Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 351/2026
PDF · 300.21 KB
No categories available
I. ÚS 351/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA – JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s.r.o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/21/2023-827 z 25. júna 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/12/2025 z 28. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14Co/21/2023-827 z 25. júna 2024 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Cdo/12/2025 z 28. januára 2026. Navrhuje napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prikázať najvyššiemu súdu obnoviť stav pred porušením označených práv sťažovateľa. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca) sa žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) ešte v roku 2011 domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná“), náhrady škody a nemajetkovej ujmy v celkovej sume 3 970 563,04 eur pozostávajúcej zo skutočnej škody 18 328,35 eur za úhradu nájomného v mieste prechodného bydliska sťažovateľa v Bratislave za obdobie od 15. júla 2007 do 29. decembra 2009, zo škody
229 834,69 eur predstavujúcej ušlý zisk zo zrušenej pracovnej, resp. mandátnej zmluvy a z nemajetkovej ujmy vo 3 722 400 eur. Existenciu predmetných nárokov sťažovateľ vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na tom skutkovom základe, že proti nemu bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície vo Svidníku ČVS: ORP-175/OdV-SK-2007 z 25. septembra 2007 a uznesením Okresnej prokuratúry Prešov č. k. 1Pv 558/07-86 z 30. novembra 2009 bolo trestné stíhanie sťažovateľa zastavené, keďže skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. V priebehu konania sťažovateľ vzal späť časť žaloby týkajúcej sa istiny 53 774,15 eur zo zrušenej mandátnej zmluvy, preto okresný súd uznesením sp. zn. 8C/62/2011 z 8. októbra 2012 konanie v tejto časti zastavil.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 8C/62/2011-330 z 5. novembra 2015 žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože nemal preukázané kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t. j. nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vzniku škody (majetkovej škody, ušlého zisku alebo nemajetkovej ujmy) a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie.
5. Krajský súd uznesením sp. zn. 14Co/3/2018 z 25. januára 2021 rozsudok okresného súdu zrušil pre nesprávne právne posúdenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v prípade, ak bolo po vznesení obvinenia toto zrušené s tým, že trestné konanie bolo zastavené a vec bola postúpená na priestupkové konanie, možno takéto rozhodnutie na účely zákona o zodpovednosti za škodu považovať za nezákonné.
6. Okresný súd následne rozsudkom č. k. 8C/62/2011-683 z 10. marca 2023 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi 4 000 eur (výrok I) ako náhradu nemajetkovej ujmy, majúc preukázané kumulatívne splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia, negatívny vplyv nezákonného rozhodnutia na súkromný, rodinný a pracovný život sťažovateľa a na zhoršenie jeho psychického stavu (nemajetkovú ujmu), ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní o jej výške prihliadol na skutočnosť, že vzneseniu obvinenia z časového a vecného hľadiska predchádzal rozvrat manželstva sťažovateľa a podanie trestného oznámenia jeho manželkou (bod 2), ktorým sa orgány činné v trestnom konaní museli zaoberať, šlo teda o sekundárny následok iného javu, ktorý mu predchádzal. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) ako nedôvodnú. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody (výrok III). Sťažovateľovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 % z priznanej sumy 4 000 eur (výrok IV).
7. Proti rozsudku okresného súdu podali obe sporové strany odvolania. Sťažovateľ nesúhlasil s tým, že mu okresný súd nepriznal aj náhradu škody, pričom priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane nízku. Žalovaná s poukazom na závery dokazovania, že utrpená ujma sťažovateľa je v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s trvalo rozvrátenými rodinnými pomermi sťažovateľa, namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom vo vzťahu
k splneniu podmienky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy.
8. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo výroku II potvrdil (výrok I) ako vecne správny. Vo výroku I zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol (výrok II), keďže okresný súd pri posudzovaní práva sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nesprávne posúdil skutočnosti tvrdené a preukazované sťažovateľom, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery a tieto nedostatočne odôvodnil. Stotožnil sa s námietkou žalovanej a poukázal na závery okresného súdu, podľa ktorých v tomto prípade v nepomerne väčšej miere zodpovednosť nesie rozvrátené manželstvo sťažovateľa, resp. konanie jeho manželky, ktorá podala trestné oznámenie, ktorým sa orgány činné v trestnom konaní museli zaoberať. Vo výroku IV zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok III). Žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti sťažovateľovi v rozsahu 100 % (výrok IV).
9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), tvrdiac, že nie je riadne odôvodnený a že krajský súd bez doplnenia dokazovania rozhodol opačne ako v pôvodnom zrušujúcom uznesení (bod 5). Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sťažovateľ videl v odklone od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019 a sp. zn. 4Cdo/82/2019.
10. Najvyšší súd napadnutým uznesením (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2026) dovolanie odmietol ako neprípustné [§ 447 písm. c) a f) CSP]. S poukazom na právnu úpravu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepovažoval rozsudok krajského súdu za zjavne neodôvodnený. Uviedol, že krajský súd nevykonával dokazovanie, neprehodnocoval dôkazy vykonané okresným súdom, nemohol teda dospieť k inému zisteniu skutkového stavu. Súdy oboch nižších inštancií na prejednávanú vec aplikovali totožné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré však odlišne interpretovali, čo malo za následok vyvodenie odlišného právneho záveru v otázke dôvodnosti uplatneného nároku. K rozhodnutiu v neprospech sťažovateľa došlo iba zmenou vyhovujúceho výroku rozsudku okresného súdu zamietnutím žaloby krajským súdom i v rozsahu sumy 4 000 eur, a to na základe odvolania žalovanej, ktorá, rovnako ako sťažovateľ, využila svoje právo priznané jej procesným kódexom. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní bez ďalšieho citoval rozhodnutia najvyššieho súdu, urobil tak bez toho, aby z dovolania bolo zrejmé zadefinovanie väzby označených rozhodnutí najvyššieho súdu na konkrétne nesprávnosti, ktoré eventuálne videl v rozhodnutí krajského súdu.
II. Argumentácia sťažovateľa
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] tvrdí, že najvyšší súd nenapravil pochybenia krajského súdu, ktoré mu vytýkal v dovolaní, a to že bez doplnenia dokazovania rozhodol opačne ako v pôvodnom zrušujúcom uznesení (bod 5).
12. Zastáva názor, že za jeho neúspechom v napadnutom konaní je skutočnosť, že ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 260/2021-67 z 13. júla 2021 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 14Co/3/2018 (o prvom odvolaní) a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 000 eur a nálezom č. k. II. ÚS 381/2022-43 z 25. januára 2023 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8C/62/2011 (o žalobe), prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 000 eur. Ďalšiu ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 14Co/21/2023 (o druhom odvolaní) ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 284/2024-13 z 30. mája 2024 odmietol.
13. Uvádza, že túžba pomstiť sa sťažovateľovi a „dať mu vyžrať“ jeho neprestávajúce dobiedzanie bola tak silná, že členovia senátu krajského súdu radšej zvolili porušenie čl. 16 ods. 3 CSP, podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, ale „drzý žalobca musel prísť aj o to málo, čo mu priznal súd prvej inštancie“.
14. V obdobných právnych veciach, v ktorých rozhodol najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn. 4Cdo 177/2005, sp. zn. 6Cdo 185/2011, sp. zn. 6Cdo 37/2012, sp. zn. 7Cdo/262/2015 a sp. zn. 1Cdo/133/2018, pritom všeobecné súdy priznali žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v desiatkach tisícoch eur.
15. Z dôvodu potreby zdôvodnenia ústavnej sťažnosti zároveň formuluje tieto právne otázky: „Je v súlade s právom účastníka konania na spravodlivý súdny proces, aby odvolací súd bez zmeny skutkového stavu veci a bez zmeny právnej normy použitej pri posúdení prípadu v konaní mohol voľne zmeniť (voľnou úvahou) svoj vlastný predchádzajúci právny názor vyjadrený v predchádzajúcom vlastnom rozhodnutí?“ a „Je rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodnutím súdu, alebo rozhodnutím osoby konkrétneho sudcu, ktorý nie je viazaný právnym názorom rozhodnutím osoby konkrétneho sudcu, ktorý konal v mene totožného súdu v predchádzajúcom štádiu totožného (pokračujúceho) súdneho konania a dokonca nie je osoba konkrétneho sudcu viazaná ani len svojím vlastným rozhodnutím v predchádzajúcom štádiu totožného (pokračujúceho) súdneho konania?“
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 14Co/21/2023-827 z 25. júna 2024 (bod 6) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/12/2025 z 28. januára 2026 (bod 8), ktoré sťažovateľ považuje za nezákonné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ktoré spája s neúspechom vo veci samej (body 11 až 15).
III.1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu:
17. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal
právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
18. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Aj keď najvyšší súd dovolanie odmietol, náležite preskúmal existenciu dovolacieho dôvodu formulovaného sťažovateľom, ním vznesenými námietkami sa vecne zaoberal a podal k nim aj patričné vysvetlenie, čo vyplýva z nasledujúcej časti odôvodnenia ústavného súdu.
19. Z uvedených dôvodov bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
III.2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
20. Vzhľadom na predmet posudzovaného konania ústavný súd konštatuje, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu v otázke práva na náhradu škody spôsobnej nezákonným trestným stíhaním fyzických osôb, je pomerne rozsiahla. Spor medzi fyzickou osobou, na ktorej bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo v ďalšom konaní bola spod obžaloby oslobodená alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu, okrem prípadu ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný, a orgánom konajúcim v mene štátu, ktorý disponuje právomocou takého nároky predbežne prerokovať, týkajúci sa primeranosti priznanej náhrady vzniká spravidla vtedy, ak takúto náhradu fyzická osoba považuje za príliš nízku a príslušný štátny orgán, naopak, za príliš vysokú. Judikatúru najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu v otázkach primeranosti nemožno chápať ako mechanické prepočítavanie výšky náhrad na deň väzby alebo trestného stíhania, keďže tomu bránia osobitné okolnosti prípadu, ktoré sú vždy rozhodujúce.
21. Pre oba prípady platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktorý každému zaručuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca (m. m. III. ÚS 754/2016).
22. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie nemá všeobecný paušálny charakter, ale je špecifikovaná podľa jednotlivých zásahov. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. (m. m. III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016, I. ÚS 540/2016, III. ÚS 224/2023 a iné).
23. Tým, že v posudzovanom prípade došlo k zastaveniu trestného stíhania sťažovateľa, ako na nezákonné treba hľadieť na všetky rozhodnutia vydané v priebehu trestného stíhania proti jeho osobe, čo všeobecné súdy v plnej miere rešpektovali (body 5, 6 a 8), teda mali preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je nezákonné rozhodnutie.
24. Z hľadiska ústavného posúdenia treba plne uznávať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a tak súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Reálne uplatnenie tohto práva predpokladá, že strane konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
25. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia v kontexte obsahu dovolania podaného sťažovateľom ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP správne vychádzal z toho, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, ale spoločne, teda že tvoria jeden celok. Uviedol, že na rozdiel od okresného súdu krajský súd (ktorý dokazovanie nedopĺňal) dospel k záveru, že vo vzťahu k požadovanej náhrade škody, resp. nemajetkovej ujmy neexistuje príčinná súvislosť ako ďalšia z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, vo vzťahu ku ktorej sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Vzneseniu obvinenia z časového a vecného hľadiska predchádzal rozvrat manželstva sťažovateľa a podanie trestného oznámenia jeho manželkou (bod 2), ktorým sa orgány činné v trestnom konaní museli zaoberať, šlo teda o sekundárny následok iného javu, ktorý mu predchádzal, a nie priamu (bezprostrednú) príčinu.
26. Ústavný súd uvádza, že prax dovolacieho súdu je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná, a to nielen v sporoch o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 32/2007,
sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 7Cdo/208/2016, sp. zn. 8XCdo 1/2019, sp. zn. 8XCdo 3/2019, sp. zn. 9 Cdo 28/2021, sp. zn. 4XObdo/1/2022, sp. zn. 7 Cdo 77/2022, sp. zn. 7 Cdo 88/2022).
27. Pokiaľ kumulatívne neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu, všeobecné súdy nemohli žalobe sťažovateľa vyhovieť, a to ani v rozsahu sumy 4 000 eur, čo správne v odvolaní namietla žalovaná, ktorej právo ho podať vyplývalo priamo z procesného kódexu.
28. Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tohto ústavného princípu spočíva v tom, že všetci účastníci konania (osobitne strany civilného sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka (strany sporu), nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov (sporových strán) sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09). Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania. Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane (III. ÚS 402/08, ZNaU 25/09, III. ÚS 428/2021). Z uvedeného vyplýva, že princíp rovnosti účastníkov konania nie je absolútny. Procesnú rovnosť nemožno vykladať tak, že by zákonodarca nemohol stanoviť rozdielny rozsah procesných práv a povinností v rôznych druhoch konania, musí však rešpektovať rovnaký rozsah procesných práv a povinností v konaniach so zhodným predmetom konania.
29. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu (porov. aj III. ÚS 105/2011, III. ÚS 678/2014, III. ÚS 95/2017).
30. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že túžba pomstiť sa sťažovateľovi a „dať mu vyžrať“ jeho neprestávajúce dobiedzanie bola taká silná, že členovia senátu krajského súdu radšej zvolili porušenie čl. 16 ods. 3 CSP, podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, ale „drzý žalobca musel prísť aj o to málo, čo mu priznal súd prvej inštancie“.
31. Ak sťažovateľ poukazuje na porušenie princípu zákazu reformatio in peius zakotveného v čl. 16 CSP, ústavný súd v nadväznosti na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu (jeho body 28 až 32) dopĺňa, že v situáciách, keď objektívne nie je možné vyhodnotiť nepriaznivejšie účinky voči procesnej strane, nie je uplatnenie princípu zákazu reformatio in peius objektívne možné. Je tomu tak v situácii, keď opravný prostriedok uplatnia obe sporové strany, ako tomu bolo aj v danom prípade (bod 7 odôvodnenia tohto uznesenia). Ak je opravný prostriedok uplatnený oboma procesnými stranami stojacimi proti sebe (t. j. na opačnej strane sporu) nezávisle od seba, je aplikácia princípu zákazu reformatio in peius logicky vylúčená.
32. Základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania (strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
33. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že nie je zjavne neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu nemajúce oporu v Civilnom sporovom poriadku (§ 438 a nasl.), resp. v zákone o zodpovednosti za škodu.
34. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti formuloval dve právne otázky (bod 15), ústavný súd konštatuje, že na ich zodpovedaní rozhodnutie krajského súdu nestálo a sťažovateľ ich v dovolaní podľa § 421 ods. 1 CSP ani neuplatnil. Aj keby tak urobil, prípustnosť dovolania bola vylúčená (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
35. Ústavná sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.
37. Celkom na záver ústavný súd dodáva, že do istej miery môže pochopiť sťažovateľove rozčarovanie a pocit nespravodlivosti, na druhej strane si nemohol nevšimnúť sťažovateľove (resp. (jeho právneho zástupcu) až urážlivé vyjadrenia na adresu rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a menovite aj niektorých sudcov (osobitne na strane 6 až 9 ústavnej sťažnosti). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že protiváhou akejkoľvek rozhodovacej činnosti ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci je aj právo na kritiku jeho rozhodovacej činnosti, ktorá je etablovanou súčasťou každého demokratického a právneho štátu. I keď takáto kritika plní v justičnom ekosystéme (súdy – účastníci konania – verejnosť) viacero významných funkcií (napr. kontrolná, vzdelávacia či výchovná), žiadna z nich nelegitimizuje jej urážlivý charakter. Osobitne advokát je pri výkone svojho povolania povinný zachovávať profesijnú úctu, slušnosť a korektnosť voči súdom, ako aj ostatným orgánom verejnej moci (napr. § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, čl. 4.3. Etického kódexu pre európskych advokátov, Charta kľúčových princípov európskej advokácie). Táto požiadavka by mala byť nielen otázkou osobnostnej výbavy kultivovaného správania každého jednotlivca v spoločnosti, ale osobitne pri advokátovi manifestáciou čestného, slušného a vecného profesijného vystupovania. Slušnosť a zdvorilosť nie sú obsolétna márnosť, ale podstata, z ktorej by mal vychádzať každý procesný úkon účastníkov konania a orgánov verejnej moci. Zdvorilá úradná komunikácia je vyjadrením profesionality a vzájomného rešpektu všetkých subjektov zúčastnených na konaní a umožňuje pestovať vzájomnú dôveru, že tieto sa navzájom s úctou počúvajú. Ak sa
v úradnom styku komunikuje bez emócií, osobných útokov či agresie, vytvárajú sa tým zdravé predpoklady, aby sa všetci mohli sústrediť na podstatu sporu a racionálne hodnotenie všetkých okolností prípadu, čo v konečnom dôsledku nevyhnutne prispieva k spravodlivému rozhodnutiu. Aj názory, ktorými účastník konania alebo jeho právny zástupca nesúhlasia s rozhodnutiami súdov, sa dajú formulovať vecne, slušne a zdvorilo a nestrácajú pritom na svojej presvedčivosti. Nemožno privoliť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných. Ústavný súd sa aj týmto spôsobom dôrazne hlási k tomu, že mieni dbať na presadzovanie rešpektu medzi všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní. Zdôrazňuje pritom, že zdvorilá úradná komunikácia je nepochybne implicitnou náležitosťou ústavnej sťažnosti [k tomu aj I. ÚS 543/2024 (ZNaU 34/2024), či I. ÚS 641/2025].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu