Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 200 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (205)IV. ÚS 64/2010
PDF · 235.49 KB
No categories available
IV. ÚS 64/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1 Co/362/2005 zo 16. septembra 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn.
1 Co/362/05 zo 16. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/362/2005 zo 16. septembra 2009
(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 1 Co/362/05
zo 16. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania v spore
s ôsmimi účastníkmi na strane žalobcov, ktorí sa domáhali určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam s prísl. Predmetné konanie bolo vedené Okresným súdom Prešov (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 78/98, ktorý rozsudkom zo 16. júna 2005 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005“) okrem iného určil, že žalobcovia v 1. až
8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi „parcely KN č. 1133/32 – zastavaná plocha...
vedenej na LV č. 1924, ..., vytvorenej z parcely KN č. 1133/4 v zmysle geometrického plánu
Ing. J. B.“.
Sťažovateľka podala proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie,
v ktorom navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, alternatívne rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania.
Krajský súd ako súd odvolací namietaným rozsudkom rozhodol takto:
„Pripúšťa zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 1. 6. 2009 tak, že
určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý po 1/8-ne parc.
2 2
1286/5 o výmere 7752 ma parc. 1284/2 vo výmere 760 m..., vzniknutých z parciel evid.
na LV č. 1924 uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009.
Nepripúšťa zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov zo dňa 1. 6. 2009
2
vo vzťahu k parc. 1285 vo výmere 2645 m... odčlenenej z parciel LV 1924 uvedenej v znal.
posudku č. 8/2009.
Mení rozsudok a určuje, že žalobcovia v 1. – 8. rade sú podielovými spoluvlastníkmi
2
každý v podiele 1/8-ine parc. KN 1284/2 – zast. plocha vo výmere 760 ma parcely KN
2
1286/5 – zast. plocha vo výmere 7752 m..., vzniknutých z parciel KN 1284 a KN 1286,
zapísaných na LV č. 1924..., uvedených v znaleckom posudku č. 8/2009 znalca Ing. J. B.
z 27. 4. 2009.
Žalobcom v 1. – 8. rade sa priznáva náhrada trov konania vo výške každému
po 3 706,57 eur a žalovaná je povinná ju zaplatiť JUDr. V. B., advokátovi, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaná je povinná nahradiť štátu trovy konania vo výške 280,46 eur na účet OS
Prešov a trovy konania štátu vo výške 536,64 eur na účet KS Prešov, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.“
Krajský súd zároveň uznesením zo 16. septembra 2009 priznal súdnemu znalcovi
Ing. J. B. za podaný znalecký posudok odmenu v sume 536,64 € a „upravil učtáreň KS
Prešov“, aby uvedenú sumu po právoplatnosti tohto uznesenia vyplatila znalcovi
„zo štátnych prostriedkov“. Ako vyplýva z výroku namietaného rozsudku krajského súdu,
tento zaviazal sťažovateľku nahradiť trovy konania štátu v priznanej sume 536,64 €
(odmena za znalecký posudok) na účet krajského súdu.
Zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu, ako aj namietaným
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv, podala sťažovateľka
ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vydania tohto
nálezu:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009
boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR.
Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009
boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa 16. 09. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 Co/362/05 zo dňa 16. 09. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-
EUR.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
Sťažovateľka podrobne opisuje skutkové okolnosti daného prípadu a odôvodňuje,
prečo považuje namietaný rozsudok krajského súdu za arbitrárny a na základe čoho dospela
k záveru o porušení svojich označených práv odvolávajúc sa pritom aj na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Najvyššieho súdu Českej
republiky, ako aj ústavného súdu.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
sťažovateľka podala v predmetnej veci dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu predložené
28. decembra 2009 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým
osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku
krajského súdu vyúsťujúce do záveru o nerešpektovaní jej základného práva na súdnu
ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), ako aj práva vlastniť majetok,
v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní pred ústavným
súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného rozsudku
krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2005.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v spojitosti
s prípustnosťou dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu pri dôslednom
rešpektovaní „zásady diformity“ (t. j. rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
s rozhodnutím súdu prvého stupňa) bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu prípustné podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), pretože rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu (sťažnosťou dotknuté) boli
„vecne“ rozdielne.
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na uvedené možno vysloviť názor, že sťažnosť sa
v okolnostiach daného prípadu javí ako podaná predčasne. V tejto spojitosti už ústavný súd
judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike
a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky;
zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
Ústavný súd napokon poukazuje aj na to, že akceptovaním námietky sťažovateľky
by vznikol ústavne neprípustný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva
orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v časti
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju odmietol ako
neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti,
ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, okrem iného
žiadala, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, a to „rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1 Co/362/2005 zo dňa
16. 09. 2009“. Uvedené odôvodnila stručne: „Predmetné konanie bolo pred súdmi vedené
od roku 1998 do 2009, odvolacie konanie bolo vedené po podaní odvolania od septembra
2005. Rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený v septembri 2009.“
Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu
právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).
Ústavný súd pri preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, podľa svojej konštantnej judikatúry poskytuje ochranu týmto právam len vtedy,
ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať
(m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05), t. j. vtedy, ak mu bola
sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľov z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci sťažovateľov právoplatne nerozhodol.
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd sťažnosti, ktoré mu boli doručené
po nadobudnutí právoplatnosti príslušného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného
orgánu verejnej moci, odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Tento právny názor
ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri
napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť
č. 16970/05).
Namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 2. novembra 2009.
Sťažnosť sťažovateľky bolo odovzdaná na poštovú prepravu 14. decembra 2009.
Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka navyše namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu
k porušeniu označeného práva by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej
činnosti všeobecného súdu, avšak iba samotným rozsudkom krajského súdu sp. zn.
1 Co/362/2005 zo 16. septembra 2009 toto právo sťažovateľky porušené byť nemohlo
(obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).
Sťažnosť ďalej smeruje aj voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Co 362/2005
zo 16. septembra 2009, ktorým bola priznaná odmena znalcovi za znalecký posudok
č. 8/2009 v sume 536,64 €. Výhrady sťažovateľky spočívajú v tom, že jej krajský súd
„neumožnil podať opravný prostriedok a teda porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania“, čím jej podľa jej tvrdenia bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s napádaným
uznesením krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol namietaný postup krajského
súdu protiprávny, a týmto postupom by bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred
súdom, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa
citovaného § 237 písm. f) OSP (m. m. III. ÚS 88/02, I. ÚS 244/07).
Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s rozhodovaním o znalcovskom výslovne
namieta, že jej bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo je
v danom prípade dovolací dôvod proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f)
OSP. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka, pokiaľ ide o namietané uznesenie,
nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu
jej základných práv.
Sťažovateľka teda vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.
1 Co 362/2005 zo 16. septembra 2009 disponovala dostupným a účinným prostriedkom
nápravy v záujme účinnej ochrany jej základných práv priamo v konaní pred všeobecnými
súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Vychádzajúc z uvedeného a zo zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel
k záveru, že v predmetnej veci sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia
krajského súdu o znalcovskom nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre
nedostatok právomoci.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovanie
o ďalších nárokoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010