Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/3/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: A. B., C. C. D. XXXX/ XX, XXX XX B., E.: XX XXX XXX, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpený: STS Legal, s.r.o.. so sídlom Sobôtka 98/6, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 47 251 883, o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -84 z 26.09.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -84 z 26.09.2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodol tak v konaní o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemku reg. G. B. H. XXXX/X o výmere 1 208 m2, druh pozemku: záhrada, vedeného na LV č. XXXX, k. ú. B., obec B., I. B. (ďalej len „označený pozemok“), ktorá mala byť pôvodne evidovaná ako parcela mpč. XXXX/X o výmere 1127 m2, B. H. XXX, k. ú. B..

3. Vec právne posúdil podľa ust. , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „), o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti zapísaný ako výlučný vlastník, hoci žalobca v konaní tvrdil, že sporný pozemok bol v minulosti vyvlastnený. Konštatoval, že zo zápisnice J. K. L. B. sp. zn. M. XXX/XX L.,

N. B. H. XXXX/X bola vyvlastnená, že v rozhodnutí J. K. L. B. H. XXXX/XX je uvedené, že z tejto parcely ostal nevyvlastnený diel o výmere 1 022 m2 a že z rozhodnutia č. XXXX/XX vyplýva, že časť vo výmere 1022 m2 zostala pre vlastníkov, z dôvodu ktorého bola táto parcela dodatočne prejednaná v rámci dedičského konania. Súčasne konštatoval, že žalujúcou stranou nebola v konaní predložená žiadna listina preukazujúcu náhradu za vyvlastnenie (vykúpenie) tohto pozemku ani vyvlastňovacie rozhodnutie na parcelu. Uzavrel, že sporná parcela bola riadne prejednaná v dodatočnom dedičskom konaní vtedajším Štátnym notárstvom, že na ťarchu žalovaného nemôže byť pripisované, aby niesol zodpovednosť za rozhodnutia vtedajších štátnych orgánov, ako aj že vlastnícke právo musí byť preukázané nad rozumnú pochybnosť. Žalovaná má svoje vlastnícke právo preukázané ako vyššie uvedenými rozhodnutiami č. XXXX/XX O. H. XXXX/XX, tak aj svojím zápisom na príslušnom liste vlastníctva, že desiatky rokov žila s presvedčením, že jej vlastnícke právo svedčí, čo bolo podložené aj rozhodnutiami o prechode vlastníckeho práva. Na druhej strane žalobca požadoval od žalovanej (v tom čase aj od brata žalovanej, ktorý bol jej podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti) súhlas s realizáciou cyklistického chodníka, ktorý sa dotýkal aj spornej parcely. Mal za to, že ako domnelý vlastník, by nepotreboval súhlas k realizácii tohto chodníka, ak by bol vlastníkom parcely č. XXXX/X. Napokon, ako vyplýva z predsúdnej komunikácie sporových strán, ktorú žalobca v zásade nerozporoval, žalobca komunikoval so žalovaným o možnosti predaja tejto nehnuteľnosti, resp. o možnostiach prenájmu, čo rovnako indikuje, že žalobca nebol presvedčený o svojom vlastníctve k spornej nehnuteľnosti. K argumentácii žalobcu, že na účte právnych predchodcov žalovaného bola suma vo výške 22 417,30 Kčs argumentoval, že táto skutočnosť nijako nepreukazuje, že tento vklad zahŕňal aj vklad za žalobcom tvrdené vyvlastnenie parcely č. XXXX/X. Žalovaná poprela, že by išlo o náhradu za vyvlastnenie smerom k jej právnym predchodcom, keď podľa nej išlo o úspory jej právnych predchodcov. Nadväzne konštatoval, že právne skutočnosti treba nielen tvrdiť, ale ich aj preukázať, k čomu v danom prípade nedošlo, hoci bolo na strane žalobcu, aby svoje tvrdenia preukázal. Žalobu žalobcu tak s poukazom na neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu jeho vlastníckeho práva zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa ust. vychádzajúc zo záveru o plnom úspechu žalovanej v konaní, z dôvodu ktorého priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to z odvolacích dôvodov podľa prvej inštancie dospel vo veci k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že nepopiera rokovanie so žalovanou ohľadom spornej parcely, čo ale neznamená, že by vlastnícke právo žalovanej k označenému pozemku uznal, a že vlastnícke právo žalovanej k tejto parcele vždy rozporoval, k čomu poukázal na predsúdnu komunikáciu, ktorú predložila do konania žalovaná. Zdôraznil, že sa jedná o parcelu, ktorá bola vyvlastnená pred viac ako 60 rokmi, ako aj že k jej vyvlastneniu došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu, z dôvodu ktorého sa k príslušnej dokumentácií nevedel dopátrať. So žalovanou bol povinný jednať aj s poukazom na zásadu hodnovernosti/záväznosti údajov katastra, keď ako subjekt verejnej správy je pri svojej činnosti viazaný zákonom s povinnosťou postupovať v súlade s ním. Pokiaľ teda zákon na výstavbu cyklistického chodníka vyžadoval súhlas osôb, ktorí sú (hoci nesprávne) evidovaní ako vlastníci nehnuteľnosti, cez ktoré má cyklistický chodník viesť, žalobca je povinný si tento súhlas od predmetných osôb vyžiadať, aj keď má za to, že vlastnícke právo svedčí v jeho prospech. Uvedené konanie bolo iba vyjadrením zákonnosti postupu žalobcu a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za uznanie vlastníckeho práva žalovanej k spornej parcele. Pokiaľ by sa odvolací súd v tejto časti s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnil, žiadal sa vysporiadal s otázkou zákonnosti postupu žalobcu a s princípom záväznosti/hodnovernosti údajov katastra, resp. s otázkou ako mal žalobca v danej situácií postupovať. Súčasne zdôraznil, že v čase kedy k vyvlastneniu spornej parcely došlo, nebol na vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v katastri nehnuteľností potrebný, rovnako ako nebola ani potrebná registrácia zmluvy na štátnom notárstve, v prípade ak sa nehnuteľnosť prevádzala do štátneho, tzv. socialistického vlastníctva. Na nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech socialistického vlastníctva v tom čase postačoval samotný právny úkon (v tomto prípade vyvlastnenie). Zvýraznil, že k vyvlastneniu spornej parcely došlo pred desiatkami rokov, a len z dôvodu plynutia času, ako aj zmeny na strane vlastníka (MsNV, resp. Československý štát následne Slovenská republika a žalobca) sa vyvlastňovacie rozhodnutie nezachovalo. Mal za to, že zo všetkých predložených listinných dôkazov vyplýva jasný záver o vyvlastnení spornej parcely pre účely výstavby vysokoškolského internátu. Hoci je sporná parcela súčasťou miestnej komunikácie, a teda na tejto nie

je priamo postavený vysokoškolský internát, táto bola vyvlastnená práve za účelom prístupovej cesty k nemu, preto je potrebné považovať účel jej vyvlastnenia za nesporný. Poukazujúc na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, ktorá má pred dobromyseľnosťou nadobúdateľa prednosť mal za to, že žalovaná ako právna nástupkyňa pôvodných vlastníkov, ktorým bola sporná parcela vyvlastnená a ktorým bola zo strany právneho predchodcu žalobcu zaplatená vyvlastňovacia náhrada, nemohla spornú parcelu nadobudnúť od nevlastníkov, a to ani za situácie, ak by bola pri jej nadobúdaní dobromyseľná. Žalobca desiatky rokov využíval/ spornú parcelu v dobrej viere, že mu táto patrí, o čom svedčí aj skutočnosť, že sa na tejto parcele už dlhé roky nachádza miestna komunikácia (cesta), resp. prístupová cesta k vysokoškolskému internátu, pričom odo dňa jej výstavby, v zásade do roku 2021 nebol žalobca pri užívaní spornej parcely na uvedený účel žiadnym spôsobom, ani nikým rušený. Pokiaľ by konajúci súd nemal za preukázané vyvlastnenie predmetnej parcely v prospech Československého štátu, mal za to, že vlastnícke právo žalobcu k nej vzniklo vydržaním. Z uvedených dôvodov navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe vyhovie.

7. K odvolaniu žalobcu sa podaním z 28.11.2024 vyjadrila žalovaná. Argumentovala, že žalobca žiaden dôkaz o údajnom vyvlastnení pozemku ani o úhrade za údajné vyvlastnenie označeného pozemku v konaní nepredložil. Poukázala na to, že v rozhodnutí J. K. L. B. sp. zn. XXXX/XX sa uvádza, že pre vlastníkov ostala časť parc. XXXX/X o výmere 1022 m2, ako aj že sa v tomto rozhodnutí uvádza, že v dedičstve po O. J. bola vynechaná parc. XXXX/X, lebo sa práve konalo vyvlastňovacie konanie pre A.,G. B.. Zo znenia textu „práve sa konalo vyvlastňovacie konanie“ v Rozhodnutí XXXX/XX teda vyplýva, že ak by aj prebiehalo vyvlastňovacie konanie na parc. XXXX/ X, tak toto v čase prejednávania dedičstva po O. J. v roku XXXX, nebolo ukončené. Nie je teda pravdou, že Zápisnica XXX/XX preukazuje vyvlastnenie označeného pozemku. Právna predchodkyňa žalovanej, O. P., bola práve na podklade dedičských rozhodnutí XXXX/XX O. XXXX/XX zapísaná na list vlastníctva, čo je dôkazom, že sporná parcela vyvlastnená ani vykúpená nebola. Pokiaľ žalobca namieta, že v čase, kedy k vyvlastneniu spornej parcely došlo, nebol na vznik vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zápis v katastri nehnuteľností potrebný, túto skutočnosť žalovaná vo vzťahu k predmetu tohto sporu nepovažovala za relevantnú. Tak ako v minulosti, aj dnes je dôkazom nadobudnutia vlastníckeho práva vyvlastnením právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie, na podklade ktorého sa následne nový vlastník zapíše do katastra nehnuteľností. Žalobca však v predmetnom konaní žiadne právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie, ani dôkaz o úhrade vkladu v J. C. nepredložil, a nepreukázal ani, že by bol vo vzťahu k označenému pozemku niekedy vedený na liste vlastníctva ako vlastník. Naopak, O. P. bola na podklade dedičských rozhodnutí sp. zn. XXXX/XX O. XXXX/XX zapísaná na list vlastníctva, pričom zápis v katastri nehnuteľnosti treba považovať za hodnoverný a smerodajný, pokiaľ sa nepreukáže opak. Žalovaná nadobudla svoje vlastnícke právo dedením po O. P., t. j. po riadnom vlastníkovi parcely, pričom jej vlastnícke právo bolo preukázané listom vlastníctva, na ktorý bola zapísaná na podklade dedičských rozhodnutí sp. zn. XXXX/XX O. XXXX/XX. Zvýraznila, že žalobca žiaden dôkaz o nadobudnutí parc. XXXX/X nepredložil. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že pokiaľ súd neuzná jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe vyvlastnenia, má za to, že ho nadobudol vydržaním uviedla, že žalobca nepreukázal podmienky vydržania svojho vlastníckeho práva. Vyjadrila presvedčenie, že žalobca, ani údajní predchádzajúci vlastníci A. O. C. P. nemohli byť pri držbe označeného pozemku dobromyseľní, a to s ohľadom na zápis O. P. na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, či v stredisku geodézie od roku 1970. Skutočnosť, že žalobca nerušene užíval parc. č. XXXX/X nezakladá jeho dobromyseľnú a oprávnenú držbu najmä, ak je vlastníctvo k tejto parcele zapísané vo verejnom registri, akým je kataster nehnuteľností alebo v tom čase stredisko geodézie, kde žalobca (vrátane jeho predchodcov) mohol zistiť, že ako vlastník parcely č. XXXX/X zapísaný nie je. Prezentoval názor, že žalobca postupoval správne, nakoľko žalovaná je vlastníkom parc. č. XXXX/X a jej súhlas na výstavbu cyklistického chodníka bol potrebný. Zdôraznila, že žalobca nikdy nerozporoval vlastnícke právo žalovanej k parc. č. XXXX/ X, pokiaľ ju žalobca užíval bezodplatne a pokiaľ žalovaná nežiadala od neho, aby došlo k dohode o kúpe alebo o nájme parc. č. XXXX/X. Podanie odvolania žalobcom označila za účelový prostriedok pre oddialenie uzavretia dohody o kúpe alebo o nájme parc. č. XXXX/X, ktorú roky bezodplatne užíva. Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. K vyjadreniu žalovanej podal odvolaciu repliku z 12.12.2024 žalobca. Poukázal v nej na značný čas, ktorý uplynul od vyvlastnenia sporného pozemku, v dôsledku čoho nie je v jeho možnostiach predložiť dokumentáciu, ktorá by preukázala dôvodnosť jeho návrhu. Súčasne poukázal na nepriame dôkazy

podporujúce jeho argumentáciu, ako aj na fakt, že v čase kedy došlo k vyvlastneniu spornej parcely, boli vyvlastnené všetky ostatné pozemky nachádzajúce sa na vtedajšej Q. R. (L. C. R. XX K.). Na druhej strane, žalovaná svoje vlastnícke právo odvodzuje iba od svojich právnych predchodcov, ktorým však bola sporná parcela vyvlastnená, k čomu poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Vo vzťahu k spochybňovaniu svojej dobromyseľnej držby žalovanou uviedol, že nie je vylúčená ani tzv. dobromyseľnosť držby contra tabulas, teda držby, pri ktorej vlastnícke právo na základe zápisu v katastri nehnuteľností svedčí v prospech inej osoby ako držiteľa. Preto vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním mohol nadobudnúť aj za situácie, že ako vlastník bol na príslušnom výpise listu vlastníctva evidovaný iný subjekt, pokiaľ všetky ostatné podmienky vydržania boli splnené. V konaní nebolo sporné, že sa na predmetnej parcele nachádza miestna komunikácia (cesta), ktorá je desiatky rokov zo strany žalobcu využívaná ako prístupová komunikácia k vysokoškolskému internátu (t. j. za účelom, za ktorým bola táto vyvlastnená). K využívaniu spornej parcely zo strany žalovanej, z toho dôvodu nikdy nedochádzalo, nakoľko táto bola po dlhé roky využívaná výlučne zo strany žalobcu. Z uvedených dôvodov mal za to, že u neho boli splnené všetky ostatné podmienky vydržania, t. j. oprávnená držba po stanovenú dobu. V ostatnom zotrval na svojich odvolacích dôvodoch a návrhoch.

9. K odvolacej replike žalobcu podala žalovaná odvolaciu dupliku z 09.01.2025. Nesúhlasila v nej s jednotlivými tvrdeniami a skutočnosťami uvádzanými v replike žalobcu, zotrvajúc na v konaní prednesenej argumentácii. Doplnila k nej, že pokiaľ žalobca tvrdí, že v čase kedy došlo k vyvlastňovaniu spornej parcely, boli vyvlastnené všetky ostatné pozemky nachádzajúce sa na vtedajšej Q. R. (L. C. R. XX. K.), žalobcom v konaní neboli doložené ani žiadne dokumenty preukazujúce vyvlastnenie okolitých pozemkov v prospech A. B.. V každom prípade, aj keby boli tieto okolité pozemky vyvlastnené, neznamená to, že aj parc. XXXX/X bola riadne vyvlastnená. Zopakovala, že skutočnosť, že spornú parcelu desiatky rokov užíva žalobca bez právneho titulu nezakladá dobromyseľnosť jeho držby, a to osobitne v prípade, keď sa z údajov katastra nehnuteľností (či predtým strediska geodézie) mohol dozvedieť, že sporná parcela nie je v jeho vlastníctve. Neoprávnené užívanie spornej parcely po desiatky rokov žalobcom nemožno považovať za dobromyseľnú držbu. Poukázala na komunikáciu so žalobcom pred začatím súdneho sporu ako aj na skutočnosť, že žalobca svoje vlastnícke právo v žalobe odvodzoval výlučne na základe tvrdeného, avšak nepreukázaného vyvlastnenia spornej parcely, a nie vydržania. Nakoľko vydržanie je osobitným nadobudnutím vlastníckeho práva, túto skutočnosť žalovaná označila za zmenu žaloby, ktorá je v odvolacom konaní neprípustná. V prípade, že by odvolací súd túto skutočnosť nepovažoval za zmenu žaloby, zotrvala na tom, že jej vlastnícke právo bolo riadne preukázané a neoprávnenú držbu žalobcu k spornej parcele nemožno považovať za dobromyseľnú držbu. V ostatnom zotrvala na svojich odvolacích dôvodoch a návrhoch.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z , po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) a oprávnenou osobou ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (etože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , 3 ).

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd

prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa . Voľné hodnotenie dôkazov pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia súdom. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

14. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. (teraz ), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. až 135 , resp. teraz a 193 .

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , , ).

17. Súd prvej inštancie v danej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje ( ). Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

18. Zo súdom prvej inštancie oboznámených dôkazov je zrejmé, že pozemnoknižná parcela č. XXXX/ X zapísaná v B. č. XXX, kat. úz. B. (rovnako ako aj parc. č. XXXX/X O. XXXX/X) nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi O. J. pred bývalým J. K. L. B. (por. jeho rozhodnutie sp. zn. M. XXX/ XXX XX.XX.XXXX) ani predmetom dedičského konania po poručiteľke A. J. pred bývalým J. K. L. B. (por. jeho rozhodnutie sp. zn. M. XXXX/XX S. XX.XX.XXXX), a to podľa ich obsahu z dôvodu v tom čase vedeného vyvlastňovacieho konania týkajúceho sa uvedených pozemkov. Až v rámci dodatočných dedičských konaniach po menovaných poručiteľoch vedených v r. 1969 (pred bývalým J. K. L. B. pod sp. zn. M. XXXX/XX O. C. S.. M. XXXX/XX) sa stal predmetom dedenia nevyvlastnený diel pozemnoknižnej parcely č. XXXX/X, vedenej na B. č. XXX, kat. úz. B. vo výmere 1022 m2, ktorý podľa právoplatnej dohody dedičov nadobudla O. P., P. J., nar. XX.XX.XXXX. Z odôvodnení rozhodnutí bývalého J. K. L. B. sp. zn. sp. zn. M. XXXX/XX O. M. XXXX/XX S. XX.XX.XXXX je zistiteľné, že ako dôvod dodatočného prejednania dedičstva po poručiteľke A. J. bolo uvedené, že „pri konečnej úprave regulačného plánu vyšlo najavo, že z tejto parcely ostal diel o výmere 1022 m2 nevyvlastnený a až teraz bol vykúpený na účely výstavby vysokoškolského internátu“, resp. v prípade dodatočného prejednania dedičstva po poručiteľovi O. J., že „pôvodne mala byť vyvlastnená celá parcela, ale aj pri konečnej úprave bolo zistené, že ostala pre vlastníkov časť parcely č. XXXX/X vo výmere 1022 m2“. Zo súdom prvej inštancie oboznámeného uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. - 27 z 26.08.2021 súčasne vyplýva, že označený pozemok - parc. G. H. XXXX/X, záhrada o výmere 1 208 m2, LV č. XXXX, k. ú. B., v dodatočnom dedičskom konaní po poručiteľke O. P., nadobudla na základe dohody dedičov do výlučného vlastníctva žalovaná.

19. Odvolací súd nadväzne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, podľa ktorého nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení. Skutočnosť, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia, ktoré malo byť podľa tvrdení žalobkyne vydané pred viac ako 6 desaťročiami, vyššie uvedené princípy neprelamuje. Pokiaľ žalobkyňa svoje vlastnícke právo odvodzuje od rozhodnutia o vyvlastnení, bolo jej povinnosťou toto tvrdenie preukázať hodnovernými dôkazmi, nakoľko žalovaná v konaní od počiatku vyvlastnenie sporného pozemku popierala.

20. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis , ), (Nález Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. -44).

21. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že označený pozemok reg. E č. 1085/1 ako celok vyvlastnil, bol túto skutočnosť, v konaní žalovanou popretú, povinný riadne preukázať, a to tak, aby o pravdivosti jeho tvrdení neboli žiadne vážne pochybnosti. Žalobca však do konania nepredložil ani rozhodnutie o vyvlastnení označenej parcely, resp. pozemnoknižnej parcely, z ktorej mala označená parcela pochádzať, a ani dostatok iných, hoci aj nepriamych dôkazov, ktoré by vyvlastnenie tejto parcely jednoznačne osvedčovali. Naopak, ako vyplýva z bodu 18. tohto rozhodnutia, obsah v konaní oboznámených rozhodnutí bývalého J. K. L. B., týkajúcich sa dodatočných dedičských konaní po O. J. a A. J., vážne spochybňuje v konaní inak nepreukázané tvrdenia žalobcu o vyvlastnení označeného pozemku, resp. v minulosti existujúcej pozemnoknižnej parcely č.XXXX/X, kat. úz. B., z ktorej podstaty označený pozemok mal vzniknúť. Pre unesenie dôkazného bremena o nadobudnutí vlastníctva

označeného pozemku žalobcom, resp. Československým štátom ako jeho právnym predchodcom, bolo nutné, aby žalobca preukázal, že označený pozemok bol skutočne rozhodnutím príslušného správneho orgánu, ktoré aj nadobudlo právoplatnosť, vyvlastnený. Na podporu správnosti tohto záveru súdu prvej inštancie odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje aj na obsah do konania doloženej kópie pozemkovej vložky č. XXX, vedenej pre kat. úz. B. (č.l. 9-10), z ktorej vo vzťahu k pozemnoknižnej parcele č. XXXX/X nevyplýva žiaden záznam o existencii takéhoto právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia, iba záznam o začatí vyvlastňovacieho konania týkajúceho sa parciel č. XXXX/X O. XXXX/ X. Skutočnosť, že vo vzťahu k susediacim parcelám má byť v katastri nehnuteľností ako vlastník vedený žalobca nepostačuje pre záver súdu, o riadnom preukázaní právneho titulu, na základe ktorého by mohlo byť deklarované vlastnícke právo žalobcu k označenému pozemku. Preto záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva žalobcu je vecne správny.

22. K námietke, že vyžiadaním súhlasu k budovaniu cyklistickej infraštruktúry od žalovanej žalobca neuznal jej vlastnícke právo, odvolací súd poznamenáva, že dôvod zamietnutia žaloby nevyplýval z okolností týkajúcich sa realizácie cyklistickej infraštruktúry ani v súvislosti s ňou vyžiadaných súhlasov od žalovanej, ani sa netýkal otázky zákonnosti postupu žalobcu pri jej budovaní, ale týkal sa výhradne posúdenia otázky unesenia dôkazného bremena žalobcom ohľadom jeho tvrdení a žalobných nárokov. V kontexte uvedenej relevantnej otázky preto nebolo pre právne posúdenie prípadu významné, že žalobca si pri realizácii cyklistickej infraštruktúry vyžiadal súhlas žalovanej, ktorá bola vo vzťahu k označenému pozemku vedená na príslušnom liste vlastníctva ako jeho výlučná vlastníčka.

23. K zásade hodnovernosti údajov katastra odvolací súd poznamenáva, že uvedenú zásadu treba interpretovať tak, že údaje katastra sú zapisované zákonom ustanoveným postupom len na základe relevantných a hodnoverných podkladov a ten, kto ich používa, koná v dobrej viere (ak mu nie je známe niečo iné). Záväznosť údajov katastra zase znamená povinnosť používať tieto údaje podľa ustanovenia § 71 katastrálneho zákona. Osoby, ktoré spochybňujú hodnovernosť údajov katastra, sú povinné preukázať opak, t.j. správnosť zapísaných údajov vyvrátiť. Rovnako to platí aj pri spochybnení správnosti záväzných údajov katastra. Na tomto mieste je však nutné zopakovať, že žalobca nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že sporná parcela by mala patriť do jeho výlučného vlastníctva.

24. K tvrdeniu o vydržaní vlastníckeho práva označeného pozemku z dôvodu niekoľkokrát presiahnutej všeobecnej vydržacej lehote 10 rokov, produkovanému žalobcom dodatočne na pojednávaní 26.09.2024, a následne aj v odvolacom konaní, odvolací súd poukazuje na už notoricky ustálenú (a opakovanú) súdnu prax, ktorá považuje vznik vlastníckeho práva vydržaním za možný len v prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, pričom ak z nich nie je splnená čo i len jedna podmienka, k vydržaniu nedochádza.

25. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je oprávnenosť držby založená na dobromyseľnosti, t.j. vedomí držiteľa, že mu vec alebo právo so zreteľom ku všetkým okolnostiam patrí. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným vykonávateľom práva, pričom nestačí presvedčenie držiteľa, že ňou nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia samého účastníka) a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastníckeho právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

26. Bremeno tvrdenia o nadobúdacom titule a o s ním spojenej dobrej viere držiteľa veci, ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam v danom prípade zaťažovalo žalobcu. Ako odvolací súd naznačil vyššie, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo už nesvedčí. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu požadovať, zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že je vlastníkom spornej parcely. Pre nadobudnutie

takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že pôvodnými vlastníkmi spornej parcely boli právni predchodcovia žalovanej, ktorým mala byť táto parcela v celosti vyvlastnená. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca disponoval právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by ho bolo možné považovať za dobromyseľného držiteľa. Z obsahu záznamov vedených v katastri nehnuteľností pri absencii vyvlastňovacieho rozhodnutia žalobca vo vzťahu k označenému pozemku mal objektívnu možnosť nadobudnúť pochybnosti o vyvlastnení celej pozemnoknižnej parcely č. XXXX/X, resp. o tom, že časť tejto parcely vo výmere 1 022m2 ostala nevyvlastnená, následkom čoho musela táto časť parcely zostať vo vlastníctve právnych predchodcov žalovanej. Za daných okolností má odvolací súd za to, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných v ust. pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Určenie vlastníckeho práva žalobcovi na podklade doručenej žaloby v situácii, keď mu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, a tým súčasne zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka by zásadne popieral obsah základného práva vlastniť majetok tak, ako to je garantované .

27. K argumentácii žalovanej, že vyjadrenia žalobcu o vzniku vlastníckeho práva k spornej parcele okrem vyvlastnenia aj vydržaním, je potrebné považovať za zmenu žaloby, ktorá je v odvolacom konaní neprípustná, odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania z 26.09.2024, na ktorom právny zástupca žalobcu dôvodnosť žaloby oprel aj o právny dôvod spočívajúci vo vydržaní označeného pozemku v prospech žalobcu. V tejto spojitosti odvolací súd pripomína, že pod zmenou žaloby sa v zmysle mie návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), ako aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. V poslednom prípade, ktorý by mohol pripadať do úvahy sa však musí jednať o zmenu v skutkovom stave, ktorý má vplyv na zmenu právnej kvalifikácie. O zmenu v skutkovom stave však nepôjde vtedy, ak dôjde síce ku zmene právneho dôvodu (napr. nepôjde o zaplatenie dlžného nájomného, ale pre neplatnosť zmluvy o vydanie bezdôvodného obohatenia), ale bez zmeny v skutkovom stave. Je totiž vecou súdu, aby tvrdený skutkový stav podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v žalobnom petite požadoval, alebo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu, ako toho, ktorý tvrdil žalobca v žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Preto podľa odvolacieho súdu v danom prípade, pri ktorom žalobca vznik vlastníckeho práva k spornej parcele odvodzuje okrem vyvlastnenia aj vydržaním, nešlo o zmenu žaloby.

28. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Správnemu výroku I. o zamietnutí žaloby zodpovedá aj správny výrok II. o náhrade trov konania vyplývajúci z aplikácie .

30. Na podklade vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa udok súdu prvej inštancie potvrdil, majúc za to, že vo veci nedošlo k naplneniu žalobkyňou vymedzených odvolacích dôvodov podľa rozhodnutie je v celom rozsahu vecne správne.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a , na základe ktorých odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže v odvolacom konaní bola žalovaná voči žalobcovi plne procesne úspešná. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa ( ), pre ktoré by nebolo dôvodné žalovanej priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu odvolacím súdom vzhliadnuté.

32. Podľa o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).