Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 369/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária,

L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , ako aj práv podľa , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. júna 2014, ako i rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“

alebo v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv

podľa , , a

(ďalej len „ústava“) v spojení s a , ako aj práv podľa

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. júna 2014, ako i rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

svojvoľne a v rozpore s princípom právnej istoty odňal sťažovateľke právo na súdnu

ochranu a právo na prístup k odvolaciemu súdu, keď zjavne diskriminačne sa v konaní

nevyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky (odvolanie sťažovateľka nepodala,

pozn.). Súčasne porušil aj jej základné právo rovnosti účastníka konania, keď neprípustne

poprel jej právo riadne konať pred krajským súdom a najvyšším súdom, a to tým,

že zlegalizoval podľa nej zjavne nezákonný, svojvoľný a arbitrárne odôvodnený a predčasne

vydaný rozsudok krajského súdu č. k. -107 zo 6. júna 2014.

3. K namietanému porušeniu v sťažnosti uvedených základných práv malo

podľa sťažovateľky dôjsť tiež tým, že bola (a je ňou stále) riadnou účastníčkou konania

(vedľajšou účastníčkou, pozn.) na strane žalobkyne, teda Krajskej prokuratúry v Bratislave

(ďalej aj „žalobkyňa“ alebo „krajská prokuratúra“), a preto bolo povinnosťou už „krajského

súdu doručiť jej všetky listinné dôkazy a vyjadrenia ostatných účastníkov konania

obsahujúce ich právnu argumentáciu, najmä vyjadrenia žalovaného k žalobnému návrhu,

k čomu nedošlo a tak nemala možnosť ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech ako aj

v neprospech žalobkyne“. Sťažovateľka nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu, že práva

sťažovateľky boli chránené žalobkyňou, ktorá vyjadrením žalovaného disponovala, a tvrdí,

že týmto postupom jej najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom. Takisto došlo

k účelovému popretiu práv sťažovateľky na rovnosť zbraní, na kontradiktórnosť súdneho

konania a na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd svojvoľne v rozpore s princípom

právnej istoty, princípom právneho štátu ( a ) znemožnil

sťažovateľke realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných jej

Občianskym súdny poriadkom. Uvádza, že „in concreto bolo odvolanie sťažovateľa

procesne prípustné a preto bolo ústavnou povinnosťou ( ), ako aj

zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť o ňom“.

4. Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd závažne pochybil, keď vyjadrenie

žalovanej, ako aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise do svojho rozhodnutia

nedoručoval splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky

do Ústavu pre výkon väzby v , v ktorej bol nezákonne viac ako 7 mesiacov

(od 12. apríla 2014 až do 15. januára 2015, pozn.), čím sa nemohol vyjadriť k dokazovaniu

v tejto veci.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č.k.

vydaním rozsudku dňa 29. 02. 2016 porušil základné právo obchodnej spoločnosti

na súdnu ochranu a prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky, porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných, porušil jej právo na účinný opravný prostriedok

pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, porušil čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil čl. 1

ods. 1, , , porušil

Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušil č.k. zo dňa

29. 02. 2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č.k. základné právo

obchodnej spoločnosti podľa čl. 1, čl. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

, , porušil jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných, porušil

čl. 1 Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č.k. -107 zo dňa 04. 06. 2014 zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

... Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov konania v sume

303,04 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky

JUDr. JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

... Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov konania v sume

303,04 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr.

JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv

alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto

tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Sťažovateľka namietala predovšetkým porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 4. júna 2014. V rozsahu označených základných práv a slobôd

sťažovateľka namietala najmä skutočnosti uvedené v bode (bod 2 až 4).

II.A

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 4. júna 2014

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka

namietaného rozsudku krajského súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to

z už citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Zmysel a účel zásady

subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť

iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci,

v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Proti rozsudku krajského súdu

bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka však

nevyužila, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

predovšetkým najvyšší súd v odvolacom konaní, ak by sťažovateľka využila právne

prostriedky nápravy a podala v tejto veci odvolanie (námietky sťažovateľky, ktoré mohla

predniesť v odvolaní, ale nepredniesla, sú takmer identické s jej námietkami v jej sťažnosti

podanej ústavnému súdu).

11. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v súvislosti s namietaným

porušením základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce preskúmanie

namietaného rozsudku najvyššieho súdu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti

(vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) pri predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. ,

, ).

12. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti súčasne ústavný súd dospel tiež k záveru,

že sťažnosť vo vzťahu k postupu a namietanému rozsudku krajského súdu (v petite

v bode 5) nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, pretože hoci je sťažovateľka

kvalifikovane zastúpená advokátkou, nepredložila kópiu právoplatného namietaného

rozhodnutia krajského súdu ( ), na ktoré poukazuje

a ktorým podľa jej názoru malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.

13. Vo svojej argumentácii sa sťažovateľka osobitne zamerala aj na vytknutie

procesného nedostatku v postupe krajského súdu v konaní, ktorý jej nedoručil vyjadrenie

žalovaného k odvolaniu krajskej prokuratúry, čiže bol porušený princíp rovnosti zbraní,

ktorý je jedným z dôležitých atribútov základného práva na spravodlivé konanie.

Tento princíp vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je žalovaný. Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že

procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby

ich návrh uspel, ale i oznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli

predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim.

14. Ústavný súd z predloženého spisu krajského súdu, ktorý si vyžiadal pre účely

preskúmania námietok sťažovateľky, zistil, že v sťažnosti (v jej petite, ktorým je ústavný

súd viazaný), nenamieta ani postup krajského súdu, ale iba jeho rozsudok, čiže odôvodnenie

sťažnosti nie je zosúladené s jej petitom a možno ho považovať iba za súčasť

jej argumentácie. Tu treba uviesť, že sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 6. júna 2014 žiadne odvolanie nepodala, a to napriek tomu,

že ako vedľajšej účastníčke konania, ktorú krajský súd v zmysle § 250 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pribral do konania, takéto právo patrilo.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

15. Najvyšší súd v tejto veci preskúmal rozsudok krajského súdu na základe

odvolania podaného žalobkyňou, t. j. krajskou prokuratúrou (podala žalobu na podnet

sťažovateľky, pozn.) a vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami žalobkyne

uvedenými v odvolaní. Najvyšší súd (krajský súd) nemal (a nemohol ani mať) k dispozícii

odvolanie sťažovateľky a nemusel ho tak dať ani na vyjadrenie protistrane, a tá svoje

vyjadrenie sťažovateľke, ako to pri takýchto veciach štandardne býva. Ústavný súd

tak nesúhlasí s názorom sťažovateľky, že najvyšší súd mal porušiť jej právnu istotu a odňal

jej možnosť riadne konať pred odvolacím súdom, hoci na druhej strane je zrejmé,

že vyjadrenie žalovaného naozaj nebolo doručené sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke

konania. Okrem toho však je otázne, či v tejto veci by prípadné vyjadrenie sťažovateľky

k odvolaniu žalobkyne, resp. k vyjadreniu žalovaného malo aj nejaký vecný význam.

Je zrejmé, že nevyužitie odvolania v tejto súvislosti ide jednoznačne na ťarchu

sťažovateľky, a preto v kontexte danej veci nešlo o také pochybenie, do ktorého by ústavný

súd po vyhodnotení všetkých okolností prípadu mohol zasiahnuť. Z tohto pohľadu sa javí

odôvodnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ako chaotické a nezrozumiteľné

a sťažovateľka v tejto veci, kvalifikovane právne zastúpená advokátkou, svoje námietky

neoprela ani o konkrétnu judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

16. Pokiaľ teda sťažovateľka namieta, „že k dnešnému dňu nemá vedomosť

o vyjadrení žalovaného k žalobe podanej žalobkyňou a nemá vedomosť o listinných

prílohách nachádzajúcich sa v spise...“, ústavný súd poukazuje predovšetkým na to,

že nielenže sa sťažovateľka neodvolala proti rozsudku krajského súdu, tak ako to bolo

už uvedené, ale predovšetkým nevyužila ani svoje právo podať sama vo svojom mene

žalobu o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č. I/222/14124-90336/2010/991050-r z 31. augusta 2010 v zmysle § 247 a nasl.

. Konanie o preskúmanie označeného rozhodnutia

žalovaného začalo na základe žaloby podanej krajskou prokuratúrou (predchádzalo

jej podanie protestu krajského prokurátora proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky 31. augusta 2010, ktorému nebolo vyhovené, pozn.). Sťažovateľke

bola v tomto konaní 22. novembra 2011 doručená kópia žaloby krajskej prokuratúry,

ku ktorej sa ako vedľajšia účastníčka konania vyjadrila, pričom k žalobe sa vyjadrila

podaním z 23. novembra 2011 (č. l. 77 a č. l. 78). Ako účastníčka konania mala tiež právo

kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu, robiť si z neho výpisy, odpisy a fotokópie alebo

požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov v zmysle § 44 ods. 1

, čo však neurobila.

17. V tejto súvislosti nemožno uznať ani námietku sťažovateľky (bod 4), že krajský

súd porušil jej práva, keď nedoručil jej splnomocnencovi do výkonu väzby vyjadrenie

žalovanej, ako aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise do svojho rozhodnutia

(je pravdou, že výzvy a predvolania boli adresované do jeho bydliska v

a na adresu sťažovateľky v , pozn.), avšak na druhej strane sťažovateľka

prostredníctvom splnomocnenia z 29. mája 2014 podpísaného konateľkou

bola zastúpená aj na ústnom pojednávaní konanom 4. júna 2014 ‒

, (č. l. 105 v spise). Krajskému súdu

však sťažovateľka neoznámila (ani splnomocnený zástupca osobne), resp. nie je to v spise

zaznamenané, že menovaný sa nachádza vo väzbe, pretože krajský súd doručoval rozsudok

na adresu jeho bydliska. Splnomocnený zástupca sťažovateľky túto námietku v konaní pred

najvyšším súdom ako súdom odvolacím konkrétne v čase po prepustení z väzby (mal na to

čas) ani neuplatnil, preto ústavný súd nemá právomoc o nej konať.

18. Tu treba uviesť, že krajská prokuratúra podala 3. júla 2014 proti rozsudku

krajského súdu odvolanie (č. l. 113 až č. l. 119) a krajský súd doručoval toto odvolanie aj

sťažovateľke na adresu , avšak ani táto zásielka nebola prevzatá

a až 17. októbra 2014 bolo odvolanie krajskej prokuratúry doručené na vyjadrenie

sťažovateľke (č. l. 127 v spise). Následne 11. novembra 2014 sťažovateľka (zastúpená

konateľkou , pozn.) krajskému súdu listom z 3. novembra 2014

oznámila, že „odvolanie KP Bratislava považujem za vecne správne a žiadame, aby mu

Najvyšší súd SR vyhovel v celosti“.

19. Na základe uvedeného bol predmetný spis krajského súdu predložený

1. decembra 2014 na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Splnomocnený zástupca sťažovateľky

mal od januára 2015 do rozhodnutia najvyššieho súdu (február 2016) teda reálnu možnosť

namietať v konaní pred krajským súdom, resp. najvyšším súdom tie isté skutočnosti

ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale neurobil to. Ústavný súd konštatuje, že aj keď

je pravdou, čo tvrdí sťažovateľka vo svojej sťažnosti, vzhľadom na spomínané okolnosti

danej veci v bodoch 14, 15 až 18 je toho názoru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená, keďže sa na zistenom stave výrazne podieľala aj samotná sťažovateľka,

ktorá vedela, že je jej splnomocnený zástupca vo väzbe a na túto skutočnosť nijako

nereagovala. Nie je tiež možné, aby ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľky

v takom prípade, ak účastník konania nevyužije ani riadne právne prostriedky nápravy

proti rozhodnutiam správnych orgánov (žalobu o preskúmanie ich rozhodnutí) a ani iné

riadne opravné prostriedky proti rozhodnutiam všeobecných súdov (odvolanie a pod.).

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa

a v spojení s právom podľa dohovoru

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov a ústavný súd nevidí žiadny dôvod zasiahnuť do

právneho názoru najvyššieho súdu v tejto veci. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

22. Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6

ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

23. Ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky

podľa a v spojení s namietaným porušením práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

24. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Ústavný súd k tomu ešte v súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47

ods. 3 uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných

podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach

ktorých rozhoduje občianskoprávny súd (, ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí najmä o sporových konaniach, v ktorých

stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť

konania (napr. , , ).

26. Pokiaľ však ide o konanie v správnom súdnictve (čo je tento prípad), jeho

ústavný rámec dokresľuje napríklad judikovaný právny názor, podľa ktorého uplatnenie

princípu kontradiktórnosti konania v správnom súdnictve je zúžené vzhľadom na charakter

a predmet tohto konania, ktorým je preskúmavanie zákonností rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi (, ).

27. Obsah vyjadrenia žalovaného sa takisto v súhrne zásadným spôsobom

neodlišoval od jeho dôvodov, ktoré viedli k nevyhoveniu protestu prokurátora,

tieto argumenty boli sťažovateľke v podstate známe a mala možnosť sa k nim vyjadriť

už v správnom konaní, ktoré predchádzalo konaniu pred všeobecnými súdmi. Základná línia

relevantných námietok sťažovateľky nebránila, aby v záujme ochrany svojich práv, ktorých

sa domáhala na ústavnom súde, prejavila v tejto záležitosti väčšiu osobnú iniciatívu

aj na všeobecných súdoch (napr. ako bolo spomenuté nahliadnutím do súdneho spisu

a pod.). Zákony sú písané pre tých, ktorí sa starajú o svoje práva („vigilantibus iura scripta

sunt“).

28. Ústavný súd v okolnostiach danej veci z materiálneho hľadiska preto nezistil

porušenie základného práva podľa . Napriek tomu, že aj podľa názoru

ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu doručiť strane (aj sťažovateľke)

predmetné vyjadrenie žalovaného, uvedený procesný nedostatok zo strany krajského súdu

nedosiahol v správnom súdnictve dostatočnú ústavnú intenzitu na záver opačný. Ústavný

súd tak už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru, že jej prijatie

na ďalšie konanie by za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu porušenia

označených práv. To je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

právami označenými v bode 1, pretože tieto práva a články (sťažovateľka je kvalifikovane

zastúpená advokátkou, pozn.) nie sú v sťažnosti vecne odôvodnené (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), a tak sťažnosť nespĺňa v tejto časti zákonom predpísané náležitosti.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júla 2017