Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 825 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (871)0b3/365221.e14de0.pdf
PDF · 144.47 KB
No categories available
5Cdo/67/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 67/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa T. H., bývajúceho
v X.D., zastúpeného JUDr. P. M., advokátom v D., proti odporcovi Ing. R. N., bývajúcemu
v Ţ., zastúpenému JUDr. J. G., advokátom v M., o vrátenie daru, vedenej na Okresnom súde
Dolný Kubín pod sp. zn. 8 C 117/2000, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 27. októbra 2009, sp. zn. 5 Co 220/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
z 27. októbra 2009, sp. zn. 5 Co 220/2008 vo výrokoch o trovách konania z r u š u j e a vec
mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 19. októbra 2004, č.k. 8 C 117/2000-183
návrh na vrátenie daru zamietol. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania
8 203 Sk na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. J. G. a na účet súdu trovy štátu vo výške
1 184 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, ţe darovacou zmluvou z 31. augusta 2005, ku ktorej bol vklad povolený pod
č. V.V. s účinkami od X., navrhovateľ ako darca daroval odporcovi a Š. S., kaţdému z nich zo
svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X., kat. územia
P. ako parc. č. X. T. vo výmere X.X. m² a parc. č. X. vodné plochy vo výmere X. m²,
zapísaných na navrhovateľa pod B. v X.-ici z celku po X. z celku (X.-ici z tohto podielu).
Konštatoval, ţe k zhoršeniu vzťahov medzi účastníkmi konania preukázateľne došlo
najneskôr začiatkom roku 1998 a spočiatku súviseli s ekonomickými problémami druţstva P.,
podnikajúceho okrem iných aj na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy
a ktorého členmi boli účastníci. K ich zhoršeniu prispeli aj trestné činy, ktorých sa H.
dopustili 26. marca 1998 voči poškodenej S., keď navyše brat navrhovateľa bol odsúdený za
trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, spáchaný práve vyhráţkami
voči odporcovi skutkom zo 14. mája 1999. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to,
ţe zo strany odporcu voči navrhovateľovi nebolo preukázané akékoľvek hrubé porušenie
dobrých mravom, nieto ešte také kvalifikované porušenie vzhľadom na intenzitu, aké
predpokladá ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka. Z konaní odporcu, ktoré navrhovateľ
označil za hrubé porušenie dobrých mravov odporcom, súd prvého stupňa za nemorálne
povaţoval iba to, ţe tento ţiadal od svedka P., aby mu išiel svedčiť, ţe navrhovateľ rozkráda
ryby, za situácie, keď vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by sa navrhovateľ mal
takéhoto konania dopustiť. Preto dospel k záveru, ţe toto konanie samo osebe ani v spojení
s prípadnými tvrdeniami odporcu iným bliţšie neznámym osobám, ţe navrhovateľ nemal byť
vlastníkom rôznych vecí a pozemkov na F., navyše posudzované v kontexte s konaním
navrhovateľa a jeho blízkych príbuzných proti odporcovi, resp. jeho blízkej priateľke,
vykazujúcich podstatne vyšší stupeň spoločensky neţiaduceho konania (výslovne protiprávne
konanie charakteru trestných činov), keď nepochybne tu bolo vzájomné osočovanie sa zo
zavinenia problémov druţstva P., nenapĺňa v danej veci pojem hrubého porušenia dobrých
mravov a podľa názoru súdu mohlo ísť iba o menej významné porušenie. Preto návrh ako
nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 6. septembra 2005
sp. zn. 5 Co 33/2005 (v poradí prvým) zmenil rozsudok okresného súdu a určil, ţe odporca je
povinný vydať navrhovateľovi X.-inu z nehnuteľností v kat. území P., zapísané na LV
č. X. pod X. parc. č. X. – T. vo výmere X. m² a parc. č. X. – vodné plochy
vo výmere X.X. m², pod X. na meno odporcu. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
trovy prvostupňového konania vo výške 7 912 Sk a trovy odvolacieho konania vo výške
7 110,60 Sk do troch dní na účet advokáta JUDr. P. M.. V odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, ţe v preskúmavanej veci bola splnená dôkazná povinnosť (§ 120 ods. 1 O.s.p), a
preto dôkazy vykonané súdom prvého stupňa nebolo potrebné doplňovať alebo opakovať.
Nesprávny postup prvostupňového súdu spočíval v nesprávnom hodnotení dôkazov (§ 132
O.s.p.) a tomu zodpovedajúcom nesprávnom právnom posúdení. Odvolací súd zaujal
diametrálne odlišný právny názor v posúdení charakteru porušenia dobrých mravov, keď
porušenie dobrých mravov odporcu voči navrhovateľovi povaţoval za hrubé porušenie
dobrých mravov takej intenzity, ktoré odôvodňovalo podať návrh na súd o vrátenie daru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporcu rozsudkom
z 31. januára 2007 sp. zn. 1 Cdo 202/2006 (v poradí prvým) rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd
prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo
doplnenie). V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe ak sa odvolací súd chcel
odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním
vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom
rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov
v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup povaţoval za súladný so zásadou priamosti a ústnosti
občianskoprávneho konania.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 25. októbra 2007 sp. zn. 5 Co 47/2007 (v poradí
druhým) po zopakovaní dokazovania zmenil rozsudok okresného súdu a určil, ţe odporca je
povinný vydať navrhovateľovi X.-inu z nehnuteľností v kat. území P., zapísané na LV č. X.
ako parc. č. CKN X. - vodné plochy vo výmere X. m² a parc. č. CKN X. - vodné plochy vo
výmere X. m², v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi trovy prvostupňového konania, odvolacieho a dovolacieho konania v sume
67 212,70 Sk do troch dní na účet advokáta JUDr. P. M.. V odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, ţe darovacou zmluvou z 31. augusta 1995, ktorej vklad bol povolený pod č. V.
s účinkami od X., navrhovateľ ako darca daroval odporcovi a Š. S. kaţdému z nich zo
svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. X. kat. územie P.
ako parcela č. X. - trvalý trávnatý porast vo výmere X. m² a parcela č. X. - „vodné plochy“ vo
výmere X. m² zapísaných na navrhovateľa pod X.. v polovici, po X.-ine z celku. Tento dar
navrhovateľ poskytol odporcovi z dôvodu, ţe navrhovateľ podnikal v chove rýb a
odporca mal v tejto oblasti odborné znalosti. Na rozdiel
od prvostupňového súdu odvolací súd po vyhodnotení dokazovania v súlade
s ustanovením § 132 O.s.p. povaţoval nabádanie M. P. odporcom, aby išiel svedčiť, ţe
navrhovateľ sa mal dopúšťať krádeţe rýb, za skutok takej intenzity, ktorý napĺňa ustanovenie
§ 630 Občianskeho zákonníka. To, ţe by sa mal navrhovateľ dopúšťať krádeţe rýb, sa ničím
nepreukázalo. Aj ďalšie konanie odporcu, ktoré mal odvolací súd preukázané z pripojeného
spisového materiálu č. O., ktorým síce bolo trestné stíhanie pre trestný čin krádeţe voči
obvinenému odporcovi zastavené, no bolo to len z dôvodu, ţe výška spôsobenej škody, ktorá
mala vzniknúť navrhovateľovi, nenaplnila skutkovú podstatu trestného činu, povaţoval
odvolací súd za hrubé porušenie dobrých mravov. Navyše, keď konania, ktorých sa dopustil
odporca, by bolo moţné kvalifikovať ako priestupok, ale vzhľadom na dobu od spáchania
skutku, tento uţ nebolo moţné postúpiť v zmysle § 171 ods. l Trestného poriadku na
prejednanie príslušným orgánom, preto orgán činný v trestnom konaní odkázal navrhovateľa
ako poškodeného s právom na náhradu škody na občiansko-právne konanie. Z uvedených
dôvodov aj toto konanie odporcu posúdil odvolací súd ako hrubé porušenie dobrých mravov
voči darcovi, skutkovo naplňujúce ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka. Preto podľa
§ 220 ods. l O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie odporcu rozsudkom z 30. júna 2008
sp. zn. 5 Cdo 72/2008 (v poradí druhým) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie Uviedol, ţe pokiaľ odvolací súd hodnotil v odôvodnení svojho písomného
vyhotovenia rozhodnutia výpovede „svedkov“, ktorých však sám ako svedkov nevypočul
a rozhodnutie súdu prvého stupňa aj na základe týchto dôkazov zmenil a návrhu vyhovel,
zaťaţil konanie tzv. inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. K námietke
dovolateľa, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) uviedol, ţe napadnutý rozsudok nebolo moţné
v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov,
lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom
na spomenutú tzv. inú vadu konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad. Napriek tejto
skutočnosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe podľa ustanovenia § 630 Občianskeho
zákonníka darca sa môţe domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, ţe tým hrubo porušuje dobré mravy. Vyslovil záver, ţe pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného moţno povaţovať za hrubé
porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, ţe treba
brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Uviedol, ţe pri
posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce
značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou
a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí
prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Vyslovil, ţe
odvolací súd v zmysle týchto zásad vec neposudzoval, keď bral do úvahy len výroky odporcu
bez toho, aby prihliadol na správanie sa navrhovateľa voči nemu. Povaţoval nabádanie M. P.
odporcom, aby išiel svedčiť, ţe navrhovateľ sa mal dopúšťať krádeţe rýb,
za skutok takej intenzity, ktorý napĺňa ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka bez toho, aby
v zmysle uvedených zásad vyhodnotil stupeň intenzity takéhoto správania sa odporcu
v nadväznosti na okolnosti daného prípadu. V odôvodnení svojho rozhodnutia ani bliţšie
neodôvodnil, prečo povaţoval takéto správanie sa odporcu za hrubé porušenie dobrých
mravov. V tejto súvislosti ďalej uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorý takéto konanie povaţoval len za najviac nemorálne, vo väčšej miere zodpovedá
uvedených zásadám hodnotenia splnenia zákonných podmienok na vrátenie daru v zmysle
ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Aj ďalšie konanie odporcu, ktoré mal odvolací súd
preukázané z pripojeného spisového materiálu č. O., ktorým bolo trestné stíhanie pre trestný
čin krádeţe voči obvinenému odporcovi zastavené, nie je moţné bez ďalšieho povaţovať za
hrubé porušenie dobrých mravov. Poukázal na skutočnosť, ţe samotné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu je v tejto časti z dôvodu nedostatku odôvodnenia
nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal aj na to, ţe otázka, či boli
chovaním obdarovaného hrubo porušené dobré mravy, je predovšetkým otázkou skutkovou.
Pre správne zodpovedanie predmetnej otázky je preto nevyhnuté, aby v kaţdom jednotlivom
prípade bolo hrubé chovanie obdarovaného nielen darcom tvrdené, ale tieţ preukázané.
Takéto preukázanie skutku nevyplýva z rozhodnutia policajného orgánu (spisového materiálu
č. O.), ktorým bolo trestné stíhanie pre trestný čin krádeţe, ktorého sa mal dopustiť obvinený
odporca, zastavené.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. októbra 2009 sp. zn. 5 Co 220/2008 (v poradí
tretím) rozsudok súd prvého stupňa z 19. októbra 2004 č.k. 8 C 117/2000-183 v časti výroku
vo veci samej, v ktorej súd ţalobný návrh zamietol, potvrdil; v časti o náhrade trov
prvostupňového konania zmenil tak, ţe odporcovi náhradu trov prvostupňového konania
nepriznal. Zároveň nepriznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, vrátane
dovolacieho konania. Vychádzajúc z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219 O.s.p.,
keďţe súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, ktorý je
v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu. Konštatoval, ţe v konaní nebolo preukázané,
ţe by sa odporca ako obdarovaný voči navrhovateľovi ako darcovi dopustil tak závaţného
a hrubého porušenia dobrých mravov, aby bolo moţné úspešné uplatnenie práva darcu podľa
ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. S odvolaním sa na názor dovolacieho súdu o tom,
ţe dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, nie sú zákonom definované, a preto posúdenie
konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vţdy od prípadu k prípadu sudcovi a vzhľadom
na okolnosti prípadu, ţe predsa len došlo zo strany obdarovaného voči darcovi k určitému
porušeniu dobrých mravov a to správaním sa, na ktoré odvolací súd uţ predtým poukázal,
rozhodol aj o trovách konania. Dospel k záveru, ţe z dôvodov hodných osobitného zreteľa
a vzhľadom aj k tomu, ţe otázka intenzity a závaţnosti porušenia dobrých mravov bola
na úvahe súdu, nepriznal podľa ustanovenia § 150 O.s.p. odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania a v tejto časti rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil
a na základe toho istého právneho názoru nepriznal odporcovi ani náhradu trov odvolacieho
konania vrátane trov dovolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku vo výroku o trovách konania podal dovolanie odporca, ktorý ho
navrhol zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. Dovolanie
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom spočívalo
podľa názoru dovolateľa v tom, ţe odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p.
Uviedol, ţe pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd inak právne posúdil vec ako súd
prvého stupňa, ktorý rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal dovolateľovi
ako úspešnému účastníkovi uplatnené trovy konania. Odvolací súd o trovách konania rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 150 O.s.p a náhradu trov konania mu nepriznal. Tým, ţe
odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nevyzval účastníkov, aby sa k moţnému
pouţitiu tohto zákonného ustanovenia vyjadrili, porušil zákon a odňal mu moţnosť konať pred
súdom.
Navrhovateľ navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, ţe ohľadom trov
konania dovolanie nie je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolaním je napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré rozhodnutie má charakter uznesenia.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.).
Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom
opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,
ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie je rozhodnutím súdu o náhrade trov konania (§ 239
ods. 3 O.s.p.), a preto procesnú prípustnosť tohto dovolania nemoţno vyvodiť z § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ak je konanie
postihnuté procesnou vadou takejto povahy, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe nedošlo
k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktoré porušenie dovolateľ povaţoval za vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho
súdu), ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia
vyjadrili.
Dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov k ustanoveniu § 213 ods. 2 O.s.p. uvádza, ţe navrhovaným ustanovením
sa má v praxi zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí. Bliţšie zároveň odkazuje
na výklad ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého, počas konania môţe súd
účastníkov uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí
právne posúdenie veci.
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.
Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému prechádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy.
Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu
konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym
posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený
predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, ţe inštitút tzv. predbeţného
právneho posúdenia veci sa uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o samotnom
ţalobnom návrhu, nie o návrhu o trovách konania. Je tomu tak z dôvodu, ţe rozhodnutie
vo veci samej je výsledkom dokazovania a jeho hodnotenia súdom a rozhodovanie o trovách
konania je ovládané zásadami, a to zásadou úspechu vo veci (§ 142, § 143, § 145 a § 146
ods. 2, § 148 a § 150 O.s.p.) a zásadou zodpovednosti za zavinenie alebo náhodou (§ 147
O.s.p). Výnimku z týchto dvoch zásad predstavuje ustanovenie § 150 O.s.p.
Z uvedeného vyplýva, ţe námietka dovolateľa o výskyte vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. nie je dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky však napriek tomu dospel
k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti je potrebné zrušiť.
Z ustanovenia § 150 O.s.p. vyplýva, ţe ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Výnimočnosť
pouţitia tohto ustanovenia, ako aj to, v čom súd videl, ţe išlo o prípad hodný osobitného
zreteľa, musí súd náleţite odôvodniť.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dôjde k záveru, ţe sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Výnimočnosť môţe spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tieţ na okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným
z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je moţné povaţovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú moţnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nie je moţné vykladať tak, ţe je naň moţné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania o vrátenie
daru) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci.
Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môţe tak
urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu
umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha
súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí
vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania
o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vţdy musí ísť
o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom
rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania
a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je
nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného
účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tieţ okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.
Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd takto právne vec neposúdil a z hľadiska aplikácie
ustanovenia § 150 O.s.p. ani neodôvodnil s poukazom na celý komplex okolností
relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného
ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr
poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou
veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Odvolací súd výnimočnosť prípadu
z hľadiska aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. vzhliadal len v okolnostiach danej veci, ktoré
ustálil v predmete konania (konanie o vrátenie daru). Jeho záver o dôvodnosti pouţitia
ustanovenia § 150 O.s.p. vzhľadom na predmet konania, ako uţ bolo ozrejmené vyššie, nie je
vecne správny. Bliţšie sa nezaoberal ani okolnosťami, významnými z hľadiska rozhodovania
podľa § 150 O.s.p., ktorými sú najmä osobné, majetkové sociálne pomery účastníkov konania.
Tieto okolnosti neboli zo strany odvolacieho súdu vôbec odôvodnené, teda nebolo
konkretizované, v čom ide o výnimočný prípad a aké boli dané dôvody hodné osobitného
zreteľa z hľadiska § 150 O.s.p.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma
účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom. Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť
podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie rozhodnutia vydaného v konaní ňom
postihnutom. Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nespočíva
v skutočnosti, ako tvrdí dovolateľ, a to ţe odvolací súd mu neumoţnil vyjadriť sa k moţnému
inému pouţitiu ustanovenia v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p, ale v nedostatku
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania.
Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej
dovolaním zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská