Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 599/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti P. T., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. júna 2011 vo výroku,

ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo P. T. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania,

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. júna 2011

vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť P. T. trovy konania v sume

331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu

Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013

doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

7. júna 2011 vo výroku, ktorým čiastočne potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -142 zo 7. mája 2009 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu zo 7. mája 2009“) vo výroku, ktorým zamietol návrh na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách prvostupňového a

odvolacieho konania, ako aj postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o ochranu osobnosti

domáhala určenia, že zverejnením článku v denníku Plus JEDEN DEŇ... s titulkom „Na

snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p., na bontón

kašle“, a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: Pikantné na snem prišla bez

podprsenky“, a zverejnením fotografií patriacich k tomuto článku došlo k neoprávnenému

zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

165 969,65 €, uverejnenia ospravedlnenia a náhrady trov konania.

Okresný súd rozsudkom zo 7. mája 2009 návrh sťažovateľky zamietol a súčasne ju

zaviazal nahradiť trovy konania vo výške 7 439,49 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

odvolací súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu zo 7. mája 2009 zmenil, a to takto:

«Odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa mení takto:

Zverejnením článku uverejnenom v denníku Plus JEDEN DEŇ... došlo

k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti.

Zverejnením fotografií uverejnených v denníku Plus JEDEN DEŇ... a na úvodnej

strane, prislúchajúcich k článku s titulkom... došlo k neoprávnenému zásahu do práva

navrhovateľky na ochranu osobnosti. Odporca je povinný v najbližšom čísle

celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto

rozsudku uverejniť na prvej strane tohto denníka ospravedlnenie navrhovateľke

v nasledovnom znení:

„OSPRAVEDLNENIE P. T.

V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ.. .sme uverejnili článok

s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p.,

na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem prišla

bez podprsenky“.

V uvedenom článku sme uviedli, že P. T. „randí“ s I. B. a na trenčiansky snem strany

Smer - SD prišla ako delegátka bez podprsenky. Zverejnením tohto článku sme vážnym

spôsobom zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za uverejnenie tohto článku P. T.

verejne ospravedlňujeme.

Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P. T.“ je odporca povinný uverejniť

rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na

snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...

Odporca je povinný v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN

DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť na prvej strane tohto

denníka ospravedlnenie navrhovateľke v nasledovnom znení:

„OSPRAVEDLNENIE P. T.

V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ... sme uverejnili článok

s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom S. p.,

na bontón kašle“ a s titulkom na úvodnej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné na snem

prišla bez podprsenky“, a ako súčasť tohto článku boli zverejnené fotografie P. T., a to na

strane 2 ako i na úvodnej strane.

Zverejnením týchto fotografií sme zasiahli do ochrany osobnosti P. T., a preto sa za

jej uverejnenie P. T. verejne ospravedlňujeme“.

Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE P. T. je odporca povinný uverejniť

rovnakým typom písma a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „Na

snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ...

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku tejto časti napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho

konania.»

Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu „vykazuje znaky

maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle... nemá legitímny základ, a súčasne nim boli

porušené aj základné práva...“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľky spočíva v tom,

že krajský súd «zo žiadneho finančného zadosťučinenia vo výške 165.969,59 EUR, priznal

navrhovateľke len čiastku nepatrnú, t. j. vo výške 3.300.- Eur, pričom táto čiastka

nedosahovala ani hodnotu jednej tretiny zaplatených súdnych poplatkov a preto je potrebné

rozsudok v napadnutej časti (v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov

konania) považovať za zjavne nespravodlivý ( ), poznačený zjavnou svojvôľou

a arbitrárnosťou. Priznané finančné zadosťučinenie v peniazoch je možné považovať za

zjavne symbolické, pričom Krajský súd v Bratislave nevzal do úvahy tú skutočnosť, že došlo

k zásahu do práva sťažovateľky na jej ochranu osobnosti, a to až v troch zložkách: práva na

česť a dôstojnosť, práva súkromie a práva na podobizeň. Ďalším aspektom (odôvodňujúcim

priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch nielen v symbolickej výške) je skutočnosť,

že žalovaný článok nesledoval žiaden legitímny cieľ a neprispel k diskusii o veciach

verejných, sledoval len dosiahnutia vyššieho nákladu, pričom aj Európsky súd pre ľudské

práva vo svojej judikatúre uznáva, že „súkromné životy tých, ktorí sú na očiach verejnosti,

sú luxusným tovarom pre určité kategórie oznamovacích prostriedkov (Rozsudok zo dňa

10. 05. 2011 vo veci Mosley proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť číslo 48009/08).

Sťažovateľka si uvedomuje, že stanovenie výšky primeraného finančného

zadosťučinenia podlieha úvahe súdu, a je teda v prvom rade v právomoci všeobecných

súdov rozhodovať o výške žiadaného finančného zadosťučinenia. Toto právo všeobecných

súdov (ako primárnych ochrancov práva) však nemôže byť založené na „voľnej úvahe“,

musí byť odôvodnené a čo je podstatné nesmie byť prejavom svojvôle, ktorej sa každý orgán

verejnej moci ťa súdy obzvlášť) musia v právnom štáte dôsledne vyvarovať.

V danom prípade sa sťažovateľke (ani napriek vynaloženému úsiliu) nepodarili

identifikovať úvahy, ktoré viedli všeobecný súd k priznaniu symbolického primeraného

finančného zadosťučinenia. Napadnuté rozhodnutie je preto nielen zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, ale aj vnútorne protirečivé, keďže na strane jednej sa síce stotožňuje

so všetkými argumentmi (prezentovanými sťažovateľkou) týkajúcich sa dôvodnosti

priznania náhrady primeraného finančného zadosťučinenia v peniazoch, na strane druhej

však bez akéhokoľvek odôvodnenia priznáva len symbolické finančné zadosťučinenie, a to

bez toho, aby k tomuto bol uvedený aspoň jeden argument alebo akákoľvek úvaha zo strany

všeobecného súdu. Na základe týchto skutočností máme preto za to, že odôvodnenie

všeobecného súdu nebolo dostatočné, bolo vnútorne rozporuplné, nevysporiadalo sa

s podstatnými argumentmi sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra

Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté

rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska

neudržateľné.».

Za zjavne neodôvodnenú a arbitrárnu považuje sťažovateľka aj tú časť napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozhodol o náhrade trov konania, a ktorá predstavuje

podľa jej názoru „zjavný exces od stabilizovanej judikatúry jednak Najvyššieho súdu SR,

jednak Ústavného súdu SR. Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu

osobnosti a súčasne priznal nielen morálnu satisfakciu, ale aj materiálnu satisfakciu

v určitej časti, avšak len na základe čiastočného zamietnutia materiálnej satisfakcie,

všeobecný súd o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich

náhradu, a to s poukazom na ustanovenie (t. j. na základe čiastočného

úspechu každej procesnej strany). Odôvodneniu v tejto časti venoval Krajský súd

v Bratislave len jednu vetu, hoci jeho rozhodnutie je v zjavnom rozpore s ustálenou

judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou,

tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal.

Máme za to, že predmetom konania bola primárne ochrana osobnosti, a preto bolo

namieste aplikovať ustanovenie (t. j. priznanie náhrady trov konania

z dôvodu, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu).“.

V súvislosti s námietkami k výroku napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov

konania sťažovateľka poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých podľa nej

«jednoznačne vyplýva, že priznanie náhrady trov konania je dané, ak je navrhovateľ

úspešný v hlavnom predmete konania, ktorým primárne je ochrana osobnosti (a nie len jeho

jedna zložka, ktorou je „priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch“). Je preto

namieste priznať náhradu trov konania v celom rozsahu v tých prípadoch, ak je navrhovateľ

úspešný v tomto hlavnom predmete. V uvedenej veci preto nemožno rozhodovať o náhrade

trov konania na základe princípu čiastočného úspechu (tak ako rozhodol odvolací súd), ale

bolo potrebné priznať sťažovateľke plnú náhradu trov konania v súlade s ustanovením §

142 ods. 3 (keďže rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).

Uvedené možno v plnom rozsahu vztiahnuť aj na tie prípady, ak súd síce uzná

dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti, prizná morálnu satisfakciu, avšak neprizná

materiálnu satisfakciu (primerané zadosťučinenie v peniazoch). Najmä z posledne

citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aj rozhodovanie o priznaní či

nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí od úvahy súdu, a preto je

v prípade úspešnosti žaloby o ochrany osobnosti v hlavnom predmete konania (ktorým je

primárne ochrana osobnosti), dôvodné priznať náhradu trov konania. Krajský súd

v Bratislave uznal dôvodnosť podanej žaloby v hlavnom predmete konania (a dokonca

priznal aj čiastočnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), a je preto nespravodlivé

(a hlavne neprípustné), aby len na základe nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktorej priznanie alebo nepriznanie závisí od úvahy súdu, utrpela sťažovateľka

ujmu (v podobe zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia), a to len preto,

že sa inak dôvodne domáhala svojho práva na súde. Primárne zodpovedný za neoprávnený

zásah je v danom prípade odporca, ktorý v priebehu konania neprejavil minimálnu snahu

aspoň o zmiernenie neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti, a preto by mal

zodpovedať aj za náhradu trov konania.».

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľky

v tom, že „dôsledkom napadnutej časti rozsudku týkajúcej sa náhrady trov konania

sťažovateľka utrpela majetkovú ujmu (skutočnú škodu) v podobe zaplatených súdnych

poplatkov ako i tým, že jej nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, pričom tieto

prostriedky mohla sťažovateľka využiť pre svoju potrebu. Všeobecný súd tým zasiahol do jej

práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden

legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti všeobecného súdu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky P. T. podľa , SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. -185 zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd

v Bratislave konajúc ako odvolací súd:

a/ čiastočne potvrdil prvostupňový Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.

-142 zo dňa 07. 05. 2009, ktorým tento zamietol nárok sťažovateľky na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a

b/ v časti, v ktorej odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadny

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania;

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. -185

zo dňa 07. 06. 2011 v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave konajúc ako odvolací súd:

a/ čiastočne potvrdil Rozsudok Okresného súdu Bratislava V, spis. zn.

142 zo dňa 07. 05. 2009, ktorým tento zamietol nárok sťažovateľky na náhľadu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, a

b/ v časti, v ktorej odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadny

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania;

a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave v rozsahu zrušenej časti na ďalšie

konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke P. T. do 15 dní od

doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu...“

Ústavný súd uznesením č. k. -32 z 3. októbra 2013 sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým

rozhodol o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu

vo výroku o náhrade trov konania“), prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na

ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.

Spr 3516/2013 z 2. decembra 2013, v ktorom uviedol stanovisko druhého predsedu senátu

5 Co JUDr. Milana Chalupku, podľa ktorého „je rozhodnutie vo veci vedenej na Krajskom

súde v Bratislave pod sp. zn. správne a neboli ním dotknuté práva

sťažovateľky“. Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na

ústnom pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. V stanovisku

právneho zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Máme za to, že ústavná sťažnosť bola podaná dôvodne, pričom poukazujeme na

najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z dňa 05. 09. 2013, č. 9815/10

Čepek proti Českej republike, v ktorom súd posudzoval obdobnú situáciu a konštatoval

porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd už len

na základe toho, že všeobecný súd neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej

aplikácii pred vydaním rozhodnutia o trovách konania.“. Právny zástupca

sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku

o náhrade trov konania zjavne neodôvodnený a arbitrárny, keďže predstavuje „zjavný exces

od stabilizovanej judikatúry jednak Najvyššieho súdu SR, jednak Ústavného súdu SR.

Krajský súd v Bratislave uznal dôvodnosť žaloby o ochranu osobnosti a súčasne priznal

nielen morálnu satisfakciu, ale aj materiálnu satisfakciu v určitej časti, avšak len na

základe čiastočného zamietnutia materiálnej satisfakcie, všeobecný súd o trovách konania

rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu, a to s poukazom na

ustanovenie (t. j. na základe čiastočného úspechu každej procesnej

strany). Odôvodneniu v tejto časti venoval Krajský súd v Bratislave len jednu vetu, hoci

jeho rozhodnutie je v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou, a preto, ak chcel odvolací

súd rozhodnúť s doterajšou ustálenou judikatúrou, tak mal uviesť aj argumenty, prečo sa

odklonil od nej a z akých úvah pritom vychádzal.“.

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ).

Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä

v určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené

reálnym obsahom ( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré

upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za

celkom výnimočných okolností (, ). Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

o náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s

ods. 1 .

Z už citovaných ustanovení vyplýva, že kritériom na

priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak

u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od

vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci

samej.

Ústavný súd už v súvislosti s inštitútom náhrady trov občianskeho súdneho konania

vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti uviedol, že všeobecným zákonným pravidlom

(lex generalis) v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len čiastočný, je

pravidlo obsiahnuté v . Podľa tohto ustanovenia všeobecný súd náhradu

trov alebo pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov

právo. Z možno vyvodiť v podstate tri špeciálne skutkové podstaty,

v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci

iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z .

Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od úvahy súdu. Ustanovenia pritom vo vzťahu k treba

považovať za lex specialis, pričom pri posudzovaní ich vzájomného vzťahu sa uplatní

všeobecné interpretačné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred

všeobecnou úpravou [lex specialis derogat legi generali (m. m. pozri )].

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že umožňuje všeobecnému

súdu priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech

len čiastočný, aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený

v odbornej literatúre, podľa ktorého aplikácia prichádza do úvahy iba pri

rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje

o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť

splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha

súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške

priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov

konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania

(v nepatrnej alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné

právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne

relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností

danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj

v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa , v zmysle ktorého súd určí

výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo [KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA,

A. – KRAJČO, O. – Komentár. Bratislava : Eurounion, 2010,

s. 555. ISBN 978-80-89374-11-3 (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. augusta 2010)].

Krajský súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej,

ktorá neoprávnene zasiahla do práva sťažovateľky na ochranu osobnosti, aby sa

ospravedlnila a zaplatila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom z hľadiska

rozhodovania o trovách konania nebolo v tomto prípade podľa názoru ústavného súdu

určujúce, akú výšku tejto náhrady sťažovateľka požadovala a akú výšku jej priznal

všeobecný súd, rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu [§ 13 ods. 3

(k tomu pozri aj uznesenia najvyššieho súdu ,

, , , )].

Ak za uvedenej situácie krajský súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle

, pričom s prihliadnutím na judikatúru najvyššieho súdu a závery

ústavného súdu postupoval v rozpore so zákonom, pretože správne mal túto otázku

posudzovať v zmysle , natoľko sa odchýlil od znenia dotknutých

ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok

krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania neakceptovateľný a neudržateľný.

Z uvedených dôvodov došlo zároveň napadnutým rozsudkom vo výroku o náhrade trov

konania aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho

konania

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia

ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa preskúmavané (,

), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných

práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky podľa , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a jeho zrušením

(pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohto nálezu, pozn.) sa

otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou

uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania tak, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania,

bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

rozhodnúť o jeho zrušení (výrok o náhrade trov konania)

a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania

a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o náhrade

trov konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátskou kanceláriou označenou

v záhlaví tohto rozhodnutia. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnila úhradu trov

konania v celkovej sume 331,12 € (vrátane 20 % DPH). Ústavný súd pri rozhodovaní

o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €,

t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len

„DPH“], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,13 €. Vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 331,12 €, ústavný súd

úhradu priznal v ňou požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014