Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 105/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základného práva na vyjadrenie sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

22. apríla 2008 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Spoločnosti K., s. r. o., náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníka, na vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa – K. s. r. o., B., na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , postupom

Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. a v dovolacom konaní vedenom na

Najvyššom súde Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 4. 2008 sp. zn.

22/2007, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie...“

Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 12. marca 2009 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného práva na vyjadrenie sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa po zmenách petitu

pripustených súdom domáhal proti V., a. s. (ďalej len „žalovaný“), vydania rozsudku,

ktorým okresný súd nahradí prejav vôle (súhlas) žalovaného, označeného v texte kúpnej

zmluvy pôvodne ako P., B. (ďalej len „družstvo“), s uzatvorením kúpnej zmluvy ako

predávajúceho so žalobcom ako kupujúcim, ktorou prevedie predávajúci do vlastníctva

žalobcu nehnuteľnosti v k. ú. R., obec B. – mestská časť R., a to pozemok parc. č. 4784/227

2

o výmere 7035 m, zastavaná plocha zapísaná na LV č. 3976 vedenom na Katastrálnom

úrade v B., Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, pracovisko

2

B., a to za stanovenú kúpnu cenu (200 Sk/m), ktorá je splatná do 10 dní od právoplatnosti

rozsudku, ktorým bude prejav vôle žalovaného (jeho súhlas) s uzatvorením kúpnej zmluvy

nahradený. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že uzatvoriť kúpnu zmluvu s takýmto

obsahom sa zaviazalo družstvo v zmluve uzatvorenej so žalobcom 8. júla 1994 (ďalej len

„zmluva o budúcej zmluve“) a táto povinnosť viaže žalovaného, pretože ide o totožný

subjekt, ktorý má iba inú právnu formu a obchodné meno (má rovnaké IČO).

Okresný súd rozsudkom č. k. -93 z 30. januára 2006 žalobu zamietol.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o budúcej zmluve za budúceho predávajúceho

– družstvo – podpísal iba predseda družstva, hoci podľa názoru okresného súdu ju mali

podpísať aspoň dvaja členovia predstavenstva, v dôsledku čoho je zmluva o budúcej zmluve

absolútne neplatným právnym úkonom (, a a

). Navyše, podľa názoru okresného súdu sťažovateľ podal žalobu

oneskorene, pretože ju mal podať v súlade s na okresnom

súde v lehote jedného roka od uplynutia doby dohodnutej pre uzatvorenie budúcej zmluvy

(podľa zmluvy o budúcej zmluve mala byť budúca zmluva uzatvorená do 31. decembra

1994 a návrh žalobcu na začatie konania bol doručený súdu až 15. júla 2003). Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. novembra 2006 rozsudok okresného súdu č. k. -93 z 30. januára 2006

zmenil tak, že nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť kúpnu zmluvu so žalobcom v znení

obsiahnutom vo výroku svojho rozhodnutia. Rozhodol tak potom, ako doplnil dokazovanie

oboznámením sa s registrovým spisom žalovaného, najmä so stanovami družstva v znení

ku dňu uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve a dospel k záveru, že zmluvu podpísala

oprávnená osoba, keď predseda družstva bol i predsedom predstavenstva družstva a navyše

uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve odsúhlasilo kroky svojho predsedu, čo vyplýva

zo zápisníc z rokovania predstavenstva družstva. Keďže zmluvu o budúcej zmluve

podpísala na to oprávnená osoba, nie je neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o včasnosť

podania žaloby, odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve,

podľa ktorého sa zaviazali zmluvné strany uzatvoriť budúcu zmluvu do konca roku 1994,

bolo podmienené súčasným splnením troch odkladacích podmienok, ktorých splnenie však

záviselo výlučne na žalovanom. Keďže žalovaný tieto odkladacie podmienky nesplnil,

lehota na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle žalobcovi neuplynula a ani nemohla

začať plynúť, a preto sťažovateľ svoju žalobu okresnému súdu podal včas.

Na rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 bola

12. júna 2007 vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňa 14. februára 2007. Sťažovateľ

doručil krajskému súdu 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorým

žiadal opraviť rozsudok krajského súdu, pokiaľ ide o sumu kúpnej ceny (namiesto

1 406 200 Sk mala byť uvedená suma 1 407 000 Sk) a výmery pozemku (namiesto výmery

2 2

7031 mmala byť uvedená výmera 7035 m), ktoré boli obsiahnuté vo výroku rozsudku.

Krajský súd označené chyby opravil opravným uznesením sp. zn.

z 10. apríla 2007 (ďalej len „opravné uznesenie“) s poukazom na to, že pri písaní

rozhodnutia došlo k pisárskej chybe, pokiaľ ide o výmeru pozemku, a od toho sa odvíjajúcej

chybe, pokiaľ ide o výpočet kúpnej ceny. Opravné uznesenie podľa doložky

o právoplatnosti vyznačenej na ňom 20. augusta 2008 nadobudlo právoplatnosť 11. júla

2007. V rovnaký deň (20. augusta 2008) bola vyznačená i doložka o právoplatnosti na

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006, z ktorej vyplýva, že

tento rozsudok v spojení s opravným uznesením nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 podal

5. marca 2007 žalovaný podanie označené ako dovolanie (založené na č. l. 138 spisu).

V tomto podaní však žalovaný označil seba ako žalobcu, sťažovateľa ako žalovaného

a podanie označil ako „dovolanie žalobcu“. Dovolanie odôvodnil tým, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [241 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Žalovaný okrem iného poukázal na to, že stanovy,

z ktorých odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodovaní vychádzal, boli schválené

výročnou členskou schôdzou Jednotného roľníckeho družstva Československo-sovietskeho

priateľstva B. – R. 3. marca 1989 a platili iba do 22. januára 1993. V čase podpisu zmluvy o

budúcej zmluve platili stanovy schválené členskou schôdzou Poľnohospodárskeho

podielníckeho družstva R. 22. januára 1993. Stanovy v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy o

budúcej zmluvy boli súčasťou registrového spisu družstva, a krajský súd ich teda mal

k dispozícii. Ak by krajský súd vzal do úvahy ich obsah, musel by podľa názoru žalovaného

dospieť k záveru, že zmluva o budúcej zmluve je neplatným právnym úkonom. Prílohou

tohto podania žalovaného boli i Stanovy PPD R. schválené 22. januára 1993.

Žalovaný 14. marca 2007 doručil okresnému súdu podanie označené ako „Doplnenie

podania“, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaný týmto podaním dopĺňa svoje podanie

doručené okresnému súdu 5. marca 2007. Aj v tomto podaní označil žalovaný seba ako

žalobcu, sťažovateľa ako žalovaného a podanie označil ako doplnenie „dovolania žalobcu“.

Podstatou tohto podania sú tvrdenia žalovaného, ktorými polemizuje so záverom krajského

súdu o včasnosti podania žaloby sťažovateľom okresnému súdu. Toto podanie je založené

na č. l. 162 spisu.

Okresný súd výzvou z 22. mája 2007 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril

k pripojenému dovolaniu žalovaného. Táto výzva je založená v spise na č. l. 171 a ako

vyplýva z jej obsahu, jej prílohou bolo „Dovolanie odporcu, Doplnenie dovolania, Prílohy

dovolania“.

Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, právny zástupca sťažovateľa

nahliadol do spisu 12. júna 2007 a 27. júna 2007 (záznamy okresného súdu na č. l. 172

a 174 spisu).

Sťažovateľ doručil 9. júla 2007 okresnému súdu podanie označené ako

„Vyjadrenie“, ktoré je založené na č. l. 175a spisu, z ktorého je zrejmé, že okresný súd

doručil sťažovateľovi v prílohe svojej výzvy na vyjadrenie k podanému dovolaniu i podania

žalovaného založené na č. l. 138 a 162 spisu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení poukázal na

to, že v podanom dovolaní, ako aj jeho doplnení označil žalovaný seba za žalobcu

a sťažovateľa za žalovaného. Sťažovateľ označil podania žalovaného za zmätočné

a uviedol: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ak súd uzná zachovanie účinkov uvedených

podaní, je potrebné, aby v zmysle príslušných zákonných ustanovení zabezpečil odstránenie

uvedenej podstatnej vady podaní. Z uvedených dôvodov sa k obsahu uvedených podaní

vyjadríme až po vysporiadaní sa s touto podstatnou vadou a prekážkou konania.“

Sťažovateľ nahliadol do súdneho spisu 17. septembra 2008 a zistil, že 8. augusta

2007 bola žalovanému doručená výzva okresného súdu na opravu dovolania č. k.

-175 z 1. augusta 2007, ktorá je založená na č. l. 175 spisu. Touto výzvou

okresný súd vyzval žalovaného, aby „podané dovolanie v lehote 10 dní od doručenia tohto

uznesenia opravil tak, aby riadne označil účastníkov konania v súlade s podanou žalobou

v konaní vo veci samej“. V odôvodnení tejto výzvy okresný súd uviedol, že zistil, že

dovolanie žalovaného z 1. marca 2007 doplnené podaním z 13. marca 2007 nemá náležitosti

návrhu na začatie konania podľa .

Žalovaný doručil 10. augusta 2007 okresnému súdu podanie označené ako „Oprava

podaného dovolania“, v ktorom uviedol, že v označenej právnej veci predkladá okresnému

súdu opravené „podanie z 1. marca 2007 doplnené podaním z 13. marca 2007 v časti

účastníkov konania, kde prišlo k chybe pri písomnom vyhotovovaní dovolania a to k zámene

procesných strán“, doplnil k slovu žalobca údaje o sťažovateľovi, k slovu žalovaný údaje

o sebe a v názve podania, pokiaľ ide o text „dovolanie žalobcu“, opravil text ako

„dovolanie žalovaného“. Iný obsah toto podanie nemalo a neboli k nemu pripojené žiadne

prílohy.

Toto žalobcom opravené podanie už nebolo doručované na vyjadrenie sťažovateľovi

ani okresným súdom a ani najvyšším súdom a okresný súd predložil spis na rozhodnutie

o podanom dovolaní najvyššiemu súdu 21. septembra 2007, pričom z predkladacej správy

okresného súdu zo 17. septembra 2007 založenej na č. l. 178 vyplýva, že okresný súd

vychádzal z toho, že dovolanie bolo podané žalovaným 5. marca 2007, napadnutý rozsudok

krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007 a dovolanie bolo sťažovateľovi

zaslané na vyjadrenie 22. mája 2007.

Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2008 tak, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2006 v spojení s opravným

uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že „rozhodujúce pre posúdenie predmetného sporu je, či zmluva o kúpe

prenajatej veci spolu so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 8. 7. 1994 podpísala za

odporcu osoba oprávnená (§ 243 Obch. zák.) a či tento nedostatok nerobí predmetnú

zmluvu absolútne neplatnou (§ 39 Obč. zák.) Bude preto potrebné zistiť, ktoré Stanovy

odporcu v čase uzavretia zmluvy platili, pretože okolnosti uvedené odvolacím súdom

odporca popiera.“.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2008 bol verejne

vyhlásený 22. apríla 2008.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru v časti, v ktorej bola

sťažnosť ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie tým, že najvyšší súd prerokoval podané

dovolanie žalovaného potom, ako dospel k záveru, že je prípustné podľa ,

hoci prípustné nebolo, pretože pre dovolacie konanie neboli splnené podmienky konania.

Podľa názoru sťažovateľa nebolo totiž dovolanie podané v lehote ustanovenej pre jeho

podanie v zmysle , z ktorého je zrejmé, že dovolanie možno podať iba

v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom ak bolo

vydané opravné uznesenie, táto lehota plynie od doručenia opravného uznesenia. Obe

rozhodnutia krajského súdu nadobudli právoplatnosť 11. júla 2007 a žalovaný nepodal

dovolanie v období od 11. júla 2007 do 11. augusta 2007, pričom odpustiť zmeškania lehoty

na podanie dovolania nie je možné, pretože to výslovne ustanovuje .

K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľovi ústavne konformným

spôsobom mohlo dôjsť iba vtedy, ak by najvyšší súd postupoval v súlade s ustanoveniami

, čo sa v tomto prípade nestalo, keď najvyšší súd porušil

podľa názoru sťažovateľa v jeho , v spojení

s , , , , a .

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa a a právo podľa dohovoru tým, že mu

uprel právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a to tým, že žalovaným na

výzvu okresného súdu opravené dovolanie už najvyšší súd nedoručil sťažovateľovi na

vyjadrenie, a keďže vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, o existencii a obsahu

tohto podania sa sťažovateľ dozvedel až nahliadnutím do spisu potom, ako najvyšší súd už

vo veci rozhodol. Podanie žalovaného označené ako dovolanie založené na č. l. 138 spisu,

ktoré bolo doručené sťažovateľovi na vyjadrenie, nespĺňalo náležitosti dovolania uvedené

v v spojení s , bolo úplne nesprávne a zmätočné. Aj

doplnenie tohto podania žalovaným listom zo 14. marca 2007 založené na č. l. 162 spisu

bolo rovnako nesprávne a zmätočné. Sťažovateľ pritom vo svojom podaní zo 4. júla 2007

výslovne uviedol, že k obsahu podaní žalovaného sa má záujem vyjadriť a vyjadrí sa k nim,

avšak môže tak urobiť až potom, ako budú odstránené ich nedostatky a riadne podania

žalovaného mu budú doručené, pretože k podaniu, ktoré nemá náležitosti dovolania, sa

nemôže meritórne vyjadriť. Tým bolo sťažovateľovi upreté právo na vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom, bolo mu odňaté právo a možnosť konať a brániť sa pred

súdom v dovolacom konaní.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním č. k. -34 z 19. júna

2009 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku sp. zn.

z 22. apríla 2008 a ďalej uviedol, že „podstatou tvrdeného nesprávneho

postupu je podľa sťažovateľa skutočnosť, že dovolací súd podľa zrušil

rozhodnutie odvolacieho súdu, hoci žalovaný proti rozsudku odvolacieho súdu nepodal

v lehote 30 dní od právoplatností rozsudku dovolanie. Žalovaný síce urobil 5. marca 2007

podanie, ktoré označil za dovolanie, toto podanie však nespĺňalo náležitosti vyžadované

v , bolo úplne nesprávne a zmatočné, keďže v ňom nesprávne označil

účastníkov konania. Sťažovateľovi bolo doručené takéto podanie a podanie, ktorým

žalovaný svoje podania opravil mu už doručené nebolo. Nemal prelo možnosť vyjadriť sa

k podaniam, ktoré už boli opravené. Bola mu tým odňatá možnosť konať a brániť sa pred

súdom.

S tvrdením sťažovateľa sa nemožno stotožniť. Zo spisu Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. vyplýva, že žalovaný proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý mu bol

doručený 14. februára 2007 podal dovolanie 5. marca 2007. Dovolanie má všetky zákonom

predpísané náležitosti, je z neho zrejmé proti ktorému rozhodnutiu smeruje, sú v ňom

uvedené procesné ustanovenia i skutočnosti z ktorých vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť

dovolania: Uvádza sa v ňom v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia i návrh ako

má dovolací súd rozhodnúť.

V záhlaví dovolania sú správne uvedení účastníci konania – V., a. s. a K. s. r. o.;

nesprávne je však uvedené ich procesné postavenie, keď spoločnosť V. a. s. je nesprávne

označená ako žalobca, hoci v skutočnosti je žalovaná a sťažovateľ je označený ako

žalovaný, hoci v skutočnosti je žalobcom. Ide však o celkom zjavný omyl, či kancelársku

chybu pri vyhotovení dovolania. V úvodnej časti dovolania na str. 139 spisu je už

postavenie účastníkov uvedené správne. V kontexte s obsahom dovolania, ale najmä v

spojení s celým obsahom súdneho spisu pred podaním dovolania o so skutočnosťou, že

napadnutým rozhodnutím odvolací súd vyhovel žalobcovi, je nepochybné, kto dovolanie

podúva i to, aké je jeho postavenie v konaní. Dovolanie podľa záhlavia smeruje proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -131 z 9. novembra 2006. V

takto označenom konaní je žalobcom spoločnosť K. s. r. o. Bez ohľadu na to, že v záhlaví

dovolania je uvedené, že V. s. s., je žalobcom, nemôžu byť pochybnosti o tom. že dovolanie

podáva žalovaný a nie žalobca. Žalovaný podaním z 9. augusta 2007 uvedenú chybu

odstránil. Je bez významu, že súd ho na opravu vyzval, potom ako na chybu upozornil

sťažovateľ.

Tým že opravu podania súd sťažovateľovi nedoručil, nebol sťažovateľ ukrátený na

procesných právach.“.

Na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred

ústavným súdom.

Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu listom z 15. apríla 2009, že netrvá na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu, na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na

spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj ), že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli

k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie

pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri

prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy

a z vlastnej interpretácie zákonov. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného

nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že pokiaľ jeho rozhodovacia prax

v minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými

boli zrušené v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky odvolacích

súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“

rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom

súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom

rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, na tomto svojom názore zotrváva, avšak

v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho

konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými odlišného

prístupu sú potom najmä prípady takých rozhodnutí najvyššieho súdu rozhodujúceho

o dovolaniach alebo mimoriadnych dovolaniach, v ktorých najvyšší súd porušil základné

právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade

odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho súdu a napravením jeho

pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom po takomto

rozhodnutí najvyššieho súdu postupu súdov nižších stupňov viazaných právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením

ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by

ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť

prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim

právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho rozhodnutí vydanom v dovolacom alebo

mimoriadnom dovolacom konaní postihnutom vadou spočívajúcou v porušení

ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedol jednak to, že najvyšší súd

prerokoval dovolanie žalovaného aj napriek tomu, že pre takýto jeho postup neboli splnené

podmienky dovolacieho konania, pretože žalovaný nepodal dovolanie v zákonnej lehote,

ktorej zmeškanie nemožno odpustiť, čím došlo k porušeniu § 103, § 241 ods. 1 v spojení

s , , , , a a jednak to, že

najvyšší súd, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozhodoval bez toho, aby

sťažovateľ mal príležitosť vyjadriť sa k žalovaným podanému dovolaniu, resp. k jeho

dovolaniu po doplnení jeho zákonom predpísaných náležitostí, a tým bolo sťažovateľovi

odňaté právo a možnosť konať a brániť sa pred súdom v dovolacom konaní.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú

pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa prvej vety pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu

nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi

(žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal

odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti

doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).

Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo

podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

V dovolacom konaní podľa ustanovenie platí obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré

a) bolo podané oneskorene,

b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený,

c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,

d) nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2,

e) rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak.

Podľa prvej vety ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak

odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.

Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom

súde.

Podľa v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa

toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie

dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Podľa súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby

nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje

náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve

súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa

dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez

pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie a dohovoru najvyšším súdom, ku ktorému malo

dôjsť tým, že najvyšší súd prerokoval žalovaným podané dovolanie, hoci neboli splnené

podmienky na vykonanie dovolacieho konania.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 10. apríla 2007 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007, rovnaký dátum

ako deň právoplatnosti rozsudku uviedol okresný súd i v predkladacej správe najvyššiemu

súdu.

Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, žalovaný doručil podanie

označené ako dovolanie nachádzajúce sa na č. l. 138 spisu okresnému súdu 5. marca 2007,

jeho doplnenie nachádzajúce sa na č. l. 162 spisu 14. marca 2007 a na výzvu okresného

súdu doručenú žalovanému na odstránenie nedostatkov podania z 1. augusta 2007 doručil

žalovaný opravu podania nachádzajúcu sa na č. l. 176 spisu okresnému súdu 10. augusta

2007.

Ústavný súd oboznámením sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2008, pokiaľ ide o posúdenie splnenia podmienok na

vykonanie dovolacieho konania, konštatuje, že zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2008 nevyplýva, ktorým dňom

považoval najvyšší súd dovolanie žalovaného za doručené okresnému súdu, resp. akým

postupom a s akým výsledkom najvyšší súd posúdil podanie dovolania žalovaným

s ohľadom na zachovanie lehoty na jeho podanie podľa .

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1

a a dohovoru najvyšším súdom, ktorý vo veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania, na ktoré riadne predvolal účastníkov, a bez toho, aby bolo

sťažovateľovi doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ

výslovne uviedol, že sa k doplnenému dovolaniu má záujem vyjadriť.

Z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že sa v ňom skutočne nenachádza

vyjadrenie sťažovateľa k doplnenému dovolaniu žalovaného, keďže sa v spise nenachádza

žiadne vyjadrenie sťažovateľa datované po 10. auguste 2007, teda po dni doručenia

opraveného dovolania žalovaného okresnému súdu. Rovnako je z obsahu spisu okresného

súdu zrejmé i to, že sťažovateľ v podaní zo 4. júla 2007, ktoré bolo okresnému súdu

doručené 9. júla 2007, oznámil, že k obsahu podaní žalovaného sa vyjadrí až potom, ako

budú odstránené nedostatky týchto podaní. Z obsahu spisu okresného súdu nevyplýva ani to,

že by opravené podanie žalovaného z 9. augusta 2007 doručené okresnému súdu 10. augusta

2007 založené na č. l. 176 spisu bolo sťažovateľovi do rozhodnutia dovolacieho súdu, a to či

už okresným súdom, alebo najvyšším súdom, doručené alebo aspoň doručované.

Najvyšší súd, ako možno usúdiť z odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 22. apríla 2008, podané dovolanie preskúmal spôsobom podľa a svoje

rozhodnutie iba verejne vyhlásil, keďže zrejme dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie

nie je potrebné. Z akého dôvodu sa rozhodol najvyšší súd takto postupovať a v čom videl

nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia zistiť nemožno.

Ústavný súd je tohto názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom dovolaní najvyšší

súd bude rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá

účastníkov, je vecou úvahy najvyššieho súdu. Na druhej strane je však žiaduce takýto

postup najvyššieho súdu účastníkom odôvodniť. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, na ktoré budú riadne predvolaní účastníci, prichádza do úvahy iba

v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na ujmu procesným

právam účastníkom a ich právu na spravodlivý proces. V situácii, keď dovolací súd zistí

z obsahu spisu, že niektorý z účastníkov mal záujem sa k podanému dovolaniu vyjadriť,

a neurobil tak iba preto, že podané dovolanie nemal k dispozícii v dôsledku postupu

okresného súdu, je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a dohovoru mu takéto vyjadrenie umožniť, a to či už tým, že najvyšší

súd dovolanie na vyjadrenie takémuto účastníkovi konania zašle, alebo tým, že vo veci

nariadi pojednávanie, na ktoré riadne predvolá účastníkov a na ktorom poskytne takémuto

účastníkovi priestor na zaujatie jeho stanoviska k podanému či doplnenému dovolaniu

a jeho prípadným prílohám pripojených dovolateľom. Iba takýmto postupom dovolacieho

súdu môže byť v dovolacom konaní zachované právo jeho účastníkov na súdnu ochranu,

spravodlivý proces a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriť sa

k všetkým dôkazom.

Ako je zrejmé zo spisu okresného súdu, najvyšší súd takto pri rozhodovaní vo veci

sťažovateľa nepostupoval, a napriek tomu, že sťažovateľ jednoznačným spôsobom prejavil

svoj záujem vyjadriť sa k doplnenému, resp. opravenému dovolaniu, v čase rozhodovania

najvyšší súd tieto skutočnosti mohol a mal zistiť zo spisu, takúto možnosť sťažovateľovi

neposkytol, a to ani tým, že mu doručil opravené dovolanie žalovaného v jeho konečnej

podobe, a ani tým, že by vo veci na zistenie stanoviska sťažovateľa nariadil pojednávanie,

na ktoré by riadne predvolal účastníkov.

Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že opravené podanie žalovaného

doručené okresnému súdu 10. augusta 2007 založené na č. l. 176 spisu z hľadiska svojho

obsahu neobsahuje nič iné, ako opravu označenia účastníkov. Ústavný súd za podstatné

nepovažuje totiž to, že zrejme ani doručenie tohto podania na vyjadrenie sťažovateľovi by

nič nezmenilo na obsahu jeho vyjadrenia k podstate dovolania, ale to, že najvyšší súd

neumožnil sťažovateľovi svojím postupom vyjadriť sa k podstate podaného dovolania, hoci

o to sťažovateľ výslovne žiadal. Vyjadriť sa k dovolaniu je právom účastníka. Ak účastník

toto právo nevyužije a dovolací súd rozhodne bez toho, aby mal k dispozícii jeho

vyjadrenie, nie je možné v takom prípade dospieť k záveru, že iba preto bolo právo

účastníka na súdnu ochranu porušené. Avšak v prípade, ak účastník výslovne prejaví záujem

k podanému dovolaniu sa vyjadriť, a to potom, ako budú odstránené jeho nedostatky, ktoré

objektívne dovolanie žalovaného v čase takéhoto prejavu vôle sťažovateľa postihovali, a čo

je zrejmé i z toho, že okresný súd správne pristúpil k ich odstraňovaniu, znemožnenie

poskytnutia možnosti takéto vyjadrenie dovolaciemu súdu predložiť predstavuje porušenie

základného práva účastníka na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivý proces. Vo veci

sťažovateľa je uvedený nedostatok v postupe dovolacieho súdu o to výraznejší, že dovolateľ

spolu s dovolaním predložil i listinné dôkazy, na obsah ktorých sa v podanom dovolaní

odvolával a ktoré zrejme v konečnom dôsledku boli jedným z dôvodov na rozhodnutie

dovolacieho súdu.

S poukazom na už uvedené, keďže postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svojím postupom

a rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2008 sťažovateľom označené práva

porušil, a toto svoje zistenie konštatoval vo výroku tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a a práva podľa dohovoru, ktoré boli

u sťažovateľa porušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla

2008, bolo potrebné rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania umožniť

sťažovateľovi vyjadriť sa k dovolaniu žalovaného a jeho doplneniam spôsobom podľa

zváženia najvyššieho súdu, ako aj posúdiť splnenie podmienok dovolacieho konania a svoj

záver k tejto otázke riadne odôvodniť takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný

a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu

neuplatňoval žiadny nárok, a preto mu ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal. Ústavný súd sťažovateľovi podľa nárok na

náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

advokátom v konaní pred ústavným súdom, nepriznal, pretože sťažovateľ si ani takýto

nárok riadne neuplatnil.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009