Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)II. ÚS 266/2013
PDF · 231.49 KB
No categories available
II. ÚS 266/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. B., I., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., N.,
pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Nitre pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013 p o r u š i l
základné právo Ľ. B. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tpo 9/2013-25 z 1. marca 2013
z r u š u j e .
3. Ľ. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,91 € (slovom
štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý
vyplatiť na účet advokátky JUDr. A. K., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 266/2013-13 zo 16. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B., I. (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podanej sťažnosti
z 26. marca 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júla 2013 vyslovili súhlas, aby sa
upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov
a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie trestné stíhanie pre zločin
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného
zákona na základe uznesenia vyšetrovateľa z 15. februára 2013. Uznesením Okresného súdu
Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Tp 11/2013 zo 16. februára 2013 bol sťažovateľ
vzatý do preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti
uzneseniu podal sťažovateľ 16. februára 2013 ústne priamo do zápisnice o výsluchu
obvineného sťažnosť. Z dôvodu, že bol vzatý do väzby a sám si v určenej lehote nezvolil
obhajcu, opatrením okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013 z 21. februára 2013 mu bola
ustanovená obhajkyňa, ktorá predmetné opatrenie prevzala 26. februára 2013 spolu
s rovnopisom uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby, ako aj s rovnopisom zápisnice
o výsluchu obvineného zo 16. februára 2013. Obhajkyňa ešte 26. februára 2013 nahliadla
do vyšetrovacieho spisu a následne po naštudovaní jeho obsahu 28. februára 2013 navštívila
sťažovateľa v ústave na výkon väzby, a to na účely dohody o spôsobe obhajoby a ďalšom
postupe. Sťažovateľ zároveň podpísal písomný sľub na účel nahradenia väzby pre prípad,
ak by aj nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti uznal dôvod väzby. Dňa 1. marca 2013
bolo písomné odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby osobne doručené
ustanovenou obhajkyňou do podateľne okresného súdu. Neskôr vyšlo najavo, že krajský súd
1. marca 2013 rozhodol o zamietnutí sťažnosti, pričom konštatoval, že hoci sťažovateľ
podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, túto do konania neverejného zasadnutia
krajského súdu neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne.
Porušenie označených článkov ústavy a dohovoru spočíva podľa sťažovateľa
predovšetkým v tom, že bol vzatý do väzby na základe nesprávneho postupu všeobecných
súdov. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal včas, keďže ju podal okamžite
po vyhlásení uznesenia v jeho prítomnosti 16. februára 2013. Ustanovenej obhajkyni bolo
uznesenie o vzatí do väzby doručené 26. februára 2013. Podľa § 187 ods. 1 poslednej vety
Trestného poriadku ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi,
plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie. Podľa názoru
sťažovateľa jeho obhajkyni plynula samostatne trojdňová lehota na podanie sťažnosti
v mene sťažovateľa, ktorá sa v súlade s ustanovením § 63 ods. 3 Trestného poriadku
počítala od 27. februára 2013 a končila sa uplynutím dňa 1. marca 2013 (keďže mesiac
február mal iba 28 dní). Okresný súd napriek tomu, že doručoval rovnopis uznesenia o vzatí
do väzby ustanovenej obhajkyni, ktorá ho prevzala 26. februára 2013, predložil vec
na rozhodnutie krajskému súdu už 27. februára 2013, teda počas plynutia trojdňovej lehoty
na podanie sťažnosti obhajkyni sťažovateľa, čím postupoval jednoznačne v rozpore
s ustanovením § 190 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „hoci sa
väzobné veci vybavujú prednostne, v tomto prípade sa nejednalo o podanie sťažnosti proti
uzneseniu o nevzatí do väzby, ani o podanie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby
v konaní podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku alebo v situácii, keď sudca pre prípravné
konanie rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Trestného poriadku, ktoré skutočnosti by
odôvodňovali predloženie veci prvostupňovým súdom nadriadenému súdu bez meškania
v zmysle ustan. § 190 ods. 3 Trestného poriadku“. Preto bolo na mieste, aby okresný súd
počkal aspoň tie tri dni od doručenia uznesenia obhajkyni a až potom predložil vec
krajskému súdu.
Nesprávne postupoval aj krajský súd, ktorý rozhodol predčasne, a to už na druhý deň
po predložení spisu okresným súdom, keď do skončenia dňa 1. marca 2013 ešte plynul
ustanovenej obhajkyni posledný deň lehoty na podanie sťažnosti. Z dôvodu takéhoto
chybného postupu krajský súd neprihliadol na argumenty uvedené v písomnom odôvodnení
sťažnosti z 28. februára 2013 doručenej okresnému súdu 1. marca 2013. Nezaoberal sa teda
ani sťažovateľom ponúknutými zárukami na nahradenie väzby písomným sľubom
a dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru (zrejme omylom a v rozpore s odôvodnením
sťažnosti sa uvádza porušenie čl. 5 ods. 1, 2 a 4 dohovoru, pozn.) v konaniach vedených
okresným súdom pod sp. zn. 6 Tp 11/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013
s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 1. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 769/13 z 2. júla 2013
doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 8. júla 2013 vyplýva, že
sťažnosť považuje za nedôvodnú a navrhuje nevyhovieť jej. Boli zachované všetky práva
sťažovateľa podľa Trestného poriadku, a to vrátane práva podať sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ toto právo okamžite po vyhlásení uznesenia
sám využil. V dostatočnom rozsahu mu boli dané všetky potrebné poučenia vrátane
poučenia o nutnej obhajobe. Sám požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie
obhajcu, v čom mu bolo vyhovené. Napriek tomu však túto lehotu nevyužil, a preto mu bol
obhajca ustanovený okresným súdom. Výklad ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorý zastáva sťažovateľ, nie je v danej veci aplikovateľný, a to z dôvodov, ktoré sú na
strane sťažovateľa. Výklad by platil v prípade, ak by bol obhajca zvolený alebo ustanovený
v čase vyhlásenia uznesenia okresného súdu alebo bezprostredne potom. K takejto situácii
však nedošlo, a to práve pre rozhodnutie sťažovateľa, že si obhajcu sám zvolí v primeranej
lehote. Bol si pritom vedomý toho, že sám sťažnosť podal a že o nej bude rozhodovať
nadriadený súd v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Trestného poriadku, teda prednostne
a urýchlene. V danom prípade u ustanovenej obhajkyne doručením uznesenia okresného
súdu nedošlo ku „vzniku“ práva na podanie sťažnosti. Toto právo mal výlučne sťažovateľ
a jeho obhajkyňa nemala žiadne samostatné obhajovacie právo. Mohla ho realizovať len
v mene sťažovateľa.
Z prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 528/13 zo 14. mája 2013 doručeného
ústavnému súdu 20. mája 2013 vyplýva inter alia, že v dôsledku podania sťažnosti proti
uzneseniu o vzatí do väzby okresný súd 26. februára 2013 predložil spis krajskému súdu
na rozhodnutie. Krajský súd spis prevzal 27. februára 2013 o 8.46 h. Predsedníčka senátu
krajského súdu 28. februára 2013 určila termín neverejného zasadnutia na 1. marec 2013.
Krajský súd rozhodoval o sťažnosti 1. marca 2013 v čase od 8.00 h do 8.15 h. Krajský súd
vrátil spis okresnému súdu 1. marca 2013. Keď obhajkyňa sťažovateľa 1. marca 2013
doručila do podateľne okresného súdu odôvodnenie a doplnenie sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu, nedopatrením podateľne nebola vyznačená hodina, t. j. čas, kedy podateľňa
písomnosť prevzala. Podanie nemohlo byť osobne doručené skôr, ako o 8.00 h ráno, keďže
podateľňa okresného súdu je prístupná pre verejnosť v pracovné dni od 8.00 h do 15.00 h.
Aj keby bolo podanie doručené do podateľne okresného súdu o 8.00 h, nebolo by možné
zabezpečiť jeho včasné predloženie krajskému súdu, keďže tento vo veci rozhodoval v tom
istom čase, teda 1. marca 2013 od 8.00 h do 8.15 h. Napokon, obhajkyňa sťažovateľa mohla
podanie predložiť priamo krajskému súdu, keďže podľa názoru predsedu okresného súdu
mala vedomosť o tom, že spis už bol predložený krajskému súdu.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 22. júla 2013 doručenej ústavnému súdu
23. júla 2013 (v reakcii na stanoviská okresného súdu a krajského súdu) vyplýva, že ak by aj
bol jej názor týkajúci sa začatia plynutia trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti proti
uzneseniu o vzatí do väzby nesprávny, trvá na tom, že zo strany krajského súdu došlo
k jednoznačnému porušeniu obhajobného práva sťažovateľa v konaní o väzbe. Súčasťou
minimálnych práv každého obvineného je možnosť mať primeraný čas na prípravu
obhajoby. Bolo by odmietnutím spravodlivosti a popretím zásady prezumpcie neviny
domnievať sa, že právo na primeraný čas na prípravu obhajoby sa nevzťahuje aj na konanie
o väzbe. V nadväznosti na postup krajského súdu, ktorý o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol tretí deň po tom, ako súdom
ustanovená obhajkyňa prevzala jeho obhajobu, je potrebné zaoberať sa otázkou
primeranosti času na prípravu obhajoby v súčinnosti s ustanovenou obhajkyňou. Podľa
názoru okresného súdu primeraný čas na prípravu obhajoby a na písomné zdôvodnenie
sťažnosti obhajkyňou predstavuje dva dni, keďže obhajkyňa podľa dedukcie okresného
súdu mohla sťažnosť podať už 28. februára 2013 (teda v deň, keď ju spísala, pozn.). Ak sám
zákonodarca stanovuje trojdňovú lehotu na podanie sťažnosti, potom sťažovateľ kladie
otázku, prečo nemožno považovať za primeraný čas na prípravu obhajoby tri pracovné dni.
Pritom príprava zahŕňala v sebe nahliadnutie obhajkyne do vyšetrovacieho spisu, prevzatie
fotokópií zo spisu a ich naštudovanie, následnú návštevu obhajkyne vo väznici
u sťažovateľa a poradu, na ktorej bolo potrebné dohodnúť dôvody sťažnosti proti väzbe.
Napokon bolo potrebné zdôvodnenie sťažnosti vypracovať a doručiť okresnému súdu.
Krajský súd v čase nariadenia termínu neverejného zasadnutia (teda 28. februára 2013)
musel zo spisu vedieť, že obhajkyni bolo uznesenie o ustanovení obhajcu doručené až
26. februára 2013, pričom akákoľvek lehota pre ňu začala plynúť až nasledujúcim dňom,
teda 27. februára 2013. Krajský súd mohol a musel zo svojej praxe predpokladať, že
obhajkyňa bude musieť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, poradiť sa so sťažovateľom
a podanú sťažnosť písomne odôvodniť. Rovnako mohol predpokladať aj to, že písomné
odôvodnenie sťažnosti môže byť doručované nielen osobne, ale aj prostredníctvom pošty.
Je úlohou všeobecného súdu poskytnúť obvinenému dostatočný priestor na realizáciu jeho
práv, a nie tento priestor obmedzovať (aj keď možno v snahe vybaviť väzobnú vec
„prednostne“). Napokon sťažovateľ trvá na vyslovení porušenia označených práv krajským
súdom, zrušení jeho uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie, pričom spresňuje
požadovanú výšku náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou na sumu 413,91 €, a to za
3 úkony právnych služieb v roku 2013 a za 3 režijné paušály.
II.
Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného sp. zn. 6 Tp 11/2013
zo 16. februára 2013 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, pričom lehota väzby mu začala plynúť 14. februára 2013 od 16.35 h.
Sťažovateľ po vyhlásení uznesenia a jeho stručnom odôvodnení uviedol, že uzneseniu
porozumel a podáva proti nemu sťažnosť.
Z opatrenia okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013 z 21. februára 2013 vyplýva, že
podľa § 40 ods. 1 a § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bola sťažovateľovi ustanovená
za obhajkyňu advokátka JUDr. A. K., N. Podľa dátumovej pečiatky obhajkyňa opatrenie
prevzala 26. februára 2013.
Zo záznamu vyšetrovateľa o nazretí do vyšetrovacieho spisu z 26. februára 2013
vyplýva, že ustanovená obhajkyňa nahliadla do vyšetrovacieho spisu a prevzala jeho
kompletnú fotokópiu.
Z potvrdenia ústavu na výkon väzby o predvedení klienta reg. č. ÚVV-2-122/21-
2013 z 28. februára 2013 a zo záznamu ustanovenej obhajkyne o porade s klientom z toho
istého dňa vyplýva, že ustanovená obhajkyňa navštívila sťažovateľa v ústave na výkon
väzby, kde s ním zotrvala jednu hodinu.
Z odôvodnenia a doplnenia sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu datovaného
28. februára 2013 vyplývajú podrobné dôvody sťažnosti podanej sťažovateľom 16. februára
2013 proti uzneseniu o vzatí do väzby, a to vrátane ponuky nahradenia väzby písomným
sľubom sťažovateľa, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka. Podanie bolo
podľa dátumovej pečiatky doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013,
pričom presná hodina doručenia podania nie je vyznačená.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tpo 9/2013-25 z 1. marca 2013 vyplýva, že ním
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bola zamietnutá sťažnosť podaná
sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013 zo 16. februára 2013.
Podľa konštatovania krajského súdu uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi
a prokurátorovi oznámené vyhlásením v ich prítomnosti po výsluchu sťažovateľa
uskutočnenom 16. februára 2013. Obhajkyni sťažovateľa, ktorá bola ustanovená opatrením
z 21. februára 2013, bolo uznesenie okresného súdu oznámené doručením jeho rovnopisu
26. februára 2013. Sťažovateľ ihneď po oznámení uznesenia a po poučení o opravnom
prostriedku (teda včas) podal sťažnosť, ktorú do konania neverejného zasadnutia krajského
súdu neodôvodnil, a to ani sám, ale ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne. Spis bol
okresným súdom predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 27. februára 2013.
V ďalšom krajský súd odôvodňuje, prečo bolo potrebné vziať sťažovateľa do väzby.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013, ktorý si ústavný súd zadovážil,
vyplýva, že predsedníčka senátu určila 28. februára 2013 termín neverejného zasadnutia
na 1. marec 2013 o 8.00 h. Neverejné zasadnutie krajského súdu vo veci sp. zn.
4 Tpo 9/2013 konané 1. marca 2013 trvalo od 8.00 h do 8.15 h.
Zo spisu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 9/2013, ktorý si ústavný súd zadovážil,
vyplýva, že spis bol spolu s predkladacou správou doručený krajskému súdu 27. februára
2013.
Podľa oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa zo 14. augusta 2013 a podľa
vlastného zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ z väzby prepustený 13. augusta 2013, a to
uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Tp 63/2013 z 8. augusta 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 4 Tpo 39/2013-53 zo 16. augusta 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Sťažovateľ je presvedčený, že došlo k porušeniu jeho obhajobného práva v rámci
rozhodovania o väzbe tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby
skôr, než by mal k dispozícii písomné dôvody sťažnosti podané ustanovenou obhajkyňou,
ktorá ich pripravila a predostrela v primeranej lehote. Tak došlo k situácii, keď krajský súd
rozhodol o väzbe bez znalosti obhajobnej argumentácie sťažovateľa.
Krajský súd je toho názoru, že vzniknutú situáciu spôsobil sťažovateľ, ktorý síce
požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie obhajcu, avšak túto nevyužil, a preto
mu musel byť obhajca ustanovený. Bol si pri tom vedomý toho, že krajský súd je povinný
rozhodnúť o sťažnosti prednostne a urýchlene. Ustanovenej obhajkyni sťažovateľa žiadne
vlastné právo na podanie sťažnosti nevzniklo, keďže toto právo mal iba samotný sťažovateľ,
ktorý ho aj osobne využil hneď po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby.
„Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že
čl. 6 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené
nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky
sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako
tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“ (II. ÚS 108/08)
„Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania
o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť
obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.
Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.
iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto
taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“
„Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.“ (II. ÚS 18/2013, III. ÚS 198/05)
Pri konkrétnej analýze daného prípadu treba z pohľadu ústavného súdu
predovšetkým konštatovať správnosť stanoviska krajského súdu, podľa ktorého ustanovenej
obhajkyni doručením uznesenia okresného súdu nevzniklo samostatné právo podať riadny
opravný prostriedok, keďže toto právo prislúchalo iba sťažovateľovi, ktorý ho aj využil
hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu, teda ešte predtým, než mu bola obhajkyňa
okresným súdom ustanovená. Ústavný súd musí preto v danom prípade posúdiť, či
predloženie dôvodov sťažnosti ustanovenou obhajkyňou v trojdňovej lehote počítanej od
prevzatia opatrenia, ktorým bola ustanovená za obhajkyňu, možno za daných okolností
považovať z časového hľadiska za primerané.
Zo skutkového hľadiska je medzi účastníkmi konania nesporné, že sťažovateľ podal
proti ústne vyhlásenému a stručne odôvodnenému uzneseniu okresného súdu 16. februára
2013 sťažnosť, ktorú nijako neodôvodnil. Rovnako nie sú pochybnosti ani o tom, že hoci
prejavil záujem o to, aby si v rámci nutnej obhajoby vo väzobnej veci zvolil obhajcu sám,
v skutočnosti tak v stanovenej lehote neurobil, a preto mu obhajca musel byť ustanovený
súdom, pričom opatrenie okresného súdu o ustanovení obhajcu z 21. februára 2013
ustanovená obhajkyňa prevzala spolu aj s uznesením okresného súdu 26. februára 2013.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii (a ktoré krajský súd
nespochybnil), vyplýva, že ešte v deň doručenia opatrenia ustanovená obhajkyňa nazrela
do vyšetrovacieho spisu a prevzala kompletnú fotokópiu spisu. O dva dni na to, teda
28. februára 2013, uskutočnila rozhovor so sťažovateľom v ústave na výkon väzby a toho
istého dňa spracovala písomné dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do
väzby. Tieto potom osobne doručila do podateľne okresného súdu ďalšieho dňa, teda
1. marca 2013. Nie je zistiteľné, kedy presnejšie sa tak stalo. Okresný súd predložil spis
krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti ešte 26. marca 2013, pričom spis bol doručený
krajskému súdu 27. februára 2013. Dňa 28. februára 2013 bol stanovený termín neverejného
zasadnutia krajského súdu, a to na 1. marec 2013 o 8.00 h. Neverejné zasadnutie sa v tomto
čase aj uskutočnilo a trvalo do 8.15 h. Ešte v deň neverejného zasadnutia (1. marca 2013)
bol spis vrátený okresnému súdu po rozhodnutí o sťažnosti.
Napokon možno z listinných dôkazov usudzovať, že dôvody sťažnosti z 28. februára
2013, ktoré boli doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013, sa na krajský
súd vôbec nedostali. Podľa všetkého došlo totiž k tomu, že ešte pred predložením dôvodov
sťažnosti krajskému súdu bol spis 1. marca 2013 z krajského súdu vrátený na okresný súd
už ako vybavený (s rozhodnutím o sťažnosti).
Vychádzajúc z načrtnutých skutkových okolností prípadu, je podľa názoru ústavného
súdu zrejmé, že tu ide o kolíziu dvoch zložiek práva na spravodlivé súdne konanie pri
rozhodovaní o väzbe, a to práva obvineného na obhajobu a jeho práva na urýchlené
rozhodnutie o väzbe. Uvedeným právam obvineného zodpovedá povinnosť všeobecných
súdov poskytnúť priestor obhajobe a konať a rozhodovať o väzbe urýchlene.
„V prípade, ak prichádza do úvahy paralelná aplikácia viacerých zložiek práva
na spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby sa
poskytla ochrana všetkým do úvahy prichádzajúcim zložkám. Z ústavnoprávneho hľadiska
je neakceptovateľné, ak niektorá zo zložiek bola uprednostnená do tej miery, že tým dôjde
k praktickému eliminovaniu inej zložky.“ (II. ÚS 76/2011)
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že obhajobu osôb, ktoré sú vo väzbe,
považuje zákon za osobitne významnú. Dáva to najavo aj tým, že v týchto prípadoch je
obhajoba povinná [§ 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Povinnú obhajobu možno
realizovať jednak vlastnou voľbou obhajcu zo strany obvineného (ktorá má prednosť), ako
aj ustanovením obhajcu zo strany všeobecného súdu (ktoré prichádza do úvahy potom, ako
si obvinený obhajcu sám nezvolí). Nemôžu byť pochybnosti v tom smere, že v oboch týchto
prípadoch musí byť obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe zabezpečené plné využitie
práva na obhajobu.
Ďalej je vo veci významné, že ustanovená obhajkyňa konala vo veci urýchlene a jej
úkony, ktoré napokon vyústili do podania písomných dôvodov sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby, boli nepochybne účelné, pričom zároveň zachovávali aj logické poradie.
Preto treba konštatovať, že pokiaľ ustanovená obhajkyňa prevzala obhajobu 26. februára
2013 a v tretí deň na to podala písomné dôvody sťažnosti, konala primerane svojím
povinnostiam v súlade tak so záujmom sťažovateľa na účinnej obhajobe, ako aj
na urýchlenom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní obmedzenia jeho osobnej slobody.
Pri uplatňovaní obhajobných práv sťažovateľa preto k nijakému pochybeniu, a to či už
zo strany sťažovateľa, alebo zo strany ustanovenej obhajkyne nedošlo.
V uvedenom smere nemožno akceptovať námietku krajského súdu, ktorý vidí
pochybenie zo strany sťažovateľa v tom, že hoci prejavil záujem zvoliť si obhajcu (na čo
mu bola poskytnutá aj lehota), napokon tak neurobil, a preto obhajca mu musel byť
ustanovený súdom. Inými slovami, ak by bol sťažovateľ hneď okresnému súdu vyhlásil, že
obhajcu si sám nezvolí a má mu byť ustanovený, mohol mať obhajcu už skôr a dôvody
sťažnosti mohli byť tak isto podané už skôr.
Krajský súd sťažovateľovi vlastne vyčíta, že hoci pôvodne prejavil vôľu zvoliť si
obhajcu sám, napokon tak neurobil, čím spôsobil prieťah v konaní o väzbe a v konečnom
dôsledku aj to, že krajský súd nemal pri rozhodovaní o sťažnosti proti vzatiu do väzby
k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti podané ustanovenou obhajkyňou. Takýto
výklad treba považovať z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľný. Otázka využitia
či nevyužitia práva zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby nemôže byť riešená na
úkor obhajobných práv obvineného, a to dokonca do tej miery, že dôjde k úplnému
eliminovaniu tohto práva.
Za uvedeného stavu nebol akceptovateľný postup krajského súdu, ktorému muselo
byť známe, že k ustanoveniu obhajcu došlo až 26. februára 2013, a ktorý rozhodol
o sťažnosti 1. marca 2013, teda už na tretí deň počítaný odo dňa, keď došlo k ustanoveniu
obhajcu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na
slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.
4 Tpo 9/2013-25 z 1. marca 2013 (bod 2 výroku nálezu). O vrátení veci na ďalšie konanie
nerozhodol, keďže sťažovateľ už v súčasnosti nie je vo väzbe, a preto už nemožno
posudzovať dôvodnosť jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať vždy
iba s účinkami pro futuro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04, I. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08).
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou
vo výške 413,91 €.
Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu, a to za tri úkony právnych služieb v roku
2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika) po 130,16 €. Priznal tiež
režijný paušál trikrát po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013