Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2003

prerokoval prijatú sťažnosť M. P., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

porušenia uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l právo M. P. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2002 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 398 Sk (slovom

dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. I. R. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-12 z 8. januára 2003 bola prijatá sťažnosť M. P., bytom K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. augusta 2002.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 10. marca

2003, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 7. februára 2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde

Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. vo veci žalobcu

Poľnobanka, a. s., proti žalovanej A. F. o zaplatenie 812 500 Sk s prísl. požiadala

sťažovateľka podaním z 13. februára 2001 okresný súd o ustanovenie opatrovníčky pre

žalovanú A. F. s odôvodnením, že táto trpí dlhodobou psychickou poruchou. Uznesením sp.

zn. zo 6. marca 2001 okresný súd návrh na ustanovenie opatrovníka zamietol.

Proti uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie na Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“). Uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2001 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené. Okresný súd vyznačil ako deň právoplatnosti

uznesenia 2. júl 2001. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

odovzdala na poštovú prepravu 31. júla 2001. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

22/2001 z 27. augusta 2002 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté ako oneskorene

podané, keďže podľa jeho názoru nebol dôvod doručovať uznesenie krajského súdu aj

účastníkom konania vo veci samej, a preto v skutočnosti nadobudlo uznesenie

právoplatnosť už skôr.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na

prerokovanie veci súdom zakotvené v . Sťažovateľka ako účastníčka

konania nemôže znášať ujmu za prípadný nesprávny postup súdu pri doručovaní

rozhodnutia ostatným účastníkom. Pokiaľ okresný súd vyznačil na uznesení ako deň

právoplatnosti 2. júl 2001, možno tento úkon analogicky prirovnať k poučeniu súdu o lehote

na podanie odvolania. Aj v tomto prípade totiž z určitého údaja, ktorého pôvodcom je súd,

vyplývajú procesné práva účastníčky konania. Vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí je

úkonom, ktorý patrí do kompetencie súdu, a rozhodnutie s takto vyznačenou

právoplatnosťou je verejnou listinou. O verejných listinách platí, že pokiaľ nie je

preukázaný opak, osvedčujú aj pravdivosť svojho obsahu. Nebol dôvod na to, aby

sťažovateľka ako účastníčka konania preverovala správnosť dňa právoplatnosti uznesenia

vyznačeného súdom v súvislosti s tým, že mienila podať dovolanie. Rovnako nebol dôvod

ani na to, aby správnosť doložky právoplatnosti podrobovala hodnoteniu z hľadiska

vlastného právneho názoru. Pokiaľ preto súd vyznačil ako deň právoplatnosti rozhodnutia

určitý dátum a sťažovateľka sa pri svojich ďalších procesných úkonoch tým riadila,

spravovala sa nesprávnym údajom súdu, čo možno považovať za určitý druh nesprávneho

poučenia zo strany súdu. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na iné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého jednomesačná lehota na podanie

dovolania je lehotou, v ktorej účastník môže realizovať svoje základné procesné právo na

podanie dovolania. Pri vymedzení tejto lehoty je závislý od potvrdenia súdu alebo od

informácií poskytnutých mu súdom o tom, kedy nastala právoplatnosť rozhodnutia. Ak je

toto potvrdenie nesprávne, nemôže to byť účastníkovi prirátané na ujmu. Nemožno preto

odmietnuť ako oneskorene podané dovolanie, ktoré bolo podané po uplynutí jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote od vyznačeného dňa

právoplatnosti príslušným súdom. Neprejednaním dovolania sťažovateľky bez zákonného

dôvodu najvyšší súd porušil .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. augusta 2002 a zrušil toto uznesenie. Požaduje tiež náhradu trov

konania.

Z vyjadrenia najvyššieho súdu zo 7. februára 2003, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 11. februára 2003, vyplýva, že najvyšší súd považuje sťažnosť za nedôvodnú

a požaduje, aby ju ústavný súd zamietol.

Najvyšší súd poukazuje predovšetkým na to, že rozhodnutie dovolacieho súdu

vychádza zo stanoviska, podľa ktorého lehota na podanie dovolania proti uzneseniu

krajského súdu začala plynúť od doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľke, ktorá

podala návrh na ustanovenie opatrovníka pre A. F., keďže doručením nadobudlo toto

uznesenie právoplatnosť. Doručenie uznesenia žalobcovi bolo pre plynutie lehoty

bezvýznamné, lebo žalobca nebol účastníkom konania o ustanovenie opatrovníka. Tento

názor dovolacieho senátu považuje najvyšší súd za správny. Niet pochýb o tom, že žalobca

bol účastníkom konania, ktoré začalo podaním žaloby a účastníkmi konania boli aj všetci

žalovaní v zmysle (ďalej aj „OSP“). Neznamená to

však, že tieto osoby musia byť účastníkmi celého konania, resp. konania o niektorých

čiastočných otázkach, v ktorých súd nerozhodoval o veci samej a ktoré sa nedotýkali ich

práv a povinností. Takouto otázkou bolo aj konanie o návrhu sťažovateľky na ustanovenie

opatrovníka pre A. F. Konanie o tomto návrhu, i keď sa uskutočňovalo v rámci konania

o veci samej, bolo relatívne samostatným konaním, ktorého predmet bol iný ako predmet

konania o veci samej a iný bol aj okruh jeho účastníkov. Žalobca sa nijakým spôsobom

nestal účastníkom konania o návrhu na ustanovenie opatrovníka pre žalovanú A. F. Preto

ani nebolo potrebné doručovať mu uznesenie krajského súdu. Pokiaľ mu toto uznesenie

napriek tomu bolo doručené, nemalo to vplyv na dátum právoplatnosti.

Lehota na podanie dovolania je stanovená ako lehota objektívna, nezávislá na ničom

inom ako na formálnej právoplatnosti rozhodnutia. Na jej plynutie a uplynutie nemôže mať

vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa ju prípadne na rozhodnutí nesprávne vyznačí.

Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu vydané

pod sp. zn. , toto rozhodnutie, resp. právny názor v ňom vyslovený bol

predmetom rokovania občianskeho kolégia najvyššieho súdu 3. novembra 2001.

Rozhodnutie nebolo schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Z podania sťažovateľky z 10. marca 2003 doručeného ústavnému súdu 11. marca

2003, ktorým sťažovateľka reaguje na vyjadrenie najvyššieho súdu, vyplýva, že s právnym

názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa sústredil na otázku, komu bolo potrebné

doručovať uznesenie týkajúce sa ustanovenia opatrovníčky pre účastníčku konania A. F.

Tým vlastne obišiel zmysel sťažnosti, ktorej podstatou je právny názor, podľa ktorého

účastník súdneho konania nemôže byť ukrátený na svojich procesných právach tým, že súd

vyššieho stupňa vyhodnotí ako nesprávne alebo nadbytočné niektoré procesné úkony

nižšieho súdu, z čoho vyplynie ako dôsledok odňatie možnosti využiť opravný prostriedok,

resp. mimoriadny opravný prostriedok. Sťažovateľka ako účastníčka konania pred

všeobecným súdom nemala žiadnu procesnú možnosť, aby ovplyvnila úkony všeobecného

súdu týkajúce sa doručovania súdneho rozhodnutia. Účastník konania nemá v občianskom

súdnom konaní také postavenie, ktoré by opodstatňovalo, aby on vykonával kontrolu nad

úkonmi súdu súvisiacimi s doručovaním jeho rozhodnutí. O tom, komu sa doručujú

rozhodnutia v občianskom súdnom konaní, rozhoduje zásadne súd prvého stupňa. To

nesporne vyplýva z ustanovenia . Účastník nemôže nijako ovplyvniť, komu

bude to-ktoré rozhodnutie súdu doručené. Z toho potom vyplýva, že účastník konania nemá

žiadny relevantný právny dôvod kontrolovať, či sa súd prvého stupňa riadil správnymi

právnymi úvahami pri doručovaní rozhodnutia vrátane toho, komu ho doručil a komu ho

nedoručil. Z rovnakého dôvodu nemožno od účastníka konania vyžadovať, aby vykonával

dohľad nad tým, kedy naozaj nastali skutočnosti rozhodujúce pre využitie jeho procesných

oprávnení.

Sťažovateľka pri uplatňovaní svojho práva postupovala v súlade s čl. 46 ods. 1

a v súlade s . Nemožno pričítať na jej ťarchu

skutočnosť, že dva súdy rôzneho stupňa sa rozišli v takej zásadnej otázke, akou je určenie

dňa právoplatnosti rozhodnutia. Najvyšší súd, ktorý využil svoj odlišný právny názor na

okruh účastníkov konania, ktorým bolo potrebné uznesenie krajského súdu doručiť, na to,

aby odmietol dovolanie sťažovateľky ako oneskorene podané, odňal sťažovateľke jej právo

vyplývajúce z .

II.

Z dokladov, ktoré predložila ústavnému súdu sťažovateľka, ako aj zo spisu

okresného súdu sp. zn. treba uviesť nasledovné skutočnosti.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -55 zo 6. marca 2001, ktorým bol

návrh na ustanovenie opatrovníka pre žalovanú A. F. zamietnutý, sa dá zistiť, že okresný

súd vyznačil sťažovateľke na doložke právoplatnosti ako deň nadobudnutia právoplatnosti

tohto uznesenia 2. júl 2001.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -66 z 31. mája 2001, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -55 zo 6. marca 2001, resp. z referátu

sudkyne a z pripojených doručeniek vyplýva, že uznesenie krajského súdu bolo doručené

právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá ho prevzala 26. júna 2001, a žalobcovi Poľnobanka,

a. s., ktorý ho prevzal 2. júla 2001.

Dovolanie sťažovateľky bolo odovzdané na poštovú prepravu podľa podacej pečiatky

pošty Košice 21 dňa 31. júla 2001.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2002 vyplýva, že

najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 31. mája 2001 odmietol ako oneskorene podané v zmysle .

Konštatoval, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené

26. júna 2001. Podľa uznesenie súdu sa doručí účastníkom, ak je proti

nemu prípustné odvolanie, alebo ak je to pre vedenie konania potrebné, alebo ak ide

o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. V danom prípade nebol dôvod

doručovať uznesenie odvolacieho súdu aj účastníkom konania vo veci samej. Keďže

k podaniu dovolania došlo 31. júla 2001, stalo sa tak po uplynutí zákonnej jednomesačnej

lehoty vyplývajúcej z .

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. uverejneného v publikácii Zo

súdnej praxe vyplýva právny názor, podľa ktorého nemožno odmietnuť ako oneskorene

podané dovolanie, ktoré bolo podané po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným

súdom. V súvislosti so skúmaním včasnosti podaného dovolania treba z nesprávne

vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok, aký zákon vyvodzuje z nesprávneho

poučenia o odvolaní v zmysle prvej vety per analogiam.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa domáhať sa práv uvedených v čl. (...) 46 tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

„K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby.“ ()

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ods. 1

je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty

práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať

podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (mutatis

mutandis ).

Z hľadiska skutkového stavu treba konštatovať, že medzi účastníkmi konania je

nesporné a z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, jednoznačné, že

sťažovateľka podala dovolanie v jednomesačnej zákonnej lehote počítanej odo dňa

právoplatnosti uznesenia krajského súdu, ako bola táto vyznačená okresným súdom na

doložke právoplatnosti. Rovnako je skutočnosťou, že sťažovateľka podala dovolanie po

uplynutí jednomesačnej zákonnej lehoty počítanej odo dňa právoplatnosti uznesenia

krajského súdu, ako túto ustálil najvyšší súd. V tejto súvislosti ústavnému súdu neprichodí

skúmať správnosť výkladu zákona zo strany najvyššieho súdu, lebo takýto výklad patrí do

právomoci všeobecných súdov. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa otázky, komu bolo

treba doručiť uznesenie krajského súdu, a od toho sa odvíjajúcej otázky momentu

právoplatnosti uznesenia krajského súdu považuje ústavný súd za vyčerpávajúce, logické

a presvedčivé. Napokon ani sťažovateľka tieto závery v ničom nespochybňuje.

Predmetom sporu medzi účastníkmi konania je ďalší záver najvyššieho súdu, podľa

ktorého vzhľadom na objektívnu povahu zákonnej jednomesačnej lehoty podľa § 240 ods. 1

bolo treba dovolanie sťažovateľky považovať za oneskorene podané, o ktorom preto

nebolo možné meritórne konať a rozhodnúť. Opačný názor iného senátu najvyššieho súdu

nebol schválený občianskym kolégiom najvyššieho súdu na publikáciu. Sťažovateľka vidí

v takomto postupe vzhľadom na všetky okolnosti prípadu porušenie ,

teda odopretie práva na súdnu ochranu v dovolacom konaní. Poukazuje pritom najmä na

skutočnosť, že nemožno pričítať účastníkovi konania na ťarchu rozdielny právny názor

dvoch súdov rôzneho stupňa na otázku, kedy začala plynúť lehota na podanie dovolania.

Dáva do pozornosti aj právny názor iného senátu najvyššieho súdu, podľa ktorého takéto

dovolanie bolo treba považovať za včas podané s použitím analógie .

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na určitý zásadný rozdiel

medzi zákonnou lehotou na podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku

v občianskom súdnom konaní a zákonnou lehotou na podanie dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku v občianskom súdnom konaní.

Podľa odvolanie sa podáva do pätnástich dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

plynie táto lehota znovu od doručenia opravného uznesenia.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak

odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Kým odvolanie podáva účastník súdneho konania v lehote, ktorej začiatok je určený

momentom doručenia rozhodnutia, zatiaľ dovolanie podáva v lehote, ktorej začiatok je

určený momentom právoplatnosti rozhodnutia.

Účastník konania spravidla nemá pochybnosti o tom, kedy mu bolo rozhodnutie súdu

doručené, a teda ani o tom, odkedy mu plynie zákonná lehota na podanie odvolania. Naproti

tomu účastník konania spravidla nie je schopný sám bez informácie zo súdu ustáliť, kedy

nadobudlo rozhodnutie odvolacieho súdu právoplatnosť, a teda ani to, odkedy plynie

zákonná lehota na podanie dovolania. Vzhľadom na túto situáciu účastník konania, ktorý

chce podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, musel by dovolanie podať

najneskôr do jedného mesiaca odvtedy, čo mu bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené,

ak chce mať úplnú istotu, že jeho dovolanie bude podané včas.

Ak sa však bude spoliehať na dátum právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorý mu vyznačí súd na doložke právoplatnosti, potom riskuje, že dovolací súd ustáli tento

dátum inak a jeho dovolanie ako oneskorene podané meritórne nepreskúma.

Treba poznamenať, že prípad sťažovateľky nemožno považovať za ojedinelý, lebo

nesprávne vyznačenie dátumu právoplatnosti súdneho rozhodnutia na doložke

právoplatnosti sa v praxi vyskytuje. Najčastejšie sa tak stáva omylom pri počítaní lehoty,

ďalej ako následok aplikácie inštitútu náhradného doručenia podľa a tiež

v prípadoch, kedy viaceré výroky rozhodnutia súdu nadobúdajú právoplatnosť

v nerovnakom čase.

Pri rešpektovaní právneho názoru najvyššieho súdu dochádza k tomu, že

dobromyseľný dovolateľ dôverujúci v správnosť informácie zo súdu stráca právo na to, aby

sa o jeho dovolaní meritórne konalo a rozhodlo. Pritom k tomu dochádza následkom

nesprávneho postupu súdu, ktorý ustálil dátum právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

v rozpore so skutočnosťou. V konečnom dôsledku vzniká dovolateľovi ujma, ktorá je

v každom prípade nemateriálneho rázu, ale môže mať aj materiálnu podobu v prípade, keď

mu nesprávnym postupom súdu vznikne škoda vyjadriteľná v peniazoch. V tomto

poslednom prípade prichádza do úvahy, aby si sťažovateľ uplatňoval voči Slovenskej

republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu v zmysle § 18 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať výklad , ktorý

zastáva najvyšší súd, za neudržateľný z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení so skutočnosťou, že podľa je Slovenská

republika právnym štátom.

Keďže súčasťou princípov právneho štátu podľa je aj oprávnené

očakávanie subjektov práv, že príslušné orgány štátu budú konať a rozhodovať podľa

platných právnych predpisov a že tieto budú správne vykladať a aplikovať, nie je

z ústavného hľadiska udržateľné, aby dobromyseľný účastník dovolacieho konania

spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu poskytnutej súdom prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil

súd.

Treba dodať, že aj vychádza v tejto súvislosti

z rešpektovania princípu právnej istoty. Tento princíp je premietnutý do ustanovenia § 204

ods. 2 , podľa ktorého odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí

pätnásťdňovej lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu

o odvolaní. Obdobné ustanovenie týkajúce sa dovolania absentuje, a to zrejme preto, lebo

odvolací súd nie je povinný poskytnúť poučenie o prípustnosti dovolania, a teda ani o lehote

na jeho podanie. Ak má byť právo na súdnu ochranu v dovolacom konaní efektívne

realizovateľné, potom je nevyhnutné vychádzať z toho, že dovolanie podané v zákonnej

lehote počítanej od dátumu právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vyznačeného na

doložke právoplatnosti treba považovať za včas podané aj vtedy, ak skutočný dátum

právoplatnosti bol skorší.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddieli druhej hlavy ( až 50). Zároveň

podľa podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp.

v zmysle je možné domáhať sa práv podľa len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , I. ÚS

46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide

o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za

cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty.

Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto

pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci

opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

S ohľadom na uvedené právny záver dovolacieho súdu o nedodržaní lehoty na

podanie dovolania sťažovateľkou a v dôsledku toho odmietnutie jej dovolania ako

oneskorene podaného boli podľa názoru ústavného súdu takým výkladom a uplatnením

ustanovenia , ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu

sťažovateľka nemohla dosť dobre predvídať a ktoré preto v rozpore s princípom právnej

istoty zabránili sťažovateľke v použití existujúceho mimoriadneho opravného prostriedku,

a tým aj v jej efektívnom prístupe k dovolaciemu súdu. Pretože bolo týmto spôsobom

zasiahnuté do samotnej podstaty práva sťažovateľky na opravný prostriedok bez toho, aby

bol zároveň dodržaný primeraný vzťah medzi sledovaným legitímnym cieľom, ktorý vo

svojom vyjadrení uviedol najvyšší súd, a použitými prostriedkami, boli výklad a aplikácia

zákona najvyšším súdom nezlučiteľné s a z tohto dôvodu bola v danej

veci opodstatnená ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd porušil

.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. augusta 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci

zo strany advokátky, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti a zo

spísania stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku

2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003 v sume 4 270

Sk. Režijný paušál k dvom úkonom z roku 2002 je 100 Sk a k poslednému úkonu v roku

2003 je 128 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu

12 398 Sk.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003