Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 44 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (51)I. ÚS 482/2013
PDF · 378.42 KB
No categories available
I. ÚS 482/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. P. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 342/2012-441
z 20. marca 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. P. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 342/2012-441
z 20. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 342/2012-441 z 20. marca 2013
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. P. J. v
sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. P. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013
faxom doručená a 4. júla 2013 písomne doplnená sťažnosť Ing. P. J., B. (ďalej len
„sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 342/2012-441 z 20. marca 2013 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania
doručeným Okresnému súdu Bratislava III 14. júla 2008 domáhal určenia, že nehnuteľnosti
vedené na LV... patria do dedičstva po nebohom JUDr. A. J., narodenom..., zomrelom...,
naposledy bytom H. Návrh navrhovateľa smeroval proti D. M. ako odporcovi v 1. rade, Š.,
s. r. o., ako odporcovi v 2. rade a V., s. r. o., ako odporcovi v 3. rade.
Sťažovateľ uviedol, že je zákonným dedičom po svojom otcovi JUDr. A. J.
Svoj návrh odôvodnil tým, že kúpna zmluva, na základe ktorej bol povolený vklad
vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech odporcu v 1. rade a ktorá mala byť
uzavretá medzi otcom sťažovateľa a odporcom v 1. rade, je absolútne neplatná v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka. Bližšie dôvody sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti
tejto kúpnej zmluvy špecifikoval sťažovateľ vo svojom návrhu aj v priebehu konania.
Sťažovateľ ďalej svoj návrh odôvodnil tým, že odporca v 1. rade sa v dôsledku
absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy nemohol stať vlastníkom označených
nehnuteľností a následne nemohol previesť vlastnícke práva k niektorým z označených
nehnuteľností na odporcu v 3. rade a tento následne na odporcu v 2. rade, keďže každý
môže previesť na iného len toľko práv a povinností, koľkých je nositeľom on sám.
Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 1172/2008-380
zo 14. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa
a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcom. Okresný súd na odôvodnenie svojho
zamietavého výroku v uviedol:
«Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva nie je žalobou, ktorou by navrhovatelia mohli odstrániť
neistý stav navrhovateľov. Nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu podľa § 80
písm. c) O. s. p.
Z uvedeného návrhu na určenie, že tu je alebo nie je určitý právny vzťah alebo právo
prichádza do úvahy len vtedy, ak navrhovateľovi hrozí nebezpečenstvo porušenia práva
v určitej oblasti, pre ktoré má takýto výrok zároveň aj význam prejudiciálnej otázky.
Z týchto dôvodov zákon predpisuje navrhovateľovi povinnosť, aby preukázal naliehavý
právny záujem na takomto procesnom určení. To znamená, že návrh podaný v zmysle § 80
písm. c) O. s. p. má iba preventívny a nie represívny charakter. O naliehavý právny vzťah
alebo právo existuje bolo buď ohrozené právo navrhovateľov, alebo by sa ich právne
postavenie stalo neistým. Teda musí ísť buď o právny vzťah (právo) už existujúce aspoň
v dobe vydania rozhodnutia alebo o takú jeho procesnú príp. hmotnoprávnu situáciu,
v ktorej by objektívne už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, príp. pre svoje
neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.
Práve otázka naliehavého právneho záujmu robí v praxi nemalé interpretačné
problémy, podľa judikatúry určovacia žaloba je preventívneho charakteru a má miesto
jednak tam, kde jej pomocou môže eliminovať stav ohrozenia práva, či neistoty k právnemu
vzťahu a keď, zodpovedajúcej náprave nie je možné dospieť inak, jednak v prípadoch,
v ktorých určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu
príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriaci určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. Tieto funkcie určovacej žaloby
korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno
v konkrétnom prípade očakávať že určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý
právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery sa viažu nielen k žalobe
na určenie ako takej, ale taktiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa navrhovateľ
domáha.
Navrhovatelia v rámci žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, žiadali
ako otázku prejudiciálnu riešiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, uzavretej medzi
JUDr. A. J. a D. M., t. j. domáhali sa určenia, že táto zmluva je absolútne neplatným
právnym úkonom.
Je síce pravdou, že pri právnom úkone postihnutom absolútnou neplatnosťou nastáva
stav, ako keby tento úkon urobený nebol, avšak podstatnou skutočnosťou je to, že
k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v I., II., III. rade by
nedošlo a preto navrhovateľ nemá na danom určení naliehavý právny záujem, ktorý je
podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p.. Je potrebné zdôrazniť, že
ak právna otázka má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný
naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky (§ 80 písm. c) O. s. p.), ak sa
možno domáhať priamo určenia samotného práva, ku ktorému predbežná otázka smeruje.
Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy
treba vychádzať z ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností,
podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu
o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo
dotknuté ďalšou právnou zmenou. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu
podľa navrhovateľa na určení troch vzájomne súvisiacich zmlúv je potrebné posúdiť, či
rozhodnutím o takomto návrhu by sa odstránila neistota v právnom postavení navrhovateľa.
Podľa názoru súdu by sa vyhovením návrhu navrhovateľa neodstránil stav objektívnej
právnej neistoty medzi účastníkmi, pretože na základe vyhovujúceho rozsudku súdu (v rámci
ktorého žiadal právne posúdiť otázku neplatnosti zmlúv) by nemohlo dôjsť k zápisu
vlastníckeho práva navrhovateľa, prípadne k obnoveniu pôvodných zápisov, keďže v danom
prípade boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím ďalších nadväzujúcich
zmlúv a smrťou predávajúceho (účastníka prvej zmluvy.) (rozsudok Krajského súdu
v Bratislave 2Co 162/2010).
Jediným prostriedkom na odstránenie neistého postavenia navrhovateľa je žaloba
o určenie vlastníckeho práva, v rámci konania, v ktorej by bola posúdená platnosť
uzavretých zmlúv a na základe ktorej by mohlo prísť v prípade kladného rozhodnutia o veci
k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Podľa § 7 ods. 3 Zákona 162/1995 Z. z. (o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996
do 31. 12. 2001 Kataster obsahuje tieto údaje:
c) údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch
nehnuteľností (ďalej len „vlastník“) a o iných osobách oprávnených z práv
k nehnuteľnostiam (ďalej len „iná oprávnená osoba“), ako aj údaje o skutočnostiach
súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam Zákona 162/1995 Z. z. (o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného
od 24. 7. 1996 do 31. 12. 2001.
Podľa § 70 ods. 1 citovaného zákona – Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak.
Podľa § 28 citovaného zákona:
(1) Práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv alebo z dohôd, ako aj práva k
nehnuteľnostiam zo zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti uvedené v § 1 ods. 1 sa
zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú
vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.
(3) Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia
katastrálneho úradu o jeho povolení.
Vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia
katastrálneho úradu.
Podľa § 31 ods. 1 Zákona 162/1995 Z. z. (o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996
do 31. 12. 2001 Katastrálny úrad preskúma platnosť zmluvy, dohody, prípadne
zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti, a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať
s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či
sú dostatočne určite a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať
s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.
Ak sú podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolí; inak návrh
zamietne.
Ak písomné vyhotovenie zmluvy, dohody alebo zakladateľskej listiny obchodnej
spoločnosti, verejnej listiny alebo inej listiny obsahuje chyby v písaní alebo počítaní alebo
iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo neurčité, prípadne ak
neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, katastrálny úrad ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu,
kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu
na opravu, prípadne na doplnenie.
V súlade s platnou judikatúrou R 42/1974: V období medzi nadobudnutím dedičstva
(§ 460 O. z.) a potvrdením dedičstva (§ 482 a 483 O. z.) sú z právnych úkonov týkajúcich sa
vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci dedičia
poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ neodmietli, spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel
pritom vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach a povinnostiach
týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva.
R 33/1994: Ak dôjde v osobe niektorého účastníka k právnemu nástupníctvu, právny
nástupca vstupuje do práv a záväzkov doterajšieho účastníka. Súd skonštatuje, že došlo
k zmene, o tejto nerozhoduje a k nej nie je potrebný súhlas ostatných účastníkov.
Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia...»
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol:
„Rozhodnutie súdu odporuje zákonu z dôvodu, že súd nesprávne hodnotí vykonané
dokazovanie a zjavne účelovo zamieňa čo je petitom žaloby. Súd nesprávne posudzuje, aké
následky sú spojené s petitom podanej žaloby a účelovo sa snaží vzbudiť dojem, že toto
rozhodnutie by malo ovplyvňovať obnovenie vlastníckeho vzťahu žalobcu v katastri
nehnuteľností. Na základe týchto nesprávnych názorov súd nesprávne posudzuje právny
záujem na podaní takejto žaloby a právnom záujme na riešení predbežných otázok.
Petitom žaloby je určenie, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria
do dedičstva po zomrel JUDr. A. J. Súd v prípade vyhovenia takejto žalobe nerozhoduje o
tom, že žalobca je vlastníkom týchto nehnuteľnosti a rovnako nerozhoduje o tom, či kúpne
zmluvy, na základe ktorých, mali žalovaní v 1. až 3. rade nadobúdať tieto nehnuteľnosti sú
platné alebo nie ako to uvádza súd v dôvodoch rozsudku...
Súd si zrejme dôsledne neprečítal rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 26/2007
zo dňa 16. 12. 2008, ktorý je založený na čl. 227 – 230...
Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj jeho celkovej doterajšej
rozhodovacej praxe, celkom jednoznačne vyplýva, že dedič má vždy naliehavý právny
záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Názor prvostupňového
súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na takomto určení v prípade, že pôvodné
zápisy v katastri nehnuteľností boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím
ďalších nadväzujúcich zmlúv a smrťou predávajúceho (účastníka prvej zmluvy), vo svetle
uvedenej judikatúry neobstojí. S týmito zmenami totiž musel pri vydávaní svojich rozhodnutí
Najvyšší súd SR rátať, keďže k týmto zmenám musí už z princípu veci prísť (a v daných
konaniach aj prišlo) vždy – inak by nebolo vôbec potrebné o žalobe na určenie, že určitá
vec patrí do dedičstva vôbec rozhodovať.
Je len logické, že ak má súd rozhodnúť o petite uvedenom v žalobe, ako predbežné
otázky musí riešiť, či kúpne zmluvy, ktoré boli uzavreté v súvislosti so spornými
nehnuteľnosťami, a na základe ktorých mali nadobudnúť vlastníctvo žalovaní v 1. a – 3.
rade sú platné alebo nie. Vyriešenie týchto otázok nie je obsahom výroku rozsudku ale ich
riešenie je rozpísané v dôvodoch rozsudku. Dôvody rozsudku nemôžu byť podkladom pre
vykonávanie nejakých záznamov v katastri nehnuteľnosti a tak poukazovanie súdu na § 34
ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. je právne irelevantné...“
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa a zrušil a vrátil na ďalšie
konanie vo výroku o trovách konania. Krajský súd na odôvodnenie svojho potvrdzujúceho
výroku uviedol:
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva z dôvodu, že žaloba o ručenie, že nehnuteľnosť patrí
do dedičstva nie je žalobou, ktorou by navrhovateľ mohol odstrániť neistý stav
a k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v 1., 2. a 3. rade by
nedošlo v prípade vyhovenia návrhu súdom a preto navrhovateľ nemá v navrhovanom
určení naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 80
písm. c) O. s. p. Súd konštatoval, že jediným prostriedkom na odstránenie neistého
postavenia navrhovateľa je žaloba o určenie vlastníckeho práva, na základe ktorej by bola
posúdená platnosť predmetných zmlúv a v prípade kladného rozhodnutia by mohlo dôjsť
k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah, alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Základnou podmienkou dôvodnosti a úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm.
c) O. s. p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a teda
právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť naliehavý a posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.
Navrhovateľ musí tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol
v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu možno odôvodňovať
skutočnosťami, že odporcom je popieraná existencia, prípadne neexistencia práva,
či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi
účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty,
medzi účastníkmi existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho
postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; trvá
potreba odstránenia tejto neistoty, prípadne ohrozenia práva alebo právneho vzťahu).
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je preto potrebné, aby naliehavý záujem existoval nielen
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.
V zmysle § 80 písm. c) O. s. p. za určovaciu žalobu je možné považovať aj návrh
na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia, či neexistencia
práva, resp. právneho vzťahu. Ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť v takomto prípade len
predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe
daný naliehavý právny záujem. Treba zdôrazniť, že naliehavý právny záujem je daný
na samotnom určení práva, pretože určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že
účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo, že nie je
nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť
na základe inej právnej skutočnosti, alebo ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Preto ak
súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, takýmto deklaratórnym
súdnym rozhodnutím sa neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou
otázka, komu nehnuteľnosť patrí.
Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd nesprávne zhodnotil vykonané
dokazovanie a zjavne účelovo zamieňal, čo je petitom žaloby. Je potrebné zdôrazniť, že
ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p. a to skúmanie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, je procesným ustanovením a úlohou súdu prvého stupňa nie je
zaoberať sa dokazovaním a skúmaním dôvodnosti nároku vo veci samej, čo je pri zisťovaní
procesných podmienok v zmysle tohto ustanovenia neprípustné, keď súd dospeje k záveru,
že nie je daný naliehavý právny záujem, preto uvedená námietka odvolateľa nie je dôvodná.
Petit návrhu vyplýva zo samotného návrhu na začatie konania a preto nie je možné sa
stotožniť s názorom navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd zamieňa, čo je petitom
žaloby. Odvolateľ správne poukazuje v odvolaní na to, že petitom žaloby je určenie, že
nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria do dedičstva po JUDr. A. J. a konštatuje, že súd
v prípade vyhovenia takejto žalobe nerozhoduje o tom, že žalobca je vlastníkom
predmetných nehnuteľností a rovnako nerozhoduje o tom, či kúpne zmluvy, na základe
ktorých žalovaní nadobudli predmetné nehnuteľnosti sú platné, alebo nie. S takýmto
konštatovaním je možné sa stotožniť a preto pokiaľ súd rozhoduje iba na základe podanej
žaloby o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, správne súd prvého stupňa dospel
k záveru, že v prípade vyhovenia žalobe s navrhovaným petitom sa právne postavenie
navrhovateľa nezmení a nebude odstránený neistý stav navrhovateľa.
V zmysle podaného návrhu navrhovateľ tvrdí, že ako vlastníci predmetných
nehnuteľností sú v súčasnosti vedení v katastri nehnuteľností odporcovia v 1. až 3. rade. Ich
vlastnícke právo však bolo zapísané na základe neplatných kúpnych zmlúv. Odporca
v 1. rade sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností a to ani za predpokladu, že kataster
nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy povolil vklad vlastníckeho práva pre odporcu
v 1. rade a odporca v 1. rade následne nemohol previesť vlastnícke práva
k nehnuteľnostiam na odporcu v 3. rade a následne odporca v 3. rade nemohol previesť
vlastnícke právo na odporcu v 2. rade, nakoľko každý môže previesť na iného len toľko práv
a povinností, koľko sám má.
Je potrebné sa stotožniť s vyjadrením odporcu v 1. rade, že rozhodnutím o tom, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva, ako požaduje navrhovateľ, nemožno prejudikovať
platnosť troch kúpnych zmlúv a tiež s námietkami odporcov ohľadne nedostatku
naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení, keď jeho právne
postavenie sa tým nijako nezmení. Nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že poručiteľ
zomrel dňa 25. 05. 2000 a sám navrhovateľ v podanom návrhu zdôraznil, že predmetné
nehnuteľnosti boli následne prevedené a to odporca v 3. rade nadobudol nehnuteľnosť
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 08. 2005 a odporca v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou zo dňa 26. 06. 2007. Za daného stavu preto súd prvého stupňa správne
dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva. Je potrebné pripomenúť, že v konaniach, v ktorých sa
dedič domáha určenia, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto
konaniach ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom predmetnej veci.
Požadované určenie sa vzťahuje na obdobie ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré
nastali po tomto dni nemajú vplyv na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe
s požadovaným určením a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ohľadne
konkrétneho majetku poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je
v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti,
s ktorými spája právny poriadok vznik vlastníckeho práva niekoho iného. V konaní,
v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie
skutočnosti právne bezvýznamné.
V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2.
rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie
sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je
možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej
žaloby. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že je zákonným dedičom po jeho otcovi
JUDr. A. J., nar..., ktorý zomrel dňa... a vlastníctvo odporcov bolo zapísané na základe
neplatných kúpnych zmlúv. Ako bolo už uvedené, v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej
uvedené určenie, navrhovateľ ako dedič nenadobúda právo vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam a prípadné rozhodnutie o dedičstve nepotvrdzuje, že navrhovateľ ako
dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po dni 25. 05. 2000 nastali právne
skutočnosti, ktoré nie je možné v tomto konaní zohľadniť, pretože nastali až po smrti
poručiteľa.
Súd prvého stupňa preto správne dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo veci podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd okrem uvedeného považuje za potrebné uviesť, že zákonom č. 255/2001
Z. z. bolo novelizované znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon),
podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu
o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo
dotknuté ďalšou právnou zmenou. Uvedené ustanovenie má riešiť postup správneho orgánu
pri zápise záznamovej listiny, ktorou je rozsudok súdu o neplatnosti právneho úkonu
a zároveň rozsudok súdu o určení vlastníctva absentuje. V takomto prípade, ak toto právo
bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť, komu patrí vlastnícke právo.
Zistenie, že práva k príslušnej nehnuteľnosti, pre ktorú sa vedie spor o neplatnosť prevodu
nehnuteľnosti sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2
Katastrálneho zákona, znamená zistenie, že rozsudok súdu o určení neplatnosti právneho
úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností. Naliehavý
právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. v takomto prípade
bude chýbať a tento nedostatok predstavuje dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť
a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu...“
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ aj v rámci ústavnej sťažnosti považuje úvodom za potrebné opätovne
(ako to urobil už v konaniach pred všeobecnými súdmi) zdôrazniť, že podanou žalobou sa
nedomáha určenia, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností.
Sťažovateľ sa naopak domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi.
Hoci judikatúra pripúšťa v rozhodovacej praxi oba petity ako správne a prípustné,
nemožno ich obsahovo stotožniť, ako to robí odvolací súd... Podstatný rozdiel medzi oboma
petitmi spočíva v okamihu, ku ktorému súd určuje existenciu práva či právneho vzťahu.
V prípade určenia, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa, je
rozhodujúcim dňom pre posúdenie oprávnenosti žaloby deň smrti poručiteľa. Táto
skutočnosť napokon priamo vyplýva zo znenia určovacieho petitu.
Avšak v prípade určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je
rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd si síce musí predbežne určiť, či
nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti poručiteľovi, avšak s týmto zistením sa nemôže uspokojiť,
medzičasom totiž mohlo dôjsť napríklad k vydržaniu či iným právnym skutočnostiam, ktoré
spôsobili, že nehnuteľnosti v čase vyhlásenia rozsudku už do dedičstva po poručiteľovi
nepatria. Súd musí potom ďalej skúmať neskoršie právne vzťahy, a to až po súčasný stav.
Vzhľadom k uvedenej skutočnosti je potom práve takýto určovací petit aj vhodnejší,
keďže prispieva k stabilnejšiemu určeniu právnych vzťahov a predchádza ďalším zbytočným
sporom.
Nie je preto pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že v predmetnom konaní nemohla
byť posudzovaná platnosť neskorších prevodných zmlúv (uzatvorených po smrti poručiteľa)
a že preto nemôže ani dôjsť k takej deklarácii existencie hmotnoprávnych vzťahov, ktorá by
mohla mať vplyv na práva a povinnosti navrhovateľa. Naopak, v prípade existencie
rozsudku s takýmto určením môžu dedičia (po poručiteľovi v danom prípade je jediným
dedičom navrhovateľ) začať dodatočné dedičské konanie a predmetné nehnuteľnosti
predediť.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len
na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu
ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo
po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez
návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri
pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení
dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti
poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania
právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca), tu teda nemôže byť istota,
s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom
a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí
dedičia. Preto nie je v danom prípade prípustný petit o určenie vlastníctva navrhovateľa
k predmetným nehnuteľnostiam. Bez právoplatného dedičského rozhodnutia totiž nemožno
vydať ani rozhodnutie o určení vlastníckeho práva (ak malo byť nadobudnuté dedením).
Tento záver napokon potvrdzuje aj judikatúra, keď napríklad Najvyšší súd ČR vo svojom
rozhodnutí č. k. 30 Cdo 51/2007 konštatuje, že „ani jediný dědic se nemůže s úspěchem
domáhal žalobou podle § 80 písm. c) o. s. ř. určení, že je vlastníkem věci náležející
do dědictví, pokud tato věc nebyla předmětem řízení o dědictví a ohledně této věci mu
nebylo potvrzeno nabytí vlastnictví“.
Za daného stavu, kedy neprichádza do úvahy petit o určenie vlastníckeho práva
a podľa súdu nemá prichádzať v úvahu ani petit o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva (a ani petit o určenie, že nehnuteľnosti boli ku dňu smrti vo vlastníctve
poručiteľa, keďže tento petit súd stotožňuje s petitom o určení dedičstva), by nastal stav,
kedy navrhovateľ nemá zákonné právne prostriedky ako sa domôcť svojich práv (a tieto
nezanikli v dôsledku preklúzie ani neoslabili v dôsledku premlčania). Takýto stav je ale
v právnom štáte neprípustný a je v príkrom rozpore s jeho zásadami a s ústavou
a medzinárodnými dohovormi garantovanými právami.
Pochybenie odvolacieho súdu je o to zarážajúcejšie, že je v príkrom rozpore
s ustálenou, dlhodobou a jednotnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V tejto súvislosti
navrhovateľ dáva do pozornosti napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo 26/2007 zo dňa
16. 12. 2008, ktorý bol v priebehu konania založený aj do súdneho spisu (čl. 227 – 230).
Na strane 5 uvedeného rozsudku NS SR (v spise č. l. 229) je uvedené, že „Najvyšší súd SR
v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (porovnaj k tomu napr. rozsudky
Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2008 sp. zn. 3Cdo 44/2008, z 30. 06. 2008
sp. zn. 5Cdo 147/2007, z 29. januára 2008 sp. zn. 1Cdo 43/2007, z 26. júla 2007
sp. zn. 3Cdo 25/2007) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že
konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým
návrhom sa môže v sporovom konaní takého určenia domáhať ten, kto je dedičom
poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom) prípadne jeho právnym nástupcom,
voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom)“.
V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd ďalej uvádza (str. 6), že „výrok rozsudku,
ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi,
plne rešpektuje úpravu zakotvenú v § 80 písm. c/ O. s. p. (porovnaj dikciu tohto
ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej
podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu
v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre
rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“.
Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj jeho celkovej doterajšej
rozhodovacej praxe, celkom jednoznačne vyplýva, že dedič má vždy naliehavý právny
záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Názor súdu
v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí o neexistencii naliehavého právneho záujmu
na takomto určení vo svetle uvedenej judikatúry neobstojí.
V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že súd sa vo svojom rozhodnutí s existenciou
ustálenej judikatúry a právnych záverov v nej obsiahnutých týkajúcich sa rozhodujúcej
otázky nijako argumentačne nevysporiadal. Navyše, súd ustálenú rozhodovaciu prax,
napriek jej nespornej existencii (viď odkazy vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR na hneď
niekoľko ďalších rozhodnutí), vo svojom rozhodnutí celkom ignoroval, teda nielen, že
neuviedol, prečo judikatúru nemožno na daný prípad použiť, prípadne prečo sú právne
závery uvedené v judikatúre nesprávne, ale túto judikatúru ani len nespomenul. Táto
skutočnosť je o to zarážajúcejšia, že predmetné rozhodnutia NS SR boli súdu do spisu
priamo doložené...
Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že prípadný odklon nižších súdov od ustálenej
judikatúry musí voči tejto judikatúre nielen byť výslovne argumentačne vymedzený ale musí
aj obstáť. V danom prípade nebol naplnený ani jeden z týchto znakov. Odvolací súd
v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nielen, že existenciu judikatúry ignoroval, nijako jej
závery nespochybnil, hoci rozhodol na základe záveroch úplne opačných, ale najmä, ako
bolo uvedené vyššie, tieto závery odvolacieho súdu sú nesprávne. Možno dokonca
konštatovať, že popierajú účel a význam dotknutých zákonných ustanovení, ale aj ochrany
vlastníckeho práva garantovaného v čl. 20 Ústavy SR. Preto v danom prípade možno
hovoriť o svojvôli na strane odvolacieho súdu nielen pre nedostatočné odôvodnenie
vo vzťahu k judikatúre, ale aj v dôsledku arbitrárnej aplikácie zákonných ustanovení
(I. ÚS 48/02).
So zreteľom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady
právnej istoty a teda aj práva na spravodlivý proces ako takého.
Pre úplnosť navrhovateľ poukazuje aj na ďalšie pochybenie odvolacieho súdu,
z ktorého je zrejmé, že súd zrejme v dôsledku prílišnej vyťaženosti nevenoval
prejednávanému prípadu dostatočnú pozornosť a vec posúdil unáhlene a v rozpore
so znením právnych predpisov.
Odvolací súd na potvrdenie svojho právneho záveru o neexistencii naliehavého
právneho záujmu na strane navrhovateľa totiž poukazuje na zákon č. 255/2001 Z. z., ktorým
„bolo novelizované znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon),
podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu
o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo
dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Súd k tomu ďalej uvádza, že „uvedené ustanovenie má
riešiť postup správneho orgánu pri zápise záznamovej listiny, ktorou je rozsudok súdu
o neplatnosti právneho úkonu a zároveň rozsudok súdu o určení vlastníctva absentuje.
V takomto prípade, ak toto právo bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť,
komu patrí vlastnícke právo“.
Súd síce správne konštatuje, že v roku 2001 došlo k novelizácii spomínaného
ustanovenia § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb., avšak opomína, že s účinnosťou k 15. 10.
2008 bolo predmetné ustanovenie opätovne novelizované (zák. č. 384/2008 Z. z.) a jeho od
vtedy platné znenie je nasledovné: „ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo
neplatnosti dobrovoľnej dražby, 10ea) správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym
úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo
dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa
táto právna zmena týka.“
Z citovaného znenia ust. § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., platného a účinného
ku dňu vyhlásenia rozsudku (tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu) a skutočnosti, že
predmetný rozsudok by bol záväzný aj pre nadobúdateľov sporných práv, nakoľko všetci
neskorší nadobúdatelia sú účastníkmi súdneho konania (§ 159 ods. 2 O. s. p.), je zrejmé, že
argumentácia odvolacieho súdu je bez opory v zákonných ustanoveniach aj v tomto
prípade.
Uvedené platí o to viac, že na základe rozhodnutia o tom, či určité nehnuteľnosti
patria do dedičstva, sa žiadne zmeny v katastri nevykonávajú z princípu (bez ohľadu
na znenie § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z.), ale v zmysle ust. § 71 ods. 3 zák. č. 162/1995
Z. z. sa údaje o odporcoch ako o vlastníkoch sporných nehnuteľností nebudú používať...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vydal nález o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 20. marca 2013 č. k. 2Co 342/2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie“.
Zároveň si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom
„ktoré v súčasnosti pozostávajú z trov za právne zastúpenie advokátom vo výške 331,13 €
(2 úkony á 130,16 € +2 x paušál á 7,81 € + DPH 20 % 55,19 €)“.
Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením
č. k. I. ÚS 482/2013-15 zo 7. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu
podaním sp. zn. Spr. 3416/13 z 1. októbra 2013 a uviedol:
„Prípisom zo dňa 16. 09. 2013 som požiadal JUDr. Máriu Hajdínovú, predsedníčku
senátu 2Co Krajského súdu v Bratislave, o vyjadrenie k sťažnosti vo veci
sp. zn. 2Co 342/2012; požadované vyjadrenie mi bolo doručené dňa 27. 09. 2013.
JUDr. Mária Hajdínová vo svojom vyjadrení na úvod uviedla, že referujúcim sudcom
a zároveň predsedníčkou senátu v danej veci bola JUDr. Darina Kriváňová, ktorá
v súčasnosti čerpá dovolenku.
Vo svojom vyjadrení menovaná predsedníčka senátu uviedla, že podstatou nároku
navrhovateľa Ing. P. J. v prejednávanej veci (podanej na súde prvého stupňa dňa 14. 07.
2008) je to, že nehnuteľnosti vedené pre Obec a katastrálne územie B. v LV..., pre
katastrálne územie H. v LV... patria do dedičstva po poručiteľovi JUDr. A. J., zomrel dňa...,
keď predtým súd vyslovil absolútnu neplatnosť právnych úkonov – kúpnej zmluvy zo dňa 16.
12. 1998, uzavretej medzi JUDr. A. J. ako predávajúcim a odporcom v I. rade D. M. ako
kupujúcim (vklad vlastníckeho práva bol povolený za života predávajúceho) a následne
kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa odporcovia v II., III. rade stali v neskoršom období
vlastníkom daných nehnuteľností z dôvodu, že kúpna zmluva z roku 1998 je absolútne
neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pretože nebola uvedená štátna
príslušnosť odporcu, prevádzané nehnuteľnosti neboli ocenené podľa BPEJ-OÚ, odbor
pozemkový, poľnohospodárstva a lesného a vodného hospodárstva, že kúpna zmluva bola
prepracovaná, že predávajúci nesplnomocnil JUDr. V. na úkony v súvislosti k uzavretím
kúpnej zmluvy.
Tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé vyvolať absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Ako z vykonaného dokazovania vyplýva, jednoznačnou vôľou predávajúceho JUDr. A. J.
bolo predať dané nehnuteľnosti odporcovi v I. rade, s kupujúcim sa dohodol na kúpnej
cene, peniaze boli predávajúcemu aj vyplatené. Skutočnosť, že v kúpnej zmluve boli
vykonané zmeny, stalo sa tak za súčinnosti predávajúceho aj kupujúceho; opak v konaní
preukázaný nebol. Ak by dané skutočnosti boli spôsobilé vyvolať relatívnu neplatnosť
daného právneho úkonu, bolo potrebné prihliadnuť k námietke odporcu v tom, že pre
vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu navrhovateľovi uplynula premlčacia
doba. Už len za tohto stavu potom bolo treba uviesť, že navrhovateľ neuniesol svoje
dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že vo veci nepreukázal naliehavý právny záujem podľa
ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p.
V podrobnostiach predsedníčka senátu ďalej odkazuje na rozsudok odvolacieho
súdu.
JUDr. Mária Hajdínová zdôraznila, že vklad vlastníckeho práva v prospech
nadobúdateľa bol povolený za života predávajúceho JUDr. A. J., že jeho jednoznačnou
vôľou bolo nehnuteľnosti predať, so svojím vlastníctvom nakladal v súlade so zákonom, po
uzavretí kúpnej zmluvy sa nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti; nikto nenamietal, že by
odporca v I. rade ako kupujúci nadobudol majetok v rozpore s právnym poriadkom,
nezákonným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Co 342/2012-441, zo dňa 20. 03. 2013
neporušil práva navrhovateľa, osobitne ním vytýkané práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. I Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...“
Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k stanovisku
krajského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 21. októbra 2013.
Krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že
netrvajú na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny aj právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného
výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo
právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto
súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný
uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú
rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska
požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd
v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé
a ústavne akceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne nekonformné.
V súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra 2010 publikovaným aj
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 3/2011 „V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí
do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto
veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré
nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.“. V citovanom uznesení
sa konkrétne uvádza: „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že
tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o
posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu
vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv
na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie
a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje
rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci.
Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny
poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom
sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto
(neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“
Krajský súd v namietanom rozsudku v súlade s už citovanou judikatúrou najvyššieho
súdu správne konštatoval, že „v konaniach, v ktorých sa dedič domáha určenia, že
konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto konaniach ide o posúdenie, či
poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom predmetnej veci. Požadované určenie sa vzťahuje na
obdobie ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni nemajú vplyv
na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe s požadovaným určením a vec je následne
prejednaná v konaní o dedičstve ohľadne konkrétneho majetku poručiteľa, nepotvrdzuje
rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po smrti
poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými spája právny poriadok vznik
vlastníckeho práva niekoho iného. V konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase
smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné...
V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2.
rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie
sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je
možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej
žaloby...
v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej uvedené určenie, navrhovateľ ako dedič
nenadobúda právo vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a prípadné rozhodnutie
o dedičstve nepotvrdzuje, že navrhovateľ ako dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože
po dni 25. 05. 2000 nastali právne skutočnosti, ktoré nie je možné v tomto konaní zohľadniť,
pretože nastali až po smrti poručiteľa...“.
Z uvedeného nesporne vyplýva, že okresný súd v prípade meritórneho posúdenia
návrhu mohol v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov,
ku ktorým došlo do smrti poručiteľa, a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol
vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa.
Krajský súd však dospel k ústavne nekonformnému a reštriktívnemu výkladu
splnenia podmienky danosti naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi.
Podľa názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého
krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia,
že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať zmenu v zápise vlastníkov
spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou zmeny
právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení, a tým vylučuje danosť jeho
naliehavého právneho záujmu na takomto určení.
Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku dňu
smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise
vlastníkov v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym
spôsobom nezmení právne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie
existencie vlastníctva právneho predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže
zmeniť právne postavenie sťažovateľa, keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho
návrhu mu umožní uplatnenie svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo
sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver
by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde k právnym
úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu
jeho smrti.
Pokiaľ podľa okresného súdu k zmene právneho postavenia sťažovateľa spočívajúcej
v prípadnom zápise jeho vlastníctva v katastri nehnuteľnosti môže viesť jedine žaloba
o určenie jeho vlastníckeho práva (ktorá by umožňovala aj prejudiciálny prieskum platnosti
úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa), uvedenému je nutné prisvedčiť. Avšak práve
predpokladom aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie takéhoto návrhu je meritórne
posúdenie vlastníctva jeho predchodcu v namietanom konaní a osvedčenie nadobudnutia
vlastníctva sťažovateľom v nesporovom dedičskom konaní, ktoré nemôže subsumovať
všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva.
Ústavný súd preto konštatuje, že z ústavného hľadiska je neakceptovateľný právny
názor vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého nedostatok
právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný
tým, že po úmrtí poručiteľa došlo k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých bol
prevod vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu
smrti do vlastníctva poručiteľa, žiadnym spôsobom nemôže byť dotknuté právne postavenie
jeho dediča (navrhovateľa), keďže takéto určenie nemôže viesť k zmene zápisu vlastníkov
označených nehnuteľností v katastri nehnuteľností, resp. k zápisu poručiteľa či
navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľností.
V závere je potrebné uviesť, že samotná argumentácia krajského súdu vo vyjadrení
k sťažnosti je rozporná, keď závery o neexistencii právneho záujmu sťažovateľa na určení,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva, odôvodňuje meritórnymi závermi (o platnosti kúpnej
zmluvy uzavretej poručiteľom, pričom meritórne posudzovanie veci v napadnutom
rozsudku odmietol práve pre svoj záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je
rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto
rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2
v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom
ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ nežiadal priznať
finančné zadosťučinenie, a preto ústavný súd viazaný sťažnosťou sťažovateľa o takomto
nároku ani nerozhodoval.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2013 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 1/6 z výpočtového základu zo sumy 781 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný
paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 275,94 €. Odmena za poskytnuté právne
služby v konaní pred ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát
sťažovateľa je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 331,13 € (275,94 € plus 20 % daň
z pridanej hodnoty zo sumy 275,94 €, t. j. plus 55,188 € = 331,13 €).
Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 21. októbra 2013
nevyhodnotil ústavný súd podľa jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci
samej, preto odmenu zaň nepriznal.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013