Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1409 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1453)eab/363689.f661dc.pdf
PDF · 223.28 KB
No categories available
7Cdo/7/2010
Najvyšší súd 7 Cdo 7/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P. B., bývajúceho v Ţ.
t.č. D. N. proti ţalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, so sídlom v Bratislave, Špitálska č.4-6, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 17 C 308/2004, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 20. apríla 2010 sp. zn. 5 Co 77/2010, t a k t o
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovi nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina (v poradí druhým) rozsudkom z 23. novembra 2009 č.k.
17 C 308/2004-247 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 664 € do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia; v zostávajúcej časti ţalobu zamietol; ţalovanej nepriznal náhradu
trov konania; právnej zástupkyni ţalobcu JUDr. J.Ch., advokátke so sídlom v Ţ. priznal
náhradu trov právneho zastúpenia 524,93 € z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu
Ţilina do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 18
ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup ţalovaného povaţoval neprimeranú dĺţku správneho konania (prieťahy), v ktorom sa
ţalobca domáhal vydania preukazu občana s ťaţkým zdravotným postihnutím (11. júl 2002 –
21. júla 2004). Pri rozhodovaní o škode spôsobenej nesprávnym úradným vychádzal z
ustanovenia § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka; jej výšku (664 €) stanovil na
základe úvahy súdu v zmysle § 136 O.s.p., pritom zohľadnil ujmu ţalobcu, ktorú tento utrpel
v súvislosti s vynaloţením výdavkov (na cestovné MHD, vstupy na plaváreň, kniţnicu
a kino), ktoré by pri správnom úradnom postupe ţalovanému neboli vznikli; v zostávajúcej
2
časti (3 319,30 € - 664 €) preto nárok na náhradu škody zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a § 140 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu a ţalovanej Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 20. apríla 2010
sp. zn. 5 Co 77/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ) s tým, ţe
ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. Vychádzajúc
z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými a právnymi závermi); súd prvého stupňa
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a preukázaný skutkový stav povaţoval za dôsledne vyhodnotený.
O náhrade trov konania rozhodol podľa §142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, z dôvodu, ţe
postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe
odvolacie pojednávanie nebolo verejné, ţalovaná nebola o odvolacom pojednávaní
vyrozumená i keď sa nevzdala verejného prerokovania veci. V písomnom odvolaní ţalovaná
predloţila v súlade s § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p. „nový dôkaz“, na ktorý odvolací súd pri
rozhodovaní nevzal zreteľ. Najmä nebolo v konaní nad všetky pochybnosti preukázané, či
ţalobca bol schopný kaţdodenných aktivít, či tieto reálne vykonával vzhľadom na jeho
zdravotnú diagnózu (brániacu mu v zimnom období v pohybe vonku – vychádzajúc
z vyjadrenia právnej zástupkyne ţalobcu na odvolacom pojednávaní) a či mal reálne finančné
prostriedky na krytie uvádzaných aktivít. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na
vzájomné rozpory medzi vykonanými dôkazmi i na to, ţe tieto neboli vyhodnotené súdom
v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd
zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamieta alternatívne
ţalobcovi priznal náhradu škody 184 €.
Ţalobca sa k dovolaniu doposiaľ nevyjadril.
3
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku
povinného zastúpenia v dovolacom konaní ( § 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho
právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.)
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so
zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
4
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku aj
proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných
vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
5
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k
takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a aţ g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namietala, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p., keď odvolaciemu súdu vyčíta, ţe konanie pred odvolacím súdom o prejedaní jej
odvolania nebolo verejné, odvolací súd ju o pojednávaní pred odvolacím súdom
neupovedomil i keď sa nevzdala práva na verejné prerokovanie veci.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. O vadu, ktorá je z hľadiska
§237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so
zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
6
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý
verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Podmienky, za splnenia ktorých môţe odvolací súd konať bez pojednávania, musia
vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávanej veci. V danom prípade odvolací súd
nemusel doplňovať alebo opakovať dokazovanie, lebo sa stotoţnil so skutkovým stavom
a právnym posúdením veci tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Rozhodnutiu súdu prvého
stupňa predchádzalo prejednanie veci na súdnom pojednávaní (viď napr. č.l. 53- 57, č.l. 119-
125, č.l. 127-128, č.l. 201-210, č.l. 219-221, č.l. 230-233, č.l. 236 - 241 spisu) nariadenom
podľa § 115 O.s.p. Vychádzajúc z povahy prejednávanej veci (náhrada škody z titulu
nesprávneho úradného postupu), obsahu spisu a stanoviska ţalovanej (bez bliţšej
konkretizácie dôvodu pre nariadenie odvolacieho pojednávania vyplývajúceho z § 214 ods. 1
O.s.p.) zaujal dovolací súd názor, ţe v tomto prípade nešlo o vec dôleţitého verejného záujmu
(nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce
sa územného celku a pod.). Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva explicitne netrvá na tom, aby civilné spory
(občianskoprávne konania) sa mali na kaţdom stupni prejednávať verejne - na ústnych
súdnych pojednávaniach. Poţiadavka verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola
zachovaná (č.l. 286 spisu). Ústavná poţiadavka o verejnom vyhlásení rozsudku v zmysle čl.
142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p., bola odvolacím
zachovaná (viď zápisnica odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku z 20. apríla 2010
– č.l. 286 spisu). Zachovanie zákonného postupu pred vyhlásením rozsudku odvolacím súdom
bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 156 ods. 3 O.s.p.) – oznámením miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením vyplýva z obsahu spisu. Oznámenie o čase a mieste verejného vyhlásenia
rozsudku odvolacím súdom bolo na úradnej tabuli súdu vyvesené 14. apríla 2010, teda
najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku z 20. apríla 2010 (č.l. 285 spisu). Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe odvolací súd v danom prípade nebol povinný
nariadiť pojednávanie na prejednanie veci, na ktoré by mal povinnosť predvolať i účastníkov
konania (tak ako sa toho domáhala dovolateľka), pokiaľ postupoval v súlade s § 214 ods. 1, 2
7
O.s.p., jeho procesný postup nemohol zaloţil procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
Dovolateľka odvolaciemu súdu vyčítala, ţe neprihliadol na „nový dôkaz“, ktorý
predloţila v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p. spolu s odvolaním podaným proti rozsudku
súdu prvého stupňa, ďalej súdom niţších stupňov vytýka, ţe vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili, nesprávne odstránili rozpory vyplývajúce z vykonaných dôkazov a tak dospeli
k nesprávnemu skutkovému stavu veci. Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo
úplne zisteného skutkového stavu veci (vrátane tej, ţe odvolací súd neprihliadal na nový
dôkaz predloţený v odvolacom konaní, resp. námietka o jeho nevykonaní) je súdna prax
jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R
37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí,
ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ňou navrhnutý dôkaz.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd
rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť
konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalovanej treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi
moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale
to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 42/1993), pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali
8
z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv.
inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola
síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale
nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu právneho posúdenia
veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné
uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením
veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o zaloţení
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (napr. v otázkach vzniku zodpovednosti
ţalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a jej výšky) boli prípadne aj
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané
okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
9
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu úspešnému účastníkovi
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta
10