Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 43/95

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu

JUDr. Milana Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr.

Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej, JUDr. Štefana Ogurčáka,

JUDr. Richarda Rapanta, JUDr. Miloša Seemanna a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom

zasadnutí 10. septembra 1996 vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného

JUDr. Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta

Slovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej Petrom

Brňákom, predsedom ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, na

začatie konania podľa článku 125 písm. a) o vyslovenie

nesúladu čl. I bodu 6, a to 35 ods. 2 písm.f), ako aj čl. I bodu 49, t.j. 241a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok, o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) a o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl.

2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl.

144 ods. 1 takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie § 35 ods. 2 písm.f) v článku I bode 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa ,

o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) a o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, n i e j e v s ú l a d e

s ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19

ods. 2, a .

2. Ustanovenia § 241a ods. 1 a 2 v článku I bode 49 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa ,

o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) a o súdnych poplatkoch a

poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, n i e s ú v s ú l a d e s

ustanoveniami čl. 1, čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods.

2, , 2 a .

3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prezident Slovenskej republiky (ďalej len "prezident", resp. "navrhovateľ")

zastúpený JUDr. I. T., doručil 29. novembra 1995 Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa článku 125 písm.a)

Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu čl. I bodu 6, t.j. § 35 ods. 2 písm.f), ako aj čl. I

bodu 49, t.j. , (ďalej len

""), ktorým sa mení a dopĺňa , s

Slovenskej republiky (ďalej len "ústava").

Ústavný súd 19. decembra 1995 predbežne prerokoval návrh prezidenta a prijal ho na

ďalšie konanie a rozhodnutie o veci podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

(ďalej len "").

Návrh prezidenta ústavný súd zaslal 15. decembra 1995 predsedovi Národnej rady

Slovenskej republiky, ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky a predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

požiadal ich o vyjadrenie v lehote do 31. januára 1996.

Ústavný súd podstatu odôvodnenia návrhu prezidenta a stanoviská zaslané k tomuto

návrhu zhrňuje osobitne, a to pred posúdením ústavnosti jednotlivých napadnutých

ustanovení novely . Najprv sa zaoberá ústavnosťou

napadnutého § 35 ods. 2 písm.f) a potom ústavnosťou napadnutého § 241a novely

.

II.

Prezident v návrhu zdôvodňuje nesúlad ustanovenia § 35 ods. 2 písm.f) Občianskeho

súdneho poriadku v platnom znení s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55

ods. 1,2 a a nesúlad ustanovenia

(v platnom znení) s , , ,

ods. 1, , ,2, , 2 a Slovenskej

republiky.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky zo 14. septembra 1995, ktorým sa mení a

dopĺňa , o

notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov, bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 232 v čiastke 80 a nadobudol účinnosť

1. decembrom 1995.

1. Podľa názoru navrhovateľa ustanovenie § 35 ods. 2 písm.f) napadnutého zákona

nevyhovuje predovšetkým princípu autonómie vôle strán, ani dispozičnej zásade, ktorá je

jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania. Toto ustanovenie, so zreteľom

na svoju všeobecnosť, neumožňuje posúdenie, či vstup prokurátora sa týka takého druhu

konania alebo hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom je účasť prokurátora opodstatnená a v

súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.

"Princíp autonómie vôle strán je jedným zo základných princípov, ktoré

charakterizujú občianske právo hmotné, vrátane obchodného práva, v demokratickom a

právnom štáte ( ), ktorý sa zakladá na princípoch trhovej ekonomiky a chráni

slobodnú hospodársku súťaž (, 2 ). Princíp autonómie vôle strán sa - v

tom či onom rozsahu - výrazne uplatňuje aj v iných odvetviach súkromného práva.

Dispozičná zásada (so zákonom ustanovenými výnimkami v niektorých rodinnoprávnych a

pod. vzťahoch) je jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania.

Výnimky z uvedených hmotnoprávnych a procesných princípov možno pripustiť iba

v prípadoch, v ktorých odôvodnenosť sa dá vopred posúdiť ako výnimka svojím obsahom

plne odôvodnená a potrebná v demokratickom a právnom štáte. Takými výnimkami sú

prípady účasti prokurátora v civilnom procese dvoch autonómnych strán, uvedené v dosiaľ

platnom , až d) . Nemožno vylúčiť uzákonenie ďalšej

konkrétne vymedzenej výnimky, príp. výnimiek, ale iba za horeuvedených predpokladov.

Nové ustanovenie týmto požiadavkám nevyhovuje. Je úplne

všeobecné, preto nedovoľuje posúdiť, či vstup prokurátora sa týka takého druhu konania,

alebo takého hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom je účasť prokurátora odôvodnená, a či je v

demokratickom a právnom štáte potrebná.

od uzákonenia v r. 1963 (ale prakticky od roku 1950) až

do novely vykonanej , pripúšťal účasť prokurátora iba "v záujme

spoločnosti", alebo "ochrany práv občanov" (§ 35 ods. 1 v znení platnom do 31. decembra

1991). Z toho sa bez akýchkoľvek pochybností vyvodzovalo, že prokurátor nemôže vstúpiť

napr. do rozvodového konania, do iných manželských sporov, do prevažnej väčšiny iných

rodinnoprávnych konaní, do konaní o tzv. rýdzo osobných právach atď. Znenie § 35 ods. 2

písm.f) po posudzovanej novelizácii však neobsahuje nijaké vecné obmedzenie na

vstup prokurátora do konania. To znamená, že podľa svojvoľnej úvahy môže a nemusí

vyhovieť pozvaniu účastníka alebo súdu a že podľa svojej zákonom neobmedzenej úvahy,

môže vstúpiť napr. aj do rozvodového konania bezdetných manželov, do konania o

zaplatenie pôžičky dvoch svojprávnych občanov alebo dvoch súkromných obchodných

spoločností, do konania o tzv. rýdzo osobných právach atď, atď."

Na základe vyššie uvedených argumentov navrhovateľ uzatvára, že "široká,

všeobecná a druhovo ničím neobmedzená možnosť účasti prokurátora v občianskom

súdnom konaní je v zjavnom rozpore s princípom autonómie vôle strán i s dispozičnou

zásadou. Preto je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu ( ),

ktorý chráni nedotknuteľnosť súkromnej sféry občana ( ), trhovú

ekonomiku i slobodnú hospodársku súťaž (, 2 )".

V ďalšom zdôvodnení neústavnosti ustanovenia , ktoré

umožňuje prokurátorovi vstúpiť do civilného procesu "ak o to požiada účastník konania ...",

navrhovateľ uvádza, že "Postavenie prokurátora v konaní je vymedzené len tým, že je

účastníkom a že je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak

nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho vzťahu (§ 35 ods. 3). Nie je teda

zákonom upravené, či bude v spore pomáhať tomu účastníkovi konania, ktorý ho o vstup do

konania požiadal, alebo či bude mať do určitej miery postavenie "tretej strany". Ďalšie

riešenie v podobe zastupovania záujmov štátu na zákonnosti konania neprichádza do úvahy,

lebo štát nie je hmotnoprávne legitimovaným účastníkom právneho vzťahu a zákonnosť

súdneho konania zabezpečuje nezávislý súd ( ). Akýkoľvek dozor nad

súdom by bol porušením jeho nezávislosti aj porušením . To platí bez

ohľadu na otázku, kto (ktorý účastník, príp. súd) prokurátora o účasť požiadal. Táto otázka

nevznikla v prípadoch uvedených v až d) , lebo tam nejde o typické

dvojstranné právne vzťahy. V dvojstranných právnych vzťahoch však akékoľvek postavenie

"tretej strany" vylučuje hmotnoprávna povaha týchto vzťahov.

Zostáva teda postavenie prokurátora v úlohe "pomocníka" toho účastníka, ktorý o

vstup do konania požiadal. Také postavenie by však znamenalo porušenie rovnosti

subjektov všeobecne ( ) a rovnosti v občianskom súdnom konaní osobitne

( ). Pritom rovnosť účastníkov v civilnom súdnom konaní odlišuje toto

konanie od iných procesov (správneho, ale aj trestného - porov. na jednej strane faktické

možnosti obžaloby a na druhej strane tzv. favor defensionis), a má preto najzákladnejší

význam pre spravodlivé rozhodovanie."

2. Podľa navrhovateľa právo podať dovolanie niekým, kto nie je účastníkom

právneho vzťahu, t.j. ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, predsedom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky ( v znení posudzovanej novely) je neprípustným zasahovaním orgánu,

ktorý nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, je neprípustným zásahom do autonómnej

vôle strán, t.j. nositeľov hmotnoprávneho vzťahu a je neprípustným zásahom do dispozičnej

zásady, ovládajúcej občianske súdne konanie, a to z dôvodov, ktoré sú uvedené v

predchádzajúcej časti návrhu.

"Rozdiel je však v intenzite neprípustnosti takého zásahu. Ak z hore uvedených

dôvodov nemožno prijať napr. právo odvolania prokurátora proti neprávoplatnému

rozsudku, týkajúceho sa vzťahu dvoch súkromných osôb, tým menej možno prijať právo

dovolania všetkých troch uvedených orgánov proti právoplatnému rozsudku. Okrem toho aj

v prípade vstupu do konania sa vyžaduje aspoň žiadosť účastníka alebo súdu, ustanovenie §

241a nijakú žiadosť alebo inú podmienku neuvádza.

Preto je ustanovenie v znení posudzovanej novely v rozpore s princípmi

demokratického a právneho štátu (čl. 1), ktorý chráni nedotknuteľnosť súkromnej sféry

občana (čl. 16 ods. 1), zakladá sa na princípoch trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1) a chráni

slobodnú hospodársku súťaž ( )."

Okrem tejto základnej argumentácie je neústavné priznať oprávnenie na dovolanie

uvedeným ústavným činiteľom aj z týchto ďalších dôvodov:

- podanie dovolania na "žiadosť" jedného z účastníkov by bolo porušením rovnosti

vôbec ( ) a rovnosti v občianskom súdnom konaní osobitne (

),

- takéto oprávnenie je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov a preto narušuje aj

vyváženosť trojdelenia štátnej moci (, nadpisy V., VI. a VII. hlavy a zároveň sa

odvoláva na nález ústavného súdu sp.zn. ),

- možnosť zasiahnuť do právoplatného rozhodnutia súdu formou dovolania orgánu,

ktorý nie je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu a nevystupuje dôvodne ako zástupca či

ochranca štátu, alebo v potrebnom rozsahu ako ochranca zákonom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb ( ), je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov,

- možnosť použiť mimoriadny opravný prostriedok môže mať nepriaznivé dôsledky

na sudcovskú nezávislosť, ktoré vyplývajú zo spôsobu voľby sudcov, ako aj ich funkčných

postupov na vyššie súdy alebo na posty funkcionárov justičnej správy,

- ohrozené sú požiadavky zákonnosti a právnej istoty, keďže predseda Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky môže podať dovolanie aj vtedy, keď právoplatným rozhodnutím

súdu nebol porušený zákon. Podľa v znení preskúmavanej novely môže

podať dovolanie "ak to vyžaduje zabezpečenie jednotného výkladu zákona" a podľa ods. 2

tohto zákonného ustanovenia aj vtedy, "ak právoplatným rozhodnutím ... súdu bol porušený

zákon". Z toho plynie, že použitie mimoriadneho opravného prostriedku sa neviaže na

porušenie zákona, ale na okolnosti, ktoré nemôžu opodstatňovať zásah do právoplatnosti

súdneho rozhodnutia.

3. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhovateľ navrhuje vydať nález v tomto

znení:

"Časť ustanovenia čl. I bodu 6, a to ,

ktorým sa mení a dopĺňa , n i e j e v s ú l a d e s ustanoveniami

, , , , , 2 a

Slovenskej republiky.

Ustanovenie čl. I bodu 49 , t.j. nový Občianskeho

súdneho poriadku, n i e j e v

s ú l a d e s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55

ods. 1,2, , 2 a . V nadväznosti na

uvedené je v rozpore s cit. ustanoveniami SR aj ustanovenie čl. I bodu 51, t.j. nový §

243e ."

Zástupca navrhovateľa na ústnom pojednávaní vo veci samej zotrval v celom

rozsahu na písomnom návrhu na začatie konania a doplnil ho aj ďalšími argumentmi.

Zdôraznil, že obdobne ako navrhuje v tejto veci rozhodnúť prezident Slovenskej republiky

judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva (v prípade Borges proti Belgicku). Tento súd

považoval púhu prítomnosť generálneho advokáta, zástupcu generálneho prokurátora na

konaniach, hoci si tam plní len rolu strážcu jednotnosti judikatúry, za nezlučiteľnú s

princípom rovnosti "zbraní", za predpokladu, že zastáva iný názor ako sťažovateľ.

Podčiarkol, že nezávislosť sudcov je veľmi krehká inštitúcia. Nemožno vidieť jej

porušenie iba vtedy, keď niekto má zákonné oprávnenie prikázať sudcovi ako má

rozhodnúť, alebo keď má faktické oprávnenie prikázať sudcovi ako má rozhodnúť.

Nezávislosť možno porušiť aj inými spôsobmi, predovšetkým vtedy, ak sudca, ktorý

rozhoduje, je si vedomý, že jeho rozhodovanie posudzuje prostredníctvom mimoriadneho

opravného prostriedku aj minister spravodlivosti, od ktorého závisí jeho ďalší služobný

postup. To platí obdobne aj pre rozhodovanie senátu najvyššieho súdu.

Zástupca navrhovateľa poukázal i na to, že doba 6 mesiacov od právoplatnosti

súdneho rozhodnutia, do ktorej je možné podať mimoriadne dovolanie, úplne vyvracia

zásadu právnej istoty. Má to nesporný vplyv na efektívnosť exekúcií na základe

právoplatných súdnych rozhodnutí. Súdy také výkony rozhodnutia nariaďujú veľmi opatrne,

pretože nie je ešte na isto postavené, či exekučný titul nestratí vykonateľnosť, či nedôjde k

odkladu vykonateľnosti a napokon ku zastaveniu výkonu rozhodnutia.

Podporným argumentom je i znenie , ktorý hovorí, že každý, avšak nie

samotný štát má právo na súdnu a inú právnu ochranu. Toto právo má iba účastník právneho

konania a právneho vzťahu, ktorého obsah je predmetom konania. Účastníkom preto nie je

štát reprezentovaný ministrom, generálnym prokurátorom alebo predsedom najvyššieho

súdu. Títo ústavní činitelia si z uvedeného dôvodu nemôžu nárokovať právo na súdnu

ochranu v zmysle v právnej veci iného subjektu.

V ďalšom konaní zástupca navrhovateľa upresnil, že princíp autonómie vôle strán a

dispozičný princíp síce výslovne nevyplývajú z , avšak od nie je možné

očakávať, aby upravovala princípy civilného procesu alebo princípy občianskeho hmotného

práva. má však všeobecné ustanovenia, z ktorých tieto princípy vyplývajú. Takým

ustanovením je obsahujúci pojem právny štát. I keď môžu byť rôzne názory na

obsah pojmu právny štát a na jeho charakter, ale určité princípy právneho štátu sú

všeobecne uznávané a medzi týmito princípmi sú i princípy, o ktorých sa píše v návrhu na

začatie konania (princíp autonómie vôle a dispozičný princíp).

Zástupca navrhovateľa potvrdil, že v návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov sa neodôvodnila neústavnosť , hoci v návrhu na rozhodnutie

ústavného súdu sa žiada vysloviť i neústavnosť citovaného paragrafu. Vyhlásil však, že na

vyslovení neústavnosti netrvá, pretože postačuje, ak sa uzavrie otázka

neústavnosti . Neústavnosť tejto normy totiž vylúči aplikáciu aj .

4. Na výzvu predsedu ústavného súdu o vyjadrenie sa k návrhu predseda Národnej

rady Slovenskej republiky oznámil listom z 13. februára 1996 č. 1722/95-sekr., že "trváme

na ústnom pojednávaní v konaní o súlade čl. I bod 6 ako aj čl. I bodu 49

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa , s .

Národná rada Slovenskej republiky sa ústneho pojednávania zúčastní

prostredníctvom zástupcu, meno ktorého Vám oznámim dodatočne".

Zástupca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada", resp.

"odporkyňa") nepredložil písomné vyjadrenie k návrhu prezidenta. Na ústnom pojednávaní

z dôvodov, ktoré uviedol, vyplynulo, že žiada, aby ústavný súd uznesením nevyhovel

návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Podľa zástupcu odporkyne navrhovateľ nedôvodne vytýka, že napadnutými

ustanoveniami došlo k nedodržaniu princípu autonómie vôle strán a

dispozičnej zásady. Považuje to za porušenie ústavnosti. Nie je totiž vôbec zistiteľné, na

základe akých právnych argumentov a úvah navrhovateľ dôvodí, že v prípade princípu

autonómie vôle strán a dispozičnej zásady, ako aj ďalších princípov, ide o ústavnoprávne

princípy. V ústave tieto princípy nie sú výslovne vymedzené.

Na jednej strane sa v návrhu na začatie konania zdôrazňuje princíp autonómie vôle

strán a dispozičnej zásady. Chýba však vyrovnanie sa s inými princípmi, napríklad s

princípom zákonnosti, s princípom spravodlivosti, princípom súdnej ochrany a právnej

istoty, ktoré môžu byť v tomto konaní rovnako významné, a dokonca ešte právne

významnejšie. Tieto princípy môžu v zjednodušenej forme presúvať váhu posudzovania

alebo príklonu z pozície formálnej pravdy viac na pozíciu materiálnej pravdy a väčšej

ingerencie súdu v rámci celého súdneho procesu.

Ak sa v návrhu prezidenta zvýrazňuje princíp rovnosti účastníkov v konaní, v

niektorých prípadoch môže byť práve v záujme rovnosti týchto účastníkov, aby existoval

osobitný opravný prostriedok - dovolanie, respektíve, aby v niektorých prípadoch mohol

vstúpiť do konania prokurátor, nie ako obhajca niektorého z účastníkov, ale výlučne v

záujme vyššieho princípu, ktorý napĺňa ústavné postavenie prokurátora a prokuratúry v

oblasti zákonnosti a spravodlivosti. Problematika postavenia prokurátora v občianskom

súdnom konaní je podľa názoru zástupcu odporkyne dôsledkom i neujasnenosti základnej

koncepcie občianskeho súdneho konania. Celý rad novelizácií Občianskeho súdneho

poriadku od roku 1989 priniesol viacmenej len polovičaté riešenia tohto problému v tom, že

na jednej strane sa zvýrazňuje postavenie pána sporu z pozície účastníka konania, na druhej

strane zase sa to vyvažuje postavením súdu v rámci celého sporu.

Vypustili sa tiež niektoré podstatné princípy a zásady, zvýraznili sa iné, nemalo to

však koncepčnú povahu a bolo to zakoncipované do slovenského právneho poriadku

necitlivo, ale na druhej strane taký legislatívny postup podmienila súdna a právna prax.

Aj keď v tomto konaní posudzované procesné úkony a inštitúty podľa ustanovení §

35 ods. 2 písm.f) a nie sú z hľadiska úplného legislatívneho vymedzenia

ideálne, majú však svoj zmysel a podstatný význam pre budúci obsah občianskeho súdneho

konania, pretože úprava platná pred schválením týchto dvoch paragrafov alebo pred

schválením tejto novely bola viacmenej jednotne namietaná ako nedostatočná. V tomto

smere bude rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci veľmi významné aj pre budúcnosť. A v

tejto spojitosti je predovšetkým v záujme občanov a nie štátu a štátnej moci, aby bol

vytvorený účinný mechanizmus na zmenu prípadných očividných nespravodlivostí a

nezákonností.

Výhrady namietané v ďalšej časti návrhu prezidenta v časti III. bod 2., vyžadujú

podľa odporkyne iba dve poznámky. Otázka trojdelenia moci v štáte neznamená ich

izolované a autonómne pôsobenie, ale základný zmysel moci v štáte pozostáva najmä v ich

vzájomných brzdách a rovnováhe. Názor navrhovateľa vyslovený v časti III. bod 2.:

"možnosť zasiahnuť do právoplatného rozhodnutia súdu formou dovolania orgánu, ktorý nie

je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu a nevystupuje dôvodne ako zástupca či ochranca

štátu, alebo v potrebnom rozsahu ako ochranca zákonom chránených záujmov fyzických a

právnických osôb, , je zásahom do rozhodovacej činnosti súdu", je

neopodstatnený a nezodpovedá skutočnosti. Rozhodovacia právomoc súdov podľa názoru

národnej rady nie je nijako dotknutá. Podanie dovolania neruší rozhodnutie súdu, nenarúša

jeho právnu silu, nemení ho a je vo výlučnej dispozícii súdnej moci ako nezávislej moci v

štáte.

K výhradám, ktoré sú uvedené v časti III. bod 3. návrhu prezidenta sa zástupca

odporkyne priamo nevyjadril. Považoval ich za hypotézy a konštrukcie, ktoré nemajú

právny podklad. Sú do istej miery špekulatívne a vo svojej podstate znevažujú a podceňujú

sudcovský stav.

To isté uviedol zástupca národnej rady aj pokiaľ išlo výhrady, ktoré sú uvedené v časti

III. bod 4. návrhu na začatie konania.

Pokiaľ ide o výhradu v časti III. bod 5. návrhu prezidenta, kde sa namieta otázka

neústavnosti podania dovolania predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

zástupca odporkyne zdôraznil, že také dovolanie posudzuje súd, ktorý nie je viazaný

obsahom dovolania, ale len zásadami správnosti, spravodlivosti a zákonnosti. Rozhodnutie

Medzinárodného súdu pre ľudské práva, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ, možno vyvrátiť

iným rozhodnutím uvedeného súdu, ktoré má opačný obsah a potvrdzuje stanovisko

národnej rady v tomto konaní. Ide o rozhodnutie Medzinárodného súdu pre ľudské práva v

spore Delcourt versus Belgicko z roku 1970. Komisia a súd v zásade pripustili nestrannosť

prokurátora a neoznačili jeho účasť za zvýhodnenie obžaloby.

Na záver svojho stanoviska zástupca národnej rady pripustil legislatívnu nečistotu

najmä ustanovenia , ale napriek tomu sa domnieval, že táto

legislatívna nečistota nemá charakter porušenia alebo nesúladu napadnutého právneho

predpisu s . Svedčí o tom aj samotná genéza podávania návrhu na začatie konanie

pred ústavným súdom. Prezident pôvodne totiž napadnutú novelu podpísal. Podľa názoru

odporkyne, ak by v čase podpisu prezidenta bol známy očividný rozpor s

Slovenskej republiky, bol by prezident využil svoje ústavné právo a uvedený zákon by vrátil

parlamentu na opätovné prerokovanie s konkrétnymi výhradami.

5. Odborné stanoviská ústavných činiteľov, ktorých sa návrh prezidenta na

vyslovenie nesúladu a v znení

s bezprostredne dotýka.

Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "minister spravodlivosti")

vo svojom stanovisku z 3. januára 1996 č. -60 nepovažuje ustanovenie § 241a

za nezlučiteľné s . Toto svoje stanovisko odôvodňuje

predovšetkým tým, že podľa "sú sudcovia pri

rozhodovaní nezávislí a viazaní len zákonom. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia

vyplýva neprípustnosť akéhokoľvek ovplyvňovania sudcu pri jurisdikcii zo strany iných

štátnych orgánov, vrátane orgánov štátnej správy súdov, teda aj ministra spravodlivosti a

predsedu Najvyššieho súdu. Úprava sa však

týka iba právoplatných rozhodnutí súdov, vynesených v rozpore s citovaným článkom

o viazanosti sudcu zákonom, teda nezákonných, resp. aj

neústavných rozhodnutí súdov. Rozhodovanie o tom, či sudca v konkrétnom rozhodnutí

porušil zákon, ustanovenie zveruje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, teda nezávislému súdu (čl. 141 ods. 1 a čl. 143

ods. 1 )". Z tohto dôvodu považuje minister spravodlivosti zákonnú úpravu, ktorá

umožňuje preskúmavanie zákonnosti právoplatných súdnych rozhodnutí v dôsledku podania

mimoriadnych opravných prostriedkov za úpravu, "ktorá je v súlade s princípmi zákonnosti

právneho demokratického štátu, zakotvenými v . Naopak, bolo

by v rozpore s uvedenými princípmi, ak by sme z formálnych dôvodov trvali na

nemeniteľnosti nezákonných súdnych rozhodnutí".

Podľa názoru ministra spravodlivosti nie je jeho oprávnenie na podanie dovolania

proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, prelomením autonómie

vôle strán ani zásahom do ich dispozičných práv v civilnom procese.

V tejto súvislosti poznamenáva, že "... Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

preskúmava právoplatné súdne rozhodnutie z hľadiska jeho súladu so zákonom len na

základe sťažnosti občana, keď mu zákon neumožňuje podanie riadneho či mimoriadneho

opravného prostriedku (napríklad pre zmeškanie) a keď jeho tvrdenie uvedené v sťažnosti

odôvodňuje podozrenie, že napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon. Ak minister

spravodlivosti dospeje k záveru, že je tvrdenie sťažovateľa opodstatnené a podá

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie podľa § 241a ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, vykonáva tým svoje zákonné oprávnenie bez toho, aby tým vstupoval do

súdneho sporu ako tretia strana".

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "predseda najvyššieho

súdu") vo svojom stanovisku z 10. januára 1996 č. sekr.451/95 uvádza, že § 35 ods. 2

písm.f) umožňuje, aby procesné postavenie jedného účastníka, v záujme ktorého sa

uskutoční vstup prokurátora do konania, bolo silnejšie, ako postavenie druhého účastníka.

Prokurátor má takto postavenie pomocníka jedného účastníka. To znamená porušenie

zásady rovnosti občanov, ktorá je zakotvená v a zásady rovnosti všetkých

účastníkov súdneho konania, zakotvenej v . Toto svoje stanovisko

zdôvodňuje predseda najvyššieho súdu tým, že nový dôvod vstupu prokurátora do

občianskeho súdneho konania podľa sa líši od doteraz platných

dôvodov vstupu uvedených v písm. a) až e) tohto ustanovenia tým, "že tu chýba určitý

verejný záujem na riešení určitých konkrétnych občianskoprávnych sporov, ktorý je daný u

písmen a) až e). Vstup prokurátora do konania podľa nového písmena f) je možný prakticky

v každom občianskoprávnom konaní a to bez ohľadu na jeho predmet. Vstup je síce

podmienený tým, že o to požiada účastník konania alebo súd, ale aké bude konkrétne

postavenie prokurátora v tomto konaní, nie je presne rozvedené. Iba z odseku 3 § 35

vyplýva, že prokurátor je v konaní podľa odsekov 1 a 2 oprávnený na všetky úkony, ktoré

môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník

právneho vzťahu. Prokurátor pri vstupe do občianskoprávneho konania nemôže mať

postavenie zástupcu štátu, pretože štát nie je účastníkom občianskoprávneho vzťahu, ktorý

je predmetom konania. Prokurátor tu môže mať len postavenie pomocníka určitej strany v

konaní. Pokiaľ prokurátor vstúpi do konania na požiadanie účastníka, je to celkom zjavné.

Pokiaľ prokurátor vstúpi do konania na základe požiadania súdu, možno predpokladať, že aj

tu ide o vstup prokurátora do konania na podporu záujmov určitého účastníka. Občiansky

súdny poriadok takto umožňuje, aby procesné postavenie jedného účastníka, v záujme

ktorého sa uskutoční vstup prokurátora do konania, bolo silnejšie ako postavenie druhého

účastníka".

Oprávnenie podať dovolanie podľa predseda najvyššieho súdu považuje

za zásah správneho orgánu do nezávislosti súdneho rozhodovania, čo je v rozpore s

princípom deľby moci, ktorý sa opiera o a aj o 5., 6. a 7. hlavu . Toto

svoje stanovisko zdôvodňuje tým, že predseda najvyššieho súdu "vykonáva síce podľa § 19

ods. 1 o súdoch a sudcoch v znení neskorších noviel súdnictvo

patriace najvyššiemu súdu v súlade s rozvrhom práce, ako predseda senátu alebo sudca, no

podanie dovolania z dôvodov uvedených v § 241a ods. 1 nemožno kvalifikovať ako výkon

súdnictva v role predsedu senátu alebo sudcu. Ak predseda najvyššieho súdu má mať právo

na podanie dovolania, tak jedine ako orgán štátnej správy súdov, ktorým je predseda

najvyššieho súdu nepochybne podľa citovaného zákona o súdoch a sudcoch. Ak však

predseda podáva dovolanie ako predstaviteľ správy súdov, ide nepochybne o zásah

správneho orgánu do nezávislého rozhodovania súdov, čo je v rozpore s princípom deľby

moci, z ktorého vychádza nielen , ale aj s 5., 6. a 7. hlavou . V tejto

súvislosti treba uviesť, že v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.

96 bolo konštatované, že princíp deľby moci vylučuje najmä to, aby výkonná moc alebo iná

štátna moc mohla zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Podanie dovolania predsedom

najvyššieho súdu nemôže odôvodniť ani jeden z dôvodov uvedených v 1. odseku § 241a

novely . Obidva tieto dôvody sú koncipované veľmi široko a znamenajú možnosť

dodatočnej revízie právoplatných rozhodnutí odvolacích súdov".

V tejto súvislosti predseda najvyššieho súdu konštatuje, "že podľa pôvodného znenia

§ 241a predseda najvyššieho súdu mal mať právo podať dovolanie iba v prípade, že sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Toto

ustanovenie malo zabezpečiť jednotnosť judikovania v rámci daného systému súdov a v

rámci daného systému opravných prostriedkov. Aby k podaniu dovolania predsedom

najvyššieho súdu v prípade nerešpektovania stanovísk dovolacieho súdu nižšími súdmi

došlo len vo výnimočných prípadoch, boli v pôvodnom znení stanovené ešte dva

doplňovacie dôvody, ktoré boli zakotvené v § 241a 1. odsek, pravda, bez tej základnej

podmienky, ktorá je z hľadiska jednotnosti judikovania v rámci určitej súdnej sústavy

nevyhnutná".

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu je dôvod podania dovolania ministrom

spravodlivosti a generálnym prokurátorom Slovenskej republiky stanovený príliš široko,

pretože takúto možnosť majú v každom prípade, ak právoplatným rozhodnutím

prvostupňového alebo druhostupňového súdu bol porušený zákon. Ich oprávnenie na

podanie dovolania považuje za zásah správneho orgánu do nezávislosti súdneho

rozhodovania, čo je v rozpore s princípom deľby moci, z ktorého vychádza nielen čl. 1

, ale aj 5., 6. a 7. hlava . V tejto spojitosti predseda najvyššieho súdu opäť

citoval aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor") vo

svojom stanovisku z 30. januára 1996 č. V Gd 5148/95-42 odporučil návrhu prezidenta

nevyhovieť. K jednotlivým bodom návrhu na začatie konania zaujal generálny prokurátor

toto stanovisko:

"Oprávnenie prokurátora vstúpiť do konania je teda podmienené ochranou práv a

zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Tým je zásadne určený

zákonný základ jeho činnosti.

V novom ustanovení je jeho vstup, oproti ustanoveniu

ods. 2 písm.a) až d) , podmienený požiadaním účastníka konania alebo súdu.

Prokurátor, ktorý bol požiadaný o vstup do konania, sám rozhodne či do konania vstúpi.

Pritom je povinný riadiť sa ústavnou zásadou, totiž, že vstúpi do konania len ak to vyžaduje

ochrana práv fyzických alebo právnických osôb alebo štátu. Z konania, do ktorého vstúpil,

môže prokurátor kedykoľvek vystúpiť, akonáhle zistí, že jeho ďalšie zotrvanie nevyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu.

Oprávneniami prokurátora nie je ohrozená nedotknuteľnosť osoby a jej súkromnia

( SR) ako tvrdí navrhovateľ. Vstupom do konania prokurátorovi vznikli

procesné oprávnenia, ktoré patria účastníkovi konania, ale s výnimkou tých, ktoré patria len

účastníkovi právneho vzťahu ( ). Prokurátor nemôže disponovať nárokom

uplatňovaným v konaní a už vôbec nie je oprávnený disponovať návrhom iného subjektu, na

základe ktorého došlo k začatiu konania, do ktorého vstúpil.

Postavenie prokurátora v občianskom súdnom konaní je úplne odlišné od postavenia

tých účastníkov konania, ktorí uplatňujú svoje práva. Prokurátor nie je ani pomocníkom

účastníkov konania ani zástancom či zástupcom toho účastníka, ktorý o jeho vstup požiadal.

Nemá ani postavenie "tretej strany". Má osobitné postavenie, i keď v nepomenované.

Nemá však viac práv ako účastník, preto sa nijakým spôsobom "nestavia nad súd".

Prokurátor v konaní neuplatňuje, na rozdiel od účastníkov, iný záujem, než nestranný

záujem na ochrane práv fyzických a právnických osôb a štátu. Je oprávnený na všetky

úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, s výnimkou tých, ktoré by predstavovali

hmotnoprávnu či procesnú dispozíciu s predmetom konania.

Prokurátor v občianskom súdnom konaní nezasahuje do nezávislosti súdu. Jeho

účasťou nie je dotknutá zákonnosť súdneho rozhodovania. Svojou účasťou nezasahuje do

vedenia konania, ale môže prispieť k zákonnému rozhodnutiu. Zmyslom jeho vstupu do

konania nie je kontrola súdneho konania. Má len pomáhať súdu dospieť k úplnému a

zákonnému rozhodnutiu. Pri rozhodovaní je sudca viazaný len zákonom, návrhy prokurátora

nie sú pre neho záväzné ( SR). Účasť prokurátora v konaní môže

napríklad eliminovať faktickú nerovnosť účastníkov, danú výhodou jedného z účastníkov,

spočívajúcou v jeho právnych znalostiach alebo lepších finančných možnostiach na

zabezpečenie kvalifikovaného právneho zastupovania jeho záujmov v konaní.

Návrh, aby prokurátor bol vylúčený z účasti v občianskom súdnom konaní, lebo jeho

účasť je s výnimkou prípadov vymenovaných v ustanovení až d)

nedemokratická, je neopodstatnený. Účasť prokurátora v takomto konaní je v tej či onej

miere vlastná i právu iných krajín. Pôsobenie prokurátora v občianskych veciach neodporuje

našej ústave. Prokurátor má v občianskom súdnom konaní osobitné postavenie, je viazaný

len zákonom a svojím vstupom nenarušuje rovnosť účastníkov konania. Naopak, určité

prirodzené nerovnosti účastníkov vyrovnáva.

Nedôvodná je aj výhrada navrhovateľa, že vstup prokurátora nie je v § 35 ods. 2

písm.f) vecne obmedzený, napr. vylúčením konaní o rýdzo osobných právach, tak, ako

tomu bolo v čase od uzákonenia v r. 1963, až do novely, vykonanej zákonom č.

Prokurátor podľa vtedajšej právnej úpravy nebol oprávnený podať návrh na

začatie konania, ak išlo o rýdzo osobné práva občana ( vtedajšieho ), ale do

takého konania vstúpiť mohol. To, že súčasná úprava vstupu prokurátora do občianskeho

súdneho konania neobsahuje negatívne vymedzenie, možno označiť ako jej nedostatok,

ktorý by bolo možné napraviť. Platná právna úprava vstupu prokurátora do konania nie je

však v rozpore s .

Nedôvodné je tiež tvrdenie navrhovateľa, že v prípadoch uvedených v § 35 ods. 2

písm.a) až d) nejde o typické dvojstranné vzťahy. V otázkach výchovy ide napríklad o

dvojstranný právny vzťah".

K druhému bodu návrhu prezidenta Slovenskej republiky, t.j. vyslovenie nesúladu §

241a v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

s generálny prokurátor uvádza, že uvedené

ustanovenie novely "reagovalo na poznatky z realizácie predchádzajúcej právnej úpravy.

Podstatná redukcia oprávnení prokurátora v občianskom súdnom konaní, vykonaná novelou

v r. 1991, najmä však zrušenie možnosti podať sťažnosť pre porušenie zákona, resp.

obmedzenie okruhu vecí, v ktorých ju prokurátor mohol podať, viedla k tomu, že

prokuratúra z podnetu fyzických i právnických osôb a štátu často zisťovala porušenie

zákona, na ktoré nemohla reagovať a ani žiadnym iným postupom ich nebolo možné

napraviť. Nebola tu žiadna možnosť zvrátiť nezákonné, fyzické osoby, právnické osoby

alebo štát poškodzujúce rozhodnutia. Práve dovolaním sa otvára možnosť, aby nezákonné

rozhodnutie bolo nahradené zákonným rozhodnutím súdu. To, že minister spravodlivosti,

predseda najvyššieho súdu a generálny prokurátor dostali možnosť individuálne posúdiť, či

v jednotlivých prípadoch je v záujme spravodlivosti uprednostniť zákonnosť alebo stabilitu

súdneho rozhodnutia, v žiadnom prípade nenarušuje rovnosť účastníkov konania. Dovolanie

sa predsa nepodáva v záujme jedného z účastníkov konania, ani v záujme ústavných

činiteľov, ktorí sú oprávnení dovolanie podať, ale v záujme spravodlivosti, v záujme

zákonnosti súdnych rozhodnutí. Aj v tomto prípade, takisto ako pri vstupe prokurátora do

konania, je oprávnený rozhodovať iba súd, pri rozhodovaní viazaný len zákonom. Podanie

dovolania generálnym prokurátorom nie je zásahom do rozhodovacej činnosti súdov. O

takomto zásahu by sa dalo hovoriť len vtedy, keby sa právnym názorom uvedeným v

dovolaní musel súd riadiť. Takúto povinnosť však súd nemá

( SR). Nemožno sa preto stotožniť s názorom navrhovateľa, že by

generálny prokurátor podaním dovolania zasahoval do nezávislosti a rozhodovania súdov.

Zo skutočnosti, že do účinnosti bolo povinnosťou súdu dbať

na to, aby sa skutkový stav veci zistil čo najúplnejšie (§ 120 ods. 1 prvá veta dovtedajšieho

znenia ), zatiaľ čo od jeho účinnosti rozhoduje súd na základe toho skutkového stavu,

ktorý s prispením strán zistí z vykonaných dôkazov (posledná veta súčasného znenia § 120

ods. 1) nemožno vyvodiť, že by štát stratil záujem na čo najúplnejšom zistení stavu veci a

spravodlivom rozhodnutí. Súdu naďalej zostala možnosť vykonať aj iné dôkazy, ako sú

účastníkmi navrhnuté. Autonómia strán je vymedzená len ich právom disponovať návrhom

na súdne prejednanie veci. Nie je, a v demokratickom a právnom štáte ani v žiadnom

prípade nemôže byť, ponechané na vôľu strán, či súd má alebo nemá zisťovať skutočný stav

veci. Preto ani činnosť prokurátora, ktorej poslaním je prispieť k zisteniu skutočného stavu

veci, nemožno označovať za zásah do autonómie vôle strán.

neobsahuje žiadne ustanovenie, s ktorým by boli v

rozpore ciele občianskeho súdneho konania, vyjadrené od prijatia v roku 1963 až do

súčasnosti v ustanoveniach § 1, 2, 3, 6 a ďalších jeho ustanoveniach, podľa ktorých sa

občianske súdne konanie neuspokojuje so zistením formálnej pravdy, zistenej len z tých

dôkazov, ktoré súdu predložia účastníci. Ak sa účastníci slobodne rozhodnú, že chcú, aby

vec rozhodol súd, potom začína dominovať vôľa spoločnosti po čo najpresnejšom zistení

stavu veci, ako nevyhnutného podkladu pre zákonné rozhodnutie veci súdom. Stáva sa tak s

vedomím a z vôle účastníkov. Je na vôli strán, či sa obrátia na súd, ale nie je na vôli strán, či

rozhodnutie súdu má byť v súlade so zákonom alebo nie.

v upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na

úctu k právam spoluobčanov. Podľa § 2 v občianskom súdnom konaní súdy zameriavajú

svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených zájmov

fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Podľa § 3

občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a

rozvíjanie. Podľa § 6 v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi

sporné, sa spoľahlivo zistili.

Uvedený zákonný postup žiadnym spôsobom nenarušuje princíp autonómie vôle

strán a už v žiadnom prípade sa nedotýka princípov trhovej ekonomiky, či slobodnej

hospodárskej súťaže, ktorými operuje navrhovateľ. Určitý ústup od povinnosti súdu zistiť

skutkový stav čo najúplnejšie nie je motivovaný predstavou, že by v demokratickom a

právnom štáte mali súdy rozhodovať na základe formálnej pravdy. Je motivovaný výlučne

procesnou ekonomikou a snahou zabrániť kolapsu preťažených súdov. Pomoc prokurátora

pri spoľahlivom zisťovaní skutkového stavu súdom len prispieva k spravodlivej ochrane

práv a oprávnených záujmov účastníkov a ich výchove k zachovávaniu zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam spoluobčanov, ako cieľov občianskeho súdneho

konania".

Z uvedených dôvodov preto generálny prokurátor odporúča návrhu prezidenta

nevyhovieť.

III.

A. Ustanovenie v znení zákona č.

Podľa znenia , ktoré platilo do účinnosti posudzovanej novely,

mohol prokurátor vstúpiť do začatého konania

a) vo veciach spôsobilosti na právne úkony,

b) vo veciach vyhlásenia za mŕtveho,

c) vo veciach zápisu do obchodného registra,

d) vo veciach výchovy maloletých a

e) vo veciach opatrovníctva.

K uvedeným konaniam sa žiada uviesť, že do poslednej novely, t.j. zákona č.

, boli konania vo veciach pod písm. d) a e) uvedené spolu pod písm. d) a

novela vyčlenila konanie vo veciach opatrovníctva do samostatného písmena e). Podľa

dôvodovej správy ide o spresnenie znenia v záujme odstránenia pochybnosti, či oprávnenie

prokurátora sa vzťahuje len na veci opatrovnícke pri maloletých ( ) alebo aj u

plnoletých (, 193 ).

Novela priniesla obsahovo nové znenie písm. f), podľa ktorého môže prokurátor

vstúpiť do začatého konania aj "vtedy, ak o to požiada účastník konania alebo súd". V

dôvodovej správe sa nenachádza žiaden vecný argument, ktorý by objasňoval ratio legis

takého vstupu prokurátora do súdneho konania na požiadanie účastníka alebo súdu.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že tento nový dôvod vstupu prokurátora do

občianskeho súdneho konania sa podstatne líši od doteraz platných prípadov vstupu

uvedených v písm. a) až e) tým, že tu chýba deklarovanie určitého verejného záujmu na

riešení konkrétnych civilných vecí, ktorý je predpokladaný v prípade vstupu prokurátora do

začatého konania podľa písm. a) až e). Vo všetkých týchto prípadoch totiž ide o nesporové

konania, kde sa predpokladá verejný záujem na ich riešení.

Pri vstupe prokurátora do konania podľa písm. f) však tento nie je obmedzený len na

konanie nesporové (a kde teda možno predpokladať, aj keď to zákon výslovne neuvádza,

vstup prokurátora vo verejnom záujme), ale je možný prakticky v každej civilnej veci, a to

bez ohľadu na predmet a charakter konania. Prokurátor pri vstupe do občianskeho súdneho

konania (najmä v tých sporových veciach, kde štát nie je účastníkom konania, čo je

prevažná väčšina vecí) nemôže mať postavenie zástupcu štátu, pretože štát nie je

účastníkom občianskoprávneho vzťahu, ktorý je predmetom konania.

O dôvodnosti ustanovenia možno pochybovať najmä vo

vzťahu ku sporovému konaniu, kde vystupujú dve strany, ktoré majú na veci protichodný

záujem. Existencia tretej strany, ktorá by bola nezávislá a neutrálna k obom stranám

zúčastneným v spore, je pojmovo vylúčená (nad stranami stojí jedine súd). V prípade vstupu

prokurátora do sporového konania sa to nevyhnutne prejaví v tom, že sa prikloní na jednu

alebo druhú stranu (nemusí to byť vždy ten účastník, ktorý o vstup požiadal). Nemôže stáť

medzi nimi, ani nad nimi. Možno preto akceptovať tvrdenie navrhovateľa, ale aj predsedu

najvyššieho súdu, podľa ktorých sa prokurátor stáva vlastne "pomocníkom" jednej zo

sporných strán, čím sa vlastne procesné postavenie jedného účastníka (spornej strany) stane

silnejším ako procesné postavenie druhej strany.

Okrem toho, pre sporové konanie je typické uplatnenie zásady dispozičnej a zásady

prejednacej, na rozdiel od nesporového konania, kde sa uplatňujú protipóly týchto zásad, t.j.

zásada oficiality a zásada vyšetrovacia (vyhľadávacia). Je to dôležité najmä z toho dôvodu,

že podľa ustanovenia je prokurátor v konaní oprávnený na všetky úkony,

ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník

právneho vzťahu. Nestáva sa však účastníkom občianskeho súdneho konania. Preto sa

ústavný súd nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa (str. 4 návrhu), podľa ktorého je

prokurátor vzhľadom na ustanovenie účastníkom konania. Prokurátor je

teda obmedzený len tým, že nemôže robiť úkony, ktoré môže vykonať len subjekt (účastník)

daného hmotnoprávneho vzťahu (napr. vzdať sa nároku, uznať uplatňovaný nárok alebo

uzavrieť o ňom zmier). Na druhej strane však môže robiť skutkové prednesy, navrhovať

dôkazy, a to zrejme aj vtedy, ak účastník takýto prednes alebo dôkaz neurobí alebo nechce

urobiť. Účastníka nemožno nútiť proti jeho vôli a za každú cenu, aby prednesy a dôkazy

slúžiace v jeho prospech, boli súdu vždy a bezo zvyšku predložené. Účastník má právo

konať v spore tak, aby prehral. Nemožno mu vnútiť víťazstvo, i keby mu malo patriť. V

tomto smere tu možno vidieť reálne nebezpečenstvo porušenia ústavného práva autonómie

vôle strán (účastníkov konania), ktorého procesnoprávnym aspektom je dispozičné právo

účastníka konania a obsahuje v sebe oprávnenie slobodne disponovať hmotnými a

procesnými právami v občianskom súdnom konaní. Je výsostným (slobodným) právom

účastníka rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu dodá. Účasť prokurátora môže

účastníkov vo výkone týchto ich práv závažným spôsobom obmedziť, čím sa podľa názoru

ústavného súdu nedovoleným spôsobom obmedzuje ústavné právo autonómie vôle strán,

ktoré možno vyvodiť z prvá veta v spojitosti s . Podľa

ods. 1 "Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach." Podľa čl. 46 ods. 1 "Každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde ... ". Uvedené články podľa názoru ústavného súdu oveľa

výstižnejšie konštituujú ústavné právo autonómie vôle strán než navrhovateľom

poukazované články 16 ods. 1 a a 2 .

V súvislosti s predchádzajúcim konštatovaním ústavný súd považuje tak široko

formulované oprávnenie prokurátora (aj keď na požiadanie účastníka alebo súdu) na vstup

do začatého občianskeho súdneho konania v rozpore s deklarovanými princípmi

právneho štátu ( ).

Ustanovenie obsahuje dva alternatívne predpoklady, za

splnenia ktorých môže prokurátor vstúpiť do začatého konania. Ak o to požiada účastník

konania alebo ak o to požiada súd.

a) Prokurátor môže vstúpiť do začatého konania vtedy, ak o to požiada účastník

konania.

O vstup prokurátora môže požiadať účastník konania. Podľa platnej právnej úpravy

je účastníkom konania navrhovateľ (žalobca), odporca (žalovaný), ten, koho zákon za

účastníka výslovne (expressis verbis) označuje (pozri napr. ust. § 181, 185b, 185k, 194 ods.

2, 255 a pod.) a v konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu ( ), sú účastníkmi

konania aj tí (t.j. popri eventuálnom

navrhovateľovi), o právach a povinnostiach ktorých sa má konať (§

94 ods.1 ). Požiadať o vstup môžu tí, ktorí sa nachádzajú na jednej procesnej strane, ale

zákon nevylučuje, aby požiadali aj všetci účastníci, t.j. obe sporné strany.

Účastník môže požiadať o vstup do konania, a to sporového i nesporového, konania

o výkon rozhodnutia, konania v správnom súdnictve, konania o riadnych i mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Zákon hovorí o konaní a neobmedzuje konania žiadnymi

legálnymi znakmi, ktoré by z okruhu konaní vylúčili niektorý druh konania.

Vstup do začatého konanie nie je podmienený - pri úvahe prokurátora či vstúpi alebo

vstup odmietne - žiadnymi zákonnými predpokladmi, napríklad záujmom spoločnosti, štátu

pri ochrane majetku štátu, obcí, miest, pri ochrane verejnoprospešných inštitúcií,

bezdomovcov a podobne. Nie je tu ani odkaz na Zákon o prokuratúre ( o

prokuratúre v znení neskorších predpisov) ani na (,

podľa ktorého prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy

fyzických a právnických osôb a štátu).

V nadväznosti na tieto zákonné predpoklady vstupu prokurátora na žiadosť

účastníka, je potrebné zaoberať sa otázkou rovnosti účastníkov v občianskom súdnom

konaní.

Zásada rovnosti občanov pred zákonom ustanovená v sa v

občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods.

3 ) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred

súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym

súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je

obsahom toho istého pojmu a značí rovné postavenie oboch procesných strán pri aplikácii

hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi

konania.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a

povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní nemôže byť ovplyvniteľná tým, ktorý

účastník je žalobca, ktorý je žalovaný alebo v inej procesnej pozícii (nesporové konanie).

Rovnosť strán je totiž podmienená rovnosťou procesných prostriedkov uplatňovaných pri

podaní žaloby i pri obrane proti nej, a to platí aj na celý priebeh konania.

Bez ohľadu na to, na žiadosť ktorého účastníka vstúpi prokurátor do začatého

konania, musí dôjsť zo strany prokurátora k procesnému podaniu, ktoré musí mať priamy

vzťah k predmetu konania, t.j. k procesnej otázke, ktorá sa rieši v konaní na základe žaloby,

návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby v správnom súdnictve a podobne. V súdnom

konaní sa rozhoduje v podstate na binárnom princípe "áno, nie". Súd nemôže nerozhodnúť

(ak sú splnené podmienky konania). Preto aj prokurátor sa musí vyjadriť binárnym alebo

zmiešaným spôsobom. Navrhuje vyhovieť žalobe alebo ju zamietnuť, prípadne sčasti

vyhovieť, sčasti zamietnuť. Iná procesná možnosť pri meritórnom rozhodnutí súdu

nejestvuje. Takým procesným stanoviskom však nevyhnutne straní jednému z účastníkov,

hoci len sčasti. Je prakticky aj teoreticky vylúčené, aby prokurátor mal prednes, ktorý by

nenavrhoval aspoň v hrubých rysoch to, čoho sa dožaduje niektorý z účastníkov konania.

Tento záver je samozrejmý, pretože prokurátor nemôže uplatňovať svoje záujmy (nie je

účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konkrétnom spore ide). Takže niečie záujmy

uplatňovať musí, a to sú len záujmy niektorej procesnej strany.

Akonáhle prokurátor po svojom vstupe do začatého konania prednesie svoje

procesné stanovisko, nevyhnutne vzniká nerovnosť v procese. Táto nerovnosť súvisí s

tým, že do konania a rozhodovania súdu vstúpil na strane niektorého účastníka (nemusí to

byť účastník, ktorého žiadosti prokurátor vyhovel) argumentačne a svojimi procesnými

oprávneniami, bez procesného rizika neúspechu v spore, v inom (nesporovom) konaní

subjekt, ktorý vplýva na priebeh a výsledok konania, prihovárajúc sa za výsledok, ktorý

aspoň sčasti zodpovedá procesnému stanovisku niektorého účastníka (tu však podľa názoru

ústavného súdu možno predpokladať, že jeho úkony môžu byť v súlade so spoločenským

záujmom na výsledku nesporového konania, aj keď to zákon výslovne nepožaduje).

Oprávnenia prokurátora ( ), ktoré mu vzniknú po vstupe do začatého

konania na základe aplikácie ustanovenia sú však tým procesným

fenoménom, ktorý narušuje rovnováhu procesných prostriedkov prislúchajúcich

procesným stranám. Z toho vyplýva, že toto narušenie procesnej rovnováhy je porušením

ústavného princípu rovnosti účastníkov konania pred zákonom i pred súdom v

občianskom súdnom konaní ( ).

Z týchto dôvodov preto neobstojí - podľa názoru ústavného súdu - účelový argument

zástupcu národnej rady, ktorý v procesnom stanovisku tvrdil, že vstup prokurátora môže v

niektorých prípadoch byť v záujme rovnosti účastníkov a ním sa len realizuje ústavné

poslanie prokurátora a prokuratúry vo sfére zákonnosti a spravodlivosti. Stotožnenie sa s

takým záverom by vyvolalo veľa pochybností, kedy, v ktorých konaniach a za akých

zákonných podmienok je účasť prokurátora v záujme rovnosti účastníkov a kedy to tak nie

je.

b) Prokurátor môže vstúpiť do začatého konania vtedy, ak o to požiada súd.

Východiskom pre riešenie tejto normy je úvaha o podstate sudcovskej nezávislosti.

Nezávislosť sudcov je zložito štrukturovaný sociálny jav, ktorý nemožno v žiadnom prípade

redukovať na právne aspekty, aj keď sa javia ako najdôležitejšie zložky. Napriek tomu

možno vysloviť základný postulát sudcovskej nezávislosti spočívajúci v tom, že sudca

nesmie pripustiť žiadne vedľajšie vplyvy na svoje rozhodovanie. To je požiadavka,

ktorá má oporu v ústave, v zákone, v etike výkonu sudcovského povolania i v morálnom

profile sudcu, na ktorý nemožno zabudnúť ako na jeden z významných komponentov

nezávislosti konkrétneho sudcu.

Ak by sa v tomto kontexte mala stručne ale zreteľne formulovať zásada sudcovskej

nezávislosti, musíme akceptovať jej chápanie ako zásady, ktorá vylučuje ovplyvňovanie

sudcu pri rozhodovaní konkrétnej veci inými osobami, orgánmi alebo štátom, za

súčasného vylúčenia takého sudcu, ktorý je v konaní osobne alebo vecne zaujatý.

Ak by sudca požiadal prokurátora o vstup do začatého konania, sám by vytvoril

situáciu, v ktorej by sa nechával ovplyvňovať pri rozhodovaní konkrétnej veci inými

subjektami, než sú účastníci konania bez toho, aby legálne vedel odôvodniť taký postup a

jeho procesnú potrebu, čo je podľa názoru ústavného súdu v rozpore s .

Z dôvodov, ktoré sa už uviedli, by súčasne dochádzalo k porušeniu rovnosti strán

(účastníkov sporového konania), čo je v rozpore s .

Navyše, podľa názoru ústavného súdu, vstupom prokurátora do konania na žiadosť

súdu dochádza k porušeniu garantovaného práva na súkromie ( v

spojení s čl. 19 ods. 2).

Právo na súkromie sa v priznáva vo viacerých

ustanoveniach. Systematika nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že

každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda. Právo na

súkromie zaručuje nielen podľa , ale aj podľa . Právom na

súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých svojich záležitostiach,

ktoré sa uznávajú za súkromné.

Účelom priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv

priznaných podľa a nasl. , ale zároveň aj zabrániť štátnym

orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca nad

nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život. Oprávnené zásahy do

práva na súkromie možno uskutočniť zákonom alebo pri uplatnení zákona v súlade so

všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo slobodu

jednotlivca.

Obmedzenie ústavných práv, ak to dovoľuje, je možné iba v súlade s

podmienkami ustanovenými v čl. 2 ods. 3 a v čl. 13 ods. 2 až 4.

Podľa : "Medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom." Touto podmienkou sa orgán

zákonodarnej moci splnomocňuje na obmedzenie ústavných práv a slobôd a vylučuje sa ich

obmedzenie právnym predpisom iného štátneho orgánu. Splnomocnenie priznané Národnej

rade Slovenskej republiky nie je také široké, aby každé obmedzenie priznaného

práva bolo v súlade s , pokiaľ sa ustanoví v zákone. Podľa : "Pri

obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ." Podľa citovaného ustanovenia nestačí,

aby sa základné právo alebo sloboda obmedzila zákonom, ale zákon musí mať aj určitú

kvalitu.

Právo na súkromie patrí medzi základné ľudské práva aj podľa medzinárodných

dohovorov spĺňajúcich podmienky . Právo na súkromie sa zaručuje podľa

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rozhodnutiach aplikujúcich čl. 8

Dohovoru sa predovšetkým opakovane zdôrazňuje, že účelom práva na súkromný a rodinný

život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci (Belgian Linguistic

Case. A: 1968, č. 6, s. 33, § 7).

Spolu s formálnymi a materiálnymi podmienkami a pri

obmedzovaní práva na súkromie nemožno porušiť ani podmienky prijaté na ochranu

súkromia podľa týchto medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných

slobodách.

Podľa medzinárodného štandardu vytvoreného v Rade Európy sa právo na súkromie

dovoľuje obmedziť opatrením, ktoré je v súlade so zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Obmedzujúce ustanovenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd je pomerne široké. Precizuje ho judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorá sa zamerala predovšetkým na vymedzenie termínov "v súlade so zákonom" a

"nevyhnutný v demokratickej spoločnosti". Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že

požiadavka "v súlade so zákonom" znamená: že právny predpis je dostatočne presný; že

musí existovať prostriedok na ochranu pred ľubovoľnými zásahmi orgánov verejnej moci

do záujmu, ktorému sa priznáva ochrana; ak právna úprava priznáva možnosť úvahy, rozsah

a spôsob jej uplatnenia sa musí ustanoviť s dostatočnou jednoznačnosťou, aby sa

zabezpečila taká ochrana (Olsson Case. A: 1988, č. 130, s. 30, § 61). Okrem toho zásah do

súkromia musí mať oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku. Samotný základ v

domácom právnom poriadku však nestačí: právna norma, o ktorú ide, musí byť prístupná

jednotlivcovi, ktorého sa týka, pričom tento jednotlivec musí mať možnosť predvídať

účinky vyplývajúce pre neho z danej právnej normy (Handyside Case. A: 1976, č. 24, s. 22,

§ 48).

Ďalší termín "nevyhnutný" podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva nemá

takú flexibilitu, aby obsahoval význam výrazov "užitočný", "primeraný" alebo "žiaduci", ale

vzťahuje sa len na existenciu "naliehavej spoločenskej potreby" vykonať daný zásah

(Handyside, s. 23; rovnako Case of Young, James and Webster. A: 1976, č. 44, s. 25).

Predložením sporu na rozhodnutie súdu podľa sa účastníci dobrovoľne

obmedzujú k možnosti rozhodnúť samostatne o svojich súkromných veciach. Ustanovením

v znení bez zreteľa na vôľu účastníkov

sporového konania sa zvyšuje počet štátnych orgánov, ktoré svojou činnosťou môžu vstúpiť

do rozhodovania o súkromných veciach účastníkov tohto konania, napríklad navrhnutím

dôkazov zo súkromia účastníkov, ktoré oni sami nenavrhli a ani nechcú navrhnúť. Vstupom

prokurátora do konania na žiadosť účastníka konania nemožno porušiť právo na súkromie

žiadateľa. Vstup prokurátora do konania však môže mať za následok porušenie práva na

súkromie toho účastníka, ktorý je v konaní protistranou žiadateľa o vstup prokurátora do

začatého konania. Ak prokurátor vstúpi do začatého konania na žiadosť súdu, obe strany v

konaní sa bez zreteľa na svoju vôľu musia podrobiť zásahu štátnych orgánov, ktorý nie je v

demokratickej spoločnosti nevyhnutný, ani nespĺňa ďalšie podmienky a

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých možno

obmedziť právo na súkromie. Zákon tým, že dovoľuje prokurátorovi vstúpiť do začatého

konania na požiadanie súdu, zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania nad

nevyhnutnú mieru, čím sa dostáva do rozporu s ustanovením čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 19

ods. 2 .

B. Ustanovenie v znení

Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, bolo do terajšieho Občianskeho

súdneho poriadku zavedené , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok a Notársky poriadok a nahradilo dovtedajší mimoriadny opravný

prostriedok, sťažnosť pre porušenie zákona (podľa prechodných a záverečných ustanovení

tejto novely bola v zmenšenom rozsahu a v obmedzenej miere prípustná do 31. decembra

1995).

Procesnú legitimáciu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona mali generálny

prokurátor a minister spravodlivosti. Dôvodom na podanie sťažnosti bolo porušenie zákona

pri rozhodovaní (absolútny dôvod) a porušenie zákona v konaní, to však len vtedy, ak

mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej (s výnimkou prípadu nedostatku právomoci,

čo bolo tiež absolútnym dôvodom na podanie sťažnosti). Predmetom sťažnosti boli

právoplatné rozhodnutia súdov (prvého i druhého stupňa) s výnimkou rozsudkov, ktorými

sa vyslovil rozvod manželstva, neplatnosť alebo neexistencia manželstva a rozsudkov,

ktorými najvyšší súd rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona. Lehota na podanie

sťažnosti bola trojročná od právoplatnosti rozhodnutia.

Táto právna úprava sťažnosti pre porušenie zákona bola považovaná za prekonanú,

preto bola nahradená (s účinnosťou od 1. januára 1992) novým mimoriadnym opravným

prostriedkom - dovolaním. Začal platiť právny stav, že opravné prostriedky (riadne -

odvolanie a mimoriadne - obnova konania a dovolanie) boli zverené výhradne do

dispozičnej sféry účastníkov konania. Nikto iný než účastník konania nemohol vyvolať

opravné (riadne či mimoriadne) konanie, s výnimkou oprávnení prokurátora podľa § 35

ods. 3 .

Ako vyplýva z dôvodovej správy k , zásadným nedostatkom

sťažnosti pre porušenie zákona ako mimoriadneho prostriedku bolo, že podanie sťažnosti

záviselo od voľnej úvahy generálneho prokurátora (prípadne ministra spravodlivosti), ktorý

ju podať mohol, ale nemusel. To záviselo od jeho spravidla triedne podloženej úvahy.

Účastník síce mohol upozorniť generálneho prokurátora na porušenie zákona, ten však, aj

keď zistil, že podnet účastníka je dôvodný, sťažnosť nemusel podať. Druhým zásadným

nedostatkom bolo, že sťažnosť bolo možné podať do troch rokov od právoplatnosti

rozhodnutia, čo neprispievalo k právnej istote, ktorú zaručuje práve inštitút právoplatnosti

rozhodnutia. Ďalším dôvodom na zrušenie sťažnosti pre porušenie zákona a jej nahradenie

dovolaním, ktoré bolo dané do dispozičnej sféry účastníkov konania, bola aj skutočnosť, že

"Rada Európy, združujúca rad európskych štátov, sa zaoberá rôznymi formami spolupráce

medzi európskymi štátmi v rôznych oblastiach života. Členské štáty sú vedené k

obdobnému riešeniu v rôznych oblastiach, okrem iného aj pri vytváraní právnych

poriadkov. V roku 1984 prijal Výbor ministrov Rady Európy odporúčanie nazvané Zásady

civilného procesu na lepšie fungovanie justície. V nich sa upozorňuje, že platné procesné

predpisy v európskych štátoch by mali smerovať k tomu, aby sa civilný proces stal

jednoduchším a rýchlejším. Preto sa aj odporúča, aby sa obmedzili opravné prostriedky,

najmä dozorové opravné prostriedky (to sa týka najmä oprávnení generálnych

prokurátorov). Keďže sa náš štát stal členom Rady Európy, nemožno sa od týchto

odporúčaní odvracať".

Nová právna úprava obsiahnutá v ustanovení opäť

umožnila podať mimoriadny opravný prostriedok inej osobe ako účastníkovi konania, t.j.

predsedovi najvyššieho súdu, ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi.

Predmetom dovolania (do účinnosti posudzovanej novely) mohli byť zásadne len

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu (v žiadnom prípade nie rozhodnutia súdu

prvého stupňa), proti ktorým zákon dovolanie výslovne pripúšťal, t.j. proti rozsudkom a

uzneseniam súdu druhého stupňa, ktorým bol zmenený rozsudok (uznesenie) súdu prvého

stupňa a proti potvrdzujúcim rozsudkom (uzneseniam) druhého stupňa za podmienok

uvedených v ust. 238 ods. 2 (teraz ods. 3) a . Dovolanie bolo vylúčené

proti rozsudkom (uzneseniam) vo veciach upravených Zákonom o rodine (s určitými

výnimkami - pozri ust. a ods. 3 ). Podľa teraz platného stavu môžu

uvedené tri subjekty podať dovolanie proti všetkým právoplatným rozhodnutiam, a to tak

súdov prvého ako aj druhého stupňa, bez obmedzenia platného pre účastníkov konania.

Pri skúmaní súladu ustanovenia s považoval ústavný súd za

potrebné zaoberať sa právnou charakteristikou ústavných činiteľov, ktorým sa zverila

procesná legitimácia na podanie dovolania, dôvodmi, na základe ktorých môžu tieto

subjekty dovolanie podať, ako aj stanovenou dĺžkou lehoty na podanie dovolania.

Predseda najvyššieho súdu je orgánom štátnej správy súdov ( v

znení neskorších predpisov). Oprávnenie podať dovolanie sa nevyhnutne vzťahuje na túto

zákonnú pozíciu a nemá žiaden súvis s ustanoveniami , ktorá upravuje výkon súdnej

moci.

Predseda najvyššieho súdu síce vykonáva podľa ust.

Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov súdnictvo patriace Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky v súlade s rozvrhom práce, a to ako predseda senátu alebo sudca, no

podanie dovolania podľa nemožno kvalifikovať ako výkon súdnictva v

role predsedu senátu alebo sudcu, ale ako výkon orgánu štátnej správy súdov (podáva ho

ako predseda najvyššieho súdu). Možno to teda kvalifikovať ako zásah správneho orgánu do

nezávislého rozhodovania súdov, čo je v rozpore s princípom deľby moci (čl. 1, čl. 141 ods.

2 ). Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS

16/95, publikovaného pod č. 6 v Zbierke nálezov a uznesení 1995, Košice 1996, s. 38 a n.,

"v právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy

orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou

je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v

parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej

kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca

nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán

je viazaný a jej princípmi, ktorých zmenu nepripúšťa, lebo majú

konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to

deklarované v ."

Oprávnenie predsedu najvyššieho súdu je zároveň v rozpore aj s princípom

sudcovskej nezávislosti, pretože je nezlučiteľné, aby dovolanie podané predsedom

najvyššieho súdu posudzoval (konal a rozhodoval o ňom) senát súdu, ktorý riadi (čl. 141

ods. 1, ).

Minister spravodlivosti je predstaviteľ ústredného orgánu štátnej správy a súčasne je

orgánom štátnej správy súdov, ktorý vykonáva súdny dohľad ( v

znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov, zákon č.

v znení neskorších predpisov). Oprávnenie podať dovolanie sa vzťahuje na

pozíciu ministra spravodlivosti ako orgánu štátnej správy súdov pri výkone súdneho

dohľadu. Preto aj v prípade oprávnenia ministra spravodlivosti, ktorý je taktiež

predstaviteľom štátnej správy súdov a zároveň vykonáva súdny dohľad, prichádza do úvahy

obdobný záver, ako v prípade predsedu najvyššieho súdu.

Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci a jeho ústavná a zákonná

pozícia je definovaná v ústave () a v v znení neskorších

predpisov. Z tejto pozície vyplýva, že oprávnenie podať dovolanie v občianskom súdnom

konaní vykonáva generálny prokurátor v zmysle jeho účasti v súdnom konaní podľa § 20

ods.2 citovaného zákona, kde je ustanovený predpoklad na návrhy na začatie konania

(vrátane konania o mimoriadnom opravnom prostriedku v civilnom súdnom konaní) a

vstupu do konania - záujem spoločnosti alebo ochrana práv občanov.

V prípade nerešpektovania princípu, že opravné prostriedky patria výlučne do

dispozičnej sféry účastníkov konania (najmä pokiaľ ide o nesporové veci uvedené v § 35

ods. 2 písm.a) až e) a prípady, kedy môže podľa platnej právnej úpravy podať návrh na

začatie súdneho konania), podanie dovolania generálnym prokurátorom sa neprieči

princípom deľby moci a nezávislosti súdov a sudcov, samozrejme, pri rešpektovaní ďalších

podmienok a záverov.

Dôvody na podanie dovolania účastníkom konania sú uvedené v ,

t.j. tzv. zmätočnosť konania ( ), iná vada konania, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, skutočnosť, že rozhodnutie vychádza zo skutkových zistení,

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a skutočnosť, že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Preskúmavaná novela zaviedla

pre účastníka nový dôvod dovolania, a to, že odvolací súd sa v svojom rozhodnutí

(rozsudku či uznesení) odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Podľa

preskúmavaného ustanovenia

sú ako nové dôvody dovolania ustanovené

- právoplatné rozhodnutie súdu má po právnej stránke zásadný význam (predseda

najvyššieho súdu),

- ak si to vyžaduje zabezpečenie jednotného výkladu zákona (predseda najvyššieho súdu),

- ak právoplatným rozhodnutím súdu prvého alebo druhého stupňa bol porušený zákon

(generálny prokurátor a minister spravodlivosti).

Z uvedeného vyplýva, že novozavedené dôvody sú oveľa širšie než v prípade

vypustenej sťažnosti pre porušenie zákona.

Zákonným naplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej

istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí

predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne

vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu

judikovaných právnych vzťahov, t.j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov

právoplatnosti vymedzených možno zasiahnuť len v prípadoch presne

ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré sú významnejšie než je záujem štátu na

právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.

Právna istota, ako jeden zo základných prvkov právneho štátu, zaväzuje právny štát -

a v prvom rade zákonodarcu - aby jasne a jednoznačne stanovil pravidlá, za ktorých sa

pripúšťajú výnimky z tak dôležitého právneho inštitútu záväznosti a nezmeniteľnosti

súdnych rozhodnutí, akým je nepochybne inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí. V

tomto zmysle možno považovať zákonom stanovené procesné záruky za rozhodujúce.

Zákon musí jednoznačne stanoviť, za akých podmienok (objektívnych a subjektívnych) sa

môže napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu a kedy nastáva ten stav, keď právoplatné

rozhodnutie už nemožno napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (napr. stanovením

lehôt, po uplynutí ktorých už mimoriadny opravný prostriedok nie je možné podať).

K takýmto procesným zárukám možno zaradiť aj jasné vymedzenie dôvodov, pre

ktoré možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu, pričom už samotná závažnosť takto

stanoveného dôvodu musí spochybňovať buď vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,

resp. splnenie základných podmienok konania (napr. nedostatok právomoci, prekážka

právoplatne rozhodnutej veci, nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a pod.).

Dôvody dovolania, tak ako sú zakotvené v ustanovení (ale aj dôvody

obnovy konania uvedené v ), tieto kritériá podľa názoru ústavného súdu v

podstate spĺňajú.

K takým dôvodom však nemožno zaradiť jednotný výklad zákona alebo zásadný

význam právoplatného súdneho rozhodnutia po právnej stránke. Navyše, predseda

najvyššieho súdu môže z týchto dôvodov podať dovolanie aj vtedy, ak právoplatným

rozhodnutím súdu nebol porušený zákon (vyplýva to z porovnania ods. 1 a ods. 2 § 241a

)! K právnej istote nemôže prispieť skutočnosť, že do šiestich mesiacov odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu, bez ohľadu na vôľu účastníka

konania (dokonca aj proti jeho vôli), na základe voľnej úvahy predsedu najvyššieho súdu,

vzhľadom na tak široko koncipované dôvody, ktoré sú účastníkovi konania úplne cudzie, sa

podá alebo nepodá dovolanie, čím sa toto ustanovenie dostáva do nesúladu s .

Požiadavku právnej istoty nespĺňa ani ďalší dôvod dovolania, uvedený v § 241a ods.

2 , t.j. ak právoplatným rozhodnutím prvostupňového alebo odvolacieho súdu bol

porušený zákon. Podľa názoru ústavného súdu je tomu tak preto, že:

- dôvodom je každé porušenie zákona (tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho

predpisu) a oprávnené osoby (generálny prokurátor a minister spravodlivosti) nie sú pri

podaní dovolania limitované obdobne ako to bolo pri sťažnosti pre porušenie zákona, resp.

ako je to pri podaní dovolania účastníkom konania (najmä ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b)

),

- z tohto dôvodu možno napadnúť tak rozhodnutie odvolacieho súdu, čo je základné

pravidlo pre možnosť podania dovolania účastníkom konania, ako aj rozhodnutie súdu

prvého stupňa; v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno

predpokladať aj jeho podanie proti vôli účastníka konania, ktorý vedome nevyužil možnosť

podania odvolania (porušenie zásady autonómie vôle strán),

- tak široko koncipovaný inštitút dovolania sa stáva zásadne neistým preto, že oprávnené

osoby nie sú povinné, v prípade ak zistili porušenie zákona, podať dovolanie; v jednom

prípade tak môžu urobiť a v obdobnom prípade dovolanie nepodajú, a nemusia to ani

zdôvodniť; ide tu o porušenie zásady rovnosti účastníkov konania ( ),

pretože (ak predpokladáme v tomto prípade podnet účastníka na podanie dovolania) v

jednom prípade môže námietke jednej strany vyhovieť a v druhom prípade žiadosť druhej

strany (príp. iného účastníka) nechá bez povšimnutia a to bez odôvodnenia; nie sú dané

pravidlá, podľa akých sa oprávnené osoby budú pri podaní dovolania z tohto dôvodu

správať.

Ústavný súd pri skúmaní súladu ustanovenia s bral do úvahy aj

skutočnosť, že na to, aby predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti alebo

generálny prokurátor podali dovolanie, nie je potrebný súhlas alebo iný procesný úkon

(napríklad podnet) účastníkov konania. Značí to, že tieto subjekty môžu podať dovolanie aj

bez podnetu právnickej alebo fyzickej osoby, prípadne štátu a aj proti vôli účastníka

konania, ktorý nepodal odvolanie a je spokojný s prvostupňovým, aj keď pre neho

nepriaznivým rozhodnutím. Vymenovaní ústavní činitelia pri podávaní dovolania nie sú

teda nijako obmedzovaní procesnými úkonmi účastníkov konania. Tvrdenie ministra

spravodlivosti uvedené v jeho stanovisku z 3. januára 1996 (č. -60, str. 2), že "...

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky preskúmava právoplatné súdne

rozhodnutie z hľadiska jeho súladu so zákonom len na základe sťažnosti občana, ... " nemá

oporu v dikcii ustanovenia , nakoľko z neho nevyplýva oprávnenie ministra (ale

ani generálneho prokurátora či predsedu najvyššieho súdu) na podanie dovolania len na

základe podnetu (sťažnosti) občana či iného subjektu.

Ako bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia, čl. 12 ods. 1 prvá veta

v spojení s zakotvuje ústavné právo na autonómiu vôle strán.

Obsahovým prvkom autonómie vôle strán (niekedy tiež označovaného ako právo na

sebaurčenie, samodispozíciu) je aj právo jedinca, aby svoje hmotné i procesné práva

uplatňoval na rôznych štátnych orgánoch, a teda aj na súde ( ). Toto

právo však v sebe obsahuje aj oprávnenie zdržať sa jeho výkonu, nevyužiť ho. Procesné

dispozičné právo účastníka občianskeho súdneho konania (podať či nepodať žalobu, riadny

či mimoriadny opravný prostriedok) možno považovať za jeden z aspektov ústavného práva

autonómie vôle strán. Z tohto dôvodu možno považovať oprávnenia uvedených troch

subjektov na podanie dovolania bez ohľadu na vôľu účastníkov konania za nesúladné s

ústavným právom na autonómiu vôle strán (účastníkov konania). Ustanovenie § 241a ods. 1

a 2 nie je preto v súlade s prvá veta v spojení s .

Podaním dovolania zo strany predsedu najvyššieho súdu, generálneho prokurátora

alebo ministra spravodlivosti podľa

v platnom znení bez podnetu zo strany účastníka pôvodného konania je podľa

názoru ústavného súdu zároveň aj porušením deklarovaného práva na súkromie (čl.

16 ods. 1 v spojení s čl. 19 ods. 2) z dôvodov, ktoré sa už uviedli v súvislosti s porušením

tohto práva pri vstupe prokurátora do konania na žiadosť súdu podľa ustanovenia § 35 ods.

2 písm.f) in fine .

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať na Najvyššom súde

Slovenskej republiky do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

súdu. Z vyjadrenia zástupcu navrhovateľa na verejnom zasadnutí vyplynulo, že lehotu

šiestich mesiacov považuje za protiústavnú z toho dôvodu, že "... úplne vyvrátila zásadu

právnej istoty", čo má nesporný vplyv na efektívnosť exekúcie.

Je nepochybné, že dĺžka lehoty, v ktorej možno podať dovolanie (a podanie každého

mimoriadneho opravného prostriedku vôbec) má vplyv na inštitút právnej istoty. V

dôsledku toho má vplyv aj na to, dokedy môže trvať neistota o tom, či právoplatné a

vykonateľné rozhodnutie súdu bude zmenené alebo zrušené.

Preto lehota na použitie mimoriadneho opravného prostriedku musí byť - podľa

právneho názoru ústavného súdu - ustanovená tak, aby sa optimalizoval vzťah medzi

požiadavkou na zachovaní právnej istoty (stabilita práv priznaných súdnymi rozhodnutiami)

a princípmi spravodlivosti a zákonnosti súdnych rozhodnutí.

Ústavný súd porovnal súčasnú právnu úpravu mimoriadnych opravných prostriedkov

- dovolanie a obnova konania, vrátane predpisov o výkone

rozhodnutia (najmä ustanovení §§ 230, 233, 234 ods. 3, 240, 241a ods. 3, 250b, 250c, 266 a

268 ) s predchádzajúcou právnou úpravou platnou do účinnosti novely - zákona č.

Predošlá právna úprava oprávňovala ministra spravodlivosti a generálneho

prokurátora podať mimoriadny opravný prostriedok - sťažnosť pre porušenie zákona - v

trojročnej objektívnej lehote, počítanej od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia súdu. Tu

už by bolo možné uvážiť nestabilitu súdnych rozhodnutí a narušenie právnej istoty na

rozdiel od šesťmesačnej lehoty na podanie dovolania, ktorá je minimálnym časom na to,

aby prípadne, ak to zákon umožní, oprávnený ústavný činiteľ dostal podnet na využitie jeho

zákonného práva, preveril jeho opodstatnenosť a do konca tejto lehoty usúdil na potrebnosť

mimoriadneho opravného prostriedku. Kratšia lehota na druhej strane podľa záverov

ústavného súdu by mohla zmariť účel takej zákonnej možnosti, akou je podanie dovolanie

ústavným činiteľom, u ktorého by prichádzalo do úvahy zverenie takého oprávnenia.

Z toho vyplýva záver ústavného súdu o tom, že nie je v rozpore s

článkami tak ako sa to tvrdí v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci,

doplneného prednesom zástupcu navrhovateľa na ústnom pojednávaní.

Tieto úvahy a právne závery viedli ústavný súd aj k formulovaniu názoru na to, či

vôbec prichádza do úvahy u niektorého z ústavných činiteľov Slovenskej republiky

oprávnenie na použitie mimoriadneho opravného prostriedku v civilnom procese -

dovolania. Ústavný súd túto závažnú otázku uzavrel tak, že také oprávnenie by v kontexte

posudzovanej úpravy mohlo prislúchať jedine generálnemu prokurátorovi. Priznanie

takéhoto oprávnenia však vyžaduje inak ustanoviť predpoklady v hypotéze právnej normy,

ktorá by priznala oprávnenie generálneho prokurátora na podanie dovolania.

Podanie dovolania generálnym prokurátorom v zmysle týchto záverov by

predpokladalo:

- podanie podnetu zo strany účastníka pôvodného konania (rešpektovanie autonómie vôle

strán a práva na súkromie), s výnimkou podania dovolania v prípadoch, ktoré sa týkajú jeho

účasti v konaní podľa a ,

- precizovanie dôvodov na podanie dovolania v súlade s princípmi právneho štátu, najmä

právnej istoty, t.j. dovolanie by predpokladalo nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj

potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva právnických alebo fyzických osôb, a túto

ochranu by nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami,

- obdobné vymedzenie predmetu dovolania zo strany generálneho prokurátora, ako je to u

účastníkov konania,

- vylúčenie jeho voľnej úvahy o tom, či podá alebo nepodá dovolanie v prípadoch, ak zistí,

že podmienky na podanie dovolania sú splnené.

Pri úvahe o tom, či sa zverí oprávnenie na podanie dovolania generálnemu

prokurátorovi, by mal zákonodarca brať do úvahy odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy z roku 1984 nazvané "Zásady civilného procesu na lepšie fungovanie justície", v

ktorých sa okrem iného odporúča, aby sa obmedzili najmä dozorové opravné prostriedky, čo

sa týka najmä oprávnení generálnych prokurátorov. Tento cieľ možno dosiahnuť aj

rozšírením práva účastníkov konania podať dovolanie a rozšírením práva prokurátora

podávať návrhy na začatie konania vo veciach spoločenského záujmu (ako je tomu napr. už

teraz podľa § 62 Zákona o rodine).

Ak ústavný súd svojím rozhodnutím podľa vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 písm.a) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich

časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť podľa výroku rozhodnutia. Orgán, ktorý

tento predpis vydal, je do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu

povinný ho uviesť do súladu s . Ak tak neurobí, výrokom rozhodnutia označené

časti zákona strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa , rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade zákona s

sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 1996