Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 192 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (198)IV. ÚS 182/09
PDF · 234.26 KB
No categories available
IV. ÚS 182/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť A. B. a Ž. B., obaja bytom I., a J. C., N., zastúpených
advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 62/2008 z 31. marca 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008
doručená sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 62/2008 z 31. marca 2008 (ďalej
aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd (ako súd odvolací) namietaným
uznesením zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
12 C/151/2006 z 15. januára 2008 (ktorým bolo na základe návrhu sťažovateľov zrušené
a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo účastníkov) v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie
krajský súd odôvodnil tým, že vzhľadom na povahu sporu a návrh na spôsob zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva zo strany oboch účastníkov konania pred
podaním návrhu, ako aj v priebehu samotného konania dospel k záveru, že zo strany
žiadneho z účastníkov nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci.
Sťažovatelia vyjadrujú názor, že krajský súd namietaným uznesením porušil ich
označené práva, pretože „neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými postupmi,
ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym spôsobom
neodôvodnil“.
Podľa sťažovateľov sú dosiaľ zaužívané právne východiská také, že v konaní
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa aplikuje v zásade § 142
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom vzhľadom na to, že výška
plnenia závisela v danom prípade od znaleckého posudku, mala im byť priznaná plná
náhrada trov konania podľa § 142 ods. 3 OSP.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia opisujú skutkový stav, ktorý predchádzal
podaniu ich žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo napokon
urobili, ako to tvrdia, kvôli nastoleniu právnej istoty a stabilizovaniu právnych vzťahov.
Sťažovatelia poukazujú aj na to, že sa v priebehu konania snažili dohodnúť s odporcami
mimosúdne, s čím však títo nesúhlasili a nechceli sa podieľať na zaplatení na účely
vyporiadania vypracovaného znaleckého posudku. Aj po vyhotovení znaleckého posudku sa
sťažovatelia opätovne obrátili na odporcov s návrhom na mimosúdne vyporiadanie, ktorý
rešpektoval cenu podielov určenú znaleckým posudkom vyhotoveným znalcom pribratým
do konania, avšak ani tento návrh odporcovia neakceptovali a požadovali navýšenie tejto
ceny. Sťažovatelia neuspeli ani s návrhom na mimosúdne vyporiadanie predloženým
na pojednávaní konanom 10. januára 2008.
Ako odmietnutie spravodlivosti sťažovatelia vnímajú postup a rozhodnutie krajského
súdu voči nim, keďže sú presvedčení, že urobili všetko preto, aby sa vyhli súdnemu sporu,
resp. aby sa s odporcami dohodli ešte aj v priebehu súdneho konania. Poukazujúc
na judikatúru všeobecných súdov sťažovatelia tvrdia, že v súdnej praxi sa v takýchto
prípadoch náhrada trov konania priznáva.
S prihliadnutím na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 62/2008-202 zo dňa 31. 3. 2008 došlo
k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 62/2008-202 zo dňa 31. 3. 2008 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
Krajský súd na výzvu ústavného súdu v stanovisku k sťažnosti zo 17. júla 2008
okrem iného vyjadril názor, že svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočným spôsobom, a preto
nemôže byť arbitrárne ani zjavne neodôvodnené alebo z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné, čo by mohlo mať za následok porušenie sťažovateľmi označených práv.
Sťažovatelia reagovali na vyjadrenie krajského súdu podaním z 13. augusta 2008
nestotožňujúc sa s ním tvrdiac, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, čo ho viedlo
k právnemu záveru o nepriznaní im práva na náhradu trov konania. Rozhodnutie považujú
za nedostatočne odôvodnené bez uvedenia relevantných dôvodov, na ktorých je založené.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
podľa nich došlo nedostatočne odôvodneným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
5 Co 62/2008 z 31. marca 2008 v spojení s jeho výrokom, ktorým im nebolo priznané právo
na náhradu trov konania. Podstatou sťažnosti proti označenému uzneseniu krajského súdu je
teda námietka nepreskúmateľnosti odôvodnenia uvedeného uznesenia, ktorým krajský súd
zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal náhradu trov
prvostupňového konania ani jednému z jeho účastníkov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť
rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01),
ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno
domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť
mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom
rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom
na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,
§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však
nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu
(mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že ho krajský súd odôvodnil okrem iného takto:
„Navrhovatelia sa návrhom podaným na súde dňa 21. 7. 2006 domáhali zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva s odporcami k predmetným nehnuteľnostiam.
Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva navrhli uskutočniť prikázaním
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov, pričom cenu, ktorú navrhujú
vyplatiť odporcom za ich podiely, v návrhu neuviedli. Pred podaním návrh odporcovia
listom zo dňa 21. 2. 2006 navrhli navrhovateľom vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
tým spôsobom, že podiely odporcov by pripadli navrhovateľom, za čo by pre každého
z odporcov vyplatili za ich podiel sumu 62.500,- Sk. Navrhovatelia im listom zo dňa
28. 2. 2006 oznámili, že s nimi navrhnutou cenou nesúhlasia a ponúkli im za podiel
pre každého sumu 27.333,33 Sk. Po podaní znaleckého posudku v konaní na zistenie
všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľnosti navrhovatelia listom zo dňa 3. 7. 2007
uviedli, že akceptujú cenu určenú znalcom a odporcom a boli ochotní uhradiť za ich podiely
každému sumu 41.667,- Sk. Odporcovia za svoje podiely žiadali zaplatiť sumu 50.000,- Sk.
V napadnutom rozsudku súd uložil navrhovateľom zaplatiť odporcom za ich podiely sumu
41.666,- Sk.
Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv
založených na dobromyseľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, môže ktorýkoľvek
spoluvlastník požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Predmetom
vyporiadania je vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie
všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov, pričom súd je povinný v konaní postupovať
podľa zákonom stanoveného poradia a návrhmi, ani vzájomnými návrhmi účastníkmi
konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nie je viazaný.
V konaní o zrušenie spoluvlastníctva a o vyporiadaní medzi spoluvlastníkmi nie je súd
viazaný návrhom na spôsob vyporiadania a svojím rozhodnutím môže vec rozdeliť napriek
tomu, že navrhovateľ sa domáhal prikázania svojho spoluvlastníckeho podielu ostatným
spoluvlastníkom (R 4/1966). V rozhodnutí o rozvrhu náhrady za vyvlastnenú nehnuteľnosť
musí súd vychádzať z výšky spoluvlastníckych podielov (R 19/1967). Primeranou náhradou
pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva je príslušný podiel všeobecnej ceny
veci (S 43/1997).
Vzhľadom k povahe tohto sporu a návrhom na spôsob zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva zo strany oboch účastníkov konania pred podaním návrhu,
ako aj v priebehu samotného konania odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žiadneho
z účastníkov konania nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, preto odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 2 OSP o trovách konania rozhodol tak, že ich zmenil
a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.“
Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne
stručné – považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157
ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia
o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba
posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Ak krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým došiel,
nemožno zo strany žiadneho z účastníkov konania hovoriť o prevažnom úspechu vo veci,
podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané uznesenie ústavne
akceptovateľne.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu, ale najmä
s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho odôvodnenie
krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu
korekciu.
K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Ústavný súd preto konštatoval, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. mája 2009