Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/116/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2/ D. E., nar. X.XX.XXXX, bytom F., G. H. XXX/X, 3/ I. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F., E. XX, 4/ G. J., K. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F., A. E. XX (žalobcovia v 2. až 4. rade sú právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne v 2. rade J. E., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX) a 5/ I. B., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XX, zastúpených JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou so sídlom Spišská Nová Ves, Štefánikovo nám. 13, IČO: 42 319 617, proti žalovaným: 1/ neznámi právni nástupcovia ostatného pozemkovoknižného vlastníka C. J., nar. XX.X.XXXX v E., zastúpení SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36038351, zast. I. J. J., advokátom so sídlom Bratislava, Krížna 56, IČO: 31 806 689 2/ neznámi právni nástupcovia ostatného pozemkovoknižného vlastníka I. J. st., nar. X.X.XXXX v E., zast. Slovenským pozemkovým fondom so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345 a SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36038351, zast. I. J. J., advokátom so sídlom Bratislava, Krížna 56, IČO: 31 806 689 a 3/ neznámi právni nástupcovia ostatného pozemkovoknižného vlastníka I. J. J., nar. v roku XXXX v USA, zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345 a SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 8, IČO: 36038351, zast. I. J. J., advokátom so sídlom Bratislava, Krížna 56, IČO: 31 806 689, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1. až 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves -322 zo dňa 21.12.2022 v spojení s dopĺňacím rozsudkom -385 zo dňa 20.6.2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1., 2., a 3. rade nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v 1. až 5. rade nepriznal.

2. Dopĺňacím rozsudkom -385 zo dňa 20.6.2024, vydaným podľa , (ďalej len „“), rozhodol o trovách žalobcov tak, že neúspešným žalobcom v 1., 2., 3., 4. a 5. rade náhradu trov konania proti žalovaným v 1. až 3. rade podľa v spojení s §

257 nepriznal a zároveň vyslovil, že ostatné výroky rozsudku -322 zo dňa 21.12.2022 ostávajú nezmenené.

3. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia v 1. až 5. rade domáhali určenia, že označené nehnuteľnosti v celosti, resp. spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX, XXX L. XXX v k.ú. E., obec E., okres E. M. C., podiely na spoločných nehnuteľnostiach podľa o pozemkových spoločenstvách evidované na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX v k.ú. C., obec C., N. E. M. C., parcely registra „C“ evidované na LV č. XXX L. XXX v k.ú. C., obec C., okres E. M. C., v celosti a spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam parcely registra „C“ evidované na LV č. XXX L. XXX v k.ú. C., obec C., N. E. M. C., patria do dedičstva po poručiteľke J. B., K. J., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom C. XX. Žalobcovia podanú žalobu odôvodnili tým, že sú právnymi nástupcami neb. J. B., K. J., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, ktorá bola dcérou I. J. st., sestrou I. J. ml. a vnučkou C. J.; počas svojho života nadobudla neformálnym spôsobom od svojich právnych predchodcov - starého otca C. J. a otca I. J. nehnuteľný majetok v kat. územiach a obciach E. a C., ktorý až do svojej smrti dobromyseľne ako vlastný užívala, či už aktívne alebo pasívne, a to nerušene po dobu dlhšiu ako desať rokov. Po jej neb. bratovi I. J. ml. ide o spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam v k.ú. C. evidované na LV č. XXX (doteraz vedený spoluvlastník pod B177 I. J. s podielom 20/20800-in, pod B247 správca Slovenský pozemkový fond, Bratislava), na LV č. XXX (spoluvlastník pod B132 I. J. s podielom 1363/1349088-in, pod B192 správca Slovenský pozemkový fond, Bratislava), na LV č. XXX (spoluvlastník pod B82 I. J. s podielom 1083/346548-in, pod B113 správca Slovenský pozemkový fond, Bratislava), na LV č. XXX (doteraz vedený spoluvlastník pod B1 I. J. s podielom v XXX/XXXX-XX, pod B4 správca SR - Lesy Slovenskej republiky, Banská Bystrica), na LV č. XXX (spoluvlastník pod B1 I. J. s podielom 1, pod B3 správca SR - Lesy Slovenskej republiky, Banská Bystrica) a na LV č. XXX (vlastník pod B1 I. J. v celosti, pod B2 správca Slovenský pozemkový fond, Bratislava). Žalobcovia tvrdili, že nemajú vedomosť o tom, na základe akého právneho titulu je na predmetných LV vyznačený údaj o úmrtí C. J. a I. J. J., nemajú k dispozícii ich úmrtné listy a rovnako im nie je známe, aby boli vyhlásení za mŕtvych. Menovaní zomreli v neznámych dobách na neznámych miestach, I. J. st. údajne padol počas 1. svetovej vojny ako vojak na území Poľskej republiky. Tvrdili, že J. B., K. J. nadobudla predmetný nehnuteľný majetok od svojho brata I. J. ml. niekedy v roku 1925, kedy odišiel do zámoria, ktorý ho nadobudol v minulosti neformálnym spôsobom od svojho otca I. J. staršieho. I. J. ml. bol jediným synom I. J. (ostatné deti boli dcéry), narodil sa v USA, istý čas žil na Slovensku, no neskôr natrvalo odišiel do zámoria. Písomné doklady o týchto neformálnych prevodoch neexistujú, nakoľko ide o dávno minulé časy, navyše v tej dobe u nás platilo obyčajové právo, ktoré nevyžadovalo písomnosť zmlúv. Skutočnosť, že ich právna predchodkyňa J. B., K. J., po neformálnom nadobudnutí nehnuteľnosti skutočne užívala dobromyseľne ako vlastné a nerušene po dobu viac ako desať rokov, potvrdzujú žijúci svedkovia z Obce Vojkovce. Bližšie identifikačné údaje o ostatných pozemkovoknižných vlastníkoch a ich právnych nástupcoch sa žalobcom nepodarilo zistiť. Vzhľadom na dátumy ich narodení je namieste uzavrieť, že C. J., I. J. E. a I. J. ml. sú toho času nebohí. Keďže pôvodní vlastníci už zomreli a nie je zrejmé, kto je ich právnym nástupcom, pričom ani s vynaložením dostatočnej súkromnej iniciatívy sa žalobcom v archívoch a matrikách nepodarilo získať informácie o úmrtí pozemkovoknižných vlastníkov a ich právnych nástupcoch, žalobcovia v podanej žalobe žalovaných ako neznámych, resp. nezistených právnych nástupcov (spolu)vlastníkov nehnuteľností identifikovali druhovým pomenovaním: „neznámi právni nástupcovia ostatného pozemkovoknižného vlastníka menom ..., zast. ...“, ktorých v súlade so zákonom a judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp.zn. a ) v konaní pred súdom zastupuje Slovenský pozemkový fond so sídlom v Bratislave. K žalobe pripojili výpis z pozemno-knižnej vložky č. XX v k.ú. C., v ktorom absentujú dátumy narodenia vlastníkov, pričom zo zápisov vlastníctva pod B203 až B206 je zrejmé, že súrodencami poručiteľky J. B., v roku 1917 maloletej, boli brat I. J. ml. a sestry L. a L.. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobcovia preukazovali s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. tým, že dedič má vždy naliehavý právny záujem na určení, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi.

4. Žalobcovia v priebehu konania podali návrh na zmenu strany sporu, preto súd uznesením č.k. -302 zo dňa 29.9.2022 pripustil, aby na miesto žalobkyne v 2. rade neb. J. E., zomrelej dňa X.X.XXXX, vstúpili do konania jej právni nástupcovia: D. E., nar. X.XX.XXXX, I. E., nar. XX.X.XXXX a G. J., nar. XX.X.XXXX, pričom zároveň opravil zrejmú nesprávnosť v označení žalobcu v 1. rade (dátume narodenia) na správne označenie: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX.

5. Súd prvej inštancie vykonal stranami sporu navrhnuté dokazovanie a na základe námietok strán preskúmal otázku aktívnej vecnej legitimácie a pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaných. 5.1. Dospel k záveru, že žalobcovia sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia domáhať sa určenia predmetu dedičstva po neb. starej matke J. B., K. J., zomrelej dňa XX.X.XXXX, ako jej potomkovia – právni nástupcovia, a teda majú aktívnu vecnú legitimáciu v danom spore. Žalobca v 1. rade je jediným synom syna menovanej neb. A. B., zomr. XX.X.XXXX, teda jej vnukom. Žalobcovia 2., 3. a 4. rade sú potomkovia dcéry J. B., K. J. - J. E., K. B., ktorá zomrela v priebehu konania dňa 5.5.2021 (uznesenie Okresného súdu Poprad č.k. , zo dňa 26.8.2021). Žalobca v 5. rade je jediným synom druhého syna menovanej neb. N. B., zomr. X.X.XXXX, teda jej vnukom. 5.2. V otázke namietanej pasívnej vecnej legitimácie žalovaných bol súd toho názoru, že žalobcovia po rozsiahlom neúspešnom šetrení právnych nástupcov pôvodných vlastníkov sporných nehnuteľností, správne označili neznámych právnych nástupcov ostatných pozemkovoknižných vlastníkov, zast. Slovenským pozemkovým fondom v Bratislave a SR - Lesy SR Banská Bystrica, v závislosti od kategórie pozemkov, a to v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR prezentovanou najmä rozhodnutím zo dňa 24.2.2016, citoval tiež právny názor z uznesenia Krajského súdu v Košiciach -421 zo dňa 10.11.2020 (konanie sp. zn. ), a preto považoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných v spore za preukázanú. 5.3. Keďže žaloba o určenie predmetu dedičstva je špecifickým druhom určovacej žaloby, pred posúdením veci z hľadiska hmotného práva súd prvej inštancie skúmal otázku procesnej prípustnosti podanej žaloby a existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na určovacej žalobe podľa (ďalej len „“) a dospel k záveru, že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení predmetu dedičstva, pretože bez tohto určenia je ich právo ohrozené a právne postavenie neisté, pričom stav ich neistoty nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom súdu. Rozhodnutím o žalobe sa definitívne (i vzhľadom na opakované žaloby žalobcov týkajúce sa danej veci) odstráni spornosť ohľadne vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Súd poukázal na závery súdnej praxe, podľa ktorej určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv a právnych vzťahov k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a ). 5.4. Po právnej stránke spor posúdil podľa ustanovení SR a a (ďalej len „“) a konštatoval, že vydržanie je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, ku ktorému po splnení zákonom stanovených podmienok dochádza priamo zo zákona. Jedná sa o klasický súkromnoprávny inštitút, známy od čias rímskeho práva, ktorý bol v reaktivovaný Predtým bol známy z roku 1950 ( až ), ako aj uhorskému právu, ktoré pred rokom 1950 platilo na území Slovenska. Vydržanie predstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý fakticky stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj jej skutočným držiteľom. V prípade stretu práv pravého vlastníka veci a oprávneného držiteľa má jednoznačne prednosť vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je chránené SR (čl. 20) a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. V uhorskom práve, ktoré platilo na území Slovenska do 31.12.1950, sa pre vydržanie vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov, pričom podmienky držby boli nasledovné: 1/ držobná spôsobilosť nadobúdateľa, 2/ nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, 3/ dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala (Curia sp.zn. ), teda len zlý úmysel nadobúdateľa vylučoval vydržanie (Zbierka rozhodnutí zv. VIII, č. 186, Curia sp. zn. 670/1906), 4/ uchopenie sa držby, 5/ nepretržitosť držby po dobu vyžadovanú (ďalej tiež „“) obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby ( až ), v prípade nehnuteľností sa vyžadovala 10-ročná doba ( in fine), pričom vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1.1.1951 podľa predtým platného uhorského práva, skončili najneskoršie uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k 1.1.1961 (porov. ). 5.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia za predmet dedičstva po poručiteľke J. B., K. J., zomrelej dňa XX.X.XXXX, okrem iného nehnuteľností, ktorých vlastníctvo je evidované v prospech neb. starého otca poručiteľky C. J. na LV č. XXX v kat. území C. a neb. otca poručiteľky I. J. st. evidované na LV č. XXX, XXX L. XXX v kat. území E. a na LV č. XXX,

XXX, XXX, XXX L. XXX v kat. území C.. Tvrdili, že poručiteľka J. B., K. J. mala predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť od svojho brata I. J. ml. v roku 1925 a ten ich mal nadobudnúť neformálnym spôsobom od svojho otca I. J. st., ktorý v minulosti nadobudol majetok rovnako neformálnym spôsobom od svojho otca C. J.. 5.6. Na základe žalobných tvrdení žalobcov súd vyvodil, že k uchopeniu držby nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov malo dôjsť ešte v čase platnosti uhorského obyčajového práva, ktoré platilo na Slovensku do 31.12.1950, kedy sa uplatňoval tzv. intabulačný princíp a následne Žalobcovia však nepredložili žiaden relevantný dôkaz o tom, v ktorom období, za akých okolností právny predchodca žalovaných v 1. rade C. J. previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (LV č. XXX v k.ú. C.) na I. J. st. (právneho predchodcu žalovaných v 2. rade) a kedy a za akých okolností tento následne tieto nehnuteľnosti, spolu s nehnuteľnosťami, ku ktorým mu svedčí vlastníctvo podľa LV č. XXX, XXX, XXX v k. ú. E. a LV č. XXX,XXX, XXX, XXX L. XXX v k.ú C., potom tieto previedol na I. J. ml., právneho predchodcu žalovaných v 3. rade. Podľa posúdenia súdu z listinných dôkazov predložených žalobcami nie je možné vyvodiť záver, že k prevodu skutočne došlo, pretože napriek uplatňovaniu intabulačného princípu (konštitutívny zápis vlastníctva k nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy), žiaden relevantný zápis vyhotovený nebol. Predloženie relevantných dôkazov malo zásadný význam pre hodnotenie dobromyseľnosti vstupu oprávneného subjektu do držby a plynutie vydržacej doby, a teda pre podstatu vydržania ako takého, čo však žalobcovia v spore nepreukázali. Jedinými dokladmi týkajúcimi sa C. J. a I. J. st. sú ich rodné listy a zápisy na príslušných listoch vlastníctva. Z rodného listu C. J. je zrejmé, že sa narodil dňa XX.X.XXXX, vo veku 33 rokov sa mu narodil syn I. J., nar. dňa X.X.XXXX, ktorý podľa tvrdení žalobcov mal zomrieť počas 1. svetovej vojny (7/1914 až 11/1918), teda vo veku 34 - 38 rokov. 5.7. Rovnako súd nemal hodnoverne preukázané ani splnenie podmienok pre vydržanie u právnej predchodkyne žalobcov J. B., K. J.. K prevodu všetkých nehnuteľností, ktoré mal nadobudnúť od svojich predchodcov I. J. J., nar. v roku 1905 v USA., malo dôjsť v roku 1925, kedy tento odišiel do zámoria a nehnuteľnosti mal neformálne odovzdať svojej sestre J. B.. K neformálnemu prevodu malo teda dôjsť v čase platnosti uhorského obyčajového práva (obdobie do 31.12.1950), ktoré pre platnosť vydržania predpokladalo dobromyseľnosť pri vstupe do držby, resp. pri uchopení vlastníctva nehnuteľností. Táto dobromyseľnosť však v konaní u právnych predchodcov ani u J. B. nebola preukázaná (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Žalobcovia na preukázanie svojich tvrdení neprodukovali žiadne relevantné dôkazy, odvolávajúc sa na skutočnosť, že písomné doklady o týchto neformálnych prevodoch neexistujú. Predložené potvrdenie Obce Vojkovce zo dňa 17.4.2015, ako aj čestné vyhlásenia viacerých obyvateľov Obce Vojkovce, podľa názoru súdu samé o sebe nie sú dôkazmi hodnoverne preukazujúcimi uplatnený nárok. Je totiž evidentné, že tieto listiny boli vyhotovené ad hoc na žiadosť žalobcov, s vopred pripraveným všeobecným textom, pričom s vysokou pravdepodobnosťou (hraničiacou s istotou) nemali ich vyhotovitelia i vzhľadom na množstvo listov vlastníctva v dvoch katastrálnych územiach a množstvo rôznych parciel s rozdielnymi spoluvlastníckymi podielmi, predstavu o tom, ktoré konkrétne parcely sú predmetom sporu a kde sa tieto v teréne nachádzajú. Ohľadne potvrdenia Obce Vojkovce bol súd toho názoru, že ak by skutočne obec disponovala dôkazmi o prevodoch predchodcov žalovaných, a to bez ohľadu na to, či boli formálne alebo neformálne, tieto by k potvrdeniu pripojila, resp. ich aspoň označila. 5.8. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním nemal bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by I. J. ml. daroval nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, svojej sestre J. B., najmä v situácii, keď mal okrem nej ešte dve sestry L. a L., ktoré by tak z vlastníctva bez zrejmého dôvodu vylúčil. O tom, že išlo o dar, nesvedčí ani sprostredkovaná vedomosť žalobcu v 1. rade, podľa ktorej mal. I. J. ml. pred odchodom do Ameriky sestre povedať „Marko, ja ci tote role dám, rob na nich“. Z uvedeného prejavu totiž nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver, že išlo o dar, ale iba zrejmý úmysel poskytnúť role sestre na ich obrábanie. Tvrdenie žalobcu v 1. rade o darovaní a definitívnom odchode I. J. ml. zo Slovenska, spochybňuje i samotný zápis v pozemno-knižnej vložke č. XX pre k.ú. C., v ktorej pod radovým č. 371 v časti „B. Vlastníctvo“ je evidovaný prepis vlastníckeho práva zo dňa 25.2.1947 č.d. 89 podľa zápisnice o skutočnej držbe zo sestier L., J. L. L. v prospech brata I. J. podiel 219/49056-in k nehnuteľnostiam uvedeným v časti „A. Majetková podstata“. 5.9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade s poukazom na zásadu „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ [nikto nemôže previesť viac práv, než má sám] chrániacu vlastnícke právo skutočného vlastníka, nie je možné konštatovať, že by právna predchodkyňa žalobcov J. B., K. J., nar. XX.X.XXXX, vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržala a tieto by mali byť predmetom jej dedičstva. Podľa posúdenia súdu v konaní nebola preukázaná podmienka dobromyseľnosti držby, resp. výkonu práva, ktorej súčasťou je aj právny dôvod (titul)

nadobudnutia práva, ktorý súd skúmal v rámci dobromyseľnosti užívania. Oprávnenosť držby je spojená s dobromyseľnosťou držiteľa práva, že mu toto právo patrí, resp. že ho vykonáva oprávnene. O takýto prípad však nepôjde, ak niekto vykonáva právo iba na základe súhlasu iného, resp. iba na základe toho, že je toto právo trpené, a to bez toho, aby mu k tomuto vzniklo nejaké právo. Skutočnosť, či neb. J. B., resp. jej právni predchodcovia, boli dobromyseľní alebo nie, je potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného vykonávateľa práva. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať a možno o nej usudzovať iba z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu vyžadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo vykonávané právo, patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať držiteľ veci, v danom prípade žalobcovia. Ustálená judikatúra vychádza z názoru, že oprávneným držiteľom nehnuteľností, resp. nositeľom práva, ktoré s nehnuteľnosťami súvisí, nemôže byť v zásade ten, kto sa práva ujal na základe ústneho povolenia, resp. trpenia výkonu práva, pri zachovaní vlastníckeho práva skutočného vlastníka tak, ako tomu bolo v danom prípade. Uvedené platí najmä v situácii, keď držiteľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti si musí byť vedomý, že právo, najmä pokiaľ nie je zapísané v katastri nehnuteľností, nemožno nadobudnúť len ústnou zmluvou, resp. súhlasom. Neb. J. B. síce mohla subjektívne byť v dobrej viere, že je oprávneným vykonávateľom vlastníckeho práva, avšak dobromyseľnosť tu neexistovala „so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že jej toto právo patrí“. Podľa názoru súdu prvej inštancie okrem dobromyseľnosti poručiteľky, resp. jej právnych predchodcov potrebnej už pri vstupe do držby, nebolo v konaní hodnoverným spôsobom preukázané ani splnenie podmienky doby potrebnej na vydržanie, uplynutie ktorej z dôkazov produkovaných žalobcami nie je možné relevantne určiť. 5.10. Na podklade týchto dôvodov súd dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a hodnoverne nepreukázali nárok, preto žalobu zamietol. 5.11. O trovách konania rozhodol podľa ust. , v spojení s a . Žalovaní, ktorí mali v konaní úspech, sú neznámi právni nástupcovi ostatných pozemkovoknižných vlastníkov C. J., I. J. st. a I. J. J., ktorých na základe zákona zastupovala v konaní SR - Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica vo vzťahu k pozemkom tvoriacim lesný pôdny fond a Slovenský pozemkový fond so sídlom v Bratislave (ďalej tiež len „SPF v Bratislave“) vo vzťahu k pozemkom tvoriacim poľnohospodársky pôdny fond. Zást. SPF v Bratislave v konaní žiadne trovy nevznikli a ani ich náhradu nežiadal. Žalovaným v 1. až 3. rade, zast. SR - Lesy SR, š.p., ktorý bol v konaní zastúpený advokátom, súd nepriznal náhradu trov konania proti žalobcom v 1. až 5. rade z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa , za ktoré považoval najmä špecifickosť prejednávanej veci a skutočnosť, že predmetom sporu je určovacia žaloba podaná proti neznámym právnym nástupcom ostatných pozemkovoknižných vlastníkov, ktorí sú príbuzní žalobcov a snažili sa zákonným spôsobom vysporiadať vlastnícke vzťahy v širšej rodine. Podľa názoru súdu rozhodnutie o priznaní náhrady trov žalovaným, ktorí boli zastúpení štátnymi inštitúciami, by bolo voči žalobcom nespravodlivé, resp. odporujúce dobrým mravom, keďže zást. žalovaných SR - Lesy SR, š.p. si iba plnil svoju zákonnú povinnosť zastupovať neznámych vlastníkov vo vlastníckom spore, pričom ako právnická osoba disponuje odborným aparátom na kompetentné zastupovanie, preto podľa názoru súdu nebolo nutné a ani účelné navyšovať trovy konania udelením plnej moci advokátovi. Súd mal tiež za to, že nepriznaním náhrady trov konania nebude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry SR - Lesy SR s negatívnym dopadom na jeho ďalšie fungovanie.

6. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. až 5. rade (ďalej len „žalobcovia“) z dôvodov uvedených v ust. , , a namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 6.1. Stotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní ich aktívnej vecnej legitimácie v konaní, o správnom označení pasívne legitimovaných subjektov, ako aj so správnym vyhodnotením existencie ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nesúhlasili ale so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní vydržania vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam ich právnou predchodkyňou a ani s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti. 6.2. Poukázali na to, že predložili súdu prvej inštancie všetky im dostupné listinné dôkazy, označili svedkov, ktorí aj boli v konaní vypočutí (podrobne uvedené v bode 10. odôvodnenia rozsudku), z ktorých dôkazov možno jednoznačne konštatovať, že boli potvrdené ich tvrdenia popísané v žalobe. Uvedené

potvrdzuje aj zásadný fakt, že žiadny rodinný príslušník nikdy nenamietal, že by dotknuté pozemky mali byť vlastníctvom niekoho iného ako právnej predchodkyne žalobcov. Súd prvej inštancie nesprávne vyvodzuje záver, že nepredložili žiaden relevantný dôkaz, listinu, z ktorej by bolo zrejmé, že došlo k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam z C. J. na I. J. st. a rovnako na I. J. ml. Uviedli, že pokiaľ by takýto listinný dôkaz existoval, resp. ak by bol v ich dosahu, tento by súdu celkom určite boli predložili, dokonca mali za to, že v takom prípade by ani nevyvstala potreba vedenia tohto súdneho konania. Tvrdili, že krivda a stav neprávosti nenastal z dôvodov na ich strane, ale z dôvodov nedostatočného vedenia evidencie o vlastníkoch nehnuteľností v minulosti, resp. z dôvodu nízkeho právneho povedomia ich právnych predchodcov, ako aj širokého obyvateľstva, ktoré v danej dobe ani nebolo vyžadované. 6.3. Za nesprávny žalobcovia považovali záver súdu, že nepreukázali splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne J. B. k dotknutým nehnuteľnostiam, konkrétne dobromyseľnosť vstupu oprávneného subjektu do držby, ku ktorému záveru súd dospel subjektívnym vyhodnotením vykonaných dôkazov. Vykonaným dokazovaním podľa žalobcov je jednoznačne preukázané, že žiaden zo svedkov nepoprel užívanie predmetných pozemkov ich právnou predchodkyňou, práve naopak. Zároveň žiadny rodinný príslušník nikdy nenamietal nimi tvrdené skutočnosti o užívaní dotknutých pozemkov. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že obec, v ktorej účastníci konania, ako aj ich právni predchodcovia žijú/žili, je malá, v ktorej každý každého pozná, a teda každému obyvateľovi sú známe aj vlastnícke vzťahy, aj keď nie z právnych listín, ale ako všeobecne známe skutočnosti, a síce ktorá rodina akú pôdu obhospodarovala, resp. obhospodaruje, a ktorá pôda komu patrí. K spochybňovaniu vydržania predmetných pozemkov právnou predchodkyňou žalobcovia uviedli, že účinky vydržania nastávajú ak sú splnené podmienky, a to priamo zo zákona, bez akéhokoľvek ďalšieho právneho úkonu, keďže ide o osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Vyžaduje sa teda len splnenie zákonom požadovaných podmienok (predpokladov), a síce spôsobilý predmet vydržania, nepretržitá držba počas zákonom stanovenej doby, ktorá musí byť oprávnená, t.j. držiteľ musí byť dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti v tom, že mu vec patrí, pričom v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Oprávnenou držbou je faktické ovládanie veci späté s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že mu vec patrí, pričom túto dobromyseľnosť treba posudzovať z hľadiska objektívneho. 6.4. Za nesprávne a svojvoľné žalobcovia považovali aj odôvodnenie rozsudku v časti hodnotenia svedeckých výpovedí a čestných prehlásení a závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, považovali za neodôvodnené a subjektívne, ktoré nemôžu akceptovať. V tejto súvislosti zdôraznili, že v obciach doposiaľ obyvatelia identifikujú pozemky nie podľa parcelných čísel, ale podľa zaužívaných názvov, resp. miestnych označení jednotlivých častí územia, čo aj vyplynulo zo svedeckých výpovedí v tomto konaní. 6.5. Taktiež nesúhlasili s vyhodnotením dôkazného významu potvrdenia Obce Vojkovce, ktoré súd bez ďalšieho vyhodnotil ako nehodnoverné, nedostačujúce, resp. irelevantné pre konanie s tým odôvodnením, že pokiaľ by obec disponovala dôkazmi o prevodoch predchodcov žalovaných, tieto by priložila k potvrdeniu alebo ich označila. Podľa žalobcov v tomto prípade ide iba o úvahy, ktoré sú doplnené domnienkami súdu a tento postup nie je v súlade s povinnosťou súdu riadneho hodnotenia dôkazov v zmysle právnych predpisov. Žalobcovia mali za to, že uvedený dôkaz celkom jednoznačne potvrdzuje ich tvrdenia a nárok uplatňovaný v tomto konaní. Podľa žalobcov iné dôkazy v danom prípade ani nemohli predložiť či označiť, pretože tieto jednoducho neexistujú, pričom nevedia zabezpečiť neexistujúce listinné dôkazy. Práve neexistujúce listinné dôkazy boli nahradené svedeckými výpoveďami. 6.6. Vo vzťahu k úvahe súdu prvej inštancie uvedenej v bode 61. odôvodnenia rozsudku žalobcovia zdôraznili, že I. J. ml. prišiel z Ameriky domov na návštevu, čo však neznamená, že by jeho odchod nebol definitívny. Práve zápis, na ktorý súd prvej inštancie poukazuje, podľa názoru žalobcov potvrdzuje ich tvrdenia, pretože v opačnom prípade by v roku 1947 došlo aj k prevodu ďalších majetkov, t.j. tých, ktoré sú predmetom konania, čo sa však preukázateľne neudialo. Žalobcovia preto považujú aj túto úvahu súdu za domnienky, ktorými však nemožno preklenúť dôkaznú núdzu a vyvodzovať z nich právne závery. 6.7. V neposlednom rade žalobcovia poukázali na SR a dali do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 31.8.2017, z ktorého citovali právny názor vyjadrený ústavný súdom k formalistickému postupu súdu pri interpretácii zák. ustanovení, ktorý postup vedie k zjavnej nespravodlivosti. Rovnako v náleze sp. zn. zo dňa 7.7.2011 Ústavný súd SR uviedol, že pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy. S poukazom na uvedené žalobcovia apelovali na súd, aby žalobu neposudzoval prísne formálne a vzal do úvahy skutočnosť, že nemôžu predložiť dôkazy, ktoré podľa predstavy súdu by mali

mať k dispozícii, čo by samozrejme bolo ideálnou situáciou. Tvrdili, že prílišný formalizmus práva im zároveň bráni riadne užívať dotknuté pozemky ako vlastníkom (dedičom), čím môže nastať situácia, že ich napríklad budú užívať iné subjekty na základe nájomných zmlúv a nebude im umožnené nakladať s pozemkami po svojej právnej predchodkyni. V tejto súvislosti zdôraznili prednostný záujem štátu na riadnom a účelnom využívaní a obhospodarovaní pôdy jej vlastníkmi. 6.8. Vzhľadom na uvedené mali žalobcovia za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne, nemožno ho považovať za spravodlivé a zákonné, a preto navrhovali, aby ho odvolací súd zmenil a podľa vo veci sám rozhodol tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná im nárok na náhradu trov konania v 100 % rozsahu.

7. Zást. žalovaných Slovenský pozemkový fond so sídlom v Bratislave (ďalej len „SPF v Bratislave“) vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že odvolanie žalobcov je nedôvodné a plne sa stotožnil s právnymi názormi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozsudku, ktorý vec správne skutkovo a právne posúdil. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.

8. Zást. žalovaných LESY SR, š.p. vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny, riadne a dostatočne odôvodnený, obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, pričom súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami žalobcov, a preto odvolanie považoval za nedôvodné a tvrdenie žalobcov o arbitrárnosti rozhodnutia za účelové. Podľa žalovaných žalobcami uplatnený odvolací dôvod podľa nezodpovedá ustanoveniam , nakoľko je vymedzený len všeobecne označením (poukázaním) na niektorý z odvolacích dôvodov uvedený v , pričom žalobcovia nevymedzili, v čom konkrétne vidia nesprávnosť rozhodnutia po skutkovej alebo právnej stránke, prípadne nesprávnosť v postupe súdu. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa ust. a , žalobcovia v odvolaní zopakovali skutočnosti nimi tvrdené v žalobe a v konaní pred súdom, pričom presadzujú vlastné hodnotiace úvahy k ustálenej dôkaznej situácii, z ktorej vyvodzujú vlastnú verziu skutkového stavu veci a majú za to, že súdu predložili a označili všetky im dostupné dôkazy a že súd ich hodnotil nesprávne a subjektívne. V zmysle zásad je právnou povinnosťou žalobcu dokázať všetky skutočnosti, na ktorých je postavená žaloba a preukázanie ktorých je potrebné na vydanie požadovaného petitu rozhodnutia. Z toho vyplýva požiadavka, že žalobca musí na podporu svojich tvrdení nielen poskytnúť dôkaz, ale musí preukázať aj jeho pravdivosť. Ťažisko dôkazného bremena je teda na žalobcovi a nemožno ho presúvať v občianskom súdnom konaní na žalovaného či súd. Z tohto pohľadu možno považovať námietku žalobcov, že predložili a označili všetky dostupné dôkazy a súd to mal zohľadniť, za irelevantnú. Podľa žalovaných žalobcovia nevyčerpali všetky možnosti na označenie dôkazov, a to najmä vo vzťahu k svedkom a využitia potenciálu ich vedomostí a znalostí miestnych pomerov. neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti. V tomto ohľade platí výlučne zásada voľného hodnotenia dôkazov, v zmysle ktorej súd hodnotí dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd alebo niektorá zo strán. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv jednej zo strán (v tomto prípade žalobcov) teda nie je porušením práva na spravodlivý proces, ani nejde o vadu nesprávneho skutkového zistenia a v zmysle toho ani o adekvátny odvolací dôvod. Za vadu vymedzenia odvolacích dôvodov žalovaní považovali aj to, že žalobcovia bližšie nerozvádzajú, v čom vidia nesprávnosť hodnotenia toho-ktorého dôkazu súdom s ohľadom na to, čo jeho vykonaním mal súd za preukázané alebo nie, a ide preto len o všeobecné tvrdenie, ktoré nie je relevantné ako odvolací dôvod. Za irelevantnú považovali taktiež námietku žalobcov o prílišnom formalizme súdu pri rozhodovaní, ktorou sa žalobcovia snažia ospravedlniť neunesenie dôkazného bremena v zmysle zásady „actori incubit probatio“ [dôkazné bremeno leží na žalobcovi, pozn. odvolacieho súdu]. Aj keď žalobcovia poukazujú na rozhodnutie Ústavného súdu SR k tejto problematike, skutkovo a právne relevantne nevymedzujú, v čom súd príliš formalisticky interpretoval ustanovenia zákona o vydržaní. Vzhľadom na uvedené žalovaní navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

9. Žalobcovia v odvolacej replike k vyjadreniam žalovaných, v zast. SPF v Bratislave a LESY SR, š.p. v celom rozsahu zotrvali na podanom odvolaní a svojich tvrdeniach v ňom obsiahnutých. Uviedli, že zást. žalovaných E. v Bratislave sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu obmedzil len na strohé konštatovanie, že sa plne stotožňuje s právnymi názormi uvedenými súdom v napadnutom rozhodnutí a neuviedli žiadne odôvodnenie, preto niet k čomu sa osobitne vyjadrovať. K vyjadreniu zást. žalovaných A. E., š.p. žalobcovia uviedli, že jeho tvrdenia považujú za účelové a že sú presvedčení o danosti ich nároku, ktorý

uplatnili v tomto konaní. Tvrdenia zást. žalovaných LESY SR, š.p. o „nesplnení povinnosti predložiť a označiť všetky dôkazy“ považovali za nepravdivé a aj nekorektné, ku ktorým zopakovali svoju odvolaciu argumentáciu, odkázali na obsah podaného odvolania a zotrvali na námietke, že ak by disponovali inými dôkazmi či písomnými dôkazmi, resp. ak by si ich predkovia predmetný majetok zabezpečili písomným spôsobom, odpadol by samotný dôvod tohto konania. Podľa názoru žalobcov v obdobných prípadoch je potrebné brať na zreteľ aj samotný účel právnej úpravy a nebazírovať na striktných formálnych podmienkach, ktoré objektívne nie je možné od žalobcov spravodlivo požadovať, pretože v minulosti nebol kladený taký dôraz na evidenciu a písomné zmluvné vzťahy tak, ako je to právnym poriadkom vyžadované dnes. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobcovia navrhli o podanom odvolaní rozhodnúť v zmysle ich odvolacieho návrhu.

10. Žalovaní na odvolaciu repliku žalobcov nereagovali.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas ( ) a oprávnenými osobami ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [, a ], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. , potvrdil, stotožňujúc sa so správnymi skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje aj so správnymi a úplnými dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v súlade s ust. v celom rozsahu odkazuje.

12. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 30.6.2026 o 10:15 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. , a .

13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok, ktoré žalobcovia uviedli v podanom odvolaní, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne či prehnane formalisticky interpretoval, prípadne nesprávne aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu prejednávanej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. a záverov právnej praxe, náležite posúdil a správne vyhodnotil zistené skutočnosti a pri právnom posúdení veci použil správne právne normy, ktoré správne interpretoval a aj aplikoval na zistený skutkový stav, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a správny záver o nedôvodnosti, resp. nepreukázaní žalobou uplatneného nároku na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke J. B., K. J., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom C. XX.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s vecne správnymi, úplnými a zákonnými dôvodmi napadnutého rozsudku ako aj so správnym záverom súdu prvej inštancie podloženým skutkovými zisteniami, ktoré vyplynuli z tvrdení strán a vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť a oprávnenosť držby (pri vstupe do držby, ako aj po vydržaciu dobu vyžadovanú zákonom) svojej právnej predchodkyne J. B., K. J. či jej predchodcov, ako jednu z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k sporným nehnuteľnostiam. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zákon (v súčasnosti platný , ale aj z roku 1950) vyžaduje splnenie troch predpokladov, a to existenciu spôsobilého predmetu vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom ustanovenej doby, ktorá v prípade nehnuteľných vecí je 10 rokov. Uhorské obyčajové právo (platné na území Slovenska do 31.12.1949) pre platnosť vydržania predpokladalo dobromyseľnosť pri vstupe do držby, resp. uchopení držby nehnuteľnosti. Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva,

ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, i keď v skutočnosti tak tomu nie je. Oprávnený držiteľ je teda ohľadne existencie svojho práva v omyle, ktorý sa vzťahuje buď k právnym skutočnostiam alebo k právnej úprave. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie v dobrej viere je potrebné vždy hodnotiť objektívne, pričom je potrebné vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné so zreteľom na okolnosti a povahu prípadu požadovať po každom, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera preto nevyhnutne zaniká vtedy, kedy sa držiteľ oboznámi so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, bez ohľadu na to, či subjektívne presvedčenie držiteľa o existencii jeho právneho vzťahu k veci alebo právu trvá. Oprávnený držiteľ si môže pre účely vydržania kontinuálne započítať vydržaciu dobu i svojho predchodcu, pokiaľ bol sám oprávneným držiteľom. Zároveň je potrebné mať na zreteli, že až , ktorým došlo k novelizácii , došlo s účinnosťou od 1.1.1992 k zavedeniu vydržania v dnešnom ponímaní (pozn. odv. súdu: od roku 1983 bolo síce možné pozemok v osobnom vlastníctve vydržať avšak len pre štát, s nárokom na uzavretie dohody o osobnom užívaní), pričom do doby oprávnenej držby sa v zmysle započíta i doba pred dňom 1.1.1992. K vzniku vlastníckeho práva vydržaním dochádza v okamihu, keď sú naplnené zákonné podmienky vydržania bez ohľadu na to, či si to oprávnená osoba uvedomuje alebo či sa vydržania dovoláva.

15. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani skutočnosti uvedené v podanom odvolaní žalobcov, ktoré sú neopodstatnené a nezakladajú dôvodnosť podaného odvolania z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, pretože nespochybňujú správnosť ani úplnosť skutkových záverov (skutkových zistení), na ktorých je rozhodnutie založené, spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov ani právne posúdenie prejednávanej veci zo strany súdu prvej inštancie, a neodôvodňujú preto prijať rozhodnutie v prospech žalobcov ako odvolateľov. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na správnych skutkových zisteniach a právnych záveroch, ktoré v odôvodnení rozsudku veľmi podrobne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil a formuloval, uviedol relevantné a presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval, pričom vo svojom rozhodnutí sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal i so žalobnou argumentáciou žalobcov, ich tvrdeniami a námietkami, ktoré celkom nedôvodne opakovane namietajú v podanom odvolaní.

16. Aj podľa úvahy odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť záver o splnení podmienky dobromyseľnosti a preukázaní oprávnenej držby právnej predchodkyne žalobcov J. B., K. J., ktorá pri vstupe do držby a po zákonom vyžadovanú vydržaciu dobu nemohla byť „so zreteľom na všetky okolnosti“ v dobrej viere, že užíva nehnuteľnosti, ktoré jej vlastnícky patria, a nemohla preto nadobudnúť vlastnícke právo k nim vydržaním. Podľa záverov právnej praxe totiž ochranu dobrej viery nemožno držiteľovi poskytnúť, pokiaľ o nej možno mať dôvodné pochybnosti (porov. napr. uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 30.9.2016). V kontexte odvolacej argumentácie žalobcov odvolací súd poukazuje na závery rozhodovacej praxe, podľa ktorej „pri posudzovaní vydržania je treba prihliadať na celý priebeh nadobudnutia a výkonu držby, na správanie účastníkov právneho vzťahu, na ich vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach, na prípadnú existenciu okolností vyvolávajúcich pochybnosti o vlastníctve (že užíva nehnuteľnosť, ktorej vlastníctvo nenadobudol), ako aj na to, či držiteľ mohol a mal pri zachovaní obvyklej (náležitej) opatrnosti tieto pochybnosti rozpoznať. Dobromyseľnosť je kategóriou objektívnou, ktorá sa posudzuje v širšom kontexte všetkých relevantných skutkových okolností, a nie len podľa formálneho označenia alebo absencie nadobúdacieho titulu“ [porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.4.2026, tiež rozhodnutia sp. zn. a ].

17. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nezaložil svoje zamietavé rozhodnutie na závere, že žalobcovia nepredložili konkrétne listiny (darovaciu zmluvu), od ktorej odvodzovali vlastníctvo predmetných pozemkov svojej právnej predchodkyne, neposudzoval zákonné podmienky vydržania prísne formalisticky z pohľadu formálneho nedostatku právneho úkonu (nadobúdacieho titulu), ani nevyžadoval od žalobcov predloženie písomných dôkazov o prevodoch vlastníckeho práva medzi ich právnymi predchodcami, ale právny záver o absencii dobromyseľnosti držby právnej predchodkyne J. B., K. J., ako základnej podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, súd vyvodil na základe súhrnného (komplexného) posúdenia a vyhodnotenia všetkých preukázaných relevantných skutkových okolností prípadu. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalobcov v odvolaní, že súd prvej inštancie „striktne trval na formálnych stránkach práva...“ alebo svojim rozhodnutím „poprel samotný zmysel právnej úpravy vydržania“. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným okolnostiam, za ktorých mala J. B., K. J., nar.

XX.X.XXXX (zomr. dňa XX.X.XXXX), nadobudnúť sporné nehnuteľnosti od svojho brata I. J. ml. v roku 1925 pred jeho odchodom do USA, ktorý ich mal predtým nadobudnúť neformálnym spôsobom od svojho otca I. J. st. (a ten mal nehnuteľnosti nadobudnúť od svojho otca C. J., podľa tvrdení žalobcov rovnako neformálnym spôsobom niekedy v minulosti), dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k správnym a presvedčivým skutkovým zisteniam a vyvodil správny záver, aj s poukazom na zásadu „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ [nikto nemôže previesť viac práv, než má sám] o nepreukázaní tvrdení žalobcov, že ich právna predchodkyňa nadobudla vlastnícke právo k označeným sporným nehnuteľnostiam, spoluvlastníckym podielom, resp. k podielom spoločných nehnuteľností podľa o pozemkových spoločenstvách, vydržaním a tieto by mali byť predmetom prejednania dedičstva.

18. Súd prvej inštancie správne tiež uzavrel, že k vydržaniu vlastníckeho práva u právnej predchodkyne žalobcov J. B., K. J., resp. jej predchodcov, nemohlo dôjsť aj z dôvodu nesplnenia (nepreukázania) podmienky uplynutia vydržacej doby potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam právneho predchodcu I. J. ml. (prípadne jeho oprávnenú držbu a vstup do držby) podľa názoru odvolacieho súdu nie je totiž možné spoľahlivo ustáliť bez preukázania (a tvrdenia) skutočnosti, kedy I. J. ml. a akým právnym titulom (pred údajným darovaním svojej sestre J. v roku 1925) nadobudol tieto nehnuteľnosti od svojho otca I. J. st. (pozemno-knižného spolu/vlastníka), resp. po akú dobu (a odkedy) bol ich oprávneným držiteľom [do doby, po ktorú má držiteľ vec v oprávnenej držbe, si môže započítať aj dobu oprávnenej držby svojho právneho predchodcu – pozn. odvolacieho súdu]. Odvolací súd taktiež poznamenáva v tejto súvislosti, že pri derivátnom nadobudnutí vlastníckeho práva (kedy nový vlastník odvodzuje svoje vlastnícke právo od skoršieho vlastníka) je plne prítomná zásada nemo plus iuris, keď nový vlastník nadobúda vlastnícke právo len za splnenia podmienky, že aj skorší vlastník bol vlastníkom veci. Žalobcovia pritom v konaní ani len netvrdili, kedy, za akých okolností a na základe akého právneho titulu [neplatného, prípadne len domnelého titulu, ktorý založil dobrú vieru držiteľa], mal nadobudnúť sporné nehnuteľnosti „neformálnym spôsobom“ I. J. ml. od svojho otca I. J. st. Súd prvej inštancie preto celkom dôvodne mal pochybnosti o tom, či J. B., K. J. v roku 1925 nadobudla nehnuteľnosti od vlastníka, resp. vstúpila do oprávnenej držby svojho predchodcu (brata I. J. ml.) a kedy jej uplynula (mala uplynúť) zákonom stanovená vydržacia doba potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k správnemu záveru, že žalobcovia sa podanou žalobou nedôvodne domáhajú určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke J. B., K. J..

19. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie žalobcov za neopodstatnené, pričom v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a jeho právnym posúdením prejednávanej veci a konštatujúc zároveň v súlade s aj správnosť dôvodov preskúmavaného rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje, odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietavom výroku vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, podľa ust. , potvrdil ako vecne správny.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa, na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolateľ má právo požiadať o právnu pomoc v dovolacom konaní Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).