Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 410/2026
PDF · 278.82 KB
No categories available
IV. ÚS 410/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti uzneseniu Okresného súdu Martin sp. zn. 1PP/32/2025 z 15. januára 2026 a uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3Tos/18/2026 z 31. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví označenými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré navrhuje zrušiť a prikázať krajskému súdu opätovne konať, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania. Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 1PP/32/2025 z 15. januára 2026 výrokom I zamietol návrh záujmového združenia DUMISK, o. z., na podmienečné prepustenie sťažovateľa na slobodu z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/193/2013 z 27. novembra 2013 vo výmere 2 rokov pôvodne podmienečne so skúšobnou dobou na 2 roky, v ktorej sa na základe uznesenia zo 16. marca 2016 neodsvedčil, v spojení s uzneseniami okresného súdu sp. zn. 3PP/77/2017 z 13. septembra 2017 a z 26. novembra 2019, ktorými bolo rozhodnuté o neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia a o vykonaní zvyšku trestu odňatia slobody vo výmere 1 roka, 2 mesiacov a 20 dní, a výrokom II neprijal ponúknutú záruku tohto záujmového
združenia za nápravu sťažovateľa. Na základe sťažnosti sťažovateľa a záujmového združenia krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/18/2026 z 31. marca 2026 zrušil uznesenie okresného súdu vo výroku II.
3. Krajský súd po zhrnutí priebehu konania a vykonaní prieskumu správnosti výrokov uznesenia okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo konštatoval, že sťažnosti, ktoré neboli odôvodnené, nie sú dôvodné. Odkázal na uznesenie okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ bol už jedenkrát z výkonu toho istého trestu odňatia slobody (uloženého rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1T/193/2013 z 27. novembra 2013 vo výmere 2 rokov) podmienečne prepustený (uznesením okresného súdu sp. zn. 3PP/77/2017 z 13. septembra 2017), pričom sa neosvedčil v určenej skúšobnej dobe a bol mu nariadený výkon zvyšku pôvodne uloženého trestu uznesením okresného súdu z 26. novembra 2019. Z výkonu tohto trestu odňatia slobody podalo občianske združenie 6. júna 2025 ďalšiu žiadosť o prepustenie sťažovateľa, ide preto o opätovnú žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu toho istého trestu odňatia slobody, čo podľa § 68 ods. 5 Trestného zákona nie je možné. Krajský súd preto považoval výrok uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu za zákonný. Kladné vybavenie opakovanej žiadosti sťažovateľa by odporovalo zákonu. Za týchto okolností krajský súd nepovažoval druhý výrok uznesenia okresného súdu za opodstatnený, pretože bol nadbytočný a prichádzal by do úvahy, len ak by okresný súd posudzoval opodstatnenosť žiadosti záujmového združenia aj z hľadiska ponúknutej záruky za nápravu sťažovateľa. Pre uvedenú zákonnú prekážku však okresný súd nemohol posudzovať možnosti prepustenia sťažovateľa na slobodu. Na záver krajský súd poznamenal, že neprihliadal na písomné dôvody sťažnosti sťažovateľa doručené 10. apríla 2026, pretože neverejné zasadnutie vykonal 31. marca 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Zákonný sudca svojvoľne a úmyselne preskočil ním stanovené poradie a sťažovateľa nezaradil na termín verejného zasadnutia v auguste 2025 (v júli 2025 ukončil prejednávanie žiadosti o podmienečné prepustenie iného odsúdeného s poradovým číslom 31) a predvolal ho až na 4. september 2025, navyše netypicky priamo na okresnom súde a z ústavu na výkon trestu. Toto verejné zasadnutie sudca potom odročil a ďalšie nepochopiteľne nenariadil na september, keď mal naplánované verejné zasadnutia v ústave na výkon trestu, ale nariadil ho na 23. október 2025. Aj toto verejné zasadnutie sudca bez jeho otvorenia odročil, a tak sťažovateľ v tomto období reflektoval, že sa vytvárajú svojvoľné prieťahy. Súd takto nezákonne porušoval aj § 415 ods. 4 Trestného poriadku. Ďalšie verejné zasadnutie nariadil sudca na 4. december 2025, opäť v budove okresného súdu. Verejné zasadnutie zo 4. decembra 2025 sa za účasti sťažovateľa uskutočnilo, bolo však odročené, pretože sudca považoval za dôležité oboznámiť sa s trestným rozkazom Okresného súdu Frýdek-Místek sp. zn. 1 T 16/2012 z 27. januára 2012 (čo sťažovateľ považuje za ďalší úmyselný prieťah, pretože sudca mal odpis registra trestov s podstatnými atribútmi tohto odsúdenia, táto vec bola tiež 1. januára 2013 amnestovaná a tieto podklady si mohol sudca vyžiadať od júna 2025). K odročeniu došlo aj preto, lebo sa sudca nevedel zmieriť s tým, že sťažovateľovi nebol uložený disciplinárny trest (v jednom z osobných hodnotení sťažovateľa bolo uvedené, že sa nachádza v riešení o disciplinárnom potrestaní, ale pri poslednom hodnotení sa uvádzalo, že sa sťažovateľovi nepreukázalo dopustenie sa prehrešku a sudca aj tak vyžadoval ďalšie písomné stanovisko od ústavu). Činnosť zákonného sudcu bola nelogická a neefektívna. Podľa sťažovateľa
išlo o úmyselné naťahovanie konania, aby mu uplynula lehota, v ktorej by mohlo dôjsť k jeho faktickému podmienečnému prepusteniu. Samotný prieťah spôsobil porušenie zákona a pre túto nezákonnosť je celé konanie nespravodlivé. Sudca vykonával prieťahy v úmysle znemožniť sťažovateľovi, aby bol podmienečne prepustený.
5. Uznesenie okresného súdu, že zamieta návrh záujmového združenia z dôvodov podľa § 68 ods. 5 Trestného zákona, je absolútne nezákonné, zákonný sudca pre dosiahnutie svojho cieľa ohýbal právo. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom súdov pri aplikácii § 68 ods. 5 Trestného zákona, že akonáhle odsúdený porušil podmienky svojho skoršieho podmienečného prepustenia a súd následne takýto trest premení na nepodmienečný trest, tak nie je možné odsúdeného podmienečne prepustiť ani z iného trestu, ktorý mu bol uložený v súvislosti s takto spáchaným skutkom. Podľa sťažovateľa je pozoruhodné, z akých výpočtov vychádzali súdy, ak mali odlišný názor, ako im uvádzal, ale tento ani nedokázali relevantne opísať.
6. Návrh na podmienečné prepustenie bol podaný v čase, keď sťažovateľ vykonával trest vo výške 7 rokov vo veci sp. zn. 2T/67/2019, čiže krajský súd vo svojom uznesení absolútne zavádza (klame), keď uvádza, že záujmové združenie podalo návrh v čase, keď sťažovateľ už vykonával trest, z ktorého opätovné prepustenie nie je možné. Krajský súd odignoroval preveriť, v akom čase sťažovateľ začal vykonávať zvyšok trestu, z ktorého už nebolo možné opätovné prepustenie, a tak rozhodol arbitrárne, aby nemusel prijať sťažnosť ako opodstatnenú. Súdy si odmietli priznať tú podstatnú okolnosť, že nie je právne možné vzťahovať podanie (návrh na podmienečné prepustenie podaný 6. 6. 2025) na trest, ktorý začne plynúť až po takomto dni, teda 7. decembra 2025. Ide o hrubé porušenie zákona, keďže týmto názorom v podaní krajského súdu sa zakrývala nečinnosť okresného súdu. V kontexte čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru po nezákonnom rozhodnutí krajského súdu sťažovateľ nemá k dispozícii žiadne relevantné súdne konanie, v ktorom by bolo možné napadnúť takéto nezákonné konanie. V tomto konaní absolútne absentovalo právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sudca nekonal v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy, keďže sťažovateľa z dôvodu jeho kriminálnej minulosti poškodil a znevýhodnil. Článok 14 dohovoru možno aplikovať z rovnakých dôvodov ako čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože konanie sudcu možno považovať za diskriminačné.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru:
8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami v konaní ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 633/2017), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o podmienečnom prepustení nie je aplikovateľný, keďže
nejde o konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení ani o občianskych právach a záväzkoch. Nerozhodovalo sa o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok dohovoru tak nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae. Už na prvý pohľad je preto zrejmé, že k porušeniu sťažovateľom označeného práva v danej veci dôjsť nemohlo a jeho návrh je v tejto časti zjavne neopodstatnený, čo zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní. Rovnaký záver sa potom vzťahuje aj na čl. 14 dohovoru, podľa ktorého uplatnenie je naviazané na tvrdenie o porušení iného práva podľa dohovoru.
III.2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy:
9. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota neodstráni, k stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
10. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Táto prax ústavného súdu bola odobrená aj Európskym súdom pre ľudské práva vo viacerých konaniach vedených proti Slovenskej republike, napr. Obluk proti Slovensku z 28. júna 2016 k sťažnosti č. 65302/11, bod 61, resp. Mazurek proti Slovensku z 3. marca 2009, k sťažnosti č. 16970/05.
11. Odhliadnuc od rozporu ústavnej sťažnosti v tejto časti pri označení jej predmetu (sťažovateľ označuje uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu, hoci fakticky smeruje proti postupu okresného súdu v konaní na prvom stupni), ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú a zároveň neprípustnú.
12. K právoplatnému skončeniu konania o žiadosti záujmového združenia o podmienečné prepustenie sťažovateľa na slobodu došlo pred podaním ústavnej sťažnosti (uznesenie krajského súdu bolo právoplatné už vyhlásením 31. marca 2026, v rovnakom momente nadobudlo právoplatnosť aj krajským súdom preskúmavané uznesenie okresného súdu) a sťažovateľovi bolo toto uznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2026. V čase podania ústavnej sťažnosti už bola právna neistota sťažovateľa vo veci rozhodovania o podmienečnom prepustení odstránená, čo priznáva aj sám sťažovateľ. Ústavná sťažnosť smerujúca proti postupu okresného súdu za takéhoto stavu nie je objektívne spôsobilá naplniť svoj účel. Vzhľadom na to, že v čase podania ústavnej sťažnosti zásah do označených práv sťažovateľa netrval a jeho právna neistota bola odstránená, ústavný súd ustálil dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
13. Nad rámec ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ počas konania reflektoval, že sa v konaní vytvárajú prieťahy a nie je dodržaná zákonná lehota 60 dní, mal k dispozícii dostupný právny prostriedok podľa § 55 od. 3 Trestného poriadku v podobe sťažnosti pre nečinnosť nadriadenému súdu, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. Ide o účinný právny prostriedok podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitného predpisu – Trestného poriadku (III. ÚS 263/2021, I. ÚS 264/2022, II. ÚS 513/2022, IV. ÚS 148/2024). Keďže sťažovateľ neuviedol, že by tento právny prostriedok využil, je podporne daný dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu neprípustnosti [§ 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
III.3. K namietanému porušeniu ostatných práv sťažovateľa uznesením okresného súdu:
14. Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
15. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Ak právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), keby iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
16. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť podľa Trestného poriadku, o ktorej rozhodol krajský súd. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku
proti uzneseniu okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd, hoci sťažovateľ svoju sťažnosť do rozhodnutia krajského súdu neodôvodnil.
17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie označených práv uznesením okresného súdu zistil dôvod na odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
III.4. K namietanému porušeniu ostatných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu:
18. Z obsahu sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ vyčíta súdom všeobecne nezákonnosť, nesprávnosť právneho posúdenia, arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie.
19. Úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepredložil žiadne konkrétne námietky (uvedené v bodoch 5 a 6) v uplatnenom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu, teda v jeho sťažnosti zahlásenej na verejnom zasadnutí z 15. januára 2026, ktorú písomne neodôvodnil. Krajský súd teda nemal možnosť zaujať k nim stanovisko. Materiálne teda sťažovateľ nevyužil jemu dostupný právny prostriedok na ochranu jeho základných práv. Hoci námietky uvedené v ústavnej sťažnosti obsahujú aj ústavnoprávne relevantné argumenty na spochybnenie nosného záveru krajského súdu o aplikovaní § 68 ods. 5 Trestného zákona, ústavný súd sa nimi nemôže zaoberať, pretože ich sťažovateľ riadne neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi. Sťažovateľ neuviedol žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepoužil tieto argumenty v písomnom odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu včas, aby sa nimi krajský súd mohol zaoberať. Ich oneskoreným doplnením po vyhlásení uznesenia krajského súdu sa sťažovateľ vystavil situácii, aká v tomto prípade nastala, že krajský súd rozhodol ešte pred doručením písomných dôvodov sťažnosti, a preto na nich nemohol prihliadať.
20. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán verejnej moci, pred ktorým ho uplatní (II. ÚS 147/02), teda aby si „odkladal“ argumenty a využil ich až v konaní pred ústavným súdom. Naopak, sťažovateľ nemá na výber, ktorý z ústavne existujúcich systémov ochrany využije, ale je povinný postupovať od ochrany poskytovanej orgánmi verejnej moci (osobitne všeobecnými súdmi) k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
21. Na tieto námietky sa v konaní o ústavnej sťažnosti vzťahuje v materiálnom zmysle princíp subsidiarity, pretože ústavný súd nie je tým orgánom, ktorý ich má ako prvý v poradí vecne preskúmavať, ak ich nemohol preskúmať iný orgán verejnej moci (krajský súd) pre pasivitu sťažovateľa. Tieto námietky sťažovateľa sú preto v konaní o ústavnej sťažnosti neprípustné (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre nevyčerpanie zákonom priznaných prostriedkov na ochranu jeho základných práv a slobôd.
22. Námietku o „zavádzaní“ krajského súdu o čase podania žiadosti o podmienečné prepustenie sťažovateľ nemohol uplatniť pred vydaním uznesenia krajského súdu a pred oboznámením sa s jeho odôvodnením, a preto sa na ňu nevzťahuje záver o jej neprípustnosti.
23. Ústavný súd nie je spravidla oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
24. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05), prípadne z iných dôvodov. Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vyčítaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
25. Z pohľadu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd nepovažoval namietaný záver krajského súdu za taký, ktorý by viedol k záveru o neústavnosti napadnutého uznesenia, hoci jeho odôvodnenie je neúplné, pretože žiadosť o podmienečné prepustenie bola podaná v čase spoločného výkonu viacerých trestov odňatia slobody. Intenzita tohto pochybenia krajského súdu však nepostačuje na vyslovenie porušenia označeného základného práva po prijatí veci na ďalšie konanie. Námietku o arbitrárnosti v dôsledku odignorovania preverovania, v akom čase sťažovateľ začal vykonávať zvyšok trestu, z ktorého už nebolo možné opätovné prepustenie, ústavný súd nepovažoval za dôvodnú. Ústavný súd zohľadnil, že na uznesenie krajského súdu je potrebné nahliadať vo vzájomnej súvislosti s uznesením okresného súdu (IV. ÚS 350/09), ktoré obsahuje odôvodnenie k obdobiu výkonu trestu vo veci sp. zn. 2T/67/2019 (7. 12. 2018 až 7. 12. 2025) a zvyšku trestu uloženého vo veci sp. zn. 1T/193/2013 (plynule po výkone trestu vo veci sp. zn. 2T/67/2019). Ústavný súd vzal do úvahy aj už (časť III.1) uvedené skutočnosti o správaní sťažovateľa spočívajúcom v nepodaní sťažnosti na nečinnosť a v skoršom neodôvodnení zahlásenej sťažnosti, ktoré prispeli k tomu, že krajský súd rozhodoval bez argumentov sťažovateľa, resp. až po vykonaní trestu vo veci sp. zn. 2T/67/2019.
26. Ak sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd potvrdil správnosť jeho výkladu zákona, ústavný súd uvádza, že nie je jeho úlohou vo všeobecnosti zjednocovať rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov primárne prisudzuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (jeho plénu a príslušnému kolégiu) v podobe právomoci zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sekundárne aj krajským súdom a okresným súdom (resp. ich plénam, kolégiám, prípadne grémiám) v podobe
prerokovania a vyjadrovania sa k podnetom na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 619/2022) známe, že najvyšší súd zaujal stanovisko k spôsobu výkladu § 68 ods. 5 Trestného zákona, napr. v uznesení sp. zn. 6 Urtos 1/2016 z 21. januára 2016.
27. Sťažovateľ procesne prípustnými argumentmi nedokázal spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia (čo nemožno stotožniť s jeho vecnou správnosťou) posudzovaného v spojitosti s uznesením okresného súdu, a preto je v tejto časti ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo je dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavom súde.
28. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia sa v sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb v zásade viaže na porušenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia týchto článkov ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, IV. ÚS 66/03, II. ÚS 167/04, IV. ÚS 281/2012). Keďže v posudzovanej veci nebola zistená možnosť vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
III.5. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:
29. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (napr. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a ústavný súd žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhovel (výrok 1). Bezprostredným dôsledkom nevyhovenia návrhu je odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde (výrok 2).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu