Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 128 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (138)I. ÚS 48/05
PDF · 149.91 KB
No categories available
I. ÚS 48/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 48/05-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., zastúpeného
advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie jeho
základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 Er 633/1997, Ex 422/96
z 30. júla 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2004 doručená sťažnosť Mgr. Tomáša Boľoša, Exekútorský úrad B. B., (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36
písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 633/1997, Ex 422/96
z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie.
Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý na základe poverenia okresného súdu
z 18. apríla 1997 vykonával exekúciu na návrh oprávneného R. S. K., spol. s r. o., R. S.
(ďalej len „oprávnený“), proti povinnému Ing. P. F., FILO FOOD, spol. s r. o., H.
o vymoženie 53 483 Sk s príslušenstvom.
Dňa 14. septembra 1998 zaslal súdny exekútor oprávnenému oznámenie o stave
exekučného konania sp. zn. EX 442/1996, v ktorom súdny exekútor oznámil, že povinný je
nemajetný. Dňa 15. decembra 1998 podal súdny exekútor návrh oprávneného na zastavenie
exekučného konania sp. zn. EX 442/1996 spolu s vyčíslením trov exekúcie.
Dňa 14. apríla 2004 okresný súd doručil súdnemu exekútorovi výzvu, v ktorej žiadal
súdneho exekútora o predloženie časovej špecifikácie jednotlivých úkonov exekučnej
činnosti. Dňa 26. apríla 2004 zaslal súdny exekútor okresnému súdu časovú špecifikáciu
trov exekučného konania. Dňa 30. júla 2004 okresný súd napadnutým uznesením exekúciu
zastavil a zároveň sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie a proti výroku o náhrade
trov exekúcie nepripustil odvolanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2004.
Týmto uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (nepripustením odvolania proti trovám exekúcie), ako aj základné
právo na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy
(nepriznaním náhrady trov exekúcie).
Sťažovateľ poukazuje na to, že z ustanovení § 200 a § 203 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) a ani z ustanovení § 14 a § 15 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov (ďalej len „vyhláška“) „nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi
odmenu určenú podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ ani „... oprávnenie
nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov...“ podľa § 22 vyhlášky.
V spojitosti s uvedeným sťažovateľ argumentuje tým, že v zmysle § 37 ods. 1
Exekučného poriadku ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania okrem
oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196 citovaného zákona má
vždy nárok na náhradu trov, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času za výkon
exekučnej činnosti. Rozdiel podľa neho spočíva len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý
ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie, ktoré sťažovateľ žiadnym
procesným úkonom nezapríčinil, nemôže znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné
náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu – službu pre oprávneného) a v súvislosti s tým
vynaložil vlastné prostriedky na zisťovanie majetkových pomerov povinného. Podľa
sťažovateľa niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal znášať trovy exekúcie
vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení,
keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46 ods. 1 ústavy.
Povinnosť znášať vzniknuté trovy exekúcie by mal iba v prípade, ak by k zastaveniu
exekúcie došlo z dôvodov pochybenia exekútora, resp. v prípade, že súdny exekútor
vykonáva exekučné konanie v rozpore s ústavou, Exekučným poriadkom a ostatnými
právnymi predpismi. Podľa sťažovateľa a dikcie ustanovenia § 196 Exekučného poriadku
vyplýva zákonný a nespochybniteľný nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ktoré mu
patria vždy, pokiaľ sa súdny exekútor náhrady trov exekúcie výslovne nevzdá.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu
„... v časti výroku o trovách exekúcie č. k. 1 Er 633/97 zo dňa 30. 07. 2004, ktorým bolo
porušené sťažovateľovo základné ľudské právo garantované čl. 12 ods. 2., čl. 36 písm. a) a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ...“ a vec vrátil na ďalšie konanie, prikázal
okresnému súdu konať vo veci a priznal mu právo na trovy exekúcie vo výške 3 067,70 Sk
na ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn. EX 442/1996.
Súčasne sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia pred
ústavným súdom vo výške 1 272 Sk.
II.
1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené,
že podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uznesením sp. zn. 1 Er 633/1997,
Ex 422/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten, kto navrhol jej
vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. V poučení súd uviedol,
že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie (okrem výroku, ktorým bola oprávnenému
uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok).
Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
pretože okresný súd nechránil a negarantoval toto základné právo sťažovateľa podľa
zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci
núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného prostriedku).
2. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať
len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia
zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných
poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok [§ 254 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)].
Výklad zákonného ustanovenia, ktoré vo svojej hypotéze upravuje predpoklady
na vznik nároku na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.
Platí to aj pre priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku.
Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Okresný súd
uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal a voči rozhodnutiu nepripustil
opravný prostriedok. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku,
z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť
zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom
uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia
na zastavení exekúcie. Okresný súd ako exekučný súd vylúčil akékoľvek zavinenie
vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol predvídať nemajetnosť povinného ani
pri náležitej opatrnosti.
Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku
okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom
texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať.
Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy
opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia, a napokon aj to,
že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania
nevyhnutných trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah na voľnú úvahu a nie je
nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
V tejto spojitosti nie je ústavne významná argumentácia sťažovateľa o povinnosti
znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pretože okresný súd nepriznal náhradu trov
podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a zmienka o nemajetnosti povinného, ako to
plynie z kontextu odôvodnenia, by mohla mať význam len z hľadiska zavinenia
oprávneného na zastavení exekúcie v súvislosti s konkurzom v prípade, že bol vyhlásený
na majetok povinného.
3. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným) súdom za predpokladov
upravených v čl. 46 ods. 4 a čl. 56 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému
súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky
upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade
vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie
odvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom
rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu
poskytovanú riadnym opravným súdom.
Podľa § 254 ods. 1 OSP na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa
Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 202 ods. 2 OSP proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku
nie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie
prípustné je. V ustanovení § 203 ods. 1 Exekučného poriadku nie je upravená prípustnosť
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie. Preto proti
takému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Podľa § 374 ods. 3 prvej vety OSP proti rozhodnutiu vydanému v občianskom
súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie
za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Z toho vyplýva, že okresný súd
nemohol, hoci bol obsadený pri rozhodovaní o trovách exekúcie vyšším súdnym úradníkom,
pripustiť odvolanie, pretože to nepripúšťa ani citované ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku.
Poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu aj základnému právu na súdnu
ochranu. Preto okresný súd zjavne nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu
(prístup k riadnemu opravnému konaniu). Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá
aj príkazu v čl. 2 ods. 2 ústavy.
4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a)
ústavy, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu sa v celom rozsahu vzťahujú aj
na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy, ktoré už
preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž okresný súd zjavne neporušil
základné právo na súdnu ochranu, potom sa nemohol dopustiť ani porušenia predmetných
článkov ústavy.
Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch
uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2005