Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 136/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003

predbežne prerokoval sťažnosť S. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., A. k.,

P., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prešov č. k. -90 z 11. septembra 2001, ako aj rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č. k. -113 z 29. novembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2003

doručená sťažnosť S. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. I. J., A. k., P., doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 15. apríla 2003 právnym

zástupcom sťažovateľa 20. mája 2003.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal, že bol na svojich

právach ukrátený rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-90 z 11. septembra 2001, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť

bývalému zamestnávateľovi 4 000 Sk z titulu náhrady škody v lehote troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -113 z 29. novembra 2002, ktorým krajský súd potvrdil

v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu č. k. -90 z 11. septembra 2001.

Predmetom konania bola žaloba bývalého zamestnávateľa sťažovateľa, ktorou sa

domáhal zaplatenia 18 042 Sk ako náhrady škody, ktorú mu mal sťažovateľ spôsobiť

vyhotovením výrobnej dokumentácie na výrobu dvojkrídlových balkónových dverí

v rozpore s podkladmi predloženými mu obchodným zástupcom na základe zákazky

č. 90/99, v dôsledku čoho došlo k vyrobeniu balkónových dverí, ktoré nespĺňali parametre

podľa požiadaviek zákazníka, ktorý predmetný výrobok reklamoval, čo žalobca ako

odôvodnenú reklamáciu uznal.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že na základe vykonaného

dokazovania výsluchom účastníkov, oboznámením pracovnej zmluvy medzi účastníkmi

konania, vyúčtovania náhrady škody, záznamu z rokovania škodovej komisie, výzvy

na náhradu škody, výrobnej dokumentácie č. 007/99 a ponuky pre objekt č. zákazky 90/99,

náčrtu obchodného zástupcu k zákazke č. 90/99, potvrdenia o príjme žalovaného,

špecifikácie náhrady škody, faktúry o predaji chybného výrobku, výdajkového lístka č. 1/21

a ostatného spisového materiálu mal za nepochybne preukázané, že chybou žalovaného

(sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) došlo k vypracovaniu nesprávnej výrobnej

dokumentácie, ktorá nesúhlasila s predloženými podkladmi obchodného zástupcu, takže jej

využitím pri výrobe finálneho výrobku neboli splnené požiadavky zákazníka, čím došlo ku

škode na strane žalobcu. Pri určení výšky náhrady škody okresný súd prihliadal k zisteniam,

že ku škode došlo na základe ospravedlniteľnej chyby sťažovateľa, ktorému počas trvania

pracovného pomeru nebol vytknutý zlý postoj k práci, resp. iné disciplinárne nedostatky.

K námietkam právneho zástupcu sťažovateľa uviedol, že z vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že vypracovanie výrobných podkladov pre plastové okná a dvere patrilo

k pracovnej náplni sťažovateľa a z predmetnej výrobnej dokumentácie k zákazke č. 90/99

vyplýva, že ju vypracoval sťažovateľ. Skutočnosť, že sťažovateľ nebol priamo zaškolený

na vypracovanie výrobnej dokumentácie pre plastové okná, zohľadnil pri určovaní rozsahu

náhrady škody.

K námietke právneho zástupcu sťažovateľa v odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu okresného súdu o tom, že žalobca nepreukázal jeho zavinenie ani to, že údajne

chybnú konštrukciu vyhotovil a vyrobil, krajský súd uviedol, že prvostupňový súd

vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec správne

právne posúdil. Podľa jeho názoru postupoval prvostupňový súd správne, pokiaľ uznal

nárok žalobcu čo do základu vychádzajúc z ustanovení , a nie

z ustanovenia , pretože zamestnanec (sťažovateľ) spôsobil škodu

žalobcovi ako zamestnávateľovi z nedbanlivosti vyrobením nepodarku, za ktorý nemožno

považovať výlučne vždy iba finálny výrobok, ale napr. aj podkladovú – výrobnú

dokumentáciu. Podľa krajského súdu postupoval okresný súd správne aj pri stanovení výšky

náhrady škody, keď vzal do úvahy nielen skutočnú výšku škody žalobcu, ale zaoberal sa aj

osobnými a majetkovými pomermi žalovaného, jeho pomerom k práci, okolnosťami, za

akých došlo ku škode, a významom škody.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že oba súdy vo svojich rozhodnutiach: „(...)

nedostatočne zistili skutkový stav a vyvodili nesprávny právny záver, (...).“ Podľa jeho

názoru mu v súdnom konaní „nebolo preukázané zavinené porušenie pracovných

povinností pri plnení (...) pracovných úloh vo funkcii konštruktéra kovových konštrukcií

u žalobcu, kde bol funkčne zaradený. Žalobca nepreukázal v konaní jednak zavinenie

sťažovateľa ale ani to, žeby mal takúto vadnú konštrukciu vyhotoviť.“ Sťažovateľ sa

domnieva, že pri posudzovaní jeho zodpovednosti „mali súdy skúmať, či sú splnené všetky

zodpovedné predpoklady pre uplatnenie takéhoto nároku, ku ktorým patrí:

- protiprávny úkon

- vznik škody

- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody

- zavinenie sťažovateľa ako zamestnanca žalobcu

- existencia pracovného pomeru

- ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo i priamej súvislosti s nimi

tak, ako to vymedzuje ust. vykonávacieho predpisu k – nar.

vl. č. v platnom znení“.

Následne sťažovateľ namietal nesprávnosť aplikácie (zákona

č. v znení neskorších predpisov platného a účinného

v rozhodnom období) oboma súdmi.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

rozhodol, že označenými rozhodnutiami oboch súdov bolo porušené jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Žiadal taktiež zrušenie označených rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k.

-90 z 11. septembra 2001, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co

716/01-113 z 29. novembra 2002.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že

nespravodlivosť konania (resp. porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) vidí predovšetkým v tom, ako všeobecné súdy vyhodnotili

dôkazy vykonané v priebehu konania, a v spôsobe, akým zistený skutkový stav právne

posúdili (nedostatočné zistenie skutkového stavu a vyvodenie nesprávnych právnych

záverov).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu zaručuje čl. 6

ods. 1 dohovoru každému právo, aby o každom spore, ktorý sa týka jeho práv a povinností

občianskej povahy, rozhodol súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa „právo na súd“, to

znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho

aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené článkom 6 ods. 1, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu, ako aj o vedenie procesu. To všetko dohromady tvorí právo na spravodlivé

prejednanie veci (Golder proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 21. februára 1975,

séria A, č. 18, § 36).

Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru, ktorých

porušenie však sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal.

Naopak, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie

malo dôjsť meritórnymi rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré sú podľa

jeho názoru protizákonné v dôsledku nesprávnych skutkových a právnych záverov oboch

súdov.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil

právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , a ).

Vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

porušenie ktorého sťažovateľ namietal, by preto v uvedenom kontexte (vzhľadom

na okolnosti daného prípadu) prichádzala do úvahy iba kontrola skutkových a právnych

záverov okresného súdu a krajského súdu v rozhodnutiach procesného charakteru. Záruky

spravodlivosti konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru majú totiž procesný a inštitucionálny

charakter a nezahŕňajú garanciu úspechu účastníka v konkrétnom konaní.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu č. k. -90

z 11. septembra 2001, ako aj s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. -113

z 29. novembra 2002 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite

odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe

vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a náležite odôvodnil aj použitie

príslušných ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Z rozhodnutí všeobecných súdov je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tieto sa

zaoberali námietkami a argumentáciou sťažovateľa ako v prvostupňovom, tak aj

v odvolacom konaní.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

nevyplýva nič, čo by svedčilo o možnosti porušenia sťažovateľom označeného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v zmysle

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003