Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. B., I., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., N.,

pre namietané porušenie a 5 a a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Nitre pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Ľ. B. na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -25 z 1. marca 2013

z r u š u j e .

3. Ľ. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,91 € (slovom

štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý

vyplatiť na účet advokátky JUDr. A. K., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-13 zo 16. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B., I. (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie a 5

(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podanej sťažnosti

z 26. marca 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júla 2013 vyslovili súhlas, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov

a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi sa vedie trestné stíhanie pre zločin

týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného

zákona na základe uznesenia vyšetrovateľa z 15. februára 2013. Uznesením Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. februára 2013 bol sťažovateľ

vzatý do preventívnej väzby v zmysle . Proti

uzneseniu podal sťažovateľ 16. februára 2013 ústne priamo do zápisnice o výsluchu

obvineného sťažnosť. Z dôvodu, že bol vzatý do väzby a sám si v určenej lehote nezvolil

obhajcu, opatrením okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2013 mu bola

ustanovená obhajkyňa, ktorá predmetné opatrenie prevzala 26. februára 2013 spolu

s rovnopisom uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby, ako aj s rovnopisom zápisnice

o výsluchu obvineného zo 16. februára 2013. Obhajkyňa ešte 26. februára 2013 nahliadla

do vyšetrovacieho spisu a následne po naštudovaní jeho obsahu 28. februára 2013 navštívila

sťažovateľa v ústave na výkon väzby, a to na účely dohody o spôsobe obhajoby a ďalšom

postupe. Sťažovateľ zároveň podpísal písomný sľub na účel nahradenia väzby pre prípad,

ak by aj nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti uznal dôvod väzby. Dňa 1. marca 2013

bolo písomné odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby osobne doručené

ustanovenou obhajkyňou do podateľne okresného súdu. Neskôr vyšlo najavo, že krajský súd

1. marca 2013 rozhodol o zamietnutí sťažnosti, pričom konštatoval, že hoci sťažovateľ

podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, túto do konania neverejného zasadnutia

krajského súdu neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne.

Porušenie označených článkov a dohovoru spočíva podľa sťažovateľa

predovšetkým v tom, že bol vzatý do väzby na základe nesprávneho postupu všeobecných

súdov. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal včas, keďže ju podal okamžite

po vyhlásení uznesenia v jeho prítomnosti 16. februára 2013. Ustanovenej obhajkyni bolo

uznesenie o vzatí do väzby doručené 26. februára 2013. Podľa § 187 ods. 1 poslednej vety

ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi,

plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie. Podľa názoru

sťažovateľa jeho obhajkyni plynula samostatne trojdňová lehota na podanie sťažnosti

v mene sťažovateľa, ktorá sa v súlade s ustanovením

počítala od 27. februára 2013 a končila sa uplynutím dňa 1. marca 2013 (keďže mesiac

február mal iba 28 dní). Okresný súd napriek tomu, že doručoval rovnopis uznesenia o vzatí

do väzby ustanovenej obhajkyni, ktorá ho prevzala 26. februára 2013, predložil vec

na rozhodnutie krajskému súdu už 27. februára 2013, teda počas plynutia trojdňovej lehoty

na podanie sťažnosti obhajkyni sťažovateľa, čím postupoval jednoznačne v rozpore

s ustanovením . Sťažovateľ zdôrazňuje, že „hoci sa

väzobné veci vybavujú prednostne, v tomto prípade sa nejednalo o podanie sťažnosti proti

uzneseniu o nevzatí do väzby, ani o podanie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby

v konaní podľa alebo v situácii, keď sudca pre prípravné

konanie rozhoduje podľa alebo 4 , ktoré skutočnosti by

odôvodňovali predloženie veci prvostupňovým súdom nadriadenému súdu bez meškania

v zmysle ustan. “. Preto bolo na mieste, aby okresný súd

počkal aspoň tie tri dni od doručenia uznesenia obhajkyni a až potom predložil vec

krajskému súdu.

Nesprávne postupoval aj krajský súd, ktorý rozhodol predčasne, a to už na druhý deň

po predložení spisu okresným súdom, keď do skončenia dňa 1. marca 2013 ešte plynul

ustanovenej obhajkyni posledný deň lehoty na podanie sťažnosti. Z dôvodu takéhoto

chybného postupu krajský súd neprihliadol na argumenty uvedené v písomnom odôvodnení

sťažnosti z 28. februára 2013 doručenej okresnému súdu 1. marca 2013. Nezaoberal sa teda

ani sťažovateľom ponúknutými zárukami na nahradenie väzby písomným sľubom

a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17

ods. 2 a 5 a , 3 a 4 dohovoru (zrejme omylom a v rozpore s odôvodnením

sťažnosti sa uvádza porušenie čl. 5 ods. 1, 2 a 4 dohovoru, pozn.) v konaniach vedených

okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 1. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 769/13 z 2. júla 2013

doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 8. júla 2013 vyplýva, že

sťažnosť považuje za nedôvodnú a navrhuje nevyhovieť jej. Boli zachované všetky práva

sťažovateľa podľa , a to vrátane práva podať sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ toto právo okamžite po vyhlásení uznesenia

sám využil. V dostatočnom rozsahu mu boli dané všetky potrebné poučenia vrátane

poučenia o nutnej obhajobe. Sám požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie

obhajcu, v čom mu bolo vyhovené. Napriek tomu však túto lehotu nevyužil, a preto mu bol

obhajca ustanovený okresným súdom. Výklad ustanovenia ,

ktorý zastáva sťažovateľ, nie je v danej veci aplikovateľný, a to z dôvodov, ktoré sú na

strane sťažovateľa. Výklad by platil v prípade, ak by bol obhajca zvolený alebo ustanovený

v čase vyhlásenia uznesenia okresného súdu alebo bezprostredne potom. K takejto situácii

však nedošlo, a to práve pre rozhodnutie sťažovateľa, že si obhajcu sám zvolí v primeranej

lehote. Bol si pritom vedomý toho, že sám sťažnosť podal a že o nej bude rozhodovať

nadriadený súd v súlade s ustanovením , teda prednostne

a urýchlene. V danom prípade u ustanovenej obhajkyne doručením uznesenia okresného

súdu nedošlo ku „vzniku“ práva na podanie sťažnosti. Toto právo mal výlučne sťažovateľ

a jeho obhajkyňa nemala žiadne samostatné obhajovacie právo. Mohla ho realizovať len

v mene sťažovateľa.

Z prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 528/13 zo 14. mája 2013 doručeného

ústavnému súdu 20. mája 2013 vyplýva inter alia, že v dôsledku podania sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí do väzby okresný súd 26. februára 2013 predložil spis krajskému súdu

na rozhodnutie. Krajský súd spis prevzal 27. februára 2013 o 8.46 h. Predsedníčka senátu

krajského súdu 28. februára 2013 určila termín neverejného zasadnutia na 1. marec 2013.

Krajský súd rozhodoval o sťažnosti 1. marca 2013 v čase od 8.00 h do 8.15 h. Krajský súd

vrátil spis okresnému súdu 1. marca 2013. Keď obhajkyňa sťažovateľa 1. marca 2013

doručila do podateľne okresného súdu odôvodnenie a doplnenie sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu, nedopatrením podateľne nebola vyznačená hodina, t. j. čas, kedy podateľňa

písomnosť prevzala. Podanie nemohlo byť osobne doručené skôr, ako o 8.00 h ráno, keďže

podateľňa okresného súdu je prístupná pre verejnosť v pracovné dni od 8.00 h do 15.00 h.

Aj keby bolo podanie doručené do podateľne okresného súdu o 8.00 h, nebolo by možné

zabezpečiť jeho včasné predloženie krajskému súdu, keďže tento vo veci rozhodoval v tom

istom čase, teda 1. marca 2013 od 8.00 h do 8.15 h. Napokon, obhajkyňa sťažovateľa mohla

podanie predložiť priamo krajskému súdu, keďže podľa názoru predsedu okresného súdu

mala vedomosť o tom, že spis už bol predložený krajskému súdu.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 22. júla 2013 doručenej ústavnému súdu

23. júla 2013 (v reakcii na stanoviská okresného súdu a krajského súdu) vyplýva, že ak by aj

bol jej názor týkajúci sa začatia plynutia trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti proti

uzneseniu o vzatí do väzby nesprávny, trvá na tom, že zo strany krajského súdu došlo

k jednoznačnému porušeniu obhajobného práva sťažovateľa v konaní o väzbe. Súčasťou

minimálnych práv každého obvineného je možnosť mať primeraný čas na prípravu

obhajoby. Bolo by odmietnutím spravodlivosti a popretím zásady prezumpcie neviny

domnievať sa, že právo na primeraný čas na prípravu obhajoby sa nevzťahuje aj na konanie

o väzbe. V nadväznosti na postup krajského súdu, ktorý o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol tretí deň po tom, ako súdom

ustanovená obhajkyňa prevzala jeho obhajobu, je potrebné zaoberať sa otázkou

primeranosti času na prípravu obhajoby v súčinnosti s ustanovenou obhajkyňou. Podľa

názoru okresného súdu primeraný čas na prípravu obhajoby a na písomné zdôvodnenie

sťažnosti obhajkyňou predstavuje dva dni, keďže obhajkyňa podľa dedukcie okresného

súdu mohla sťažnosť podať už 28. februára 2013 (teda v deň, keď ju spísala, pozn.). Ak sám

zákonodarca stanovuje trojdňovú lehotu na podanie sťažnosti, potom sťažovateľ kladie

otázku, prečo nemožno považovať za primeraný čas na prípravu obhajoby tri pracovné dni.

Pritom príprava zahŕňala v sebe nahliadnutie obhajkyne do vyšetrovacieho spisu, prevzatie

fotokópií zo spisu a ich naštudovanie, následnú návštevu obhajkyne vo väznici

u sťažovateľa a poradu, na ktorej bolo potrebné dohodnúť dôvody sťažnosti proti väzbe.

Napokon bolo potrebné zdôvodnenie sťažnosti vypracovať a doručiť okresnému súdu.

Krajský súd v čase nariadenia termínu neverejného zasadnutia (teda 28. februára 2013)

musel zo spisu vedieť, že obhajkyni bolo uznesenie o ustanovení obhajcu doručené až

26. februára 2013, pričom akákoľvek lehota pre ňu začala plynúť až nasledujúcim dňom,

teda 27. februára 2013. Krajský súd mohol a musel zo svojej praxe predpokladať, že

obhajkyňa bude musieť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, poradiť sa so sťažovateľom

a podanú sťažnosť písomne odôvodniť. Rovnako mohol predpokladať aj to, že písomné

odôvodnenie sťažnosti môže byť doručované nielen osobne, ale aj prostredníctvom pošty.

Je úlohou všeobecného súdu poskytnúť obvinenému dostatočný priestor na realizáciu jeho

práv, a nie tento priestor obmedzovať (aj keď možno v snahe vybaviť väzobnú vec

„prednostne“). Napokon sťažovateľ trvá na vyslovení porušenia označených práv krajským

súdom, zrušení jeho uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie, pričom spresňuje

požadovanú výšku náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou na sumu 413,91 €, a to za

3 úkony právnych služieb v roku 2013 a za 3 režijné paušály.

II.

Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného sp. zn.

zo 16. februára 2013 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, pričom lehota väzby mu začala plynúť 14. februára 2013 od 16.35 h.

Sťažovateľ po vyhlásení uznesenia a jeho stručnom odôvodnení uviedol, že uzneseniu

porozumel a podáva proti nemu sťažnosť.

Z opatrenia okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2013 vyplýva, že

podľa a bola sťažovateľovi ustanovená

za obhajkyňu advokátka JUDr. A. K., N. Podľa dátumovej pečiatky obhajkyňa opatrenie

prevzala 26. februára 2013.

Zo záznamu vyšetrovateľa o nazretí do vyšetrovacieho spisu z 26. februára 2013

vyplýva, že ustanovená obhajkyňa nahliadla do vyšetrovacieho spisu a prevzala jeho

kompletnú fotokópiu.

Z potvrdenia ústavu na výkon väzby o predvedení klienta reg. č. ÚVV-2-122/21-

2013 z 28. februára 2013 a zo záznamu ustanovenej obhajkyne o porade s klientom z toho

istého dňa vyplýva, že ustanovená obhajkyňa navštívila sťažovateľa v ústave na výkon

väzby, kde s ním zotrvala jednu hodinu.

Z odôvodnenia a doplnenia sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu datovaného

28. februára 2013 vyplývajú podrobné dôvody sťažnosti podanej sťažovateľom 16. februára

2013 proti uzneseniu o vzatí do väzby, a to vrátane ponuky nahradenia väzby písomným

sľubom sťažovateľa, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka. Podanie bolo

podľa dátumovej pečiatky doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013,

pričom presná hodina doručenia podania nie je vyznačená.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -25 z 1. marca 2013 vyplýva, že ním

podľa bola zamietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 16. februára 2013.

Podľa konštatovania krajského súdu uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi

a prokurátorovi oznámené vyhlásením v ich prítomnosti po výsluchu sťažovateľa

uskutočnenom 16. februára 2013. Obhajkyni sťažovateľa, ktorá bola ustanovená opatrením

z 21. februára 2013, bolo uznesenie okresného súdu oznámené doručením jeho rovnopisu

26. februára 2013. Sťažovateľ ihneď po oznámení uznesenia a po poučení o opravnom

prostriedku (teda včas) podal sťažnosť, ktorú do konania neverejného zasadnutia krajského

súdu neodôvodnil, a to ani sám, ale ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne. Spis bol

okresným súdom predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 27. februára 2013.

V ďalšom krajský súd odôvodňuje, prečo bolo potrebné vziať sťažovateľa do väzby.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že predsedníčka senátu určila 28. februára 2013 termín neverejného zasadnutia

na 1. marec 2013 o 8.00 h. Neverejné zasadnutie krajského súdu vo veci sp. zn.

konané 1. marca 2013 trvalo od 8.00 h do 8.15 h.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že spis bol spolu s predkladacou správou doručený krajskému súdu 27. februára

2013.

Podľa oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa zo 14. augusta 2013 a podľa

vlastného zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ z väzby prepustený 13. augusta 2013, a to

uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -53 zo 16. augusta 2013.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Sťažovateľ je presvedčený, že došlo k porušeniu jeho obhajobného práva v rámci

rozhodovania o väzbe tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby

skôr, než by mal k dispozícii písomné dôvody sťažnosti podané ustanovenou obhajkyňou,

ktorá ich pripravila a predostrela v primeranej lehote. Tak došlo k situácii, keď krajský súd

rozhodol o väzbe bez znalosti obhajobnej argumentácie sťažovateľa.

Krajský súd je toho názoru, že vzniknutú situáciu spôsobil sťažovateľ, ktorý síce

požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie obhajcu, avšak túto nevyužil, a preto

mu musel byť obhajca ustanovený. Bol si pri tom vedomý toho, že krajský súd je povinný

rozhodnúť o sťažnosti prednostne a urýchlene. Ustanovenej obhajkyni sťažovateľa žiadne

vlastné právo na podanie sťažnosti nevzniklo, keďže toto právo mal iba samotný sťažovateľ,

ktorý ho aj osobne využil hneď po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby.

„Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že

čl. 6 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené

nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky

sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako

tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“ ()

„Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania

o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, resp. . Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť

obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.

Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.

iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto

taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“

()

„Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty

a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam

týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.“ (, )

Pri konkrétnej analýze daného prípadu treba z pohľadu ústavného súdu

predovšetkým konštatovať správnosť stanoviska krajského súdu, podľa ktorého ustanovenej

obhajkyni doručením uznesenia okresného súdu nevzniklo samostatné právo podať riadny

opravný prostriedok, keďže toto právo prislúchalo iba sťažovateľovi, ktorý ho aj využil

hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu, teda ešte predtým, než mu bola obhajkyňa

okresným súdom ustanovená. Ústavný súd musí preto v danom prípade posúdiť, či

predloženie dôvodov sťažnosti ustanovenou obhajkyňou v trojdňovej lehote počítanej od

prevzatia opatrenia, ktorým bola ustanovená za obhajkyňu, možno za daných okolností

považovať z časového hľadiska za primerané.

Zo skutkového hľadiska je medzi účastníkmi konania nesporné, že sťažovateľ podal

proti ústne vyhlásenému a stručne odôvodnenému uzneseniu okresného súdu 16. februára

2013 sťažnosť, ktorú nijako neodôvodnil. Rovnako nie sú pochybnosti ani o tom, že hoci

prejavil záujem o to, aby si v rámci nutnej obhajoby vo väzobnej veci zvolil obhajcu sám,

v skutočnosti tak v stanovenej lehote neurobil, a preto mu obhajca musel byť ustanovený

súdom, pričom opatrenie okresného súdu o ustanovení obhajcu z 21. februára 2013

ustanovená obhajkyňa prevzala spolu aj s uznesením okresného súdu 26. februára 2013.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii (a ktoré krajský súd

nespochybnil), vyplýva, že ešte v deň doručenia opatrenia ustanovená obhajkyňa nazrela

do vyšetrovacieho spisu a prevzala kompletnú fotokópiu spisu. O dva dni na to, teda

28. februára 2013, uskutočnila rozhovor so sťažovateľom v ústave na výkon väzby a toho

istého dňa spracovala písomné dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do

väzby. Tieto potom osobne doručila do podateľne okresného súdu ďalšieho dňa, teda

1. marca 2013. Nie je zistiteľné, kedy presnejšie sa tak stalo. Okresný súd predložil spis

krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti ešte 26. marca 2013, pričom spis bol doručený

krajskému súdu 27. februára 2013. Dňa 28. februára 2013 bol stanovený termín neverejného

zasadnutia krajského súdu, a to na 1. marec 2013 o 8.00 h. Neverejné zasadnutie sa v tomto

čase aj uskutočnilo a trvalo do 8.15 h. Ešte v deň neverejného zasadnutia (1. marca 2013)

bol spis vrátený okresnému súdu po rozhodnutí o sťažnosti.

Napokon možno z listinných dôkazov usudzovať, že dôvody sťažnosti z 28. februára

2013, ktoré boli doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013, sa na krajský

súd vôbec nedostali. Podľa všetkého došlo totiž k tomu, že ešte pred predložením dôvodov

sťažnosti krajskému súdu bol spis 1. marca 2013 z krajského súdu vrátený na okresný súd

už ako vybavený (s rozhodnutím o sťažnosti).

Vychádzajúc z načrtnutých skutkových okolností prípadu, je podľa názoru ústavného

súdu zrejmé, že tu ide o kolíziu dvoch zložiek práva na spravodlivé súdne konanie pri

rozhodovaní o väzbe, a to práva obvineného na obhajobu a jeho práva na urýchlené

rozhodnutie o väzbe. Uvedeným právam obvineného zodpovedá povinnosť všeobecných

súdov poskytnúť priestor obhajobe a konať a rozhodovať o väzbe urýchlene.

„V prípade, ak prichádza do úvahy paralelná aplikácia viacerých zložiek práva

na spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby sa

poskytla ochrana všetkým do úvahy prichádzajúcim zložkám. Z ústavnoprávneho hľadiska

je neakceptovateľné, ak niektorá zo zložiek bola uprednostnená do tej miery, že tým dôjde

k praktickému eliminovaniu inej zložky.“ ()

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že obhajobu osôb, ktoré sú vo väzbe,

považuje zákon za osobitne významnú. Dáva to najavo aj tým, že v týchto prípadoch je

obhajoba povinná [ ]. Povinnú obhajobu možno

realizovať jednak vlastnou voľbou obhajcu zo strany obvineného (ktorá má prednosť), ako

aj ustanovením obhajcu zo strany všeobecného súdu (ktoré prichádza do úvahy potom, ako

si obvinený obhajcu sám nezvolí). Nemôžu byť pochybnosti v tom smere, že v oboch týchto

prípadoch musí byť obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe zabezpečené plné využitie

práva na obhajobu.

Ďalej je vo veci významné, že ustanovená obhajkyňa konala vo veci urýchlene a jej

úkony, ktoré napokon vyústili do podania písomných dôvodov sťažnosti proti uzneseniu

o vzatí do väzby, boli nepochybne účelné, pričom zároveň zachovávali aj logické poradie.

Preto treba konštatovať, že pokiaľ ustanovená obhajkyňa prevzala obhajobu 26. februára

2013 a v tretí deň na to podala písomné dôvody sťažnosti, konala primerane svojím

povinnostiam v súlade tak so záujmom sťažovateľa na účinnej obhajobe, ako aj

na urýchlenom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní obmedzenia jeho osobnej slobody.

Pri uplatňovaní obhajobných práv sťažovateľa preto k nijakému pochybeniu, a to či už

zo strany sťažovateľa, alebo zo strany ustanovenej obhajkyne nedošlo.

V uvedenom smere nemožno akceptovať námietku krajského súdu, ktorý vidí

pochybenie zo strany sťažovateľa v tom, že hoci prejavil záujem zvoliť si obhajcu (na čo

mu bola poskytnutá aj lehota), napokon tak neurobil, a preto obhajca mu musel byť

ustanovený súdom. Inými slovami, ak by bol sťažovateľ hneď okresnému súdu vyhlásil, že

obhajcu si sám nezvolí a má mu byť ustanovený, mohol mať obhajcu už skôr a dôvody

sťažnosti mohli byť tak isto podané už skôr.

Krajský súd sťažovateľovi vlastne vyčíta, že hoci pôvodne prejavil vôľu zvoliť si

obhajcu sám, napokon tak neurobil, čím spôsobil prieťah v konaní o väzbe a v konečnom

dôsledku aj to, že krajský súd nemal pri rozhodovaní o sťažnosti proti vzatiu do väzby

k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti podané ustanovenou obhajkyňou. Takýto

výklad treba považovať z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľný. Otázka využitia

či nevyužitia práva zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby nemôže byť riešená na

úkor obhajobných práv obvineného, a to dokonca do tej miery, že dôjde k úplnému

eliminovaniu tohto práva.

Za uvedeného stavu nebol akceptovateľný postup krajského súdu, ktorému muselo

byť známe, že k ustanoveniu obhajcu došlo až 26. februára 2013, a ktorý rozhodol

o sťažnosti 1. marca 2013, teda už na tretí deň počítaný odo dňa, keď došlo k ustanoveniu

obhajcu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 , ako aj jeho práva na

slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-25 z 1. marca 2013 (bod 2 výroku nálezu). O vrátení veci na ďalšie konanie

nerozhodol, keďže sťažovateľ už v súčasnosti nie je vo väzbe, a preto už nemožno

posudzovať dôvodnosť jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať vždy

iba s účinkami pro futuro (, , , ).

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

vo výške 413,91 €.

Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu, a to za tri úkony právnych služieb v roku

2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika) po 130,16 €. Priznal tiež

režijný paušál trikrát po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013