Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 116/09
PDF · 191.28 KB
No categories available
II. ÚS 116/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
o sťažnosti spoločnosti 3., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007
a jeho rozsudkom z 20. februára 2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti 3., s. r. o., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a
jeho rozsudkom z 20. februára 2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 19/2007
z 20. februára 2008 z r u š u j e .
3. Spoločnosti 3., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,19 €
(slovom štyristodvanásť eur a devätnásť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne Mgr. G. H., B., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 116/09-18 zo 17. marca 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti 3., s. r. o., Ž. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V
19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou pôvodne
Okresnému súdu Bratislava II, ktorá bola neskôr na základe rozhodnutia o kompetenčnom
konflikte najvyšším súdom pridelená na prerokovanie a rozhodnutie Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), domáhala od žalovanej spoločnosti S., a. s. (ďalej len
„žalovaná“), zaplatenia náhrady škody v sume 830 653 Sk. Uvedená škoda mala
sťažovateľke vzniknúť postupom žalovanej, ktorá v období od júla 1996 do apríla 1999
odmietala s ňou uzatvoriť zmluvný kontrakt o kúpe motorovej nafty. Žalovaná v tom období
mala na trhu s motorovou naftou najvýhodnejšie (najnižšie) ceny a s inými odberateľmi
takéto zmluvy uzatvorila. Týmto postupom žalovaná podľa sťažovateľky zneužila svoje
dominantné postavenie na trhu s uvedenou komoditou spočívajúce v schopnosti ponúknuť
odberateľom najnižšiu cenu, čím sa podľa sťažovateľky mala dopustiť „nedovoleného
obmedzovania hospodárskej súťaže“.
Predmetnú žalobu sťažovateľky krajský súd zamietol rozsudkom sp. zn.
34 Cb 106/2001 z 19. mája 2005, pričom na základe odvolania sťažovateľky bol tento
rozsudok zmenený rozsudkom odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 282/2005
z 13. decembra 2006 tak, že najvyšší súd žalobe sťažovateľky v plnom rozsahu vyhovel
a uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu predstavujúcu náhradu škody
s príslušenstvom. Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu
nadobudol právoplatnosť 25. januára 2007.
Sťažovateľka namieta, že po právoplatnosti už uvedených rozsudkov jej bol
doručený napadnutý rozsudok dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 19/2007
z 20. februára 2008, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní žalovanej proti rozsudku
odvolacieho najvyššieho súdu, pričom o podaní predmetného dovolania sťažovateľka
nemala žiadnu vedomosť, nebolo jej zaslané ani len na vedomie, a to ani prvostupňovým
krajským súdom, ani dovolacím najvyšším súdom, takže sa ani nemala možnosť k nemu
vyjadriť. Uvedeným postupom dovolacieho najvyššieho súdu bolo podľa sťažovateľky
porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože jej bolo znemožnené
konať pred dovolacím súdom a vyjadriť sa k dovolaniu žalovanej. Uvedené porušenie práv
sťažovateľky je podľa jej tvrdení o to viac závažnejšie, že dovolací najvyšší súd napokon
zrušil pre sťažovateľku dovtedy priaznivé rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu
so záväzným názorom pre ďalšie konanie odvolacieho súdu.
Sťažovateľka ďalej okrem iného uviedla, že: „Nikdy pred doručením Rozsudku
porušovateľa spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008 a ani súčasne s týmto
Rozsudkom porušovateľa spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa 20. februára 2008
sťažovateľovi nebolo doručené dovolanie spoločnosti S.. a. s. proti Rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006.
Ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa, ktorému zrejme bolo doručené
dovolanie spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis.
zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006, a ani porušovateľ ako dovolací súd
neupovedomili sťažovateľa o tom, že spoločnosť S., a. s. podala dovolanie proti Rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006,
a sťažovateľa nevyzvali a nedali sťažovateľovi možnosť, aby sa mohol vyjadriť k obsahu
dovolania spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis.
zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006. (...)
Pretože porušovateľ svojim Rozsudkom spis. zn. 1 Obdo V 19/2007 zo dňa
20. februára 2008 rozhodol o dovolaní spoločnosti S., a. s. proti Rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Obo 282/2005 zo dňa 13. decembra 2006 napriek
tomu, že:
- sťažovateľ o podaní tohto dovolania spoločnosti S., a. s. nebol upovedomený ani
Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa a ani porušovateľom ako dovolacím
súdom,
- ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa a ani porušovateľ ako dovolací
súd nedoručili sťažovateľovi toto dovolanie spoločnosti S., a. s. a
- ani Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa a ani porušovateľ ako dovolací
súd sťažovateľovi nedali možnosť sa k tomuto dovolaniu spoločnosti S., a. s. vyjadriť,
porušovateľ svojim postupom pred vydaním Rozsudku spis. zn. 1 Obdo V 19/2007
zo dňa 20. februára 2008 vylúčil sťažovateľa z možnosti vyjadriť sa k dovolaniu spoločnosti
S., a. s. a uplatňovať svoje práva účastníka občianskeho súdneho konania a porušovateľ tak
v konaní vedenom pred porušovateľom pod spis. zn. 1 Obdo 19/2007 odňal sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ tvrdí, že vyššie opísaným postupom porušovateľa v konaní vedenom pred
porušovateľom pod spis. zn. 1 Obdo 19/2007 a Rozsudkom porušovateľa spis. zn. 1 Obdo V
19/2007 zo dňa 20. februára 2008, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom,
bola porušená zásada kontradiktórnosti a tiež zásada rovnosti účastníkov občianskeho
súdneho konania, ktoré sú obsahom práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
ochranu. Porušovateľ tak porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
a na súdnu ochranu.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1 Obdo V 19/2007
zo dňa 20. februára 2008 bolo porušené základné právo spoločnosti 3., s. r. o. so sídlom Ž.
(...) na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1 Obdo V 19/2007
zo dňa 20. februára 2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti 3., s. r. o.
so sídlom Ž.(...) trovy konania vo výške 31.677,00 Sk k rukám Mgr. G. H., advokátky so
sídlom B.(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka listom č. k. KP 8/09-41 z 3. júna 2009
a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
listom z 30. júna 2009.
2.1 Podpredsedníčka najvyššieho vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:
„Zo spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 34 Cb 106/01 vyplýva, že dovolanie
žalovaného proti rozsudku odvolacieho senátu skutočne nebolo doručené žalovanému, takže
tento nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Považujem však za vhodné upozorniť na procesnú
situáciu, ktorá medzičasom vznikla.
Po rozhodnutí dovolacieho súdu (dovolacieho senátu) bol spis predložený
odvolaciemu senátu. Ten rozhodnutím zo 14. januára 2009 č. k. 2 Obo 58/2008-223 znovu
rozhodol o odvolaní žalovaného a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2009. Domnievam sa, že po novom
rozhodnutí, ktoré nasledovalo po zrušujúcom dovolacom rozhodnutí, je už sťažnosť
smerujúca proti dovolaciemu rozhodnutiu neaktuálna a tým bezpredmetná.
Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku z 30. júna 2009
k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla:
„Z vyjadrenia porušovateľa vyplýva, že skutkové okolnosti tvrdené sťažovateľom
v jeho sťažnosti sú pravdivé a nie sú medzi účastníkmi sporné, a že k sťažovateľom
tvrdenému porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušovateľom došlo.
Porušovateľom uvádzaná procesná situácia, že konanie, v ktorom došlo
k sťažovateľom tvrdenému porušeniu základných práv, bolo medzičasom právoplatne
skončené, je len zľahčovaním nezákonného postupu a rozhodnutia porušovateľa. Okrem
toho, ak dôjde k zrušeniu nezákonného rozhodnutia vydaného porušovateľom ako
dovolacím súdom, sťažovateľ bude mať zrejme možnosť domáhať sa ďalšej nápravy
podaním mimoriadneho opravného prostriedku.
V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na závažné dôsledky sťažovateľom
tvrdeného nezákonného postupu a rozhodnutia porušovateľa, ktoré spočívajú v tom, že
sťažnosťou napadnuté nezákonné rozhodnutie porušovateľa prejudikovalo rozhodnutia
iných súdov v iných konaniach vedených vo veci tých istých účastníkov (žalobcu 3., s. r. o. a
žalovaného S., a. s.) na zhodnom právnom základe, v ktorých sa sťažovateľ proti
žalovanému S., a. s. domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej porušovateľovi (správne
má byť sťažovateľovi, pozn.) protiprávnym konaním spoločnosti S., a. s. spočívajúcim v
diskriminácií porušovateľa (správne má byť sťažovateľa, pozn.); po vydaní napadnutého
nezákonného rozhodnutia porušovateľa súdy s poukazom na toto rozhodnutie postupne
zamietli ostatné žaloby sťažovateľa. (...)
Sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej
ústavnej sťažností sťažovateľa.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie
sťažovateľky, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho rozsudkom sp. zn.
1 Obdo V 19/2007 z 20. februára 2008 došlo k porušeniu jej základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. (...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva.
Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej
musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä
garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve
na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na
„protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 34 Cb 106/01 ústavný súd zistil,
že dovolanie žalovanej proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 282/2005 z 13. decembra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. januára
2007, nebolo sťažovateľke vôbec doručené na vyjadrenie, pričom tento procesný nedostatok
nebol napravený ani v konaní pred dovolacím najvyšším súdom, pretože najvyšší súd
20. februára 2008 iba vyhlásil napadnutý rozsudok sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 bez nariadenia
pojednávania. Uvedené skutočnosti potvrdila vo svojom vyjadrení aj podpredsedníčka
najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v dovolacom
konaní sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek
spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľke nebolo
umožnené zaujať svoje stanovisko k dovolaniu žalovanej, a tým sa účinne podieľať na
bránení svojho už právoplatne priznaného práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 a jeho rozsudkom z 20. februára 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 19/2007 z 20. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre
dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127
ods. 2 ústavy, a preto vyhovel jej návrhu a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu tak,
ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
5. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si neuplatnila nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tomto nároku ani nerozhodoval.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si ich vyčíslila sumou
434,37 € vrátane 19 % DPH.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny
za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je
191 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je
115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 € vrátane
režijného paušálu a tiež jej vznikol nárok na úhradu trov za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2009 (vyjadrenie z 30. júna 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného
paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 412,19 €
vrátane 19 % DPH, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009