Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 35/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 5. mája 1998 predbežne prerokoval podnet ,

bytom vo veci porušenia jeho základného práva

podľa a v spojení s Slovenskej

republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Podnet o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

12. januára 1998 doručené podanie (ďalej len

„navrhovateľ“), bytom označené ako „Podnet podľa

článku 130 ods. 3 “ s priloženými 15 prílohami. Z jeho

obsahu vyplynulo, že Najvyšší súd Slovenskej republiky na svojom verejnom

zasadnutí dňa 17. februára 1993 prejednal sťažnosť generálneho prokurátora

Slovenskej republiky pre porušenie zákona podanú na základe § 30 ods. 2 zákona č.

o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov.

Podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona musí mať na verejnom zasadnutí každý

odsúdený (v danom prípade išlo o nebohého otca navrhovateľa )

obhajcu. Hoci Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pre

konanie o sťažnosti generálneho prokurátora pre posúdenie zákona odsúdenému

ustanovil obhajcu, navrhovateľ namietal, že otázku obhajoby s ním

najvyšší súd vôbec nekonzultoval aj napriek tomu, že mu bola „známa totožnosť

mojej osoby a moja adresa“.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že v dôsledku toho najvyšší súd nezabezpečil

uplatnenie súdnej ochrany v súlade s platnými právnymi predpismi nakoľko:

„nevyzval ma, aby som v určenej lehote zvolil obhajcu pre konanie vo veci môjho

otca a obhajcu ustanovil sám ( ). Meno obhajcu a ani

termín verejného pojednávania mi Najvyšší súd neoznámil“.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že „súdom ustanovený obhajca, hoci išlo o konanie

môjho zomrelého otca, na výsledku ktorého som mal eminentný záujem, a ktoré

začalo z mojej iniciatívy, nekonzultoval so mnou svoj postup v zmysle, že nezisťoval,

čo som iniciáciou konania sledoval, nezisťoval záujem môj ani záujem mojich

príbuzných o ďalšie konanie vo veci. Keďže nepoznal náš záujem nevyužil možnosť

pokračovať v trestnom stíhaní, pretože nevyhlásil, že trvá na prejednávaní veci.“

Navrhovateľ tiež uviedol, že takýmto „postupom Najvyššieho súdu SR pri

zabezpečovaní nutnej obhajoby som bol diskriminovaný, nakoľko mi nebola daná

možnosť zvolenia si obhajcu.“ V dôsledku uvedeného, podľa názoru navrhovateľa,

došlo „k porušeniu článku 46 ods. 1 a článku 50 ods. 3

v spojení s článkom 12 ods. 2 , ako aj článku 6 ods. 1 a 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to z nasledujúcich

dôvodov:

1. Najvyšší súd SR ma nevyzval na zvolenie obhajcu pre konanie vo veci môjho otca

a za týmto účelom mi nestanovil ani žiadnu lehotu (paragr. 38. ods. 1 Trestného

poriadku).

2. Najvyšší súd SR ani súdom ustanovený obhajca ma neoboznámili s tým, že môjmu

otcovi bol ustanovený obhajca súdom a kto je týmto

obhajcom.

3. Najvyšší súd SR ani ustanovený obhajca ma neinformovali o dátume verejného

pojednávania.

4. Ustanovený obhajca ani so mnou ani s mojimi príbuznými, ako osobami, ktoré

mali a majú právny záujem na rehabilitácii , nekonzultoval ďalší

postup vo veci, ani nezisťoval obsah nášho právneho záujmu. Obhajca

svojvoľne a bez akéhokoľvek zdôvodnenia pred súdom nevyhlásil, že trvá na

pokračovaní trestného stíhania. V dôsledku toho môj eminentný záujem a moja

iniciatíva bola zmarená. O úplnej rehabilitácii a odškodnení som presvedčený

po následnom prejednaní veci.

5. O týchto skutočnostiach som sa dozvedel až z rozsudku Najvyššieho súdu SR,

ktorý bol vypracovaný 14. mája 1993, avšak ja som ho neoficiálnym spôsobom

obdržal až po 22. septembri 1993. Vzhľadom na to, som na uvedené nedostatky,

a to jednak na nedostatky v konaní Najvyššieho súdu SR pri ustanovení obhajcu

a jednak na nedostatky v právnej pomoci poskytovanej ustanoveným obhajcom

nemohol upozorniť Najvyšší súd SR.

6. Domnievam sa, že spravodlivosť sa nemá iba javiť ako poskytovaná, ale má byť aj

poskytovaná. Tým, že Najvyšší súd SR ustanovil obhajcu,

nezabezpečil ešte účinnú pomoc. Účinná a konkrétna pomoc by bola predovšetkým

zabezpečená vtedy, keby si Najvyšší súd SR splnil svoju povinnosť a vyzval ma,

by som obhajcu zvolil sám.

Vzhľadom na to, že mám na celej veci právny záujem, snažil by som sa nájsť

obhajcu podľa vlastného výberu, s ktorým by som ešte pred verejným pojednávaním

mohol celú záležitosť prekonzultovať. Navyše by som sa určite zúčastnil aj na

verejnom pojednávaní. Porušením zákonných povinností zo strany Najvyššieho súdu

SR tento nezabezpečil účinnú a konkrétnu obhajobu.“

Navrhovateľ v tejto súvislosti tiež uviedol, že: „Je nesporné, že medzi

konaním Najvyššieho súdu SR a porušením ľudských práv uvedených v článku 46

ods. 1 a v spojení s článkom 12 ods. 2

SR, ako aj v článku 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd je príčinná súvislosť.

Preto žiadam Ústavný súd SR, aby prijal tento podnet na ďalšie konanie

a následne vyniesol rozhodnutie, v ktorom bude konštatovať, že „konaním

Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu a

v spojení s článkom 12 ods. 2

Slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 v spojení s ods. 3 písm. c) Dohovoru o

ľudských právach a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o ľudských

právach a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený

konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie

svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných

súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby, ako účastníka súdneho konania

( až 50 ) a pokiaľ tomuto základnému právu alebo

slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky žiadnu ochranu, napríklad

využitím riadneho opravného prostriedku.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho

zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

Z. z., ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona. Jednou z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní

podnetu, je, či nie je zjavne neopodstatnený. Ako ústavný súd už viackrát rozhodol v

prípadoch podnetov fyzických alebo právnických osôb (odlišných od ústavných

činiteľov): „Jedným z dôvodov odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť,

ktorú možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu

príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (, I. ÚS

62/96, , ).

Ústavný súd Slovenskej republiky pri predbežnom prerokovaní podnetu preto

predovšetkým zisťoval, či označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn. mohlo vôbec dôjsť k porušeniu

tých základných práv, ktoré vo svojom podnete označil navrhovateľ.

1. Obsahom podnetu bola predovšetkým námietka, že postupom najvyššieho

súdu pri ustanovení právneho zástupcu nebohému v konaní

o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky o porušení zákona došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu jeho syna podľa čl. 46 ods.

1 .

Ústavný súd vo viacerých prípadoch namietajúcich porušenie práva na súdnu

ochranu už predtým rozhodol, že: „Súdna ochrana v zmysle

predpokladá predošlé uplatnenie zákonom stanoveného postupu, ktorým sa

oprávnená osoba domáha svojho práva na súde“ (), pričom ak oprávnená

osoba „uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány

súdnej moci majú povinnosť umožniť občanovi, aby sa uplatnením práva zaručeného

stal účastníkom súdneho konania, t. j. aby sa mu zabezpečil prístup

k súdu“ (). K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a

rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby. V konaní

sp. zn. však najvyšší súd nekonal na základe návrhu (žaloby)

navrhovateľa, ale na základe sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky

pre porušenie zákona podľa o súdnej rehabilitácii.

Nakoľko takémuto postupu najvyššieho súdu nepredchádzalo uplatnenie práva na

súdnu ochranu navrhovateľa, podľa , tento

nebol (a prirodzene ani nemohol byť) s označeným základným právom v žiadnej

príčinnej súvislosti. Z tohoto dôvodu bol podnet navrhovateľa v tejto časti

odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

2. Navrhovateľ ďalej namietal, že označeným postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky došlo aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jeho čl. 14. Berúc do úvahy

, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi, len ak zabezpečujú

„väčší rozsah“ základných práv alebo slobôd, navrhovateľ ale neuviedol, z akých

dôvodov mali byť v konaní pred najvyšším súdom uplatnené ustanovenia Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, namiesto vnútroštátnej zákonnej

úpravy. Navrhovateľ tiež konkrétne nezdôvodnil, na základe akých skutočností

(prípadne akej judikatúry buď Komisie pre ľudské práva alebo Súdu pre ľudské

práva) prináleží právo vymenovať „obhajcu podľa vlastného výberu“ nielen osobe

samotného obvineného z trestného činu, ale aj iným osobám, t. j. v prípade jeho

úmrtia aj jeho príbuzným. Ako ústavný súd už rozhodol predtým: „Podnet, v ktorom

navrhovateľ nepreukázal dôvody pre použitie medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách v konaní pred všeobecným súdom, je treba

považovať za zjavne neopodstatnený“ ().

Z uvedeného dôvodu bol podnet odmietnutý ako zjavne

neopodstatnený v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) v spojení

s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným

postupom Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. .

3. Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupom najvyššieho súdu, ktorý ho

nevyzval na ustanovenie obhajcu vo veci súdnej rehabilitácie jeho nebohého otca

, došlo aj k porušeniu , v súlade s ktorým „Obvinený

má právo... aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu“. Článok 50

upravuje niektoré základné práva obvineného, o. i. aj jeho právo na obhajobu.

Toto právo je na úrovni zákona upravené v (Práva

obvineného). Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia obvinený má právo zvoliť si

obhajcu a s ním sa radiť počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom

konaní. Hoci práva upravené v patria predovšetkým

obvinenému, vzhľadom na ustanovenie jeho § 12 ods. 8 sa vzťahujú aj na

obžalovaného, prípadne aj na odsúdeného a primerane aj na podozrivého.

Zatiaľ čo ustanovenia poskytujú obvinenému právo, aby sa hájil buď

sám alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu, ako zákon upravuje

(pokiaľ ide o voľbu obhajcu) aj skupinu osôb so samostatnými obhajovacími právami

v prospech obvineného. Môže ísť napríklad o zástupcu záujmového združenia

občanov ( ), zákonného zástupcu obvineného, resp. jeho

opatrovníka ( ), blízke a oprávnené osoby (,

ods. 2, , , ). Pokiaľ ide o voľbu obhajcu pre

obvineného, právo niektorých z tejto skupiny osôb na jeho voľbu je však podmienené

predošlým uplatnením (resp. neuplatnením) tohoto základného práva samotným

obvineným. Ustanovenie v tejto súvislosti

jednoznačne uvádza, že: „Ak nepoužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a ak mu ho

nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť jeho príbuzný v priamom

pokolení, súrodenec, osvojiteľ...“. Pokiaľ ide o inštitút voleného obhajcu v trestných

veciach, možno hovoriť o jeho ústavnej a zákonnej úprave. Zatiaľ čo

Slovenskej republiky upravuje právo obvineného zvoliť si obhajcu, jeho nevyužitie

obvineným však neznamená, že v trestnom konaní už nemôže mať zvoleného obhajcu

vôbec. V prípade, že si obvinený (a z rôznych dôvodov) obhajcu nezvolil a ak mu ho

nezvolil ani jeho zákonný zástupca (v prípade ), môžu

mu ho zvoliť iné osoby uvedené v . Právo „zvoliť

obhajcu“ obvinenému priznáva iným osobám však len a toto ich

právo netvorí (a nemožno ho považovať za) súčasť základného práva obvineného

zvoliť si obhajcu podľa .

K porušeniu základného práva podľa preto dôjde vtedy, ak

obvinenému nebola vôbec poskytnutá možnosť zvoliť si obhajcu podľa vlastného

výberu. K porušeniu práva iných osôb zvoliť obvinenému obhajcu dôjde vtedy, ak

orgán štátu (súdny orgán) nerešpektoval ustanovenie ,

t. j. hoci si samotný obvinený obhajcu nezvolil, nebola táto možnosť poskytnutá ani

jeho blízkym a oprávneným osobám.

Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

podnetu zistil, že hoci navrhovateľ v danom prípade namietal porušenie základného

práva podľa , t. j. právo zvoliť si obhajcu, v konaní pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. nevystupoval ako

obvinený. Napriek uvedenému namietal porušenie takého základného práva, ktoré

priznáva len osobe obvineného. Aj keď ústavný súd nevylučuje, že

označeným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohlo dôjsť k

porušeniu zákonnosti, t. j. príslušných ustanovení , tento jeho

postup sa nedotkol základného práva obvineného podľa . O

možnom protiprávnom postupe najvyššieho súdu možno preto hovoriť nie vo vzťahu

k základnému právu obvineného podľa , ale výlučne vo vzťahu k právu iných

osôb podľa . Z uvedeného dôvodu bol podnet navrhovateľa aj v

tejto časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený, nakoľko ním namietal porušenie

takého základného práva, ktoré podľa patrí len obvinenému, hoci v

označenom súdnom konaní navrhovateľ ako obvinený nevystupoval, a preto mu toto

právo (a z tohoto dôvodu) ani nepatrilo.

Vzhľadom na skutočnosť, že podnet navrhovateľa bol vo vzťahu k základným

právam podľa a odmietnutý ako zjavne

neopodstatnený, bolo už bez právneho významu zaoberať sa aj namietaným

porušením , t. j. porušením zákazu diskriminácie pri ich uplatnení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 5. mája 1998

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ján K l u č

k a

predseda senátu