Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/14/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanej: D. E., A., F. X, XXX XX G., H.: XX XXX XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- EUR, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. - 133 zo dňa 15.06.2022, (teraz Okresného súdu Bardejov - pracovisko Svidník), jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Náhradu trov dovolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov, pracovisko Svidník (ďalej len ako ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3 300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Vec právne posúdil podľa ustanovenia , , , , , a a podľa (ďalej ZEK), , , , , , , , , , , , , a o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých bol účinný v čase bezpečnostného incidentu (ďalej ZOOU), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 ústavného SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 ústavného SR, , , , , , (ďalej ),

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- EUR. Podrobne sa vyjadril k dôvodom, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bola žalobkyňa úspešná čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z dôvodov uvedených ust. , , a . Odvolanie smerovalo proti výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento z časti vyhovel žalobnému nároku žalobcu, a to vo výške 3.300,- EUR ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Okrem veci samej namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania. Žalovaná má za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa bola v spore len čiastočne úspešná, nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V tejto súvislosti poukázala na ust. , na ust. . Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie v otázke výšky trov konania, ktoré priznal žalobkyni aj napriek tomu, že táto bola v spore len čiastočne úspešná, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi otázku trov konania, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná má za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa ust. , a trovy konania žalobkyni nepriznať, respektíve tieto aspoň primerane znížiť. Priznané trovy konania viac ako desaťnásobne prevyšujú výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobkyni. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 164 odhaduje žalovaná výške trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov, pokiaľ súdy pôjdu v línii rozhodnutia Krajského súdu v Prešove na 200.000,- EUR. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú odôvodňujúcu aplikáciu ust. . V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 06.06.2019, a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 29.03.2012. Žalovaná zároveň uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobkyne v plnom rozsahu zamietol. Preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovanej zaslal repliku žalobkyňa. Nesúhlasila s argumentáciou žalovanej, čo do priznaných trov konania, keď táto poukazuje na ust. a nárok viaže na úspech v spore. Poukázala na skutočnosť, že nový procesný kódex neobsahuje ustanovenie obdobné , ale v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu, alebo vyplýva z výsledkov znaleckého dokazovania, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný, prichádza do úvahy plná náhrada trov konania. Ide o uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2019, sp. zn. , Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.01.2014, sp. zn. - 60. Rovnaký záver pri rozhodovaní o náhrade trov konania ako vyplýva z právnej náuky pri aplikácií , vyplýva aj z rozhodnutí krajských súdov, na čo príkladmo poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017 sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.04.2018 sp. zn. a ďalšie. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania, žalovaná navrhuje aplikovať ust. . Pre aplikovanie citovaného ustanovenia musia byť podľa názoru žalobkyne naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla žalovaná dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomickú silnú nadnárodnú spoločnosť. Preto žalobkyňa navrhla potvrdiť rozsudok v oboch napadnutých výrokoch, a to vo výroku I. čo do povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- EUR, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a potvrdiť rozsudok aj vo výroku III., ktorým bola žalobkyni priznaná proti žalovanej náhrada trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Zároveň žiadala priznať žalobkyni proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

6. K vyjadreniu žalobcu zaslala repliku žalovaná. Zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch. K dôvodom, ktoré zakladajú potrebu aplikáciu ust. žalovaná uviedla, že tieto spočívajú v tom, že v konaní vo veci žaloby žalobkyne sa vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom

žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu k spisovej značne a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní, žalovaná poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.03.2014, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutné (účelné) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu prešlo aj kontrolou ústavnosti, kedy Ústavný súd SR unesením -11 zo dňa 06.11.2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnené. K tejto otázke žalovaná poukázala na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, na ktorých v plnom rozsahu zotrvala. Zároveň žalovaná žiadala, aby odvolací súd zvážil možnosť spojenia veci aspoň v priebehu odvolacieho konania

7. K replike žalovanej zaslala dupliku žalobkyňa, v rámci ktorej predložila návrh na rokovanie o urovnaní sporu z 25.01.2022. Zároveň konštatovala, že za situácie, že žalovaná proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. - 530 zo dňa 30.03.2021 nepodala dovolanie, sa zastávanie na doterajších postojoch žalovanej javí ako nezrozumiteľné a ďalšie navyšovanie trov konania podľa názoru žalobkyne zaviňuje práve žalovaná. Žalovaná si uvedomuje svoju zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobkyne, preto ťažisko boja presunula do sféry náhrady trov konania. Aj keď žalovaná vo veci samej dovolanie nepodala, podala proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. -616 z 20.01.2022, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania na Ústavný súd SR dňa 16.03.2022 ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR uznesením z 24.05.2022 č. k. -18 odmietol. Žalovaná aj pri otázke náhrady trov konania používa tendenčnú a manipulatívnu argumentáciu aj vzhľadom k neúspešnej ústavnej sťažnosti. Tendenčnosť a manipulatívnosť žalovanej pri argumentácii o trovách konania je vidieť aj pri narábaní s číslami, keď tvrdí, že trovy boli len v jednom konaní vo výške 50.877,60 EUR. Neuvádza, že išlo o konanie v spojenej veci 43 žalobcov, ktorá bola tzv. pilotnou vecou a v ktorej sa riešili zložité skutkové a právne otázky. Vo veci bolo 6 meritórnych pojednávaní a viacero písomných podaní a napokon 20% z uvádzanej sumy trov bolo na DPH odvedené Slovenskej republike. V ďalších veciach už súd rozhoduje na prvom alebo druhom pojednávaní. Spojenie vecí podľa je výlučne vecou rozhodnutia súdu a nepodlieha žiadnemu návrhu. Argumentácia žalovanej o rovnakých právnych úkonoch v identických veciach platí iba pre žalovanú. Práve jej právny zástupca zastupuje stále iba žalovanú opakovane vo viacerých skutkovo a právne identických veciach, ktorých právnym základom je ten istý bezpečnostný incident. Právny zástupca žalobkyne zastupuje stále v každom konaní inú poškodenú osobu.

8. Následne bolo doručené stanovisko žalovanej. Vyjadrila sa k ponuke, resp. oficiálnemu pozvaniu právneho zástupcu dotknutých osôb, vrátane žalobkyne na rokovanie o mimosúdnom riešení sporu, ktorú považovala túto ponuku vyslovene za účelovú. Skutočnosť, že žalovaná proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.03.2021, sp. zn. nepodala dovolanie, je vo vzťahu k tomuto konaniu podľa žalovanej právne aj inak irelevantná a špekulatívna. Dôvody podania ústavnej sťažnosti voči uzneseniu Okresného súdu Svidník, ktorým tento potvrdil uznesenie Okresného súdu vo Svidník zo dňa 10.08.2021, sp. zn. , ktoré vydal vyšší súdny úradník, ktorým tento v jeho výroku I. rozhodol o výške náhrady trov konania, sú z obsahu ústavnej sťažnosti absolútne zrejmé. KS PO v predmetnom rozsudku síce priznal žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že výška náhrady trov mala byť súdom prvej inštancie určená výlučne iba z prisúdenej sumy, čiže v tomto prípade zo sumy 110,- EUR. Toto svoje stanovisko zopakoval KS PO aj v uznesení zo dňa 01.06.2021, sp. zn. , ktorým zamietol návrh žalovanej na vydanie dopĺňacieho rozsudku. Žalovaná odmietla aj žalobcom prezentovanú údajnú tendenčnosť a manipulatívnosť žalovanej pri argumentácií o trovách konania, keď tvrdí, že trovy boli len v jednom konaní vo výške 50.877, 60 EUR. Opakovane poukázala na detailné odôvodnenie svojho návrhu na nepriznanie, resp. aspoň zníženie trov konania žalobkyni uvedené v jej odvolaní. Žalovaná dáva za pravdu žalobkyni, že v realite sa ho argumentácia žalovanej ohľadom trov konania vo vzťahu k jeho právnemu zástupcovi vôbec netýka. Žalovaná podotýka, že keďže súd prvej inštancie považoval tento spor za spotrebiteľský, žalobkyňa bola oslobodená od súdneho poplatku. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia žalovaná upozornila na to, že právny zástupca žalobkyňu zastupuje bez nároku na odmenu (pozri prílohu odvolania žalovanej- E. E. I. J. XX.XX.XXXX). V ostatnom žalovaná zotrvala na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré prezentovala v konaní a žalovaná tiež v plnom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnutý rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej voči výroku o trovách konania nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok preskúmavať (, ).

11. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, o odvolaní žalovanej rozhodol tunajší odvolací súd rozsudkom č. k. – 235 zo dňa 17.08.2023 tak, že cit.:

„I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t. j. vo výroku I. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III.

II. M e n í rozsudok vo zvyšku výroku I. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o ich výške i o výške trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.“.

12. Voči výroku I. rozsudku odvolacieho súdu v časti trov prvoinštančného konania a výroku III. o trovách odvolacieho konania podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 29.01.2026, a to tak, že cit.:

„Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. augusta 2023 sp. zn. v časti trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.“.

13. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval nasledovné: „15. Z Odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v bodoch 53 a 54 je zrejmé, že odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z namietaných skutočností a k odvolaciemu návrhu žalovanej na aplikáciu ustanovenia neuviedol žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami žalovanej sa nezaoberal, resp. neuviedol, prečo nevyužil moderačné právo podľa ustanovenia . Z uvedeného možno rezumovať najmä to, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia . 16. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovanej ( ). Odvolací súd síce v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenia , jeho výkladu ako výnimky zo zásady úspechu vyplývajúcej z ustanovenia , sa však zákonu zodpovedajúcim spôsobom nevenoval a nevysporiadal sa ani s uplatnenými podstatnými námietkami k rozhodnutiu o trovách konania. Keďže odvolací súd nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania žalovanej žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo iné ako prijať záver, že došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou vadou uvedenou v ustanovení . Keďže sa odvolací súd nevysporiadal s podstatnými argumentami odvolateľa, a bez primeraného vysvetlenia ich ignoroval, porušil tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (). 17. Keďže dovolanie podané vo veci podľa je podľa dovolacieho súdu nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu v časti trov konania zrušiť ( ) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( ).

18. Odvolací súd v ďalšom konaní nové rozhodnutie o trovách konania riadne odôvodní tak, aby bolo zrozumiteľné a všeobecne presvedčivé. Osobitnú pozornosť bude treba venovať relevantným argumentom odvolateľa v odvolaní k rozhodnutiu o trovách konania a prihliadať tiež na právne závery ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. z 13. februára 2020, že „...Aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.“ Dovolací súd poukazuje aj na ustanovenie , podľa ktorého v prípade, ak odvolací súd zmení rozhodnutie (a to aj čiastočne), rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, nakoľko až v tomto rozhodnutí bude premietnutý úspech strany v celom konaní, ktorý závisí od rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

14. Podľa ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

15. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Podľa ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

17. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16. 08. 2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti D. E., A. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

18. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , pričom ÚS SR v uznesení zo dňa 24. 05. 2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň ÚS SR konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. zo dňa 27. 08. 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“ Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. , , , , .

20. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

21. Zo samotného znenia ust. vyhlášky č. (advokátskej tarify do 31. 12. 2023) vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko zásah do jej osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený, a preto má nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.

22. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do základu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

23. Podľa ust. môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

24. Z Nálezu ÚS SR III. 98/2018 z 02. 05. 2018 vyplýva, že podľa ust. súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania ( ).

25. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

26. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. , ktorej sa dožaduje K. D., A. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. 04. 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

27. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27. 04. 2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté aj do o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 29. 11. 2017. Zákon je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. 05. 2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. (nepriamo), ).

28. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany osobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň

ochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).

29. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia 51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto:

„i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie; ii. členstvo v odborových zväzoch; iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.“

30. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov, došlo na Slovensku k zmenám platným od 25. 05. 2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ÚOOÚ) :

„i. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v ust. a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež:

ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného identifikátora a to v ust. , a to na základe splnomocňujúceho ustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť rodné číslo ma iba dotknutá osoby, ktorej sa týka :

iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.“

31. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu E. A. E. by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.

32. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti neaplikovateľné.

33. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , , ). Hypotetické priznanie trov konania v rozsahu 200 000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane sporu a advokát je platobným miestom (pozri ).

35. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s

identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca.

36. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa spočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto súdnemu konaniu.

37. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.

38. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EÚ C-714/22).

39. Z týchto dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie zmierňujúceho ust. , a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

40. Správnosť záverov odvolacieho súdu potvrdzuje Ústavný súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. -39 zo dňa 01.04.2026 konštatoval nasledovné: „Zásadnou námietkou, ktorá je obsiahnutá v každej z posudzovaných ústavných sťažností, je otázka náhrady trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V základe sťažovateľka namieta, že súdy konštatovali plný úspech žalobcov napriek tomu, že čo sa týka priznanej výšky nemajetkovej ujmy, boli žalobcovia úspešní len minimálne (priznaných 110 eur/500 eur z pôvodne žalovanej sumy 5 000 eur). 38. K tejto otázke sa (aj) v konaniach o ústavných sťažnostiach sťažovateľky ústavný súd už vyjadril, keď poukazoval na to, že konanie o ochranu osobnosti je z hľadiska náhrady trov konania potrebné zaradiť ku konaniam, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, pričom v takých prípadoch je konštatovanie plného úspechu žalobcu determinované konštatovaním zásahu do osobnostných práv (rozhodnutie v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn. ); podobné závery možno identifikovať aj v ďalších rozhodnutiach ústavného súdu (, , , ). Ústavný súd zdôraznil, že v týchto prípadoch teda nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (k tomu m. m. ). Pre rozhodnutie o náhrade trov konania je potrebné odlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné sa považuje rozhodnutie o zásahu do práva žalobcu, no výška náhrady ujmy je druhotná a nadväzujúca. V tejto otázke ústavný súd nevidí dôvod na odchýlenie sa od skôr vysloveného právneho názoru (tým skôr, že tak rozhodol aj v skutkovo a právne totožnej veci sťažovateľky – okrem pozri , a ). 39. Neobstojí ani argumentácia sťažovateľky, ktorá poukazuje na to, že aj žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu, a to najmä v prípadoch premrštených (neprimeraných) nárokov. V prvom rade by totiž ústavný súd nechal na zváženie, či možno 110 eur (500 eur) považovať za primeranú sumu nemajetkovej ujmy v prípade tak závažného bezpečnostného incidentu. V druhom rade je potrebné poukázať na to, že zvýšenie/zníženie priznanej sumy oproti žalovanej sume nemalo v okolnostiach veci de facto žiadny vplyv – náhrada trov konania sa totiž v takýchto prípadoch počíta v zmysle § 10 ods. 8 vyhlášky – teda trovy konania sa nepočítajú ani z priznanej sumy a ani z pôvodne žalovanej sumy. Tiež

je potrebné poukázať na to, že okresné súdy priznali vo všetkých posudzovaných prípadoch podstatne viac – 3 000 eur, čo nepoukazuje na to, že by žalobcami požadovaná suma bola výrazne neprimeraná alebo nadhodnotená. 40. V náleze ústavného súdu č. k. -44 z 13. februára 2020 (predovšetkým jeho bode 44) síce ústavný súd vyjadril tézu, ktorej zohľadnením sa doterajší koncept úspešnosti pri rozhodnutiach, pri ktorých výška plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, narúša, no uvedená skutočnosť nemá vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky relevantný význam. Ústavný súd v označenom náleze zotrval na závere ústavnej udržateľnosti opačnej argumentácie (ktorá je základom aj tu prejednávanej veci), pričom konečné rozhodnutie ponechal zjednocovaciemu mechanizmu všeobecného súdnictva aktivovaním právomocí najvyššieho súdu (bod 45 označeného nálezu). Samotný nález ústavného súdu teda s konečnou platnosťou nejudikuje výlučnú ústavnú udržateľnosť premisy, z ktorej sťažovateľka vychádza, zvýrazňujúc zjavne neprimeraný nárok žalobkyne a jej značnú neúspešnosť v konaní v zmysle nepriznania 98 % žalovanej sumy, ale konečné rozhodnutie ponecháva v réžii zjednocovania výkladu a používania zákonov najvyšším súdom (pozri a ). 41. Sťažovateľka sa v priebehu posudzovaných konaní opakovane domáhala toho, aby krajský súd„zakomponoval“ povinnosť zaplatiť náhradu trov konania len z prisúdenej sumy do výroku odvolacieho rozsudku, pretože v takom prípade by mal samotný výrok odvolacieho rozhodnutia prednosť pred vyhláškou – teda, ak by tak odvolací súd urobil (a z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sa tak aj v niekoľkých prípadoch stalo), bol by okresný súd pri výpočte náhrady trov konania viazaný výrokom odvolacieho rozhodnutia a § 10 ods. 8 vyhlášky by aplikovať nemohol (pozri napr. ). To však nie je prípad ani jednej z posudzovaných sťažností. 42. Možno síce súdom vytknúť, že (v niektorých prípadoch) zmätočne poukazovali na to, že by sa trovy konania mali určovať z priznanej sumy, avšak túto zmätočnosť odvolací súd sám v takých prípadoch odstránil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na vydanie opravného – doplňujúceho rozsudku, kde sa súdy jednoznačne vyjadrili k aplikácii § 10 ods. 8 vyhlášky. Z tohto dôvodu nemožno považovať za nesprávny postup najvyššieho súdu, ktorý takýto postup aproboval a so závermi odvolacieho súdu sa v plnom rozsahu stotožnil. 43. Špecifická situácia nastala vo veci sp. zn. , kde odvolací súd (zmätočne) opravným uznesením nezmenil výrok, ale odôvodnenie rozsudku (konkrétne bod 41), na čo ale zareagoval najvyšší súd, ktorý na základe podaného dovolania vec vrátil odvolaciemu súdu s poukazom na to, že takto vykonaná oprava nezodpovedá zneniu a zmyslu , pretože sa netýkala ani chyby v písaní, ani počítaní a ani inej zrejmej nesprávnosti. Po zjednaní nápravy odvolacím súdom potom dovolací súd rozhodnutie potvrdil. Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že by najvyšší súd zmenil právny názor, pretože dôvodom prvotného zrušujúceho rozhodnutia bol nesúlad medzi výrokom a odôvodnením v poradí prvého rozsudku krajského súdu. V druhom rozsudku však už takýto nesúlad najvyšší súd (a rovnako ani ústavný súd) neidentifikoval, keď odvolací súd celkom jednoznačne poukazoval na vyhlášky, preto sa otázka výpočtu náhrady trov konania z prisúdenej sumy stala nerelevantnou. 44. Obdobnú námietku vzniesla sťažovateľka aj v ústavnej sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. , keď namietala, že sa najvyšší súd nevysporiadal s nesúladom medzi odvolacím výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia (v podanej ústavnej sťažnosti za porušovateľa označila najvyšší súd, pozn.). Najvyšší súd sa k tejto jej námietke skutočne nevyjadril, avšak aj v tomto prípade je potrebné poukázať na to, že prípadné vrátenie veci by na výsledku rozhodnutia nič nezmenilo – to podstatné totiž zhrnul krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na vydanie dopĺňacieho rozsudku a opravného uznesenia, keď jednoducho (a správne) konštatoval, že spôsob výpočtu náhrady trov konania vyplýva z vyhlášky (konkrétne z už citovaného ). 45. Napokon nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľky, že sa súdy nedostatočne vysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa aplikácie . Odvolací súd [napr. rozhodnutie sp. zn. (), s. 39 – 40, rozhodnutie sp. zn. (), s. 41] sa s jej argumentáciu vysporiadal, sťažovateľka len vyjadruje svoju nespokojnosť s výsledkom tohto prieskumu. Krajský súd pritom poukázal na to, že vo veci sťažovateľky nejde o prípad, keď je potrebné brať do úvahy sociálny aspekt, a to s ohľadom na osobné, majetkové, zárobkové pomery sťažovateľky (ide o právnickú osobu pôsobiacu na telekomunikačnom trhu) a ani v iných sťažovateľkou prezentovaných okolnostiach nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Najvyšší súd [napr. uznesenie sp. zn. (), s. 11, uznesenie sp. zn. (), s. 7] navyše poukázal na to, že predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( ) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Do úvahy tiež treba vziať okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku (sťažovateľka bola zodpovednou za porušovanie práv klientov vyplývajúcich z právnej úpravy zabezpečujúcej ochranu osobných údajov, pričom odmietla uznať svoju zodpovednosť a ponúknuť žalobcom akúkoľvek výšku nemajetkovej náhrady). 46. Za týchto okolností nemožno súhlasiť s tým, že by sa súdy dostatočným spôsobom nevysporiadali s aplikáciu . Ústavný súd sa zároveň stotožňuje s tým, že nie sú dané ani žiadne ekonomické a hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu sťažovateľky alebo jej pôsobenie na telekomunikačnom trhu. 47. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní podaných ústavných sťažností a napadnutých rozhodnutí konštatuje, že súdy v prípade sťažovateľky neporušili ňou uvedené práva. Prípadné pochybenia, na ktoré ústavný súd už poukázal, nedosahovali takú intenzitu, aby bolo možné vysloviť porušenie práv sťažovateľky. V tomto prípade sa ústavný súd (okrem iného s poukazom na inú vec sťažovateľky, o ktorej ústavný súd už rozhodoval – sp. zn. ) rozhodol aplikovať princíp racionality, ktorý prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľky (v tomto prípade nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí) na ochranu jej základných práv a slobôd. Ústavný súd nepovažoval za vhodné pre formálne nedostatky rušiť právoplatné rozhodnutia, pretože dospel k záveru, že aj po zjednaní nápravy by bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté rovnako. S ohľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .“.

41. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. v spojení s ust. tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyni v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu v bodoch 17-18 tohto rozhodnutia je nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď tento uplatňoval pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania.

42. V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa ust. v spojení s ust. a . Žalovaná síce bola úspešná v rámci dovolacieho konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. . Odvolací súd však zohľadnil v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. , spočívajúce v tom, že na žalovanej strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Preto odvolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).