Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 230/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. H., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Č.,

Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

26. septembra 2002 sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 26. septembra

2002 p o r u š i l základné právo Ing. J. H. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. septembra 2002 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. H. n e v y h o v u j e .

4. Ing. J. H. n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

5. Ing. J. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 070 Sk

(slovom deväťtisícsedemdesiat slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný vyplatiť jeho advokátke JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B., do 1

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo

17. decembra 2003 č. k. -31 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H., M. (ďalej aj „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B. (pôvodne zastúpeného

advokátom JUDr. M. J., B.), ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. septembra 2002 sp. zn.

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 1. marca 2002 podal najvyššiemu súdu

žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „MP SR“) z 13. februára 2002

č. 690/2002-430, najvyšší súd však rozsudkom z 26. septembra 2002 sp. zn. túto

jeho žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojím uvedeným rozsudkom porušil jeho základné

práva na súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1

, listiny, dohovoru a v paktu. Keďže najvyšší súd

bol „posledným v rade orgánov štátu, ktoré v danom prípade“ porušili označené základné

práva, preto sťažovateľ upresnil, že „ústavná sťažnosť smeruje proti jeho rozsudku“.

Sťažovateľ tvrdí, že nezákonným postupom správnych orgánov bol „zbavovaný svojho

majetku“ a najvyšší súd mu „pri preskúmavaní zákonnosti rozhodovania (a rozhodnutia)

Ministerstva pôdohospodárstva SR v odvolacom konaní (...) neposkytol súdnu ochranu

a porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé konanie

predovšetkým tým, že „porušil princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti

konania“, pretože «NS SR sa v odôvodnení svojho rozsudku z 26. 9. 2002 č.

pokúsil o quasi konvalidáciu rozhodnutia MP SR z 13. 2. 2002 č. 690/2002-430, a to tým, že

svojou vlastnou argumentáciou (str. 3 prvý odsek rozsudku) akoby nahradil nedostatok

predmetného rozhodnutia MP SR spočívajúci v tom, že tento štátny orgán sa v odvolacom

konaní vôbec nezaoberal argumentom o neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku

z 1. 11. 1983 z dôvodu, že bola uzavretá podľa , ktorého režim sa na

dotknutý pozemok nevzťahoval. NS SR v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdí, že

správne orgány si platnosť zmluvy o odovzdaní pozemku do dočasného užívania

z 1. 11. 1983 vykladali v súvislosti s výkladovými pravidlami .

NS SR to v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdí napriek skutočnosti, že ani jeden zo

správnych orgánov nikdy v žiadnom rozhodnutí (v danej veci) neargumentoval týmito

výkladovými pravidlami. NS SR teda namiesto príslušných orgánov štátnej správy de facto

rozhodol o prejudiciálnych otázkach, o ktorých mali rozhodnúť tieto orgány. Tento postup

NS SR sa nám javí prinajmenšom ako neštandardný prejav solidarity súdu s MP SR. NS SR

takto vytvoril akúsi alianciu orgánov štátu proti vlastníkom dotknutého pozemku, čo

považujeme za porušenie princípu „rovnosti zbraní“».

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že «Princíp „rovnosti zbraní“ je neodlučiteľne

spojený s princípom kontradiktórnosti konania. Kontradiktórnosť sporu spočíva v možnosti

popierať požiadavky a argumenty druhej strany. Kontradiktórnosť sa vo všeobecnej právnej

teórii považuje za pravidlo prirodzeného práva.

NS SR v odôvodnení svojho rozsudku z 26. 9. 2002 č. (druhá strana, tretí

odsek) uvádza, že MP SR, ako žalovaný správny orgán, navrhlo žalobu zamietnuť, pričom

poukázalo na dôvodovú časť svojho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že MP SR sa

k žalobe písomne vyjadrilo. Sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi, však toto

vyjadrenie nebolo doručené a tak sťažovateľ nedostal možnosť poprieť argumenty MP SR

obsiahnuté v jeho vyjadrení k žalobe».

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne

konanie aj tým, že sa nezaoberal jeho argumentmi, ktorými preukázal nesplnenie základnej

podmienky na začatie správneho konania podľa o užívaní

pozemkov a zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v predmetnej veci.

Podľa sťažovateľa „podmienkou začatia konania podľa je

existencia zriadenej záhradkovej osady; bez splnenia tejto podmienky nemožno konanie

vôbec začať a ak sa napriek tomu konanie začalo, ide o konanie nezákonné a v plnom

rozsahu zmätočné. Zriadená záhradková osada je definovaná v

Z. z. Zriadenou záhradkovou osadou sa rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna

1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá platná a účinná zmluva o dočasnom užívaní

pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo jej

členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala

a) právo správy (právo hospodárenia) alebo

b) právo družstevného užívania, alebo

c) právo náhradného užívania, alebo

d) právo užívania na zabezpečenie výroby, alebo

e) iné užívacie právo.

Len záhradková osada, ktorá spĺňa definičné znaky uvedené v § 2 ods. 1 zákona

č. je záhradkovou osadou, ktorej členovia si môžu nárokovať usporiadanie

vzťahov k pozemkom podľa

Kritériá pre akceptáciu zriadenej záhradkovej osady sú teda dve

a) záhradková osada musela vzniknúť do 24. júna 1991,

b) záhradková osada musela mať uzavretú právne relevantnú (t. j. platnú a účinnú)

zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, ku ktorému sa môže začať konanie podľa

(...)

V danom prípade sa existencia zriadenej záhradkovej osady odvodzuje od zmluvy

o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983 uzavretej medzi ZO SSZ 2-15 Ružinov na jednej

strane a JRD Družba Bratislava, Domové role na strane druhej, ktorá bola uzavretá podľa

o užívaní poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby.

(...)

Navrhovateľ v žalobe z 1. 3. 2002 (strana 7 až strana 11 žaloby) veľmi podrobne

spochybnil existenciu základnej podmienky začatia konania podľa ,

pričom argumentoval absolútnou neplatnosťou predmetnej zmluvy o dočasnom užívaní

pozemku z 1. 11. 1983

a) z dôvodu, že bola uzavretá podľa zákona, ktorého režim sa na dotknutý pozemok

nevzťahoval, pretože na tento pozemok sa vzťahoval

o poľnohospodárskom družstevníctve, a tiež

b) z dôvodu, že zmluva nebola schválená právoplatným rozhodnutím príslušného

národného výboru vydaným v správnom konaní“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd na jeho uvedenú podrobnú argumentáciu

neprihliadol.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že sa nezaoberal ani jeho argumentmi preukazujúcimi „porušenie základných

zásad správneho konania zo strany MP SR, v odvolacom konaní ustanovených v § 3 zákona

č. Správneho poriadku, ako aj porušenie ustanovenia a

Správneho poriadku upravujúce obsah odôvodnenia rozhodnutia vydaného v správnom

konaní“. V tejto súvislosti poukázal najmä na to, že: «Právo na spravodlivý proces

vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentného

vysluhovania spravodlivosti, ktorá má byť obsiahnutá v každom justičnom akte. Je

korelátom práva sporovej strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala

odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné

prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Takto chápanú povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia akceptuje aj judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. vo veci H. c. Belgicko – rozhodnutie

z 30. 11. 198 ...). Povinnosť súdu presvedčivo odôvodniť rozsudok je zakotvená napokon aj

v slovenskom práve, to v . Napokon aj podľa slovenskej judikatúry (R

37/1985) „Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj

prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia“.

Otázka platnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983, ktorej

zodpovedanie je nevyhnutné pre zodpovedanie otázky, či bola splnená základná podmienka

na začatie konania podľa , bola a je v predmetnom spore od

počiatku základnou otázkou. Z toho dôvodu bola tomuto problému v žalobe z 1. 3. 2002

venovaná osobitná pozornosť a boli použité veľmi podrobné argumenty. NS SR nemusel

prijať argumentáciu navrhovateľa, avšak v odôvodnení rozsudku z 26. 9. 2002 číslo 7 Sž

30/02 mal vysvetliť prečo neakceptoval argumenty žalujúcej strany, ktorými preukazovala

neplatnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983, teda nesplnenie základnej

podmienky na začatie konania podľa NS SR mal v odôvodnení

predmetného rozsudku tiež odôvodniť prečo neakceptoval ani argumenty, ktorými žalujúca

strana preukazovala porušenie Správneho poriadku v odvolacom konaní zo strany MP SR.

NS SR tým porušil právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na

spravodlivý proces.»

2. 1. Sťažovateľ na základe uvedených skutočností a dôvodov navrhol, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom z 26. septembra 2002 č. porušil právo Ing. J.

H., bytom M., na spravodlivé súdne konanie zakotvené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v Čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach, ako aj jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v Čl. 46

ods. 1 SR, v Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2002 číslo

a vracia Najvyššiemu súdu SR vec na ďalšie konanie.

Ing. J. H. Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk,

ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu SR“.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 19. januára 2004 sp.

zn. KP 9/03-7 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu z 25. marca 2004.

3. 1. Predseda najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadril nasledovne :

«(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti

konalo ústne pojednávanie.

(...) Najvyšší súd po vyžiadaní vyjadrenia žalovaného, ktorý žiadal zamietnuť žalobu

ako nedôvodnú, o žalobe rozhodol na ústnom pojednávaní rozsudkom, ktorý verejne

vyhlásil dňa 26. septembra 2002. Týmto rozsudkom súd podľa žalobu

zamietol po tom, čo po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí dospel

k záveru, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom. O náhrade trov konania rozhodol súd

podľa a žalobcom, ktorí neboli v konaní úspešní, právo na náhradu trov

konania nepriznal.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( ).

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané

rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho

preskúmanie určený osobitný postup.

Podľa podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Správne súdnictvo je v zmysle ustanovenia ovládané dispozičnou

zásadou. Súd v intenciách tohto ustanovenia preskúmava žalobou napadnuté rozhodnutie

v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe.

Podľa názoru najvyššieho súdu súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobou

napadnutého rozhodnutia postupoval v zmysle ustanovení

a v rozsudku sa vyporiadal s námietkami žalobcov, ktoré boli uvedené v žalobe.

Je nesporné, že správne orgány pokračovali v konaní v danej veci po tom, čo

žalobcovia po prerušení správneho konania nepodali návrh na súd na určenie neplatnosti

zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. novembra 1983, ktorá bola uzavretá podľa § 9

o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na

zabezpečenie výroby medzi odovzdávajúcou organizáciou JRD Družba Bratislava, Domové

role a preberajúcou organizáciou ZO SSZ 2-15 Ružinov, Bratislava.

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky uvedené v sťažnosti Ing. J. H., zastúpeného

advokátom JUDr. M. J., proti záveru súdu, ktorý uviedol ohľadne tvrdenia žalobcov

o neplatnosti predmetnej zmluvy, sú nedôvodné. K záveru súdu uvedenému v rozsudku (str.

3 druhý odsek), že „správne orgány neporušili zákon, keď platnosť uvedenej zmluvy

vykladali aj v súvislosti s výkladovými pravidlami tak, že

uvedenie iného zákonného ustanovenia nespôsobilo samo osebe neplatnosť zmluvy a že aj

zákonná podmienka súhlasu okresného národného výboru bola daním pečiatky Okresného

národného výboru Bratislava II a podpisu splnená“ dospel súd po preskúmaní zákonnosti

žalobou napadnutých rozhodnutí a správneho konania, ktoré mu predchádzalo. Pokiaľ sa

v sťažnosti namieta, že súd týmto záverom „quasi konvalidoval“ rozhodnutie žalovaného,

s touto námietkou nemožno súhlasiť. Súd pri preskúmavaní zákonnosti žalobou

napadnutých rozhodnutí vychádzal z obsahu administratívneho spisu a obsahu rozhodnutí

správnych orgánov.

Nemožno akceptovať ani tvrdenie v sťažnosti o nereagovaní súdu na skutočnosť, že

rozhodnutia správnych orgánov trpia vadami, keďže sú nedostatočne odôvodnené.

Posúdenie formálnych a obsahových náležitostí rozhodnutí správnych orgánov v zmysle

o správnom konaní patrí do pôsobnosti správneho súdu. Pri

posudzovaní náležitostí rozhodnutí postupuje správny súd aj podľa .

V zmysle tohto ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd

prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu

Bratislava II zo dňa 5. júna 1998, č. 98/04482/OPPaLH týkajúceho sa nesprávneho určenia

druhu pozemku (kultúry) parc. č. 15405, kat. úz. Bratislava – Nivy. Súd zistil, že proti

tomuto rozhodnutiu bolo odvolanie podané oneskorené a preto Krajský úrad v Bratislave

rozhodnutím zo dňa 14. októbra 1998, č. 441/98PP odvolaniu nevyhovel a napadnuté

rozhodnutie potvrdil. Súd v odôvodnení rozhodnutia (str. 3 druhý odsek posledná veta)

vysvetlil, že sa touto námietkou nemohol zaoberať. Išlo o rozhodnutie, u ktorého neboli

splnené podmienky súdneho preskúmavania (nedostatok vyčerpania riadnych opravných

prostriedkov - ) a okrem toho išlo o rozhodnutie, ktoré nadobudlo

právoplatnosť ešte v roku 1998 (uplynutie lehoty na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1

).

Podľa názoru najvyššieho súdu v odôvodnení rozsudku (str. 3 štvrtý odsek) súd

náležite zdôvodnil, že nemôže preskúmavať žalobou napadnuté rozhodnutie Krajského

úradu v Bratislave zo dňa 14. októbra 1998, č. 441/98PP a rozhodnutia Okresného úradu

Bratislava II zo dňa 5. júna 1998, č. 98/04482/OPPaLH a z 2. februára 1999,

č. 603/97/OPPaLH/Bi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že najvyšší súd pri preskúmavaní

zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí postupoval v intenciách ustanovení

upravujúcich správne súdnictvo. Preto nedošlo k porušeniu

práva žalobcu podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. septembra 2002, sp. zn. za vecne správny. Preto navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť zamietol.»

3. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala

nasledovné stanovisko:

«(...) Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní o žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu

Ministerstva pôdohospodárstva SR z 13. februára 2002 č. 690/2002-430 Čl. 1 Protokolu

nerešpektoval. Výsledkom konania podľa má byť v danom prípade

odňatie (zbavenie) konkrétneho majetku sťažovateľovi (a jeho sestre). Najvyšší súd SR

v danom prípade nerešpektoval

1. princíp rešpektovania majetku,

2. princíp odňatia (zbavenia) majetku podľa pravidiel,

3. princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity

a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca.

(...) Právo disponovať vlastným majetkom tvorí tradičný a základný prvok

vlastníckeho práva. Postup podľa znamená zásadný a v danom

prípade veľmi tvrdý zásad do vlastníckeho práva sťažovateľa (a jeho sestry). Najvyšší súd

SR v danom prípade interpretoval pravidlo odňatia (zbavenia) majetku a právo SR

upravovať užívanie majetku tak, že princíp rešpektovania majetku podriadil údajnej

existencii verejného záujmu v danom prípade. Za verejný záujem však nemožno považovať

záujem na rozšírení vlastníctva jednej skupiny subjektov na úkor zúženia vlastníctva inej

skupiny subjektov práva, ak účelom takéhoto zásahu má byť uspokojenie rádovo tých istých

individuálnych potrieb. Orgány štátu, ktoré v danej veci konali, vrátane Najvyššieho súdu

SR, mali veľmi pozorne skúmať, či boli splnené podmienky konania podľa zákona č.

a či bola zachovaná slovenským aj medzinárodným právom garantovaná

ochrana vlastníctva. (...)

Ako sme uviedli v sťažnosti, na platnosť a tiež na právne relevantnú účinnosť zmluvy

o dočasnom užívaní pozemku, bolo podľa slovenského práva potrebné schválenie zo strany

príslušného okresného národného výboru – odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného

hospodárstva udelený rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Nie je pravda, že v praxi

sa tak nedialo. Ako dôkaz prikladáme kópiu rozhodnutia Okresného národného výboru –

odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva Bratislava vidiek zo 7. 11.

1980 č. OPLV/3130/1978, ktorým bola schválená dohoda o dočasnom užívaní pozemkov.

Pravidlá, ktoré upravujú odňatie (zbavenie) majetku v konaní podľa

nie sú zakotvené výlučne len v tomto zákone, ale aj v iných právnych predpisoch –

napríklad v (). Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že „zákonná

podmienka súhlasu okresného národného výboru bola daním pečiatky Okresného

národného výboru Bratislava II a podpisu splnená“ je nenáležité. V danom prípade totiž

vôbec nemožno jednoznačne určiť:

- kto (ktorý odbor ONV Bratislava 2 a ktorá osoba) predmetnú zmluvu o dočasnom

užívaní pozemku opatril odtlačkom pečiatky, ani kto sa tam podpísal,

- či odtlačok pečiatky a podpis neidentifikovateľnej osoby majú značiť súhlas alebo

nesúhlas s uzavretím predmetnej zmluvy.(...)

Princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity

a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca bol v danom prípade jednoznačne

porušený. Zachovanie rovnováhy by si v danom prípade vyžadovalo poskytnutie primeranej

náhrady, čo sa však nestalo. Za primeranú náhradu považujeme jednoznačne buď

pridelenie náhradného pozemku rovnakej bonity, prípadne poskytnutie finančnej náhrady

v trhovej cene. Poskytnutie náhradného pozemku mimo územia Bratislavy (v obci Kaplná)

ani poskytnutie finančnej náhrady v zmysle v žiadnom prípade

nemožno považovať za primeranú náhradu, a to obzvlášť z dôvodu, že predmetný pozemok

má byť v budúcnosti stavebným pozemkom (pozri písomné vyjadrenie Miestneho úradu

Bratislava – Ružinov z 9. 9. 1998 č. RÚR-459/99/Ven) a teda jeho cena vzrastie. Pokiaľ by

sťažovateľ musel niesť individuálne (špeciálne) a neprimerané bremeno, nebola by

zachovaná rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami

na ochranu základných práv jednotlivca.

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti sťažovateľa

vyhovel.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Oznamujeme tiež, že si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia a zároveň uvádzame

číslo účtu...»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj z vyjadrení účastníkov

konania ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Na základe návrhu jedenástich členov Základnej organizácie Slovenského zväzu

záhradkárov 2-15 Bratislava - Ružinov užívajúcich pozemok parc. č. 15405 v kat. úz.

Bratislava - Nivy bolo začaté konanie na vyporiadanie vlastníctva k predmetnému pozemku

podľa

Podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. č. 15405 v kat. úz. Bratislava - Nivy sú

sťažovateľ a jeho sestra Mgr. Z. H.

V uvedenej veci začali konať príslušné orgány štátnej správy, a to Okresný úrad

Bratislava II, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len

„okresný úrad“), ktorý vo veci vydal rozhodnutie z 5. júna 1998 č. 98/04482/OPPaLH, ďalej

rozhodnutie z 2. februára 1999 č. 603/97/OPPaLH/Bi a rozhodnutie z 11. júla 2000 č.

2000/03723/OPPaLH/Bi, ako aj Krajský úrad v Bratislave, odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „krajský úrad“), ktorý vo veci vydal

rozhodnutie zo 14. októbra 1998 č. 441/98 PP, rozhodnutie z 24. júna 1999 č. PPLH-

132/199 a rozhodnutie z 2. januára 2002 č. PPLH-537-1/2001/SCA.

2. Sťažovateľ a jeho sestra ako účastníci uvedených správnych konaní viackrát

vyslovili nesúhlas so spôsobom, akým mali byť podľa „zbavení“

svojho majetku, ako aj s náhradou, ktorú mali za svoj pozemok dostať. Prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podali v zákonnej lehote aj proti návrhu pozemkových úprav

24. mája 2001 námietky.

3. Krajský úrad rozhodnutím z 8. novembra 2001 prerušil konanie, a to z dôvodu, že

mal pochybnosti „o otázke platnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku parc. č. 15405 k.

ú. Nivy uzatvorenej dňa 1. 11. 1983 medzi JRD Družba Bratislava a ZO SZZ 2-15 Ružinov“.

Krajský úrad zároveň vyzval sťažovateľa a jeho sestru ako vlastníkov dotknutého pozemku,

aby mu do 30 dní oznámili, či podali určovaciu žalobu o vyslovenie neplatnosti uvedenej

zmluvy, s tým, že pokiaľ tak v určenej lehote neurobia, spraví si tento správny orgán úsudok

o platnosti či neplatnosti tejto zmluvy sám.

4. Listom zo 16. novembra 2001 oznámil právny zástupca sťažovateľa krajskému

úradu, že „navrhovanú určovaciu žalobu nepodajú. Dôvodom tohto postoja bola

skutočnosť, že (podľa ustálenej súdnej praxe) určovaciu žalobu podľa

možno úspešne podať len vtedy, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne

postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. V danom prípade však vec bola

v správnom konaní pred vecne príslušným orgánom štátu, ktorý bol v plnom rozsahu

kompetentný o platnosti, či neplatnosti predmetnej zmluvy (v rámci správneho konania)

rozhodnúť v zmysle § 40 Správneho poriadku, ako o predbežnej otázke. V danej etape

riešenia predmetnej veci na zosúladenie postavenia vlastníkov s právom (na zabezpečenie

ich právnej istoty) stačilo, ak by predmetné správne konanie (ktoré sa začalo podľa zákona

č. bez toho, aby boli naplnené zákonom ustanovené definičné znaky existencie

zriadenej záhradkovej osady) bolo zastavené z dôvodu, že neboli splnené podmienky na

začatie tohto konania“.

5. Krajský úrad rozhodnutím z 2. januára 2002 č. PPLH-537-1/2001/SCA námietkam

sťažovateľa a jeho sestry proti návrhu pozemkových úprav nevyhovel. Právny zástupca

sťažovateľa podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

6. Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky ako odvolací správny orgán

svojím rozhodnutím z 13. februára 2002 č. 690/2002-430 odvolanie sťažovateľa zamietlo a

napadnuté rozhodnutie krajského úradu potvrdilo.

7. Sťažovateľ 1. marca 2002 podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia MP SR z 13. februára 2002 č. 690/2002-430, najvyšší

súd však rozsudkom z 26. septembra 2002 sp. zn. túto jeho žalobu zamietol.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného (pozri aj dôvody citované vo

vyjadrení predsedu najvyššieho súdu uvedené v časti I bodu 3. 1 tohto rozhodnutia) uviedol:

„(...) Žalovaný správny orgán navrhol žalobu zamietnuť, pričom poukázal na dôvodovú

časť svojho rozhodnutia. (...) Predmetná zmluva bola uzavretá podľa § 9 zákona č.

o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku za zabezpečenie výroby

medzi odovzdávajúcou organizáciou JRD Družba Bratislava, Domové role a preberajúcou

organizáciou ZO SSZ 2-15 Ružinov, Bratislava dňa 1. 11. 1983. Tvrdenia o jej neplatnosti

opierali žalobcovia o to, že mala byť uzavretá podľa

o poľnohospodárskom družstevníctve, z čoho vyplýva, že na jej platnosť sa vyžadoval súhlas

okresného národného výboru. Najvyšší súd SR v súdnom preskúmavacom konaní dospel

k záveru, že správne orgány neporušili zákon, keď platnosť uvedenej zmluvy vykladali aj

v súvislosti s výkladovými pravidlami tak, že uvedenie iného

zákonného ustanovenia nespôsobilo samo osebe neplatnosť zmluvy a že aj zákonná

podmienka súhlasu okresného národného výboru bola daním pečiatky Okresného

národného výboru Bratislava II a podpisu splnená (...)“.

8. Z vyjadrenia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky z 26. apríla

2002, ktorým sa v postavení žalovaného v konaní pred najvyšším súdom písomne vyjadrilo

k žalobe sťažovateľa, vyplýva nasledovný obsah:

„Žalobcovia 1, 2 sa domáhajú preskúmania rozhodnutí ministerstva, Okresného

úradu Bratislava 2, ako aj Krajského úradu Bratislava a žiadajú napadnuté rozhodnutia

zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Uviedli, že rozhodnutia boli vydané v správnom konaní

podľa a podľa zákona o správnom poriadku, pričom však nebola

splnená základná podmienka na začatie konania, t. j. existencia zriadenej záhradkovej

osady v zmysle , nebol dostatočne zistený skutkový stav veci,

preto rozhodnutia sú nezákonné.

Žalovaný rozhodnutím zo dňa 13. 2. 2002 č. 690/2002-430 rozhodol o podanom

odvolaní žalobcov 1, 2 a potvrdil rozhodnutie Krajského úradu Bratislava č. PPLH-

537/2001/SCA z 2. 1. 2002, ktorým Krajský úrad Bratislava nevyhovel námietkam žalobcov

voči výpisu z návrhu projektu pozemkových úprav v záhradkovej osade 2-15 Ružinov v k. ú.

Nivy. Vyhodnotil dôvody podaného odvolania v dôvodovej časti rozhodnutia a dospel

k záveru, že zo strany Krajského úradu Bratislava nedošlo k porušeniu zákona, a preto

rozhodnutie ako správne potvrdil. Žalobcovia 1, 2 neuvádzajú v podanom návrhu nové

skutočnosti, ktorými sa žalovaný v rámci odvolacieho konania nezaoberal, a preto

poukazujeme v celom rozsahu na dôvodovú časť rozhodnutia žalovaného a považujeme ju

za súčasť nášho vyjadrenia k podanému návrhu.

Z uvedeného dôvodu žiadame návrh žalobcov 1, 2 v celom rozsahu zamietnuť.

O trovách konania žiadame rozhodnúť tak, že žalobcovi sa tieto nepriznávajú.

Súčasne zasielame rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave v rozsahu ako boli

žalovanému poskytnuté spolu s rozhodnutím žalovaného, ako aj odvolanie žalobcov 1, 2

proti rozhodnutiu Krajského úradu Bratislava. Pokiaľ ide o rozhodnutie a spisový materiál

Okresného úradu Bratislava II, tieto materiály boli Najvyššiemu súdu SR zaslané

k uvedenému číslu listom Okresného úradu Bratislava II z 19. 4. 2002 pod č.

/OPP a LHTk.“

Zo spisu nevyplýva, že toto písomné vyjadrenie bolo doručené sťažovateľovi alebo

jeho právnemu zástupcovi.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť

riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý

rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom

proti nemu. (...)

1. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na

ďalšie konanie, bolo tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra

2002 sp. zn. došlo k porušeniu jeho základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa následne uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyšší

súd porušil právo sťažovateľa podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru týkajúceho sa

„ochrany majetku“, pretože najvyšší súd v danom prípade „nerešpektoval 1. princíp

rešpektovania majetku, 2. princíp odňatia (zbavenia) majetku podľa pravidiel, 3. princíp

zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami

na ochranu základných práv jednotlivca (...).“

Ústavný súd konštatuje, že tento článok Dodatkového protokolu k dohovoru nebol

predmetom tohto konania vymedzeného sťažnosťou sťažovateľa a uznesením ústavného

súdu o jej prijatí na ďalšie konanie a ústavný súd sa ním preto nemohol osobitne zaoberať

ani rozhodovať o jeho porušení, tak ako to žiadala právna zástupkyňa sťažovateľa.

Zvláštnosť konania pred ústavným súdom totiž vylučuje možnosť navrhovateľa meniť

predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (pozri napr.

, ).

2. Predmetom konania boli teda tvrdenia len o porušení procesných základných práv

podľa označeného článku a označených ustanovení medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že

najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil „princíp rovnosti zbraní a princíp

kontradiktórnosti konania“, a tým porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

označených článkov , dohovoru a paktu.

2. 1 Porušením princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti konania boli

vlastne dve tvrdenia sťažovateľa. Ich podstatu možno zhrnúť tak, že

a) najvyšší súd založil svoj rozsudok na takých dôvodoch o „platnosti zmluvy

o odovzdaní pozemku do dočasného užívania“, ktorými „ani jeden zo správnych orgánov

nikdy v žiadnom rozhodnutí (v danej veci) neargumentoval“, a tým podľa sťažovateľa

najvyšší súd „namiesto príslušných orgánov štátnej správy de facto rozhodol

o prejudiciálnych otázkach, o ktorých mali rozhodnúť tieto orgány“, čo je podľa

sťažovateľa porušením „princípu rovností zbraní“;

b) z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že žalovaný správny orgán, ktorý navrhol

žalobu zamietnuť, sa v konaní pred najvyšším súdom k nej písomne vyjadril, avšak podľa

predmetnej sťažnosti „Sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi, (...) toto vyjadrenie

nebolo doručené a tak sťažovateľ nedostal možnosť poprieť argumenty MP SR obsiahnuté

v jeho vyjadrení k žalobe“. Podľa sťažovateľa tým zo strany najvyššieho súdu došlo

k porušeniu „princípu kontradiktórnosti konania“.

2. 2 Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej

(vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v správnom súdnictve) musí predchádzať jeho

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom a paktom), najmä garanciám

obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už

zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení a c ods. 1

vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány

aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy

jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom

oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné

domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(napr. , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia

dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický,

§ 46).

2. 3 Pokiaľ ide námietku porušenia princípu „rovnosti zbraní“ [pozri vyššie písm. a)

bodu 2. 1] ústavný súd súhlasne so sťažovateľom konštatuje, že najvyšší súd - v tom čase

ako správny súd jednej inštancie - založil svoje rozhodnutie na takých skutočnostiach

a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať a reagovať na ne vo svojich

stanoviskách (mutatis mutandis ). Ústavný súd opiera toto konštatovanie

predovšetkým o dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, z ktorých vzhľadom na ich

(v tomto bode) značnú všeobecnosť a nekonkrétnosť nevyplýva to, z akých dôvodov bola

správnymi orgánmi ako predbežná otázka posúdená platnosť spornej „zmluvy o dočasnom

užívaní pozemku“, ani to, či a v akom rozsahu mali pri tomto ich posúdení význam

výkladové pravidlá ustanovenia .

V tejto súvislosti predseda najvyššieho súdu uviedol, že najvyšší súd pri preskúmaní

zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí vychádzal okrem „obsahu rozhodnutí

správnych orgánov“ aj „z obsahu administratívneho spisu“. Ústavný súd však pri posúdení,

či bol v konaní pred najvyšším súdom dodržaný princíp rovnosti zbraní v zmysle cit.

judikatúry, nemohol tejto okolnosti (bližšie neurčenému obsahu administratívneho spisu)

pripísať taký význam, aký zdá sa, jej pripisuje najvyšší súd.

Vzhľadom na uvedené mohol podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ legitímne

pochybovať o tom, či sa pri posúdení platnosti zmluvy z dôvodov uvedených najvyšším

súdom nedostal v súdnom konaní do podstatne nevýhodnejšej procesnej situácie, než

v ktorej sa nachádzal jeho odporca – žalovaný správny orgán.

2. 4 Čo sa týka námietok porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd

konštatuje, že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľovi ani jeho právnemu

zástupcovi nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k jeho žalobe

(pozri bod 8 časti II nálezu), na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku

výslovne odvolal.

Je síce skutočnosťou, že najvyšší súd toto vyjadrenie cituje len veľmi stručne a vo

svojom právnom názore o veci samej tomuto vyjadreniu žalovaného správneho orgánu zdá

sa nepripísal žiadny význam, táto skutočnosť však pri posúdení, či v okolnostiach danej veci

bol alebo nebol dodržaný princíp kontradiktórneho konania, bola právne bezvýznamná.

Z princípu kontradiktórnosti konania totiž vyplýva, že samotný účastník konania musí mať

možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany

v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je

potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom,

aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (pozri mutatis mutandis napr. vec K. S.

proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP

z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre

ESĽP chápe čisto formálne: z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na

skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené písomné vyjadrenie žalovaného

správneho orgánu sa odvoláva „v celom rozsahu na dôvodovú časť rozhodnutia

žalovaného“, ktorú považuje „za súčasť (...) vyjadrenia k podanému návrhu“; z tohto

hľadiska neobsahovalo teda sporné vyjadrenie žiadnu novosť medzi účastníkmi konania. Na

druhej strane však žalovaný správny orgán v tomto vyjadrení reagoval aj na žalobu

sťažovateľa (jej obsah) prinajmenej v časti, v ktorej uviedol, že „Žalobcovia 1, 2

neuvádzajú v podanom návrhu nové skutočnosti, ktorými sa žalovaný v rámci odvolacieho

konania nezaoberal“. Toto vyjadrenie obsahujúce dôvody, pre ktoré správny orgán

požadoval žalobu sťažovateľa zamietnuť, malo vo svojom celku evidentne za cieľ (účel)

ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci, či inak pri jeho rozhodovaní zavážiť.

Ako už bolo uvedené podľa judikatúry ESĽP nezáleží pritom na tom, aký bol jeho skutočný

účinok na rozhodnutie najvyššieho súdu (pozri cit. rozsudky K. S. a F. R.).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že rešpektovanie práva na

spravodlivé súdne konanie si vyžadovalo, aby sťažovateľ dostal v príhodnom (pre neho

užitočnom čase) možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho

strany reagovať na toto písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu. V skutočnosti sa

sťažovateľ mal možnosť s týmto písomným vyjadrením (s jeho existenciou) oboznámiť až

prostredníctvom samotného rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom možnosť vyjadriť sa

k nemu v predmetnom konaní nemal žiadnu.

2. 5 Pretože najvyšší súd nepostupoval v súlade s princípom rovnosti zbraní

a princípom kontradiktórnosti konania (pozri body 2. 3 a 2. 4 tejto časti), porušil

napadnutým rozsudkom právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 14 ods. 1 paktu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto

nálezu.

3. Ústavný súd však nezistil, že týmto nedodržaním princípov rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania došlo zároveň k odmietnutiu práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu, tak ako to tvrdil sťažovateľ. Zistenými nedostatkami evidentne nebol

odmietnutý sťažovateľovi prístup na súd a ani vo svojej podstate nebolo dotknuté základné

právo zaručené v a listiny. V tejto časti nebolo možné preto

sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Z argumentácie sťažovateľa ďalej vyplýva, že zásah do svojich označených

základných práv vidí aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil napadnuté

rozhodnutie. V tejto súvislosti okrem uvedeného uvádzal aj to, že sa nezaoberal ani jeho

argumentmi „preukazujúcimi porušenie základných zásad správneho konania zo strany MP

SR, v odvolacom konaní ustanovených v Správneho poriadku,

ako aj porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku upravujúce

obsah odôvodnenia rozhodnutia vydaného v správnom konaní“.

Vzhľadom na to, že uvedené námietky sťažovateľa sa týkajú problému vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti

pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl.

124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis, , ).

Preto nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám

ustanovujú napr. , ak namietané porušenie práva nemôže

znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd ( a ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , I.

ÚS 177/03, , , ).

Ústavný súd tieto ďalšie námietky sťažovateľa neakceptoval. Podľa jeho názoru

závery najvyššieho súdu v tejto časti nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené, či inak ich účinky za nezlúčiteľné s príslušnou ústavnou úpravou ľudských

práv a základných slobôd alebo ich úpravou v označených článkoch dohovoru a paktu.

Najvyšší súd preto vo zvyšnej časti neporušil právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1

, listiny, dohovoru a paktu.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku

tohto rozhodnutia.

4. V zmysle ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd s ohľadom na uvedené zvláštne okolnosti danej veci (pozri bod 2. 1 až

2.5 tejto časti nálezu) dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie napadnutého

rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti

na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný

zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je

viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie vo výške

100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci však ústavný súd dospel k názoru, že závery

ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14

ods. 1 paktu a zrušenie napadnutého rozhodnutia predstavujú samé osebe primerané

spravodlivé zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 4.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu

trov konania vo výške 9 070 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr.

M. Č., Advokátska kancelária, B.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia

v roku 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára

2004). Za jeden úkon vykonaný v roku 2003 patrí odmena v sume 4 270 Sk a k tomu

náhrada režijného paušálu 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí

odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8 a § 19 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb). Takto priznaná suma celkom činí

zaokrúhlene (§ 25 vyhlášky) sumu 9 070 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004