Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 1/95

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. januára 1995 vo veci navrhovateľky ,

, zastúpenej JUDr. Jozefom Kováčikom, advokátom

v Trenčíne, Legionárska č. 5/31 a JUDr. Máriou Uhliarovou, komerčnou

právničkou, bytom v Bratislave, Ožvoldíková č. 4, o podnete na začatie

konania podľa článku 130 ods. 3 po predbežnom

prerokovaní veci takto

r o z h o d o l :

Ústavný súd Slovenskej republiky podnet na začatie

konania o d m i e t a z dôvodu, že vec nepatrí do jeho právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka podala Ústavnému súdu Slovenskej

republiky podnet na začatie konania podľa článku 130 ods. 3

Slovenskej republiky (doplnený na základe výzvy tohto súdu podaním

zo 7. februára 1994), v ktorom navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že

1. rozhodnutiami Okresného súdu v Trenčíne vo veci pod sp. zn.

6 C 416/92, Krajského súdu v Bratislave (č. k. a )

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č. k. )

2. a rozhodnutiami Okresného súdu v Trenčíne vo veci pod sp. zn.

, Krajského súdu v Bratislave (č. k. ) a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (č. k. )

boli porušené jej práva v článkoch 46, 48 a 51 a ustanoveniach

117, 120, 132, 152, 212, 221 a 242 a nasl. , ako aj v ustanoveniach 1 - 3

a 5 až 7 o mimosúdnych rehabilitáciách, na základe

ktorého sa domáhala vydania znárodnených nehnuteľností uvedených

v návrhoch podaných súdu prvého stupňa.

Žiadala preto ústavný súd, aby vo svojom rozhodnutí odložil

vykonateľnosť rozsudkov Okresného súdu v Trenčíne vo veciach pod sp. zn.

6 C 416/92 a a zrušil rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Cdo

90/93 a , resp. vyslovil právny názor na otázku aktívnej

legitimácie na uplatnenie reštitučných nárokov podľa

v uvedených súdnych veciach.

Navrhovateľka v uvedených veciach Okresného súdu v Trenčíne podala

návrhy podľa 6 ods. 1 písm. k/ , v ktorých sa domáha

vydania nehnuteľností - pozemkov, znárodnených jej otcovi

podľa , a to v spojitosti so znárodnením podniku

.

Okresný súd v Trenčíne oba návrhy podané navrhovateľkou

v uvedených veciach rozsudkami zamietol. Navrhovateľka proti obom

rozsudkom súdu prvého stupňa podala odvolanie Krajskému súdu v Bratislave,

ktorý napadnuté rozsudky potvrdil a zároveň vyslovil podľa 238 ods. 2 písm. a/

, že proti jeho rozsudkom je prípustné dovolanie. Najvyšší súd SR

v oboch týchto veciach preskúmal dovolaním napadnuté rozsudky odvolacieho

súdu v rozsahu podľa 241 ods. 1 a dovolanie navrhovateľky zamietol.

Z obsahu podania a jeho príloh a z obsahu súdnych spisov (doručených

27. júla 1994) ústavný súd zistil, že navrhovateľka v oboch uvedených veciach

využila možnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj

mimoriadny opravný prostriedok proti rozsudkom odvolacieho súdu.

Vo svojich dovolaniach navrhla zrušiť rozsudky okresného súdu i krajského

súdu a vrátiť obe veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení

svojho dovolania uviedla, že súdy nevykonali potrebné dokazovanie tak, aby

zistili skutočný stav vecí, a preto o nich nesprávne rozhodli. Navrhla preto, aby

si súd prvého stupňa v ďalšom konaní zaobstaral z príslušných archívov všetky

dostupné písomnosti o znárodnení býv. podniku

a vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov, ktorí poznali stav podniku

a vedeli najmä, či predmetné pozemky slúžili alebo boli určené na prevádzku

tohto podniku. Keďže najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach o dovolaní

nezrušil rozsudky okresného a krajského súdu v uvedených veciach,

navrhovateľka zopakovala svoju žiadosť aj v podnete podanom ústavnému

súdu a naviac žiadala aj o zrušenie rozsudku najvyššieho súdu.

Navrhovateľka vo svojom dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu

vo veci pod č. k. a č. namietala, že nezodpovedá

vykonaným dôkazom v tejto veci, z ktorých jednoznačne vyplýva, že jej otec

kúpil pozemok zapísaný vo vl. ako parc. č. kat. úz.

od , avšak k perfektnej kúpnej zmluve

a k zápisu do pozemkovej knihy už nestihlo dôjsť.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku vo veci č. k.

však v zhode s rozsudkami súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu dospel

k názoru, že navrhovateľka nepreukázala vlastníctvo jej právneho predchodcu

k pozemku - parcele č. kat. úz. , ktorá bola pôvodne zlúčená

s parcelou č. a znovu rozdelená na parcely kat. úz.

. Nepredložila kúpnu zmluvu, na základe ktorej mal jej otec

nadobudnúť nehnuteľnosť - parcelu č. do vlastníctva od pozemnoknižnej

vlastníčky . Okrem toho najvyšší súd zdôraznil, že k právne

účinnému prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti podľa v tom čase platného

právneho poriadku (až do 31. 12. 1950) mohlo dôjsť len na základe kúpnej

zmluvy (právny titul) a vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy

(konštitutívny význam).

K nadobudnutiu vlastníctva k ďalšej nehnuteľnosti,

zapísanej vo vl. , par. č. kat. úz. , došlo - podľa

navrhovateľky - na základe právoplatného vyvlastňovacieho výmeru ONV

v Trenčíne z 3. februára 1948 pod č. 34544/48 a dodatku k tomuto výmeru

z 25. mája 1948. Vlastnícke právo bolo zapísané do pozemkovej

knihy dňom 20. augusta 1948. Až týmto dňom - podľa právneho názoru

najvyššieho súdu - sa mohol stať vlastníkom tejto nehnuteľnosti,

a tak ku dňu 1. januára 1948 (určený deň znárodnenia podľa čl. I. 1 ods. 1 zák.

č. ), ale ani ku dňu 28. apríla 1948 (deň prijatia

Zb.) nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Prechod vlastníctva

k znárodnenému majetku „nastal už zo zákona s účinnosťou od 1. januára

1948“. Navrhovateľka preto podľa názoru najvyššieho súdu nespĺňa

podmienky oprávnenej osoby podľa 3 a nie je aktívne

legitimovaná na uplatnenie reštitučných nárokov na predmetné nehnuteľnosti.

Navrhovateľka aj v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu v ďalšej

veci pod č. k. tvrdila, že nehnuteľnosť - parcela č. o výmere

2

1724 mkat. úz. ako časť vytvorená (podľa geometrického plánu

Strediska geodézie v Trenčíne) z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č.

2

(stavebný pozemok o výmere 54 214 m) kat. úz. bola v čase

znárodnenia vo vlastníctve , jej otca, a to na základe uvedeného

vyvlastňovacieho výmeru ONV v Trenčíne z 3. 2. 1948 a jeho dodatku z 25. 5.

1948.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku (pod č. k.

uviedol, že k znárodneniu nehnuteľností, ktorých vydania sa navrhovateľka

domáhala aj vo svojom dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu (vo veci č. k.

), nedošlo podľa výmeru bývalého Povereníctva ľahkého

priemyslu zo 7.októbra 1952, lebo tento výmer určoval len rozsah znárodnenia.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu znárodnený majetok prešiel do

vlastníctva štátu 1. januára 1948, a to priamo zo zákona (čl. II. 4 ods. 1 zák. č.

). Vyvlastnenie predmetných nehnuteľností, ktoré už prešli na

štát, a ich odovzdanie na základe vyvlastňovacieho výmeru

ONV v Trenčíne (ku vkladu vlastníckeho práva k týmto

nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy mohlo dôjsť až 20. augusta 1948) by

preto „odporovalo zákonným ustanoveniam o znárodnení majetku v prospech

štátu“.

Najvyšší súd v oboch svojich rozsudkoch (pod č. a č. 3 Cdo

102/93) vyslovil právny názor, že , otec navrhovateľky ku dňu

1. januára 1948 (čl. I. 1 zák. č. 114/48 Zb.), ale ani ku dňu 28. 4. 1948 (deň

prijatia zák. č. 114/48 Zb.) nebol vlastníkom nehnuteľností, o vydanie ktorých

sa navrhovateľka domáha. Z tohto dôvodu navrhovateľka nespĺňa podmienky

oprávnenej osoby podľa 3 , a tak nie je aktívne

legitimovanou osobou na uplatnenie predmetných reštitučných nárokov.

Najvyšší súd preto pokladal za právne irelevantné zisťovať, či pri aplikácii

boli splnené ďalšie podmienky ustanovené pre

uplatnenie nárokov podľa

Navrhovateľka vo svojom podnete podanom ústavnému súdu uviedla, že

rozsudky najvyššieho súdu „odporujú filozofii nálezu Ústavného súdu ČSFR

č. 16/92“. Z textu ustanovenia 3 ods. 1 - preto vyvodzuje,

že povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady uvedené v ustanovení 6, pričom

rozhodné obdobie prechodu veci na štát „súvisí s vykonaním úkonov alebo

aktov v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti“ podľa 1 tohto zákona,

avšak tento zákon s vlastníckymi a inými vzťahmi neviaže žiadne následky ku

dňu 1. januára 1948.

So zreteľom na to, že navrhovateľka vo svojom názore na uvedené

otázky vychádza z nálezu Ústavného súdu ČSFR pod č. ,

uverejneného ako príloha v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 7 - 8

z roku 1993 (na str. 323 - 327), Ústavný súd SR považuje za potrebné uviesť,

čo bolo hlavným predmetom tohto nálezu a aké právne závery boli v ňom

vyslovené v súvislosti s otázkami spätnej účinnosti ,

rozhodného obdobia podľa a vzniku majetkovej krivdy

podľa tohto zákona v spätosti s vlastníckymi vzťahmi.

Ústavný súd ČSFR sa v tomto svojom rozhodnutí zaoberal

predovšetkým otázkou, či možno prípady znárodnenia (podľa zákonov

vydaných v rozhodnom období) vylúčiť zo súdneho rozhodovania

o reštitučných nárokoch (ako to svojím rozhodnutím urobil Krajský súd

v Ostrave v napadnutej veci) len preto, že obsahuje

ustanovenie o spätnej účinnosti (1 ods. 1 tohto zákona) ku dňu 1. januára 1948,

ktorý predchádza rozhodné obdobie.

Takýto postup by bol podľa právneho názoru ÚS ČSFR - v rozpore

s princípmi ústavnej a zákonnej ochrany vlastníckeho práva.

Nález Ústavného súdu ČSFR obsahuje v tejto súvislosti aj ďalšie právne

názory, z ktorých možno vychádzať ako z nezáväznej pomôcky pri

posudzovaní otázky, ktorým dňom v rámci rozhodného obdobia (od 25. 2.

1948 do 1. 1. 1990) došlo k prechodu vlastníctva z pôvodného vlastníka veci na

štát, a tým aj ku vzniku majetkovej krivdy pôvodnému vlastníkovi. Ide najmä o

tieto v náleze uvedené právne závery: „Vydaním došlo

k majetkovej krivde, ako ju má na mysli ustanovenie 1 ods. 1

Zb.“ (posledné dva riadky na str. 326 v prílohe Zbierky rozhodnutí a stanovísk

z roku 1993). „Až do doby vydania navrhovateľka

užívala všetky atribúty súvisiace s výkonom vlastníckeho práva“ (str. 327).

V ďalšom texte tohto nálezu sa v súvislosti s retroaktivitou

Zb. konštatuje rozpor tohto normatívneho aktu s praktickým výkonom

vlastníckeho práva a že „dobu vzniku majetkovej krivdy v zmysle zákona

č. je preto potrebné spájať s dátumom prijatia

Zb.“ (str. 327), t. j. s dňom 28. apríla 1948.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že uvedené názory Ústavného súdu

ČSFR by sa mohli vzťahovať aj na Naviac Ústavný súd

SR pokladá za potrebné uviesť, že minister priemyslu vydal 27. júna 1948

vyhlášku č. 1255 Ú. l. z roku 1948 (I. oddiel nariaďovací), ktorou podľa 1

odsek 4 v spojení s 1 odsek 1 bod 25 vyhlásil podnik

„ pri Trenčíne...“ za znárodnený dňom 1. januára

1948 (pod bodom 51 v časti H tejto vyhl.), a to podľa stavu ku dňu

1. januára 1946. Možno usudzovať, že podmienky pre znárodnenie majetku

existovali už k 1. januáru 1948 (nevznikli po tomto dni), a preto minister

priemyslu neurčil iný deň znárodnenia predpokladaný ustanovením v čl. I. 3

Okrem toho podľa vyhlášky ministra priemyslu č. 2014

Ú. l. z roku 1948 dňom 29. júla 1948 bola majetková podstata tohto podniku

v rozsahu znárodnenia začlenená do národného podniku Slovenské bavlnárske

závody v Ružomberku.

Ústavný súd SR nie je oprávnený posudzovať právne názory

v uvedenom náleze Ústavného súdu ČSFR a v namietaných rozsudkoch

Najvyššieho súdu SR v konkrétnych veciach, a to ani vo vzťahu k názorom

navrhovateľky k otázke jej aktívnej legitimácie na uplatnenie reštitučných

nárokov. Vyslovenie právneho názoru Ústavným súdom SR k tejto otázke (ako

to požaduje navrhovateľka) by vyžadovalo preskúmať, či všeobecné súdy pri

zisťovaní skutkového a právneho základu veci vykonali všetky navrhnuté

dôkazy a správne hodnotili výsledky vykonaného dokazovania vo veci, a tak

dospeli k právnemu názoru o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľky na

uplatnenie jej nárokov. Preskúmanie skutkovej a právnej podstaty vo veciach,

ktorá bola predmetom dokazovania všeobecnými súdmi, nepatrí do

právomoci ústavného súdu.

Zistenie skutkového a právneho stavu v prípadoch uplatnených nárokov

podľa predpokladá preukázanie nároku

navrhovateľkou ako oprávnenou osobou na vydanie nehnuteľností, ktoré prešli

z vlastníctva jej právneho predchodcu do vlastníctva štátu, a pritom aj uvedenie

spôsobu prevzatia nehnuteľností štátom (5 ods. 1 tohto zákona).

Preukázanie týchto rozhodných skutočností patrí výlučne oprávnenej

osobe (pôvodnému vlastníkovi veci alebo jeho právnemu nástupcovi). Súd

nemôže v tom nahradzovať osobu, ktorá uplatňuje svoje reštitučné nároky.

Oprávnená osoba preto nemôže žiadať, aby si súd zadovážil z príslušných

archívov potrebné listinné dôkazy a vykonal výsluch svedkov, ktorí by mohli

objasniť rozsah majetku podniku ku dňu znárodnenia (resp. podľa stavu k 1. 1.

1946), najmä ktoré veci tvorili hospodársky celok podniku a ktoré veci (vrátane

pozemkov) neboli určené alebo neslúžili prevádzke podniku, ale slúžili výlučne

fyzickej osobe ako ich vlastníkovi a napriek tomu došlo k ich znárodneniu.

Ústavný súd nie je oprávnený zrušovať rozsudky všeobecných súdov

(ani vtedy, ak by mal pochybnosti o zistení skutkového stavu veci a tým aj

o správnosti súdneho rozhodnutia, a ak by bolo možné tento nedostatok

odstrániť doplnením dokazovania). Do jeho právomoci nepatrí ani odloženie

vykonateľnosti rozsudkov všeobecných súdov.

Analogický postup zrušovania súdnych rozhodnutí podľa ustanovenia

49 a nasl. (požadovaný navrhovateľkou) nie je možný.

Toto ustanovenie má svoj základ v zakotvenej súdnej kontrole

rozhodovania orgánov štátnej správy a územnej samosprávy, pričom

túto súdnu kontrolu rozdeľuje medzi ústavný súd (čl. 127) a všeobecné súdy

(čl. 142 ods. 1) a procesné zákony ustanovujú jej spôsob, rozsah a podmienky

( a v znení neskorších predpisov).

Analogická aplikácia súdnej kontroly ústavným súdom vo vzťahu

k rozhodovaniu druhého systému súdnej moci - k všeobecným súdom by

nezodpovedala ich samostatnému a procesne uzavretému výkonu súdnictva.

Takáto kontrola by vyžadovala ústavnú a zákonnú úpravu jej spôsobu, rozsahu

a podmienok tak, aby sa z ústavného súdu nestala ďalšia odvolacia alebo

dovolacia inštancia.

Ústavný súd sa preto na predbežnom prerokovaní podnetu

navrhovateľky (25 ods. 1 a 2 ) zameral predovšetkým na

posúdenie, či začatie konania vo veci na základe podnetu podaného

navrhovateľkou patrí do právomoci tohto súdu.

rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd

a všeobecné súdy - dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé

procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva a pre každý z nich s osobitne

vymedzeným poslaním a s osobitnou rozhodovacou právomocou. Ústavný súd

je orgánom ochrany ústavnosti, ktorú poskytuje vo veciach podľa článkov 125

až 129 a 130 ods. 3 . Naproti tomu všeobecné súdy plnia úlohy ochrany

zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v článku 142 ods. 1

a konkrétnejšie špecifikovaná najmä v procesných súdnych poriadkoch.

Samostatné a rovnocenné postavenie a poslanie týchto dvoch systémov

súdnej moci vylučuje akúkoľvek ich nadriadenosť, resp. podriadenosť

navzájom a nepripúšťa, aby orgány jedného systému nahradzovali orgány

druhého systému v rozhodovacej právomoci vo zverených im veciach. Ústavný

súd preto nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší

súd SR.

Práva na súdnu ochranu podľa článku 46 , porušenie ktorého

navrhovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi (článok 46 ods. 4 v spojení s článkom 51

). Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala vymedzenej

právomoci medzi všeobecné súdy (vo veciach ochrany zákonnosti) a ústavný

súd (vo veciach ochrany ústavnosti). Právo na súdnu ochranu treba preto

uplatniť v tom systéme súdnej moci, ktorému konkrétna vec patrí do

rozhodovacej právomoci. Pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu nemožno si

voľne vyberať nielen medzi všeobecnými súdmi, ich vecnú a miestnu

príslušnosť ustanovuje procesný súdny zákon, s čím súvisí aj právo na

zákonného sudcu ( ), ale ani medzi ústavným súdom

a všeobecnými súdmi. Pri nespokojnosti s konaním a rozhodnutím

všeobecných súdov možno sa domáhať nápravy (vrátane zrušenia rozhodnutia)

prostredníctvom riadnych a v niektorých prípadoch aj mimoriadnych

opravných prostriedkov v rámci uzavretej sústavy týchto súdov. Tým je

zabezpečené právo na širokú súdnu ochranu, ktorú súdy poskytujú v medziach

a spôsobom a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi.

Navrhovateľka právo na súdnu ochranu plne využila. Svoj nárok na

vydanie znárodnených nehnuteľností uplatnila v návrhoch podaných na

všeobecnom súde podľa 5 ods. 4 v spojení s odsekom 2

a proti rozsudkom súdu prvého stupňa a rozsudkom odvolacieho súdu využila

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, v ktorých žiadala zrušenie

prvostupňových a odvolacích rozsudkov pre nedostatočné zistenie skutkového

stavu; najvyšší súd však vyslovil názor, že nespĺňa podmienku oprávnenej

osoby v oboch veciach, a preto zisťovanie ďalších podmienok považoval za

právne irelevantné.

Podnet na začatie konania vo veci, podaný navrhovateľkou ústavnému

súdu, v ktorom namieta porušenie článkov 46, 48 a 51 , nemá právne

opodstatnenie najmä z toho dôvodu, že pri uplatnení svojich nárokov mala

možnosť využiť zákonné prostriedky na súdnu ochranu v občianskom

súdnom konaní Navrhovateľka požadované vyslovenie právneho názoru na

postup súdov v aplikácii procesných ustanovení, ktoré upravujú vykonanie

a hodnotenie dôkazov a zistenie skutkového základu pre rozhodnutie o veci,

ako aj jej žiadosť o zrušenie súdnych rozhodnutí pre namietané nedostatky

v dokazovaní a o pozastavenie výkonu súdnych rozhodnutí z vyššie uvedených

dôvodov (rozdelenie právomoci medzi orgány súdnej moci) nepatrí do

právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd preto podnet navrhovateľky na začatie konania na základe

výsledkov predbežného prerokovania veci podľa 25 ods. 2

Z. z. odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

Košice, 10. januára 1995