Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/12/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

ţalobcov 1/ A. V., bývajúcej v N., 2/ Ľ. Š., bývajúceho v N., oboch zastúpených JUDr. S. S.,

advokátom so sídlom v N., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Slovenskému

pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, 2/ Z. H., bývajúcej v N.,

zastúpenej Mgr. R. H., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , na dovolanie

ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. júna 2009 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Ţalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 3 dní ţalovanej 2/

náhradu trov dovolacieho konania v sume 69,49 € do rúk Mgr. R. H., advokáta so sídlom

v B..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 25. januára 2006 č.k. -283 určil, ţe do

dedičstva po Ľ. Š., ktorý zomrel 11. novembra 1969, patrí polovica nehnuteľnosti, ktorá sa

2

nachádza v katastrálnom území N. a je označená v geometrickom pláne č. X. z 31. júla 2004

2

ako novovytvorená parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m. Zároveň určil, ţe druhá

polovica uvedenej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po H. Š., ktorá zomrela 10. decembra

1977. Rozhodol tieţ o trovách konania. Výrok vo veci samej odôvodnil tým, ţe právni

predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ Ľ. Š. a manţelka H. Š. nadobudli vlastnícke právo k uvedenej

parcele právnym titulom vydrţania. Vychádzal z toho, ţe manţelom A. M. a J. M. bol v rámci

prvej pozemkovej reformy po skonfiškovaní majetku pôvodného vlastníka A. M. pridelený na

základe prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v Prahe z 15. augusta 1925 pozemok

2

v katastrálnom území N. vedený ako parcela č. X. – roľa o výmere X. m, za ktorý zaplatili

prídelovú cenu. Pridelený pozemok A. M. a J. M. uţívali aţ do roku 1943, kedy s Ľ. Š. a H. Š.

uzavreli (5. apríla 1943) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli okrem uvedenej parcely aj iné

nehnuteľnosti. Na základe tejto kúpnej zmluvy bolo zapísané vlastníctvo Ľ. Š. a manţelky H.

Š. do pozemkovej knihy, avšak okrem spornej parcely. Ľ. Š. a manţelka H. Š. predmetnú

parcelu uţívali aţ do roku 1951, kedy vstúpili do druţstva a odovzdali ju do uţívania JRD K..

Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe v uzatvorení kúpnej zmluvy z roku 1943 treba vidieť

skutočnosť, z ktorej Ľ. Š. a manţelka H. Š. vyvodzovali ich vnútorné presvedčenie, ţe sa stali

vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Vydrţacia doba im v zmysle č.

začala plynúť 5. apríla 1943 a uplynula 31. decembra 1960 a nebola ničím

prerušená, ani uţívaním pozemku JRD. Rovnako skutočnosť, ţe sporná nehnuteľnosť bola

v roku 1957 zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo štátu nenarušila drţbu právnych

predchodcov ţalobcov, lebo v konaní nebolo preukázané, ţe by sa o tejto skutočnosti

(nadobudnutí vlastníctva štátom) vôbec dozvedeli. Ţalobcovia 1/ a 2/ preukázali naliehavý

právny záujem na poţadovanom určení ( ), keďţe v prípade vyhovenia ich

ţalobe môţe byť predmetná nehnuteľnosť prejednaná ako dedičstvo po ich právnych

predchodcoch. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na § 142 ods.

1 a

Na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Nitre rozsudkom z 20. februára 2007

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; rozhodol

tieţ o trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe po prejednaní veci na odvolacom

pojednávaní podľa dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, lebo súd

prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav, ale vec po právnej stránke neposúdil správne.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe i keď právni predchodcovia ţalobcov

1/, 2/ (Ľ. Š. a H. Š.) uţívali spornú parcelu od roku 1943, nenadobudli jej vlastníctvo právnym

3

titulom vydrţania v zmysle , lebo nesplnili podmienky vydrţania

(predovšetkým pokiaľ ide o ich dobromyseľnú a nepretrţitú desaťročnú vydrţaciu dobu).

Ľ. Š. a H. Š. od roku 1943 (kedy bol povolený zápis do pozemkovej knihy len vo vzťahu

k iným nehnuteľnostiam, nie však vo vzťahu k spornej parcele) mali vedomosť, ţe nie sú

vlastníkmi spornej parcely, a preto nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe im vlastnícky patrí.

Dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcov 1/ a 2/ bola narušená touto objektívnou

skutočnosťou, ktorá v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve.

Tento rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním ţalobcovia 1/ a 2/. Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom z 11. decembra 2008 sp. zn. zrušil rozsudok

Krajského súdu v Nitre z 20. februára 2007 sp. zn. a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď zo

spisu zistil, ţe súd prvého stupňa, vychádzajúc z výsledkov ním vykonaného dokazovania

zaloţil svoje rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy, ţe právni predchodcovia ţalobcov

1/ a 2/ spornú nehnuteľnosť uţívali nerušene a po stanovenú dobu, pričom na základe

vonkajších prejavov ich konkrétneho dokazovaním preukázaného správania dospel k záveru,

ţe so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a ţe spornú parcelu drţali na základe

ich vnútorného presvedčenia, ţe je predmetom ich vlastníctva. Súd prvého stupňa z tohto

skutkového rámca právne vyvodil splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym

titulom vydrţania. I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol,

ţe súd prvého stupňa v danom prípade správne zistil skutkový stav (ale ho nesprávne právne

posúdil), z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu zreteľne vyplýva, ţe dospel k odlišným

(opačným) skutkovým zisteniam neţ súd prvého stupňa (zistenia o tom, či niekto o určitej

skutočnosti vedel alebo mohol vedieť a či a ako pod vplyvom tejto vedomosti alebo

nevedomosti konal, sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Odvolací súd totiţ vychádzal

z toho, ţe právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ so zreteľom na všetky relevantné okolnosti

mali vedieť, ţe sporná parcela nie je alebo nemôţe byť predmetom ich vlastníctva a z tohto

dôvodu neboli dobromyseľní, ţe im patrí. Odvolací súd z tohto (odlišného) skutkového rámca

právne vyvodil nesplnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydrţania.

Neuvedomil si pri tom ale dostatočne, ţe ak nie sú skutkové zistenia súdu prvého stupňa

správne, treba v odvolacom konaní dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213

ods. 2 v uvedenom znení). Odvolací súd si tak v prejednávanej veci nezadováţil

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho

4

skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha

v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov odvolacieho

súdu.

V ďalšom konaní Krajský súd v Nitre po doplnení dokazovania výsluchom svedkov

rozsudkom zo 4. júna 2009 sp. zn. rozsudok Okresného súdu Nitra z 25. januára

2006 č.k. -283 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania.

V odôvodnení uviedol, ţe po doplnení dokazovania výsluchom svedkov dospel k odlišným

skutkovým zisteniam v otázke dobromyseľnosti právnych predchodcov ţalobcov 1/, 2/ ako

jednej z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním neţ súd prvého stupňa.

Ţalobcovia v ţalobe tvrdili, ţe z pôvodnej pozemkovokniţnej vloţky č. X. vedenej pre

katastrálne územie N., v ktorej bola zapísaná parcela č. X., bola odčlenená parcela č. X. – roľa

2

vo výmere X. ma pridelená J. M. a manţelke A. M., ktorí ju v roku 1943 predali Ľ. Š. a H.

Š.. V uvedenej vloţke je vyznačená poznámka o zabratí majetku podľa zákona č. 215/1919

Zb. o zabratí veľkého majetku pozemkového (tzv. záborový zákon). Uvedená poznámka však

nemala právne účinky prechodu vlastníctva na štát, ako to nesprávne tvrdili ţalobcovia.

Pokiaľ došlo k „záboru“ majetku, štát nenadobudol jeho vlastníctvo, ale iba právo prevziať

a prideliť ho do uţívania, pričom podrobnejší postup preberania tohto majetku štátom

upravoval zákon č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (tzv.

náhradový zákon). Účinky prechodu vlastníctva na štát nemala sama o sebe ani poznámka

zamýšľaného prevzatia. Keďţe nedošlo k prechodu vlastníctva na štát, štát nemohol previesť

vlastníctvo parcely č. X. na manţelov A. M. a J. M.. K prechodu vlastníctva A. M. na štát

došlo aţ v roku 1957 (zápis v pozemkovej knihe Čd X.). Pokiaľ by bol bývalý pozemkový

úrad pridelil spornú parcelu A. M. a J. M., bol by vykonaný vklad vlastníckeho práva

v prospech menovaných prídelcov; k tomu ale v prejednávanej veci nedošlo. Prídel pôdy A.

M. a J. M. nebol v konaní ničím preukázaný. Listina – prídel Štátneho pozemkového úradu

v Prahe je len technickým spracovaním rozdelenia uţívania pôdy, nie je však rozhodnutím

kompetentného štátneho orgánu, a teda nemohla byť ani právnym titulom pre zaloţenie

vlastníckeho práva. Keďţe A. M. a J. M. nenadobudli spornú nehnuteľnosť do vlastníctva,

nemohli ju ani neskôr predať Ľ. Š. a manţelke H. Š.. A. M. a J. M., ale ani Ľ. Š. a H. Š. neboli

nikdy zapísaní do pozemkovej knihy ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. I keď Ľ. Š. a H. Š.

napriek tomu uţívali spornú parcelu od roku 1943, nenadobudli jej vlastníctvo právnym

titulom vydrţania v zmysle , lebo nesplnili podmienky vydrţania,

predovšetkým pokiaľ ide o ich dobromyseľnú a nepretrţitú desaťročnú vydrţaciu dobu. Ľ. Š.

a H. Š. od roku 1943 (kedy bol povolený zápis do pozemkovej knihy len vo vzťahu k iným

nehnuteľnostiam, nie však vo vzťahu k spornej parcele) mali vedomosť, ţe nie sú vlastníkmi

spornej parcely, a preto nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe im vlastnícky patrí.

Dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcov 1/ a 2/ bola narušená touto objektívnou

skutočnosťou, ktorá v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom

práve. Pokiaľ Ľ. Š. a H. Š. napriek tomu spornú nehnuteľnosť uţívali, nie sú s tým spojené

ţiadne právne následky v zmysle nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním, pretoţe do

roku 1950 sa vyţadovala 32-ročná drţba nehnuteľnosti, čo právni predchodcovia ţalobcov 1/

a 2/ nesplnili, a po roku 1950 10-ročná vydrţacia doba, počas plynutia ktorej sa vyţadovala

dobromyseľná drţba. Ţalobcovia nepreukázali, ţe ich rodičia uţívali spornú parcelu do roku

1951, kedy ju vniesli do JRD. Ich nepreukázané tvrdenie je spochybnené zápisom do

pozemkovokniţnej vloţky č. X. z roku 1957, v zmysle ktorého spornú parcelu nadobudol do

vlastníctva štát na základe konfiškácie majetku bývalého vlastníka A. M. podľa nariadenia

SNR č. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zaloţený na nesprávnom právnom posúdení veci zmenil ( ) tak, ţe neopodstatnenú

ţalobu zamietol. V súvislosti so zmenou napadnutého rozhodnutia odvolací súd rozhodoval

o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania (, a ).

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním ţalobcovia 1/, 2/ a ţiadali,

aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( ).

Nesúhlasili so záverom odvolacieho súdu, ţe nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva

k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami právnym titulom vydrţania v zmysle

Uviedli, ţe 2. augusta 1925 došlo vo vloţke č. X. pozemkovej knihy

pre katastrálne územie N. k zápisu o vykonaní „záboru“ podľa § 16 záborového zákona

a o zámere Štátneho pozemkového úradu prevziať zabraté nehnuteľnosti. To podľa

dovolateľov znamená, ţe aj parcela č. X. sa zo zákona stala vlastníctvom štátu. Štát preto so

spornou parcelou mohol disponovať a prideliť ju do vlastníctva J. M. a A. M.. Títo sú ako

nadobúdatelia uvedení v konečnom prídelovom pláne pod poradovým číslom 38 a tieţ

v prídele štátneho pozemkového úradu v Prahe. Za prídel im bola určená prídelová cena,

ktorú uhradili. Konečné rozhodnutie pozemkového úradu, na ktorom bola schvaľovacia

doloţka a ktoré má rovnaké právne účinky ako zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe,

nepredloţili iba z dôvodu, ţe sa im túto listinu pre časový odstup takmer 90 rokov nepodarilo

nájsť. Všetky nimi predloţené doklady získané zo štátnych archívov však jednoznačne

6

dokazujú, ţe došlo nielen k „záboru“ majetku A. M., ale tieţ k jeho nadobudnutiu štátom,

následnému rozparcelovaniu a prideleniu prídelcom. J. M. a A. M. nemali dôvod nebyť

dobromyseľní v tom, ţe im sporná parcela za vyššie uvedených okolností patrí ako ich

vlastníctvo. Tieto pochybnosti nemali dôvod mať ani právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/.

Skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v rozpore s tým, čo bolo preukázané

výpoveďami svedkov A. L. a J. K., priamych účastníkov rozhodujúcich udalostí. Trvali na

tom, ţe J. M. a A. M. boli oprávnení previesť spornú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou

z 5. apríla 1943 na ich právnych predchodcov. Skutočnosť, ţe prevod vlastníctva nebol

zapísaný do pozemkovej knihy, dovolatelia vysvetľovali tým, ţe sa tak stalo pravdepodobne

preto, ţe J. M. a A. M. neboli v pozemkovej knihe zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti, ako

i ţe Pozemkový úrad v Prahe ani J. M. a A. M. nepredloţili príslušnému súdu doklad, na

základe ktorého mal do pozemkovej knihy zapísať ich ako vlastníkov nehnuteľnosti. Ďalej

dovolatelia uviedli, ţe ich právni predchodcovia spornú nehnuteľnosť uţívali ako vlastníci aţ

do jej vnesenia do uţívania JRD v roku 1951, ktorá skutočnosť bola preukázaná vyhlásením

z 8. septembra 1999 a výpoveďami svedkov A. L. a J. K.. V závere dovolania zaujali názor,

ţe dobromyseľnosť drţby ich právnych predchodcov bola jednoznačne preukázaná; pokiaľ by

aj vznikli nejaké pochybnosti o oprávnenosti drţby, muselo by sa vychádzať z toho, ţe drţba

bola oprávnená ( ).

Ţalované 1/, 2/ vo vyjadreniach k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu je

vecne správny a ţiadali dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), ktorí sú zastúpení advokátom

( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (

), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/, 2/ nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku

alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závaţných procesných vád. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ţalobcovia

netvrdili a nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Inou vadou konania ( veta druhá ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolatelia v dovolaní nenamietali,

a existenciu takejto vady nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania ţalobcov 1/, 2/ vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňujú

ustanovenie Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy,

ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak

nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci

( ), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil

správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

Vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia

zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej

doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe

musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza

k vydrţaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do

31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho

, v znení do účinnosti zákona

č. , 134 v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť

drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním.

Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol

vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť

pod dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej drţbe. Nehnuteľnosť musel uţívať vo svojom

mene a nie v mene iného, prípadne ako poţívateľ alebo uţívateľ. Vlastnícke právo nemohol

vydrţať, kto nebol dobromyseľný, kto uţ na začiatku drţby vedel o tom, ţe nehnuteľnosť

nadobudol bezprávne, prípadne vedel, ţe nehnuteľnosť patrí inému. Podobné podmienky pre

vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj

(§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť

oprávnene drţal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného drţiteľa sa povaţoval ten, kto bol

so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Medzi poţiadavkou

9

dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, ţe obyčajové

právo vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení drţby, kým podľa

č. bola potrebná počas celého priebehu vydrţacej doby; pri oboch platila

zásada, ţe kto nadobudol oprávnenú drţbu od oprávneného drţiteľa, mohol si započítať

vydrţaciu dobu svojho predchodcu.

Za drţiteľa sa povaţuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej drţbe musí

ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.

Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa,

ktorý sám o sebe nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie

nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne a ţe si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok

prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ môţe byť predmetom dokazovania

a posudzovania. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vţdy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,

a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno

vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal alebo

nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec (právo) patrí.

Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke

právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká

v okamţiku, kedy sa drţiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať

pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol aj

naďalej (subjektívne) v dobrej viere.

Odvolací súd v prejednávanej veci otázku vydrţania spornej nehnuteľnosti riešil na

základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a s jeho záverom o nesplnení

podmienok vydrţania sa dovolací súd stotoţňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní

otázky dobrej viery právnych predchodcov ţalobcov 1/, 2/ je v súlade s vykonaným

dokazovaním.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, ţe J. M. a A. M. ako predávajúci a Ľ. Š. a H. Š.

(právni predchodcovia ţalobcov 1/, 2/) ako kupujúci uzavreli 5. apríla 1943 kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej bola okrem iných aj parcela, ktorá je predmetom daného sporu, ako i ţe

prevod vlastníctva všetkých nehnuteľnosti na kupujúcich s výnimkou tej, ktorá je predmetom

daného sporu, bol zapísaný do pozemkovej knihy. Ďalej je nesporné, ţe právni predchodcovia

10

ţalobcov 1/, 2/ spornú nehnuteľnosť od roku 1943 uţívali. Faktické uţívanie tejto

nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/ však ešte neznamená, ţe boli pri

nastúpení do drţby podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950

a počas plynutia vydrţacej doby podľa

dobromyseľní.

Z okolností, ktoré nastali po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1943, spočívajúce v tom,

ţe všetky nehnuteľnosti, ktoré boli jej predmetom, okrem nehnuteľnosti, o vlastníctvo ktorej

sa vedie daný spor, boli zapísané do pozemkovej knihy v prospech právnych predchodcov

ţalobcov 1/, 2/, opodstatňuje správnosť záveru odvolacieho súdu, ţe nebola splnená jedna

z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydrţaním, a to oprávnenosť drţby právnymi

predchodcami ţalobcov 1/, 2/. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť musela

objektívne vyvolať u právnych predchodcoch ţalobcov 1/, 2/ pochybnosti, ţe im do

pozemkovej knihy nezapísaná nehnuteľnosť patrí (sú jej vlastníkmi), keď ostatné zmluvou

prevádzané nehnuteľnosti boli do pozemkovej knihy zapísané a bolo všeobecne známe, ţe

vlastnícke právo sa podľa v tom čase platného právneho stavu prevádzalo aţ zápisom do

pozemkovej knihy a nie uţ uzavretím kúpnej zmluvy. Aj keď právni predchodcovia ţalobcov

1/, 2/ mohli mať subjektívny pocit, ţe im nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit

drţiteľa nemôţe byť sám osebe podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný

okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby; v danom prípade však okolnosti

nasvedčujúce oprávnenosti drţby neboli zistené. Dlhodobá drţba nehnuteľnosti právnymi

predchodcami ţalobcov 1/, 2/ bez toho, ţe by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich

vyvolať presvedčenie, ţe sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, preto nepostačovala pre ustálenie

splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním.

Ako správne uvádza odvolací súd k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/ nemohlo dôjsť ani podľa

č. z dôvodu, ţe do času odovzdania nehnuteľnosti do uţívania JRD, k čomu

malo podľa ţalobcov 1/, 2/ dôjsť v roku 1951, nebola splnená podmienka nadobudnutia

vlastníctva právnym titulom vydrţania, a to oprávnenosť drţby právnymi predchodcami

ţalobcov 1/, 2/.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobcovia 1/, 2/ neopodstatnene napadli rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

11

písm. c/ ) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré

by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1/, 2/ podľa

zamietol.

V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu

trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/, 2/, ktorí úspech nemali (

v spojení s a ). Dovolací súd nepriznal ţalovanej 1/

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( ). Ţalovaná 2/ podala návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu

v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej

sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z 28. decembra 2009 [§ 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb v znení č. (ďalej len „“)]. Základnú sadzbu tarifnej

odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa vo výške 51, €, čo

s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške

jednej stotiny výpočtového základu [ (t.j. 6, €)] predstavuje spolu

58,40 €. Odmena so zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty ( )

predstavuje celkom 69,49 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2011

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková