Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 518 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (523)IV. ÚS 102/05
PDF · 137.96 KB
No categories available
IV. ÚS 102/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Turňu, bytom B., zastúpeného advokátkou
JUDr. V. K., N., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 175/03, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Jozefa Turňu o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2005
doručená sťažnosť Jozefa Turňu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Brezno
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 175/03.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Na OS v B. sa pod č. k. 5 C 175/03 vedie konanie
vo veci žalobcu: A. M., proti žalovanému: Jozef Turňa vo veci zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľka podala návrh vo vyššie
uvedenej veci na súd dňa 8. 9. 2003. Uznesením zo dňa 9. 9. 2003 mi súd uložil, aby som sa
k návrhu navrhovateľky vyjadril v lehote tridsiatich dní. Dňa 9. 10. 2003 som súdu zaslal
prostredníctvom mojej právnej zástupkyne vyjadrenie, v ktorom som sa vyjadril ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sú predmetom konania. Po zaslaní vyjadrenia som očakával, že súd
vo veci vytýči pojednávanie“.
Následne sťažovateľ zaslal okresnému súdu dve žiadosti o nariadenie termínu
pojednávania, na ktoré však nedostal odpoveď. Dňa 3. decembra 2004 podal sťažovateľ
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov [účinného v relevantnom čase (ďalej len „zákon o štátnej správe
súdov“)] adresovanú predsedníčke okresného súdu (ďalej len „sťažnosť orgánu štátnej
správy súdu“). V nadväznosti na to mu bolo 21. januára 2005 doručené predvolanie
na pojednávanie nariadené na 8. február 2005, na ktorom boli vypočutí účastníci konania
a zároveň bolo rozhodnuté, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. Uznesenie,
ktorým okresný súd ustanovil znalca, bolo vydané 17. februára 2005 a sťažovateľovi bolo
doručené 24. februára 2005.
Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že okresný súd vo veci riadne nekonal
v období od 9. septembra 2003 do 18. januára 2005, čím podľa neho došlo k prieťahom
v konaní v trvaní sedemnástich mesiacov. Počnúc od 18. januára 2005 okresný súd podľa
názoru sťažovateľa vo veci riadne koná.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti
rozhodol nálezom, že v označenom konaní bolo nečinnosťou okresného súdu porušené jeho
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne sa domáha priznania primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 25 000 Sk, čo odôvodňuje tým, že „V dôsledku
nečinnosti súdu účastníci konania boli v právnej neistote“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (medzi ktoré
posudzovaný prípad nepatrí). Ústavný súd je preto viazaný aj tvrdením sťažovateľa o tom,
kedy podľa jeho poznatkov skončila nečinnosť všeobecného súdu v konaní, v ktorom podľa
neho došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 77/02, I. ÚS 232/04).
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ tvrdil, že okresný súd bol v napadnutom konaní
nečinný v období od 9. septembra 2003 do 18. januára 2005. Po tomto dátume už podľa
sťažovateľa okresný súd vo veci riadne koná. Aj vzhľadom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nemá ústavný súd dôvod
pochybovať o takto vymedzenom období trvania zbytočných prieťahov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného
štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný
súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti
občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu,
pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu
spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla,
už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,
už k prieťahom v konaní nedochádza (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte
právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Sťažovateľ namietol nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá podľa
neho skončila 18. januára 2005, pričom po tomto dátume už podľa neho k ďalším
prieťahom nedochádza. Jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu 14. marca 2005,
teda v čase, keď už okresný súd podľa jeho názoru vo veci riadne koná.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu,
že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd ďalej konštatuje,
že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa
citovaných ustanovení zákona o štátnej správe súdov, sa v okolnostiach posudzovanej veci
prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne ho aj
využil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Po upozornení predsedníčky okresného
súdu na prieťahy možno z ďalšieho postupu okresného súdu, avšak aj z toho, čo uviedol
sťažovateľ, vyvodiť, že predsedníčka okresného súdu na jeho upozornenie adekvátne
reagovala a prijala v primeranej lehote potrebné opatrenia proti pokračovaniu zbytočných
prieťahov v predmetnom konaní, čím sa konanie urýchlilo a zabezpečil sa jeho ďalší
plynulý priebeh. V dôsledku toho došlo aj k odstráneniu protiprávneho stavu zapríčineného
dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
prípadu znamená, že sťažnosť nie je aj z toho dôvodu opodstatnená.
Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom
prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2005