Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 71 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)II. ÚS 105/09
PDF · 298.57 KB
No categories available
II. ÚS 105/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 22/2007, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obdo 22/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Z r u š u j e rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z
22. apríla 2008 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Spoločnosti K., s. r. o., náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníka, na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 Cb 185/03 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 22/2007 a žiadal vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa – K. s. r. o., B., na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom
Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 25 Cb 185/03 a v dovolacom konaní vedenom na
Najvyššom súde Slovenskej republiky vedenej pod sp. zn. 1 Obdo 22/2007, porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 4. 2008 sp. zn. 1 Obdo
22/2007, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie...“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 105/09-20 z 12. marca 2009 prijal na ďalšie
konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Obdo 22/2007, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb 185/03, v ktorom sa po zmenách petitu
pripustených súdom domáhal proti V., a. s. (ďalej len „žalovaný“), vydania rozsudku,
ktorým okresný súd nahradí prejav vôle (súhlas) žalovaného, označeného v texte kúpnej
zmluvy pôvodne ako P., B. (ďalej len „družstvo“), s uzatvorením kúpnej zmluvy ako
predávajúceho so žalobcom ako kupujúcim, ktorou prevedie predávajúci do vlastníctva
žalobcu nehnuteľnosti v k. ú. R., obec B. – mestská časť R., a to pozemok parc. č. 4784/227
2
o výmere 7035 m, zastavaná plocha zapísaná na LV č. 3976 vedenom na Katastrálnom
úrade v B., Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, pracovisko
2
B., a to za stanovenú kúpnu cenu (200 Sk/m), ktorá je splatná do 10 dní od právoplatnosti
rozsudku, ktorým bude prejav vôle žalovaného (jeho súhlas) s uzatvorením kúpnej zmluvy
nahradený. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že uzatvoriť kúpnu zmluvu s takýmto
obsahom sa zaviazalo družstvo v zmluve uzatvorenej so žalobcom 8. júla 1994 (ďalej len
„zmluva o budúcej zmluve“) a táto povinnosť viaže žalovaného, pretože ide o totožný
subjekt, ktorý má iba inú právnu formu a obchodné meno (má rovnaké IČO).
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 Cb 185/03-93 z 30. januára 2006 žalobu zamietol.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o budúcej zmluve za budúceho predávajúceho
– družstvo – podpísal iba predseda družstva, hoci podľa názoru okresného súdu ju mali
podpísať aspoň dvaja členovia predstavenstva, v dôsledku čoho je zmluva o budúcej zmluve
absolútne neplatným právnym úkonom (§ 243 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka a § 39
Občianskeho zákonníka). Navyše, podľa názoru okresného súdu sťažovateľ podal žalobu
oneskorene, pretože ju mal podať v súlade s § 50a Občianskeho zákonníka na okresnom
súde v lehote jedného roka od uplynutia doby dohodnutej pre uzatvorenie budúcej zmluvy
(podľa zmluvy o budúcej zmluve mala byť budúca zmluva uzatvorená do 31. decembra
1994 a návrh žalobcu na začatie konania bol doručený súdu až 15. júla 2003). Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cob 110/2006
z 9. novembra 2006 rozsudok okresného súdu č. k. 25 Cb 185/03-93 z 30. januára 2006
zmenil tak, že nahradil prejav vôle žalovaného uzavrieť kúpnu zmluvu so žalobcom v znení
obsiahnutom vo výroku svojho rozhodnutia. Rozhodol tak potom, ako doplnil dokazovanie
oboznámením sa s registrovým spisom žalovaného, najmä so stanovami družstva v znení
ku dňu uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve a dospel k záveru, že zmluvu podpísala
oprávnená osoba, keď predseda družstva bol i predsedom predstavenstva družstva a navyše
uzatvorenie zmluvy o budúcej zmluve odsúhlasilo kroky svojho predsedu, čo vyplýva
zo zápisníc z rokovania predstavenstva družstva. Keďže zmluvu o budúcej zmluve
podpísala na to oprávnená osoba, nie je neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o včasnosť
podania žaloby, odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve,
podľa ktorého sa zaviazali zmluvné strany uzatvoriť budúcu zmluvu do konca roku 1994,
bolo podmienené súčasným splnením troch odkladacích podmienok, ktorých splnenie však
záviselo výlučne na žalovanom. Keďže žalovaný tieto odkladacie podmienky nesplnil,
lehota na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle žalobcovi neuplynula a ani nemohla
začať plynúť, a preto sťažovateľ svoju žalobu okresnému súdu podal včas.
Na rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 bola
12. júna 2007 vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňa 14. februára 2007. Sťažovateľ
doručil krajskému súdu 21. februára 2007 návrh na vydanie opravného uznesenia, ktorým
žiadal opraviť rozsudok krajského súdu, pokiaľ ide o sumu kúpnej ceny (namiesto
1 406 200 Sk mala byť uvedená suma 1 407 000 Sk) a výmery pozemku (namiesto výmery
2 2
7031 mmala byť uvedená výmera 7035 m), ktoré boli obsiahnuté vo výroku rozsudku.
Krajský súd označené chyby opravil opravným uznesením sp. zn. 1 Cob 110/2006
z 10. apríla 2007 (ďalej len „opravné uznesenie“) s poukazom na to, že pri písaní
rozhodnutia došlo k pisárskej chybe, pokiaľ ide o výmeru pozemku, a od toho sa odvíjajúcej
chybe, pokiaľ ide o výpočet kúpnej ceny. Opravné uznesenie podľa doložky
o právoplatnosti vyznačenej na ňom 20. augusta 2008 nadobudlo právoplatnosť 11. júla
2007. V rovnaký deň (20. augusta 2008) bola vyznačená i doložka o právoplatnosti na
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006, z ktorej vyplýva, že
tento rozsudok v spojení s opravným uznesením nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 podal
5. marca 2007 žalovaný podanie označené ako dovolanie (založené na č. l. 138 spisu).
V tomto podaní však žalovaný označil seba ako žalobcu, sťažovateľa ako žalovaného
a podanie označil ako „dovolanie žalobcu“. Dovolanie odôvodnil tým, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [241 ods. 2 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Žalovaný okrem iného poukázal na to, že stanovy,
z ktorých odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodovaní vychádzal, boli schválené
výročnou členskou schôdzou Jednotného roľníckeho družstva Československo-sovietskeho
priateľstva B. – R. 3. marca 1989 a platili iba do 22. januára 1993. V čase podpisu zmluvy o
budúcej zmluve platili stanovy schválené členskou schôdzou Poľnohospodárskeho
podielníckeho družstva R. 22. januára 1993. Stanovy v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy o
budúcej zmluvy boli súčasťou registrového spisu družstva, a krajský súd ich teda mal
k dispozícii. Ak by krajský súd vzal do úvahy ich obsah, musel by podľa názoru žalovaného
dospieť k záveru, že zmluva o budúcej zmluve je neplatným právnym úkonom. Prílohou
tohto podania žalovaného boli i Stanovy PPD R. schválené 22. januára 1993.
Žalovaný 14. marca 2007 doručil okresnému súdu podanie označené ako „Doplnenie
podania“, z obsahu ktorého vyplýva, že žalovaný týmto podaním dopĺňa svoje podanie
doručené okresnému súdu 5. marca 2007. Aj v tomto podaní označil žalovaný seba ako
žalobcu, sťažovateľa ako žalovaného a podanie označil ako doplnenie „dovolania žalobcu“.
Podstatou tohto podania sú tvrdenia žalovaného, ktorými polemizuje so záverom krajského
súdu o včasnosti podania žaloby sťažovateľom okresnému súdu. Toto podanie je založené
na č. l. 162 spisu.
Okresný súd výzvou z 22. mája 2007 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril
k pripojenému dovolaniu žalovaného. Táto výzva je založená v spise na č. l. 171 a ako
vyplýva z jej obsahu, jej prílohou bolo „Dovolanie odporcu, Doplnenie dovolania, Prílohy
dovolania“.
Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, právny zástupca sťažovateľa
nahliadol do spisu 12. júna 2007 a 27. júna 2007 (záznamy okresného súdu na č. l. 172
a 174 spisu).
Sťažovateľ doručil 9. júla 2007 okresnému súdu podanie označené ako
„Vyjadrenie“, ktoré je založené na č. l. 175a spisu, z ktorého je zrejmé, že okresný súd
doručil sťažovateľovi v prílohe svojej výzvy na vyjadrenie k podanému dovolaniu i podania
žalovaného založené na č. l. 138 a 162 spisu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení poukázal na
to, že v podanom dovolaní, ako aj jeho doplnení označil žalovaný seba za žalobcu
a sťažovateľa za žalovaného. Sťažovateľ označil podania žalovaného za zmätočné
a uviedol: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ak súd uzná zachovanie účinkov uvedených
podaní, je potrebné, aby v zmysle príslušných zákonných ustanovení zabezpečil odstránenie
uvedenej podstatnej vady podaní. Z uvedených dôvodov sa k obsahu uvedených podaní
vyjadríme až po vysporiadaní sa s touto podstatnou vadou a prekážkou konania.“
Sťažovateľ nahliadol do súdneho spisu 17. septembra 2008 a zistil, že 8. augusta
2007 bola žalovanému doručená výzva okresného súdu na opravu dovolania č. k.
25 Cb 185/2003-175 z 1. augusta 2007, ktorá je založená na č. l. 175 spisu. Touto výzvou
okresný súd vyzval žalovaného, aby „podané dovolanie v lehote 10 dní od doručenia tohto
uznesenia opravil tak, aby riadne označil účastníkov konania v súlade s podanou žalobou
v konaní vo veci samej“. V odôvodnení tejto výzvy okresný súd uviedol, že zistil, že
dovolanie žalovaného z 1. marca 2007 doplnené podaním z 13. marca 2007 nemá náležitosti
návrhu na začatie konania podľa § 79 ods. 1 OSP.
Žalovaný doručil 10. augusta 2007 okresnému súdu podanie označené ako „Oprava
podaného dovolania“, v ktorom uviedol, že v označenej právnej veci predkladá okresnému
súdu opravené „podanie z 1. marca 2007 doplnené podaním z 13. marca 2007 v časti
účastníkov konania, kde prišlo k chybe pri písomnom vyhotovovaní dovolania a to k zámene
procesných strán“, doplnil k slovu žalobca údaje o sťažovateľovi, k slovu žalovaný údaje
o sebe a v názve podania, pokiaľ ide o text „dovolanie žalobcu“, opravil text ako
„dovolanie žalovaného“. Iný obsah toto podanie nemalo a neboli k nemu pripojené žiadne
prílohy.
Toto žalobcom opravené podanie už nebolo doručované na vyjadrenie sťažovateľovi
ani okresným súdom a ani najvyšším súdom a okresný súd predložil spis na rozhodnutie
o podanom dovolaní najvyššiemu súdu 21. septembra 2007, pričom z predkladacej správy
okresného súdu zo 17. septembra 2007 založenej na č. l. 178 vyplýva, že okresný súd
vychádzal z toho, že dovolanie bolo podané žalovaným 5. marca 2007, napadnutý rozsudok
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007 a dovolanie bolo sťažovateľovi
zaslané na vyjadrenie 22. mája 2007.
Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 tak, že
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 v spojení s opravným
uznesením zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že „rozhodujúce pre posúdenie predmetného sporu je, či zmluva o kúpe
prenajatej veci spolu so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 8. 7. 1994 podpísala za
odporcu osoba oprávnená (§ 243 Obch. zák.) a či tento nedostatok nerobí predmetnú
zmluvu absolútne neplatnou (§ 39 Obč. zák.) Bude preto potrebné zistiť, ktoré Stanovy
odporcu v čase uzavretia zmluvy platili, pretože okolnosti uvedené odvolacím súdom
odporca popiera.“.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 bol verejne
vyhlásený 22. apríla 2008.
Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru v časti, v ktorej bola
sťažnosť ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie tým, že najvyšší súd prerokoval podané
dovolanie žalovaného potom, ako dospel k záveru, že je prípustné podľa § 238 ods. 1 OSP,
hoci prípustné nebolo, pretože pre dovolacie konanie neboli splnené podmienky konania.
Podľa názoru sťažovateľa nebolo totiž dovolanie podané v lehote ustanovenej pre jeho
podanie v zmysle § 240 ods. 1 OSP, z ktorého je zrejmé, že dovolanie možno podať iba
v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom ak bolo
vydané opravné uznesenie, táto lehota plynie od doručenia opravného uznesenia. Obe
rozhodnutia krajského súdu nadobudli právoplatnosť 11. júla 2007 a žalovaný nepodal
dovolanie v období od 11. júla 2007 do 11. augusta 2007, pričom odpustiť zmeškania lehoty
na podanie dovolania nie je možné, pretože to výslovne ustanovuje § 240 ods. 2 OSP.
K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľovi ústavne konformným
spôsobom mohlo dôjsť iba vtedy, ak by najvyšší súd postupoval v súlade s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, čo sa v tomto prípade nestalo, keď najvyšší súd porušil
podľa názoru sťažovateľa Občiansky súdny poriadok v jeho § 103, § 241 ods. 1 v spojení
s § 42 ods. 3, § 241 ods. 4 OSP, § 240 ods. 1 OSP, § 209 OSP, § 2 a § 3 OSP.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že mu
uprel právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a to tým, že žalovaným na
výzvu okresného súdu opravené dovolanie už najvyšší súd nedoručil sťažovateľovi na
vyjadrenie, a keďže vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, o existencii a obsahu
tohto podania sa sťažovateľ dozvedel až nahliadnutím do spisu potom, ako najvyšší súd už
vo veci rozhodol. Podanie žalovaného označené ako dovolanie založené na č. l. 138 spisu,
ktoré bolo doručené sťažovateľovi na vyjadrenie, nespĺňalo náležitosti dovolania uvedené
v § 241 ods. 1 OSP v spojení s § 42 ods. 3 OSP, bolo úplne nesprávne a zmätočné. Aj
doplnenie tohto podania žalovaným listom zo 14. marca 2007 založené na č. l. 162 spisu
bolo rovnako nesprávne a zmätočné. Sťažovateľ pritom vo svojom podaní zo 4. júla 2007
výslovne uviedol, že k obsahu podaní žalovaného sa má záujem vyjadriť a vyjadrí sa k nim,
avšak môže tak urobiť až potom, ako budú odstránené ich nedostatky a riadne podania
žalovaného mu budú doručené, pretože k podaniu, ktoré nemá náležitosti dovolania, sa
nemôže meritórne vyjadriť. Tým bolo sťažovateľovi upreté právo na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom, bolo mu odňaté právo a možnosť konať a brániť sa pred
súdom v dovolacom konaní.
Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním č. k. KP 8/09-34 z 19. júna
2009 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku sp. zn.
1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 a ďalej uviedol, že „podstatou tvrdeného nesprávneho
postupu je podľa sťažovateľa skutočnosť, že dovolací súd podľa § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu, hoci žalovaný proti rozsudku odvolacieho súdu nepodal
v lehote 30 dní od právoplatností rozsudku dovolanie. Žalovaný síce urobil 5. marca 2007
podanie, ktoré označil za dovolanie, toto podanie však nespĺňalo náležitosti vyžadované
v § 241 ods. 1 O. s. p., bolo úplne nesprávne a zmatočné, keďže v ňom nesprávne označil
účastníkov konania. Sťažovateľovi bolo doručené takéto podanie a podanie, ktorým
žalovaný svoje podania opravil mu už doručené nebolo. Nemal prelo možnosť vyjadriť sa
k podaniam, ktoré už boli opravené. Bola mu tým odňatá možnosť konať a brániť sa pred
súdom.
S tvrdením sťažovateľa sa nemožno stotožniť. Zo spisu Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 Cob 247/2008 vyplýva, že žalovaný proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý mu bol
doručený 14. februára 2007 podal dovolanie 5. marca 2007. Dovolanie má všetky zákonom
predpísané náležitosti, je z neho zrejmé proti ktorému rozhodnutiu smeruje, sú v ňom
uvedené procesné ustanovenia i skutočnosti z ktorých vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania: Uvádza sa v ňom v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia i návrh ako
má dovolací súd rozhodnúť.
V záhlaví dovolania sú správne uvedení účastníci konania – V., a. s. a K. s. r. o.;
nesprávne je však uvedené ich procesné postavenie, keď spoločnosť V. a. s. je nesprávne
označená ako žalobca, hoci v skutočnosti je žalovaná a sťažovateľ je označený ako
žalovaný, hoci v skutočnosti je žalobcom. Ide však o celkom zjavný omyl, či kancelársku
chybu pri vyhotovení dovolania. V úvodnej časti dovolania na str. 139 spisu je už
postavenie účastníkov uvedené správne. V kontexte s obsahom dovolania, ale najmä v
spojení s celým obsahom súdneho spisu pred podaním dovolania o so skutočnosťou, že
napadnutým rozhodnutím odvolací súd vyhovel žalobcovi, je nepochybné, kto dovolanie
podúva i to, aké je jeho postavenie v konaní. Dovolanie podľa záhlavia smeruje proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 110/2006-131 z 9. novembra 2006. V
takto označenom konaní je žalobcom spoločnosť K. s. r. o. Bez ohľadu na to, že v záhlaví
dovolania je uvedené, že V. s. s., je žalobcom, nemôžu byť pochybnosti o tom. že dovolanie
podáva žalovaný a nie žalobca. Žalovaný podaním z 9. augusta 2007 uvedenú chybu
odstránil. Je bez významu, že súd ho na opravu vyzval, potom ako na chybu upozornil
sťažovateľ.
Tým že opravu podania súd sťažovateľovi nedoručil, nebol sťažovateľ ukrátený na
procesných právach.“.
Na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred
ústavným súdom.
Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu listom z 15. apríla 2009, že netrvá na tom, aby
sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu, na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na
spravodlivý proces.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli
k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie
pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri
prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy
a z vlastnej interpretácie zákonov. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť
neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného
nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že pokiaľ jeho rozhodovacia prax
v minulosti spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými
boli zrušené v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky odvolacích
súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“
rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom
súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom
rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, na tomto svojom názore zotrváva, avšak
v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho
konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi hodnými odlišného
prístupu sú potom najmä prípady takých rozhodnutí najvyššieho súdu rozhodujúceho
o dovolaniach alebo mimoriadnych dovolaniach, v ktorých najvyšší súd porušil základné
právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade
odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho súdu a napravením jeho
pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom po takomto
rozhodnutí najvyššieho súdu postupu súdov nižších stupňov viazaných právnym názorom
najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením
ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná
základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by
ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť
prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim
právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho rozhodnutí vydanom v dovolacom alebo
mimoriadnom dovolacom konaní postihnutom vadou spočívajúcou v porušení
ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Sťažovateľ ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedol jednak to, že najvyšší súd
prerokoval dovolanie žalovaného aj napriek tomu, že pre takýto jeho postup neboli splnené
podmienky dovolacieho konania, pretože žalovaný nepodal dovolanie v zákonnej lehote,
ktorej zmeškanie nemožno odpustiť, čím došlo k porušeniu § 103, § 241 ods. 1 v spojení
s § 42 ods. 3, § 241 ods. 4 OSP, § 240 ods. 1 OSP, § 209 OSP, § 2 a § 3 OSP a jednak to, že
najvyšší súd, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozhodoval bez toho, aby
sťažovateľ mal príležitosť vyjadriť sa k žalovaným podanému dovolaniu, resp. k jeho
dovolaniu po doplnení jeho zákonom predpísaných náležitostí, a tým bolo sťažovateľovi
odňaté právo a možnosť konať a brániť sa pred súdom v dovolacom konaní.
Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú
pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 42 ods. 3 prvej vety OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 114 ods. 2 súd OSP doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi
(žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk.
Podľa § 243c OSP pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Podľa § 209 ods. 1 OSP súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal
odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náležitosti
doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d).
Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo
podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
V dovolacom konaní podľa § 241 ods. 3 OSP ustanovenie § 209 platí obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré
a) bolo podané oneskorene,
b) bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený,
c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2,
e) rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak.
Podľa § 243b ods. 4 prvej vety OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak
odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.
Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť.
Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom
súde.
Podľa § 241 ods. 1 OSP v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa
toto rozhodnutie napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie
dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby
nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje
náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve
súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa
dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.
Podľa § 243a ods. 1 OSP dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez
pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom, ku ktorému malo
dôjsť tým, že najvyšší súd prerokoval žalovaným podané dovolanie, hoci neboli splnené
podmienky na vykonanie dovolacieho konania.
Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, rozsudok krajského súdu sp. zn.
1 Cob 110/2006 z 9. novembra 2006 v spojení s opravným uznesením sp. zn.
1 Cob 110/2006 z 10. apríla 2007 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2007, rovnaký dátum
ako deň právoplatnosti rozsudku uviedol okresný súd i v predkladacej správe najvyššiemu
súdu.
Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, žalovaný doručil podanie
označené ako dovolanie nachádzajúce sa na č. l. 138 spisu okresnému súdu 5. marca 2007,
jeho doplnenie nachádzajúce sa na č. l. 162 spisu 14. marca 2007 a na výzvu okresného
súdu doručenú žalovanému na odstránenie nedostatkov podania z 1. augusta 2007 doručil
žalovaný opravu podania nachádzajúcu sa na č. l. 176 spisu okresnému súdu 10. augusta
2007.
Ústavný súd oboznámením sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008, pokiaľ ide o posúdenie splnenia podmienok na
vykonanie dovolacieho konania, konštatuje, že zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 nevyplýva, ktorým dňom
považoval najvyšší súd dovolanie žalovaného za doručené okresnému súdu, resp. akým
postupom a s akým výsledkom najvyšší súd posúdil podanie dovolania žalovaným
s ohľadom na zachovanie lehoty na jeho podanie podľa § 240 ods. 1 OSP.
Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom, ktorý vo veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania, na ktoré riadne predvolal účastníkov, a bez toho, aby bolo
sťažovateľovi doručené dovolanie žalobcu na vyjadrenie, a to napriek tomu, že sťažovateľ
výslovne uviedol, že sa k doplnenému dovolaniu má záujem vyjadriť.
Z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že sa v ňom skutočne nenachádza
vyjadrenie sťažovateľa k doplnenému dovolaniu žalovaného, keďže sa v spise nenachádza
žiadne vyjadrenie sťažovateľa datované po 10. auguste 2007, teda po dni doručenia
opraveného dovolania žalovaného okresnému súdu. Rovnako je z obsahu spisu okresného
súdu zrejmé i to, že sťažovateľ v podaní zo 4. júla 2007, ktoré bolo okresnému súdu
doručené 9. júla 2007, oznámil, že k obsahu podaní žalovaného sa vyjadrí až potom, ako
budú odstránené nedostatky týchto podaní. Z obsahu spisu okresného súdu nevyplýva ani to,
že by opravené podanie žalovaného z 9. augusta 2007 doručené okresnému súdu 10. augusta
2007 založené na č. l. 176 spisu bolo sťažovateľovi do rozhodnutia dovolacieho súdu, a to či
už okresným súdom, alebo najvyšším súdom, doručené alebo aspoň doručované.
Najvyšší súd, ako možno usúdiť z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 1 Obdo 22/2007
z 22. apríla 2008, podané dovolanie preskúmal spôsobom podľa § 242 ods. 1 OSP a svoje
rozhodnutie iba verejne vyhlásil, keďže zrejme dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie
nie je potrebné. Z akého dôvodu sa rozhodol najvyšší súd takto postupovať a v čom videl
nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia zistiť nemožno.
Ústavný súd je tohto názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom dovolaní najvyšší
súd bude rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá
účastníkov, je vecou úvahy najvyššieho súdu. Na druhej strane je však žiaduce takýto
postup najvyššieho súdu účastníkom odôvodniť. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, na ktoré budú riadne predvolaní účastníci, prichádza do úvahy iba
v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na ujmu procesným
právam účastníkom a ich právu na spravodlivý proces. V situácii, keď dovolací súd zistí
z obsahu spisu, že niektorý z účastníkov mal záujem sa k podanému dovolaniu vyjadriť,
a neurobil tak iba preto, že podané dovolanie nemal k dispozícii v dôsledku postupu
okresného súdu, je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru mu takéto vyjadrenie umožniť, a to či už tým, že najvyšší
súd dovolanie na vyjadrenie takémuto účastníkovi konania zašle, alebo tým, že vo veci
nariadi pojednávanie, na ktoré riadne predvolá účastníkov a na ktorom poskytne takémuto
účastníkovi priestor na zaujatie jeho stanoviska k podanému či doplnenému dovolaniu
a jeho prípadným prílohám pripojených dovolateľom. Iba takýmto postupom dovolacieho
súdu môže byť v dovolacom konaní zachované právo jeho účastníkov na súdnu ochranu,
spravodlivý proces a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriť sa
k všetkým dôkazom.
Ako je zrejmé zo spisu okresného súdu, najvyšší súd takto pri rozhodovaní vo veci
sťažovateľa nepostupoval, a napriek tomu, že sťažovateľ jednoznačným spôsobom prejavil
svoj záujem vyjadriť sa k doplnenému, resp. opravenému dovolaniu, v čase rozhodovania
najvyšší súd tieto skutočnosti mohol a mal zistiť zo spisu, takúto možnosť sťažovateľovi
neposkytol, a to ani tým, že mu doručil opravené dovolanie žalovaného v jeho konečnej
podobe, a ani tým, že by vo veci na zistenie stanoviska sťažovateľa nariadil pojednávanie,
na ktoré by riadne predvolal účastníkov.
Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že opravené podanie žalovaného
doručené okresnému súdu 10. augusta 2007 založené na č. l. 176 spisu z hľadiska svojho
obsahu neobsahuje nič iné, ako opravu označenia účastníkov. Ústavný súd za podstatné
nepovažuje totiž to, že zrejme ani doručenie tohto podania na vyjadrenie sťažovateľovi by
nič nezmenilo na obsahu jeho vyjadrenia k podstate dovolania, ale to, že najvyšší súd
neumožnil sťažovateľovi svojím postupom vyjadriť sa k podstate podaného dovolania, hoci
o to sťažovateľ výslovne žiadal. Vyjadriť sa k dovolaniu je právom účastníka. Ak účastník
toto právo nevyužije a dovolací súd rozhodne bez toho, aby mal k dispozícii jeho
vyjadrenie, nie je možné v takom prípade dospieť k záveru, že iba preto bolo právo
účastníka na súdnu ochranu porušené. Avšak v prípade, ak účastník výslovne prejaví záujem
k podanému dovolaniu sa vyjadriť, a to potom, ako budú odstránené jeho nedostatky, ktoré
objektívne dovolanie žalovaného v čase takéhoto prejavu vôle sťažovateľa postihovali, a čo
je zrejmé i z toho, že okresný súd správne pristúpil k ich odstraňovaniu, znemožnenie
poskytnutia možnosti takéto vyjadrenie dovolaciemu súdu predložiť predstavuje porušenie
základného práva účastníka na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivý proces. Vo veci
sťažovateľa je uvedený nedostatok v postupe dovolacieho súdu o to výraznejší, že dovolateľ
spolu s dovolaním predložil i listinné dôkazy, na obsah ktorých sa v podanom dovolaní
odvolával a ktoré zrejme v konečnom dôsledku boli jedným z dôvodov na rozhodnutie
dovolacieho súdu.
S poukazom na už uvedené, keďže postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svojím postupom
a rozsudkom sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla 2008 sťažovateľom označené práva
porušil, a toto svoje zistenie konštatoval vo výroku tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli
u sťažovateľa porušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2007 z 22. apríla
2008, bolo potrebné rozsudok najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu dovolacieho konania umožniť
sťažovateľovi vyjadriť sa k dovolaniu žalovaného a jeho doplneniam spôsobom podľa
zváženia najvyššieho súdu, ako aj posúdiť splnenie podmienok dovolacieho konania a svoj
záver k tejto otázke riadne odôvodniť takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný
a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu
neuplatňoval žiadny nárok, a preto mu ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie
nepriznal. Ústavný súd sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde nárok na
náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátom v konaní pred ústavným súdom, nepriznal, pretože sťažovateľ si ani takýto
nárok riadne neuplatnil.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009