Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z.,

zastúpenej advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

v Nových Zámkoch č. k. -120 z 18. októbra 2001 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -129 z 30. novembra 2001 a uznesením Okresného

súdu v Nových Zámkoch č. k. -136 z 15. mája 2002 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -146 z 28. júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra

2002 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, N. Z., v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu

v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) č. k. -120 z 18. októbra 2001

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 441/01-

129 z 30. novembra 2001 a uznesením okresného súdu č. k. -136 z 15. mája 2002

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -146 z 28. júna 2002 a žiadal tieto

rozhodnutia zrušiť a zároveň priznať mu „finančné zadosťučinenie“ vo výške 200 000 Sk.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uvedenými uzneseniami okresného súdu bola

sťažovateľovi ako „žalovanému“ uložená podľa

(ďalej aj „OSP“) poriadková pokuta vo výške 3 000 Sk, resp. 5 000 Sk, s odôvodnením

v prvom prípade, že sťažovateľ „bez dôvodu neuposlúchol príkaz súdu, pričom je zrejmé, že

žiadané doklady musí mať k dispozícii, iným spôsobom nie je možné ich zadovážiť a toto

konanie súd považuje zároveň za hrubé marenie postupu súdu v konaní“, a v druhom

prípade, že sťažovateľ „opakovane a napriek tomu, že mu musí byť zrejmé, že povinnosť

predložiť požadované doklady je povinný splniť (viď rozhodnutie KS Nitra z 30. 11. 2001),

bezdôvodne a hrubým spôsobom sťažuje postup súdu a jeho rozhodnutie vo veci, ktorú nie

je možné bez predloženia uvedených dokladov posúdiť“. Krajský súd rozhodujúc na

základe odvolania podaného sťažovateľom tieto uznesenia okresného súdu označenými

uzneseniami potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ porušenie označených základných práv videl predovšetkým v tom, že

okresný súd napadnutými uzneseniami „uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu za to, že

odmietol predložiť doklady proti sebe a proti jeho vôli“ a krajský súd tieto uznesenia

okresného súdu potvrdil „napriek tomu, že a) podľa nálezu pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. 43/95 je výsostným právom účastníka konania v občianskom

súdnom konaní rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu dodá, pričom s týmto

dôvodom v odvolaní sťažovateľa sa nevysporiadal, b) podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva kto je obvinený z trestného činu, nie je povinný prispievať k obviňovaniu

vlastnej osoby predkladaním dokumentov, čo primerane platí aj pre ukladanie poriadkovej

pokuty v sporovom občianskom súdnom konaní“. Sťažovateľ poukázal v tejto súvislosti na

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Funke c. Francúzsko.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že uznesenie krajského súdu z 30. novembra 2001 mu bolo

doručené 5. februára 2002 a uznesenie krajského súdu z 28. júna 2002 mu bolo doručené

4. októbra 2002. Nakoniec sťažovateľ v súvislosti s odôvodnením výšky požadovaného

„finančného zadosťučinenia“ uviedol, že „je v dôsledku rozhodnutí v tiesni a nemá dôveru

v súd, ktorý by podľa zákona mal nestranne rozhodovať o jeho veci aj v prípade, že je

pasívnym účastníkom občianskeho súdneho konania“, a že mu „hrozí, že súd bude vo

vymáhaní dokladov úspešne pokračovať, čím v konaní môže byť neúspešný napriek tomu,

že žalobca zrejme nezvláda a nezvládne bremeno dôkazu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pretože vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2001

v spojení s uznesením krajského súdu z 30. novembra 2001 bola už sťažnosť sťažovateľa

uznesením ústavného súdu z 25. apríla 2002 sp. zn. odmietnutá ako podaná

oneskorene, bolo potrebné v tejto časti predmetnú sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť

podľa . V každom prípade bola sťažnosť v tejto časti

podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v ,

t. j. lehota dvoch mesiacov od 6. februára 2002, keď uvedené uznesenie okresného súdu

v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť.

Naproti tomu sťažovateľ podal včas predmetnú sťažnosť, pokiaľ ide o napadnuté

uznesenie okresného súdu z 15. mája 2002 v spojení s uznesením krajského súdu z 28. júna

2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2002 a v tento deň nadobudlo aj

právoplatnosť. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade môže byť

predmetom jeho posúdenia výlučne uznesenie krajského súdu, pretože vo vzťahu

k namietaným nedostatkom v uznesení okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny

opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť

k porušeniu základných práv podľa označených článkov a Dohovoru, sú teda

výsledkom napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z tohto uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd prejednal vec podľa

a a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je

dôvodné. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol, že „predmetom

konania sú mzdové nároky žalobkyne na zaplatenie mzdy a náhradu za nevyčerpanú

dovolenku počas trvania pracovného pomeru voči žalovanému ako bývalému

zamestnávateľovi. Žalobkyňa k návrhu pripojila listinné dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok

a ktoré mala k dispozícii, t. j. pracovnú zmluvu, doklad o skončení pracovného pomeru,

výplatné pásky, výzvu na zaplatenie mzdy a náhrady mzdy. Žalovaný v písomnom

vyjadrení k návrhu uplatnené nároky považoval za neodôvodnené a žiadal žalobu

zamietnuť. Súd prvého stupňa v priebehu konania vyzval žalovaného, aby predložil súdu

listinné dôkazy – mzdové listy žalobkyne za mesiace jún, august, september a október

a výplatné pásky za tieto mesiace s potvrdením o prevzatí mzdy, ďalej doklad o čerpaní

dovolenky za mesiace jún, júl, august, september a október 2000. Žalovaný odmietol

doklady predložiť, preto mu súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 3 000 Sk uznesením

zo dňa 18. 10. 2001 č. k. -120, ktoré napadol odvolaním žalovaný. O jeho

odvolaní odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 30. 11. 2001 č. k. -129 tak,

že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto

rozhodnutia súd prvého stupňa opätovne vyzval žalovaného na predloženie dokladov, no

žalovaný znovu odmietol doklady predložiť s odôvodnením, že výzve „odmieta“ vyhovieť,

keďže nie sú splnené procesné podmienky, aby bol povinný predložiť požadované dôkazy“.

Krajský súd s odvolaním sa na a a na svoje závery vyslovené

v predchádzajúcom rozhodnutí nakoniec uviedol, že „odvolací súd nemohol hodnotiť

odvolanie žalovaného ako dôvodné, pretože súd prvého stupňa mu uložil v súlade

so zákonom povinnosť predložiť vyššie uvedené listiny, keď bez týchto listín nemôže vec

správne posúdiť a rozhodnúť. Z dôvodu, že žalovaný túto povinnosť opakovane nesplnil,

prvostupňový súd správne hodnotil takéto jeho konanie ako hrubé sťažovanie postupu súdu.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k tomu, že súd prvého stupňa postupoval v súlade

s ustanovením , keď žalovanému uložil poriadkovú pokutu vo výške

5 000 Sk za vyššie uvedené hrubé sťažovanie postupu v konaní, pre ktoré doposiaľ nebolo

o návrhu rozhodnuté“.

Práva na súdnu ochranu zaručeného v sa možno domáhať podľa

ods. 1 len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd pri

uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd uložil sťažovateľovi

povinnosť predložiť mzdové listy a ďalšie označené dôkazy v občianskom súdnom konaní,

ktoré sa pred ním začalo a vedie na základe žaloby, ktorú proti sťažovateľovi (právnickej

osobe a zároveň podnikateľovi v zmysle ) podala jeho

bývala zamestnankyňa s návrhom na rozhodnutie o mzdových nárokoch, pretože usúdil, že

požadované listiny potrebuje pre riadne zistenie skutkového stavu prejednávanej veci.

Okresný súd túto požiadavku oprel o , podľa ktorého predseda senátu

môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám

od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby. Následné odmietnutie sťažovateľa vyhovieť

tejto povinnosti okresný súd posúdil ako hrubé sťaženie postupu konania sťažovateľom

a podľa mu uznesením uložil poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk, ktorú

považoval za primeranú vzhľadom na opakované neuposlúchnutie príkazu súdu. Krajský

súd toto rozhodnutie okresného súdu a postup, ktorý mu predchádzal, v odvolacom konaní

preskúmal a napadnutým uznesením, v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré odvolanie

sťažovateľa nepovažuje za odôvodnené s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia, ho

potvrdil.

Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa

musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie

a rozvíjanie ( ) (napr. ). V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na

základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,

ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné

a závažné pochybnosti ( ). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda

predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie

zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa

so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46). V tejto

súvislosti Európsky súd pre ľudské práva overuje, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danej veci sa občianske súdne konanie

nachádza ešte len v štádiu dokazovania (zisťovania skutkového stavu potrebného pre

rozhodnutie o mzdových nárokoch uplatnených v žalobe) vykonávaného okresným súdom

v rámci výkonu jeho právomoci konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania,

keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej. Táto skutočnosť vzhľadom na

princíp subsidiarity ustanovený v zásadne bráni ingerencii ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov a neumožňuje mu v súčasnosti

posúdiť, či toto občianske súdne konanie ako celok zodpovedá garanciám spravodlivého

konania v zmysle Dohovoru, resp. v zmysle , ktorý podľa

judikatúry ústavného súdu je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až 50) (napr. I. ÚS

56/01). V tomto smere bola predmetná sťažnosť podaná predčasne. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov konať o veci, ktorej sa žaloba podaná proti

sťažovateľovi týka, je teda opodstatnená len v rozsahu, v ktorom samotné napadnuté

uznesenie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi je nezlučiteľné s alebo

Dohovorom.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli

spochybniť právne závery krajského súdu o zákonnosti postupu okresného súdu a uloženia

poriadkovej pokuty sťažovateľovi alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či

svojvoľné.

Právny názor, podľa ktorého „je výsostným (slobodným) právom účastníka

rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu dodá“, na ktorý sa v konaní pred ústavným

súdom odvolal sťažovateľ, bol ústavným súdom vyslovený v rámci abstraktnej kontroly

ústavnosti zákona (), ktorá sa týkala okrem iného otázky, či

zákonom prípustný vstup prokurátora do sporového (občianskeho súdneho) konania je

porušením ústavného práva autonómie vôle strán (účastníkov konania), ktoré možno

vyvodiť z prvej vety v spojení s (). Toto

právo, ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo účastníka konania

a obsahuje v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými i procesnými právami

v občianskom súdnom konaní, však neposkytuje účastníkovi konania všeobecnú a absolútnu

ochranu (imunitu) pred svojvoľným neuposlúchnutím príkazu súdu daného v rámci výkonu

jeho právomoci prejednať a rozhodnúť občianskoprávny spor o právo, ktorý sa pred ním

začal.

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje

právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne

upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi (pozri cit. rozsudok Komanický,

). Ústavný súd konštatuje, že neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej

úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.

V danej veci všeobecné súdy opreli svoju právomoc, čo sa týka príkazu predložiť

mzdové listy a ostatné označené listiny, ktoré sú v držbe sťažovateľa, o príslušné

ustanovenia druhej hlavy tretej časti , ktoré upravujú

dokazovanie. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že

všeobecné súdy nesprávne vyložili a uplatnili tieto ustanovenia. Takisto sťažovateľ ani

v konaní pred všeobecnými súdmi, ani v konaní pred ústavným súdom netvrdil, že

požadované listiny nemá v držbe, resp. neuviedol žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu

bránila v ich predložení, pričom ide prevažne o účtovné písomností, ktoré sú podnikatelia

vzhľadom na ich viacúčelové použitie v právnych vzťahoch povinní viesť (§ 35

) a niektoré z nich, ako napríklad mzdové listy, dokonca po určitú

dobu uschovávať (pozri o účtovníctve v znení

neskorších predpisov, ktorý bol platný a účinný v relevantnom čase). Princíp efektívnej

súdnej kontroly vyplývajúci z označených článkov a Dohovoru by stratil zo svojej

účinnosti, keby všeobecné súdy neprijali opatrenia proti ľubovoľnému odmietnutiu

predložiť účtovné písomnosti, ako napr. mzdové listy, za účelom umožnenia zamestnancovi

dovolať sa súdnej ochrany svojich mzdových nárokov proti svojmu (bývalému)

zamestnávateľovi, ktorý ich v konaní pred súdom popiera.

Ústavný súd nevidí v tvrdeniach zástupcu sťažovateľa žiadnu takú okolnosť alebo

dôvod, pre ktoré by predloženie napr. mzdových listov súdu malo sťažovateľa dostať do

podstatne nevýhodnejšej situácie oproti tej, v ktorej je jeho odporca (žalobkyňa), alebo inak

by mohlo porušiť princíp rovnosti zbraní, pretože k vykonaniu dôkazu mzdovými listami

a ostatnými požadovanými písomnosťami sa sťažovateľ (jeho zástupca) môže v konaní pred

súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania. Okrem toho proti

dôvodu, že v dôsledku úspešného pokračovania vo vymáhaní dokladov sťažovateľ

„v konaní môže byť neúspešný napriek tomu, že žalobca zrejme nezvláda a nezvládne

bremeno dôkazu“, možno rovnako dobre uviesť dôvod, že všeobecný súd, ktorý „dôkazy

hodnotí podľa svojej úvahy“ v intenciách , môže žalobe proti nemu v plnom

rozsahu vyhovieť na základe skutkového stavu zisteného z dôkazov, ktoré mohol vykonať, s

prihliadnutím pritom „na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli

účastníci“, t. j. aj na to, že súd nemohol vykonať ďalšie dôkazy potrebné pre zistenie

skutkového stavu z dôvodu, že zástupca sťažovateľa (žalovanej právnickej osoby) ich

vedome a bez primeraného dôvodu odmietol na žiadosť súdu predložiť.

Pokiaľ teda okresný súd a následne krajský súd posúdili neuposlúchnutie príkazu

súdu predložiť požadované písomnosti ako hrubé sťaženie postupu konania sťažovateľom

a uložili mu za to poriadkovú pokutu podľa , toto procesné opatrenie

sledovalo legitímny cieľ zabezpečiť zamestnancovi v spore s jeho bývalým

zamestnávateľom okrem riadneho a bezprieťahového súdneho konania prístup k tým

dokladom, ku ktorým prístup nemá a ktoré jeho bývalý zamestnávateľ ako podnikateľ

zamestnávajúci zamestnancov je povinný na základe zákona viesť a po určitú dobu

uschovávať a ktoré odmieta predložiť súdu výlučne v snahe zabrániť bývalému

zamestnancovi dovolať sa proti nemu efektívnej súdnej ochrany.

Pokiaľ ide o primeranosť tohto opatrenia, ústavný súd konštatuje, že hoci pripustil

ako možný aj taký postup všeobecného súdu, pri ktorom by všeobecný súd namiesto

opakovaného postihnutia sťažovateľa za neuposlúchnutie príkazu súdu rozhodol vo veci

samej na základe vyhodnotenia doteraz vykonaných dôkazov v intenciách § 132 v spojení

prípadne aj s , táto eventualita však nezakladá sama osebe právomoc ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov v otázke vedenia konania a dokazovania

svojím vlastným, keď inak podľa názoru ústavného súdu postup uplatnený okresným súdom

a následne potvrdený napadnutým uznesením krajského súdu nemožno považovať

z ústavného hľadiska za neudržateľný a neospravedlniteľný – teda inými slovami, keď

poriadková pokuta bola uložená v súlade so zákonom, keď jej uloženie spočívalo na

relevantných a dostatočných dôvodoch () a keď bol pritom zachovaný aj

primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty)

a sledovaným cieľom.

Napokon ústavný súd konštatuje, že poriadkovú pokutu uloženú v občianskom

súdnom konaní, ktorou bol postihnutý sťažovateľ, nemožno považovať za „obvinenie

z trestného činu“ ani za „trestnú“ sankciu a z tohto dôvodu na ňu aplikovať čl. 6 Dohovoru

(pozri Ravnsborg c. Švédsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. marca

1994). Podľa názoru ústavného súdu na túto pokutu nemožno ani primerane nazerať ako na

„zásah do práva obvineného mlčať a neprispieť k vlastnému obvineniu“, tak ako to

sťažovateľ uvádzal v sťažnosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (napr. ). Pretože ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení

citovaných v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami a Dohovoru, posúdil sťažnosť

v tejto časti (týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu z 28. júna 2002) ako

zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľ podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003