Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 64/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 16. septembra 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2009

(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“), ako aj jeho uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania v spore

s ôsmimi účastníkmi na strane žalobcov, ktorí sa domáhali určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam s prísl. Predmetné konanie bolo vedené Okresným súdom Prešov (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorý rozsudkom zo 16. júna 2005 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005“) okrem iného určil, že žalobcovia v 1. až

8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi „parcely KN č. 1133/32 – zastavaná plocha...

vedenej na LV č. 1924, ..., vytvorenej z parcely KN č. 1133/4 v zmysle geometrického plánu

Ing. J. B.“.

Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie,

v ktorom navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, alternatívne rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto:

„Pripúšťa zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 1. 6. 2009 tak, že

určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý po 1/8-ne parc.

2 2

1286/5 o výmere 7752 ma parc. 1284/2 vo výmere 760 m..., vzniknutých z parciel evid.

na LV č. 1924 uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009.

Nepripúšťa zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 1. 6. 2009

2

vo vzťahu k parc. 1285 vo výmere 2645 m... odčlenenej z parciel LV 1924 uvedenej v znal.

posudku č. 8/2009.

Mení rozsudok a určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi

2

každý v podiele 1/8-ine parc. KN 1284/2 – zast. plocha vo výmere 760 ma parcely KN

2

1286/5 – zast. plocha vo výmere 7752 m..., vzniknutých z parciel KN 1284 a KN 1286,

zapísaných na LV č. 1924..., uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009 znalca Ing. J. B.

z 27. 4. 2009.

Žalobcom v 1. – 8. rade sa priznáva náhrada trov konania vo výške každému

po 3 706,57 eur a žalovaná je povinná ju zaplatiť JUDr. V. B., advokátovi, do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaná je povinná nahradiť štátu trovy konania vo výške 280,46 eur na účet OS

Prešov a trovy konania štátu vo výške 536,64 eur na účet KS Prešov, to všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.“

Krajský súd zároveň uznesením zo 16. septembra 2009 priznal súdnemu znalcovi

Ing. J. B. za podaný znalecký posudok odmenu v sume 536,64 € a „upravil učtáreň KS

Prešov“, aby uvedenú sumu po právoplatnosti tohto uznesenia vyplatila znalcovi

„zo štátnych prostriedkov“. Ako vyplýva z výroku namietaného rozsudku krajského súdu,

tento zaviazal sťažovateľku nahradiť trovy konania štátu v priznanej sume 536,64 €

(odmena za znalecký posudok) na účet krajského súdu.

Zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu, ako aj namietaným

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv, podala sťažovateľka

ústavnému súdu sťažnosť podľa , ktorou sa domáha vydania tohto

nálezu:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: zo dňa 16. 09. 2009

boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v ,

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: zo dňa 16. 09. 2009

boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: zo dňa 16. 09. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: zo dňa 16. 09. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-

EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Sťažovateľka podrobne opisuje skutkové okolnosti daného prípadu a odôvodňuje,

prečo považuje namietaný rozsudok krajského súdu za arbitrárny a na základe čoho dospela

k záveru o porušení svojich označených práv odvolávajúc sa pritom aj na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Najvyššieho súdu Českej

republiky, ako aj ústavného súdu.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

sťažovateľka podala v predmetnej veci dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu predložené

28. decembra 2009 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku

krajského súdu vyúsťujúce do záveru o nerešpektovaní jej základného práva na súdnu

ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ako aj práva vlastniť majetok,

v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným

súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozsudku

krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v spojitosti

s prípustnosťou dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu pri dôslednom

rešpektovaní „zásady diformity“ (t. j. rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa) bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu prípustné podľa (ďalej

aj „OSP“), pretože rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (sťažnosťou dotknuté) boli

„vecne“ rozdielne.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

ústavnému súdu podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sa

v okolnostiach daného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už ústavný súd

judikoval (napr. m. m. , , , ), že lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike

a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky;

zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Ústavný súd napokon poukazuje aj na to, že akceptovaním námietky sťažovateľky

by vznikol ústavne neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva

orgány súdneho typu (). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju odmietol ako

neprípustnú podľa v spojení s .

Sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti,

ktorým je ústavný súd podľa viazaný, okrem iného

žiadala, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, a to „rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa

16. 09. 2009“. Uvedené odôvodnila stručne: „Predmetné konanie bolo pred súdmi vedené

od roku 1998 do 2009, odvolacie konanie bolo vedené po podaní odvolania od septembra

2005. Rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený v septembri 2009.“

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu

právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy,

ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať

(m. m. , , , ), t. j. vtedy, ak mu bola

sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty

sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci sťažovateľov právoplatne nerozhodol.

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené

po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného

orgánu verejnej moci, odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Tento právny názor

ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri

napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť

č. 16970/05).

Namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. novembra 2009.

Sťažnosť sťažovateľky bolo odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2009.

Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa odmietnutá podľa zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka navyše namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 označeným rozsudkom krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu

k porušeniu označeného práva by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej

činnosti všeobecného súdu, avšak iba samotným rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2009 toto právo sťažovateľky porušené byť nemohlo

(obdobne , ).

Sťažnosť ďalej smeruje aj voči uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2009, ktorým bola priznaná odmena znalcovi za znalecký posudok

č. 8/2009 v sume 536,64 €. Výhrady sťažovateľky spočívajú v tom, že jej krajský súd

„neumožnil podať opravný prostriedok a teda porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho

konania“, čím jej podľa jej tvrdenia bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky na ochranu majetku

podľa a na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s napádaným

uznesením krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol namietaný postup krajského

súdu protiprávny, a týmto postupom by bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred

súdom, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa

citovaného (m. m. , ).

Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s rozhodovaním o znalcovskom výslovne

namieta, že jej bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo je

v danom prípade dovolací dôvod proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f)

. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka, pokiaľ ide o namietané uznesenie,

nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej poskytuje na ochranu

jej základných práv.

Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 16. septembra 2009 disponovala dostupným a účinným prostriedkom

nápravy v záujme účinnej ochrany jej základných práv priamo v konaní pred všeobecnými

súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti .

Vychádzajúc z uvedeného a zo zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel

k záveru, že v predmetnej veci sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia

krajského súdu o znalcovskom nie je daná jeho právomoc ( v spojení

s ), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie

o ďalších nárokoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010