Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/2/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. M., bývajúcej

v B., proti odporcovi J. M., bývajúcemu v Ž., zastúpenému JUDr. P. K., advokátom v Ž.,

za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu S. K. P., T., IČO: X., zastúpeného A. – S.

P., a.s., D., IČO: X., o náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Žilina

pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2007, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. novembra 2007 sp.zn. čo

do výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh

na zaplatenie úrokov z omeškania a čo do výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec

mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Vo zvyšku mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 21. februára 2007 č.k. -199 zaviazal

odporcu zaplatiť navrhovateľke 88 500 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil aj povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu

trov konania vo výške 33 337,50 Sk na účet jej právnej zástupkyne. Z vykonaného

dokazovania mal preukázanú zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu na zdraví

navrhovateľky v zmysle a . Dospel k záveru, že následky

úrazu spôsobili na zdraví navrhovateľky také závažné zmeny, ktoré mali za následok zmenu

kvality jej života do budúcnosti (ochrnutie pravej polovice tela, strata jemnocitu prstov pravej

ruky, krívanie a strata jemných pohybov pravej dolnej končatiny). Navrhovateľka je

handicapovaná pri voľbe svojho zamestnania do budúcnosti, keď nemôže vykonávať

zamestnanie v stoji alebo vyžadujúce si pohyb a chôdzu. Taktiež musela upustiť zo svojich

mimopracovných aktivít - tanca v tanečnom súbore a hre na flaute, ktorým sa pred úrazom

venovala na vysokej úrovni. Vzhľadom na deformácie na predkolení je navrhovateľka

obmedzovaná aj pri voľbe ošatenia. Následky úrazu na jej zdraví v spoločenskom, pracovnom

či mimopracovnom živote súd prvého stupňa preto kvalifikoval ako prípad hodný osobitného

zreteľa v zmysle vyhlášky č. v znení neskorších predpisov s tým, že

považoval za potrebné zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu

stanovenú § 7 ods. 2 uvedenej vyhlášky. Pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd

vychádzal zo základného počtu bodov stanovených znalcom MUDr. M. P. vo výške 590

bodov, ktoré zvýšil na päťnásobok (590 bodov x 30 Sk x 5 = 88 500 Sk). Vo zvyšku

uplatnenej sumy návrh zamietol a zamietol aj návrh na zaplatenie úrokov z omeškania

z dôvodu, že k omeškaniu odporcu v čase rozhodovania súdu neprišlo. O trovách konania súd

rozhodol v zmysle a priznal navrhovateľke ich náhradu, keďže

rozhodnutie vo veci samej záviselo od úvahy súdu.

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľky a odporcu rozsudkom

z 29. novembra 2007 sp.zn. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporcu

zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu 70 800 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

rozhodnutia sa odvolací krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu o nutnosti

mimoriadneho zvýšenia odškodnenia navrhovateľky v zmysle vyhl.č.

v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že k úrazu navrhovateľky, ktorý bol zavinený

odporcom, došlo v čase, keď mala len 18,5 roka a teda v podstate iba začínala byť aktívna

v niektorých sférach uplatnenia sa v živote. Dospel k záveru, že pri posúdení rozsahu jej

uplatnenia pred nehodou bolo nevyhnutné zohľadniť aj obvyklé štandardy s určitým

prihliadnutím na konkrétnosti vo vzťahu k osobe navrhovateľky, hoci niektoré aspekty môžu

mať i hypotetický charakter. Preto sa stotožnil sa so závermi okresného súdu o zdravotných

následkoch navrhovateľkou utrpeného úrazu vo všetkých oblastiach jej života. Napriek tomu

pri celkovom hodnotení priznal navrhovateľke mimoriadne zvýšenie spoločenského

uplatnenia vo výške štvornásobku základného bodového hodnotenia (70 800 Sk), ktoré

považoval za primerané. Vo zvyšku uplatňovaného nároku na mimoriadne zvýšenie

odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia návrh zamietol. V zamietnutej časti

napadnutého výroku sa odvolací súd taktiež stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Poukázal na to, že povinnosť odporcu zaplatiť odškodnenie sťaženia spoločenského

uplatnenia po jeho mimoriadnom zvýšení vzniká až rozhodnutím súdu, ktorá skutočnosť

vylučuje jeho omeškanie. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ustanovenie § 142 ods. 2

s poukazom na čiastočný úspech účastníkov v konaní, keď nepovažoval za dôslednú

aplikáciu ustanovenia prvostupňovým súdom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu okrem výroku v časti, v ktorej bol zamietnutý

návrh na zaplatenie úrokov z omeškania, podal na základe podnetu navrhovateľky

s poukazom na ustanovenie v spojení s a

ods. 1 písm. c/ mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý

navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Poukazoval na to, že hoci odvolací súd vo veci nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie,

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že priznanú náhradu znížil na štvornásobok

základného bodového hodnotenia. Dôvod tohto rozhodnutia a nutnosť zmeny rozhodnutia

súdu prvého stupňa krajský súd dostatočne nezdôvodnil. Nezdôvodnil svoje úvahy, ktoré ho

viedli k zmene rozhodnutia o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

navrhovateľky a toto rozhodnutie má charakter zjednodušeného a povrchného hodnotenia

navrhovateľkou utrpeného sťaženia spoločenského uplatnenia. Tým, že napadnutý rozsudok

v časti, ktorou odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a znížil priznanú náhradu

na štvornásobok, nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou

súdneho rozhodnutia, trpí vadou nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a tým zároveň

odníma navrhovateľke, okrem upretia práva, dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia, aj právo

náležité skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

opravných prostriedkov. Preto bol toho názoru, že je daný dôvod na podanie mimoriadneho

dovolania v zmysle v spojení s Zároveň

napadol aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, ktorou bol výrok rozsudku súdu

prvého stupňa o trovách konania zmenený tak, že účastníkom nebola priznaná náhrada trov

konania. Poukázal na to, že určenie výšky náhrady bolo výsledkom voľnej úvahy súdu a preto

o uplatnenej náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť podľa

a navrhovateľke, hoci mala v konaní len čiastočný úspech, priznať plnú náhradu trov konania.

Použiť na takýto postup ustanovenie znamená zapretie zmienenej výnimky

zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci.

Pre posúdenie aplikácie nepovažoval za právne významné to, v akom

rozsahu navrhovateľka žiadala priznať mimoriadne zvýšenie odškodnenia v pomere k súdom

priznanej výške plnenia, keďže z hmotného práva nevyplývalo navrhovateľke právo

na konkrétne plnenie. Konkrétny nárok na plnenie jej vznikol až rozhodnutím súdu

(nadobudnutím právoplatnosti), ktorým sa zakladá nový právny nárok v určitom rozsahu

(rozhodnutie súdu má charakter konštitutívneho rozhodnutia). Či ide o prípad hodný

osobitného zreteľa a určenie, aký rozsah zvýšenia odškodnenia je primeraný, závisí plne

na úvahe súdu. Zároveň poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v obdobných veciach (napr. , , ,

, ...) v zmysle ktorých v konaní o zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia sa rozhoduje o nároku na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3

Považoval preto za daný dovolací dôvod podľa

Navrhovateľka sa vo svojom vyjadrení v celom rozsahu stotožnila s mimoriadnym

dovolaním generálneho prokurátora a žiadala mu vyhovieť.

Odporca navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuť a priznať

mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 128,76 €. Rozhodnutie krajského súdu

považoval za vecne správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu, dostatočne

odôvodnené a preskúmateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

v spojení s ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne

dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1

v spojení s ). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho,

ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa druhá veta skúmať vždy,

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

[t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu (písm. a/), nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania (písm. b/), nedostatku riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka (písm. c/), o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania (písm. d/), prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde

konanie sa mohlo začať len na takýto návrh (písm. e/), prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať (písm. f/), alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom

nesprávne obsadeným (písm. g/)].

Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie krajského súdu čo do výroku,

ktorým vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh na zaplatenie úrokov

z omeškania, postihnuté vadou podľa

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. ).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že nedostatok

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasledujúcich

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.

c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napr. , , , , ) treba za porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom

na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia

súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo

nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má

byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu

veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je

predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.

Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného

mimoriadneho dovolania v časti výroku odvolacieho súdu, ktorým návrh vo zvyšku zamietol

(okrem časti, v ktorej zamietol návrh na zaplatenie úrokov z omeškania).

Tieto požiadavky mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu čo

do výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, okrem časti, ktorou zamietol návrh

na zaplatenie úrokov z omeškania, nespĺňa. Hoci sa odvolací súd stotožnil sa so závermi

okresného súdu o zdravotných následkoch navrhovateľkou utrpeného úrazu vo všetkých

oblastiach jej života, pri celkovom hodnotení jej priznal mimoriadne zvýšenie spoločenského

uplatnenia len vo výške štvornásobku základného bodového hodnotenia (70 800 Sk), ktoré

považoval za primerané bez toho, aby svoje rozhodnutie v tejto zamietajúcej časti odôvodnil.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza aj to, že rozhodnutie krajského

súdu o náhrade trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1

písm. c/ ). V mimoriadnom dovolaní vytýka generálny prokurátor nesprávnu aplikáciu

v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal.

Z ustanovenia vyplýva, že ak mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá

na náhradu právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

V zmysle platia o trovách konania dve základné zásady, t.j. že sa hradia

len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu trov

konania riadi mierou procesného úspechu ( a ). Ustanovenie

predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.

Účastníkovi konania súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov

konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch. Po prvé vtedy, ak

účastníkovi neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, po druhé, ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a po tretie, ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od úvahy súdu. V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že

úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie

o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia

z hľadiska rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Úvaha

o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla o právne normy, v ktorých je

rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie

vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je

podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti) ani to, akú

sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa nepovažuje

rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto

ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu

(prípadne znaleckého posudku). Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania

rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Potom je vylúčené účastníkovi priznať plnú náhradu trov

konania z dôvodu, že mal neúspech v pomerne nepatrnej časti.

V danej veci sa navrhovateľka domáhala zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1, 2 a to podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky

č. o odškodňovaní bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia v znení neskorších

predpisov. Súdy (okresný aj krajský) dospeli k záveru, že návrh navrhovateľky je čo

do právneho základu opodstatnený (sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa) a čiastočne jej

návrhu vyhoveli. Určenie samotnej výšky plnenia (rozsahu zvýšenia odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia) bolo nepochybne závislé na ich úvahe, čo v konaní ani

namietané nebolo. Preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na rozhodnutie o náhrade

trov konania podľa (navrhovateľka mala v konaní čiastočný úspech

a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu). Krajský súd mal správne aplikovať

toto ustanovenie a priznať navrhovateľke, hoci mala v konaní čiastočný úspech, plnú náhradu

trov konania. Použitie ustanovenia bolo popretím výnimky zo všeobecnej

zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci. Treba súhlasiť s tvrdením

generálneho prokurátora, že pre posúdenie aplikácie nie je právne

významne to, v akom rozsahu žiadala navrhovateľka priznať zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia v pomere k súdom priznanej výške plnenia, ako to

nesprávne ustálil krajský súd.

Z toho vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu, ktorým zmenil výrok rozsudku súdu

prvého stupňa v náhrade trov konania, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie čo

do výroku o náhrade trov konania podľa v spojení s ,

keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonnom chránených záujmov účastníka konania

a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať aj na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v obdobných veciach (viď napr.

, , , ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie krajského súdu v tejto časti

v zmysle a v spojení s zrušil a vec v rozsahu

zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je

preň záväzný.

Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti celému rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 29. novembra 2007 sp.zn. okrem výroku v časti, v ktorej bol

zamietnutý návrh na zaplatenie úrokov z omeškania. Na základe podnetu navrhovateľky však

nemohol podať mimoriadne dovolanie proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým tento

zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 70 800 Sk do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. V tejto časti totiž odvolací súd návrhu navrhovateľky vyhovel. Navrhovateľka preto

v tejto časti nebola subjektívne oprávnená na podanie podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania. Z uvedeného je preto možné uzavrieť, že navrhovateľka nebola osobou, ktorej

práva a oprávnené záujmy boli poškodené alebo do práv a oprávnených záujmov ktorej bolo

rozhodnutím súdu v tejto časti zasiahnuté.

Dovolací súd poukazuje na to, že zákon v takomto prípade neumožňuje generálnemu

prokurátorovi podať mimoriadny opravný prostriedok. Takýto výklad ustanovenia § 243e

ods. 1 vychádza z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý

v náleze z 10. septembra 1996 č. okrem iného uviedol, že inému subjektu než

účastníkovi konania možno priznať oprávnenie na podanie mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) len v prípade, ak toto oprávnenie nejde nad rámec ústavne

garantovaných práv a slobôd účastníka občianskeho súdneho konania. V tomto smere

poukázal na to, že do účinkov právoplatnosti vymedzených možno

zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré sú

významnejšie, než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí. Podanie

dovolania generálnym prokurátorom preto podľa názoru ústavného súdu predpokladá tiež

precizovanie dôvodov na podanie dovolania v súlade s princípmi právneho štátu, najmä

právnej istoty, t.j. dovolanie má predpokladať nielen nezákonnosť rozhodnutia súdu, ale aj

potrebu chrániť záujem spoločnosti alebo práva právnických alebo fyzických osôb (čl. 149

), a túto ochranu by nebolo možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, keďže nejde o vec uvedenú v § 243e ods. 4

, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky v tejto časti

odmietol.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. septembra 2009

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková