Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. K., M. K. a K. K., všetci bytom M., zastúpených Advokátskou

kanceláriou G., s. r. o., M., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. G., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. K., M. K. a K. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2008 p o r u š e n é

b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. decembra 2008 a naň nadväzujúci rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. septembra 2009 a vec v r a c i a

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. K., M. K. a K. K.

trovy konania v sume 668,58 € (slovom šesťstošesťdesiatosem eur a päťdesiatosem centov)

na účet Advokátskej kancelárie G., s. r. o., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 zo 4. mája 2010 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K., M. K. a K. K. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2008.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním

sp. zn. KP 4/2010 z 29. mája 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 14. júna 2010.

Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti vytýkajú Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

že svojím uznesením sp. zn. z 17. decembra 2008 zasiahol do ich práv

garantovaných v ods. I a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhli, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil. Porušenie ich práva malo spočívať v tom,

že porušovateľ neposlal sťažovateľom dovolanie navrhovateľa, čim im znemožnil vyjadriť

sa k nemu, pretože by určite namietali oneskorenosť podania dovolania. Trvali na tom,

že dovolanie podal účastník konania (A.) po zákonnej lehote stanovenej v

Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok

Krajského súdu v Žiline zo 6. 2. 2007 sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci preskúmal rozsudok odvolacieho

súdu na základe včas podaného dovolania a dospel k záveru, že je trpí vadou konania,

v dôsledku ktorej bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom(§ 243b ods. 1

). Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva z akých

skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave súd vychádzal. Z obsahu spisu vyplýva,

že rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 21. mája 2007 a dovolanie

bolo voči nemu podané dňa 20. júna 2007, t. j. v zákonnej jednomesačnej lehote.

Podanie dovolania je ohraničené objektívnou procesnou lehotou. Dĺžka lehoty

na podanie dovolania je jeden mesiac. Ide o lehotu určenú podľa mesiacov, to znamená,

že lehota skončí uplynutím toho dňa, ktorý sa zhoduje svojim označením s dňom, keď došlo

k skutočnosti, ktorá určuje začiatok plynutia lehoty, teda dňom kedy rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť (§ 57 ods. 2). Rozhodnutie odvolacieho súdu je právoplatné, ak bolo riadne

doručené (§ 159 ods. 1, § 167 ods. 2); možnosť jeho napadnutia odvolaním je vylúčená

(formálna právoplatnosť). Právoplatnosť rozhodnutia vyznačí na prvopise rozhodnutia súdu

prvého stupňa a na prvopise rozhodnutia súdu druhého stupňa, súd ktorý rozhodoval

v prvom stupni ( vyhlášky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Pre plynutie

lehoty teda nie je rozhodujúci údaj o doručení rozhodnutia niektorému z účastníkov,

ale údaj o doručení rozhodnutia účastníkovi v poradí najneskôr. Najvyšší súd Slovenskej

republiky uskutočnil výklad ustanovení v súlade s doteraz zaužívanou praxou

a judikatúrou. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu

nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o porušení ich ústavného práva. Najvyšší súd

na základe riadne a včas podaného mimoriadneho opravného prostriedku preskúmal

rozhodnutie súdu nižšieho stupňa a meritórne rozhodol...“.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľov

podaním z 22. júna 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júna 2010. V podaní

okrem iného uviedol:

„K výzve bolo pripojené aj vyjadrenie porušovateľa z 29. 5. 2010 ku ktorému

uvádzame, že porušovateľ sa dovoláva skutočnosti, že na rozhodnutiach bola vyznačená

právoplatností: s dátumom 21. mája 2 007.

Ako už bolo uvedené v návrhu, rozsudok Krajského súdu Žilina č.

285 bol doručený právnemu zástupcovi účastníka konania A. dňa 19. 4. 2007 a právnemu

zástupcovi sťažovateľov dňa 18 . 4 . 2007, teda právoplatným sa rozsudok stal doručením

účastníkom konania a návrh na dovolanie bol podaný oneskorene.“

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje v prvom rade

za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v tom prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo napadnutým

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47

ods. 3 a a dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Sťažovatelia ako dôvody svojej sťažnosti uviedli to, že najvyšší súd rozhodol bez

nariadenia pojednávania a bez toho, aby mali príležitosť vyjadriť sa k žalobcom podanému

dovolaniu, čím bolo odňaté ich základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tiež to, že prerokoval dovolanie žalovaného napriek tomu, že pre

takýto jeho postup neboli splnené podmienky dovolacieho konania, pretože žalobca podľa

nich nepodal dovolanie v zákonnej lehote, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd im odňal možnosť konať pred

súdom, pretože sa nemohli vyjadriť k podanému dovolaniu žalobcu v dovolacom konaní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) je zrejmé, že

sa v ňom skutočne nenachádza žiadne vyjadrenie sťažovateľov datované po 21. júni 2007,

teda po dni doručenia dovolania žalobcom okresnému súdu, a ani výzva všeobecných súdov

pred predložením spisu najvyššiemu súdu od 16. júla 2007, aby sa sťažovatelia mohli

vyjadriť k podanému dovolaniu. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu jasné i to, že

najvyšší súd podané dovolanie žalobcu prerokoval bez nariadenia dovolacieho pojednávania

[ (ďalej len „OSP“)]. Z akého dôvodu sa

rozhodol najvyšší súd takto postupovať a v čom videl nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z

odôvodnenia jeho rozhodnutia zistiť nemožno.

Ústavný súd je tohto názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom dovolaní najvyšší

súd bude rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá

účastníkov, je vecou úvahy najvyššieho súdu. Na druhej strane je však žiaduce takýto

postup najvyššieho súdu účastníkom odôvodniť. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, na ktoré budú riadne predvolaní účastníci, prichádza do úvahy iba

v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na ujmu procesným

právam účastníkom a ich právu na spravodlivý proces.

Vyjadriť sa k dovolaniu je právom účastníka konania. Ako vyplýva zo spisu

okresného súdu, najvyšší súd svojím postupom neumožnil sťažovateľom vyjadriť

sa k podstate dovolania podaného žalobcom, a keďže vo veci nenariadil ani dovolacie

pojednávanie, na ktoré nepredvolal účastníkov a neposkytol im priestor na zaujatie ich

stanoviska k podanému dovolaniu, porušil základné právo jeho účastníkov na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd

17. decembra 2008 bez nariadenia pojednávania, keď uznesením sp. zn.

zrušil právoplatný rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. februára 2007.

K uvedeným skutočnostiam sa podpredsedníčka najvyššieho súdu nevyjadrila.

Uvedeným uznesením najvyššieho súdu a jeho postupom v dovolacom konaní bola

nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého súdneho konania,

a to kontradiktórnosť konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd (bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

rozhodnutia najvyššieho súdu, resp. následným rozhodnutím krajského súdu) preto dospel

k záveru, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. decembra 2008 bolo porušené základné právo

sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto rozhodnutia (obdobne napr. , ).

2. Sťažovatelia videli porušenie označených práv aj v tom, že najvyšší súd

prerokoval dovolanie žalobcu, hoci neboli splnené podmienky na vykonanie dovolacieho

konania, pretože podľa nich bolo podané po zákonom ustanovenej lehote.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrení účastníkov a súdneho spisu

zistil, že rozhodnutie okresného súdu sp. zn. NO-5 C 76/03 z 15. júna 2005 v spojení

s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 6. februára 2007 nadobudlo

právoplatnosť 21. mája 2007.

Dovolanie (z 20. júna 2007) proti rozhodnutiu krajského súdu doručil žalobca

na najvyšší súd 21. júna 2007, to znamená, že bolo podané v lehote jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia ( ) v spojení s až 3 .

Ústavný súd preto na základe uvedeného konštatoval, že v tomto smere je námietka

sťažovateľov nedôvodná.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru, ktoré boli u sťažovateľov porušené

uznesením najvyššieho súdu zo 17. decembra 2008 a jeho predchádzajúcim postupom

v konaní vedenom pod sp. zn. , bolo potrebné preto uznesenie najvyššieho

súdu a naň nadväzujúci rozsudok krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2009

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátom JUDr. M. G. z Advokátskej kancelárie G., s. r. o., M.

Sťažovatelia si uplatnili aj trovy konania, ktoré konkrétne nevyčíslili.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €), pričom výšku základnej

sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo

ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov patrí náhrada

trov konania trom sťažovateľom za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010

v celkovej sume 668,58 € (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v sume

4 x 120,23 €, znížené o 20 %) a k tomu náhrada 6-krát režijného paušálu po 7,21 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010