Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 633/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2

a 5, a 2, , , a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. marca 2017 a vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 2, , a 2, , a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“), , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. marca 2017 a vo veci namietaného

porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

, a dohovoru, ako aj protokolu postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. júna 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. septembra

2017.

2. Z rukou písanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol od 27. septembra 2015

vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Tento trest mu bol uložený

Okresným súdom Žilina pod sp. zn. . Z výkonu trestu mal byť preto

prepustený 27. septembra 2017.

Dňa 14. septembra 2016 podal sťažovateľ návrh na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že zároveň požiadal o ustanovenie obhajcu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. novembra 2016 bol jeho

návrh zamietnutý.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 1. februára 2017 bolo uznesenie

okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu porušenia práva

sťažovateľa na obhajobu.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd 10. februára 2017 ustanovil

sťažovateľovi obhajcu.

Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. marca 2017 bol návrh

sťažovateľa znova zamietnutý.

Napokon uznesením krajského súdu č. k. -112 z 27. júna 2017 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Uznesenie

krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 30. augusta 2017.

Konanie od podania návrhu do rozhodnutia o ňom trvalo 9 mesiacov a 13 dní.

Ďalších 60 dní trvalo doručenie rozhodnutia krajského súdu.

V opravnom konaní v roku 2017 bol spis pridelený do oddelenia 2 To, nie teda do

oddelenia 23 Tos, čo podľa sťažovateľa znamená, že vo veci nerozhodovali zákonní

sudcovia.

Uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľ za nezákonné

a protiústavné, a to hlavne v súvislosti s „čítaním hodnotenia“ sťažovateľa nemajúceho

s vecou nič spoločné, pričom navyše sťažovateľ sa nemohol voči vyjadreniu ani brániť. Ide

o hodnotenie vypracované pre Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žilina zo 6. marca

2017. Podľa presvedčenia sťažovateľa v prípade, ak mal všeobecný súd akékoľvek

pochybnosti, ktorá z variánt listinných dôkazov zodpovedá skutočnosti, mal zvoliť tú, ktorá

bola pre sťažovateľa priaznivejšia v zmysle zásady „pri pochybnostiach v prospech

obvineného“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že na verejnom zasadnutí okresného súdu konanom

24. marca 2017, ako aj neskôr v podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

opakovane uvádzal, že disciplinárne previnenia, za ktoré mu boli uložené disciplinárne

tresty, boli umelo vykonštruované. Tvrdenie, podľa ktorého nemá podporné rodinné

zázemie, vyvrátil listom od brata, ktorý uviedol, že sa má vrátiť k nemu alebo k matke.

Od roku 2012 abstinuje a nariadené protitoxikomanické liečenie vykonal a v roku 2014 bol

z neho prepustený.

Sťažovateľ namieta, že lehota na právoplatné vybavenie návrhu na podmienečné

prepustenie je trojmesačná (zrejme správne má byť 60-dňová, pozn.) a, ako to vyplýva z už

uvedeného, nebola dodržaná.

Pokiaľ krajský súd uviedol, že sťažovateľ sa nevyjadril k hodnoteniu zo strany

Ústavu na výkon trestu odňatia slobody zo 6. marca 2017, je to podľa sťažovateľa

pravda s tým, že nemal možnosť sa k tomu vyjadriť.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že ani odôvodnenie uznesení okresného súdu

a krajského súdu nemožno považovať za dostačujúce v zmysle kritérií vyplývajúcich

z rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

2.1 Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa čl. 12 ods. 1, 2; čl. 46 ods. 1; čl. 7 ods. 2

a 5; ; ; SR v spojení s ; ; čl.

14; čl. 1 protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv, postupom Okr. Súdu Trenčín

č.k: bolo porušené.

2. Základné právo podľa čl. 1 ods. 2; čl. 2 ods. 2; čl. 12 ods. 1, 2;

; ; SR v spojení s ; ;

protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv v spojení s Listinou základných práv

a slobôd – Ústavný zákon postupom Krajského Súdu Trenčín č.k. bolo

porušené.

3. Krajskému Súdu Trenčín prikazuje po zrušení uznesenia aby znovu

konal a rozhodol, tak že zrušuje uznesenie OS Trenčín č.k. a vracia na nové

konanie, z dôvodu, že Krajský Súd TN rozhodol v nezákonnom zložení.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

(desaťtisíc) eur, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

5. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12

ods. 1 a 2, , , a , , a

čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 1 protokolu smeruje proti postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 24. marca 2017, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

, dohovoru a protokolu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň

v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež uviesť, že sťažovateľ právo

podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

6. Odlišná je situácia vo vzťahu ku zvyšnej časti sťažnosti. Túto treba považovať za

zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Sťažovateľ namieta najprv, že v opravnom konaní nerozhodovali zákonní sudcovia.

Ďalej je presvedčený, že vykonané dokazovanie bolo nesprávne vyhodnotené v neprospech

sťažovateľa, pričom ani odôvodnenie uznesení všeobecných súdov nezodpovedá

predpísaným kritériám. Napokon tvrdí, že sa vo veci nekonalo urýchlene.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné a rozhodujúce, že predmetom

konania o podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody bolo

rozhodovanie o podmienečnom prepustení v prípade, ak zákonom predpísané podmienky

formálneho a materiálneho charakteru boli splnené, pričom podľa presvedčenia sťažovateľa

všetky zákonné podmienky spĺňal. Išlo teda v zásade o základné právo sťažovateľa na

osobnú slobodu podľa , resp. o jeho právo na slobodu podľa

písm. a) dohovoru.

Uznesením ústavného súdu č. k. -12 z 22. marca 2017 bola

odmietnutá skoršia sťažnosť podaná sťažovateľom pre porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a 3 a v spojení s a 2 smerujúca proti postupu

okresného súdu v tom istom konaní, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže

sťažnosť v tejto časti bola vyhodnotená ako predčasná, pretože konanie o podmienečné

prepustenie sťažovateľa nebolo ešte v čase rozhodovania ústavného súdu pred všeobecnými

súdmi právoplatne ukončené. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)

dohovoru tým, že o jeho návrhu na podmienečné prepustenie nebolo rozhodnuté v zákonom

ustanovenej 60-dňovej lehote ( ), ústavný súd uviedol, že

čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o podmienečné prepustenie nie je aplikovateľný, keďže

toto konanie sa netýka rozhodnutia o trestnom obvinení a ani o občianskych právach

a záväzkoch. Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo

o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento

článok dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru

zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste.

Nevzťahuje sa teda inter alia ani na vykonávacie konania a mnohé rozhodnutia v ňom

urobené (podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu,

zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.).

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že

čl. 6 sa nevzťahuje na konanie o rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené

nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru, no určité základné

procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť

nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 (, ). To isté sa

vzťahuje aj na rozhodovanie o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody, pretože i tu je „v hre“ otázka osobnej slobody.

Sťažovateľom označené práva v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody sú ratione materiae vzhľadom na dosiaľ uvedené súčasťou

a 2 , resp. a ods. 4 dohovoru, vyslovenia porušenia

ktorých sa však sťažovateľ nedomáha napriek tomu, že sťažovateľ bol už o týchto právnych

skutočnostiach upovedomený uznesením ústavného súdu sp. zn. z 22. marca

2017, od ktorého právneho názoru sa ústavný súd ani v okolnostiach danej veci nemal

dôvod odkloniť. Preto je už na prvý pohľad zrejmé, že k porušeniu sťažovateľom

označených práv v danej veci dôjsť nemohlo.

7. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2017