Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 633/2017
PDF · 161.54 KB
No categories available
II. ÚS 633/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2
a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Pp 326/2016 a jeho uznesením z 24. marca 2017 a vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 64/2017
a jeho uznesením z 27. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Pp 326/2016 a jeho uznesením z 24. marca 2017 a vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 protokolu postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 64/2017 a jeho
uznesením z 27. júna 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. septembra
2017.
2. Z rukou písanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 27. septembra 2015
vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Tento trest mu bol uložený
Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 T 154/2015. Z výkonu trestu mal byť preto
prepustený 27. septembra 2017.
Dňa 14. septembra 2016 podal sťažovateľ návrh na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Pp 326/2016 zo 14. novembra 2016 bol jeho
návrh zamietnutý.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 9/2017 z 1. februára 2017 bolo uznesenie
okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu porušenia práva
sťažovateľa na obhajobu.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd 10. februára 2017 ustanovil
sťažovateľovi obhajcu.
Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Pp 326/2016 z 24. marca 2017 bol návrh
sťažovateľa znova zamietnutý.
Napokon uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 64/2017-112 z 27. júna 2017 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 30. augusta 2017.
Konanie od podania návrhu do rozhodnutia o ňom trvalo 9 mesiacov a 13 dní.
Ďalších 60 dní trvalo doručenie rozhodnutia krajského súdu.
V opravnom konaní v roku 2017 bol spis pridelený do oddelenia 2 To, nie teda do
oddelenia 23 Tos, čo podľa sťažovateľa znamená, že vo veci nerozhodovali zákonní
sudcovia.
Uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľ za nezákonné
a protiústavné, a to hlavne v súvislosti s „čítaním hodnotenia“ sťažovateľa nemajúceho
s vecou nič spoločné, pričom navyše sťažovateľ sa nemohol voči vyjadreniu ani brániť. Ide
o hodnotenie vypracované pre Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina zo 6. marca
2017. Podľa presvedčenia sťažovateľa v prípade, ak mal všeobecný súd akékoľvek
pochybnosti, ktorá z variánt listinných dôkazov zodpovedá skutočnosti, mal zvoliť tú, ktorá
bola pre sťažovateľa priaznivejšia v zmysle zásady „pri pochybnostiach v prospech
obvineného“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že na verejnom zasadnutí okresného súdu konanom
24. marca 2017, ako aj neskôr v podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
opakovane uvádzal, že disciplinárne previnenia, za ktoré mu boli uložené disciplinárne
tresty, boli umelo vykonštruované. Tvrdenie, podľa ktorého nemá podporné rodinné
zázemie, vyvrátil listom od brata, ktorý uviedol, že sa má vrátiť k nemu alebo k matke.
Od roku 2012 abstinuje a nariadené protitoxikomanické liečenie vykonal a v roku 2014 bol
z neho prepustený.
Sťažovateľ namieta, že lehota na právoplatné vybavenie návrhu na podmienečné
prepustenie je trojmesačná (zrejme správne má byť 60-dňová, pozn.) a, ako to vyplýva z už
uvedeného, nebola dodržaná.
Pokiaľ krajský súd uviedol, že sťažovateľ sa nevyjadril k hodnoteniu zo strany
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody zo 6. marca 2017, je to podľa sťažovateľa
pravda s tým, že nemal možnosť sa k tomu vyjadriť.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že ani odôvodnenie uznesení okresného súdu
a krajského súdu nemožno považovať za dostačujúce v zmysle kritérií vyplývajúcich
z rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.
2.1 Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa čl. 12 ods. 1, 2; čl. 46 ods. 1; čl. 7 ods. 2
a 5; čl. 47 ods. 3; čl. 48 ods. 2; čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1; čl. 13; čl.
14; čl. 1 protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv, postupom Okr. Súdu Trenčín
č.k: 6PP326/2016 bolo porušené.
2. Základné právo podľa čl. 1 ods. 2; čl. 2 ods. 2; čl. 12 ods. 1, 2;
čl. 46 ods. 1; čl. 47 ods. 3; čl. 48 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1; čl. 14; čl. 1
protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv v spojení s Listinou základných práv
a slobôd – Ústavný zákon postupom Krajského Súdu Trenčín č.k. 23Tos64/2017 bolo
porušené.
3. Krajskému Súdu Trenčín prikazuje po zrušení uznesenia 23Tos64/2017 aby znovu
konal a rozhodol, tak že zrušuje uznesenie OS Trenčín č.k. 6PP326/2016 a vracia na nové
konanie, z dôvodu, že Krajský Súd TN rozhodol v nezákonnom zložení.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000
(desaťtisíc) eur, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
5. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a
čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 protokolu smeruje proti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Pp 326/2016 a jeho uzneseniu z 24. marca 2017, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy, dohovoru a protokolu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň
v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež uviesť, že sťažovateľ právo
podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu aj využil.
6. Odlišná je situácia vo vzťahu ku zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba považovať za
zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľ namieta najprv, že v opravnom konaní nerozhodovali zákonní sudcovia.
Ďalej je presvedčený, že vykonané dokazovanie bolo nesprávne vyhodnotené v neprospech
sťažovateľa, pričom ani odôvodnenie uznesení všeobecných súdov nezodpovedá
predpísaným kritériám. Napokon tvrdí, že sa vo veci nekonalo urýchlene.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné a rozhodujúce, že predmetom
konania o podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody bolo
rozhodovanie o podmienečnom prepustení v prípade, ak zákonom predpísané podmienky
formálneho a materiálneho charakteru boli splnené, pričom podľa presvedčenia sťažovateľa
všetky zákonné podmienky spĺňal. Išlo teda v zásade o základné právo sťažovateľa na
osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, resp. o jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru.
Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 148/2017-12 z 22. marca 2017 bola
odmietnutá skoršia sťažnosť podaná sťažovateľom pre porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2
a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy smerujúca proti postupu
okresného súdu v tom istom konaní, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže
sťažnosť v tejto časti bola vyhodnotená ako predčasná, pretože konanie o podmienečné
prepustenie sťažovateľa nebolo ešte v čase rozhodovania ústavného súdu pred všeobecnými
súdmi právoplatne ukončené. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)
dohovoru tým, že o jeho návrhu na podmienečné prepustenie nebolo rozhodnuté v zákonom
ustanovenej 60-dňovej lehote (§ 415 ods. 3 Trestného poriadku), ústavný súd uviedol, že
čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o podmienečné prepustenie nie je aplikovateľný, keďže
toto konanie sa netýka rozhodnutia o trestnom obvinení a ani o občianskych právach
a záväzkoch. Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo
o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento
článok dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru
zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste.
Nevzťahuje sa teda inter alia ani na vykonávacie konania a mnohé rozhodnutia v ňom
urobené (podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu,
zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.).
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že
čl. 6 sa nevzťahuje na konanie o rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené
nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru, no určité základné
procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť
nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 (II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013). To isté sa
vzťahuje aj na rozhodovanie o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody, pretože i tu je „v hre“ otázka osobnej slobody.
Sťažovateľom označené práva v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody sú ratione materiae vzhľadom na dosiaľ uvedené súčasťou
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 dohovoru, vyslovenia porušenia
ktorých sa však sťažovateľ nedomáha napriek tomu, že sťažovateľ bol už o týchto právnych
skutočnostiach upovedomený uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 148/2017 z 22. marca
2017, od ktorého právneho názoru sa ústavný súd ani v okolnostiach danej veci nemal
dôvod odkloniť. Preto je už na prvý pohľad zrejmé, že k porušeniu sťažovateľom
označených práv v danej veci dôjsť nemohlo.
7. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2017