Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1350 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1378)II. ÚS 218/02
PDF · 113.59 KB
No categories available
II. ÚS 218/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť T. N., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z.,
so sídlom Advokátska kancelária, B., ktorou žiada vysloviť porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie
práva na účinnú ochranu osoby upraveného v časti II. čl. 2 ods. 3 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, porušenie práva na spravodlivý súd upraveného v časti
III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd konaním Okresného súdu Bratislava I vedeným pod sp.
zn. 17 C 255/97 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. júna 2002
č. k. 15 Co 80/02 – 117, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť T. N. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa
26. septembra 2002 doručené podanie T. N., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., so sídlom Advokátska kancelária, B., označené ako
„Sťažnosť“, ktoré doplnil svojím podaním doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2002
a ktorým požaduje, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základného práva na súdnu
ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
o porušení jeho práva na účinnú ochranu osoby upraveného v časti II čl. 2 ods. 3
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Pakt“), o porušení
jeho práva na spravodlivý súd upraveného v časti III čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach a o porušení práva na spravodlivé súdne konanie,
upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“) konaním Okresného súdu Bratislava I vedeným pod sp. zn. 17 C 255/97
a konaním a rozsudkom Krajského súdu Bratislava z 18. júna 2002 č. k. 15 Co 80/02-117.
Navrhovateľ žiada zrušiť predmetné rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, priznať mu
finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk a nahradiť trovy konania.
Za porušenie svojich základných práv a ľudských slobôd navrhovateľ považuje
skutočnosť, že vyššie uvedené súdy mu nepriznali nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného
rozhodnutia štátneho orgánu, resp. nesprávneho úradného postupu tak podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
napriek tomu, že mali preukázané, že došlo zo strany súdu k nesprávnemu úradnému
postupu.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o porušení základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“), ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje a zisťuje, či nie je daný dôvod na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Obsahom práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť
každému domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, prípadne na inom orgáne Slovenskej republiky, ak tak ustanovuje zákon.
Sťažovateľ namieta aj porušenie jeho práva upraveného v čl. 14 ods.1 Paktu, a to práva
na spravodlivé a verejné vypočutie nezávislým a nestranným súdom (ktorý rozhoduje buď
o jeho právach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu). Rovnako
namieta porušenie jeho práva garantovaného v ďalšom medzinárodnom dohovore, ktorým
je Slovenská republika viazaná, a to porušenie jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom upraveného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Spoločným rysom uvedených úprav je, že hoci poskytujú procesné záruky
zabezpečenia účinnej ochrany v súdnom konaní prostredníctvom spravodlivého a verejného
prerokovania veci nestranným a nezávislým súdom, nezaručujú zároveň pozitívny výsledok
v prospech ktoréhokoľvek účastníka konania (čo plne potvrdzuje aj doterajšia judikatúra
ústavného súdu (I. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 37/01).
Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného
súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a uplatňovania
zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).
Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s právnymi závermi, ku ktorým dospeli
všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) pri prerokúvaní jeho občianskoprávnej veci,
a poukazoval na porušenie niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré
mali podľa neho vyústiť do porušenia základného práva na súdnu ochranu na nezávislom
a nestrannom súde.
Ústavný súd skúmal, či tvrdenými postupmi okresného súdu a krajského súdu ako
odvolacieho súdu vôbec mohla vzniknúť situácia, ktorá by vyústila do záveru, že došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 14 ods. 1 Paktu a čl.
6 ods. 1 Dohovoru. Navrhovateľ bol účastníkom súdnych konaní a ako účastník vykonával
svoje procesné práva a využíval procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok. Všeobecné súdy v jeho veci rozhodli konečným rozhodnutím - rozsudkom, hoci
nie v jeho prospech. Ústavný súd uzavrel, že keďže obsahom základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 14 ods. 1 Paktu a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je právo na rozhodnutie podľa
želania účastníka súdneho konania, túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovateľ namieta aj porušenie jeho práva na účinnú ochranu osoby podľa časti II,
čl. 2 ods. 3 Paktu. Článok 2 ods. 3 tohto Paktu zaväzuje každý štát, ktorý je zmluvnou
stranou Paktu, zabezpečiť ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto
Paktom boli porušené, účinnú ochranu bez ohľadu na to, či sa porušenie jej práva alebo
slobody dopustili osoby konajúce v úradnej funkcii, ďalej tiež zabezpečiť, aby každá osoba,
ktorá sa domáha takej ochrany, mala na ňu právo ustanovené príslušnými právnymi,
správnymi alebo zákonodárnymi orgánmi alebo akýmkoľvek iným orgánom ustanoveným
právnym systémom štátu a aby mala možnosť právnej ochrany, ako aj to, aby príslušné
orgány túto ochranu presadzovali, len čo sa poskytne. Znamená to, že toto ustanovenie
ukladá povinnosť štátu rešpektovať a zabezpečiť všetkým jednotlivcom na jeho území a pod
jeho jurisdikciou práva uvedené v Pakte (t. j. práva upravené v časti III Paktu). Z uvedeného
vyplýva, že namietať porušenie časti II čl. 2 ods. 3 Paktu nemožno priamo, ale len v spojení
s politickými a občianskymi právami uvedenými v časti III. Preto aj túto časť sťažnosti
z dôvodu absencie príčinnej súvislosti tohto ustanovenia s možným porušením označeného
základného práva ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na
rozhodnutie ústavného súdu.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 13. novembra 2002