Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)be5/370339.13beb0.pdf
PDF · 124.15 KB
No categories available
5MCdo/2/2009
Najvyšší súd 5 M Cdo 2/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. M., bývajúcej
v B., proti odporcovi J. M., bývajúcemu v Ž., zastúpenému JUDr. P. K., advokátom v Ž.,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu S. K. P., T., IČO: X., zastúpeného A. – S.
P., a.s., D., IČO: X., o náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Žilina
pod sp.zn. 6 C 156/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2007, sp.zn.
10 Co 135/2007, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2007 sp.zn. 10 Co 135/2007 čo
do výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh
na zaplatenie úrokov z omeškania a čo do výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec
mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Vo zvyšku mimoriadne dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 21. februára 2007 č.k. 6 C 156/2004-199 zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľke 88 500 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil aj povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu
trov konania vo výške 33 337,50 Sk na účet jej právnej zástupkyne. Z vykonaného
dokazovania mal preukázanú zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu na zdraví
navrhovateľky v zmysle § 427 a § 444 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že následky
úrazu spôsobili na zdraví navrhovateľky také závažné zmeny, ktoré mali za následok zmenu
kvality jej života do budúcnosti (ochrnutie pravej polovice tela, strata jemnocitu prstov pravej
ruky, krívanie a strata jemných pohybov pravej dolnej končatiny). Navrhovateľka je
handicapovaná pri voľbe svojho zamestnania do budúcnosti, keď nemôže vykonávať
zamestnanie v stoji alebo vyžadujúce si pohyb a chôdzu. Taktiež musela upustiť zo svojich
mimopracovných aktivít - tanca v tanečnom súbore a hre na flaute, ktorým sa pred úrazom
venovala na vysokej úrovni. Vzhľadom na deformácie na predkolení je navrhovateľka
obmedzovaná aj pri voľbe ošatenia. Následky úrazu na jej zdraví v spoločenskom, pracovnom
či mimopracovnom živote súd prvého stupňa preto kvalifikoval ako prípad hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov s tým, že
považoval za potrebné zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu
stanovenú § 7 ods. 2 uvedenej vyhlášky. Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd
vychádzal zo základného počtu bodov stanovených znalcom MUDr. M. P. vo výške 590
bodov, ktoré zvýšil na päťnásobok (590 bodov x 30 Sk x 5 = 88 500 Sk). Vo zvyšku
uplatnenej sumy návrh zamietol a zamietol aj návrh na zaplatenie úrokov z omeškania
z dôvodu, že k omeškaniu odporcu v čase rozhodovania súdu neprišlo. O trovách konania súd
rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal navrhovateľke ich náhradu, keďže
rozhodnutie vo veci samej záviselo od úvahy súdu.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľky a odporcu rozsudkom
z 29. novembra 2007 sp.zn. 10 Co 135/2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporcu
zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 70 800 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia sa odvolací krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu o nutnosti
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia navrhovateľky v zmysle § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/1965 Zb.
v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že k úrazu navrhovateľky, ktorý bol zavinený
odporcom, došlo v čase, keď mala len 18,5 roka a teda v podstate iba začínala byť aktívna
v niektorých sférach uplatnenia sa v živote. Dospel k záveru, že pri posúdení rozsahu jej
uplatnenia pred nehodou bolo nevyhnutné zohľadniť aj obvyklé štandardy s určitým
prihliadnutím na konkrétnosti vo vzťahu k osobe navrhovateľky, hoci niektoré aspekty môžu
mať i hypotetický charakter. Preto sa stotožnil sa so závermi okresného súdu o zdravotných
následkoch navrhovateľkou utrpeného úrazu vo všetkých oblastiach jej života. Napriek tomu
pri celkovom hodnotení priznal navrhovateľke mimoriadne zvýšenie spoločenského
uplatnenia vo výške štvornásobku základného bodového hodnotenia (70 800 Sk), ktoré
považoval za primerané. Vo zvyšku uplatňovaného nároku na mimoriadne zvýšenie
odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia návrh zamietol. V zamietnutej časti
napadnutého výroku sa odvolací súd taktiež stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa.
Poukázal na to, že povinnosť odporcu zaplatiť odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia po jeho mimoriadnom zvýšení vzniká až rozhodnutím súdu, ktorá skutočnosť
vylučuje jeho omeškanie. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ustanovenie § 142 ods. 2
O.s.p. s poukazom na čiastočný úspech účastníkov v konaní, keď nepovažoval za dôslednú
aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. prvostupňovým súdom.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu okrem výroku v časti, v ktorej bol zamietnutý
návrh na zaplatenie úrokov z omeškania, podal na základe podnetu navrhovateľky
s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý
navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Poukazoval na to, že hoci odvolací súd vo veci nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie,
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že priznanú náhradu znížil na štvornásobok
základného bodového hodnotenia. Dôvod tohto rozhodnutia a nutnosť zmeny rozhodnutia
súdu prvého stupňa krajský súd dostatočne nezdôvodnil. Nezdôvodnil svoje úvahy, ktoré ho
viedli k zmene rozhodnutia o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
navrhovateľky a toto rozhodnutie má charakter zjednodušeného a povrchného hodnotenia
navrhovateľkou utrpeného sťaženia spoločenského uplatnenia. Tým, že napadnutý rozsudok
v časti, ktorou odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a znížil priznanú náhradu
na štvornásobok, nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou
súdneho rozhodnutia, trpí vadou nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a tým zároveň
odníma navrhovateľke, okrem upretia práva, dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, aj právo
náležité skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
opravných prostriedkov. Preto bol toho názoru, že je daný dôvod na podanie mimoriadneho
dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Zároveň
napadol aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, ktorou bol výrok rozsudku súdu
prvého stupňa o trovách konania zmenený tak, že účastníkom nebola priznaná náhrada trov
konania. Poukázal na to, že určenie výšky náhrady bolo výsledkom voľnej úvahy súdu a preto
o uplatnenej náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
a navrhovateľke, hoci mala v konaní len čiastočný úspech, priznať plnú náhradu trov konania.
Použiť na takýto postup ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. znamená zapretie zmienenej výnimky
zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci.
Pre posúdenie aplikácie § 142 ods. 3 O.s.p. nepovažoval za právne významné to, v akom
rozsahu navrhovateľka žiadala priznať mimoriadne zvýšenie odškodnenia v pomere k súdom
priznanej výške plnenia, keďže z hmotného práva nevyplývalo navrhovateľke právo
na konkrétne plnenie. Konkrétny nárok na plnenie jej vznikol až rozhodnutím súdu
(nadobudnutím právoplatnosti), ktorým sa zakladá nový právny nárok v určitom rozsahu
(rozhodnutie súdu má charakter konštitutívneho rozhodnutia). Či ide o prípad hodný
osobitného zreteľa a určenie, aký rozsah zvýšenia odškodnenia je primeraný, závisí plne
na úvahe súdu. Zároveň poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v obdobných veciach (napr. 2 M Cdo 3/2006, 5 M Cdo 6/2007, 5 M Cdo 8/2007,
1 M Cdo 4/2007, ...) v zmysle ktorých v konaní o zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa rozhoduje o nároku na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3
O.s.p. Považoval preto za daný dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení v celom rozsahu stotožnila s mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora a žiadala mu vyhovieť.
Odporca navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť a priznať
mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 128,76 €. Rozhodnutie krajského súdu
považoval za vecne správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu, dostatočne
odôvodnené a preskúmateľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), postupujúc
podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p.
k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z.), po zistení, že
mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne
dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. [t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu (písm. a/), nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania (písm. b/), nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka (písm. c/), o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania (písm. d/), prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde
konanie sa mohlo začať len na takýto návrh (písm. e/), prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať (písm. f/), alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom
nesprávne obsadeným (písm. g/)].
Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie krajského súdu čo do výroku,
ktorým vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh na zaplatenie úrokov
z omeškania, postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že nedostatok
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.
c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08) treba za porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom
na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia
súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má
byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu
veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je
predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného
mimoriadneho dovolania v časti výroku odvolacieho súdu, ktorým návrh vo zvyšku zamietol
(okrem časti, v ktorej zamietol návrh na zaplatenie úrokov z omeškania).
Tieto požiadavky mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu čo
do výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh
na zaplatenie úrokov z omeškania, nespĺňa. Hoci sa odvolací súd stotožnil sa so závermi
okresného súdu o zdravotných následkoch navrhovateľkou utrpeného úrazu vo všetkých
oblastiach jej života, pri celkovom hodnotení jej priznal mimoriadne zvýšenie spoločenského
uplatnenia len vo výške štvornásobku základného bodového hodnotenia (70 800 Sk), ktoré
považoval za primerané bez toho, aby svoje rozhodnutie v tejto zamietajúcej časti odôvodnil.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza aj to, že rozhodnutie krajského
súdu o náhrade trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p.). V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávnu aplikáciu
§ 142 ods. 2 O.s.p. v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.
Z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá
na náhradu právo.
Podľa § 142 ods. 3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
V zmysle § 142 O.s.p. platia o trovách konania dve základné zásady, t.j. že sa hradia
len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu trov
konania riadi mierou procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O.s.p.). Ustanovenie § 142 ods. 3
O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.
Účastníkovi konania súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov
konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch. Po prvé vtedy, ak
účastníkovi neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, po druhé, ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a po tretie, ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od úvahy súdu. V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že
úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie
o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia
§ 142 ods. 3 O.s.p. z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha
o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je
rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie
vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je
podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti) ani to, akú
sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa nepovažuje
rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto
ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu
(prípadne znaleckého posudku). Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania
rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Potom je vylúčené účastníkovi priznať plnú náhradu trov
konania z dôvodu, že mal neúspech v pomerne nepatrnej časti.
V danej veci sa navrhovateľka domáhala zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1, 2 a to podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia v znení neskorších
predpisov. Súdy (okresný aj krajský) dospeli k záveru, že návrh navrhovateľky je čo
do právneho základu opodstatnený (sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa) a čiastočne jej
návrhu vyhoveli. Určenie samotnej výšky plnenia (rozsahu zvýšenia odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia) bolo nepochybne závislé na ich úvahe, čo v konaní ani
namietané nebolo. Preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na rozhodnutie o náhrade
trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. (navrhovateľka mala v konaní čiastočný úspech
a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu). Krajský súd mal správne aplikovať
toto ustanovenie a priznať navrhovateľke, hoci mala v konaní čiastočný úspech, plnú náhradu
trov konania. Použitie ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. bolo popretím výnimky zo všeobecnej
zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci. Treba súhlasiť s tvrdením
generálneho prokurátora, že pre posúdenie aplikácie § 142 ods. 3 O.s.p. nie je právne
významne to, v akom rozsahu žiadala navrhovateľka priznať zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia v pomere k súdom priznanej výške plnenia, ako to
nesprávne ustálil krajský súd.
Z toho vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým zmenil výrok rozsudku súdu
prvého stupňa v náhrade trov konania, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie čo
do výroku o náhrade trov konania podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/,
keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonnom chránených záujmov účastníka konania
a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať aj na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v obdobných veciach (viď napr.
1 M Cdo 4/2007, 2 M Cdo 3/2006, 3 M Cdo 9/2007, 5 M Cdo 6/2007).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu v tejto časti
v zmysle § 243b ods. 1 a § 243b ods. 2 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zrušil a vec v rozsahu
zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je
preň záväzný.
Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti celému rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 29. novembra 2007 sp.zn. 10 Co 135/2007 okrem výroku v časti, v ktorej bol
zamietnutý návrh na zaplatenie úrokov z omeškania. Na základe podnetu navrhovateľky však
nemohol podať mimoriadne dovolanie proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým tento
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 70 800 Sk do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. V tejto časti totiž odvolací súd návrhu navrhovateľky vyhovel. Navrhovateľka preto
v tejto časti nebola subjektívne oprávnená na podanie podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania. Z uvedeného je preto možné uzavrieť, že navrhovateľka nebola osobou, ktorej
práva a oprávnené záujmy boli poškodené alebo do práv a oprávnených záujmov ktorej bolo
rozhodnutím súdu v tejto časti zasiahnuté.
Dovolací súd poukazuje na to, že zákon v takomto prípade neumožňuje generálnemu
prokurátorovi podať mimoriadny opravný prostriedok. Takýto výklad ustanovenia § 243e
ods. 1 O.s.p. vychádza z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
v náleze z 10. septembra 1996 č. PL. ÚS 43/95 okrem iného uviedol, že inému subjektu než
účastníkovi konania možno priznať oprávnenie na podanie mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) len v prípade, ak toto oprávnenie nejde nad rámec ústavne
garantovaných práv a slobôd účastníka občianskeho súdneho konania. V tomto smere
poukázal na to, že do účinkov právoplatnosti vymedzených § 159 ods. 2 O.s.p. možno
zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré sú
významnejšie, než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. Podanie
dovolania generálnym prokurátorom preto podľa názoru ústavného súdu predpokladá tiež
precizovanie dôvodov na podanie dovolania v súlade s princípmi právneho štátu, najmä
právnej istoty, t.j. dovolanie má predpokladať nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj
potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva právnických alebo fyzických osôb (čl. 149
Ústavy Slovenskej republiky), a túto ochranu by nebolo možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, keďže nejde o vec uvedenú v § 243e ods. 4
O.s.p., mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky v tejto časti
odmietol.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. septembra 2009
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková