Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 482/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. P. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -441

z 20. marca 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. P. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -441

z 20. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -441 z 20. marca 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. P. J. v

sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. P. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013

faxom doručená a 4. júla 2013 písomne doplnená sťažnosť Ing. P. J., B. (ďalej len

„sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -441 z 20. marca 2013 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

doručeným Okresnému súdu Bratislava III 14. júla 2008 domáhal určenia, že nehnuteľnosti

vedené na LV... patria do dedičstva po nebohom JUDr. A. J., narodenom..., zomrelom...,

naposledy bytom H. Návrh navrhovateľa smeroval proti D. M. ako odporcovi v 1. rade, Š.,

s. r. o., ako odporcovi v 2. rade a V., s. r. o., ako odporcovi v 3. rade.

Sťažovateľ uviedol, že je zákonným dedičom po svojom otcovi JUDr. A. J.

Svoj návrh odôvodnil tým, že kúpna zmluva, na základe ktorej bol povolený vklad

vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech odporcu v 1. rade a ktorá mala byť

uzavretá medzi otcom sťažovateľa a odporcom v 1. rade, je absolútne neplatná v zmysle

. Bližšie dôvody sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti

tejto kúpnej zmluvy špecifikoval sťažovateľ vo svojom návrhu aj v priebehu konania.

Sťažovateľ ďalej svoj návrh odôvodnil tým, že odporca v 1. rade sa v dôsledku

absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy nemohol stať vlastníkom označených

nehnuteľností a následne nemohol previesť vlastnícke práva k niektorým z označených

nehnuteľností na odporcu v 3. rade a tento následne na odporcu v 2. rade, keďže každý

môže previesť na iného len toľko práv a povinností, koľkých je nositeľom on sám.

Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -380

zo 14. marca 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa

a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcom. Okresný súd na odôvodnenie svojho

zamietavého výroku v uviedol:

«Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba o určenie, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva nie je žalobou, ktorou by navrhovatelia mohli odstrániť

neistý stav navrhovateľov. Nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu podľa § 80

písm. c)

Z uvedeného návrhu na určenie, že tu je alebo nie je určitý právny vzťah alebo právo

prichádza do úvahy len vtedy, ak navrhovateľovi hrozí nebezpečenstvo porušenia práva

v určitej oblasti, pre ktoré má takýto výrok zároveň aj význam prejudiciálnej otázky.

Z týchto dôvodov zákon predpisuje navrhovateľovi povinnosť, aby preukázal naliehavý

právny záujem na takomto procesnom určení. To znamená, že návrh podaný v zmysle § 80

písm. c) má iba preventívny a nie represívny charakter. O naliehavý právny vzťah

alebo právo existuje bolo buď ohrozené právo navrhovateľov, alebo by sa ich právne

postavenie stalo neistým. Teda musí ísť buď o právny vzťah (právo) už existujúce aspoň

v dobe vydania rozhodnutia alebo o takú jeho procesnú príp. hmotnoprávnu situáciu,

v ktorej by objektívne už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, príp. pre svoje

neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.

Práve otázka naliehavého právneho záujmu robí v praxi nemalé interpretačné

problémy, podľa judikatúry určovacia žaloba je preventívneho charakteru a má miesto

jednak tam, kde jej pomocou môže eliminovať stav ohrozenia práva, či neistoty k právnemu

vzťahu a keď, zodpovedajúcej náprave nie je možné dospieť inak, jednak v prípadoch,

v ktorých určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu

príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriaci určitý

právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. Tieto funkcie určovacej žaloby

korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno

v konkrétnom prípade očakávať že určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý

právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery sa viažu nielen k žalobe

na určenie ako takej, ale taktiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa navrhovateľ

domáha.

Navrhovatelia v rámci žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, žiadali

ako otázku prejudiciálnu riešiť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, uzavretej medzi

JUDr. A. J. a D. M., t. j. domáhali sa určenia, že táto zmluva je absolútne neplatným

právnym úkonom.

Je síce pravdou, že pri právnom úkone postihnutom absolútnou neplatnosťou nastáva

stav, ako keby tento úkon urobený nebol, avšak podstatnou skutočnosťou je to, že

k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v I., II., III. rade by

nedošlo a preto navrhovateľ nemá na danom určení naliehavý právny záujem, ktorý je

podmienkou každej určovacej žaloby podľa . Je potrebné zdôrazniť, že

ak právna otázka má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný

naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky ( ), ak sa

možno domáhať priamo určenia samotného práva, ku ktorému predbežná otázka smeruje.

Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy

treba vychádzať z ustanovenia o katastri nehnuteľností,

podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu

o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu

podľa navrhovateľa na určení troch vzájomne súvisiacich zmlúv je potrebné posúdiť, či

rozhodnutím o takomto návrhu by sa odstránila neistota v právnom postavení navrhovateľa.

Podľa názoru súdu by sa vyhovením návrhu navrhovateľa neodstránil stav objektívnej

právnej neistoty medzi účastníkmi, pretože na základe vyhovujúceho rozsudku súdu (v rámci

ktorého žiadal právne posúdiť otázku neplatnosti zmlúv) by nemohlo dôjsť k zápisu

vlastníckeho práva navrhovateľa, prípadne k obnoveniu pôvodných zápisov, keďže v danom

prípade boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím ďalších nadväzujúcich

zmlúv a smrťou predávajúceho (účastníka prvej zmluvy.) (rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ).

Jediným prostriedkom na odstránenie neistého postavenia navrhovateľa je žaloba

o určenie vlastníckeho práva, v rámci konania, v ktorej by bola posúdená platnosť

uzavretých zmlúv a na základe ktorej by mohlo prísť v prípade kladného rozhodnutia o veci

k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa Zákona (o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996

do 31. 12. 2001 Kataster obsahuje tieto údaje:

c) údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch

nehnuteľností (ďalej len „vlastník“) a o iných osobách oprávnených z práv

k nehnuteľnostiam (ďalej len „iná oprávnená osoba“), ako aj údaje o skutočnostiach

súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam Zákona (o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného

od 24. 7. 1996 do 31. 12. 2001.

Podľa § 70 ods. 1 citovaného zákona – Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné,

ak sa nepreukáže opak.

Podľa § 28 citovaného zákona:

(1) Práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv alebo z dohôd, ako aj práva k

nehnuteľnostiam zo zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti uvedené v § 1 ods. 1 sa

zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú

vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

(3) Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia

katastrálneho úradu o jeho povolení.

Vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia

katastrálneho úradu.

Podľa Zákona (o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996

do 31. 12. 2001 Katastrálny úrad preskúma platnosť zmluvy, dohody, prípadne

zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti, a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať

s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či

sú dostatočne určite a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať

s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.

Ak sú podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolí; inak návrh

zamietne.

Ak písomné vyhotovenie zmluvy, dohody alebo zakladateľskej listiny obchodnej

spoločnosti, verejnej listiny alebo inej listiny obsahuje chyby v písaní alebo počítaní alebo

iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné alebo neurčité, prípadne ak

neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, katastrálny úrad ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu,

kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu

na opravu, prípadne na doplnenie.

V súlade s platnou judikatúrou R 42/1974: V období medzi nadobudnutím dedičstva

(§ 460 O. z.) a potvrdením dedičstva (§ 482 a 483 O. z.) sú z právnych úkonov týkajúcich sa

vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci dedičia

poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ neodmietli, spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel

pritom vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach a povinnostiach

týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva.

R 33/1994: Ak dôjde v osobe niektorého účastníka k právnemu nástupníctvu, právny

nástupca vstupuje do práv a záväzkov doterajšieho účastníka. Súd skonštatuje, že došlo

k zmene, o tejto nerozhoduje a k nej nie je potrebný súhlas ostatných účastníkov.

Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia...»

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol:

„Rozhodnutie súdu odporuje zákonu z dôvodu, že súd nesprávne hodnotí vykonané

dokazovanie a zjavne účelovo zamieňa čo je petitom žaloby. Súd nesprávne posudzuje, aké

následky sú spojené s petitom podanej žaloby a účelovo sa snaží vzbudiť dojem, že toto

rozhodnutie by malo ovplyvňovať obnovenie vlastníckeho vzťahu žalobcu v katastri

nehnuteľností. Na základe týchto nesprávnych názorov súd nesprávne posudzuje právny

záujem na podaní takejto žaloby a právnom záujme na riešení predbežných otázok.

Petitom žaloby je určenie, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria

do dedičstva po zomrel JUDr. A. J. Súd v prípade vyhovenia takejto žalobe nerozhoduje o

tom, že žalobca je vlastníkom týchto nehnuteľnosti a rovnako nerozhoduje o tom, či kúpne

zmluvy, na základe ktorých, mali žalovaní v 1. až 3. rade nadobúdať tieto nehnuteľnosti sú

platné alebo nie ako to uvádza súd v dôvodoch rozsudku...

Súd si zrejme dôsledne neprečítal rozsudok Najvyššieho súdu SR

zo dňa 16. 12. 2008, ktorý je založený na čl. 227 – 230...

Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj jeho celkovej doterajšej

rozhodovacej praxe, celkom jednoznačne vyplýva, že dedič má vždy naliehavý právny

záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Názor prvostupňového

súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na takomto určení v prípade, že pôvodné

zápisy v katastri nehnuteľností boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím

ďalších nadväzujúcich zmlúv a smrťou predávajúceho (účastníka prvej zmluvy), vo svetle

uvedenej judikatúry neobstojí. S týmito zmenami totiž musel pri vydávaní svojich rozhodnutí

Najvyšší súd SR rátať, keďže k týmto zmenám musí už z princípu veci prísť (a v daných

konaniach aj prišlo) vždy – inak by nebolo vôbec potrebné o žalobe na určenie, že určitá

vec patrí do dedičstva vôbec rozhodovať.

Je len logické, že ak má súd rozhodnúť o petite uvedenom v žalobe, ako predbežné

otázky musí riešiť, či kúpne zmluvy, ktoré boli uzavreté v súvislosti so spornými

nehnuteľnosťami, a na základe ktorých mali nadobudnúť vlastníctvo žalovaní v 1. a – 3.

rade sú platné alebo nie. Vyriešenie týchto otázok nie je obsahom výroku rozsudku ale ich

riešenie je rozpísané v dôvodoch rozsudku. Dôvody rozsudku nemôžu byť podkladom pre

vykonávanie nejakých záznamov v katastri nehnuteľnosti a tak poukazovanie súdu na § 34

ods. 2 je právne irelevantné...“

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa a zrušil a vrátil na ďalšie

konanie vo výroku o trovách konania. Krajský súd na odôvodnenie svojho potvrdzujúceho

výroku uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa bez nariadenia

pojednávania podľa v spojení s a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva z dôvodu, že žaloba o ručenie, že nehnuteľnosť patrí

do dedičstva nie je žalobou, ktorou by navrhovateľ mohol odstrániť neistý stav

a k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v 1., 2. a 3. rade by

nedošlo v prípade vyhovenia návrhu súdom a preto navrhovateľ nemá v navrhovanom

určení naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 80

písm. c) Súd konštatoval, že jediným prostriedkom na odstránenie neistého

postavenia navrhovateľa je žaloba o určenie vlastníckeho práva, na základe ktorej by bola

posúdená platnosť predmetných zmlúv a v prípade kladného rozhodnutia by mohlo dôjsť

k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah, alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti a úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm.

c) je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a teda

právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť naliehavý a posúdenie

naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností.

Navrhovateľ musí tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol

v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu možno odôvodňovať

skutočnosťami, že odporcom je popieraná existencia, prípadne neexistencia práva,

či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi

účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty,

medzi účastníkmi existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho

postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; trvá

potreba odstránenia tejto neistoty, prípadne ohrozenia práva alebo právneho vzťahu).

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie

k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je preto potrebné, aby naliehavý záujem existoval nielen

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

V zmysle za určovaciu žalobu je možné považovať aj návrh

na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia, či neexistencia

práva, resp. právneho vzťahu. Ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť v takomto prípade len

predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe

daný naliehavý právny záujem. Treba zdôrazniť, že naliehavý právny záujem je daný

na samotnom určení práva, pretože určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že

účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo, že nie je

nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť

na základe inej právnej skutočnosti, alebo ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Preto ak

súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, takýmto deklaratórnym

súdnym rozhodnutím sa neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou

otázka, komu nehnuteľnosť patrí.

Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd nesprávne zhodnotil vykonané

dokazovanie a zjavne účelovo zamieňal, čo je petitom žaloby. Je potrebné zdôrazniť, že

ustanovenie a to skúmanie naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení, je procesným ustanovením a úlohou súdu prvého stupňa nie je

zaoberať sa dokazovaním a skúmaním dôvodnosti nároku vo veci samej, čo je pri zisťovaní

procesných podmienok v zmysle tohto ustanovenia neprípustné, keď súd dospeje k záveru,

že nie je daný naliehavý právny záujem, preto uvedená námietka odvolateľa nie je dôvodná.

Petit návrhu vyplýva zo samotného návrhu na začatie konania a preto nie je možné sa

stotožniť s názorom navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd zamieňa, čo je petitom

žaloby. Odvolateľ správne poukazuje v odvolaní na to, že petitom žaloby je určenie, že

nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria do dedičstva po JUDr. A. J. a konštatuje, že súd

v prípade vyhovenia takejto žalobe nerozhoduje o tom, že žalobca je vlastníkom

predmetných nehnuteľností a rovnako nerozhoduje o tom, či kúpne zmluvy, na základe

ktorých žalovaní nadobudli predmetné nehnuteľnosti sú platné, alebo nie. S takýmto

konštatovaním je možné sa stotožniť a preto pokiaľ súd rozhoduje iba na základe podanej

žaloby o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, správne súd prvého stupňa dospel

k záveru, že v prípade vyhovenia žalobe s navrhovaným petitom sa právne postavenie

navrhovateľa nezmení a nebude odstránený neistý stav navrhovateľa.

V zmysle podaného návrhu navrhovateľ tvrdí, že ako vlastníci predmetných

nehnuteľností sú v súčasnosti vedení v katastri nehnuteľností odporcovia v 1. až 3. rade. Ich

vlastnícke právo však bolo zapísané na základe neplatných kúpnych zmlúv. Odporca

v 1. rade sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností a to ani za predpokladu, že kataster

nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy povolil vklad vlastníckeho práva pre odporcu

v 1. rade a odporca v 1. rade následne nemohol previesť vlastnícke práva

k nehnuteľnostiam na odporcu v 3. rade a následne odporca v 3. rade nemohol previesť

vlastnícke právo na odporcu v 2. rade, nakoľko každý môže previesť na iného len toľko práv

a povinností, koľko sám má.

Je potrebné sa stotožniť s vyjadrením odporcu v 1. rade, že rozhodnutím o tom, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva, ako požaduje navrhovateľ, nemožno prejudikovať

platnosť troch kúpnych zmlúv a tiež s námietkami odporcov ohľadne nedostatku

naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení, keď jeho právne

postavenie sa tým nijako nezmení. Nemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že poručiteľ

zomrel dňa 25. 05. 2000 a sám navrhovateľ v podanom návrhu zdôraznil, že predmetné

nehnuteľnosti boli následne prevedené a to odporca v 3. rade nadobudol nehnuteľnosť

na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 08. 2005 a odporca v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti

kúpnou zmluvou zo dňa 26. 06. 2007. Za daného stavu preto súd prvého stupňa správne

dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva. Je potrebné pripomenúť, že v konaniach, v ktorých sa

dedič domáha určenia, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto

konaniach ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom predmetnej veci.

Požadované určenie sa vzťahuje na obdobie ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto dni nemajú vplyv na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe

s požadovaným určením a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ohľadne

konkrétneho majetku poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je

v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti,

s ktorými spája právny poriadok vznik vlastníckeho práva niekoho iného. V konaní,

v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie

skutočnosti právne bezvýznamné.

V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2.

rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie

sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je

možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej

žaloby. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že je zákonným dedičom po jeho otcovi

JUDr. A. J., nar..., ktorý zomrel dňa... a vlastníctvo odporcov bolo zapísané na základe

neplatných kúpnych zmlúv. Ako bolo už uvedené, v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej

uvedené určenie, navrhovateľ ako dedič nenadobúda právo vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam a prípadné rozhodnutie o dedičstve nepotvrdzuje, že navrhovateľ ako

dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po dni 25. 05. 2000 nastali právne

skutočnosti, ktoré nie je možné v tomto konaní zohľadniť, pretože nastali až po smrti

poručiteľa.

Súd prvého stupňa preto správne dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo veci podľa

ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd okrem uvedeného považuje za potrebné uviesť, že

Z. z. bolo novelizované znenie ustanovenia o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon),

podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu

o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou. Uvedené ustanovenie má riešiť postup správneho orgánu

pri zápise záznamovej listiny, ktorou je rozsudok súdu o neplatnosti právneho úkonu

a zároveň rozsudok súdu o určení vlastníctva absentuje. V takomto prípade, ak toto právo

bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť, komu patrí vlastnícke právo.

Zistenie, že práva k príslušnej nehnuteľnosti, pre ktorú sa vedie spor o neplatnosť prevodu

nehnuteľnosti sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2

Katastrálneho zákona, znamená zistenie, že rozsudok súdu o určení neplatnosti právneho

úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností. Naliehavý

právny záujem na požadovanom určení v zmysle v takomto prípade

bude chýbať a tento nedostatok predstavuje dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť

a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu...“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ aj v rámci ústavnej sťažnosti považuje úvodom za potrebné opätovne

(ako to urobil už v konaniach pred všeobecnými súdmi) zdôrazniť, že podanou žalobou sa

nedomáha určenia, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností.

Sťažovateľ sa naopak domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi.

Hoci judikatúra pripúšťa v rozhodovacej praxi oba petity ako správne a prípustné,

nemožno ich obsahovo stotožniť, ako to robí odvolací súd... Podstatný rozdiel medzi oboma

petitmi spočíva v okamihu, ku ktorému súd určuje existenciu práva či právneho vzťahu.

V prípade určenia, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa, je

rozhodujúcim dňom pre posúdenie oprávnenosti žaloby deň smrti poručiteľa. Táto

skutočnosť napokon priamo vyplýva zo znenia určovacieho petitu.

Avšak v prípade určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je

rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia rozsudku. Súd si síce musí predbežne určiť, či

nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti poručiteľovi, avšak s týmto zistením sa nemôže uspokojiť,

medzičasom totiž mohlo dôjsť napríklad k vydržaniu či iným právnym skutočnostiam, ktoré

spôsobili, že nehnuteľnosti v čase vyhlásenia rozsudku už do dedičstva po poručiteľovi

nepatria. Súd musí potom ďalej skúmať neskoršie právne vzťahy, a to až po súčasný stav.

Vzhľadom k uvedenej skutočnosti je potom práve takýto určovací petit aj vhodnejší,

keďže prispieva k stabilnejšiemu určeniu právnych vzťahov a predchádza ďalším zbytočným

sporom.

Nie je preto pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že v predmetnom konaní nemohla

byť posudzovaná platnosť neskorších prevodných zmlúv (uzatvorených po smrti poručiteľa)

a že preto nemôže ani dôjsť k takej deklarácii existencie hmotnoprávnych vzťahov, ktorá by

mohla mať vplyv na práva a povinnosti navrhovateľa. Naopak, v prípade existencie

rozsudku s takýmto určením môžu dedičia (po poručiteľovi v danom prípade je jediným

dedičom navrhovateľ) začať dodatočné dedičské konanie a predmetné nehnuteľnosti

predediť.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len

na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu

ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo

po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez

návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri

pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení

dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti

poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania

právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca), tu teda nemôže byť istota,

s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom

a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí

dedičia. Preto nie je v danom prípade prípustný petit o určenie vlastníctva navrhovateľa

k predmetným nehnuteľnostiam. Bez právoplatného dedičského rozhodnutia totiž nemožno

vydať ani rozhodnutie o určení vlastníckeho práva (ak malo byť nadobudnuté dedením).

Tento záver napokon potvrdzuje aj judikatúra, keď napríklad Najvyšší súd ČR vo svojom

rozhodnutí č. k. konštatuje, že „ani jediný dědic se nemůže s úspěchem

domáhal žalobou podle § 80 písm. c) o. s. ř. určení, že je vlastníkem věci náležející

do dědictví, pokud tato věc nebyla předmětem řízení o dědictví a ohledně této věci mu

nebylo potvrzeno nabytí vlastnictví“.

Za daného stavu, kedy neprichádza do úvahy petit o určenie vlastníckeho práva

a podľa súdu nemá prichádzať v úvahu ani petit o určenie, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva (a ani petit o určenie, že nehnuteľnosti boli ku dňu smrti vo vlastníctve

poručiteľa, keďže tento petit súd stotožňuje s petitom o určení dedičstva), by nastal stav,

kedy navrhovateľ nemá zákonné právne prostriedky ako sa domôcť svojich práv (a tieto

nezanikli v dôsledku preklúzie ani neoslabili v dôsledku premlčania). Takýto stav je ale

v právnom štáte neprípustný a je v príkrom rozpore s jeho zásadami a s

a medzinárodnými dohovormi garantovanými právami.

Pochybenie odvolacieho súdu je o to zarážajúcejšie, že je v príkrom rozpore

s ustálenou, dlhodobou a jednotnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V tejto súvislosti

navrhovateľ dáva do pozornosti napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

16. 12. 2008, ktorý bol v priebehu konania založený aj do súdneho spisu (čl. 227 – 230).

Na strane 5 uvedeného rozsudku NS SR (v spise č. l. 229) je uvedené, že „Najvyšší súd SR

v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (porovnaj k tomu napr. rozsudky

Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2008 sp. zn. , z 30. 06. 2008

sp. zn. , z 29. januára 2008 sp. zn. , z 26. júla 2007

sp. zn. ) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu, že

konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým

návrhom sa môže v sporovom konaní takého určenia domáhať ten, kto je dedičom

poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom) prípadne jeho právnym nástupcom,

voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom)“.

V citovanom rozhodnutí Najvyšší súd ďalej uvádza (str. 6), že „výrok rozsudku,

ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi,

plne rešpektuje úpravu zakotvenú v (porovnaj dikciu tohto

ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej

podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu

v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa je pre

rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“.

Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj jeho celkovej doterajšej

rozhodovacej praxe, celkom jednoznačne vyplýva, že dedič má vždy naliehavý právny

záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Názor súdu

v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí o neexistencii naliehavého právneho záujmu

na takomto určení vo svetle uvedenej judikatúry neobstojí.

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že súd sa vo svojom rozhodnutí s existenciou

ustálenej judikatúry a právnych záverov v nej obsiahnutých týkajúcich sa rozhodujúcej

otázky nijako argumentačne nevysporiadal. Navyše, súd ustálenú rozhodovaciu prax,

napriek jej nespornej existencii (viď odkazy vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR na hneď

niekoľko ďalších rozhodnutí), vo svojom rozhodnutí celkom ignoroval, teda nielen, že

neuviedol, prečo judikatúru nemožno na daný prípad použiť, prípadne prečo sú právne

závery uvedené v judikatúre nesprávne, ale túto judikatúru ani len nespomenul. Táto

skutočnosť je o to zarážajúcejšia, že predmetné rozhodnutia NS SR boli súdu do spisu

priamo doložené...

Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že prípadný odklon nižších súdov od ustálenej

judikatúry musí voči tejto judikatúre nielen byť výslovne argumentačne vymedzený ale musí

aj obstáť. V danom prípade nebol naplnený ani jeden z týchto znakov. Odvolací súd

v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nielen, že existenciu judikatúry ignoroval, nijako jej

závery nespochybnil, hoci rozhodol na základe záveroch úplne opačných, ale najmä, ako

bolo uvedené vyššie, tieto závery odvolacieho súdu sú nesprávne. Možno dokonca

konštatovať, že popierajú účel a význam dotknutých zákonných ustanovení, ale aj ochrany

vlastníckeho práva garantovaného v SR. Preto v danom prípade možno

hovoriť o svojvôli na strane odvolacieho súdu nielen pre nedostatočné odôvodnenie

vo vzťahu k judikatúre, ale aj v dôsledku arbitrárnej aplikácie zákonných ustanovení

().

So zreteľom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady

právnej istoty a teda aj práva na spravodlivý proces ako takého.

Pre úplnosť navrhovateľ poukazuje aj na ďalšie pochybenie odvolacieho súdu,

z ktorého je zrejmé, že súd zrejme v dôsledku prílišnej vyťaženosti nevenoval

prejednávanému prípadu dostatočnú pozornosť a vec posúdil unáhlene a v rozpore

so znením právnych predpisov.

Odvolací súd na potvrdenie svojho právneho záveru o neexistencii naliehavého

právneho záujmu na strane navrhovateľa totiž poukazuje na , ktorým

„bolo novelizované znenie ustanovenia o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon),

podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu

o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Súd k tomu ďalej uvádza, že „uvedené ustanovenie má

riešiť postup správneho orgánu pri zápise záznamovej listiny, ktorou je rozsudok súdu

o neplatnosti právneho úkonu a zároveň rozsudok súdu o určení vlastníctva absentuje.

V takomto prípade, ak toto právo bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť,

komu patrí vlastnícke právo“.

Súd síce správne konštatuje, že v roku 2001 došlo k novelizácii spomínaného

ustanovenia , avšak opomína, že s účinnosťou k 15. 10.

2008 bolo predmetné ustanovenie opätovne novelizované () a jeho od

vtedy platné znenie je nasledovné: „ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo

neplatnosti dobrovoľnej dražby, 10ea) správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym

úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa

táto právna zmena týka.“

Z citovaného znenia ust. , platného a účinného

ku dňu vyhlásenia rozsudku (tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu) a skutočnosti, že

predmetný rozsudok by bol záväzný aj pre nadobúdateľov sporných práv, nakoľko všetci

neskorší nadobúdatelia sú účastníkmi súdneho konania ( ), je zrejmé, že

argumentácia odvolacieho súdu je bez opory v zákonných ustanoveniach aj v tomto

prípade.

Uvedené platí o to viac, že na základe rozhodnutia o tom, či určité nehnuteľnosti

patria do dedičstva, sa žiadne zmeny v katastri nevykonávajú z princípu (bez ohľadu

na znenie ), ale v zmysle ust.

Z. z. sa údaje o odporcoch ako o vlastníkoch sporných nehnuteľností nebudú používať...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vydal nález o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 20. marca 2013 č. k. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie“.

Zároveň si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom

„ktoré v súčasnosti pozostávajú z trov za právne zastúpenie advokátom vo výške 331,13 €

(2 úkony á 130,16 € +2 x paušál á 7,81 € + DPH 20 % 55,19 €)“.

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením

č. k. -15 zo 7. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdu

podaním sp. zn. Spr. 3416/13 z 1. októbra 2013 a uviedol:

„Prípisom zo dňa 16. 09. 2013 som požiadal JUDr. Máriu Hajdínovú, predsedníčku

senátu 2Co Krajského súdu v Bratislave, o vyjadrenie k sťažnosti vo veci

sp. zn. ; požadované vyjadrenie mi bolo doručené dňa 27. 09. 2013.

JUDr. Mária Hajdínová vo svojom vyjadrení na úvod uviedla, že referujúcim sudcom

a zároveň predsedníčkou senátu v danej veci bola JUDr. Darina Kriváňová, ktorá

v súčasnosti čerpá dovolenku.

Vo svojom vyjadrení menovaná predsedníčka senátu uviedla, že podstatou nároku

navrhovateľa Ing. P. J. v prejednávanej veci (podanej na súde prvého stupňa dňa 14. 07.

2008) je to, že nehnuteľnosti vedené pre Obec a katastrálne územie B. v LV..., pre

katastrálne územie H. v LV... patria do dedičstva po poručiteľovi JUDr. A. J., zomrel dňa...,

keď predtým súd vyslovil absolútnu neplatnosť právnych úkonov – kúpnej zmluvy zo dňa 16.

12. 1998, uzavretej medzi JUDr. A. J. ako predávajúcim a odporcom v I. rade D. M. ako

kupujúcim (vklad vlastníckeho práva bol povolený za života predávajúceho) a následne

kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa odporcovia v II., III. rade stali v neskoršom období

vlastníkom daných nehnuteľností z dôvodu, že kúpna zmluva z roku 1998 je absolútne

neplatná podľa ustanovenia , pretože nebola uvedená štátna

príslušnosť odporcu, prevádzané nehnuteľnosti neboli ocenené podľa BPEJ-OÚ, odbor

pozemkový, poľnohospodárstva a lesného a vodného hospodárstva, že kúpna zmluva bola

prepracovaná, že predávajúci nesplnomocnil JUDr. V. na úkony v súvislosti k uzavretím

kúpnej zmluvy.

Tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé vyvolať absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Ako z vykonaného dokazovania vyplýva, jednoznačnou vôľou predávajúceho JUDr. A. J.

bolo predať dané nehnuteľnosti odporcovi v I. rade, s kupujúcim sa dohodol na kúpnej

cene, peniaze boli predávajúcemu aj vyplatené. Skutočnosť, že v kúpnej zmluve boli

vykonané zmeny, stalo sa tak za súčinnosti predávajúceho aj kupujúceho; opak v konaní

preukázaný nebol. Ak by dané skutočnosti boli spôsobilé vyvolať relatívnu neplatnosť

daného právneho úkonu, bolo potrebné prihliadnuť k námietke odporcu v tom, že pre

vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu navrhovateľovi uplynula premlčacia

doba. Už len za tohto stavu potom bolo treba uviesť, že navrhovateľ neuniesol svoje

dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že vo veci nepreukázal naliehavý právny záujem podľa

ustanovenia

V podrobnostiach predsedníčka senátu ďalej odkazuje na rozsudok odvolacieho

súdu.

JUDr. Mária Hajdínová zdôraznila, že vklad vlastníckeho práva v prospech

nadobúdateľa bol povolený za života predávajúceho JUDr. A. J., že jeho jednoznačnou

vôľou bolo nehnuteľnosti predať, so svojím vlastníctvom nakladal v súlade so zákonom, po

uzavretí kúpnej zmluvy sa nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti; nikto nenamietal, že by

odporca v I. rade ako kupujúci nadobudol majetok v rozpore s právnym poriadkom,

nezákonným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -441, zo dňa 20. 03. 2013

neporušil práva navrhovateľa, osobitne ním vytýkané práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa ods. I , ods. I Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...“

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k stanovisku

krajského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 21. októbra 2013.

Krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že

netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení

každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a

listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa a listiny aj právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného

výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo

právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto

súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný

uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú

rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé

a ústavne akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne nekonformné.

V súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) 16. decembra 2010 sp. zn. zo 16. decembra 2010 publikovaným aj

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 3/2011 „V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto

veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.“. V citovanom uznesení

sa konkrétne uvádza: „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že

tá – ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o

posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu

vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv

na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie

a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje

rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci.

Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny

poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom

sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto

(neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“

Krajský súd v namietanom rozsudku v súlade s už citovanou judikatúrou najvyššieho

súdu správne konštatoval, že „v konaniach, v ktorých sa dedič domáha určenia, že

konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto konaniach ide o posúdenie, či

poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom predmetnej veci. Požadované určenie sa vzťahuje na

obdobie ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni nemajú vplyv

na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe s požadovaným určením a vec je následne

prejednaná v konaní o dedičstve ohľadne konkrétneho majetku poručiteľa, nepotvrdzuje

rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po smrti

poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými spája právny poriadok vznik

vlastníckeho práva niekoho iného. V konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase

smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné...

V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2.

rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie

sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je

možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej

žaloby...

v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej uvedené určenie, navrhovateľ ako dedič

nenadobúda právo vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a prípadné rozhodnutie

o dedičstve nepotvrdzuje, že navrhovateľ ako dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože

po dni 25. 05. 2000 nastali právne skutočnosti, ktoré nie je možné v tomto konaní zohľadniť,

pretože nastali až po smrti poručiteľa...“.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že okresný súd v prípade meritórneho posúdenia

návrhu mohol v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov,

ku ktorým došlo do smrti poručiteľa, a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol

vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa.

Krajský súd však dospel k ústavne nekonformnému a reštriktívnemu výkladu

splnenia podmienky danosti naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení, že sporné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi.

Podľa názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého

krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia,

že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať zmenu v zápise vlastníkov

spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou zmeny

právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení, a tým vylučuje danosť jeho

naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva

po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku dňu

smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise

vlastníkov v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym

spôsobom nezmení právne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie

existencie vlastníctva právneho predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže

zmeniť právne postavenie sťažovateľa, keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho

návrhu mu umožní uplatnenie svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo

sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver

by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde k právnym

úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu

jeho smrti.

Pokiaľ podľa okresného súdu k zmene právneho postavenia sťažovateľa spočívajúcej

v prípadnom zápise jeho vlastníctva v katastri nehnuteľnosti môže viesť jedine žaloba

o určenie jeho vlastníckeho práva (ktorá by umožňovala aj prejudiciálny prieskum platnosti

úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa), uvedenému je nutné prisvedčiť. Avšak práve

predpokladom aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie takéhoto návrhu je meritórne

posúdenie vlastníctva jeho predchodcu v namietanom konaní a osvedčenie nadobudnutia

vlastníctva sťažovateľom v nesporovom dedičskom konaní, ktoré nemôže subsumovať

všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva.

Ústavný súd preto konštatuje, že z ústavného hľadiska je neakceptovateľný právny

názor vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého nedostatok

právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný

tým, že po úmrtí poručiteľa došlo k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých bol

prevod vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu

smrti do vlastníctva poručiteľa, žiadnym spôsobom nemôže byť dotknuté právne postavenie

jeho dediča (navrhovateľa), keďže takéto určenie nemôže viesť k zmene zápisu vlastníkov

označených nehnuteľností v katastri nehnuteľností, resp. k zápisu poručiteľa či

navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľností.

V závere je potrebné uviesť, že samotná argumentácia krajského súdu vo vyjadrení

k sťažnosti je rozporná, keď závery o neexistencii právneho záujmu sťažovateľa na určení,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva, odôvodňuje meritórnymi závermi (o platnosti kúpnej

zmluvy uzavretej poručiteľom, pričom meritórne posudzovanie veci v napadnutom

rozsudku odmietol práve pre svoj záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a listiny a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a listiny a práva podľa

dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ].

Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ). Sťažovateľ nežiadal priznať

finančné zadosťučinenie, a preto ústavný súd viazaný sťažnosťou sťažovateľa o takomto

nároku ani nerozhodoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2013 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 1/6 z výpočtového základu zo sumy 781 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný

paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 275,94 €. Odmena za poskytnuté právne

služby v konaní pred ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát

sťažovateľa je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 331,13 € (275,94 € plus 20 % daň

z pridanej hodnoty zo sumy 275,94 €, t. j. plus 55,188 € = 331,13 €).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 21. októbra 2013

nevyhodnotil ústavný súd podľa jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci

samej, preto odmenu zaň nepriznal.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013