Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 61 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)IV. ÚS 599/2013
PDF · 301.36 KB
No categories available
IV. ÚS 599/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti P. T., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku,
ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo P. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania,
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011
vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť P. T. trovy konania v sume
331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013
doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 268/2009 zo
7. júna 2011 vo výroku, ktorým čiastočne potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 315/2007-142 zo 7. mája 2009 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu zo 7. mája 2009“) vo výroku, ktorým zamietol návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách prvostupňového a
odvolacieho konania, ako aj postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 315/2007 o ochranu osobnosti
domáhala určenia, že zverejnením článku v denníku Plus JEDEN DEŇ... s titulkom „Na
snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p., na bontón
kašle“, a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: Pikantné na snem prišla bez
podprsenky“, a zverejnením fotografií patriacich k tomuto článku došlo k neoprávnenému
zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
165 969,65 €, uverejnenia ospravedlnenia a náhrady trov konania.
Okresný súd rozsudkom zo 7. mája 2009 návrh sťažovateľky zamietol a súčasne ju
zaviazal nahradiť trovy konania vo výške 7 439,49 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
odvolací súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu zo 7. mája 2009 zmenil, a to takto:
«Odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa mení takto:
Zverejnením článku uverejnenom v denníku Plus JEDEN DEŇ... došlo
k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti.
Zverejnením fotografií uverejnených v denníku Plus JEDEN DEŇ... a na úvodnej
strane, prislúchajúcich k článku s titulkom... došlo k neoprávnenému zásahu do práva
navrhovateľky na ochranu osobnosti. Odporca je povinný v najbližšom čísle
celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto
rozsudku uverejniť na prvej strane tohto denníka ospravedlnenie navrhovateľke
v nasledovnom znení:
„OSPRAVEDLNENIE P. T.
V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ.. .sme uverejnili článok
s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p.,
na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem prišla
bez podprsenky“.
V uvedenom článku sme uviedli, že P. T. „randí“ s I. B. a na trenčiansky snem strany
Smer - SD prišla ako delegátka bez podprsenky. Zverejnením tohto článku sme vážnym
spôsobom zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za uverejnenie tohto článku P. T.
verejne ospravedlňujeme.
Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P. T.“ je odporca povinný uverejniť
rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na
snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...
Odporca je povinný v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN
DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť na prvej strane tohto
denníka ospravedlnenie navrhovateľke v nasledovnom znení:
„OSPRAVEDLNENIE P. T.
V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ... sme uverejnili článok
s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p.,
na bontón kašle“ a s titulkom na úvodnej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem
prišla bez podprsenky“, a ako súčasť tohto článku boli zverejnené fotografie P. T., a to na
strane 2 ako i na úvodnej strane.
Zverejnením týchto fotografií sme zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za
jej uverejnenie P. T. verejne ospravedlňujeme“.
Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P. T. je odporca povinný uverejniť
rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na
snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku tejto časti napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdzuje.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania.»
Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky
maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle... nemá legitímny základ, a súčasne nim boli
porušené aj základné práva...“.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľky spočíva v tom,
že krajský súd «zo žiadneho finančného zadosťučinenia vo výške 165.969,59 EUR, priznal
navrhovateľke len čiastku nepatrnú, t. j. vo výške 3.300.- Eur, pričom táto čiastka
nedosahovala ani hodnotu jednej tretiny zaplatených súdnych poplatkov a preto je potrebné
rozsudok v napadnutej časti (v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov
konania) považovať za zjavne nespravodlivý (§ 1 O. s. p.), poznačený zjavnou svojvôľou
a arbitrárnosťou. Priznané finančné zadosťučinenie v peniazoch je možné považovať za
zjavne symbolické, pričom Krajský súd v Bratislave nevzal do úvahy tú skutočnosť, že došlo
k zásahu do práva sťažovateľky na jej ochranu osobnosti, a to až v troch zložkách: práva na
česť a dôstojnosť, práva súkromie a práva na podobizeň. Ďalším aspektom (odôvodňujúcim
priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch nielen v symbolickej výške) je skutočnosť,
že žalovaný článok nesledoval žiaden legitímny cieľ a neprispel k diskusii o veciach
verejných, sledoval len dosiahnutia vyššieho nákladu, pričom aj Európsky súd pre ľudské
práva vo svojej judikatúre uznáva, že „súkromné životy tých, ktorí sú na očiach verejnosti,
sú luxusným tovarom pre určité kategórie oznamovacích prostriedkov (Rozsudok zo dňa
10. 05. 2011 vo veci Mosley proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť číslo 48009/08).
Sťažovateľka si uvedomuje, že stanovenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia podlieha úvahe súdu, a je teda v prvom rade v právomoci všeobecných
súdov rozhodovať o výške žiadaného finančného zadosťučinenia. Toto právo všeobecných
súdov (ako primárnych ochrancov práva) však nemôže byť založené na „voľnej úvahe“,
musí byť odôvodnené a čo je podstatné nesmie byť prejavom svojvôle, ktorej sa každý orgán
verejnej moci ťa súdy obzvlášť) musia v právnom štáte dôsledne vyvarovať.
V danom prípade sa sťažovateľke (ani napriek vynaloženému úsiliu) nepodarili
identifikovať úvahy, ktoré viedli všeobecný súd k priznaniu symbolického primeraného
finančného zadosťučinenia. Napadnuté rozhodnutie je preto nielen zjavne neodôvodnené
a arbitrárne, ale aj vnútorne protirečivé, keďže na strane jednej sa síce stotožňuje
so všetkými argumentmi (prezentovanými sťažovateľkou) týkajúcich sa dôvodnosti
priznania náhrady primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch, na strane druhej
však bez akéhokoľvek odôvodnenia priznáva len symbolické finančné zadosťučinenie, a to
bez toho, aby k tomuto bol uvedený aspoň jeden argument alebo akákoľvek úvaha zo strany
všeobecného súdu. Na základe týchto skutočností máme preto za to, že odôvodnenie
všeobecného súdu nebolo dostatočné, bolo vnútorne rozporuplné, nevysporiadalo sa
s podstatnými argumentmi sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra
Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté
rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska
neudržateľné.».
Za zjavne neodôvodnenú a arbitrárnu považuje sťažovateľka aj tú časť napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozhodol o náhrade trov konania, a ktorá predstavuje
podľa jej názoru „zjavný exces od stabilizovanej judikatúry jednak Najvyššieho súdu SR,
jednak Ústavného súdu SR. Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu
osobnosti a súčasne priznal nielen morálnu satisfakciu, ale aj materiálnu satisfakciu
v určitej časti, avšak len na základe čiastočného zamietnutia materiálnej satisfakcie,
všeobecný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich
náhradu, a to s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (t. j. na základe čiastočného
úspechu každej procesnej strany). Odôvodneniu v tejto časti venoval Krajský súd
v Bratislave len jednu vetu, hoci jeho rozhodnutie je v zjavnom rozpore s ustálenou
judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou,
tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal.
Máme za to, že predmetom konania bola primárne ochrana osobnosti, a preto bolo
namieste aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. (t. j. priznanie náhrady trov konania
z dôvodu, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu).“.
V súvislosti s námietkami k výroku napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov
konania sťažovateľka poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 M Cdo 7/2010, sp. zn.
3 M Cdo 4/2009 a sp. zn. 5 Cdo 202/2009, z ktorých podľa nej
«jednoznačne vyplýva, že priznanie náhrady trov konania je dané, ak je navrhovateľ
úspešný v hlavnom predmete konania, ktorým primárne je ochrana osobnosti (a nie len jeho
jedna zložka, ktorou je „priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch“). Je preto
namieste priznať náhradu trov konania v celom rozsahu v tých prípadoch, ak je navrhovateľ
úspešný v tomto hlavnom predmete. V uvedenej veci preto nemožno rozhodovať o náhrade
trov konania na základe princípu čiastočného úspechu (tak ako rozhodol odvolací súd), ale
bolo potrebné priznať sťažovateľke plnú náhradu trov konania v súlade s ustanovením §
142 ods. 3 O. s. p. (keďže rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).
Uvedené možno v plnom rozsahu vztiahnuť aj na tie prípady, ak súd síce uzná
dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti, prizná morálnu satisfakciu, avšak neprizná
materiálnu satisfakciu (primerané zadosťučinenie v peniazoch). Najmä z posledne
citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aj rozhodovanie o priznaní či
nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí od úvahy súdu, a preto je
v prípade úspešnosti žaloby o ochrany osobnosti v hlavnom predmete konania (ktorým je
primárne ochrana osobnosti), dôvodné priznať náhradu trov konania. Krajský súd
v Bratislave uznal dôvodnosť podanej žaloby v hlavnom predmete konania (a dokonca
priznal aj čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), a je preto nespravodlivé
(a hlavne neprípustné), aby len na základe nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorej priznanie alebo nepriznanie závisí od úvahy súdu, utrpela sťažovateľka
ujmu (v podobe zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia), a to len preto,
že sa inak dôvodne domáhala svojho práva na súde. Primárne zodpovedný za neoprávnený
zásah je v danom prípade odporca, ktorý v priebehu konania neprejavil minimálnu snahu
aspoň o zmiernenie neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti, a preto by mal
zodpovedať aj za náhradu trov konania.».
Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľky
v tom, že „dôsledkom napadnutej časti rozsudku týkajúcej sa náhrady trov konania
sťažovateľka utrpela majetkovú ujmu (skutočnú škodu) v podobe zaplatených súdnych
poplatkov ako i tým, že jej nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, pričom tieto
prostriedky mohla sťažovateľka využiť pre svoju potrebu. Všeobecný súd tým zasiahol do jej
práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden
legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti všeobecného súdu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky P. T. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 5 Co 268/2009-185 zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd
v Bratislave konajúc ako odvolací súd:
a/ čiastočne potvrdil prvostupňový Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.
7 C 315/2007-142 zo dňa 07. 05. 2009, ktorým tento zamietol nárok sťažovateľky na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a
b/ v časti, v ktorej odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadny
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania;
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 5 Co 268/2009-185
zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave konajúc ako odvolací súd:
a/ čiastočne potvrdil Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, spis. zn. 7 C 315/2007-
142 zo dňa 07. 05. 2009, ktorým tento zamietol nárok sťažovateľky na náhľadu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a
b/ v časti, v ktorej odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadny
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania;
a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave v rozsahu zrušenej časti na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke P. T. do 15 dní od
doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu...“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 599/2013-32 z 3. októbra 2013 sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým
rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu
vo výroku o náhrade trov konania“), prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na
ústnom pojednávaní vo veci.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.
Spr 3516/2013 z 2. decembra 2013, v ktorom uviedol stanovisko druhého predsedu senátu
5 Co JUDr. Milana Chalupku, podľa ktorého „je rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom
súde v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 268/2009 správne a neboli ním dotknuté práva
sťažovateľky“. Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na
ústnom pojednávaní vo veci.
Označené vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,
či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. V stanovisku
právneho zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Máme za to, že ústavná sťažnosť bola podaná dôvodne, pričom poukazujeme na
najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z dňa 05. 09. 2013, č. 9815/10
Čepek proti Českej republike, v ktorom súd posudzoval obdobnú situáciu a konštatoval
porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd už len
na základe toho, že všeobecný súd neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej
aplikácii § 150 O. s. p. pred vydaním rozhodnutia o trovách konania.“. Právny zástupca
sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 268/2009
zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku
o náhrade trov konania zjavne neodôvodnený a arbitrárny, keďže predstavuje „zjavný exces
od stabilizovanej judikatúry jednak Najvyššieho súdu SR, jednak Ústavného súdu SR.
Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti a súčasne priznal
nielen morálnu satisfakciu, ale aj materiálnu satisfakciu v určitej časti, avšak len na
základe čiastočného zamietnutia materiálnej satisfakcie, všeobecný súd o trovách konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, a to s poukazom na
ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. (t. j. na základe čiastočného úspechu každej procesnej
strany). Odôvodneniu v tejto časti venoval Krajský súd v Bratislave len jednu vetu, hoci
jeho rozhodnutie je v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací
súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou, tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa
odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal.“.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom
prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného
plnenia.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä
v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené
reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré
upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto
len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu
v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol
úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za
celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že
o náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 224
ods. 1 OSP.
Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériom na
priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak
u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od
vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci
samej.
Ústavný súd už v súvislosti s inštitútom náhrady trov občianskeho súdneho konania
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti uviedol, že všeobecným zákonným pravidlom
(lex generalis) v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný, je
pravidlo obsiahnuté v § 142 ods. 2 OSP. Podľa tohto ustanovenia všeobecný súd náhradu
trov alebo pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov
právo. Z § 142 ods. 3 OSP možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty,
v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci
iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP.
Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od úvahy súdu. Ustanovenia § 142 ods. 3 OSP pritom vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP treba
považovať za lex specialis, pričom pri posudzovaní ich vzájomného vzťahu sa uplatní
všeobecné interpretačné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred
všeobecnou úpravou [lex specialis derogat legi generali (m. m. pozri II. ÚS 82/09)].
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že Občiansky súdny poriadok umožňuje všeobecnému
súdu priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech
len čiastočný, aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3
OSP).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený
v odbornej literatúre, podľa ktorého aplikácia § 142 ods. 3 OSP prichádza do úvahy iba pri
rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje
o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť
splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha
súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov
konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania
(v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné
právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne
relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností
danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj
v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí
výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo [KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA,
A. – KRAJČO, O. Občiansky súdny poriadok – Komentár. Bratislava : Eurounion, 2010,
s. 555. ISBN 978-80-89374-11-3 (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 M Cdo 14/2009 z 5. augusta 2010)].
Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej,
ktorá neoprávnene zasiahla do práva sťažovateľky na ochranu osobnosti, aby sa
ospravedlnila a zaplatila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom z hľadiska
rozhodovania o trovách konania nebolo v tomto prípade podľa názoru ústavného súdu
určujúce, akú výšku tejto náhrady sťažovateľka požadovala a akú výšku jej priznal
všeobecný súd, rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu [§ 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka (k tomu pozri aj uznesenia najvyššieho súdu 3 M Cdo 14/2009,
1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 2/2009)].
Ak za uvedenej situácie krajský súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle
§ 142 ods. 2 OSP, pričom s prihliadnutím na judikatúru najvyššieho súdu a závery
ústavného súdu postupoval v rozpore so zákonom, pretože správne mal túto otázku
posudzovať v zmysle § 142 ods. 3 OSP, natoľko sa odchýlil od znenia dotknutých
ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok
krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania neakceptovateľný a neudržateľný.
Z uvedených dôvodov došlo zároveň napadnutým rozsudkom vo výroku o náhrade trov
konania aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil
princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia
ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04,
IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných
práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.
II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a jeho zrušením
(pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohto nálezu, pozn.) sa
otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou
uvedených práv hmotného charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 268/2009 zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania,
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení (výrok o náhrade trov konania)
a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania
a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o náhrade
trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II
tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátskou kanceláriou označenou
v záhlaví tohto rozhodnutia. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnila úhradu trov
konania v celkovej sume 331,12 € (vrátane 20 % DPH). Ústavný súd pri rozhodovaní
o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €,
t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len
„DPH“], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,13 €. Vzhľadom na
skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 331,12 €, ústavný súd
úhradu priznal v ňou požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014