Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/7/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. P., zastúpeného

JUDr. K. P.M., proti žalovaným 1/ K., 2/ M., IČO: X., 3/ Kpt. RNDr. O., 4/ K., 5/ S.,

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Banská

Bystrica pod sp.zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. októbra 2009, sp.zn. a proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č.k. -545, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. októbra 2009, č.k. -464 v napadnutom potvrdzujúcom výroku týkajúcom

sa žalovaných 1/ a 4/ z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010, č.k. 17 Co 63/2010-

545, vo výrokoch týkajúcich sa povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica (v poradí druhým) rozsudkom z 12. mája 2009, č.k.

-408 uložil žalovanému 1/ a žalovanému 4/ povinnosť zaplatiť žalobcovi

titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 4. 979,09 €, vo zvyšku návrh voči žalovaným 1/

a 4/ zamietol a zároveň zamietol návrh voči žalovaným 2/, 3/ a 5/. Žalovaným 2/, 3/ a 5/

náhradu trov konania nepriznal a žalovaných 1/ a 4/ zaviazal solidárne zaplatiť žalobcovi

trovy konania predstavujúce žalobcom zaplatené súdne poplatky vo výške 9. 025,42 € a trovy

právneho zastúpenia v sume 6. 639,36 €. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že činnosťou

žalovaného 1/ (prostredníctvom jeho vyšetrovateľky) a žalovaného 4/ došlo k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv žalobcu spočívajúceho v tom, že vyšetrovateľka Krajského

úradu justičnej polície v B.začala uznesením z 30. októbra 2002, sp.zn. ČVS:KUV-63/OVEK-

2000 voči žalobcovi trestné stíhanie a vzniesla proti nemu obvinenie z trestného činu

nepriameho úplatkárstva formou návodu a to napriek tomu, že v čase začatia trestného

stíhania bolo trestné stíhanie voči žalobcovi z dôvodu premlčania neprípustné a žalobca bol

stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom stanoveným Slovenskej

republiky a . Uvedeným konaním bol vyvolaný následok – poškodenie

občianskej cti a profesionálnej povesti žalobcu, keďže o jeho trestnom stíhaní bola

prostredníctvom médií informovaná široká verejnosť. Žalovaný 4/ sa na neoprávnenom

zásahu do osobnostných práv žalobcu spolupodieľal tým, že bol dozorujúcim orgánom

nad činnosťou vyšetrovateľky bývalého Krajského úradu justičnej polície (od 1. januára 2004

začlenený pod Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B.). Súd prvého stupňa dospel

k záveru, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch boli splnené

zákonné podmienky, keď mal preukázanú existenciu neoprávneného zásahu do jeho

osobnostných práv a zároveň príčinnú súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom

a vzniknutou ujmou, spočívajúcou v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v značnej miere.

Vzhľadom na dlhodobý a vážny zásah do práv žalobcu, ospravedlnenie nemohlo dovŕšiť

satisfakciu z dôvodu plynutia času a preto priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval

za primeranú danému zásahu s prihliadnutím na charakter predmetu konania, závažnosť

porušenia žalobcovho základného práva, ako aj okolnosti prípadu. Zamietnutie návrhu voči

žalovaným 2/, 3/ a 5/ odôvodnil nedostatkom ich vecnej pasívnej legitimácie v konaní.

O trovách konania rozhodol podľa s tým, že i keď mal žalobca v konaní

úspech iba čiastočný, priznal mu súd plnú náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie

o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch záviselo od úvahy súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 27. októbra 2009, sp.zn.

, na odvolanie žalovaných 1/ a 4/ proti výroku, ktorým bola každému zvlášť

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4. 979,09 € a proti

výroku, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu potvrdil

a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Stotožnil sa s právnym záverom vysloveným

súdom prvého stupňa, že žalovaný 1/ protizákonným a neoprávneným konaním svojej

vyšetrovateľky (žalovanej 3/) zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11

tým, že v rozpore s článkom 17 ods. 2

(nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon), článkom 136 ods. 3 (ústavný súd dáva súhlas

na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu), o trestnom

konaní súdnom () - nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než

zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon, článkom 8 Listiny

základných práv a slobôd (Ústavný ), ktorým sa Listina základných práv

a slobôd uvádza, trestne stíhal žalobcu, bez trestnému stíhaniu predchádzajúceho súhlasu

Ústavného súdu a obvinenie proti nemu vzniesol po uplynutí premlčacej doby na trestné

stíhanie. Zodpovednosť žalovaného 4/ za zásah do osobnostných práv žalobcu spočíva v tom,

že kontroloval postup vyšetrovateľa (dozorujúci prokurátor spolu s vyšetrovateľom nesprávne

aplikoval o tom, kedy je trestné stíhanie premlčané). V predmetnej

veci je možné jednoznačne vysloviť, že vyšetrovateľka v čase začatia trestného stíhania

žalobcu (30. októbra 2002) v rozpore s vôbec

prípustnosť trestného stíhania voči žalobcovi neskúmala a žalovaný 4/ zase zastával

nesprávny názor, že premlčacia doba spočívala. Vzhľadom na osobu žalobcu, ktorý bol v čase

začatia trestného stíhania sudcom Okresného súdu Žilina, súdiaceho trestné veci, v ktorých je

obzvlášť dôležité prezentovať a javiť sa v očiach verejnosti ako osoba bezúhonná, sa

ospravedlnenie alebo iné primerané zadosťučinenie vzhľadom na v konaní preukázanú

závažnosť dôsledkov nejavilo ako postačujúce a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti, t.j. v časti uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 4/ zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy (každý zvlášť) vo výške 4. 979,09 € ako vecne správny podľa

, potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania

zrušil podľa , z dôvodu, že z obsahu spisu zaplatenie súdnych

poplatkov žalobcom vo výške priznanej súdom prvého stupňa nevyplývalo, ako i z dôvodu, že

z vyčíslenia trov právneho zastúpenia advokátkou žalobcu a ani z odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvého stupňa, nebolo možné zistiť, z akého základu tarifnej odmeny pri výpočte trov

právneho zastúpenia vychádzal. Za oprávnenú považoval odvolací súd námietku žalovaných

1/ a 4/, že v konaní nemali postavenie nerozlučných spoločníkov, keďže povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch im bola rozhodnutím súdu prvého stupňa

uložená každému samostatne, avšak na zaplatenie náhrady trov konania žalobcovi, boli

zaviazaní solidárne.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 29. januára 2010, č.k. -499

uložil žalovaným 1/ a 4/, každému v ½ povinnosť, zaplatiť žalobcovi trovy konania, ktoré

vznikli zaplatením súdnych poplatkov vo výške 9. 025,42 € a trovy právneho zastúpenia

vo výške 1. 282,35 €, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. T. P.. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil Uviedol, že v konaní mal zaplatenie trov konania

pozostávajúcich zo súdnych poplatkov vo výške 9. 025,42 € preukázané a pri určení výšky

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z priznanej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy (4. 979,09 € ), ktorá podľa § 10

ods. 1 vyhlášky č. predstavuje sumu 91,28 €.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaných 1/ a 4/ uznesením z 29. apríla

2010, č.k. -545 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti

žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 4. 180,78 € zmenil tak, že

žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1. 358,62 €

a výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania vo výške 973,10 €, ponechal nedotknutý (správne potvrdil). Vo vzťahu k žalovanému

4/ uznesenie súdu prvého stupňa zmenil odvolací súd tak, že žalovanému 4/ uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1. 358,62 € a uznesenie okresného súdu

o povinnosti žalovaného 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 973,10 €

ponechal nedotknuté. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Na základe podnetu žalovaného 1/ a 4/ podal proti uvedenému rozsudku v rozsahu

výroku, ktorým odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté výroky rozsudku súdu prvého

stupňa, mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby

dovolací súd mimoriadnym dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zmenil

a zároveň zmenil výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorými bolo žalobe čiastočne

vyhovené tak, že žalobu voči žalovaným 1/ a 4/ zamietne. Podľa mimoriadneho dovolateľa

bol napadnutými časťami rozhodnutí porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom

chránených záujmov žalovaných 1/ a 4/ nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté časti rozhodnutia súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací

dôvod podľa ). Súd prvého stupňa a odvolací súd vec nesprávne

právne posúdili a dopustili sa omylu, ak dospeli k záveru, že nezákonným trestným stíhaním

žalobcu pre absenciu súhlasu ústavného súdu a pre premlčanie trestného stíhania, došlo

k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu, z dôvodu ktorého mu patria prostriedky

právnej ochrany zakotvené v ustanovení . Poukázal

na skutočnosť, že žalobca odvodzuje svoj nárok od nezákonného trestného stíhania, ktoré

bolo proti nemu vedené pred účinnosťou , pričom podľa právnej

úpravy účinnej v relevantnom čase lex specialis, ktorý by umožňoval satisfakčnú žalobu voči

orgánu činnému trestnému v trestnom konaní z dôvodu, že trestné stíhanie bolo vedené

nezákonne (náhradu nemajetkovej ujmy) neexistoval, keďže vtedy účinná právna úprava

() umožňovala iba náhradu škody (majetkovej ujmy) v súvislosti

s vedením trestného stíhania. Podľa mimoriadneho dovolateľa súdy nižších stupňov

nesprávne právne posúdili aj príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaných 1/ a 4/ a zásahom

do osobnostných práv žalobcu (lexus causalis), keďže ani jeden zo zásahov do osobnostných

práv žalobcu, konštatovaný v rozhodnutiach oboch súdov (pracovná pozícia žalobcu utrpela,

došlo k ohrozeniu predpokladov nestranného a korektného súdneho konania, utrpela

profesionálna česť žalobcu, bol zasiahnutý jeho rodinný život a zároveň mohol nastať koniec

právnickej kariéry žalobcu), nie je v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že žalobca bol

nezákonne trestne stíhaný, najmä berúc do úvahy, že nezákonné vznesenie obvinenia žalobcu

trvalo štrnásť dní. Mimoriadny dovolateľ zároveň uviedol, že súdy oboch stupňov nesprávne

právne posúdili otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 4/ v konaní, keďže medzi

konaním (resp. nekonaním) žalovaného 4/ a zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcu,

príčinná súvislosť neexistovala. Skutočnosť, že prebieha trestné stíhanie vo veci bez toho, aby

bolo vznesené obvinenie, hoci trestné stíhanie vo veci nie je prípustné, nie je spôsobilá

privodiť nemajetkovú ujmu žiadnej osobe. Nie je možné súhlasiť so záverom súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu v tom, že ak by žalovaný 4/ zastavil trestné stíhanie z dôvodu

premlčania, bolo by procesné postavenie žalobcu výhodnejšie, nakoľko ak by žalovaný 4/ už

dňa 13. novembra 2002 (obvinenie bolo voči žalobcovi vznesené žalovaným 1/ a trvalo

od 30. októbra 2002 do 13. novembra 2002, spolu 14 dní, kedy bolo žalovaným 4/ zrušené ),

zastavil trestné stíhanie pre premlčanie, nemohol by žalobca podľa platnej právnej úpravy

žiadnym spôsobom dosiahnuť, aby sa na jeho žiadosť v trestnom stíhaní pokračovalo

za účelom „očistenia“ jeho osoby, keďže pre pokračovanie v trestnom stíhaní by (naďalej)

chýbal súhlas ústavného súdu. To, že chýbal súhlas ústavného súdu na začatie trestného

stíhania sudcu (žalobcu), bolo pochybením žalovaného 1/ a žalovaný 4/ toto pochybenie

nemohol žiadnym procesným úkonom zhojiť tak, aby žalobcovi umožnil pokračovanie

v trestnom stíhaní na vlastnú žiadosť. Ďalšieho pochybenia v právnom hodnotení sa odvolací

súd dopustil tým, že námietky žalovaných 1/ a 4/ v otázke premlčania nároku žalobcu na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, výšku ktorej upravil návrhom na zmenu, avšak až

po uplynutí trojročnej premlčacej doby, posúdil ako nedôvodné. Namietol, že odvolací súd

pre svoj právny záver, že premlčacia doba pre satisfakčný nárok na peňažnú náhradu

nemajetkovej ujmy spočíva vo vzťahu k celej výške nároku dňom podania žaloby aj vtedy, ak

tento nárok bol na súde žalobou uplatnený v nižšej výške (sume) a následne dôjde k zmene

žaloby uplatnením nároku vo väčšom rozsahu, neuviedol žiadne zákonné ustanovenie, ktoré

na daný záver aplikoval. Zároveň namietol i právny záver odvolacieho súdu v otázke, že

premlčacia doba začala žalobcovi plynúť až po tom, čo Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky odložila ďalší opakovaný podnet žalobcu na zrušenie predmetných uznesení pre ich

nezákonnosť a nie po zastavení trestného stíhania žalobcu. Považoval za nesprávny právny

záver, že premlčacia lehota pri nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nezačne

plynúť, pokiaľ sa oprávnený usiluje o zjednanie nápravy inými prostriedkami, ktoré však na

zjednanie nápravy spôsobilé nie sú. V prejednávanej veci by totiž právny názor odvolacieho

súdu znamenal, že ak premlčacia lehota nezačala plynúť pred podaním ďalšieho opakovaného

podnetu, potom by súd žalobu podanú pred podaním ďalšieho opakovaného podnetu musel

zamietnuť s tým, že je predčasná a že actio nata vznikne až po podaní ďalšieho opakovaného

podnetu Generálnej prokuratúre, pričom dôvodnosť podnetu súd neposudzuje objektívne, ale

závisí od subjektívnej predstavy žalobcu.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal na základe podnetu žalovaného 4/

mimoriadne dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. apríla 2010,

č.k. -545 a to proti výroku, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa v časti

uloženia povinnosti žalovanému 4/ zmenené tak, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1. 358,60 € a zároveň proti výroku, ktorým odvolací

súd ponechal uznesenie okresného súdu o povinnosti žalovaného 4/ zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania vo výške 973,10 €, nedotknuté. Uviedol, že mimoriadne dovolanie

podáva z dôvodu, že napadnutými výrokmi tohto uznesenia bol porušený zákon,

pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že výrok,

ktorým bolo odvolacím súdom zmenené a potvrdené uznesenie okresného súdu v časti

uložených povinností žalovanému 4/, spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací

dôvod podľa ).

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, že

navrhuje mimoriadne dovolanie zamietnuť a zároveň žiadal priznať náhradu trov dovolacieho

konania. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým bolo voči jeho osobe začaté trestné

stíhanie, nebolo vydané v súlade so zákonom (, ale ani s

), keďže bolo vylúčené z dôvodu jeho neprípustnosti podľa

ods. 1 , účinného do 1. januára 2006. Žalobca vo svojom vyjadrení

zároveň uviedol, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie voči nemu vedené, sa nikdy nestal

a v prípade, ak by prokurátor sám trestné stíhanie zastavil rozhodnutím, ktorým by uznesenie

o vznesení obvinenia žalobcu zrušil, mal by možnosť žiadať o pokračovanie v trestnom

konaní a dosiahnuť iný dôvod zastavenia trestného stíhania. Súdy oboch stupňov posúdili

správne otázku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú

žalobcom, ako i splnenie podmienok pre vznik tohto práva, keďže osobnostné práva žalobcu

boli porušené neoprávneným zásahom do priznaných práv a to orgánom verejnej

moci, čo zvyšuje závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Zároveň namietol právny názor

mimoriadneho dovolateľa vo vzťahu k priznanej satisfakcii vo forme náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch dôvodiac rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

, sp.zn. , sp.zn. ako Nálezmi Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp.zn. a č. k. -22.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu proti uzneseniu, ktorým odvolací

súd rozhodol o náhrade trov konania uviedol, že ho navrhuje zamietnuť z dôvodu vecnej

správnosti napadnutého uznesenia a s poukazom na právny názor vyslovený v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. .

Žalovaní 1/ a 4/ sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na dovolacom súde v lehote jedného roka

od právoplatnosti rozhodnutia súdu ( ) proti rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť

týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie odvolacieho súdu

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

), v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e ak, a) v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, a c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Uvedené vady však neboli dovolacím súdom zistené a mimoriadny

dovolateľ ich ani nenamietal.

Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok

a uznesenie odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm.

c/ ).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil podľa

nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil,

prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania odôvodneného

nesprávnym právnym posúdením veci ( ) je posúdiť, či súd

(prvostupňový alebo odvolací) na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu a či ju

správne interpretoval. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom

vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t.j. ak na takomto právnom posúdení

napadnuté rozhodnutie spočíva.

V mimoriadnom dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu mimoriadny dovolateľ

namieta, že sa súdy nižších stupňov dopustili omylu (vec nesprávne právne posúdili), keď

na zistený skutkový stav aplikovali a , majúc za to, že

k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu došlo v súvislosti s nezákonným trestným

stíhaním (pre absenciu súhlasu ústavného súdu a pre premlčanie trestného stíhania) a preto

žalobcovi patria prostriedky právnej ochrany zakotvené ustanovení § 13 Občianskeho

zákonníka.

Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola teda otázka, či

v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu, vznikol žalobcovi nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv.

Podľa druhej vety rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.

Podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za rozhodovanie nemožno sudcu

ani prísediaceho stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa z právomoci orgánov činných v trestnom konaní

podľa tohto zákona sú vyňaté osoby požívajúce imunity podľa zákona alebo medzinárodného

práva.

Podľa trestné stíhanie nemožno začať a ak

bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, ktorá je

vyňatá z právomoci orgánov činných v trestnom konaní ( ), alebo

o osobu, na stíhanie ktorej podľa zákona treba súhlas, ak taký súhlas nebol oprávneným

orgánom daný.

Podľa prvej vety , ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie

sudcu.

Podľa , ak príslušný orgán oznámi predsedovi

ústavného súdu, že žiada ústavný súd o vydanie súhlasu na trestné stíhanie alebo na vzatie

do väzby sudcu, sudcu podľa osobitného predpisu alebo generálneho prokurátora, predseda

ústavného súdu zvolá bez zbytočného odkladu plénum ústavného súdu. Plénum ústavného

súdu prerokuje a rozhodne o žiadosti príslušného orgánu, pričom umožní osobe, ktorej sa

žiadosť týka, vyjadriť sa o veci. Ak sa žiadosť týka sudcu, ten nehlasuje.

Podľa iba prokurátor je oprávnený vyžiadať súhlas

na vznesenie obvinenia u osoby, u ktorej je na taký úkon potrebný súhlas ústavného súdu.

vo vzťahu k niektorým skupinám, kategóriám osôb upúšťa od zásady rovnosti

práva a pripúšťa výnimku pre tieto skupiny, kategórie osôb z pôsobnosti trestného práva alebo

i správneho práva v rozsahu a spôsobom ustanoveným a zákonom. Do tejto kategórie

osôb patria aj sudcovia.

Sudca teda požíva určitú imunitu, ktorá mu má zaistiť nezávislosť predovšetkým

na výkonnej moci, jeho sudcovskú právomoc slobodne zisťovať právo, ako aj posilniť jeho

občiansku odvahu rozhodovať v súdnych sporoch v konkrétnych prípadoch o konkrétnych

ľudských osudoch len na základe zákona. Táto imunita rovnako ako každá imunita súvisí

so zodpovednosťou, ktorej posúdenie v prípade zneužitia patrí súdnym orgánom. Takýto

postup je plne v súlade s deľbou štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Imunita

sudcu je teda zvláštne oprávnenie považované za jednu zo základných záruk sudcovskej

nezávislosti.

Účelom imunity je ochrana funkcie sudcu pred zneužitím práva stíhať trestné činy

a priestupky používaním nátlaku prostriedkami trestného konania, používaním donucovacích

prostriedkov, na ktoré sú oprávnené príslušné orgány výkonnej moci. Táto imunita sudcu

prirodzene nemôže slúžiť na to, aby bola zaistená beztrestnosť páchateľov trestných činov.

Preto táto imunita nie je absolútna a trvá len do rozhodnutia príslušného súdneho orgánu,

ktorý rozhodne o upustení od imunity a dá súhlas na trestné stíhanie a ďalšie úkony

v trestnom konaní. Od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia sa stáva trestné stíhanie

sudcu prípustným.

V preskúmavanej veci je nesporné, že Krajský úrad justičnej polície (od 1. januára

2004 začlenený pod Krajské riaditeľstvo PZ v B.) uznesením z 30. októbra 2002, ČVS:KUV-

63/OVEK-2000 začal voči žalobcovi trestné stíhanie a súčasne voči žalobcovi vzniesol

obvinenie pre trestný čin nepriameho úplatkárstva formou návodu v rozpore s § 11 ods. 1

písm. b) . Začatiu trestného stíhania žalobcu ako sudcu totiž

nepredchádzal súhlas Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uvedené uznesenie bolo

žalovaným 4/ (Krajská prokuratúra B.) zrušené uznesením z 13. novembra 2002, Kv 70/02

ako nezákonné práve z dôvodu, že trestné stíhanie žalobcu ako sudcu je podmienené

súhlasom Ústavného súdu, ktorý však o súhlas na jeho trestné stíhanie požiadaný nebol

a preto žalobcu nie je možné trestne stíhať.

Trestné stíhanie (a v rámci neho aj prípadný výkon väzby ) predstavuje vážny zásah

do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život

a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto

je spôsobilý, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného

Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu

súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje

a 2 . Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon

väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp.

ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik

nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde totiž iba vtedy, ak existujú

okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, t.j. v prípadoch, kedy je zásah dovolený, resp.

jeho možnosť je predpokladaná. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona

vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú

najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3), práve tak ako licencie stanovené inými zákonmi

(napr. , Zákonom o rodine a pod.), avšak iba za predpokladu, že takto

vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Je pritom vždy

na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny

dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje. Za výkon

zákonnej (úradnej) licencie však nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba

také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva

na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania

a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu

príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale

iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je

v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané

zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným

zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa

preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti

rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho,

že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím

kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné. „Nebolo by možné pripustiť žalobu

na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia) proti

orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné

prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa

ustanovenia “ (porovnaj Zborník III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980,

str. 196, 197).

To znamená, že ani existencia zásahu do osobných práv nemusí nevyhnutne viesť

k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného

práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania iného základného práva nepresiahol hranice

primeranosti. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia

a nasl. je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore

s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú

objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je

existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu.

Podľa ustanovenia fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Zákon v tomto ustanovení výpočet konkrétnych zásahov do osobnostných práv

fyzickej osoby nevymenúva; ustanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie

považovať za zásah do osobnosti občana. Ak sú tieto znaky dané, má každá fyzická osoba

právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce takéto

zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo

jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch ( ).

Ustanovenie pripúšťa možnosť existencie

rozmanitých dôvodov, so zreteľom na ktoré sa zadosťučinenie podľa odseku 1 nezdá

postačujúce, osobitne ale uvádza jeden - je ním situácia, v ktorej bola zásahom v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Na tejto skutočnosti

sa zhodli súdy oboch stupňov. Pri tejto zákonnej konštrukcii môže byť záver o vzniku práva

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyvodený z rôznych skutkových okolností

osobnej, rodinnej, pracovnej a inej povahy, ak sa so zreteľom na ne nezdá postačujúce

zadosťučinenie podľa . Môže ísť teda nielen (ale aj)

o okolnosti svedčiace o znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti

v značnej miere. Pred zaujatím záveru, že nie sú dané podmienky vyplývajúce z § 13 ods. 2

musí súd vyriešiť otázku, či by v situácii, za ktorej došlo k zásahu

do osobnosti fyzickej osoby, pociťovala vzniknutú nemajetkovú ujmu (vzhľadom na jej

intenzitu, rozsah, trvanie) ako závažnú každá iná fyzická osoba (nachádzajúca sa v danom

mieste, čase a v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej fyzickej osoby).

Zadosťučinenie v zmysle môže súd považovať

za postačujúce len vtedy, ak by zásah pred žiadnu inú fyzickú osobu v zrovnateľnej situácii

neznamenal spôsobenie závažnej nemajetkovej ujmy.

I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem

zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne

konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má

v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu

(neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce

protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či

krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,

má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby

jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ).

Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa

ochrany podľa a na druhej strane povinnosť znášať sankcie

uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť

neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach).

Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená že sa

popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto

neoprávneného zásahu.

Dovolací súd sa nestotožnil s tvrdením mimoriadneho dovolateľa, že súdy nižších

stupňov vec nesprávne právne posúdili, keď na nárok uplatnený žalobcom aplikovali § 11

a , resp. že nezákonné trestné stíhanie nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy nezakladá. Je síce pravdou, že každá fyzická osoba, teda aj žalobca, je

povinný strpieť taký zásah do svojich osobnostných práv, ktoré sú uskutočňované v záujme

verejnom, spoločenskom, ktorý prevažuje nad záujmom individuálnym, keďže ako už

dovolací súd uviedol vyššie, takéto zásahy je nutné považovať za výkon iného práva, popr.

povinnosti a ten vylučuje neoprávnenosť zásahu.

Dovolací súd sa preto nestotožnil s názorom mimoriadneho dovolateľa, že

v preskúmavanej veci nie je možné žalobcovi priznať uplatnený nárok podľa ustanovení

o ochrane osobnostných práv, keďže tu neoprávnený zásah ako

základný predpoklad pre poskytnutie tejto ochrany existuje, nakoľko bol preukázaný

nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý takýto zásah založil.

I keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou v žalobe, z jej obsahu

vyplýva, že žalobca uplatnil svoj nárok podľa a a zároveň

podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle

článku 154c ods. 1 súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu

aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to

za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku.

Súdy oboch stupňov teda v danom prípade postupovali správne, pokiaľ posúdili nárok

žalobcu práve z hľadiska zásahu do jeho osobnostných práv. Nie je možné preto súhlasiť

s tou časťou argumentácie mimoriadneho dovolateľa, že postup orgánov činných v trestnom

konaní zhodnotil tak, že zásahom do žalobcových osobnostných práv nebol, nakoľko trestné

stíhanie, ako už dovolací súd uviedol vyššie, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život a životný osud

jednotlivca. Podľa dovolacieho súdu teda prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje

osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho

rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je

záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie (konečne aj výkon trestu) tak zasahuje

do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, sú teda zároveň spôsobilé

vedľa porušenia práva na osobnú slobodu, garantovaného čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného

a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je garantované v čl. 10

Listiny. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, popr. výkon uloženého trestu, ktoré boli

realizované v rozpore so zákonom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody

(majetková hodnota, o ktorú bol ukrátený majetok poškodeného, i vznik nemateriálnej ujmy).

Pritom je možné skonštatovať, že doba, počas ktorej beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú

pôsobí následne zrušené odsudzujúce rozhodnutie, je tým nelegitímnym faktorom, ktorý je

treba skúmať. V takých prípadoch je treba príslušné obmedzenie osobnostných práv podrobiť

testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva (či právo

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie), je ešte

primerané zhora vymedzenému verejnému záujmu.

Dovolací súd sa však stotožnil s námietkou uplatnenou mimoriadnym dovolateľom, že

odvolací súd nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch prevyšujúcej 5. 000,- Sk (165,96 €) a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia

premlčacej doby.

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len

na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať.

Z ustanovenia vyplýva, že sa premlčujú všetky

majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105.

Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných

formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho

zákonníka).

Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené

inak, premlčacia doba je trojročná a plynie od dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť

možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.

Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania

spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže

priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych

vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť

tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje

povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim

povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej

určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe

oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže

s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania

v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo

(nárok) priznať ( tretia veta ). Pritom zásada

hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní

vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup

vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších

dôkazov.

K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom

na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu,

rôznym spôsobom.

Podľa výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv

napr. práva na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život, dospel

k záveru, že dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa je samotné konštatovanie

porušenia práva (rozsudky Český vs. Česká republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká

republika z 12. augusta 2001, Pavletič vs. Slovensko z 22. júna 2004, Indra vs. Slovensko

z 1. februára 2005). V iných prípadoch okrem záveru o porušení týchto práv, súčasne priznal

úspešným sťažovateľom náhradu za utrpenú majetkovú ujmu (rozsudky Kučera vs. Slovensko

zo 17. júla 2007, Babylonová vs. Slovensko z 20. júna 2006, Turek vs. Slovensko

zo 14. februára 2006).

Dovolací súd opakovane poukazuje na to, že osobnosť človeka je chránená

prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade neoprávneného zásahu

do určitého absolútneho osobnostného práva, vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa

svojej ochrany.

Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom

čiastkových prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany

jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia

ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho

zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti

nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17

ods. 2 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide

o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie

predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny

inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka

na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli

priznané žiadne právne účinky.

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu

ujmu je podľa viazaný na okamih, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva

fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Žalobca sa žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 10. augusta 2005 domáhal voči

žalovanému 1/ a voči žalovanému 4/ náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5. 000,- Sk. Žalobca

návrhom z 6. februára 2006 (doručený súdu prvého stupňa dňa 8. februára 2006) žiadal

pripustiť zmenu návrhu tak, že súd žalovaným 1/ až 3/ uloží solidárnu povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2. 000. 000,- Sk (66. 387,83 € ) a žalovanému

4/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1. 000. 000,- Sk (33. 193,91 €). Súd prvého stupňa

navrhovanú zmenu pripustil uznesením z 10. februára 2006, č.k. -91.

Rozhodujúcou otázkou, od riešenia ktorej bolo závislé správne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, t.j. jeho právny záver o nepremlčaní uplatneného práva bola otázka,

odkedy začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba.

Ustanovenie požitím slov „keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne

mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo

po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa ustálenej súdnej praxe, ako

jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína

plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvý krát. Ide totiž o peňažný nárok

(reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu, ktorých

základom je nemajetková rovina (napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia

či náhradu nemajetkovej ujmy podľa ), a preto podlieha

režimu premlčania. Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho

základe žalobu, teda keď je actio nata, pričom tento okamih je daný objektívne a nezávisle

na subjektívnej okolnosti.

V danej veci žalobca za zásah do svojich osobnostných práv považoval začatie

trestného (nezákonného) stíhania voči svojej osobe (vyšetrovateľka uznesením z 30. októbra

2002 začala trestné stíhanie a vzniesla voči žalobcovi obvinenie), ktoré bolo uznesením

z 5. decembra 2002 zastavené. Zastaveniu trestného stíhania predchádzalo uznesenie

žalovaného 4/ z 13. novembra 2002, zn. , ktorým bolo uznesenie o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia voči osobe žalobcu ako nezákonné zrušené. Z listu Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 20. marca 2003, -18 vyplýva (č. l. 31 spisu),

že je odpoveďou na prvý podnet žalobcu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona

z 20. januára 2003, v ktorom žalobca (okrem iného) namieta, že mu vyšetrovateľka nedoručila

uznesenie o zastavení trestného stíhania (z 5. decembra 2002, ČVS:KUV-63/OVEK-2000),

a zároveň namietol, že postup prokurátora, ktorý uznesením z 13. novembra 2003 zrušil

uznesenie vyšetrovateľky v časti, v ktorej bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie, nebol

v súlade so zákonom. Z uvedeného vyplýva, že právo žalobcu podať na súde žalobu

o ochranu osobnosti spojenú s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch mohlo byť prvý krát

vykonané 14. novembra 2002. Ak si žalobca návrhom na zmenu uplatnil právo na náhradu

nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 5. 000,- Sk až dňa 8. februára 2006, urobil tak po uplynutí

trojročnej všeobecnej doby, ktorá uplynula dňa 14. novembra 2005 t.j. oneskorene.

Odvolací súd preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobca sa o možnosti

domáhať sa práva na ochranu osobnosti v súdnom konaní dozvedel až po doručení listu

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 21. mája 2004, ktorým mu bolo oznámené, že

sa (odpoveď na jeho opakovaný podnet, ktorým chcel dosiahnuť, aby trestné stíhanie jeho

osoby za trestný čin vymedzený v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

neskončilo z dôvodov uvádzaných v uznesení, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi

zastavené z dôvodu premlčania trestného stíhania, ale z iných dôvodov, preukazujúcich

tvrdenie žalobcu, že bol neoprávnene stíhaný za trestný čin, ktorý nespáchal), odkladá bez

skúmania veci. Dovolací súd sa s uvedeným právnym posúdením začiatku plynutia

premlčacej doby odvolacím súdom nestotožnil, keďže ako už vyššie uviedol,

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo začatím nezákonného trestného

stíhania a vznesením obvinenia a preto pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodné,

kedy sa žalobca o možnosti domáhať sa ochrany svojich práv podaním žaloby na súde,

dozvedel. To, že sa žalobca domáhal „očistenia“ svojho mena prostredníctvom podnetov

na Generálnu prokuratúru, ktorými sa snažil dosiahnuť, aby trestné stíhanie a vznesenie

obvinenia proti jeho osobe nebolo zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je neprípustné,

pretože je premlčané (uznesenie z 5. decembra 2002, sp. zn. ČVS:KUV-63/OVEK-2000), ale

z dôvodu, že sa skutok nestal, neznamená, že až po doručení listu Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky z 21. mája 2004 sa žalobca dozvedel o svojom práve domáhať sa

ochrany svojej osobnosti v súdnom konaní.

Mimoriadne dovolanie bolo podané i proti uzneseniu odvolacieho súdu proti výroku

týkajúceho sa povinnosti žalovaného 4/ zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania a to

z dôvodu, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích

návrhov v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí

vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a keď platia úkony

jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), napriek tomu, že dovolanie podal len niektorý

z účastníkov.

Podľa ods. l účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerene nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom

prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia.

Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom

je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej

a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich

nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla

musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom

ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady

trov konania podľa (porovnaj napr. ).

Pri rozhodovaní o trovách konania v zmysle platia dve základné zásady,

t.j. že sa hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo

na náhradu trov konania riadi mierou procesného úspechu ( ods. a 2 ). Ustanovenie

predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového

konania. Účastníkovi konania súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu

trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch : 1/ ak účastník mal

neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od znaleckého posudku a 3/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať

len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou

rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia z hľadiska

rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí

opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený

vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie vyplýva z konkrétnych

okolností danej veci. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne znaleckého posudku). Ak je

tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia.

V danej veci sa žalobca domáhal ochrany svojej osobnosti a náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný

v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však

vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Je preto

spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie žalobcom v návrhu uplatnená) bola

braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je

zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Tento záver napokon vyplýva

i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2007 sp.zn.

a dovolací súd nemal dôvod v prejednávanej veci sa od neho odchýliť.

Inak je to ale v prípade možnosti rozhodnutia o trovách konania podľa § 150 ods. 1

, v zmysle ktorého v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, nemusí

súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia tohto

zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,

aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých

konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide

o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitého zreteľa, musí vychádzať

z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Toto ustanovenie preto nemožno vykladať

tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov

konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom

výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní

existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť v prvom rade

k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je

potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné

zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Významnými z hľadiska aplikácie predmetného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli

k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že mimoriadnym

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci [ ]. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

svojím uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie (243b ods. 2 ). Zároveň zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu,

obsahom ktorého boli súvisiace výroky o trovách konania týkajúce sa žalovaných 1/ a 4/.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( )

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová