Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 251/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť M., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom Mgr. V. L., P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20

ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd dodatočným platobným výmerom Daňového

úradu I Žilina č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000, rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina, č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2003

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára

2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004

doručená sťažnosť M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr.

V. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)

a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) dodatočným platobným výmerom

Daňového úradu I Žilina (ďalej len „daňový úrad“) č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta

2000, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina (ďalej

len „daňové riaditeľstvo), č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2003

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.

Spolu so sťažnosťou sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. O tejto žiadosti rozhodol 23. novembra

2004 II. senát ústavného súdu tak, že jej nevyhovel.

Na výzvu ústavného súdu zo 17. februára 2005 sťažovateľ 31. marca 2005 doplnil

sťažnosť o odôvodnenie namietaného porušenia označených práv a upresnil výrok

rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom domáha.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že na základe výsledkov daňovej kontroly

vykonanej u sťažovateľa daňový úrad ako správca dane 28. augusta 2000 vydal dodatočný

platobný výmer na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie

roku 1999 č. /Ba, ktorým sťažovateľovi vyrubil rozdiel DPH v sume

528 540 Sk. Dôvodom dorubenia dane bolo neuznanie dane na vstupe z faktúr, ktoré

vystavil P. K. (ďalej len „sprostredkovateľ“) v roku 1999 na základe zmluvy

o sprostredkovaní z 2. júna 1999 č. 01/1999. Predmetom zmluvy bol záväzok

sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca (sťažovateľ) mal

príležitosť uzatvoriť obchod na dlhodobé dodávky elektroinštalačného materiálu pre

spoločnosť T., a. s., T. (ďalej len „T., a. s.“). Podľa bodu 4.1 zmluvy mal sprostredkovateľ

dohodnutú províziu 10 % z dohodnutého objemu dodávok tovaru pre T., a. s.

Sprostredkovateľ vystavil v roku 1999 nasledovné faktúry:

- DF 14/99 zo 16. augusta 1999 v sume 199 260 Sk, z toho DPH 23 % v sume 37 260 Sk,

- DF 15/99 z 20. augusta 1999 v sume 55 350 Sk, z toho DPH 23 % v sume 10 350 Sk,

- DF 18/99 z 13. septembra 1999 v sume 568 710 Sk, z toho DPH 23 % v sume 109 710

Sk,

- DF 30/99 z 12. októbra 1999 v sume 974 160 Sk, z toho DPH 23 % v sume 182 160 Sk,

- DF 37/99 zo 16. novembra 1999 v sume 1 011 060 Sk, z toho DPH 23 % v sume

189 060 Sk.

Daňový úrad neuznal oprávnenosť nároku sťažovateľa na odpočet DPH z uvedených

dodávateľských faktúr vystavených sprostredkovateľom celkom v sume 528 540 Sk.

V daňovom konaní zistil, že v roku 1999 bola len jedna objednávka od T., a. s.

č. na dodávku 14-tich sád elektroprvkov pre SN 400 - 500 S 400 V-50 Hz

z 5. novembra 1999. Dodávka tovaru v hodnote 247 469 Sk bola realizovaná a fakturovaná

až 5. januára 2000. Podľa zistenia daňového úradu v roku 1999 neboli teda pre sťažovateľa

sprostredkované žiadne iné obchody.

O odvolaní sťažovateľa proti dodatočnému platobnému výmeru z 28. augusta 2000

rozhodlo daňové riaditeľstvo tak, že rozhodnutím č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002

potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.

Žalobou podanou proti daňovému riaditeľstvu sa sťažovateľ domáhal preskúmania

zákonnosti jeho rozhodnutia. Najvyšší súd ako súd prvého stupňa žalobu sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2003 zamietol ako nedôvodnú, pretože sa

stotožnil s argumentáciou daňových orgánov, že sprostredkovanie, ktoré sťažovateľ

deklaroval daňovými dokladmi, sa neuskutočnilo, a tento právny názor potvrdil aj najvyšší

súd v konaní o odvolaní sťažovateľa.

Podľa tvrdenia sťažovateľa boli z jeho strany splnené všetky podmienky nároku na

odpočet DPH ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) a tento nárok riadne uplatnil podľa cit. zákona.

Podľa sťažovateľa daňové orgány skutkový stav nedostatočne zistili a následne

nesprávne posúdili, ich rozhodnutia nemajú oporu v zákone, čím je sťažovateľ ukrátený na

svojich právach. Daňové orgány vychádzali iba z pochybností a vlastnej úvahy bez ohľadu

na obsah uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní.

Sťažovateľ uvádza, že daňové orgány ho „nevyzvali na preukázanie žiadnej

skutočnosti, daňové doklady, ktoré sme odporcom... predložili, nikdy z ich strany

spochybnené neboli, ani nás nikdy nevyzvali na odstránenie nejakých pochybností, alebo

nejasností“. Podľa neho daňové orgány a tiež najvyšší súd vykladali zmluvu

o sprostredkovaní podľa jej nadpisu, teda ako zmluvu uzatvorenú podľa § 642 a nasl.

, keď vo svojich rozhodnutiach ustálili, že k sprostredkovaniu ako

zdaniteľnému plneniu nedošlo.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V daňových dokladoch však sprostredkovanie deklarované nie je.

Z obsahu zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že sa jedná o nepomenovanú zmluvu,

ktorá nie je uzatvorená podľa § 624 a nasl. Obch. zák., že sa v nej P. K. zaviazal uskutočniť

pre nás rôzne činnosti, pričom sa nejednalo o takú činnosť, ktorá by korešpondovala

sprostredkovaniu, ktoré je upravené ako typ zmluvy v .

Skutočnosť, že v daňových dokladoch nie je deklarované sprostredkovanie, ale

činnosť P. K., ktorú pre nás vykonal na základe zmluvy o sprostredkovaní, jednoznačne

vyplýva z daňových dokladov.

Konečným výsledkom činnosti P. K. bolo vždy to, že spoločnosť T., a. s., T... zmenila

svoju pôvodnú technickú dokumentáciu tak, že do rozpisiek strojov, ktoré vyrábala,

zakomponovala elektroprvky vyrábané spoločnosťou G., ktoré sme chceli dodávať

spoločnosti T., a. s. (predtým pri výrobe strojov používali iné elektroprvky), čím nám P. K.

vytvoril príležitosť uzatvoriť so spoločnosťou T., a. s. obchod na dlhodobé dodávky týchto

elektroprvkov, na základe čoho mu podľa bodu 4.2 zmluvy o sprostredkovaní vznikol nárok

na fakturovanie provízie, nakoľko až na základe týchto zmien v technickej dokumentácii

mohla spoločnosť T., a. s. od nás odoberať a my sme jej mohli dodávať elektroprvky

vyrábané spoločnosťou G. Takúto zmluvu sme so spoločnosťou T., a. s. nakoniec aj

uzatvorili.“

Sťažovateľ namieta, že daňové orgány zmluvu o sprostredkovaní a vystavené daňové

doklady takto neposúdili, naopak, uložili mu povinnosť zaplatiť DPH v rozpore so

zákonom, čo rozsudkom sp. zn. z 25. februára 2003 a rozsudkom o odvolaní

sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 potvrdil aj najvyšší súd.

V takomto „formalistickom postupe daňových orgánov a najvyššieho súdu, ktoré sa

vôbec nezaoberali skutkovou a právnou argumentáciou sťažovateľa“, vidí sťažovateľ

porušenie svojich základných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

k dohovoru dodatočným platobným výmerom daňového úradu

č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 a konaním,

ktoré mu predchádzalo, ako aj rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004,

- zrušil dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 694/321/66935/2000/Ba

z 28. augusta 2000, rozhodnutie daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla

2002, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-

NS 50/03 z 18. februára 2004 a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie,

- priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ktoré je daňový úrad, daňové

riaditeľstvo a najvyšší súd povinný zaplatiť mu každý po 100 000 Sk,

- priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 29 400 Sk.

O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu rozhodol II. senát ústavného

súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec

pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi. Vzhľadom na to

sťažnosť na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval IV. senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie a , ako aj

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

k dohovoru dodatočným platobným výmerom daňového úradu č. 694/321/66935/2000/Ba

z 28. augusta 2000, rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla

2002, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2003.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto

dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom

porušení základných práv rozhodnutiami správnych orgánov rozhodujú všeobecné súdy,

alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu

základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal odvolanie proti

dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu daňovému riaditeľstvu a následne podal

najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia daňového

riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 (o odvolaní sťažovateľa proti

dodatočnému platobnému výmeru č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000). Potom

podal odvolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2003,

o ktorom rozhodol najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 50/03

z 18. februára 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu potvrdil.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde vyčerpal všetky právne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv účinne poskytuje, a na použitie ktorých bol oprávnený podľa

osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 ústavný súd nemal právomoc na preskúmanie namietaných rozhodnutí

daňového úradu a daňového riaditeľstva, ani namietaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2003, keďže preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do

právomoci všeobecných súdov (najvyššieho súdu) v rámci správneho súdnictva. Na základe

toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častiach namietajúcich porušenie jeho základných

práv rozhodnutiami daňového úradu, daňového riaditeľstva a rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2003 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa

pre ústavný súd bolo v tomto prípade preto podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.

Najvyšší súd (ako odvolací súd) rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti

prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2003 tak, že

tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho označených práv

predmetným rozsudkom najvyššieho súdu bol formalistický prístup tohto súdu, ktorý vo

svojom rozhodnutí vo veci sťažovateľa vychádzal z toho, že v daňových dokladoch je ako

zdaniteľné plnenie deklarované sprostredkovanie, čo je v rozpore so samotným obsahom

týchto daňových dokladov, ďalej že najvyšší súd automaticky vychádzal podľa nadpisu

zmluvy o sprostredkovaní z ustanovení a nasl. upravujúcich

zmluvu o sprostredkovaní a vôbec sa nezaujímal o obsah tejto zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľom a sprostredkovateľom.

Sťažovateľ namietal, že vo veci v obidvoch stupňoch rozhodoval ten istý súd

(najvyšší súd) a v takomto postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že na základe jeho právoplatného rozsudku

sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 mu vznikol voči štátu záväzok v sume

528 540 Sk, čím došlo k zníženiu hodnoty jeho majetku (čistého obchodného imania)

o uvedenú čiastku. Následne daňový úrad ako správca dane tento záväzok sťažovateľa

započítal s jeho pohľadávkami voči Slovenskej republike, čím došlo k porušeniu jeho

vlastníckych práv podľa označeného článku a dodatkového protokolu k dohovoru.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

ústavný súd zdôraznil, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Vychádzajúc z tohto postavenia nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ). Inými slovami, právomoc ústavného súdu

konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že podstata

nesúhlasu sťažovateľa s hodnotením vykonaného preskúmania rozhodnutia správneho

orgánu (daňového riaditeľstva) v daňovom konaní a právnym názorom všeobecného súdu

(najvyššieho súdu ako správneho súdu) spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii

príslušných zákonných ustanovení a nesprávnym hodnotením skutkového stavu predmetnej

veci.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu

o dostatočnom a náležitom zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi v daňovom

konaní, ako aj záverom, že v danom prípade k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu

v roku 1999 nedošlo, čoho dôsledkom bolo neuznanie nároku sťažovateľa na odpočet DPH

na vstupe z faktúr vystavených sprostredkovateľom.

V odôvodnení rozhodnutia, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2003, odvolací súd okrem iného

uviedol:

„Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení zmien

a doplnkov má platiteľ nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú

prijaté na účely uskutočnenia svojich zdaniteľných plnení a ak zákon neustanovuje inak.

V daňovom konaní bolo preukázané, že sprostredkovateľ nevyhľadával nových

odberateľov, ale priamo v zmluve bol tento označený - spoločnosť T., a. s. T., pričom

odberateľ sám vyhlásil výberové konanie na dodávku tovaru, ktorý žalobca predával.

Keďže bolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu v roku 1999

nedošlo, postupovali správca dane i žalovaný v súlade so zákonom, keď neuznali žalobcovi

nárok na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených P. K.

Daňové doklady - dodávateľské faktúry vystavoval P. K. ako čiastkové plnenie

Zmluvy o sprostredkovaní č. 01/99.

Podľa názoru odvolacieho súdu postupovali daňové orgány v súlade so zákonom,

keď na základe daňového dokladu deklarujúceho plnenie sprostredkovania neuznali nárok

na odpočet dane na vstupe za prípadné iné zdaniteľné plnenie P. K., pretože nebola splnená

zákonná podmienka ustanovená v § 20 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 2 písm. f)

zákona o dani z pridanej hodnoty.

Zákonom ustanovené podmienky pre uplatnenie a priznanie odpočtu dane z pridanej

hodnoty na vstupe sú veľmi prísne. Musia byť splnené jednak po formálnej ako aj

materiálnej stránke. Daňový subjekt musí preukázať, že skutočne došlo k zdaniteľnému

plneniu, že toto plnenie prijal a použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení

a taktiež, že spĺňa všetky ďalšie podmienky uvedené v ods. 2 § 20 zákona o dani z pridanej

hodnoty.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie

zákonných podmienok pre priznanie jeho nároku na odpočet dane na vstupe. Nepovažuje za

dôvodné tvrdenie žalobcu, že mu správne orgány v daňovom konaní neposkytli dostatočný

priestor, aby mohol preukázať pravdivosť jeho tvrdení, ani ho neupozornili na pochybnosti

ohľadne ním predložených daňových dokladov, ktoré by mohli odstrániť.

Správca dane, ale najmä žalovaný ako odvolací orgán zisťovali dôsledne skutkový

stav veci, žalobcovi poskytli všetky zákonné možnosti, aby preukázal svoje tvrdenia

a predložil listinné dôkazy. Svedčia o tom doklady a písomné podania žalobcu, ktoré doručil

najmä žalovanému v odvolacom konaní. Žalovaný sa zaoberal so všetkými skutočnosťami

a jeho procesný postup hodnotil súd ako zákonný.

Námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní hodnotí preto odvolací súd ako skutkovo

i právne bezvýznamné. Naopak svedčia o tom, že žalobca účelovo zamieňa rôzne zdaniteľné

plnenia. Keď sa preukázalo, že zdaniteľné plnenie - sprostredkovanie nebolo uskutočnené,

žiadal, aby mu bol nárok na odpočet dane uznaný za úplne odlišné zdaniteľné plnenie, ako

pôvodne deklaroval.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho

poriadku rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2003, sp. zn.

, ako vecne správny potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu citovanú argumentáciu, ktorou najvyšší súd odôvodnil

svoj rozsudok a potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 2003, nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú alebo

arbitrárnu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie ().

Podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v daňovom konaní sa postupuje v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní (zásada zákonnosti). Aby daňové orgány mohli uvedenú

zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo

zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Podľa ustanovenia daňový subjekt preukazuje

všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na

ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj

vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňových subjektov.

Ustanovenie ( bol účinný do

1. 5. 2004) formulovalo základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane.

Podľa jeho znenia platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach,

ak ich prijal na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení. Vo všeobecnosti má teda

platiteľ nárok na odpočet DPH pri všetkých uskutočnených zdaniteľných plneniach,

prijatých na účely uskutočňovania zdaniteľných plnení pri dodržaní podmienok

ustanovených zákonom. V odseku 2 sú vymedzené konkrétne hmotnoprávne podmienky,

ktoré je potrebné splniť, aby platiteľ mohol uplatniť nárok na odpočet dane.

Zákonná úprava postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH

podľa až 12 je špeciálnou zákonnou úpravou vo vzťahu

ku všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní (

Zb.). z dôvodu zložitosti a náročnosti kontroly tejto dane určil pre

dokazovanie nároku na jej odpočet prísnejšie podmienky, než aké sú platné pri dokazovaní

nárokov u iných daní. Tie je nutné dodržať, lebo v opačnom prípade dôsledky z ich

porušenia znáša daňový subjekt.

Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je

nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Podmienkou pre vznik nároku

na odpočet DPH tiež je, aby platiteľ ním prijaté zdaniteľné plnenie uskutočnené iným

platiteľom použil na dosiahnutie obratu zo svojich zdaniteľných plnení. Nestačí, aby bola

daná iba možnosť prijaté plnenie takto použiť a nestačí ani iba zámer platiteľa to urobiť

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2002).

Uvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že daňové orgány

dospeli v danej veci k správnemu právnemu záveru, ktorý korešponduje platnej právnej

úprave ( a ). Najvyšší súd sa dostatočne

vyrovnal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa procesného postupu daňových orgánov

v daňovom konaní, ktoré nemohol zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho

preskúmavacieho konania.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto jeho

závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a preto sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu (,

).

V tomto smere ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že

všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie námietky, čo podľa ústavného súdu

(so zreteľom na citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) najvyšší súd

v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vzhľadom na

to neexistuje podľa názoru ústavného súdu žiadna súvislosť medzi obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, že v jeho veci v obidvoch stupňoch

rozhodoval ten istý súd (najvyšší súd), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukázal na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ak orgán štátu aplikuje platný a účinný právny predpis,

jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo

slobody (m. m. , ). Inak povedané, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , ). V danom prípade je takýmto predpisom zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa poslednej vety (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu)

o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná

a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací mal právomoc rozhodnúť

spôsobom, o ktorý sťažovateľ žiadal (teda bol súdom s plnou jurisdikciou), pričom pri

svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych

predpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke,

ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka je zjavne

neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podstata ďalšej námietky vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 sa týka porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa

podľa , ako aj jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru a spočíva „v nezákonnosti vyrubenia rozdielu dane

z pridanej hodnoty v sume 528 540 Sk“.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkou porušenia označených práv okrem iného

vyslovil, že „... zásadne nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho

porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok iba z dôvodu, že do jeho právomoci

patrí rozhodovanie o veciach súvisiacich so súdnou ochranou vlastníka (sťažovateľa). (...)

Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto práva hmotného obsahu, ak by

postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého

procesu. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva

vlastniť majetok, ak by na to neboli iné dôvody, napríklad priama spojitosť účinkov

súdneho rozhodnutia do základného práva vlastniť majetok“ (, ).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade taká priama spojitosť nie je daná. Preto v danej

veci rozhodol podľa vo vzťahu k tej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel tiež k záveru, že

vzhľadom na už uvedené nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať tou časťou sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ poukazuje na existenciu ústavne relevantnej (priamej) súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením ,

pretože v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru

o možnej opodstatnenosti tvrdení, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03

z 18. februára 2004 bol porušený označený článok .

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007