Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 182/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť A. B. a Ž. B., obaja bytom I., a J. C., N., zastúpených

advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. marca 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2008

doručená sťažnosť A. B., Ž. B. a J. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2008 (ďalej

aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd (ako súd odvolací) namietaným

uznesením zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 15. januára 2008 (ktorým bolo na základe návrhu sťažovateľov zrušené

a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo účastníkov) v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu. Toto rozhodnutie

krajský súd odôvodnil tým, že vzhľadom na povahu sporu a návrh na spôsob zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva zo strany oboch účastníkov konania pred

podaním návrhu, ako aj v priebehu samotného konania dospel k záveru, že zo strany

žiadneho z účastníkov nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci.

Sťažovatelia vyjadrujú názor, že krajský súd namietaným uznesením porušil ich

označené práva, pretože „neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými postupmi,

ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym spôsobom

neodôvodnil“.

Podľa sťažovateľov sú dosiaľ zaužívané právne východiská také, že v konaní

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa aplikuje v zásade § 142

(ďalej len „OSP“), pričom vzhľadom na to, že výška

plnenia závisela v danom prípade od znaleckého posudku, mala im byť priznaná plná

náhrada trov konania podľa .

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia opisujú skutkový stav, ktorý predchádzal

podaniu ich žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo napokon

urobili, ako to tvrdia, kvôli nastoleniu právnej istoty a stabilizovaniu právnych vzťahov.

Sťažovatelia poukazujú aj na to, že sa v priebehu konania snažili dohodnúť s odporcami

mimosúdne, s čím však títo nesúhlasili a nechceli sa podieľať na zaplatení na účely

vyporiadania vypracovaného znaleckého posudku. Aj po vyhotovení znaleckého posudku sa

sťažovatelia opätovne obrátili na odporcov s návrhom na mimosúdne vyporiadanie, ktorý

rešpektoval cenu podielov určenú znaleckým posudkom vyhotoveným znalcom pribratým

do konania, avšak ani tento návrh odporcovia neakceptovali a požadovali navýšenie tejto

ceny. Sťažovatelia neuspeli ani s návrhom na mimosúdne vyporiadanie predloženým

na pojednávaní konanom 10. januára 2008.

Ako odmietnutie spravodlivosti sťažovatelia vnímajú postup a rozhodnutie krajského

súdu voči nim, keďže sú presvedčení, že urobili všetko preto, aby sa vyhli súdnemu sporu,

resp. aby sa s odporcami dohodli ešte aj v priebehu súdneho konania. Poukazujúc

na judikatúru všeobecných súdov sťažovatelia tvrdia, že v súdnej praxi sa v takýchto

prípadoch náhrada trov konania priznáva.

S prihliadnutím na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -202 zo dňa 31. 3. 2008 došlo

k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -202 zo dňa 31. 3. 2008 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Krajský súd na výzvu ústavného súdu v stanovisku k sťažnosti zo 17. júla 2008

okrem iného vyjadril názor, že svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočným spôsobom, a preto

nemôže byť arbitrárne ani zjavne neodôvodnené alebo z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné, čo by mohlo mať za následok porušenie sťažovateľmi označených práv.

Sťažovatelia reagovali na vyjadrenie krajského súdu podaním z 13. augusta 2008

nestotožňujúc sa s ním tvrdiac, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, čo ho viedlo

k právnemu záveru o nepriznaní im práva na náhradu trov konania. Rozhodnutie považujú

za nedostatočne odôvodnené bez uvedenia relevantných dôvodov, na ktorých je založené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ku ktorému

podľa nich došlo nedostatočne odôvodneným rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2008 v spojení s jeho výrokom, ktorým im nebolo priznané právo

na náhradu trov konania. Podstatou sťažnosti proti označenému uzneseniu krajského súdu je

teda námietka nepreskúmateľnosti odôvodnenia uvedeného uznesenia, ktorým krajský súd

zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal náhradu trov

prvostupňového konania ani jednému z jeho účastníkov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť

mieru úspechu strán podľa a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom

rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom

na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(mutatis mutandis ).

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že ho krajský súd odôvodnil okrem iného takto:

„Navrhovatelia sa návrhom podaným na súde dňa 21. 7. 2006 domáhali zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva s odporcami k predmetným nehnuteľnostiam.

Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva navrhli uskutočniť prikázaním

nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva navrhovateľov, pričom cenu, ktorú navrhujú

vyplatiť odporcom za ich podiely, v návrhu neuviedli. Pred podaním návrh odporcovia

listom zo dňa 21. 2. 2006 navrhli navrhovateľom vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

tým spôsobom, že podiely odporcov by pripadli navrhovateľom, za čo by pre každého

z odporcov vyplatili za ich podiel sumu 62.500,- Sk. Navrhovatelia im listom zo dňa

28. 2. 2006 oznámili, že s nimi navrhnutou cenou nesúhlasia a ponúkli im za podiel

pre každého sumu 27.333,33 Sk. Po podaní znaleckého posudku v konaní na zistenie

všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľnosti navrhovatelia listom zo dňa 3. 7. 2007

uviedli, že akceptujú cenu určenú znalcom a odporcom a boli ochotní uhradiť za ich podiely

každému sumu 41.667,- Sk. Odporcovia za svoje podiely žiadali zaplatiť sumu 50.000,- Sk.

V napadnutom rozsudku súd uložil navrhovateľom zaplatiť odporcom za ich podiely sumu

41.666,- Sk.

Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv

založených na dobromyseľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, môže ktorýkoľvek

spoluvlastník požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Predmetom

vyporiadania je vždy celá vec patriaca do podielového spoluvlastníctva a vyriešenie

všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov, pričom súd je povinný v konaní postupovať

podľa zákonom stanoveného poradia a návrhmi, ani vzájomnými návrhmi účastníkmi

konania, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, nie je viazaný.

V konaní o zrušenie spoluvlastníctva a o vyporiadaní medzi spoluvlastníkmi nie je súd

viazaný návrhom na spôsob vyporiadania a svojím rozhodnutím môže vec rozdeliť napriek

tomu, že navrhovateľ sa domáhal prikázania svojho spoluvlastníckeho podielu ostatným

spoluvlastníkom (R 4/1966). V rozhodnutí o rozvrhu náhrady za vyvlastnenú nehnuteľnosť

musí súd vychádzať z výšky spoluvlastníckych podielov (R 19/1967). Primeranou náhradou

pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva je príslušný podiel všeobecnej ceny

veci (S 43/1997).

Vzhľadom k povahe tohto sporu a návrhom na spôsob zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva zo strany oboch účastníkov konania pred podaním návrhu,

ako aj v priebehu samotného konania odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žiadneho

z účastníkov konania nemožno hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, preto odvolací súd

podľa a o trovách konania rozhodol tak, že ich zmenil

a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.“

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne

stručné – považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Pokiaľ

ods. 2 ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia

o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba

posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (). Ak krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým došiel,

nemožno zo strany žiadneho z účastníkov konania hovoriť o prevažnom úspechu vo veci,

podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané uznesenie ústavne

akceptovateľne.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu, ale najmä

s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a jeho odôvodnenie

krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu

korekciu.

K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Ústavný súd preto konštatoval, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa ani ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009