Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 200/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Č., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2

postupom Obvodného pozemkového úradu K. v konaní

vedenom pod sp. zn. -12-143/F a postupom Krajského pozemkového úradu v K.

v konaní vedenom pod č. A/2005/00054 a porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s , ,

a a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj

v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2009 doručená sťažnosť JUDr. V. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na právnu pomoc zaručeného v

(ďalej len „ústava“) postupom Obvodného pozemkového úradu K. (ďalej len „obvodný

pozemkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. -12-143/F a postupom

Krajského pozemkového úradu v K. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“) v konaní

vedenom pod č. A/2005/00054 a porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , práva na ochranu majetku zaručeného v Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) aj v spojení s postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008.

Zo obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa spolu s ďalšími

288 užívateľmi pozemkov Záhradkovej osady SZZ 32-24 K. v katastrálnom území K. (ďalej

len „záhradková osada“) prostredníctvom splnomocneného zástupcu podaním z 12. januára

2004 doručeným obvodnému pozemkovému úradu 19. januára 2004 a zaevidovaným pod

č. 20/2004 domáhali začatia konania podľa o užívaní pozemkov

v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o užívaní pozemkov“) o vysporiadanie pozemkov

v záhradkovej osade.

Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. -12-143/F z 30. augusta

2004 konanie o tomto návrhu sťažovateľa a ďalších užívateľov pozemkov záhradkovej

osady podľa o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zastavil z dôvodu, že

zriadenie záhradkovej osady nebolo preukázané v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona

o užívaní pozemkov.

Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podal odvolanie jednak

splnomocnený zástupca užívateľov pozemkov záhradkovej osady (aj sťažovateľa) a jednak

P. B., ktorý bol jedným z účastníkov konania.

O uvedených odvolaniach rozhodol krajský pozemkový úrad rozhodnutím

č. A/2005/00054 zo 7. marca 2005 tak, že ich podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku

zamietol a napadnuté rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil.

Žalobou z 3. mája 2005 podanou Krajskému súdu v K. (ďalej len „krajský súd“)

9. mája 2005 sa užívatelia pozemkov záhradkovej osady (vrátane sťažovateľa)

prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu domáhali zrušenia rozhodnutia

krajského pozemkového úradu zo 7. marca 2005 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie

s odôvodnením, že toto rozhodnutie je nezákonné.

Krajský súd rozsudkom č. k. -55 z 12. marca 2008 žalobu užívateľov

pozemkov záhradkovej osady (a teda aj sťažovateľa) ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu podali užívatelia pozemkov záhradkovej osady odvolanie, v ktorom žiadali, aby

odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok, zrušil rozhodnutie krajského pozemkového

úradu, ako aj rozhodnutie obvodného pozemkového úradu a vec im vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň namietali nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 20. novembra 2008 o uvedenom

odvolaní rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -55 z 12. marca 2008

ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ale aj

postupom správnych orgánov došlo k porušeniu ním označených základných práv

zaručených a práv zaručených dohovorom, príp. dodatkovým protokolom. Svoju

sťažnosť takto odôvodnil:

„Nemožno sa(...) stotožniť s názorom súdu, že nebola splnená hmotnoprávna

podmienka, ktorá musí byť splnená v záujme toho, aby záhradková osada mohla byť

kvalifikovaná ako zriadená záhradková osada v zmysle

Zastávam názor, že hmotnoprávna podmienka ktorú vyžaduje § 2 ods. 1 zákona

splnená bola. Zákon totiž nevyžaduje predloženie písomnej zmluvy

o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom

chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou. Uzavretie písomnej zmluvy nevyžadoval ani

právny poriadok platný pri zriaďovaní záhradkárskej osady.

Tým, že ZO T. 32-34 užívala pozemky so súhlasom štátneho majetku B. (a užíva ich

dodnes) bola uzavretá zmluva (konkludentne) o dočasnom užívaní pozemkov a teda aj

splnená hmotnoprávna podmienka ktorú vyžaduje Konanie

malo aj inú vadu ktorá mohla mať za následok iné rozhodnutie: (...)

Za dostatočné dôvody na základe ktorých súd rozhodol nemožno považovať tvrdenie

krajského súdu, že splnenie hmotnoprávnej podmienky existencie zmluvy o dočasnom

užívaní pozemkov nebolo možné dosiahnuť aj iným spôsobom než zmluvou, ktorá je

právnym úkonom, obsahom ktorého je zhodný prejav vôle zmluvných strán o podstatných

náležitostiach, prípadne ďalších náležitostiach zmluvy.

Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či k splneniu tejto podmienky nedošlo

uzatvorením konkludentnej zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov, aj keď to vyplýva z

predložených dôkazov v konaní. Rovnako sa nevysporiadal ani s otázkou či, v čase keď

mala byť zmluva o dočasnom užívaní uzavretá, musela mať písomnú alebo inú podobu. (...)

V predmetnej veci neboli v konaní pred správnym orgánom vypočutí účastníci

konania ktorí by mali možnosť sa vyjadriť k uzatvoreniu konkludentnej zmluvy o dočasnom

užívaní pozemkov (ide predovšetkým o prvých užívateľov). (...)

Návrh na začatie konania obsahoval všetky náležitosti teda kto ho podáva, akej veci

sa týka a čo sa navrhuje. Zároveň bol priložený geometrický plán zriadenej záhradkovej

osady.

Podanie teda obsahovalo všetky náležitosti, ktoré vyžadoval zákon. (...)

S ohľadom na predmet konania v riešenej veci, prvostupňový správny orgán mal

účastníkov k užívaniu pozemkov najprv vypočuť do zápisnice a potom uvážiť, ktoré prípadné

ďalšie dôkazy v záujme presného a úplného zistenia skutočného stavu veci vykoná.

Správny orgán bol tiež povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. (...)

Správny orgán žiadal predložiť dôkaz, nie odstrániť vady podania, pričom sám

požadované doklady neobstarával.

Postupom správnych orgánov, ako aj Krajského súdu v K. som bol ukrátený v mojich

právach na vysporiadaní nehnuteľnosti ktorú užívam, pričom na tejto je postavená

záhradná chatka(...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

20. 11. 2008 potvrdil rozsudok Krajského súdu v K. sp. zn. -55 zo dňa

12. 3. 2008. (...)

Zastávam názor, že Najvyšší súd SR porušil moje právo na spravodlivé súdne

konanie upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. (...)

Tvrdím, že Najvyšší súd SR nedal odpoveď na základné argumenty uvádzané

v odôvodnení odvolania :

a/ správny orgán nemohol zastaviť konanie, pretože to ust. § 30 ods. 1 písm. d)

Správneho poriadku to neumožňuje, nakoľko podanie malo všetky náležitosti stanovené

v zákone(...),

b/ hmotnoprávna podmienka na začatie konania, ktorú vyžaduje § 2 ods. 1 zákona

splnená bola. Zákon totiž nevyžaduje predloženie písomnej zmluvy

o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom

chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou. ...

c/ platná právna úprava v čase zriadenia záhradkárskej osady vyžadovala písomnú

formu len pri prenechávaní pozemkov na dočasné užívanie občanom. (...)

d/ došlo k porušeniu článku 47 v spojení s Správneho poriadku,

nakoľko správny orgán neposkytol právnu pomoc účastníkom správneho konania pri

odstraňovaní nedostatkov podania, ak nemá predpísané náležitosti, nakoľko vo veci

nežiadal príslušné štátne orgány ktoré mali zmluvu aj archivovať (táto povinnosť pre štátne

organizácie vyplývala z vládneho nariadenia č. zo dňa 7. mája 1954

o archívnictve).

Tvrdím, že v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

a v konaní ktoré mu predchádzalo, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu uvedené

v článku 46 ods. 1 . (...)

Najvyšší súd SR nedal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom odkázal na zdôvodnenie krajského súdu.

V danom prípade bolo povinnosťou Najvyššieho súd SR vysporiadať sa s mojimi

námietkami, že záhradkárska osada bola zriadená legálne (so súhlasom štátnych orgánov

vyjadreným v listoch).

(...) rozhodnutia Krajského súdu v K. a Najvyššieho sud SR považujem za arbitrálne.

Odvolací súd dospel k záveru (zhodne s krajským súdom a správnymi orgánmi), že

nebola planá druhá podmienka t. j. existencia zmluvy o dočasnom užívaní. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu jej splnenie nie je možné preukázať spôsobom navrhovaným žalobcami

t. j. rozhodnutiami pripojenými k návrhu, na ktoré sa odvolávali.

Tvrdím, že existenciu zmluvy bolo možné preukázať aj inými dôkaznými

prostriedkami. (...)

(...) záhradková osada T. vznikla legálne a na základe prejavov vôle, ktoré urobili

účastníci v rôznych listinách, čím bola splnená požiadavka písomnej formy zmlúv o

dočasnom užívaní pozemkov...

Preto, zdieľam názor, že rozhodnutie Najvyššieho súd SR je svojvoľné a arbitrárne,

nakoľko poprelo význam, účel právneho predpisu a to (...)

Tvrdím, že postupom orgánov verejnej správy bolo porušené moje právo domáhať sa

spôsobom ustanoveným v vyporiadania vzťahu k záhrade a legálne

postavenej chatke. (...)

Mám zato, že správne orgány ani súdy neskúmali uzavretie zmluvy o dočasnom

užívaní z hľadiska práva platného v čase zriadenia záhradkovej osady. (...)

Tvrdím, že Rozhodnutie ONV v K. , odboru poľnohospodárskeho a lesníctva zo dňa

13. 1. 1967 č. pôd-10.477/1966 bol písomný prejav štátu, a tomu predchádzajúce žiadosti

záhradkárov, na základe ktorých vznikla zmluva o hospodárení (§ 23 ods. 2 Hospodárskeho

zákonníka) nakoľko prejavy vôle sa urobili na rôznych listinách.

Mám preto zato, že prvostupňový správny orgán nemohol konanie zastaviť nakoľko

podanie obsahovalo všetky náležitosti ktoré ustanovuje Z. z o užívaní

pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

Tvrdím preto, že postupom orgánov verejnej správy (zastavením konania) mi bolo

odňaté moje právo dovolávať vyporiadania vlastníctva k legálne nadobudnutej záhrade

a legálne postavenej stavbe na tomto pozemku.

Zamietnutím odvolania Najvyšším súdom SR mi bolo toto právo odňaté definitívne,

nakoľko návrhy na začatie konania mohli byť podané v súlade so ,

len do 31. 12. 2008. (...)

Tvrdím, že konaním vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 8 Sžo

140/2008 a konaním ktoré mu predchádzalo, porušil súd moje právo vlastniť majetok

a užívať majetok, ktoré je upravené v a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Namietam porušenie práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi verejnej

správy ktoré predchádzalo konaniu vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

upravené v článku 47 ods. 2 . (...)

Odstraňovanie nedostatkov podania je konkretizáciou zásady úzkej súčinnosti

správneho orgánu s účastníkmi konania. Táto súčinnosť nemôže mať charakter formálnosti.

Jej cieľom je vybaviť vec efektívne, zodpovedne a bez zbytočných prieťahov. (...)

Mám zato, že správne orgány neposkytli pomoc pri odstraňovaní nedostatkov

podania (napr. nezisťovali v štátnych archívoch či požadovaná zmluva o dočasnom užívaní

bola uzavretá, nevyžiadali si spis ONV sp. zn. ).

Tvrdím, že došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, plynúceho z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3

na vyhlásenie rozsudku najvyššieho súd SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlásil rozsudok sp. zn. dňa

20. 11. 2008. Ako účastník konania som na vyhlásenie rozhodnutie nebol predvolaný ani

nijakým spôsobom upovedomený.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. uviedol, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený na najvyššom

súde dňa 20. 11. 2008.

Vyvesenie termínu pojednávania na úradnej tabuli na Najvyššom súde SR

v Bratislave, neznamená, že účastníci ktorí bývajú v K., boli oboznámení s termínom

pojednávania. (...)

Aj keď sa nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov

konania (lebo to ustanovenie umožňuje), neznamená

to, podľa názoru ústavného súdu, že rozsudok sa nemusí vyhlasovať verejne a že nemusí

o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení

rozsudku sa upovedomia účastníci konania a je vecou súdu, akým spôsobom sa o tom

upovedomia. Záleží potom už len na nich, či sa tohto vyhlásenia zúčastnia. Právo zúčastniť

sa majú. (Nález č. 16/97).

Tvrdím preto, že postupom Najvyššieho súdu SR mi bolo odňaté právo zúčastniť sa

verejného vyhlásenia rozsudku sp. zn. . (...)“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 20. 11. 2008 porušil

základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. na spravodlivé súdne konanie(...) podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Základné právo JUDr. V. S. na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s , , ,

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 20. 11. 2008 a konaním ktoré mu predchádzalo bolo porušené.

Najvyšší súd SR svojím konaním vo veci vedenej pod sp. zn.

a konaním ktoré mu predchádzalo porušil základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. vlastniť

majetok a užívať majetok, ktoré je upravené v a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím konaním vo veci vedenej pod spisovou

značkou porušil základné právo JUDr. V. S. (správne má byť S., pozn.)

upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. 11. 2008 nebol vyhlásený verejne.

Základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2

v konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré predchádzalo konaniu pred Najvyšším

súdom SR vo veci vedenej pod sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

4 000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd SR priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy právneho

zastúpenia v sume 4000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa

ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto konaní zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa predpokladá znalosť judikatúry

ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť v rozsahu

uvádzanom v petite tejto sťažnosti (, , ).

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu ( ), základného práva vlastniť majetok (

ods. 1 ), práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na verejné vyhlásenie

rozsudku (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového protokolu)

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. novembra 2008 a porušenie základného práva na právnu pomoc (čl. 47

ods. 2 ) postupom obvodného pozemkového úradu a krajského pozemkového úradu

v konaní o návrhu užívateľov pozemkov záhradkovej osady.

1. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku porušenia základného práva na právnu

pomoc zaručeného v postupom orgánov verejnej správy, ústavný súd

poznamenáva, že, ako to vyplýva z už citovaného , právomoc

ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,

teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne

označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť

podľa vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na

ustanovenia a iných zákonov ().

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

Sťažovateľ sa spolu s ďalšími užívateľmi pozemkov záhradkovej osady obrátil

žalobou v rámci správneho súdnictva na krajský súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu – krajského pozemkového úradu. V rámci tohto (a následne odvolacieho)

konania sa sťažovateľ mal a mohol domáhať ochrany základného práva na právnu pomoc,

pokiaľ bol presvedčený, že došlo k jeho porušeniu postupom orgánov verejnej správy.

Správny súd (tak krajský súd, ako aj odvolací najvyšší súd) by v prípade zistenia

nedostatkov v postupe týchto orgánov bol oprávnený a zároveň povinný zjednať nápravu

a porušenému základnému právu sťažovateľa poskytnúť ochranu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného súdu v právomoci všeobecných

súdov poskytnúť ochranu označenému základnému právu sťažovateľa, a to v konaní podľa

piatej časti druhej hlavy . Keďže bola daná právomoc

všeobecných súdov preskúmať označené postupy a rozhodnutia orgánov verejnej správy,

zároveň je tým vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru v spojení s na verejné vyhlásenie rozsudku, ktorého sa mal

dopustiť najvyšší súd tým, že 20. novembra 2008 vyhlásil rozsudok sp. zn.

bez toho, aby sťažovateľa ako účastníka konania na vyhlásenie rozhodnutia predvolal alebo

ho nejakým spôsobom o tom upovedomil.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. novembra

2008 vyplýva, že najvyšší súd „Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu SR(...)“.

Podľa názoru sťažovateľa „Vyvesenie termínu pojednávania na úradnej tabuli na

Najvyššom súde SR v Bratislave neznamená, že účastníci, ktorí bývajú v K., boli

oboznámení s termínom pojednávania“. Svoje tvrdenie podporil uvedením judikatúry

ústavného súdu, podľa ktorej „aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy

nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania(...),

rozsudok sa musí vyhlasovať verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu

o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. Iný postup všeobecného súdu znamená

porušenie ústavnosti v konaní pred ním, spočívajúce v porušení základného práva účastníka

konania, plynúceho z Dohovoru(...) v spojení s (...)“.

Sťažovateľ pokračoval v argumentácii citáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. :

„Aj keď sa nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov

konania(...), neznamená to(...), že rozsudok sa nemusí vyhlasovať verejne a že nemusí

o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení

rozsudku sa upovedomia účastníci konania a je vecou súdu, akým spôsobom sa o tom

upovedomia. Záleží potom už len na nich, či sa tohto vyhlásenia zúčastnia. Právo zúčastniť

sa majú.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ týmto odôvodnením sám popiera svoje

tvrdenie o porušení práva na verejné vyhlásenie rozsudku. Podstata sťažovateľovej

nespokojnosti tkvie predovšetkým v tom, že sa on, ako jeden z veľkého počtu účastníkov

konania, nedozvedel o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia najvyššieho súdu, čo však

samo osebe neznamená, že k jeho verejnému vyhláseniu nedošlo.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Najvyšší súd teda postupoval v súlade s procesným predpisom a oznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, ako aj na jeho internetovej stránke

v lehote päť dní pred jeho vyhlásením. Sťažovateľ túto skutočnosť žiadnym spôsobom

vo svojej sťažnosti ústavnému súdu nepoprel.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd postupoval zákonom dovoleným spôsobom,

a preto ústavný súd námietku sťažovateľa vo vzťahu k uvedenému vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením práva na verejné vyhlásenie rozhodnutia (čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s ) a označeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. . Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľ v ďalšom namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v v spojení s , ,

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd „nedal odpoveď na

základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania(...)“ ani „na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom odkázal na

zdôvodnenie krajského súdu“. Preto je podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho

súdu „svojvoľné a arbitrárne“.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(i práva zaručeného v dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti, resp. svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel alebo význam (napr. , ).

Sťažovateľ namietal, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. novembra 2008 je neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny. Týmto rozsudkom najvyšší

súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -55 z 12. marca 2008, ktorým

krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného krajského

pozemkového úradu vydaného 7. marca 2005 pod č. A/2005/00054. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní

napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prvostupňový súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutí a postupu správnych orgánov (v intenciách dôvodov uvedených v žalobe – § 249

– žalobné body), postupoval v súlade s ustanoveniami piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré upravujú správne súdnictvo.

V danej veci odvolací súd ako súd prvého stupňa, ako aj správne orgány, musel

právne posúdiť zriadenie záhradkovej osady v zmysle § 2 ods. 1 zákona, a to z hľadiska, či

v danej veci boli splnené podmienky stanovené zákonom. (...)

Aj odvolací súd dospel k záveru, že(...) záhradková osada mohla byť považovaná za

zriadenú v zmysle tohto zákonného ustanovenia, musia byť súčasne splnené dve podmienky,

a to že musí ísť o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 06. 1991 a zároveň táto musí byť

zriadená na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku

Slovenským zväzom záhradkárov alebo organizačnou zložkou alebo jej členom

a poľnohospodárskou organizáciou, ktorej svedčilo právo uvedené pod písm. a) až e)

citovaného zákonného ustanovenia.

Z obsahu návrhu na začatie konania zo dňa 12. 01. 2004, ako aj z osadového

poriadku Slovenského zväzu záhradkárov, základnej organizácie K., vydaného v roku 1987

jeho článku 1 vyplýva, že záhradková osada K. je organizačný hospodársky celok malých

záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej

révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto

záhradková osada vznikla uznesením členskej schôdze ZO ČSO ZZ K. zo dňa 12. 02. 1967.

Z článku 3 osadového poriadku vyplýva, že základná organizácia Slovenského zväzu

záhradkárov K. je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č. 6137, 6138,

6121, 6127, 6127/2 vo výmere 8ha v k. ú. K., a to na základe rozhodnutia ONV v K., odbor

poľnohospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 01. 1967, č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku

bola vybudovaná záhradková osada K., pričom jej výstavba bola schválená územným

rozhodnutím ÚHA mesta K. zo dňa 06. 12. 1966, č. 1552/1966 ÚHAA. Vychádzajúc z

uvedeného je potrebné prvú podmienku stanovenú citovaným zákonným ustanovením

považovať za splnenú, čo napokon v konaní ani nebolo sporné.

Odvolací súd dospel k záveru (zhodne s krajským súdom a správnymi orgánmi), že

nebola splnená druhá, t. j. existencia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov. (...)

Podľa názoru odvolacieho súdu so všetkými relevantnými námietkami žalobcov sa

vyporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, ako aj

krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne

odkazuje. V odvolacom súdnom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s

ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcov, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil s

právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania

podľa ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (

).

Záverom je potrebné uviesť, že na právnu vec žalobcov vzťahujúci sa zákon

(č. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní

vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov) neobsahuje ustanovenia o odstránení

prípadnej tvrdosti zákona. Preto správne orgány ani súdy nemohli napraviť prípadnú

tvrdosť zákona, tak ako očakávali žalobcovia. (...)“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. -55 z 12. marca 2008,

ktorým krajský súd zamietol žalobu užívateľov pozemkov záhradkovej osady proti

krajskému pozemkovému úradu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

krajského pozemkového úradu zo 7. marca 2005, na ktorý sa najvyšší súd vo svojom

rozsudku odvolal, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Súd v konaní podľa a nasl. po preskúmaní žalobou napadnutého

rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že

žaloba dôvodná nie je.

Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobcovia podaním zo dňa

12. 1. 2004 doručeným Obvodnému pozemkovému úradu K. dňa 19. 1. 2004, zaevidovaným

pod č. 20/2004, podali návrh na začatie konania podľa na

vyporiadanie pozemkov v záhradkovej osade v K., lokalita T. Z obsahu tohto návrhu

vyplýva, že záhradková osada, lokalita T. reg. č. 32-24 K. bola zriadená dňa 12. 2. 1967

uznesením členskej schôdze ZO ČSOZZ K. na pozemkoch v k. ú. T., a to parcelách v návrhu

špecifikovaných o celkovej výmere 8 ha, ktoré boli Československému ovocinársko-

záhradkárskemu zväzu v K. odovzdané rozhodnutím Okresného národného výboru v K.

odboru poľnohospodárstva, vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 do

trvalého a bezplatného užívania. Celková výmera záhradkovej osady podľa cit. rozhodnutia

2

ONV v K. o odovzdaní do trvalého a bezplatného užívania bola 80.000 ma celková výmera

2

záhradkovej osady podľa geometrického plánu je 81.174 m. Ocenenie pôvodných

pozemkov bolo vykonané na základe vyhl č. v znení neskorších predpisov v

súlade s Návrhy kúpnych zmlúv s cenou zistenou podľa cit.

citovaného zákona boli doručené všetkým známym vlastníkom doporučene, v návrhoch

kúpnych zmlúv bola vlastníkom určená 30 dňová lehota na prijatie návrhu. Z uvedeného

návrhu zároveň vyplýva, ktorí z vlastníkov pozemkov návrh na kúpnu zmluvu prijali, ktorí

návrh prevzali, ale ho odmietli, alebo sa k nemu v určenej lehote nevyjadrili, ktorým bol

návrh zaslaný ale nebol prevzatý, pretože neboli zistení vlastníci, a ktorým návrh nebol

predložený, pretože ich vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o KN. Zároveň v

návrhu boli špecifikované pozemky vo vlastníctve štátu.

Ako prílohy k návrhu boli pripojené rozhodnutie Okresného národného výboru v K.,

odboru poľnohospodárstva, vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa 11. 6. 1966 č.:

Pôd.2.765/1966, vydaného na základe žiadosti Lesného závodu K. o prevod delimitovanej

pôdy a zmenu kultúry vo výmere 15 ha a zmenu kultúry z poľnohospodárskeho pôdneho

fondu do lesného na parc. č. 5140/1 v k. ú. K. pre výsadbu ochrannej rekreačnej zelene.

Týmto rozhodnutím bol povolený prevod delimitovanej pôdy v uvedenej výmere pre Lesný

závod K. , ktorá bola rozhodnutím č. j.: 2262/1965 zo dňa 19. 6. 1965 odovzdaná pre

Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta K. na vytvorenie ochrannej rekreačnej zelene v

obvode Nového mesta. Ďalej bola povolená zmena kultúry na parc. 6140/1 o výmere 86.567

m2 s tým, že z tejto parcely lesný závod K. cca 2,5 ha vypustí pre Československý

ovocinársko-záhradkársky zväz – OV K. pre zriadenie záhradkárskej osady pre záujemcov

zo sídliska K. s tým, že Československý ovocinársko-záhradkársky zväz prevedie

umiestnenie záhradkárskej osady v spolupráci s Lesným závodom K. a Útvarom hlavného

architekta mesta K. tak, aby nebola narušená výsadba ochrannej zelene v obvode Nového

mesta a nedochádzalo ku škodám na poľných a lesných kultúrach. Zároveň bolo uložené

Mestskému národnému výboru odboru výstavby v K., aby previedol majetkovoprávne

usporiadame týchto pozemkov, resp. zaviedol vyvlastňovacie pokračovanie.

Rozhodnutím Okresného národného výboru v K., odboru poľnohospodárstva,

vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa 3. 11. 1966 č.: Pôd. 8.372/1966 na základe

žiadosti Československého ovocinársko-záhradkárskeho zväzu v K. o vyňatie pôdy

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu v k. ú. mesta K. o výmere 2,38 ha bolo povolené

vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu Štátneho majetku n. p. B. na parc,

č. 6211 a 6057 o výmere 2,38 ha. Z tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, že v záujme

racionálnejšieho využitia vyššie uvedené pozemky sa odovzdávajú do bezplatného užívania

Československému ovocinársko-záhradkárskemu zväzu v K. za podmienok v rozhodnutí

stanovených s tým, že umiestnenie záhradkárskej osady je potrebné previesť v zmysle

územného rozhodnutia Útvaru hlavného architekta mesta K. č. j.: 1366/1966 zo dňa

12. 10. 1966 a plne rešpektovať požiadavky tohto útvaru a rozdelenie pôdy sa povoľuje až

po prejednaní s pozemno-knižnými vlastníkmi, čo dorieši výbor vzniklej organizácie spolu s

OV ČSOZS a výsledok dojednania oznámi tamojšiemu odboru. Ďalšou z podmienok bolo, že

záhradky bolo možné prideliť záujemcom maximálne o výmere 400 m2 a to len tým, ktorí

nevlastnia žiadnu pôdu a záhradky.

Z ďalšej prílohy návrhu – rozhodnutia ONV v K., odboru poľnohospodárstva,

vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 č. Pôd-10.477/1966 vyplýva, že týmto

rozhodnutím bolo na základe žiadosti Československého ovocinársko-záhradkárskeho zväzu

K. povolené vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu Štátneho majetku n. p. B.

na parc. č. 6137, 6138, 6121, 6122 a 6127/2 o celkovej výmere 8 ha v k. ú. mesta K. za

podmienok totožných s podmienkami uvedenými vo vyššie citovanom rozhodnutí

s poukazom na územné rozhodnutie zo dňa 6. 12. 1966 č. j.: 1521/66-ÚHA.

Dňa 6. 12. 1966 pod č. 1521/1966-ÚHA bolo Útvarom hlavného architekta mesta K.

vydané územné rozhodnutie o umiestnení záhradnej osady T. K., územie ktoré je vyznačené

v priloženom situačnom pláne, ktorý je základným projektovým podkladom. Z tohto

rozhodnutia vyplýva, že na území môže byť povoľovaná výstavba záhradných domkov, ktoré

však musia byť riešené komplexne formou zastavovacieho plánu na celom území.

Rozhodnutie bolo vydané na základe písomnej žiadosti ČSOZZ – OV v K., pričom toto

rozhodnutie nezbavuje investora zákonných povinností, ako vyžiadania rozhodnutia o

prípustnosti stavby podľa zákona 87/1958, získanie vlastníctva pozemkov a podobne. Môže

byť použité len pre účely, pre ktoré bolo vydané.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad K. vyzval

podaním zo dňa 11. 2. 2004 navrhovateľov na odstránenie nedostatkov podania s poukazom

na to, že navrhovatelia k návrhu nepredložili zmluvu o dočasnom užívaní pozemkov v

súlade s vtedy platnými predpismi, uzavretú medzi SZOZ a poľnohospodárskou

organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k pozemku právo správy družstevného

užívania, náhradného užívania, užívania na zabezpečenie výroby alebo iné užívacie právo.

Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že predložené podklady a prílohy zmluvu

o užívaní nenahrádzajú, pričom poukázal tiež na to, že sporný je aj predložený geometrický

plán, pretože nie je zrejmá reálna výmera obvodu záhradkovej osady, keďže chýba zmluva

o užívaní a ďalšie listiny, preukazujúce ako užívanie, tak aj výmeru obvodu záhradkovej

osady T. Keďže zastáva názor, že v danom prípade nie sú splnené podmienky, ktoré

vyžaduje , t. j. že predložené podklady nepreukazujú

uzavretie zmluvy o užívaní, bez splnenia tejto podmienky nie je možné vyporiadať

vlastníctvo pozemkov v záhradkovej osade v zmysle cit. zákona. Za účelom odstránenia

nedostatkov bola uložená lehota do 8. 3. 2004 s upozornením, že v prípade neodstránenia

nedostatkov bude konanie zastavené.

Na túto výzvu reagovali žalobcovia prostredníctvom splnomocneného zástupcu

podaním zo dňa 5. 3. 2004, ktorým dali správnemu orgánu na vedomie, že s poukazom na

uznesenie Najvyššieho súdu SR č. Rks 8/02 Nds-Sž 20/02 z 30. 7. 2003 majú za to, že

písomné a grafické doklady o vzniku záhradkovej osady, ktoré tvoria prílohu ich podania

dostatočne preukazujú, že ide o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 6. 1991 a v zmysle

citovaného uznesenia Najvyššieho súdu zároveň nahrádzajú požadovanú zmluvu

o dočasnom užívaní pozemkov. Taktiež nimi predložený nanovo vypracovaný geometrický

plán preukazuje, že požiadali o začatie konania len na tých pozemkoch, ktoré boli do

užívania v minulosti pridelené. Preto žiadali o pokračovanie v konaní.

Dňa 30. 8. 2004 pod sp. zn. 2004/00096/F vydal Obvodný pozemkový úrad K.

rozhodnutie, ktorým podľa o správnom konaní v

znení neskorších predpisov zastavil konanie o návrhu užívateľov záhradkovej osady SZZ č.

32-24 K., k. ú. T. o vyporiadanie vlastníctva k pozemkom zo dňa 19. 1. 2004, pretože jej

zriadenie nebolo preukázané v zmysle Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia vyplýva, že predložené podklady ako boli špecifikované už vyššie, zmluvu o

dočasnom užívaní pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi uzavretú medzi

SZOZ a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k pozemku

právo správy družstevného užívania, náhradného užívania, užívania na zabezpečenie

výroby alebo iné užívacie právo nenahrádzajú. Poukázal tiež na sporný geometrický plán, z

ktorého nie je zrejmá reálna výmera obvodu záhradkovej osady, keďže v návrhu absentuje

zmluva o dočasnom užívaní pozemkov, eventuálne iné listiny preukazujúce ako užívanie, tak

aj výmeru obvodu záhradkovej osady T.

Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie členovia ZO SZZ –T.

32-24 K., ako aj P. B. Z odvolania prvého odvolateľa vyplýva, že tento nesúhlasí s

napadnutým rozhodnutím s poukazom na to, že k predloženiu zmluvy o dočasnom užívaní

pozemku zo strany navrhovateľov nedošlo z dôvodu, že sa v dokumentácii SZZ nezachovala.

Jej faktickú existenciu však preukázateľne potvrdzujú ďalšie doklady, ktoré boli spolu s

návrhom na začatie konania konajúcemu orgánu predložené. Opätovne poukázal na obsah

uznesenia NS SR 5. Rks 8/02 Nds-Sž 20/02 z 30. 7. 2003, v zmysle ktorého zmluva má byť

zásadne v písomnej forme a to aj jednostranným administratívnym aktom, čím vzniká

nájomný, resp. užívateľský vzťah, ktorým jedna strana rozhoduje na žiadosť fyzickej alebo

právnickej osoby, že dáva do užívania pozemok, byt alebo inú vec za podmienok tam

uvedených, ktoré adresát správaním a plnením zmluvných podmienok akceptuje. Vzhľadom

na to, že najväčšia časť pôdy bola v socialistickom užívaní socialistických organizácií, ktoré

prešli transformáciou a mnohými reorganizáciami, možno existenciu zmluvného vzťahu

dokladovať aj inými spôsobilými dôkaznými prostriedkami. Poukázal na to, že obvodný

pozemkový úrad vychádza zo skutočnosti, že nesprávne číselné alebo neaktuálne označenie

pozemkov v zmluve, chyby v písaní a počítaní, nie sú prekážkou platnosti zmlúv. I keď

samotná zmluva sa v spise nenachádza, jej faktickú existenciu potvrdzujú následne vydané

rozhodnutia ONV v K. odboru poľnohospodárstva, vodného hospodárstva a lesníctva zo

dňa 11. 6. 1966, 3. 11. 1966 a 13. 1. 1967. Tieto rozhodnutia sa odvolávajú na viaceré

predpisy a administratívne akty, ktorými sú aj súhlas Štátneho majetku n. p. B. zo dňa

11. 10. 1966 a zo dňa 28. 10. 1966 odovzdaním pôdy pre ČSOZZ K., pretože ide o pôdu

nevhodnú na obhospodarovanie mechanizačnými prostriedkami. Obvodný pozemkový úrad

K. v prebiehajúcom konaní rozhodnutím č. 2004/96-5/F potvrdil úplnosť dokladov

predložených navrhovateľmi spoločne s návrhom na začatie konania, ako aj to, že

záhradkovú osadu v K., lokalita T., ktorej užívateľmi sú členovia ZOSZZ – T. 32-34 K.

možno považovať za zriadenú záhradkovú osadu podľa Vychádzajúc

z uvedeného má za to, že splnenie podmienok vyžadovaných zákonom bolo

v plnom rozsahu preukázané, a preto navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. (...)

Podľa o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových

osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov zriadenou

záhradkovou osadou sa rozumie záhradková osada zriadená do 24. 6. 1991 na pozemkoch,

ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom

záhradkárov alebo jeho organizačnou zložkou alebo jej členom a poľnohospodárskou

organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala

a/ právo správy, alebo

b/ právo družstevného užívania alebo

c/ právo náhradného užívania alebo

d/ právo užívania na zabezpečenie výroby alebo

e/ iné užívacie právo.

Vychádzajúc z obsahu cit. zákonného ustanovenia je zrejmé, že preto, aby

záhradková osada mohla byť považovaná za zriadenú v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to že musí ísť o záhradkovú

osadu, ktorá vznikla do 24. 6. 1991 a zároveň táto musí byť zriadená na pozemkoch, ku

ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom

záhradkárov alebo organizačnou zložkou alebo jej členom a poľnohospodárskou

organizáciou, ktorej svedčilo právo uvedené pod písm. a/ až e/ citovaného zákonného

ustanovenia.

Z obsahu návrhu na začatie konania zo dňa 12. 1. 2004, ako aj z osadového poriadku

Slovenského zväzu záhradkárov, základnej organizácie K. vydaného v roku 1987 jeho

článku 1 vyplýva, že záhradková osada K. je organizačný hospodársky celok malých

záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej

révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto

záhradková osada vznikla uznesením Členskej schôdze ZO ČSO ZZ K. zo dňa 12. 2. 1967. Z

článku 3 osadového poriadku vyplýva, že základná organizácia Slovenského zväzu

záhradkárov K. je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č. 6137, 6138,

6121, 6127, 6127/2 vo výmere 8 ha v k. ú. K. a to na základe rozhodnutia ONV v K. odbor

poľnohospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku

bola vybudovaná záhradková osada K., pričom jej výstavba bola schválená územným

rozhodnutím ÚHA mesta K. č. 1552/1966 ÚHAA zo dňa 6. 12. 1966. Vychádzajúc

z uvedeného je potrebné prvú podmienku stanovenú citovaným zákonným ustanovením

považovať za splnenú, čo v konaní ani nebolo sporné.

V danom prípade však nebola splnená podmienka druhá, t. j. existencia zmluvy

o dočasnom užívaní pozemkov. Podľa názoru súdu jej splnenie nie je možné preukázať

spôsobom, navrhnutým žalobcami, t. j. rozhodnutiami, pripojenými k návrhu, na ktoré sa

odvolávali. Ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorá musí byť splnená v záujme toho, aby

záhradková osada mohla byť kvalifikovaná ako zriadená záhradková osada v zmysle § 2

ods. 1 . Citované zákonné ustanovenie neumožňuje pre akceptáciu

zriadenej záhradkovej osady zohľadniť ani odovzdanie do trvalého bezplatného užívania

pozemkov, ktoré boli vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu vzhľadom na to, že tieto

pre nevhodnosť položenia a neprístupnosť doterajšiemu užívateľovi – Štátnemu majetku B.

nemohli byť využité, aj keď s uvedeným tento subjekt vyslovil súhlas. Zo žalobcami k návrhu

na začatie konania pripojeného geometrického plánu tiež nie je zrejmá reálna výmera

obvodu záhradkovej osady a táto, ako je uvedená v návrhu na začatie konania ani

nekorešponduje súčtu výmer, špecifikovaným v jednotlivých rozhodnutiach, na ktoré sa

odvolávali žalobcovia a ktoré boli k návrhu pripojené.

Súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného i správneho

orgánu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej

žaloby dospel k záveru, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa postupovali v súlade s

platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné.

Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho

základe bol žalovaným vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd stotožňuje.

Žalovaný sa vyporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcami v podanom odvolaní

a preskúmavané rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po jeho formálnej stránke.

Podľa názoru súdu ani z uznesenia NS SR č. Rks 8/02 Nds-Sž 20/02 zo dňa

30. 7. 2003, na ktoré sa odvolávali žalobcovia v podanom odvolaní i žalobe, ktorým bolo

rozhodnuté o negatívnom kompetenčnom konflikte medzi Krajským súdom v Bratislave a

Krajským úradom v Bratislave nevyplýva, žeby splnenie hmotnoprávnej podmienky

existencie zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov bolo možné dosiahnuť aj iným spôsobom,

než zmluvou, ktorá je právnym úkonom, obsahom ktorého je zhodný prejav vôle zmluvných

strán o podstatných, prípadne ďalších náležitostiach zmluvy.

Súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a na ich základe, keďže žalobcovia

nepreukázali splnenie zákonných podmienok pre začatie konania v zmysle § 7 zákona

č. , čím boli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa

písm. d/ o správnom konaní, v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami žalobu podľa ako nedôvodnú zamietol(...)“

Podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Z citovaných častí rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy preskúmali obsah podaní

účastníkov konania a nimi predložených listinných dôkazov (rozhodnutia bývalého

Okresného národného výboru a Útvaru hlavného architekta mesta K., ako aj ďalšie

písomnosti obsiahnuté v administratívnom spise obvodného pozemkového úradu) a na

základe ich vyhodnotenia konštatovali, že tieto rozhodnutia nepreukázali hmotnoprávnu

podmienku vyžadovanú zákonom, t. j. existenciu zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Z tohto hľadiska však ústavný súd takéto skutočnosti nezistil.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu rozsudku

krajského súdu s odvolaním sa na právne názory krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd

stotožnil, nevedú k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska

ústavne neakceptovateľný a má za následok porušenie a

dohovoru. V tejto časti je preto sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že všeobecné súdy mu nedali

odpoveď na všetky ním namietané skutočnosti, pripomína, že z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcou sa požiadavkami na odôvodnenie

rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru

zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na

každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom

prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov

ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz

Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno

vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či

pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé

súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby

mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne

napr. , ).

V prípade sťažovateľa bola rozhodujúcou otázka preukázania splnenia zákonnej

podmienky vyplývajúcej z ustanovení § 2 ods. 1 zákona o užívaní pozemkov, t. j.

preukázanie uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom

záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo jej

členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k tomuto

pozemku niektoré zo zákonom predpokladaných práv. Súdy sa touto otázkou zaoberali

dostatočne a v konečnom dôsledku dospeli k záveru, že táto podmienka splnená nebola.

Ústavný súd zastáva názor, že zodpovedaním tejto otázky boli, aj keď nie ich priamym

vyslovením, dané odpovede aj na ostatné sťažovateľom prednesené námietky.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ

odvodzuje porušenie označených práv iba podľa neho z nesprávnych právnych záverov

najvyššieho súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné právo

vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš

právny poriadok nepozná.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Na základe posúdenia všetkých okolností prípadu ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade, vzhľadom na už uvedené, nie je daná príčinná súvislosť medzi

námietkami sťažovateľa a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť v tejto

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je

podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), o týchto otázkach už nepripadalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval. Rovnaký

záver platí aj pre rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov

jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009