Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-5-2026.pdf
PDF · 155.96 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/5/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX B., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX B., obaja právne zastúpení: Mgr. Oto Saloky, advokát, so sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov, IČO: 42 419 174, proti žalovanej: A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. H. F. XXX/XX, XXX XX C. a bytom I. XX/X/XX, XXXX J., E., právne zastúpenej: JUDr. Marek Tkáč, advokát, so sídlom Nám. sv. Martina 39, 082 71 Lipany, IČO: 42 226 651, o určenie hranice medzi pozemkami, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/27/2022-232 zo 07.04.2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 20C/27/2022-286 z 03.12.2025 takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.
II. Žalovanej voči žalobcom 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 20C/27/2022-232 zo 07.04.2025 v spojení s opravným uznesením č. k. 20C/27/2022-286 z 03.12.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), v poradí druhým, rozhodol vo veci tak, že cit.:
„I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovia sú povinní nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov 1/ a 2/, ktorej zmena bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie zo 07.04.2025, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov reg. K. I. B. L.XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 58 m2, parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 61 m2 a parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 36 m2 (ďalej len „sporné pozemky“), vytvorených geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným XX.XX.XXXX H. F. H., M.: XX XXX XXX, H. H. N. XX, XXX XX B., úradne overenom dňa 05.03.2025 G. O. H., kat. odborom, pod. č. P./XXXX (ďalej len „geometrický plán“), a to žalobca 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 2/8 k celku a žalobca 2/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 6/8 k celku.
3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ako aj § 126 a § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
4. Na základe vykonaného dokazovania skutkovo uzavrel, že (i) žalobcovia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených katastrálnym odborom G. O. H., zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. Q. ako pozemok registra K. B. L. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 831 m2, a rodinný dom so súp. č. XX postavený na pozemku registra K. B. L. XXX, a to žalobca v 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 2/8 k celku, a žalobca v 2/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 6/8 k celku, ďalej že (ii) žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených katastrálnym odborom G. O. H., zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. Q. ako pozemok registra K. B. L. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 593 m2, parc. č. XXX - záhrada o výmere 358 m2, a rodinný dom so súp. č. XX B. na pozemku registra K. B. L. XXX, a nadväzne že (iii) pozemok žalobcov reg. K. I. B. L. XXX bezprostredne susedí s pozemkami žalovanej reg. K. B. L. XXX R. L. XXX, s tým že rodinný dom žalobcov 1/ a 2/ je postavený na parcele reg. K. I. L. XXX. Zo žalobcami predloženého záznamu podrobného merania zmien č. XXX vyhotoveného geodetom A. D., podnikajúcim pod obchodným menom A. D. P., úradne overeným 11.03.2019 G. O. H., katastrálnym odborom, pod P./XXXX zistil, že ním zakreslená hranica medzi pozemkami sporovým strán je vyznačená spojnicami bodov 1., 3., 4. a 5, ktorej zodpovedá aj hranica pozemkov v teréne. Vychádzal tiež zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/1034/74 zo 17.06.1976, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13Co 691/76 z 11.01.1977, bolo zrušené právo prechodu žalovaného S. G. plochou označenou na situačnom nákrese znalca S. T. z 23.03.1976 písm. A-B-D, ktorá je súčasťou parcely mpč. XXX, XXX zapísanej v pozemkovoknižnej zápisnici č. XXX kat. úz. Q., ktorej v U. zodpovedá parcela č. XXX, a to s odôvodnením, že cit.: „žalobcovia si chcú plochu od cesty ohradiť k ostatnému fundušu“. Prílohou označeného rozsudku je situačný nákres vyhotovený 23.03.1976 S. T.. Zo znaleckého posudku M. A. Q. č. XX/XXXX V. XX.XX.XXXX, zabezpečeného do konania žalobcami po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie vydaného vo veci vyplýva, že parcela registra K. I. L. XXX na LV č. XXX je evidovaná chybne v rozpore s pozemkovoknižným a skutkovým stavom. Základná chyba bola spôsobená pri novom mapovaní, keď do meračského náčrtu nebola prevzatá sporná hranica z vyšetrovacieho náčrtu. Druhé pochybenie nastalo pri kartografickom spracovaní výsledkov nového mapovania, pri ktorom nebol rešpektovaný stav z miestneho vyšetrovania, ktorý na mieste samom odsúhlasili dotknutí vlastníci. Najzávažnejšie pochybenie vzniklo pri realizácii II. Etapy zakladania vzťahov v roku 1986, kde v spornej lokalite pozemkovoknižné parcely č. XXX, XXX, XXX, XXX neboli identické s parcelami registra K. I. XXX, XXX R. XXX. Na predmetné parcely z dôvodu neidentického stavu nemali byť založené listy vlastníctva č. XXX R. XXX formou jednoduchej identifikácie a účastníci mali byť odkázaní, aby si dali vypracovať geometrický plán, ktorý presne zidentifikuje pozemkovoknižný stav a podľa toho vytvorí parcely registra K. I.. Pod položkou výkazu zmien č. XX/XX bol založený list vlastníctva č. XXX, do ktorého bola zapísaná parcela registra K. I. L. XXX o výmere 593 m2 v rozpore s grafickým zobrazením a bez právnej listiny tak, že bola zabratá časť zo susedných pozemkovoknižných parciel č. XXX, XXX z pozemkovoknižnej zápisnice č. XXX. Od roku 1986 ostatné úkony súvisiace s prevodom alebo dedením nehnuteľností zapísaných na listoch vlastníctva č. XXX R. XXX v kat. úz. Q. vychádzali z tam chybne evidovaných údajov.
5. Právne konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na vo veci požadovanom určení vyžadovanú § 137 písm. c) CSP, a to vzhľadom na existenciu zápisu vlastníctva iného subjektu v katastri nehnuteľností. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti totiž predstavuje podklad pre vykonanie zmeny takéhoto zápisu (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona), a preto žaloba o určenie vlastníckeho práva je spôsobilým právnym prostriedkom pre odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi riadne označenými stranami. Predpokladom procesného úspechu žalobcov v konaní bolo preukázanie, že ako spoluvlastníci pozemku K. I. B. L. XXX boli ukrátení tým, že sporné pozemky (novovytvorené parcely K. I. L. XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 58 m2, parc. č. XXX/ X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 61 m2 a parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 36 m2), vyznačené v geometrickom pláne boli bez právneho dôvodu pričlenené k parcele žalovanej, čo však súd prvej inštancie nemal preukázané. Totiž v čase nadobudnutia spoluvlastníckych podielov 2/8-in, resp. 6/8-in na parcele K. I. L. XXX, kat. úz. W. L. dedením, resp. darovaním, označená parcela ako aj spoluvlastnícke podiely na nej zodpovedali údajom zapísaným do katastra nehnuteľností v čase urobenia týchto právnych úkonov, teda údajom zodpovedajúcim nesprávnemu mapovaniu a realizácii II. etapy zakladania vzťahov v roku 1986. Vlastníctvo žalobcov 1/ a 2/ tak podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo ukrátené o časti parcely, ktorá je vedená vo vlastníctve žalovanej.
Nadväzne tak súd prvej inštancie zastal názor, že na podklade argumentácie zvolenej žalobcami by sa nápravy spočívajúcej v zosúladení právneho stavu so stavom užívacím mohla s úspechom domáhať výhradne osoba, ktorá bola zapísaná ako vlastník pri opísaných pochybeniach; jej dedičia sa môžu s úspechom domáhať len určenia, že sporná časť parcely patrí do dedičstva po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti. Žaloba žalobcov 1/ a 2/ však nezodpovedá obsahu a povahe skutočne existujúceho právneho vzťahu, a preto je žiadané určenie neprípustné. V určovacom konaní totiž súd nemôže nahrádzať dedičské konanie, ktoré má svoj osobitný postup a môže sa dotýkať aj práv iných osôb, ako potencionálnych dedičov. Dokonca ani jediný dedič sa nemôže s úspechom žalobou domáhať určenia, že je vlastníkom alebo spoluvlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto nebola predmetom konania o dedičstve a ohľadom ktorej mu nebolo potvrdené nadobudnutie dedičstva. Nemožno teda obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe uplatňujúcej, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva a v konaní o dedičstve doposiaľ neprejednanej, pretože takouto deklaráciou súdu, by sa legalizovalo nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve, čo nie je prípustné (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.04.2011, sp. zn. 3Cdo/3368/2010). Procesne správne tak bolo žalovať, že sporné časti pozemkov vedené na žalovanú patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov 1/ a 2/, resp., že poručitelia boli ku dňu ich smrti vlastníkmi, v ktorom konaní by sa navyše museli zúčastniť, či už ako žalobcovia alebo žalovaní, všetci potencionálni dedičia, pretože až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci, sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, a v danom určovacom spore títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov podľa § 78 ods. 1 CSP. Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť ako žalobcovia alebo ako žalovaní všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/94/2018). Ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa. K týmto záverom súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/154/2010 zo 16. decembra 2010, publikovaného pod č. 3/2011, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/26/2007, 3Cdo/44/2008, či 3MCdo/4/2013 z 31.03.2014 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 482/2013-50 z 11.12.2013. Nesprávne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcov totiž nie je vadou žaloby, na odstránenie ktorej by súd mal žalobcov vyzývať postupom podľa § 129 ods. 1 CSP, pričom úlohou súdu nie je za žalobcu naformulovať taký žalobný návrh, ktorý by vystihol právo, ochrany ktorého sa žalobcovia mienili (resp. mohli) v konaní domôcť. S ohľadom na uvedené dôvody preto súd prvej inštancie žalobu v znení pripustenej zmeny ako nedôvodnú zamietol.
6. O trovách konania sporových strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP vychádzajúc zo záveru o plnom úspechu žalovanej v konaní a o absencii dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 CSP.
7. Proti tomuto rozsudku podali včas a v celom rozsahu odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Závery súdu prvej inštancie vyslovené vo veci označili za predčasné a nesprávne poukazujúc na dĺžku konania a aktivitu žalobcov 1/ a 2/ pri dokazovaní, ktorí iniciatívne zabezpečili pre súd znalecký posudok tak, aby súd prvej inštancie mohol splniť pokyny odvolacieho súdu čo najskôr, s čím boli pre žalobcov spojené nemalé náklady. Podľa žalobcov ide o prekvapivé a striktne formalistické rozhodnutie, nezohľadňujúce zavedenie Civilného sporového poriadku, a ani pokyny odvolacieho súdu vyslovené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/3/2024 zo 16.05.2024, keďže pri svojom rozhodovaní súd prvej inštancie nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, resp. s ktorými bolo potrebné sa vysporiadať. Argumentovali, že žalobca 1/ a jeho v súčasnosti už nebohí súrodenci dedili svoje podiely v roku 1991, kedy nebol žiaden online kataster, vlastníci a dedičia nemali možnosť, ale ani relevantný dôvod, skúmať priebeh hraníc pozemkov v katastrálnej mape. Dedilo sa podľa zápisu na liste vlastníctva, ktorého popisná časť bola rozhodujúca, podľa čoho zjavne zdedili pozemok parcelou K. I. L. XXX a rodinný dom so súp. č. XX, ktorý vždy bol a doteraz je evidovaný ako stojaci na parcele K. I. L. XXX. Aj s ohľadom na to, že spor ich rodičov so susedom, právnym predchodcom žalovanej, bol súdom vyriešený v polovici 70. rokov, v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C 1034/74, kde boli zabezpečené mapové podklady, o to viac žalobca 1/ a jeho súrodenci nemali dôvod pochybovať o skutočných hraniciach pozemku ani skúmať ich zákres v katastri nehnuteľností v čase dedenia. Vo vzťahu k rodinnému domu so súp. č. XX považovali za podstatné, že nešlo o stavbu postavenú celkom alebo sčasti na cudzom pozemku. E. A. B. postavili dom na vlastnom pozemku, a naopak sused G. zasahoval svojou stodolou cca 3 m2 do ich pozemku. Chyba v katastrálnom operáte teda vznikla
chybným zákresom, v popisnej časti, ktorá bola pri nadobúdaní dedením v roku 1991 podstatná a pre dedičov rozhodujúca sa chyba nepremietla, pričom skutočné hranice nimi nadobúdaného pozemku v teréne im boli známe a jasné. Poukázali na to, že v podaní z 10.03.2025 akcentovali svoju dlhodobú a dobromyseľnú držbu, a preto bol súd povinný sa vysporiadať a posúdiť vec aj z tohto hľadiska. Pokiaľ na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie neučinil záver, že žalobcovia 1/ a 2/ sú vlastníkmi sporných pozemkov, dospel k nesprávnym skutkovým záverom, a ak sa nezaoberal aspektom možnosti vydržania, vec nesprávne právne posúdil, resp. svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím porušil právo žalobcov 1/ a 2/ na spravodlivý proces, ako aj na preskúmateľné a presvedčivé súdne rozhodnutie. Predmet sporu a vymedzenie žaloby pri jej podaní vyplýval z podkladov, na základe ktorých by za iných okolností (absencie účelového odporu žalovanej) opravu vykonal kataster na podklade záznamu podrobného merania zmien č. XXX, pričom súčasný petit žaloby, ako určenie vlastníctva vyplynul až zo záverov znaleckého posudku M. Q. ako aj z toho, že ako geodet nemohol svoje zistenia premietnuť do záverov inak, ako vytvorením nových parciel K. I. L. XXX/X R. XXX/X geometrickým plánom, ktorými došlo k zadefinovaniu nedôvodne prikreslenej plochy z pozemku K. I. L. XXX k pozemku parcely K. I. L. XXX žalovanej. Vyjadrili nesúhlas s argumentom súdu prvej inštancie, že vyhovením žalobe by bolo obídené dedičské konanie, resp. že by mohli byť ostatní prípadní dedičia rodičov žalobcu 1/ poškodení. V dedičských konaniach po R. B. (v roku XXXX) a po X. B. (v roku XXXX) dedičia predsa prededili rodinný dom na pozemku K. I. L. XXX o výmere 831 m2, teda za takúto výmeru vtedy zjavne zaplatili aj daň z dedičstva, pričom zjavne za daných okolností dedili aj pozemok pod domom, teda zastavaný domom, a takto nehnuteľnosti nadobudli, podľa popisnej časti katastra nehnuteľností. Preto parcely, ku ktorým určenia vlastníctva sa v tomto konaní domáhali, ako sú tieto vymedzené znalcom M. Q. v geometrickom pláne, s ohľadom na okolnosti veci, už raz predmetom dedenia po rodičoch žalobcu 1/ boli, a tieto nehnuteľnosti (rodinný dom so súp. č. XX s pozemkom), medzi sebou následne prevádzali (po sebe dedili) podľa popisnej časti katastra a v skutočných hraniciach týchto nehnuteľností v teréne, z dôvodu čoho konštatovanie znalca M. Q. v znaleckom posudku o chybne evidovaných údajoch katastra sa vzťahuje iba na grafickú časť katastra, katastrálnu mapu, ktorú však dotknutí vlastníci a nadobúdatelia nemali dôvod skúmať. Opätovné dedenie sporných parciel by tak znamenalo dvojité dedenie, za ktoré by dedičia museli zaplatiť súdny poplatok a odmenu notára za niečo, čo už predmetom dedení po tých istých poručiteľoch raz bolo. S ohľadom na to navrhli zmeniť výrok I. napadnutého rozsudku tak, že žalobe žalobcov 1/ a 2/ súd vyhovie a prizná im voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ sa podaním z 05.07.2025 vyjadrila žalovaná. Uviedla, že žalobcovia 1/ a 2/ nikdy neboli vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi nehnuteľnosti vedenej katastrálnym odborom G. O. H., zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. Q. ako pozemok registra K. B. L. XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 593 m2, preto správne súd prvej inštancie uviedol, že použili neprípustnú žalobu. Dedičom po rodičoch žalobcu nie je žalobca 2/, ktorý je synom žalobcu 1/, pričom pozemok K. B. L. XXX
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 593 m2, resp. jeho časť, v súčasnosti patriaci žalovanej, nebol nikdy predmetom dedičského konania po zomrelých rodičoch žalobcu 1/ R. B., nar. XXXX a X. B., preto závery súdu prvej inštancie sú správne. Okrem toho nesúhlasila aj s argumentáciou, že žalobcovia 1/ a 2/ mali sporné časti pozemku reg. K. B. L. XXX (novovytvorené pozemky reg. K. I. B. L. XXX/X. L. XXX/X R. L. XXX/X) nadobudnúť vydržaním, a že súd prvej inštancie mal tieto okolnosti bez tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ sám skúmať, k čomu poukázala na čl. 8 a § 150 ods. 1 CSP. V súdenom prípade nešlo o spor o hranicu medzi pozemkami, ale o určenie vlastníckeho práva k samostatnej nehnuteľnosti patriacej žalovanej, ktorej časť mala žalobcom 1/ a 2/ patriť ku dňu smrti rodičov žalobcu 1/. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im v celom rozsahu aj náhradu trov odvolacieho konania.
9. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacej replike zo 04.08.2025 v reakcii na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu namietali, že parcely K. I. L. XXX/X, XXX/X R. XXX/X vymedzené geometrickým plánom predloženým do spisu žalobcami neboli nikdy súčasťou parcely K. I. L. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 593 m2, v k. ú. Q., ale že iba evidenčnou chybou katastra nehnuteľností v jeho grafickej časti žalobca 1/ a jeho súrodenci zdedili po rodičoch rodinný dom so súp. č. XX aj so zastavaným pozemkom (vymedzeným ako parcela K. I. L. XXX/X), stodolou s pozemkom (vymedzeným ako parcela K. I. L. XXX/X) a predzáhradkou (vymedzenou ako parcela K. I. L. XXX/X), a takto sa tieto nehnuteľnosti aj naďalej prevádzali medzi nimi a ich právnymi nástupcami, bez dôvodných pochybností, dobromyseľne, z dôvodu ktorého žalobcom svedčí vydržanie vlastníckeho práva k nim. Toto vymedzenie skutkových odvolacích námietok je z
odvolania zrejmé. Okrem toho žalobcovia 1/ a 2/ v žalobe poukázali na to, že z parcely K. I. L. XXX v relevantnej časti chýba výmera, a to oproti výmere zapísanej na LV č. XXX, k. ú. Q.. Znalec sa však podľa nich zaoberal iba historickou správnosťou (a podloženosťou) priebehu hranice medzi pôvodnými pozemnoknižnými parcelami a na základe týchto záverov vymedzil novovytvorené parcely I. L. XXX/X, XXX/X R. XXX/X, ktoré majú patriť žalobcom. Avšak predmetom skúmania znalca a záverov znaleckého posudku neboli zjavne všetky ostatné hranice parciel K. I. L. XXX, XXX a XXX, resp. ich vplyv na súlad k nim zapísaných výmer na LV č. XXX a LV č. XXX pre k. ú. Q. so skutočnosťou. Hoci žalovaná poukazuje na nadobudnutie parcely K. I. L. XXX darovacou zmluvou od F. G., je zrejmé, že rovnako ako jej právny predchodca nijakým spôsobom do držby sporných pozemkov nevstúpila. Naopak žalobcovia 1/ a 2/ ani ich právni predchodcovia napriek pochybeniam katastra nikdy o faktickú držbu časti svojho pozemku zodpovedajúceho novovytvoreným parcelám neprišli. Pokiaľ znalcom zistené pochybenie v evidencii katastra sa priamo prejavilo iba v grafickej časti katastra, neobstojí argument o vyrubovaní a platení dane z nehnuteľností, keďže chyba bola len v zákrese hraníc pozemkov, nie vo vzťahu k ostatnej evidencii. Vzhľadom na uvedené zotrvali na podanom odvolacom návrhu.
10. V odvolacej duplike z 01.09.2025 žalovaná zotrvala na svojej skoršej argumentácii prednesenej vo svojom vyjadrení k žalobe. Zopakovala, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie vydržaním vlastníckeho práva vôbec neargumentovali. Zvýraznila, že žalobcovia podali svoju žalobu na súd až po 20 rokov od nadobudnutia jej vlastníckeho práva k parcele K. I. L. XXX potom, čo bol žalobca 1/ oslovený žalovanou na usporiadanie vzťahu k časti pozemku pod domom súp. č. XX, následkom čoho začali konanie pred okresným úradom, v ktorom bola žalovaná prvotne obídená, keď jej neboli doručované zásielky na správnu adresu. Nadväzujúc na to sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie formulovanými v napadnutom rozsudku, ktorý opätovne žiadala potvrdiť ako vecne správny.
11. Pred vydaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie v predchádzajúcom konaní o žalobe žalobcov 1/ a 2/ najskôr rozhodol rozsudkom č. k. 20C/27/2022-104 zo 16. decembra 2022 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 20C/27/2022-160 z 20.11.2023 tak, že výrokom I. určil hranicu medzi pozemkom reg. K. B. L. XXX, v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/, zapísaným na LV č. XXX, a pozemkami reg. K. B. L. XXX R. L. XXX vo vlastníctve žalovanej, zapísanými na LV č. XXX tak, že táto prechádza bodmi č. X, L. X, L. X R. L. X ako sú tieto vyznačené v zázname podrobného merania zmien č. XXX, vyhotoveného geodetom A. D., podnikajúcim pod obchodným menom A. D. - P., úradne overenom dňa 11.03.2019 G. O. H., I. G. B. P./XXXX, ktorý tvorí prílohu tohto rozsudku, a súčasne výrokom II. určil, že podielovými spoluvlastníkmi pozemku reg. K. B. L. XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 970 m2, zapísaného na LV č. XXX, je žalobca 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 2/8 k celku a žalobca 2/, spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 6/8 k celku a že žalovaná je výlučnou vlastníčkou pozemkov reg. K. B. L. XXX, zastavaná plocha a nádvoria o výmere 452 m2 a parc. č. XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 356 m2 v podiele 1/1 k celku. Súčasne výrokom III. označeného rozsudku žalovanej uložil povinnosť žalobcom nahradiť trovy konania v rozsahu 100%. Tento rozsudok bol však v odvolacom konaní zrušený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14Co/3/2024-174 zo 16.05.2024, pričom nosným dôvodom bolo naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Preto bola vec súdom prvej inštancie opätovne prejednaná a rozhodnutá napadnutým rozsudkom.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení, že odvolania žalovaných 1/ a 2/ boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd v súdenom prípade posúdil relevantnosť uplatnených odvolacích dôvodov, t.j. namietaného porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj nesprávneho právneho posúdenia, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).
15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľom uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia; súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho, ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
18. Súd prvej inštancie v súdenej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, a so všetkými skutkovými závermi (opísanými hlavne v bodoch 12. až 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku), ako aj právnymi závermi (uvedenými najmä v jeho odsekoch 28. až 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku) sa odvolací súd stotožňuje a v plnom rozsahu na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako aj k odvolacím námietkam žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd uvádza nasledovné.
19. Súd prvej inštancie sa vecne správne zaoberal prioritne otázkou, či žalobcovia 1/ a 2/ preukázali nadobúdací titul vlastníckeho práva ku novovytvoreným sporným pozemkom a vychádzajúc z v konaní nimi produkovaných tvrdení ohľadne právneho dôvodu ich nadobudnutia dospel k správnemu názoru, že pokiaľ k nadobudnutiu spoluvlastníckych podielov pozemku reg. K. I. L. XXX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 831 m2, kat. úz. W. L. N. X/ a 2/ došlo titulom dedenia, resp. darovania v období po kartografickom spracovaní výsledkov nového mapovania a realizácii tzv. II. etapy zakladania vzťahov, t.j. po roku 1986, menovaní nadobudli spoluvlastnícke podiely k označenému pozemku v stave kvalitatívne aj kvantitatívne zodpovedajúcom stavu, aký bol v tom čase (a je aj aktuálne) vedený v katastri nehnuteľností, a to napriek tomu, že uvedený stav dôsledne nezodpovedá výsledkom mapovania, resp. tzv. II. etapy zakladania vzťahov v r. 1986.
20. Akým spôsobom možno nadobudnúť vlastnícke právo upravujú §§ 132 až 134 OZ, z ktorých zásadný citoval aj súd prvej inštancie v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku a z jeho obsahu aj správne vychádzal. V tejto súvislosti je nutné zopakovať, že pre vyhovenie žalobe, a teda pre priznanie vlastníckeho práva k sporným novovytvoreným pozemkom, resp. k spoluvlastníckym podielom k nim žalobcami 1/ a 2/ bolo nevyhnutné, aby títo, každý z nich osobitne, niektorý zo zákonom predpokladaných nadobúdacích titulov tvrdili a preukázali.
21. Jednou z podstatných odvolacích námietok žalobcov 1/ a 2/ v tomto smere bolo, že súd prvej inštancie nepreskúmal možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva sporných pozemkov žalobcami 1/ a 2/ titulom vydržania, hoci v podaní z 10.03.2025 mali tvrdiť svoju dlhodobú a dobromyseľnú držbu sporných pozemkov. Označeným podaním žalobcovia 1/ a 2/ v súvislosti s predložením znaleckého posudku navrhli úpravu petitu žaloby, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako zmenu žaloby, a o ktorej rozhodol uznesením vyhláseným v úvode pojednávania konaného 07.04.2025. Z obsahu označeného podania je tiež zrejmé, že žalobcovia v ňom stručne opísali zistenia znalca a jeho závery, na základe ktorých mali za to, že rovnako ako ich právni predchodcovia „neprišli o skutočnú držbu pozemku pod rodinným domom so súp. č. XX, priľahlou stodolou a predzáhradkou a ani o ich vlastníctvo, pričom to, že im vlastníctvo k tomuto pozemku ... v zmysle priloženého geometrického plánu, v súčasnosti podľa katastra nesvedčí, je dôsledkom chybnej evidencie katastra, k náprave, ktorej však žalovaná odmietla poskytnúť súčinnosť“ a ďalej aj, že závery znalca „potvrdzujú žalobné tvrdenia žalobcov a aj ich následné skutkové tvrdenia prednášané v konaní“.
22. K uvádzanému odvolací súd zvýrazňuje, že civilné sporové konanie je dôsledne ovládané tzv. prejednacou zásadou, podľa ktorej nesú sporové strany zodpovednosť za vedenie a výsledok sporu v tom zmysle, že svoje skutkové tvrdenia sú povinné substancovať, t.j. vymedziť základ a podstatu sporu. Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 150 CSP). „Žalobca je povinný v žalobe svoj žalobný nárok riadne špecifikovať, individualizovať a konkretizovať. Predmet civilného sporu zásadne neurčuje súd, ale žalobca ako tzv.“dominus litis“ (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 478 s). Sú to predovšetkým sporové strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu. Zvýšenie požiadaviek na procesnú aktivitu sporových strán a s tým spojenú procesnú diligenciu (zodpovednosť) so sankčnými dôsledkami v prípadoch procesnej pasivity je tak spôsobilé prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu (uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. I. ÚS 268/2019-18 z 10.09.2019). Preto súd nesmie priznať žalobcovi niečo iné, ako požaduje, ale ani priznať mu síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu (z iného skutku), než ktorý bol predmetom konania (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyšší súd ČR sp.zn. 33Cdo 3311/2009).
23. V naznačených súvislostiach tiež odvolací súd upriamuje pozornosť na zásadu viazanosti súdu žalobným návrhom, tzv. zásada „ne ultra petitum“ (§ 216 CSP). Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby (viď § 132 ods. 1 CSP), pričom Civilný sporový poriadok upravuje aj výnimku, kedy súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, a to ak z osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami (čo však vzhľadom na charakter prejednávanej veci nebol posudzovaný prípad). Súd však zároveň musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Predmet konania je totiž definovaný nielen žalobným nárokom, ale aj jeho skutkovým zdôvodnením, z ktorého by mal žalobný nárok vyplývať. Preto na to, aby išlo o riadnu žalobu spôsobilú na meritórne prejednanie, musí táto obsahovať tak petit, ako aj jeho skutkové odôvodnenie v rozsahu dostatočnom na to, aby bolo možné aktuálne, či v budúcnosti, napr. posúdiť existenciu či neexistenciu prekážok konania (či nejde o prekážku veci začatej alebo rozsúdenej, keďže len zo samotného petitu žaloby je nemožné určiť, či ide o ten istý, totožný skutok). Aj na to, aby súd po podaní žaloby vedel posúdiť, či ide o podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, a teda o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 Civilného sporového poriadku je logicky nevyhnutné, aby rozhodujúce skutočnosti boli už v žalobe dostatočne uvedené ako jej riadna náležitosť, na čom je treba bezpodmienečne trvať. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (k tomu por. aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 4 M Cdo 15/2010).
24. Vychádzajúc z obsahu žaloby, ale aj zo žalobcami 1/ a 2/ označeného podania z 10.03.2025, na podklade ktorého došlo k pripustenie zmeny žaloby nemožno podľa odvolacieho súdu prisvedčiť odvolacej námietke žalobcov 1/ a 2/, že uplatneného žalobného nároku k sporným pozemkom sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali aj z dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Totiž žalobcovia 1/ a 2/ v konaní po celý čas tvrdili, že sporné pozemky patria do ich vlastníctva, v podstate len v dôsledku chyby v grafickom vyobrazení hranice týchto parciel, resp., že chyba nastala len v súbore geodetických informácií, a to v dôsledku chybného prevzatia výsledkov predchádzajúceho technicko - hospodárskeho mapovania a nadväzujúcich identifikácii parciel U., neskôr parciel reg. K. I. so stavom vyplývajúcim z pozemkovej knihy, a teda, že po celý čas boli sporné parcely súčasťou ich pozemkového vlastníctva, ktoré bolo len chybne evidované v katastri nehnuteľností. Zohľadňujúc nielen žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie k momentu vydania uznesenia o skončení dokazovania, možno konštatovať, že žalobcovia 1/ a 2/ v priebehu konania netvrdili, ktoré konkrétne podmienky pre vydržanie mali byť splnené, ani na základe akých skutkových okolností malo dôjsť k ich naplneniu a tiež neoznačili ani žiadne dôkazy na ich preukázanie, čím si vo vzťahu k tomuto právnemu dôvodu predstavujúcemu originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva nesplnili nielen povinnosť dôkaznú, ale ani povinnosť tvrdenia. Zo stručnej konštatácie žalobcov 1/ a 2/ v ich podaní z 10.03.2025 o skutočnej držbe pozemkov pod rodinným domom nemožno bez ďalšieho dovodiť, že cieľom žaloby žalobcov 1/ a 2/ bolo určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom titulom vydržania, a tým ani že predmetom tohto konania bolo aj posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva sporných pozemkov titulom vydržania. Na tomto závere nič nemení ani zásada iura novit curia, podľa ktorej právna kvalifikácia uplatňovaného nároku nie je obligatórnou náležitosťou žaloby, nakoľko v danom prípade nebola splnená podmienka takého skutkového vymedzenia predmetu konania, z ktorého by vyplývalo uplatnenie daného určovacieho nároku z dôvodu splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok vzniku vlastníckeho práva vydržaním, závery ktoré majú charakter skutkový a nie právny. Preto postupom súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť ani k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a ani ku nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcov 1/ a 2/ na spravodlivý proces, napríklad nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku.
25. Druhá zásadná odvolacia námietka žalobcov 1/ a 2/ spočíva v ich nesúhlase so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom spôsobe zvoleného petitu žaloby nezodpovedajúcom obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu, keď za procesne správny súd prvej inštancie považoval žalobný nárok o určenie, že sporné pozemky patria do dedičstva po tých ich právnych predchodcoch, ktorí v čase svojej smrti boli ich skutočnými vlastníkmi. Uvedená námietka odvolateľov je založená na argumentácii, že sporné pozemky už raz boli predmetom dedenia po rodičoch žalobcu 1/, a preto nie je dôvod na ich opätovné prededenie, ako aj, že právni nástupcovia rodičov žalobcu 1/ rodinný dom súp. č. XX aj s pozemkami medzi sebou následne prevádzali, resp. dedili podľa popisnej časti katastra nehnuteľností a v skutočných hraniciach týchto nehnuteľností v teréne, z dôvodu ktorého konštatovanie znalca, že právne úkony týkajúce sa prevodov po roku 1986 vychádzali z chybne evidovaných údajov katastra, sa vzťahujú iba na grafickú časť katastra, t.j. katastrálnu mapu, ktorú dotknutí vlastníci a nadobúdatelia nemali dôvod skúmať.
26. Vo vzťahu k posúdeniu tejto odvolacej námietky odvolací súd uvádza, že sporné pozemky boli geometrickým plánom vytvorené z pozemku reg. K. I. L. XXX – zastavaná plocha o výmere 593 m2, kat. úz. W. L., vedeného na žalovanú, a nie z pozemku reg. K. I. L. XXX, a že dôsledkom vytvorenia nových parciel je aj podstatné zníženie výmery parcely č. XXX, ktorej vo vyhotovenom geometrickom pláne zodpovedá prečíslovaná parcela reg. K. I. L. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 438 m2, teda znížená o výmeru súčtu sporných pozemkov reg. K. I. B. L.XXX/X - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 58 m2, parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 61 m2 a parc. č. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 36 m2, zo skutkových zistení ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie. Rovnako je potrebné poukázať aj na jedno zo žalobných tvrdení uvedených priamo v žalobe, že podľa záznamu podrobného merania zmien pripojeného k žalobe má mať pozemok reg. K. I. B. L. XXX v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ výmeru 970 m2, namiesto v súčasnosti evidovanej výmery 831 m2. S ohľadom na to je potom aj odvolacia argumentácia žalobcov 1/ a 2/, že chyba v katastrálnom operáte vznikla iba chybným zákresom, nepremietnutým do popisnej časti katastra nehnuteľností, ktorý bol podľa žalobcov 1/ a 2/ pri dedení tohto majetku v roku 1991 podstatný a rozhodujúci neopodstatnená a účelová, produkovaná len v snahe zvrátiť pre žalobcov 1/ a 2/ nepriaznivý výsledok konania. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu správne právne uzavrel, že žalobcovia 1/ a 2/ nepreukázali ukrátenie svojho pozemkového vlastníctva nachádzajúceho sa v záujmovom území (napr. žalovanou), keďže čo do rozsahu parcely, ako aj veľkosti spoluvlastníckeho podielu ich aktuálne pozemkové vlastníctvo v tomto území zodpovedá rozsahu, aký pozemky v čase nadobudnutia vlastníckeho práva vedeného v prospech ich právnych predchodcov mali v katastri nehnuteľností, a je dôvodné súhlasiť aj s názorom, že nápravy zisteného stavu sa s úspechom môže domáhať iba osoba, ktorá v čase vzniku tohto pochybenia v evidencii katastra bola ako vlastník pozemkov v príslušnom území vedená, resp. jej toto vlastníctvo v tom čase skutočne patrilo.
27. Tieto závery oprel súd prvej inštancie o rad právnych názorov predstavujúcich ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít v týchto otázkach, ktorú v bodoch 36. až 39. primerane citoval, na ktorú bez jej zopakovania odkazuje aj odvolací súd, súc si vedomý ustálenej praxe o jednote rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu v príslušnom konaní (ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 8Cdo/94/2018, 3Cdo/154/2010, 1Cdo/26/2007, 3Cdo/44/2008, či 3MCdo/4/2013 ako aj Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 482/2013-50 z 11.12.2013). Na zvýraznenie správnosti zvoleného postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto veci odvolací súd nadväzne poukazuje na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré opodstatnenosť tejto súdnej praxe potvrdzujú. Ide napr. o rozsudok sp. zn. 1Cdo/104/2003 z 27. apríla 2004, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že aj keď sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa (por. § 460 OZ), bez ďalšieho tým nie sú určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Riešenie právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu, s tým že vykonaním jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára. Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde otvorená. V konaní o dedičstve totiž môže dôjsť aj k vyporiadaniu, podľa ktorého nadobudne vec (resp. jej celý spoluvlastnícky podiel patriaci poručiteľovi) iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do
dedičstva po poručiteľovi. Princíp úradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je v zmysle ustanovení § 175a až § 175zd OSP (dnes § 158 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimo sporový poriadok v znení neskorších predpisov) zverená súdu akcentovali aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (napríklad rozsudok sp. zn. 3Cdo/332/2007 z 19. septembra 2007, uznesenie sp. zn. 4Cdo/267/2009 z 31. januára 2011, či rozsudok sp. zn. 3Cdo/222/2010 zo 14.03.2011). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je tak ustálená na názore, že postup upravený vyššie označenými ustanoveniami nemožno obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva.
28. V rozsudku sp. zn. 4Cdo/120/2009 z 27.10.2010 najvyšší súd tiež judikoval, že pokiaľ poručiteľ zanechal viac dedičov, až do právoplatného rozhodnutia súdu sú považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú títo oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 OSP. V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci, teda navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/154/2010 zo 16.10.2010 – R 32/2011). Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/222/2010 zo 14.03.2011).
29. Neopodstatnené sú aj ostatné odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/, napr. že ide o prekvapivé a striktne formalistické rozhodnutie, nezohľadňujúce zavedenie Civilného sporového poriadku, ani pokyny odvolacieho súdu vyslovené v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Súd prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku vydaného vo veci predovšetkým napravil procesné pochybenie, ktorého sa v predchádzajúcom konaní dopustil, a ktoré viedlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V nadväzujúcom konaní však bol súd prvej inštancie súčasne povinný reagovať na zmenu žaloby navrhnutú po vydaní uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 12Co/3/2024 zo 16.05.2024 a zohľadniť aj ďalšie okolnosti a súvislosti, ktoré sa na začiatku konania nemuseli javiť pre právne posúdenie ako významné. Odvolatelia vo svojom odvolaní pritom jasne nedefinovali, ktoré pokyny odvolacieho súdu formulované v jeho zrušujúcom uznesení súd prvej inštancie v ďalšom konaní nerešpektoval, ani ktoré rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie nároku pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, prípadne v čom konkrétne spočíva jeho námietka nesprávnych skutkových zistení.
30. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd nezistil naplnenie žalobcami 1/ a 2/ uplatnených odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a súčasne konštatuje vecnú správnosť výroku I. napadnutého rozsudku.
31. Správnemu výroku I. napadnutého rozsudku zodpovedá aj vecne správny výrok II. o trovách konania, ktorým bol žalovanej voči žalobcom 1/ až 2/ priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie tento súvisiaci výrok oprel o správne právne ustanovenia procesného predpisu, ktorých použitie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu dostatočne zdôvodnil.
32. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcov 1/ a 2/, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniam, preto už na tomto mieste odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
33. Obiter dictum odvolací súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nevytvára prekážku rozhodnutej veci pre podanie prípadnej inej žaloby o určenie, že nehnuteľnosti (spoluvlastnícky podiel
na nich) patrí do dedičstva. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný iba, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, t. j. vyplýva z rovnakého skutku (por. uznesenie NS SR, zo dňa 13. 10. 2009, sp. zn. 5Cdo/120/2009, tiež uznesenie NS SR z 20. 10. 2011, sp. zn. 5Cdo/280/2010).
34. Na podklade vyššie uvedeného odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, na základe ktorých odvolací súd priznal žalovanej voči žalobcom 1/ a 2/, ktorí odvolacie konanie iniciovali, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odvolacom konaní bola žalovaná voči žalobcom 1/ a 2/ plne procesne úspešná. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by nebolo dôvodné žalovanej priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu odvolacím súdom vzhliadnuté.
36. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).