Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3478 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (3751)II. ÚS 251/04
PDF · 290.55 KB
No categories available
II. ÚS 251/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť M., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátom Mgr. V. L., P.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd dodatočným platobným výmerom Daňového
úradu I Žilina č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000, rozhodnutím Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina, č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára
2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004
doručená sťažnosť M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr.
V. L., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a)
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) dodatočným platobným výmerom
Daňového úradu I Žilina (ďalej len „daňový úrad“) č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta
2000, rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Žilina (ďalej
len „daňové riaditeľstvo), č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002, rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.
Spolu so sťažnosťou sťažovateľ predložil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. O tejto žiadosti rozhodol 23. novembra
2004 II. senát ústavného súdu tak, že jej nevyhovel.
Na výzvu ústavného súdu zo 17. februára 2005 sťažovateľ 31. marca 2005 doplnil
sťažnosť o odôvodnenie namietaného porušenia označených práv a upresnil výrok
rozhodnutia, ktorého sa v konaní pred ústavným súdom domáha.
Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že na základe výsledkov daňovej kontroly
vykonanej u sťažovateľa daňový úrad ako správca dane 28. augusta 2000 vydal dodatočný
platobný výmer na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie
roku 1999 č. 694/321/66935/2000/Ba, ktorým sťažovateľovi vyrubil rozdiel DPH v sume
528 540 Sk. Dôvodom dorubenia dane bolo neuznanie dane na vstupe z faktúr, ktoré
vystavil P. K. (ďalej len „sprostredkovateľ“) v roku 1999 na základe zmluvy
o sprostredkovaní z 2. júna 1999 č. 01/1999. Predmetom zmluvy bol záväzok
sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca (sťažovateľ) mal
príležitosť uzatvoriť obchod na dlhodobé dodávky elektroinštalačného materiálu pre
spoločnosť T., a. s., T. (ďalej len „T., a. s.“). Podľa bodu 4.1 zmluvy mal sprostredkovateľ
dohodnutú províziu 10 % z dohodnutého objemu dodávok tovaru pre T., a. s.
Sprostredkovateľ vystavil v roku 1999 nasledovné faktúry:
- DF 14/99 zo 16. augusta 1999 v sume 199 260 Sk, z toho DPH 23 % v sume 37 260 Sk,
- DF 15/99 z 20. augusta 1999 v sume 55 350 Sk, z toho DPH 23 % v sume 10 350 Sk,
- DF 18/99 z 13. septembra 1999 v sume 568 710 Sk, z toho DPH 23 % v sume 109 710
Sk,
- DF 30/99 z 12. októbra 1999 v sume 974 160 Sk, z toho DPH 23 % v sume 182 160 Sk,
- DF 37/99 zo 16. novembra 1999 v sume 1 011 060 Sk, z toho DPH 23 % v sume
189 060 Sk.
Daňový úrad neuznal oprávnenosť nároku sťažovateľa na odpočet DPH z uvedených
dodávateľských faktúr vystavených sprostredkovateľom celkom v sume 528 540 Sk.
V daňovom konaní zistil, že v roku 1999 bola len jedna objednávka od T., a. s.
č. 308/6321/99 na dodávku 14-tich sád elektroprvkov pre SN 400 - 500 S 400 V-50 Hz
z 5. novembra 1999. Dodávka tovaru v hodnote 247 469 Sk bola realizovaná a fakturovaná
až 5. januára 2000. Podľa zistenia daňového úradu v roku 1999 neboli teda pre sťažovateľa
sprostredkované žiadne iné obchody.
O odvolaní sťažovateľa proti dodatočnému platobnému výmeru z 28. augusta 2000
rozhodlo daňové riaditeľstvo tak, že rozhodnutím č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002
potvrdilo prvostupňové rozhodnutie.
Žalobou podanou proti daňovému riaditeľstvu sa sťažovateľ domáhal preskúmania
zákonnosti jeho rozhodnutia. Najvyšší súd ako súd prvého stupňa žalobu sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 zamietol ako nedôvodnú, pretože sa
stotožnil s argumentáciou daňových orgánov, že sprostredkovanie, ktoré sťažovateľ
deklaroval daňovými dokladmi, sa neuskutočnilo, a tento právny názor potvrdil aj najvyšší
súd v konaní o odvolaní sťažovateľa.
Podľa tvrdenia sťažovateľa boli z jeho strany splnené všetky podmienky nároku na
odpočet DPH ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 289/1995 Z. z.“) a tento nárok riadne uplatnil podľa § 20 ods. 3 cit. zákona.
Podľa sťažovateľa daňové orgány skutkový stav nedostatočne zistili a následne
nesprávne posúdili, ich rozhodnutia nemajú oporu v zákone, čím je sťažovateľ ukrátený na
svojich právach. Daňové orgány vychádzali iba z pochybností a vlastnej úvahy bez ohľadu
na obsah uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní.
Sťažovateľ uvádza, že daňové orgány ho „nevyzvali na preukázanie žiadnej
skutočnosti, daňové doklady, ktoré sme odporcom... predložili, nikdy z ich strany
spochybnené neboli, ani nás nikdy nevyzvali na odstránenie nejakých pochybností, alebo
nejasností“. Podľa neho daňové orgány a tiež najvyšší súd vykladali zmluvu
o sprostredkovaní podľa jej nadpisu, teda ako zmluvu uzatvorenú podľa § 642 a nasl.
Obchodného zákonníka, keď vo svojich rozhodnutiach ustálili, že k sprostredkovaniu ako
zdaniteľnému plneniu nedošlo.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„V daňových dokladoch však sprostredkovanie deklarované nie je.
Z obsahu zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že sa jedná o nepomenovanú zmluvu,
ktorá nie je uzatvorená podľa § 624 a nasl. Obch. zák., že sa v nej P. K. zaviazal uskutočniť
pre nás rôzne činnosti, pričom sa nejednalo o takú činnosť, ktorá by korešpondovala
sprostredkovaniu, ktoré je upravené ako typ zmluvy v Obchodnom zákonníku.
Skutočnosť, že v daňových dokladoch nie je deklarované sprostredkovanie, ale
činnosť P. K., ktorú pre nás vykonal na základe zmluvy o sprostredkovaní, jednoznačne
vyplýva z daňových dokladov.
Konečným výsledkom činnosti P. K. bolo vždy to, že spoločnosť T., a. s., T... zmenila
svoju pôvodnú technickú dokumentáciu tak, že do rozpisiek strojov, ktoré vyrábala,
zakomponovala elektroprvky vyrábané spoločnosťou G., ktoré sme chceli dodávať
spoločnosti T., a. s. (predtým pri výrobe strojov používali iné elektroprvky), čím nám P. K.
vytvoril príležitosť uzatvoriť so spoločnosťou T., a. s. obchod na dlhodobé dodávky týchto
elektroprvkov, na základe čoho mu podľa bodu 4.2 zmluvy o sprostredkovaní vznikol nárok
na fakturovanie provízie, nakoľko až na základe týchto zmien v technickej dokumentácii
mohla spoločnosť T., a. s. od nás odoberať a my sme jej mohli dodávať elektroprvky
vyrábané spoločnosťou G. Takúto zmluvu sme so spoločnosťou T., a. s. nakoniec aj
uzatvorili.“
Sťažovateľ namieta, že daňové orgány zmluvu o sprostredkovaní a vystavené daňové
doklady takto neposúdili, naopak, uložili mu povinnosť zaplatiť DPH v rozpore so
zákonom, čo rozsudkom sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a rozsudkom o odvolaní
sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 potvrdil aj najvyšší súd.
V takomto „formalistickom postupe daňových orgánov a najvyššieho súdu, ktoré sa
vôbec nezaoberali skutkovou a právnou argumentáciou sťažovateľa“, vidí sťažovateľ
porušenie svojich základných práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
- deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
k dohovoru dodatočným platobným výmerom daňového úradu
č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 a konaním,
ktoré mu predchádzalo, ako aj rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02
z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004,
- zrušil dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 694/321/66935/2000/Ba
z 28. augusta 2000, rozhodnutie daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla
2002, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 a sp. zn. Sž-o-
NS 50/03 z 18. februára 2004 a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie,
- priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ktoré je daňový úrad, daňové
riaditeľstvo a najvyšší súd povinný zaplatiť mu každý po 100 000 Sk,
- priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 29 400 Sk.
O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu rozhodol II. senát ústavného
súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec
pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi. Vzhľadom na to
sťažnosť na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval IV. senát ústavného súdu.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
k dohovoru dodatočným platobným výmerom daňového úradu č. 694/321/66935/2000/Ba
z 28. augusta 2000, rozhodnutím daňového riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla
2002, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto
dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom
porušení základných práv rozhodnutiami správnych orgánov rozhodujú všeobecné súdy,
alebo keď na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu
základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.
Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal odvolanie proti
dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu daňovému riaditeľstvu a následne podal
najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia daňového
riaditeľstva č. V/2500/4711/02/Jar z 15. júla 2002 (o odvolaní sťažovateľa proti
dodatočnému platobnému výmeru č. 694/321/66935/2000/Ba z 28. augusta 2000). Potom
podal odvolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003,
o ktorom rozhodol najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 50/03
z 18. februára 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie najvyššieho súdu potvrdil.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde vyčerpal všetky právne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv účinne poskytuje, a na použitie ktorých bol oprávnený podľa
osobitných predpisov.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd nemal právomoc na preskúmanie namietaných rozhodnutí
daňového úradu a daňového riaditeľstva, ani namietaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
4 Sž 130/02 z 25. februára 2003, keďže preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do
právomoci všeobecných súdov (najvyššieho súdu) v rámci správneho súdnictva. Na základe
toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častiach namietajúcich porušenie jeho základných
práv rozhodnutiami daňového úradu, daňového riaditeľstva a rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa
pre ústavný súd bolo v tomto prípade preto podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004.
Najvyšší súd (ako odvolací súd) rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti
prvostupňovému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003 tak, že
tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Podstatou námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho označených práv
predmetným rozsudkom najvyššieho súdu bol formalistický prístup tohto súdu, ktorý vo
svojom rozhodnutí vo veci sťažovateľa vychádzal z toho, že v daňových dokladoch je ako
zdaniteľné plnenie deklarované sprostredkovanie, čo je v rozpore so samotným obsahom
týchto daňových dokladov, ďalej že najvyšší súd automaticky vychádzal podľa nadpisu
zmluvy o sprostredkovaní z ustanovení § 624 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich
zmluvu o sprostredkovaní a vôbec sa nezaujímal o obsah tejto zmluvy uzavretej medzi
sťažovateľom a sprostredkovateľom.
Sťažovateľ namietal, že vo veci v obidvoch stupňoch rozhodoval ten istý súd
(najvyšší súd) a v takomto postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že na základe jeho právoplatného rozsudku
sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 mu vznikol voči štátu záväzok v sume
528 540 Sk, čím došlo k zníženiu hodnoty jeho majetku (čistého obchodného imania)
o uvedenú čiastku. Následne daňový úrad ako správca dane tento záväzok sťažovateľa
započítal s jeho pohľadávkami voči Slovenskej republike, čím došlo k porušeniu jeho
vlastníckych práv podľa označeného článku ústavy a dodatkového protokolu k dohovoru.
V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
ústavný súd zdôraznil, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc z tohto postavenia nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu
konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že podstata
nesúhlasu sťažovateľa s hodnotením vykonaného preskúmania rozhodnutia správneho
orgánu (daňového riaditeľstva) v daňovom konaní a právnym názorom všeobecného súdu
(najvyššieho súdu ako správneho súdu) spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii
príslušných zákonných ustanovení a nesprávnym hodnotením skutkového stavu predmetnej
veci.
Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu
o dostatočnom a náležitom zistení skutkového stavu veci správnymi orgánmi v daňovom
konaní, ako aj záverom, že v danom prípade k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu
v roku 1999 nedošlo, čoho dôsledkom bolo neuznanie nároku sťažovateľa na odpočet DPH
na vstupe z faktúr vystavených sprostredkovateľom.
V odôvodnení rozhodnutia, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa voči rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003, odvolací súd okrem iného
uviedol:
„Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien
a doplnkov má platiteľ nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú
prijaté na účely uskutočnenia svojich zdaniteľných plnení a ak zákon neustanovuje inak.
V daňovom konaní bolo preukázané, že sprostredkovateľ nevyhľadával nových
odberateľov, ale priamo v zmluve bol tento označený - spoločnosť T., a. s. T., pričom
odberateľ sám vyhlásil výberové konanie na dodávku tovaru, ktorý žalobca predával.
Keďže bolo preukázané, že k zdaniteľnému plneniu - sprostredkovaniu v roku 1999
nedošlo, postupovali správca dane i žalovaný v súlade so zákonom, keď neuznali žalobcovi
nárok na odpočet dane na vstupe z faktúr vystavených P. K.
Daňové doklady - dodávateľské faktúry vystavoval P. K. ako čiastkové plnenie
Zmluvy o sprostredkovaní č. 01/99.
Podľa názoru odvolacieho súdu postupovali daňové orgány v súlade so zákonom,
keď na základe daňového dokladu deklarujúceho plnenie sprostredkovania neuznali nárok
na odpočet dane na vstupe za prípadné iné zdaniteľné plnenie P. K., pretože nebola splnená
zákonná podmienka ustanovená v § 20 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 ods. 2 písm. f)
zákona o dani z pridanej hodnoty.
Zákonom ustanovené podmienky pre uplatnenie a priznanie odpočtu dane z pridanej
hodnoty na vstupe sú veľmi prísne. Musia byť splnené jednak po formálnej ako aj
materiálnej stránke. Daňový subjekt musí preukázať, že skutočne došlo k zdaniteľnému
plneniu, že toto plnenie prijal a použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení
a taktiež, že spĺňa všetky ďalšie podmienky uvedené v ods. 2 § 20 zákona o dani z pridanej
hodnoty.
Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie
zákonných podmienok pre priznanie jeho nároku na odpočet dane na vstupe. Nepovažuje za
dôvodné tvrdenie žalobcu, že mu správne orgány v daňovom konaní neposkytli dostatočný
priestor, aby mohol preukázať pravdivosť jeho tvrdení, ani ho neupozornili na pochybnosti
ohľadne ním predložených daňových dokladov, ktoré by mohli odstrániť.
Správca dane, ale najmä žalovaný ako odvolací orgán zisťovali dôsledne skutkový
stav veci, žalobcovi poskytli všetky zákonné možnosti, aby preukázal svoje tvrdenia
a predložil listinné dôkazy. Svedčia o tom doklady a písomné podania žalobcu, ktoré doručil
najmä žalovanému v odvolacom konaní. Žalovaný sa zaoberal so všetkými skutočnosťami
a jeho procesný postup hodnotil súd ako zákonný.
Námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní hodnotí preto odvolací súd ako skutkovo
i právne bezvýznamné. Naopak svedčia o tom, že žalobca účelovo zamieňa rôzne zdaniteľné
plnenia. Keď sa preukázalo, že zdaniteľné plnenie - sprostredkovanie nebolo uskutočnené,
žiadal, aby mu bol nárok na odpočet dane uznaný za úplne odlišné zdaniteľné plnenie, ako
pôvodne deklaroval.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho
poriadku rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2003, sp. zn.
4 Sž 130/02, ako vecne správny potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu citovanú argumentáciu, ktorou najvyšší súd odôvodnil
svoj rozsudok a potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Sž 130/02 z 25. februára 2003, nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú alebo
arbitrárnu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05).
Podľa § 2 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v daňovom konaní sa postupuje v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní (zásada zákonnosti). Aby daňové orgány mohli uvedenú
zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj
vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňových subjektov.
Ustanovenie § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. (zákon č. 289/1995 Z. z. bol účinný do
1. 5. 2004) formulovalo základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane.
Podľa jeho znenia platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach,
ak ich prijal na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení. Vo všeobecnosti má teda
platiteľ nárok na odpočet DPH pri všetkých uskutočnených zdaniteľných plneniach,
prijatých na účely uskutočňovania zdaniteľných plnení pri dodržaní podmienok
ustanovených zákonom. V odseku 2 sú vymedzené konkrétne hmotnoprávne podmienky,
ktoré je potrebné splniť, aby platiteľ mohol uplatniť nárok na odpočet dane.
Zákonná úprava postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH
podľa § 20 ods. 1 až 12 zákona č. 289/1995 Z. z. je špeciálnou zákonnou úpravou vo vzťahu
ku všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní (§ 29 zákona č. 511/1992
Zb.). Zákon č. 289/1995 Z. z. z dôvodu zložitosti a náročnosti kontroly tejto dane určil pre
dokazovanie nároku na jej odpočet prísnejšie podmienky, než aké sú platné pri dokazovaní
nárokov u iných daní. Tie je nutné dodržať, lebo v opačnom prípade dôsledky z ich
porušenia znáša daňový subjekt.
Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je
nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Podmienkou pre vznik nároku
na odpočet DPH tiež je, aby platiteľ ním prijaté zdaniteľné plnenie uskutočnené iným
platiteľom použil na dosiahnutie obratu zo svojich zdaniteľných plnení. Nestačí, aby bola
daná iba možnosť prijaté plnenie takto použiť a nestačí ani iba zámer platiteľa to urobiť
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 102-105/02 z 10. decembra 2002).
Uvedenými úvahami sa riadil najvyšší súd, keď dospel k záveru, že daňové orgány
dospeli v danej veci k správnemu právnemu záveru, ktorý korešponduje platnej právnej
úprave (zákonu č. 511/1992 Zb. a zákonu č. 289/1995 Z. z.). Najvyšší súd sa dostatočne
vyrovnal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa procesného postupu daňových orgánov
v daňovom konaní, ktoré nemohol zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho
preskúmavacieho konania.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto jeho
závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a preto sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu (I. ÚS 131/05,
V tomto smere ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že
všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne odvolacie námietky, čo podľa ústavného súdu
(so zreteľom na citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) najvyšší súd
v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vzhľadom na
to neexistuje podľa názoru ústavného súdu žiadna súvislosť medzi obsahom napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa, že v jeho veci v obidvoch stupňoch
rozhodoval ten istý súd (najvyšší súd), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukázal na svoju
doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ak orgán štátu aplikuje platný a účinný právny predpis,
jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo
slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Inak povedané, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 219/05). V danom prípade je takýmto predpisom zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 246b ods. 3 poslednej vety OSP (účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu)
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky koná
a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.
Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací mal právomoc rozhodnúť
spôsobom, o ktorý sťažovateľ žiadal (teda bol súdom s plnou jurisdikciou), pričom pri
svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych
predpisov a preskúmal napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej i skutkovej stránke,
ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená námietka je zjavne
neopodstatnená, keďže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Podstata ďalšej námietky vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 sa týka porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru a spočíva „v nezákonnosti vyrubenia rozdielu dane
z pridanej hodnoty v sume 528 540 Sk“.
Ústavný súd už v súvislosti s námietkou porušenia označených práv okrem iného
vyslovil, že „... zásadne nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný za primárneho
porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok iba z dôvodu, že do jeho právomoci
patrí rozhodovanie o veciach súvisiacich so súdnou ochranou vlastníka (sťažovateľa). (...)
Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto práva hmotného obsahu, ak by
postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého
procesu. Inak jeho rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva
vlastniť majetok, ak by na to neboli iné dôvody, napríklad priama spojitosť účinkov
súdneho rozhodnutia do základného práva vlastniť majetok“ (II. ÚS 7/05, IV. ÚS 219/05).
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade taká priama spojitosť nie je daná. Preto v danej
veci rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
Sž-o-NS 50/03 z 18. februára 2004 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel tiež k záveru, že
vzhľadom na už uvedené nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať tou časťou sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ poukazuje na existenciu ústavne relevantnej (priamej) súvislosti medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy,
pretože v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru
o možnej opodstatnenosti tvrdení, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 50/03
z 18. februára 2004 bol porušený označený článok ústavy.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd
už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2007