Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 126/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. T., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -164

z 9. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2009 doručená sťažnosť B. T., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

Š. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -164 z 9. decembra 2008.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 19. februára 2009.

Na ústavný súd sa obrátil z toho dôvodu, že „Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. -164 zo dňa 9. decembra 2008 nie je možné podať mimoriadny opravný

prostriedok, nakoľko sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa a súčasne sa nejedná o prípad uvedený v

v znení neskorších predpisov.“

Sťažovateľ má v namietanom konaní postavenie žalobcu. Ako žalobca podal

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 31. januára 2007 návrh na vydanie

zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd zmenkovým platobným rozkazom

č. k. -22 zo 6. júla 2007 uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi)

zmenkovú sumu, zákonný úrok zo zmenky, ako aj zmenkovú odmenu a nahradiť žalobcovi

trovy konania. Proti tomuto zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej

lehote námietky, v ktorých namietal nedostatok kauzálneho vzťahu medzi dlžníkom

a majiteľom zmenky, konkrétne žalovaný namietal neposkytnutie protihodnoty za zmenku.

Okresný súd zmenkový platobný rozkaz rozsudkom č. k. -112 z 8. februára

2008 zrušil. Proti označenému rozsudku podal odvolanie žalobca (sťažovateľ). Okrem

odvolacích dôvodov vymedzených (ďalej aj „OSP“)

poukázal na to, že súd nerešpektoval ústavnoprocesnú zásadu rovnosti účastníkov konania,

ktorú obsahuje aj , v dôsledku čoho došlo k vade, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu podľa

sťažovateľa nemožno zistiť, prečo bol v konaní o námietkach zaťažený dôkazovým

bremenom žalobca, a nie žalovaný, ktorý predniesol tvrdenia týkajúce sa námietok.

Rovnako sa podľa sťažovateľa z rozsudku nedá zistiť, prečo by mal znášať dôkazné

bremeno sťažovateľ. Rozsudok je preto podľa neho arbitrárny a nepreskúmateľný. V tomto

vidí sťažovateľ porušenie rovnosti účastníkov v konaní garantovanej v .

Za porušenie základného práva garantovaného v považuje sťažovateľ

absenciu vyjadrenia odvolacieho súdu k dôvodom odvolania a jeho argumentom. Podľa

sťažovateľa odvolací súd sa k otázke, prečo prvostupňový súd nezaťažil v konaní

o námietkach toho, kto námietky podal, ale jeho protistranu, nevyjadril. Napadnutý

rozsudok krajského súdu č. k. -164 z 9. decembra 2008 (právoplatný

22. decembra 2008) je preto aj z tohto dôvodu nepresvedčivý a v konečnom dôsledku

nepreskúmateľný.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „si je vedomý, že súčasťou práva

na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred

všeobecným súdom úspešný vrátane opravných konaní. Všeobecný súd je však povinný

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným

právnym poriadkom vysvetliť, na základe čoho dospel k svojmu rozhodnutiu.

Sťažovateľ namieta, že prijaté právne závery porušovateľa sú, so zreteľom na

skutkový a právny stav, zrejme neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základných práv

sťažovateľa.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol (petit je upravený v znení

doplnenia sťažnosti doručeného ústavnému súdu 19. februára 2009):

„1. Základné právo B. T., nar..., bydliskom: H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základné právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -164 zo dňa 9. decembra 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -164 zo dňa

9. decembra 2008 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť B. T., nar..., bydliskom: H. náhradu

trov konania spočívajúcich v nákladoch právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K.,

so sídlom K. na účet vedený v T., a. s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa

považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípade

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo

základné práva a slobody ().

Ústavný súd v súlade so svojím ústavným postavením na základe obsahu sťažnosti

a vyžiadanej dokumentácie predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ),

ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru

zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych

veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu

zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je

zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní (, ), ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

oprávnených prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný

na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu sťažovateľ

poukazuje predovšetkým na absenciu náležitého odôvodnenia rozhodnutia.

Sťažovateľovi v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu chýba vyjadrenie

ku skutočnosti, prečo prvostupňový súd nezaťažil v konaní o námietkach toho, kto námietky

podal, ale jeho protistranu, prečo veriteľ (sťažovateľ) disponujúc listinným dôkazom

(zmenkou) potrebuje uviesť ďalšie dôkazy, aby uspel, a nie dlžník, ktorý má dôkaznú

povinnosť v konaní o námietkach. Sťažovateľ je toho názoru, že týmto bola narušená

rovnosť účastníkov konania zaručená v .

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný ().

K námietkam (otázkam) sťažovateľa krajský súd v rozsudku č. k. -164

z 9. decembra 2003 uviedol:

„Z ustanovenia , vyplýva, že súd vydá na návrh zmenkový

platobný rozkaz, ak žalobca predloží v prvopise zmenku, o pravosti ktorej niet dôvodu

pochybovať a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva. Ak žalovaný podá včas námietky,

sud nariadi na ich prejednanie pojednávanie. Na námietky podané neskôr už nemožno

prihliadať. Námietky je povinný podať žalovaný v lehote do troch dní, pričom v námietkach

musí uviesť, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta.

Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že námietky proti zmenkovému

platobnému rozkazu podliehajú koncentračnej zásade, a preto nie je možné k nim

prihliadnuť po uplynutí stanovenej lehoty. Je však možné k odôvodneným námietkam, ktoré

boli podané včas, aj neskôr uviesť nové tvrdenia na ich objasnenie a nové dôkazy na

preukázanie tvrdení.

Námietky žalovaného plnia vo vzťahu k námietkovému konaniu rovnakú funkciu ako

je žaloba vo vzťahu k sporovému konaniu, preto je zákonná požiadavka odôvodnenia

námietok. Vykreslenie okolností, na ktorých postaví žalovaný svoju obranu v námietkach,

teda vymedzuje predmet námietkového konania. Za odôvodnené možno považovať len také

námietky, ktoré dostatočne ozrejmujú, z ktorých skutkov odvodzuje žalovaný svoju obranu,

takže je samozrejmá požiadavka na konkrétnosť a nezameniteľnosť týchto skutkov.

Námietky teda môžu byť úplne stručné a sú zákonne odôvodnené, pokiaľ vymedzujú

jednoznačne a nezameniteľné skutok alebo skutky, o ktoré sa námietková obrana opiera

(viď napr. uznesenie Vrchného súdu Praha sp. zn. z 29. 9. 2003).“.

Krajský súd rešpektujúc tieto právne východiská, ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, postupoval takto:

„Súd vykonal vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané predpísaným

postupom (výpovede svedkov, účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi)

postupom v zmysle , t. j. podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo

včítane toho, čo uviedli samotní účastníci.

Na základe takéhoto postupu dospel k skutkovým záverom o tom, že obsah námietky

je opodstatnený, keďže má za preukázané, že nedošlo ku skutočnosti, ktorá mala byť

dôvodom pre vystavenie zmenky, v dôsledku čoho neposkytol žalobca žalovanému sumu

4 000 000,00 Sk. Pri uvedenom procesnom postupe, vzhľadom na obsah celého

odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že súd mal za preukázané unesenie

dôkazného bremena žalovaným, ako to vyžaduje procesný predpis (vzhľadom

na preukázanie pravdivosti jeho námietok), takže zmienka o prenesení dôkazného bremena

na žalobcu v časti odôvodnenia rozsudku je právne irelevantná.. V tejto súvislosti je

potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno ( ) o čiastočnom plnení

žalovaným v konaní znáša žalobca, ktorý túto skutočnosť v žalobe tvrdí. Žalovaný túto

skutočnosť popieral a neuvádzal ju i v námietkach. Skutočnosť, či bola predmetná suma

uhradená zaťažuje dôkazným bremenom žalobcu, keďže z existencie tejto skutočnosti

vyvodzuje pre seba žalobca priaznivé právne dôsledky, a iba on túto skutočnosť v konaní

tvrdí. Žalovaného zaťažuje dôkazná povinnosť ohľadne tvrdení, ktoré vzniesol vo včas

podaných námietkach.

Je potrebné podotknúť, že listinné dôkazy predložené žalovaným obsahovo

preukazujú existenciu okolností uvedených v námietkach žalovaného o prevode obchodného

podielu na žalovaného spoločníkom A. s. r. o. H. Z listinných dokladov predložených

žalovaným vyplývajú okolnosti zo dňa 7. 7. 2004, kedy došlo k osvedčeniu pravosti podpisov

na zápisnici zo zasadnutia valného zhromaždenia uvedenej spoločnosti a zmluvy o prevode

obchodného podielu na žalovaného (aj zo strany žalobcu). Pri tvrdení žalobcu o čiastočnom

plnení v sume 1 000,000,00 Sk žalovaným dňa 24. 8. 2006 nemožno nezohľadniť, že táto

suma mala byť daná v inom období na účty žalobcu a jeho manželky v hotovosti (v dňoch 7.

9. a 25. 10. 2006), pričom vyznačenie tejto skutočnosti o plnení bolo vykonané len žalobcom

a nedošlo k osvedčeniu tejto skutočnosti u notára tak, ako sa osvedčovala vystavená zmenka

dňa 7. 7. 2004.“.

Na základe týchto skutočností krajský súd uzavrel vec takto:

„Odvolací súd považuje preto za správny skutkový záver súdu prvého stupňa pri

vyhodnocovaní dôkazov, že sú pravdivé tvrdenia žalovaného uvedené v námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu. ...

Odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že tvrdenia uvádzané žalovaným v námietke

a v časti listu právneho zástupcu žalovaného (nie osobne žalovaného) zo dňa 31. 8. 2007 sa

obsahovo nevylučujú, keďže sa konštatuje aj skutočnosť, že vymáhané plnenie nemá

materiálny základ.

Nie je preto možné stotožniť sa s odvolateľom, že nie je preukázaná opodstatnenosť

námietky, ktorá právne bráni, aby žalovaný bol zaviazaný zmenkovým platobným rozkazom

zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zdôvodnil svoj postup vysporiadania

sa s námietkami podanými sťažovateľom v danej veci ústavne akceptovateľným spôsobom,

bez známok svojvôle a arbitrárnosti.

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyrovnal aj s námietkou

sťažovateľa (k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodu odňatia mu práva

na záverečnú reč) uplatnenou v odvolacom konaní, a to týmto spôsobom:

„Odvolací súd sa nestotožňuje ani s právnym stanoviskom odvolateľa, že súd prvého

stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom pre procesný postup, ktorý je v rozpore s § 118

ods. 3

Podľa (účinného do 15. 10. 2008) na záver pojednávania môžu

účastníci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Uvedené zákonné ustanovenie upravuje právo účastníka predniesť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ktoré, právo

mu nemôže byť odňaté.

Z obsahu spisu vyplýva, že postupom súdu na pojednávaní dňa 5. 2. 2008 nedošlo

obsahovo k odňatiu práva účastníka v zmysle

Na začiatku pojednávania na súde prvého stupňa zástupcovia účastníkov oznámili,

že zotrvávajú na svojich doterajších skutkových a právnych záveroch, v priebehu

pojednávania realizovali právo vyjadriť sa k dôkazom vykonaným na pojednávaní

a po poučení súdom (v zmysle ) oznámili, že nenavrhujú ďalšie dôkazy.

Nie je zaprotokolované, aké sú u prítomných účastníkov stanoviská k právnej stránke veci

(či zotrvávajú alebo sa mení stanovisko) v zápisnici o pojednávaní zo dňa 5. 2. 2008,

zo dňa 8. 2. 2008 (pred vyhlásením rozsudku), ako ani písomné podanie účastníka o tejto

skutočnosti v čase do vyhlásenia rozsudku o veci. Následne žalobca v odvolaní (ktorý tvrdí

odňatie práva na zhrnutie návrhov na záver pojednávania) obsahovo jednoznačne v celom

rozsahu zotrval na právnom stanovisku, ktoré uvádza viackrát v prvostupňovom konaní.

Je možné preto konštatovať, že nedošlo v celom konaní ;k zmene vyjadreného

právneho stanoviska žalobcu, pričom sa v celom rozsahu vyjadril k vykonaným dôkazom

a dôkazy navrhoval.

Neprotokolovanie právneho stanoviska účastníka konania za týchto okolností

na prvostupňovom pojednávaní, na ktorom odvolateľ zotrváva aj v odvolacom konaní,

nepreukazuje, že súd svojim postupom mu neumožnil využiť právo na časť záverečného

vyjadrenia (právne stanovisko, ku zmene ktorého nedošlo ani v odvolacom konaní), takže

sa mu obsahovo neodoprelo právo uvedené v ustanovení Iný výklad

tejto procesnej situácie by bol prílišným formalizmom i popretím účelu sledovaného

ustanovením 1 8 ods. 3 , keďže vyjadrenia žalobcu k dokazovaniu i k právnej

stránke veci boli v konaní realizované a súd sa s tým následne vysporiadal v rozhodnutí

o veci samej.

Odvolací súd potvrdil preto rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny,

v zmysle “

Aj v tomto prípade podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zaujal stanovisko k tejto otázke.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie

nejde.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce

odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v , a táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Z čiastkových analýz a hodnotení odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva,

že závery v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú zjavne arbitrárne ani svojvoľné

a obsahujú v zásade všetky náležitosti uvedené v ( ). Ústavný

súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za

legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv sťažovateľky. Nemožno ho podľa

názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s možným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa (čo platí s poukazom na citovanú judikatúru

ústavného súdu aj vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý

by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci

samej. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. , ,

). O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu aj vzhľadom na

argumenty uvedené v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu v danej veci nešlo.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009