Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., zastúpeného

advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie jeho

základných práv podľa , ) a Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. , Ex 422/96

z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2004 doručená sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36

písm. a) a (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. , Ex 422/96

z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý na základe poverenia okresného súdu

z 18. apríla 1997 vykonával exekúciu na návrh oprávneného R. S. K., spol. s r. o., R. S.

(ďalej len „oprávnený“), proti povinnému Ing. P. F., FILO FOOD, spol. s r. o., H.

o vymoženie 53 483 Sk s príslušenstvom.

Dňa 14. septembra 1998 zaslal súdny exekútor oprávnenému oznámenie o stave

exekučného konania sp. zn. EX 442/1996, v ktorom súdny exekútor oznámil, že povinný je

nemajetný. Dňa 15. decembra 1998 podal súdny exekútor návrh oprávneného na zastavenie

exekučného konania sp. zn. EX 442/1996 spolu s vyčíslením trov exekúcie.

Dňa 14. apríla 2004 okresný súd doručil súdnemu exekútorovi výzvu, v ktorej žiadal

súdneho exekútora o predloženie časovej špecifikácie jednotlivých úkonov exekučnej

činnosti. Dňa 26. apríla 2004 zaslal súdny exekútor okresnému súdu časovú špecifikáciu

trov exekučného konania. Dňa 30. júla 2004 okresný súd napadnutým uznesením exekúciu

zastavil a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie a proti výroku o náhrade

trov exekúcie nepripustil odvolanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2004.

Týmto uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa (nepripustením odvolania proti trovám exekúcie), ako aj základné

právo na odmenu za vykonanú prácu podľa ) v spojení s

(nepriznaním náhrady trov exekúcie).

Sťažovateľ poukazuje na to, že z ustanovení § 200 a § 203 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) a ani z ustanovení § 14 a § 15 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov (ďalej len „vyhláška“) „nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi

odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ ani „... oprávnenie

nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov...“ podľa § 22 vyhlášky.

V spojitosti s uvedeným sťažovateľ argumentuje tým, že v zmysle § 37 ods. 1

Exekučného poriadku ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania okrem

oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má

vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon

exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý

ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktoré sťažovateľ žiadnym

procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné

náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu – službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým

vynaložil vlastné prostriedky na zisťovanie majetkových pomerov povinného. Podľa

sťažovateľa niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal znášať trovy exekúcie

vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení,

keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej .

Povinnosť znášať vzniknuté trovy exekúcie by mal iba v prípade, ak by k zastaveniu

exekúcie došlo z dôvodov pochybenia exekútora, resp. v prípade, že súdny exekútor

vykonáva exekučné konanie v rozpore s , Exekučným poriadkom a ostatnými

právnymi predpismi. Podľa sťažovateľa a dikcie ustanovenia § 196 Exekučného poriadku

vyplýva zákonný a nespochybniteľný nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ktoré mu

patria vždy, pokiaľ sa súdny exekútor náhrady trov exekúcie výslovne nevzdá.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu

„... v časti výroku o trovách exekúcie č. k. zo dňa 30. 07. 2004, ktorým bolo

porušené sťažovateľovo základné ľudské právo garantované čl. 12 ods. 2., čl. 36 písm. a) a

...“ a vec vrátil na ďalšie konanie, prikázal

okresnému súdu konať vo veci a priznal mu právo na trovy exekúcie vo výške 3 067,70 Sk

na ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn. EX 442/1996.

Súčasne sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia pred

ústavným súdom vo výške 1 272 Sk.

II.

1. Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené,

že podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uznesením sp. zn. ,

Ex 422/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten, kto navrhol jej

vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. V poučení súd uviedol,

že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie (okrem výroku, ktorým bola oprávnenému

uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok).

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo podľa ,

pretože okresný súd nechránil a negarantoval toto základné právo sťažovateľa podľa

zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci

núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného prostriedku).

2. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať

len v súlade s a v spojení s , t. j. za splnenia

zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných

poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok [§ 254 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Výklad zákonného ustanovenia, ktoré vo svojej hypotéze upravuje predpoklady

na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd

uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil

opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku,

z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť

zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom

uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia

na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie

vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani

pri náležitej opatrnosti.

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku

okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom

texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.

Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy

opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia, a napokon aj to,

že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania

nevyhnutných trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah na voľnú úvahu a nie je

nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V tejto spojitosti nie je ústavne významná argumentácia sťažovateľa o povinnosti

znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov

podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to

plynie z kontextu odôvodnenia, by mohla mať význam len z hľadiska zavinenia

oprávneného na zastavení exekúcie v súvislosti s konkurzom v prípade, že bol vyhlásený

na majetok povinného.

3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným) súdom za predpokladov

upravených v a . Z toho vyplýva, že prístup k opravnému

súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky

upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade

vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie

odvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom

rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu

poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa

Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia .

Podľa proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku

nie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie

prípustné je. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť

riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti

takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa prvej vety proti rozhodnutiu vydanému v občianskom

súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie

za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Z toho vyplýva, že okresný súd

nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách exekúcie vyšším súdnym úradníkom,

pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku.

Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu aj základnému právu na súdnu

ochranu. Preto okresný súd zjavne nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu

(prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá

aj príkazu v .

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a)

, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu vzťahujú aj

na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom , ktoré už

preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd zjavne neporušil

základné právo na súdnu ochranu, potom sa nemohol dopustiť ani porušenia predmetných

článkov .

Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní ( ).

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch

uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005