo smrťou M. V. (syna žalobcov 1/ a 2/ a brata žalobkyne 3/),

ktorá nastala v dôsledku neposkytnutia potrebnej zdravotnej starostlivosti žalovanou. Opísali

postup žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý považovali za nedostatočný

a v rozpore so o zdravotnej starostlivosti a zmienili sa aj, že

takýmto konaní došlo k zásahu do osobnostného práva

na súkromný a rodinný život, osobitne do práva na vnútorný, citový život a vzťah k inej

osobe. Súd prvého stupňa zameral dokazovanie v prvom rade za zistenie a preukázanie

skutočností, či žalovaná porušila svoje povinnosti stanovené ,

pričom zo spisu je zrejmé, že obe procesné strany, tak pri tvrdení, ako aj pri preukazovaní

skutkových okolností boli rovnako aktívne a súd neznevýhodnil jednu stranu na úkor druhej.

Pokiaľ súd na pojednávaní 22. apríla 2010 vyzval žalobcov, aby zaslali písomný popis, ako

došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, dovolací súd uvádza, že súd prvého stupňa

v súlade s prejednacou zásadou vyzval žalobcov na odstránenie neúplností ich tvrdení

o zásahu do práva na ochranu osobnosti, pričom ich nenaviedol, akým spôsobom (s poukazom

na konkrétne hmotnoprávne postavenie ) tak majú urobiť. Na druhej

strane súd prvého stupňa žalovanej vytvoril možnosť, aby sa k týmto tvrdeniam žalobcov

vyjadrila (zaslaním týchto stanovísk právnemu zástupcovi žalobcov, č.l. 422 spisu).

Z uvedeného je zrejmé, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nezachovali rovnosť účastníkov

konania, porušili princíp kontradiktórnosti konania alebo že by niektorú z procesných strán

na úkor druhej zvýhodnili. Dovolanie preto podľa prípustné nie je.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

10

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní nebola žalovaná úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalobcom 1/ až 3/ ( v spojení s

a ). Žalobcovia 1/ až 3/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady

trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a trovy tohto

konania vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta

za právnu službu, ktorú poskytol žalobcom 1/ až 3/ vypracovaním vyjadrenia z k dovolaniu

žalovanej ( vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb). Pri výpočte sadzby tarifnej odmeny vychádzal

z vyhl. č. , keď vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka tarifnou hodnotou je suma 2 000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy s tým,

že podľa vyhlášky č. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži

o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb. V danom prípade ide

o zastupovanie troch osôb na strane žalobcov. Pri tarifnej hodnote 2 000 € je základná sadzba

tarifnej odmeny 91,29 €, pričom po znížení o 50 % z dôvodu zastupovania spoločným

právnym zástupcom základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu 45,65 € pre každého

zo žalobcov, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 hore cit. vyhlášky)

7,41 € u každého zo žalobcov, ako aj daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % (§ 18 ods. 3

vyhlášky č. ) v sume 28,87 € predstavuje spolu 173,23 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. apríla 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

11