Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoR-1-2024.pdf
PDF · 95.78 KB
Case nature
Subarea
24CoR/1/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUD. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: H. T., nar. XX.X.XXXX, bytom F. Č.. XXX, zast.: Steiner & Associates, s.r.o., so sídlom Plávková 2, Košice, IČO: 36 864 081, proti žalovanému: M.B.A. Financie s.r.o., so sídlom Gusevova 1415/6, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 754 404, zast. M.B.A. LEGAL, advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Opletalova 57, Praha, Česká republika, IČO: 043 29 724, konajúca v Slovenskej republike prostredníctvom organizačnej zložky M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. mája 2022 č.k. 29Cr 21/2019-93, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie vo veci samej podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na základe späťvzatia žaloby žalobcom v celom rozsahu z dôvodu, že exekučný súd v Banskej Bystrici vydal rozhodnutie pod sp.zn. 45Ek 1641/2019 zo dňa 2.10.2020, ktorým zastavil exekúciu vedenú na podklade rozhodcovského rozsudku sp.zn. 1575OB 060819 zo dňa 19.8.2019 vydaného Všeobecným Rozhodcovský súdom SR a v odôvodnení uviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt.
2. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP s odôvodnením, že skúmal procesnú zodpovednosť za zastavenie konania na oboch procesných stranách a keďže konanie bolo zastavené bez vecného vyriešenia veci z dôvodov na strane žalobcu, ktorý sa rozhodol v konaní nepokračovať, čím zavinil zastavenie konania, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
3. Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal uznesenie súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zmeniť a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať. Dôvodil tým, že koncom novembra 2019 sa dozvedel, že je voči nemu vedené exekučné konanie jednak zablokovaním jeho účtov, ako aj doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Týmto momentom žalobca prvýkrát nadobudol vedomosť o tom, že bolo proti nemu vedené rozhodcovské konanie zo strany žalovaného a že bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Celé rozhodcovské konanie bolo vedené bez toho, aby bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Žaloba, ani rozhodcovský rozsudok, či iné podania z rozhodcovského súdu neboli žalovanému nikdy doručené a žalobca ich doručovanie preukazoval len fikciou doručenia. Proti nemu teda prebehlo rozhodcovské konanie bez toho, aby o konaní vedel a bez dohody o založení právomoci rozhodcovského súdu. Za tejto situácie, kedy mal zablokovaný účet a bol ohrozený jeho každodenný život na základe exekučného titulu vydaného orgánom bez právomoci na
jeho vydanie, bolo jeho prioritou domôcť sa ochrany svojich ohrozených práv a záujmov pred exekučným konaním vedeným na základe takéhoto (vadného) exekučného titulu. Na základe uvedeného podal na príslušný exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie vedenej na podklade daného exekučného titulu (rozhodcovského titulu) a zároveň podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorou sa domáhal okrem iného aj odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku až do rozhodnutia vo veci samej podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že predmetná žaloba stratila svoje opodstatnenie, nakoľko na základe daného rozhodcovského rozsudku nie je možné voči nemu viesť exekúciu, a teda domáhanie sa zrušenia rozhodcovského rozsudku predstavuje vynaloženie zbytočných ďalších nákladov na trovy právneho zastúpenia. Preto sa rozhodol vziať žalobu späť, pričom v späťvzatí žaloby požadoval, aby prvoinštančný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že túto žiadnej sporovej strane neprizná v zmysle ust. § 257 CSP, a to najmä vo vzťahu k charakteru súdneho sporu a spôsobu konania žalovaného, ktorý namiesto domáhania sa svojho nároku na príslušnom súde, uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde bez jeho existujúcej právomoci. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie porušenie jeho práva na spravodlivý proces najmä tým, že prvoinštančný súd v napádanom uznesení úplne opomenul posúdiť jeho žiadosť o nepriznanie nároku na náhradu trov konania podľa § 257 CSP a tento sa obmedzil len na konštatovanie, že žalobca vzal žalobu späť z dôvodov na jeho strane a tak zavinil zastavenie konania a spôsobil trovy žalovanému. Uviedol, že rešpektuje skutočnosť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky tvrdenia žalobcu, avšak v jeho podaní označenom ako „Vyjadrenie žalobcu na základe výzvy súdu, Späťvzatie žaloby v celom rozsahu“ v podstate jedinú skutočnosť, ktorú požadoval zo strany súdu prvej inštancie preskúmať, bola existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, čo prvoinštančný súd úplne opomenul a k tejto jeho žiadosti sa vôbec nevyjadril. Preto jeho rozhodnutie považoval za arbitrárne a bez odôvodnenia podstatnej skutočnosti, čím mal za porušené v značnej miere jeho právo na spravodlivý proces. Mal tiež za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na rozhodnutie o trovách konania aplikoval nesprávnu právnu normu - ust. § 256 ods. 1 CSP, namiesto správnej právnej normy, a to ust. § 257 CSP. Bol toho názoru, že z okolností prejednávaného prípadu veľmi jasne vyplýva, že je to práve žalovaný, ktorý zapríčinil tento súdny spor, a to svojim konaním, ktorým sa snažil obísť uplatnenie svojho práva na súde uplatnením práva na rozhodcovskom súde bez dojednanej právomoci rozhodcovského súdu. Toto nečestné konanie žalovaného mu spôsobilo zablokovanie finančných prostriedkov na účte a následne vynaloženie nákladov na ochranu jeho práv prostredníctvom svojho právneho zástupcu tak pred exekučným súdom, ako aj pred súdom prvej inštancie, s cieľom zrušenia exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a zastavenia vedenej exekúcie. Konštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe je jeden z dôvodov osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania okolnosť, ktorá viedla stranu k uplatneniu jej práva na súde poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2MCdo 17/2009, v zmysle ktorého „pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 150 OSP (teraz § 257 CSP) nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť“. V súlade s týmto mal žalobca za to, že súd prvej inštancie neaplikoval správnu právnu normu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nakoľko v tejto veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a je potrebné postupovať v zmysle ust. § 257 CSP a trovy konania stranám nepriznať.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvej inštancie navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal uznesenie súd prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
6. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP).
7. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
8. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP).
9. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca musel vziať žalobu späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napr. v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca vzal žalobu späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie sa žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.
10. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vnikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní zastavenie konania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. uznesenie NS SR sp. zn.7MCdo 4/2010 zo 14.9.2011). Zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).
11. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1, resp. § 256 ods. 1 CSP, ak má preukázané dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z
pravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku nesie jedna zo strán sporu. Uplatnenie tejto výnimky je možné len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej nespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie náhrady trov treba prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Súd pritom prihliada nielen na pomery strany, ktorá sa dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov dotknutá. Moderačné právo ohľadom náhrady trov je možné využiť aj vo vzťahu k odchýlke od zásady zodpovednosti strany za výsledok konania vyjadrenej v ust. § 255 CSP aj vo vzťahu k výnimke zo zásady zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania vyjadrenej v ust.§ 256 CSP.
12. V dôvodovej správe k ust. § 257 CSP je uvedené, že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pokiaľ ide o § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
13. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale aj žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha plnenia na žalovanom a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol a nemožno neprihliadať ani na vyjadrenie žalovaného a doložené dôkazy. Riešenie náhrady trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP znamená judikatúrny prístup k jej riešeniu, ktorý by súdy mali vždy zohľadniť. Podanie žaloby totiž nie vždy sleduje iba uspokojenie subjektívneho práva žalobcu, preto princíp procesného výsledku nemožno chápať iba formálne. Aj vtedy, keď súd uvažuje o použití ust. § 257 CSP, je jeho prvoradou povinnosťou ustáliť si otázku procesného úspechu sporových strán, resp. otázku ich procesného zavinenia ohľadom zastavenia konania. V opačnom prípade by nemohol spoľahlivo posúdiť splnenie účelu využitia moderačného práva spočívajúceho v odstránení neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorej by mala byť uložená povinnosť k náhrade trov. Aj pri rozhodovaní o trovách konania musí teda súd prihliadať na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na určenie povinnosti a práv účastníkov. Súčasťou práva na spravodlivý proces je preto i v tejto časti konania povinnosť súdu vytvoriť priestor na to, aby účastníci konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o trovách konania a s ktorými sa súd musí riadne vyrovnať. Splniť túto povinnosť je potrebné najmä v prípade, keď súd zvažuje uplatnenie svojho moderačného práva podľa ustanovenia § 257 CSP, ktoré mu dáva možnosť, aby výnimočne, za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených celkom
alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).
14. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
15. Čo sa týka výnimky z ust. § 256 CSP, túto navrhol žalobca vo svojom podaní, ktorým vzal žalobu späť a žiadal stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať s poukazom na ust. § 257 CSP vzhľadom na charakter konania žalovaného, ktorý namiesto riadneho uplatnenia nároku v súdnom konaní si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy, na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského súdu, o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku sa preto dozvedel až výkonom exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i v tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde. Žalobca tak v tomto späťvzatí žaloby ešte pred vydaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie žiadal nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, pričom súd prvej inštancie sa s týmto vôbec nezaoberal pri svojom rozhodovaní o trovách konania a nevysporiadal sa tak so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre priznanie nároku na náhradu trov konania z hľadiska procesného zavinenia, ani s prípadným použitím výnimky podľa § 257 CSP navrhovanou žalobcom.
16. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 396 ods. 1 CSP), v ktorom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu a pri opätovnom rozhodnutí o trovách konania sa vysporiadať so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre nárok na náhradu trov konania v intenciách vyššie uvedeného a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.