Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 116/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-91

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, V. H., t. č. vo väzbe a T. Ď., t. č.

vo väzbe, zastúpených advokátom Mgr. R. T., B.,

1.1 v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn.

a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. vo veci namietaného porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby,

1.2 v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. vo veci

namietaného porušenia

a) , 2 a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti

väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu,

b) , 2 a 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné

väzobné rozhodnutie,

c) , 2 a 5 a a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania,

d) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom byť považovaný za nevinného,

dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom, a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. M., V. H. a T. Ď. na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby.

2. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom V. H. a T. Ď. na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby.

3. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

, 2 a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. M., V. H. a T. Ď. na rozhodnutie

o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

4. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

, 2 a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. M., V. H. a T. Ď. na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie.

5. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -504 zo 16. decembra

2010 z r u š u j e .

6. Okresný súd Považská Bystrica j e p o v i n n ý zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie M. M., V. H. a T. Ď. v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie, a to M. M. v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), V. H. a T. Ď. v sume

po 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. M. M., V. H. a T. Ď. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v sume 915,88 € (slovom deväťstopätnásť eur a osemdesiatosem centov), ktorú

s ú Okresný súd Považská Bystrica a Krajský súd v Trenčíne p o v i n n é spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.

9. Sťažnosti M. M. v časti požadujúcej vyslovenie porušenia

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby v konaní vedenom

Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. n e v y h o v u j e .

10. Sťažnosti M. M., V. H. a T. Ď. v časti požadujúcej zrušenie uznesenia Okresného súdu

Považská Bystrica sp. zn. z 18. októbra 2010, nariadenie neodkladne prepustiť

M. M., V. H. a T. Ď. z väzby a priznanie zvyšku primeraného finančného zadosťučinenia M.

M., V. H. a T. Ď. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-45 z 30. marca 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. M. (ďalej

len „sťažovateľ 1“), V. H. (ďalej len „sťažovateľ 2“) a T. Ď. (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu

len „sťažovatelia“)

1.1 v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby,

1.2 v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. vo veci

namietaného porušenia

a) , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti s právom na

rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na

obhajobu,

b) , 2 a 5 a dohovoru v súvislosti s právom na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie,

c) , 2 a 5 a a 4 dohovoru v súvislosti s právom byť

súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania,

d) a dohovoru v súvislosti s právom byť považovaný

za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 13. júla 2011,

krajský súd vo vyjadrení z 23. mája 2011 a okresný súd v stanovisku zo 7. júna 2011

vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom

z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 25. septembra 2007 bolo

sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 vznesené obvinenie pre zločin krivej výpovede a krivej

prísahy podľa a a prečin nadržovania

podľa v spolupáchateľstve. Následne boli sťažovateľ 2

a sťažovateľ 3 25. septembra 2007 o 22.40 h zadržaní a 26. septembra 2007 o 15.30 h

prepustení zo zadržania. Uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bolo sťažovateľovi 1

vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1

formou účastníctva. Ďalším uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bolo

aj sťažovateľovi 3 vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa

formou účastníctva. Uznesením iného vyšetrovateľa

z 30. októbra 2007 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva podľa

v spolupáchateľstve. Uznesením sudcu pre

prípravné konanie okresného súdu sp. zn. z 31. októbra 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. novembra 2007 bol sťažovateľ 2

z dôvodu uvedeného v vzatý do väzby s tým, že

táto začala 30. októbra 2007 o 12.00 h. Sťažovateľ 2 bol po uplynutí základnej šesťmesačnej

lehoty trvania väzby 30. apríla 2008 prepustený. Uznesením sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu sp. zn. z 31. októbra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. novembra 2007 bol sťažovateľ 3 z dôvodu uvedeného v § 71

ods. 1 písm. c) vzatý do väzby s tým, že väzba začína 30. októbra 2007

o 12.00 h. Sťažovateľ 3 bol po uplynutí základnej šesťmesačnej lehoty trvania väzby

30. apríla 2008 prepustený. Uznesením vyšetrovateľa z 27. septembra 2008 bolo

sťažovateľom vznesené obvinenie pre pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa

a a . Uznesením sudcu pre

prípravné konanie Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 1. októbra 2008 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2008 boli sťažovatelia

z dôvodov uvedených v a vzatí do väzby s tým,

že väzba začala plynúť 27. septembra 2008. V tejto trestnej veci boli sťažovatelia na základe

písomného príkazu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 1. apríla 2010 prepustení z väzby 1. apríla 2010. Bezprostredne po

prepustení z väzby 1. apríla 2010 boli sťažovatelia predvedení pred vyšetrovateľa činného

v trestnej veci pre trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy a zadržaní. Sťažovateľ 1 bol

fakticky zadržaný 1. apríla 2010 o 19.10 h, sťažovateľ 2 1. apríla 2010 o 18.40 h

a sťažovateľ 3 1. apríla 2010 o 18.52 h. Následne boli sťažovatelia ako obvinení

vyšetrovateľom za prítomnosti zvolených obhajcov vypočutí, pričom tieto procesné úkony

sa skončili 2. apríla 2010 o 4.10 h. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2010 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov uvedených

v a .

Podaním z 30. augusta 2010 doručeným prokurátorovi 2. septembra 2010

sťažovateľ 1 požiadal o prepustenie z väzby. Jeho žiadosť bola okresnému súdu predložená

6. septembra 2010. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2010

bola žiadosť zamietnutá, pričom na základe sťažnosti podanej sťažovateľom 1 krajský súd

uznesením sp. zn. zo 4. októbra 2010 uznesenie okresného súdu zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd

v rozpore so zákonom rozhodol o žiadosti sťažovateľa 1 z 30. augusta 2010 bez jeho

predchádzajúceho výsluchu, pričom mu nebolo ani doručené stanovisko prokurátora k jeho

žiadosti zo 6. septembra 2010. Podaním z 13. septembra 2010 doručeným prokurátorovi

14. septembra 2010 sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 požiadali prostredníctvom obhajcu

o prepustenie z väzby. Žiadosť bola okresnému súdu predložená 17. septembra 2010.

Prokurátor podaním z 30. septembra 2010 doručeným okresnému súdu toho istého dňa

podal na sťažovateľov obžalobu, ktorá im bola doručená 8. októbra 2010. Konanie

o obžalobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. . Obžaloba údajné konanie

sťažovateľov kvalifikovala ako prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1

a prečin nadržiavania podľa

v spolupáchateľstve, resp. formou účastníctva. Podaním z 12. októbra 2010 doručeným

okresnému súdu vopred faxom toho istého dňa sa sťažovatelia vyjadrili k obžalobe, pričom

navrhli, aby ju okresný súd odmietol a vrátil vec prokurátorovi pre závažné procesné chyby

v prípravnom konaní. Okresný súd nariadil na 13. október 2010 o 8.30 h výsluch

sťažovateľov pre účely rozhodnutia o žiadostiach z 30. augusta 2010, resp. 13. septembra

2010. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 sa vzdali práva byť vypočutí a podaním z 11. októbra

2010 požiadali o rozhodnutie v ich neprítomnosti. Rozhodovania o žiadostiach z 30. augusta

2010 a 13. septembra 2010 sa 13. októbra 2010 zúčastnil len sťažovateľ 1, ktorý hneď

v úvode namietal, že ani sťažovatelia, ale ani ich obhajcovia neboli upovedomení o tom, že

sa má rozhodovať aj o ich ponechaní vo väzbe. Následne, 13. októbra 2010 boli sťažovatelia

a ich obhajcovia upovedomení o novom termíne výsluchu sťažovateľov v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe podľa a o žiadostiach

o prepustenie z väzby. Termín bol stanovený na 18. október 2010 o 8.30 h. Spolu

s upovedomením boli sťažovateľom a ich obhajcom doručené aj stanoviská prokurátora

zo 6. septembra 2010 a 16. septembra 2010. Sťažovateľ 1 podaním z 13. októbra 2010

navrhol odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu a jej prikázanie do pôsobnosti Krajského

súdu v Žiline. Podaním z 15. októbra 2010 sa sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 vzdali práva byť

vypočutí a požiadali o rozhodnutie o väzbe podľa

a o žiadostiach z 13. septembra 2010 v ich neprítomnosti. Z vyjadrení sťažovateľov

uvedených v zápisnici okresného súdu z 18. októbra 2010 vyplýva, že sťažovateľ 2

a sťažovateľ 3 opätovne požiadali o rozhodovanie v ich neprítomnosti a bez ich výsluchu.

Sťažovateľ 1 potom, ako mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu, rovnako požiadal, aby sa

konalo v jeho neprítomnosti.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2010 bolo rozhodnuté

v bode I tak, že podľa , ako aj sa

sťažovatelia ponechávajú vo väzbe. V bode II bolo rozhodnuté tak, že podľa § 79 ods. 3

sa žiadosti o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 a 13. septembra

2010 zamietajú. Uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľom oznámené podľa § 179

ods. 1 doručením rovnopisu uznesenia do Ústavu na výkon väzby Ž.

18. októbra 2010 v čase od 14.00 h do 15.00 h. Proti uzneseniu okresného súdu podali

sťažovatelia prostredníctvom obhajcu sťažnosti z 2. novembra 2010. Zo sťažností okrem

iného vyplýva, že o uložení poštovej zásielky obsahujúcej uznesenie bol obhajca poštovým

doručovateľom upovedomený 22. októbra 2010 a túto zásielku si vyzdvihol na pošte

27. októbra 2010 (v lehote troch pracovných dní podľa ).

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2010 bolo

rozhodnuté, že podľa trestná vec sťažovateľov vedená

krajským súdom pod sp. zn. , a sa tomuto súdu

neodníma. Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010 bolo

rozhodnuté, že podľa sa trestná vec sťažovateľov vedená

okresným súdom pod sp. zn. tomuto súdu neodníma.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010 bolo

rozhodnuté v bode I tak, že podľa sa sťažnosti

zamietajú ako oneskorene podané, a v bode II tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sa sťažnosti zamietajú. Uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľom

28. decembra 2010 a ich obhajcom 27. decembra 2010.

Konanie o žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010 trvalo

takmer 4 mesiace. Konanie o žiadostiach sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 o prepustenie

z väzby z 13. septembra 2010 trvalo viac ako 3 mesiace.

a) K namietanému porušeniu a dohovoru

v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Keďže konanie o žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010

trvalo do 27. decembra 2010 a konanie o žiadostiach sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3

o prepustenie z väzby zo 14. septembra 2010 trvalo tiež do 27. decembra 2010, postupom

okresného súdu a krajského súdu boli porušené označené práva sťažovateľov na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby. Pokiaľ krajský súd v uznesení zo 16. decembra 2010

uvádza, že pred rozhodnutím o sťažnostiach sťažovateľov spis zaslal najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o návrhu sťažovateľa 1 na odňatie a prikázanie veci, treba uviesť, že vzhľadom

na prioritu dohovoru mal krajský súd povinnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru o sťažnostiach

rozhodnúť urýchlene. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 boli na svojom práve na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti väzby ukrátení na úkor vybavenia návrhu sťažovateľa 1 na odňatie

a prikázanie veci, čo nemožno považovať za ústavne akceptovateľné. Krajský súd mal

postupovať tak, aby všetky práva boli dôsledne zachované, pričom mal zohľadniť značné

prieťahy spôsobené nesprávnym postupom okresného súdu, ktoré vyústili v prípade

sťažovateľa 1 do zrušenia jeho uznesenia sp. zn. z 10. septembra 2010,

ktorým bolo rozhodnuté o žiadosti z 30. augusta 2010 prvýkrát. Z uznesenia krajského súdu

sp. zn. zo 4. októbra 2010, ktorým bolo uznesenie okresného súdu

z 10. septembra 2010 zrušené, vyplýva, že okresný súd sťažnosť sťažovateľa 1 spolu

so spisom predložil krajskému súdu až 1. októbra 2010. Možno teda uzavrieť, že porušenia

označených práv sťažovateľov sa dopustil tak okresný súd, ako aj krajský súd.

b) K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním

ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010 vyplýva, že

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 18. októbra 2010 mohol okresný súd

vyhlásiť aj v neprítomnosti osôb, ktorých sa uznesenie dotýkalo, a že tieto osoby oprávnené

na podanie sťažnosti už nemajú právo podať sťažnosť v lehote počítanej od oznámenia

uznesenia doručením jeho rovnopisu, hoci neboli prítomné pri vyhlásení uznesenia

okresného súdu.

Sťažovatelia sa s takýmto výkladom nestotožňujú a považujú ho za ústavne

nekonformný a porušujúci ich základné práva. Nevyhlasujú sa tie uznesenia, ktoré boli

urobené bez účasti osoby, ktorej sa uznesenie týka, mimo hlavného pojednávania, verejného

alebo neverejného zasadnutia. Oznámenie uznesenia sa robí buď vyhlásením uznesenia

v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia,

ak taká osoba nie je prítomná. Pokiaľ sa v uznesení krajského súdu uvádza, že sťažovatelia

boli prítomní na procesnom úkone okresného súdu 18. októbra 2010, sťažovatelia považujú

tento záver za arbitrárny. Zápisnica z úkonu je dôkazom o priebehu úkonu, pričom

zo zápisnice okresného súdu z 18. októbra 2010 vyplýva, že samosudca bez prítomnosti

sťažovateľov a ich obhajcov oboznámil prokurátora so žiadosťami sťažovateľov

o prepustenie z väzby, obžalobou a podstatným obsahom spisu. Prokurátor následne

navrhol, aby sťažovatelia boli ponechaní vo väzbe a aby ich žiadosti o prepustenie z väzby

boli zamietnuté. Na to potom samosudca vyhlásil v neprítomnosti sťažovateľov a ich

obhajcov uznesenie.

Ustanovenie dáva obžalovanému právo na

rozhodovanie o väzbe v jeho neprítomnosti a bez jeho výsluchu. Sťažovatelia toto právo

využili. Za uplatňovanie procesných oprávnení vyplývajúcich z

nemožno sťažovateľov sankcionovať krátením ich práva na obhajobu. Ich neprítomnosťou

vznikla legitímna prekážka brániaca vyhláseniu uznesenia. V tejto súvislosti nemožno

opomenúť, že podľa zápisnice okresného súdu z 18. októbra 2010 sa úkon vykonával

v neprítomnosti sťažovateľov a v závere je výslovne uvedené, že uznesenie bude

sťažovateľom doručené. Obhajcovia sťažovateľov neboli pri úkone prítomní a svoju

neúčasť písomne ospravedlnili. Pritom boli o úkone upovedomení až 13. októbra 2010, čím

sa vytvorila objektívna časová tieseň a prekážka v ich účasti na úkone. To samo osebe bráni

nevyslovenému záveru krajského súdu o tom, že nezúčastnením sa na úkone sťažovatelia

a ich obhajcovia sa v podstate vzdali práva na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu z 18. októbra 2010. Okresný súd a krajský súd mali povinnosť postupovať tak, aby

sťažovateľom a obhajcom umožnili reálne a účinné uplatnenie ich práv na obhajobu, mali

teda povinnosť vykladať a aplikovať ustanovenia ústavne konformným

spôsobom. Povinnosťou všetkých vo veci konajúcich štátnych orgánov je umožniť

obvinenému uplatnenie práva tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Postupom

okresného súdu a krajského súdu však sťažovateľom nebolo umožnené uplatňovať právo na

obhajobu a toto základné právo sa v ich prípade stalo vyložene teoretickým, iluzórnym

a neúčinným. upravuje spôsob rozhodovania súdu v situáciách, keď osoba,

ktorá môže byť uznesením dotknutá, na úkone prítomná nie je, a preto sa uznesenie

nevyhlasuje, ale zásadne oznamuje doručením rovnopisu. Keď dôjde k situácii, že osobám,

ktorých sa uznesenie dotýka, nemožno toto uznesenie oznámiť jeho vyhlásením, má súd

aplikovať ustanovenia vzťahujúce sa na oznámenie uznesenia

doručením rovnopisu spolu s poučením o opravnom prostriedku a lehotou počítanou od

takéhoto oznámenia, čo predstavuje v tejto situácii ustanovenie § 187 ods. 1 Trestného

poriadku. Táto povinnosť vyplýva zo zásady prednosti ústavne konformného výkladu

právnej normy tak, aby právo na obhajobu nestratilo svoj reálny obsah a zmysel, nestalo sa

teoretickým a iluzórnym, a teda aby neboli krátené základné práva osôb, na ktoré sa právna

norma aplikuje. Špeciálna právna úprava o podaní sťažnosti len ihneď po vyhlásení

uznesenia ( ) by už naznačeným spôsobom nebola dotknutá,

pretože sa vzťahuje na procesné situácie, keď sú osoby oprávnené na podanie sťažnosti

prítomné na úkone a pri samotnom vyhlásení uznesenia, čo korešponduje s ustanovením

, podľa ktorého je vyhlásenie jednou z foriem oznamovania

uznesenia. Ak je obvinený vo väzbe, ustanovenie

ustanovuje povinnosť oznámiť uznesenie obvinenému a aj jeho obhajcovi. Obhajcovia

sťažovateľov boli oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2010

v bode I sťažnosť ( ). Zápisnica z úkonu okresného súdu

z 18. októbra 2010 bola skončená o 11.30 h. Uznesenie bolo sťažovateľom a ich obhajcom

oznámené doručením rovnopisu až niekoľko hodín, resp. dní po jeho vyhlásení, pri ktorom

prítomní neboli, resp. byť nemohli. Z týchto skutočností vyplýva, že sťažovateľom a ich

obhajcom okresný súd odňal reálnu možnosť podania sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu z 18. októbra 2010 vo výroku v bode I, ktorým boli ponechaní vo väzbe. Uznesenie sa

v tomto bode stalo v zmysle právoplatným skôr,

ako bolo oznámené osobám, ktoré mali mať možnosť podať proti uzneseniu sťažnosť.

Z uznesenia krajského súdu zo 16. decembra 2010 je zrejmé, že tento mal vedomosť

o neprítomnosti sťažovateľov a ich písomne ospravedlnených obhajcov pri vyhlásení

uznesenia okresného súdu z 18. októbra 2010 a že pri poučení o možnosti podania sťažnosti

proti výroku v bode I len ihneď po vyhlásení uznesenia tak už sťažovatelia ani ich

obhajcovia nemali reálnu možnosť podania sťažnosti potom, ako im toto uznesenie bolo

oznámené doručením jeho rovnopisu v čase, keď bolo právoplatné. V nadväznosti na dosiaľ

uvedené treba takýto postup a rozhodnutie považovať za nepredvídateľné a porušujúce

princíp právnej istoty. Ako rozhodujúci precedens treba vziať do úvahy písomný príkaz

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. apríla 2010, ktorým boli sťažovatelia ihneď

prepustení z väzby. Z príkazu je zrejmé, že ak uznesenie o predĺžení väzby podľa § 76

ods. 3 nie je vyhlásené osobe, ktorej sa dotýka, je takáto osoba

oprávnená podať sťažnosť v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia doručením jeho

rovnopisu. Situácia sťažovateľov je v danej veci takmer identická ako v precedentnom

prípade. Sťažovatelia nemali ani možnosť namietať obsah zápisnice z úkonu okresného

súdu z 18. októbra 2010 a zápisnicu im neumožnili ani podpísať.

Uznesenie okresného súdu z 18. októbra 2010 v bode I uvádza ponechanie

sťažovateľov vo väzbe, avšak neuvádza dôvody tohto ponechania odkazom na príslušné

ustanovenie . Samotný výrok o ponechaní sťažovateľov

vo väzbe bez uvedenia dôvodov v zmysle nie je ústavne

akceptovateľný.

Podľa o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo

rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, rozhodne nadriadený súd najneskôr do

uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe nadriadený

súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní. Lehota

väzby prípravného konania sťažovateľom uplynula 1. novembra 2010. Krajský súd rozhodol

o sťažnosti až 16. decembra 2010. Keďže teda nestihol rozhodnúť do 1. novembra 2010,

podľa bolo povinnosťou predsedu senátu krajského súdu

písomným príkazom prepustiť sťažovateľov z väzby.

c) K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

Hoci sťažovatelia vo svojich žiadostiach o prepustenie z väzby poukazovali na

viaceré skutočnosti (od ich vzatia do väzby až do podania obžaloby bol vykonaný iba jeden

procesný úkon, a teda nešlo o osobitne starostlivý a urýchlený postup, obhajcom nebolo

umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania, dá sa očakávať uloženie trestu

odňatia slobody s podmienečným odkladom, ďalšie závažné procesnoprávne pochybenia

uvedené v návrhu sťažovateľa 1 na odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu z 13. októbra

2010, poukaz na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prípadov, v ktorých je obvinený

stíhaný v dvoch samostatných trestných konaniach, pričom v jednom z nich je vo väzbe),

okresný súd sa s týmito skutočnosťami nijako nevysporiadal, pričom nekonštatoval ani

irelevantnosť tejto argumentácie. Pritom každá z uvedených námietok vyvracia

nevyhnutnosť ponechania sťažovateľov vo väzbe. Pochybenie nenapravil ani krajský súd.

Krajský súd sa nevysporiadal ani so závažnými argumentmi uvedenými v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu.

d) K namietanému porušeniu , 2 a 5 a a 4 dohovoru

v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

Trestné konanie proti sťažovateľovi 2 a sťažovateľovi 3 prebieha od 25. septembra

2007 a proti sťažovateľovi 1 od 13. júla 2009, pričom nejde o skutkovo alebo právne zložitú

vec. Ku dňu rozhodovania okresného súdu o ponechaní sťažovateľov vo väzbe boli

sťažovatelia vo svojej podstate obmedzení na osobnej slobode po dobu takmer 31 mesiacov

(v prípade sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3), resp. viac ako 15 mesiacov (v prípade

sťažovateľa 1). Takúto dobu nemožno v žiadnom prípade považovať za primeranú.

S poukazom na vykonanie jediného procesného úkonu počas celého prípravného konania

trvajúceho 7 mesiacov, nepatrnú závažnosť žalovaného trestného činu, očakávaný trest

v prípade uznanej viny, bezúhonnú minulosť sťažovateľov a najmä neprimerane dlhé

obmedzenie ich osobnej slobody vo svojej podstate aj v tomto konaní a trvanie väzby v čase

rozhodovania okresného súdu a krajského súdu prekračovalo prípustné hranice trvania

väzby podľa označených článkov a dohovoru.

Krajský súd neskúmal dôsledne skutočnosti v prospech ďalšieho trvania väzby, ale

ani skutočnosti hovoriace v neprospech. Samotné výpovede, ktorými sa mali sťažovateľ 2

a sťažovateľ 3 dopustiť trestného činu, sú procesne nepoužiteľné pred súdom, pretože boli

vykonané spôsobom odporujúcim zákonu, keďže tieto údajne krivé výpovede neboli

vykonané kontradiktórnym spôsobom (za účasti obhajcu sťažovateľa 1), pričom nešlo

o neodkladné úkony. Vo vzťahu k sťažovateľovi 3, ktorý mal naviesť na krivú výpoveď

J. Š., je podstatné, že samotný J. Š. trestne stíhaný nie je.

Pokiaľ sa všeobecné súdy odvolávajú na charakter trestnej činnosti sťažovateľov,

neuvádzajú žiadnu konkrétnu skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť záver

o dôvodnosti ponechania sťažovateľov vo väzbe.

Skutočnosť, že sťažovatelia boli od začatia stíhania 25. septembra 2007 na slobode

šesť mesiacov, počas ktorých spolupracovali s vyšetrovateľom a nedopustili sa

protiprávneho konania či ovplyvňovania stíhania, svedčí jednoznačne o tom, že nemajú

a ani nemali kolúzne zámery. Uvedená skutočnosť vyvracia aj dôvodnosť tzv. preventívnej

väzby. Rovnako nemožno opomenúť ani skutočnosť, že sa o väzbe rozhodovalo tri a pol

roka od spáchania skutku. Nie je ani možné odôvodňovať väzbu sťažovateľov poukazom

na stíhanie vedené proti nim v inom konaní, a to vzhľadom na prezumpciu neviny.

K dôvodnosti trestného stíhania ako k materiálnej podmienke ponechania

sťažovateľov vo väzbe nad rámec už uvedeného treba dodať, že proti sťažovateľom 2 a 3

začal trestné stíhanie nepríslušný policajt, keďže stíhanie nezačalo vykonaním

zaisťovacieho úkonu, neodkladného úkonu, ale ani neopakovateľného úkonu. Všeobecné

súdy pochybili, keď sa zákonnosťou a dôvodnosťou obžaloby ako materiálnou podmienkou

väzby zaoberali vyložene povrchne a formalisticky. K tomu treba dodať, že jediný svedok

V. pôsobí ako tzv. „kajúcnik“ (osoba, ktorá svedčí aj z dôvodov obmedzenia trestného

stíhania proti sebe, zo zištných dôvodov, z pomsty). Podľa existujúcej judikatúry je

neprípustné odôvodňovať väzbu výpoveďou kajúcnikov.

e) K namietanému porušeniu a dohovoru

v súvislosti s právom byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná

zákonným spôsobom

Opieranie väzobného dôvodu podľa

o prebiehajúce trestné stíhanie je v rozpore s označenými článkami a dohovoru, teda

s prezumpciou neviny, keďže konanie iba prebieha a nebolo skončené právoplatným

rozhodnutím súdu. Trestné stíhanie vedené proti obvinenému nemožno považovať za

objektívnu skutočnosť postačujúcu na rozhodnutie o väzbe. Napriek tomu okresný súd

v uznesení z 18. októbra 2010 uvádza, že „Na obžalovaných sú podané ďalšie obžaloby,

resp. sa vedie proti nim ďalšie trestné stíhanie, čo viedlo súd k tomu, že obmedzenie ich

osobnej slobody im zabránilo v páchaní ďalšej trestnej činnosti.“. Z citátu jednoznačne

vyplýva, že súd považuje sťažovateľov za páchateľov trestnej činnosti, z ktorej sú

obžalovaní, resp. obvinení, čím zásadným spôsobom porušil ich právo na prezumpciu

neviny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov a dohovoru v konaniach

vedených okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn.

v už uvedených súvislostiach s tým, aby uznesenia okresného súdu

z 18. októbra 2010 a krajského súdu zo 16. decembra 2010 boli zrušené a krajskému súdu sa

prikázalo, aby neodkladne prepustil sťažovateľov z väzby. Sťažovatelia požadujú tiež

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 10 000 € od okresného súdu

a po 15 000 € od krajského súdu. Napokon sa domáhajú náhrady trov konania.

Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 154/11 z 23. mája 2011

doručeného ústavnému súdu 26. mája 2011 vyplýva inter alia, že prijatú sťažnosť považuje

za nedôvodnú a neopodstatnenú, pretože v konaní boli zachované práva sťažovateľov na

urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby v primeranej lehote. Krajský súd dospel na

podklade zistených skutočností k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchali sťažovatelia. Krajský súd po doručení trestného spisu z okresného súdu

15. novembra 2010 rozhodol 16. decembra 2010. Bezodkladnému a urýchlenému

rozhodnutiu o sťažnostiach podaných sťažovateľmi bránila zákonná prekážka, a to

skutočnosť, že sťažovateľ 1 podaním z 13. októbra 2010 navrhol odňať vec krajskému súdu.

Aby krajský súd mohol o sťažnostiach zákonným spôsobom rozhodnúť, 16. novembra 2010

predložil spis najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. z 8. decembra 2010

rozhodol, že sa trestná vec sťažovateľov krajskému súdu neodníma. Spis bol z najvyššieho

súdu vrátený 14. decembra 2010 a krajský súd o sťažnostiach rozhodol 16. decembra 2010,

teda prioritne, bezodkladne a bez akýchkoľvek prieťahov. Podľa § 83 ods. 2 Trestného

poriadku proti rozhodnutiu o väzbe bolo možné podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení

uznesenia. Keďže sťažovatelia, ale ani ich obhajcovia nepodali sťažnosti ihneď, krajský súd

sťažnosti zamietol ako oneskorene podané s konštatovaním, že príslušný výrok uznesenia

(bod I) nadobudol právoplatnosť ešte v ten deň, teda 18. októbra 2010, a to s poukazom na

. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa

nevysporiadal s ich námietkami popierajúcimi nevyhnutnosť ich ponechania vo väzbe, treba

uviesť, že u každého zo sťažovateľov sa samostatne a dôsledne skúmali dôvody väzby

podľa a , pričom sa nezistila zmena, resp.

pominutie týchto dôvodov. Preto aj sťažnosti sťažovateľov proti bodu II uznesenia ako

nedôvodné zamietol.

Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr 1521/2011 zo 7. júna 2011

doručeného ústavnému súdu 13. júna 2011 vyplýva, že posúdenie dôvodnosti sťažnosti

ponecháva na rozhodnutie ústavného súdu pri zohľadnení všetkých skutočností

vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. a spisu krajského súdu sp. zn.

.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 13. júla 2011 doručenej ústavnému súdu

18. júla 2011 vyplýva inter alia, že hoci je pravdou, že po podaní návrhu na delegáciu

z 13. októbra 2010 mohol krajský súd vykonať len nariadený úkon (§ 23 ods. 3 Trestného

poriadku), napriek tomu návrh na delegáciu nebol prekážkou pre rozhodnutie o sťažnostiach

proti uzneseniu okresného súdu. Žiaden zo sudcov krajského súdu sa necítil byť zaujatý,

teda návrh na delegáciu neobsahoval dôležitý dôvod v zmysle § 23 ods. 1 Trestného

poriadku, a preto vzhľadom na prednosť dohovoru a povinnosť krajského súdu urýchlene

rozhodnúť o väzbe návrh na delegáciu nebol prekážkou pre rozhodnutie o sťažnostiach.

V každom prípade však sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 žiadny návrh na delegáciu nepodali

a vybavenie návrhu sťažovateľa 1 nemalo byť realizované na úkor ich práva na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby. Ak aj bol krajský súd toho názoru, že bez rozhodnutia

o návrhu na delegáciu nie je možné rozhodnúť o sťažnostiach, nič mu nebránilo v tom, aby

podľa per analogiam vylúčil rozhodovanie o sťažnostiach

podaných sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3 zo spoločného konania. Preto dĺžka konania

na krajskom súde nebola v súlade s požiadavkou urýchleného rozhodnutia o zákonnosti

väzby. Pokiaľ ide o primeranosť dĺžky konania pred okresným súdom, treba uviesť, že

okresný súd bol týždne nečinný, neodôvodnené prieťahy spôsobil tak pri predkladaní spisu

krajskému súdu, ako aj pri doručovaní rozhodnutí krajského súdu sťažovateľom, pričom

navyše vo vzťahu k sťažovateľovi 1 spôsobil prieťahy aj nesprávnym postupom v konaní,

čo vyústilo do zrušenia skoršieho uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2010 krajským súdom. Krajský súd ani v uznesení zo 16. decembra 2010,

ale ani v konaní pred ústavným súdom bližšie nerozviedol, z akých dôvodov stotožnil

rozdielne pojmy „vyhlásenie uznesenia“ a „oznámenie uznesenia“, a prečo uznesenie

zo 16. decembra 2010 nepovažuje za rozhodnutie. Už vôbec nie je z vyjadrenia krajského

súdu zrejmé, na základe akého ustanovenia považoval za možné

vyhlásiť uznesenie s účinkami jeho oznámenia v neprítomnosti osoby, ktorej sa uznesenie

dotýka, a že uznesenie krajského súdu zo 16. decembra 2010 nie je v zmysle Trestného

poriadku rozhodnutím, a preto ho možno vydať aj po uplynutí lehoty, ktorá by bola lehotou

väzby v prípravnom konaní. Taktiež nie je zrejmé, z akých dôvodov nemá obhajca

obvineného právo podať sťažnosť za obvineného, keď pri vyhlásení uznesenia nebol

prítomný a uznesenie mu bolo oznámené až doručením jeho odpisu. Tak okresný súd, ako aj

krajský súd sa vo svojich uzneseniach natoľko odchýlili od jednoznačného znenia viacerých

ustanovení , že tým zásadným spôsobom popreli účel a význam týchto

ustanovení. Krajský súd sa mylne domnieva, že nemá povinnosť reagovať na námietky

sťažovateľov spochybňujúce nevyhnutnosť väzobného stíhania (uvedené v sťažnostiach

z 2. novembra 2010) a že postačí, ak uvedie vlastné dôvody svedčiace pre potrebu väzby.

Takýto záver je ústavne neakceptovateľný. Navyše, krajský súd ani nepoprel tú skutočnosť,

že sa argumentáciou sťažovateľov uvedenou v sťažnostiach z 2. novembra 2010 nezaoberal.

Z podania okresného súdu z 21. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho

istého dňa vyplýva prehľad úkonov trestného konania na okresnom súde po podaní

obžaloby. Inter alia sa tu uvádza, že spis bol vrátený z krajského súdu na ďalšie konanie po

rozhodnutí o sťažnosti podanej sťažovateľmi 23. decembra 2010. Taktiež je zistiteľné, že

dňom 1. apríla 2011 boli sťažovatelia prepustení z väzby, pričom v inej trestnej veci boli

vzatí do väzby sudcom okresného súdu.

II.

Z prípisu prokurátora zo 6. septembra 2010 vyplýva, že ním bola okresnému súdu

predložená žiadosť sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby z 30. augusta 2010. Prípis bol

okresnému súdu doručený 6. septembra 2010.

Z prípisu prokurátora zo 16. septembra 2010 vyplýva, že ním bola okresnému súdu

predložená žiadosť sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 o prepustenie z väzby z 13. septembra

2010. Prípis bol okresnému súdu doručený 17. septembra 2010.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -16 zo 4. októbra 2010 vyplýva, že

ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2010,

pričom okresnému súdu bolo uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Napadnutým

uznesením okresného súdu bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa 1 z 30. augusta 2010

o prepustenie z väzby. Spis okresného súdu bol krajskému súdu spolu so sťažnosťou

predložený 1. októbra 2010. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval v rozpore

so zákonom, keď rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa 1 o prepustenie z väzby bez

jeho predchádzajúceho výsluchu, hoci takéto rozhodnutie je tiež rozhodnutím o väzbe.

Z podania prokurátora z 30. septembra 2010 vyplýva, že ním podal obžalobu na

sťažovateľov, ktorá bola okresnému súdu doručená 30. septembra 2010 a je tam vedená pod

sp. zn. .

Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2010 vyplýva, že

predmetom úkonu mal byť výsluch sťažovateľov v súvislosti s rozhodovaním o ich väzbe

podľa , ako aj s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľov

o prepustenie z väzby. Prítomný sťažovateľ 1 vyhlásil, že nebol upovedomený o tom, že sa

bude rozhodovať aj o jeho ponechaní vo väzbe. Neboli o tom poučení ani obhajcovia, ako

ani sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3.

Z upovedomenia o výsluchu okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2010

vyplýva, že 18. októbra 2010 o 8.30 h sa vykoná výsluch sťažovateľov, ktorého predmetom

bude jednak rozhodovanie o väzbe podľa , ale tiež

rozhodovanie o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby.

Zo zápisnice okresného súdu č. k. -393 z 18. októbra 2010 vyplýva, že

sťažovatelia boli predvedení, ich obhajcovia neboli prítomní, pričom sa ospravedlnili.

Sťažovateľ 3 uviedol, že nechce byť vypočutý. Podal návrh, aby okresný súd

rozhodol podľa v jeho neprítomnosti, pričom účasti sa

vzdáva a výslovne žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Nechce byť prítomný pri

výsluchu a nemá ani čo k veci uviesť. Nebude sa vyjadrovať, všetko je uvedené písomne.

V žiadosti o prepustenie z väzby uviedol aj dôvody na konanie podľa § 238 ods. 3

. Sťažovateľ 2 uviedol, že podal žiadosť, aby okresný súd konal v jeho

neprítomnosti, a to tak pri rozhodovaní podľa , ako aj pri

rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Nechce byť prítomný pri výsluchu

a výslovne žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. To, čo uviedol v žiadosti

o prepustenie z väzby, sa vzťahuje aj na konanie podľa ,

pričom nemá iné čo uviesť. Po tomto boli sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 odvedení eskortou

z výsluchu. Následne sa pristúpilo k výsluchu sťažovateľa 1, ktorý po zákonnom poučení

uviedol, že chce nahliadnuť do spisu a potom sa vyjadrí, či bude vypovedať. Po nahliadnutí

do spisu uviedol inter alia, že predkladá doplnenie návrhu na odňatie veci z pôsobnosti

krajského súdu do pôsobnosti Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na to, že zo zákonných

dôvodov obžaloba nemohla byť prijatá, k ponechaniu vo väzbe sa vyjadrovať nebude

a žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Ďalej požiadal, aby bol odvedený eskortou,

keďže nechce byť ďalej prítomný. Následne bol sťažovateľ 1 „eskortovaný z výsluchu“.

Po oboznámení žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby, obžaloby a podstatného obsahu

spisu sp. zn. prokurátor navrhol ponechať sťažovateľov vo väzbe a ich

žiadosti o prepustenie z väzby zamietnuť ako nedôvodné. Na to samosudca prerušil výsluch

pre účely vyhotovenia a vyhlásenia uznesenia a následne vyhlásil uznesenie, ktorým jednak

podľa a ponechal sťažovateľov

vo väzbe (bod I výroku), ale tiež zamietol žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby (bod

II výroku). Zápisnica ďalej obsahuje aj plný text odôvodnenia uznesenia. Z poučenia

uvedeného na s. 7 zápisnice vyplýva, že proti výroku v bode I môže prokurátor

a obžalovaný podať sťažnosť len ihneď po jeho vyhlásení, o ktorej bude rozhodovať krajský

súd. Sťažnosť prokurátora má odkladný účinok len v tom prípade, ak je podaná ihneď po

vyhlásení uznesenia. Proti výroku v bode II je prípustná sťažnosť do troch dní od jeho

oznámenia cestou okresného súdu na krajský súd. Po poučení o opravnom prostriedku sa

prokurátor výslovne vzdal sťažnosti tak v prospech, ako aj v neprospech sťažovateľov,

pokiaľ ide o oba výroky uznesenia. Sťažovateľom bude uznesenie doručené.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -473 z 8. decembra 2010 vyplýva,

že trestná vec sťažovateľov vedená krajským súdom pod sp. zn. ,

a sa tomuto súdu neodníma.

Zo sťažnosti sťažovateľov z 2. novembra 2010 podanej proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2010 vyplýva, že namietajú jednak skutočnosť, že

v bode I nie sú vôbec uvedené dôvody odkazujúce na príslušné ustanovenie § 71 ods. 1

, na základe ktorých sa sťažovatelia ponechávajú vo väzbe, ako aj

v súvislosti s oboma bodmi výroku všetky tie ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené v ich

žiadostiach o prepustenie z väzby a v nadväzujúcich podaniach [tieto sú vymenované

v časti I v bode c) „K namietanému porušeniu , 2 a 5 a

dohovoru v súvislosti s právom na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie“, pozn.].

Z uznesenia krajského súdu č. k. -504 zo 16. decembra 2010 vyplýva,

že ním boli sťažnosti sťažovateľov podľa

zamietnuté ako oneskorene podané (bod I) a podľa

zamietnuté (bod II). Podľa odôvodnenia uznesenia trestný spis spolu so sťažnosťami bol

predložený krajskému súdu na rozhodnutie 15. novembra 2010. Keďže spis bol následne

z dôvodu návrhu sťažovateľa 1 na odňatie a prikázanie veci predložený najvyššiemu súdu,

krajský súd o podaných sťažnostiach rozhodoval po vrátení spisu na neverejnom zasadnutí

16. decembra 2010. Sťažnosti sťažovateľov smerujúce proti bodu II uznesenia okresného

súdu považoval krajský súd za nedôvodné. Zo samotného podania obžaloby je možné

vyvodiť, že výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodnili postavenie obžalovaných pred

súd, pričom i naďalej pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania žalovanej trestnej

činnosti. Je to preukázané predovšetkým výpoveďami svedkov Š., T., G., M. a V. Dôvody

väzby podľa a u sťažovateľov naďalej trvajú.

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti pretrváva s poukazom na výpovede svedkov

(predovšetkým Š.) naďalej reálna obava z pôsobenia sťažovateľov na svedkov, pričom tento

záver vychádza z dôvodného podozrenia, že sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 sú pod zrejmým

vplyvom sťažovateľa 1. Taktiež s poukazom na charakter trestnej činnosti, ako aj na to, že

proti sťažovateľom sa vedie ďalšie trestné stíhanie, tieto skutočnosti samostatne, ako aj

vo vzájomnom súhrne plne odôvodňujú záver, že u všetkých sťažovateľov sú nezmenene

i naďalej dané dôvody väzby v zmysle a . Preto

bolo treba žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietnuť ako nedôvodné. Sťažnosti

sťažovateľov smerujúce proti bodu I uznesenia okresného súdu považoval krajský súd za

oneskorene podané. Podľa ak je obvinený vo väzbe,

rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak

súčasne s rozhodnutím podľa § 239, § 241, § 244, alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak,

aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do

uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní. Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, pričom ustanovenie § 186

ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že

sťažovatelia boli prítomní na procesnom úkone okresného súdu 18. októbra 2010

v súvislosti s rozhodovaním o ich väzbe podľa a o ich

žiadostiach o prepustenie z väzby. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 do zápisnice vyhlásili, že

žiadajú, aby sa rozhodovalo v ich neprítomnosti, a nechceli byť prítomní pri výsluchu.

Sťažovateľ 1 po vyjadrení výslovne uviedol, že žiada, aby sa konalo v jeho neprítomnosti

a aby bol eskortou odvedený, keďže nechce byť ďalej prítomný. Obhajcovia sťažovateľov

neboli prítomní a svoju neúčasť písomne ospravedlnili. Treba konštatovať, že rozhodovanie

samosudcu podľa a je rozhodovaním

o väzbe a proti takémuto rozhodovaniu s poukazom na ustanovenie § 83 ods. 2 Trestného

poriadku môže podať sťažnosť prokurátor a obvinený len ihneď po vyhlásení uznesenia.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia a ich obhajcovia nepodali sťažnosti ihneď, krajský súd ich

sťažnosti podané proti výroku I uznesenia zamietol ako oneskorene podané

s konštatovaním, že uznesenie nadobudlo v tomto bode právoplatnosť a vykonateľnosť ešte

18. októbra 2010, a to s poukazom na . Tým

je aj dané, že o väzbe sťažovateľov bolo právoplatne rozhodnuté v rámci základnej lehoty

väzby, ktorá je v prípravnom konaní sedem mesiacov a vzťahuje sa aj na lehotu väzby

v zmysle .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu a dohovoru v súvislosti

s právom sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Sťažovateľ 1 tvrdí, že konanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby trvalo takmer

štyri mesiace. Sťažovateľ 2 a sťažovateľ 3 tvrdia, že v ich prípade trvalo konanie viac ako

tri mesiace. Preto sú sťažovatelia presvedčení, že všeobecné súdy nekonali o ich žiadostiach

o prepustenie z väzby urýchlene.

Okresný súd nezaujal žiadne meritórne stanovisko a posúdenie dôvodnosti tejto časti

sťažnosti ponechal na rozhodnutie ústavného súdu pri zohľadnení všetkých skutočností

vyplývajúcich zo spisov.

Krajský súd je presvedčený, že vo veci sa konalo vzhľadom na všetky okolnosti

v primeranom čase.

O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai“, „speedily“). Lehota začína

podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním konečného rozhodnutia súdu, príp.

doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká

pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene,

posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú

príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri

c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať,

že konanie o návrhu sťažovateľa 1 začalo na okresnom súde 6. septembra 2010 (keď bol

návrh na prepustenie z väzby doručený okresnému súdu) a skončilo sa 15. novembra 2010

(keď bol po rozhodnutí o návrhu, jeho doručení a podaní sťažnosti spis predložený

krajskému súdu). Toto konanie preto trvalo dva mesiace a deväť dní.

Konanie o návrhu sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 začalo na okresnom súde

17. septembra 2010 (keď bol návrh na prepustenie z väzby doručený okresnému súdu)

a skončilo sa 15. novembra 2010 (keď bol po rozhodnutí o návrhu, jeho doručení a podaní

sťažnosti spis predložený krajskému súdu). Toto konanie preto trvalo jeden mesiac a 28 dní.

Konanie o návrhu sťažovateľov na krajskom súde trvalo od 15. novembra 2010 (keď

bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti) a skončilo

sa 23. decembra 2010 (keď bol po rozhodnutí o sťažnosti spis vrátený okresnému súdu).

Toto konanie preto trvalo jeden mesiac a osem dní.

Celková doba konania na oboch stupňoch v prípade sťažovateľa 1 bola tri mesiace

a sedemnásť dní a v prípade sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 tri mesiace a tri dni.

Ústavný súd považuje dĺžku konania na okresnom súde v prípade všetkých

sťažovateľov za celkom neprimeranú, pretože v podstate u každého z nich trvalo konanie asi

dva mesiace.

Odlišná je situácia v konaní vedenom krajským súdom. Tu je podstatné, že po

predložení spisu (15. novembra 2010) krajský súd neodkladne už 16. novembra 2010 spis

odoslal najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa 1 odňať vec krajskému

súdu. Spis bol vrátený 14. decembra 2010, vzápätí na to 16. decembra 2010 krajský súd

o podaných sťažnostiach rozhodol a 23. decembra 2010 spis vrátil okresnému súdu. Návrhu

sťažovateľa 1 na odňatie veci krajskému súdu nebolo vyhovené. Preto obdobie od

16. novembra 2010 do 14. decembra 2010, teda 28 dní nečinnosti krajského súdu, musí byť

pričítané na ťarchu sťažovateľa 1, ktorý podal neúspešný návrh brániaci krajskému súdu

konať o podanej sťažnosti. Nemožno v tomto smere akceptovať argumentáciu

sťažovateľa 1, podľa ktorej krajský súd nemal brať na jeho návrh na odňatie veci zreteľ

a v rámci prednostnej aplikácie čl. 5 ods. 4 dohovoru mal o podanej sťažnosti rozhodnúť

bez toho, aby predtým spis odoslal najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu na odňatie

veci.

Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru

vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na

úkor práva obvineného na nestranného a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou

všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky relevantné práva obvineného boli

rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv uprednostniť do tej miery, že tým

dôjde k praktickej eliminácii iného práva (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na dosiaľ uvedené možno dospieť k záveru, že v prípade sťažovateľa 1 je

potrebné vychádzať z toho, že dĺžka konania na krajskom súde bola po odrátaní

dvadsaťosem dní iba desať dní, a preto bola primeraná.

Naproti tomu treba súhlasiť so sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3, podľa ktorých

v ich prípade nebola dĺžka konania na krajskom súde v trvaní jeden mesiac a osem dní

primeraná, keďže oni na rozdiel od sťažovateľa 1 odňatie veci krajskému súdu

nenavrhovali, a preto o ich sťažnostiach bolo možné rozhodnúť aj bez predloženia spisu

najvyššiemu súdu tak, že postupom podľa per analogiam sa

mohlo rozhodovanie o ich sťažnostiach vylúčiť zo spoločného konania.

Vychádzajúc z uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd porušil

a dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na urýchlené

preskúmanie zákonnosti väzby (bod 1 výroku nálezu) a krajský súd zasa rovnaké

ustanovenia v súvislosti s právom sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby (bod 2 výroku nálezu). Naproti tomu nedošlo k porušeniu označených

práv sťažovateľa 1 zo strany krajského súdu, a preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti

nevyhovel (bod 9 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade

s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu

Sťažovatelia sú presvedčení, že bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať bod I

uznesenia okresného súdu meritórne, pretože sťažnosť proti tomuto výroku nepodali

oneskorene. Vychádzajú zo skutočnosti, že ani oni, ani ich obhajcovia neboli pri vyhlásení

uznesenia okresného súdu osobne prítomní, a preto nie je možné v ich prípade trvať na tom,

že sťažnosť mohli podať iba hneď po vyhlásení uznesenia. Znamenalo by to vlastne, že

využitím práva nezúčastniť sa úkonu okresného súdu by sa vzdali možnosti podať proti

uzneseniu riadny opravný prostriedok.

Krajský súd je toho názoru, že postupoval v plnom súlade so zákonom, keď tú časť

sťažnosti, ktorá smerovala proti bodu I uznesenia okresného súdu, zamietol ako oneskorene

podanú.

Podľa súd alebo sudca pre prípravné konanie

rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom

konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený

nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola

lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom

konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby

v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného

súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť

primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2

bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov

trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo

podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať

až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa

odseku 7. Pri späťvzatí návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje

primerane podľa § 72 ods. 3.

Podľa proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo

uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť

len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom

mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa

v tomto prípade nepoužije.

Podľa po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu

o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je

povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto

zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne

s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby

postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do

uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní.

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického

hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1, t. j. musí ísť o orgán nezávislý

od výkonnej moci a od strán a nestranný. Iná otázka je, či konanie pred súdom podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru musí poskytovať aj rovnaké garancie procesnej povahy, ako v čl. 6 ods. 1.

So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe,

procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5

ods. 4. Určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4.

Tieto záruky nemusia byť nutne rovnaké, ako sú tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 v prípade

rozhodovania vo veci samej (De Wilde c. Belgicko, Winterwerp c. Holandsko).

Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania o väzbe.

Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru, resp. . Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému

uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž

toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad

príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie

práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že okresný súd

18. októbra 2010 rozhodol uno actu dvoma samostatnými výrokmi, a to jednak o ďalšom

trvaní väzby sťažovateľov potom, ako bola na nich podaná obžaloba, ako aj o návrhu

sťažovateľov na ich prepustenie z väzby.

Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že pri súčasnom rozhodovaní o týchto dvoch

veciach ide v podstate o posúdenie rovnakých skutkových a právnych okolností, a preto aj

závery súdu o tom, či obvinený bude aj naďalej väzobne stíhaný, musia byť v oboch

prípadoch totožné. Z uvedeného by sa javilo na prvý pohľad ako logické, že pokiaľ aspoň

v jednej zo skúmaných vecí druhostupňový súd podanú sťažnosť meritórne preskúmal,

nemalo by dôjsť k porušeniu označených práv tým, že v druhej veci sa meritórne

preskúmanie nedalo vykonať pre oneskorené podanie riadneho opravného prostriedku.

Pri hlbšej analýze je však zrejmé, že v danom prípade by bolo možné takúto úvahu uplatniť

iba vtedy, keby druhostupňový súd sťažnosť proti včas napadnutému výroku zamietol.

Naproti tomu, ak by sa v rámci meritórneho skúmania výroku, ktorým bola žiadosť

sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietnutá, dospelo k záveru, že tento výrok treba

zrušiť a zároveň by zostal nedotknutý výrok, podľa ktorého sa sťažovatelia po podaní

obžaloby ponechávajú vo väzbe, vznikol by protirečivý a právne neudržateľný stav.

Z pohľadu ústavného súdu sa preto javí ako otázna správnosť takej rozhodovacej praxe

všeobecných súdov, ktorá presadzuje rozhodovanie o viacerých návrhoch týkajúcich sa

ďalšieho trvania väzby tej istej osoby jedným rozhodnutím, avšak samostatnými výrokmi.

Napr. v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1997 sa vyslovuje právny

názor, podľa ktorého ak v rámci predbežného prejednania obžaloby dôjde k súbehu

rozhodovania o ďalšom trvaní väzby obvineného s povinnosťou rozhodnúť o žiadosti

o prepustenie z väzby, súd neskúma dôvodnosť trvania väzby alebo zmeny dôvodov

osobitne, ale dôvody väzby posudzuje na základe všetkých stanovených zákonných

podmienok v tom istom konaní. Účelnejšie sa teda zdá také riešenie, aby v prípade súbehu

rozhodovania o väzbe sa rozhodlo iba jedným výrokom. Treba ale zároveň dodať, že takýto

postup naráža na rozdielnu úpravu lehoty na podanie sťažnosti pri rozhodovaní o väzbe po

podaní obžaloby a pri rozhodovaní o návrhu na prepustenie z väzby.

Podľa názoru ústavného súdu na základe zistených skutočností možno povedať, že

okresný súd nepostupoval tak, aby zabezpečil reálny výkon práva na obhajobu

sťažovateľom, pričom krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil.

Je nepochybné, že sťažovatelia sa v rámci procesného úkonu okresného súdu

18. októbra 2010 vyjadrili v tom zmysle, že nechcú byť vypočutí a chcú, aby sa konalo

a rozhodlo v ich neprítomnosti. Okresný súd požiadavke sťažovateľov bez ďalšieho vyhovel

a dal ich z pojednávacej miestnosti odviesť eskortou. Urobil tak bez toho, aby predtým

sťažovateľov poučil, že proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bude v rámci úkonu

predvídateľne vyhlásené, bude možné podať sťažnosť iba okamžite po vyhlásení uznesenia,

ale tiež bez toho, aby ich poučil (na účely prípadnej realizácie práva na obhajobu podaním

sťažnosti) o možnosti zúčastniť sa aspoň vyhlásenia uznesenia.

Za daného stavu nemožno akceptovať právny názor krajského súdu, ktorý považoval

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu v bode I za oneskorene podanú. Preto vo vzťahu

k bodu I uznesenia okresného súdu došlo zo strany krajského súdu k porušeniu čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a dohovoru (bod 3 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a dohovoru

v súvislosti s právom sťažovateľov na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie

Sťažovatelia tvrdia, že hoci vo svojich žiadostiach o prepustenie z väzby poukazovali

na viaceré skutočnosti (od ich vzatia do väzby až do podania obžaloby bol vykonaný iba

jeden procesný úkon, a teda nešlo o osobitne starostlivý a urýchlený postup, obhajcom

nebolo umožnené preštudovať spis po skončení vyšetrovania, dá sa očakávať uloženie trestu

odňatia slobody s podmienečným odkladom, ďalšie závažné procesnoprávne pochybenia

uvedené v návrhu sťažovateľa 1 na odňatie veci z pôsobnosti krajského súdu z 13. októbra

2010, poukaz na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa prípadov, v ktorých je obvinený

stíhaný v dvoch samostatných trestných konaniach, pričom v jednom z nich je vo väzbe),

všeobecné súdy sa týmito námietkami nezaoberali a nevysporiadali.

Krajský súd je toho názoru, že dostatočným spôsobom skúmal a vyhodnotil

existenciu dôvodov väzby u každého zo sťažovateľov.

Skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre

záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho.

Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií, ako primeranosť lehoty

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania

orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie, ako v prípade čl. 6 ods. 1

dohovoru a vyžaduje sa, aby vnútroštátne orgány postupovali vo väzobných veciach

s „osobitným urýchlením“ (Tomasi c. Francúzsko z 27. augusta 1992, Abdoella

c. Holandsko z 25. novembra 1992). Napr. vo veci Toth c. Rakúsko sa zistilo, že uvádzané

dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, ale rakúske orgány nepostupovali

v konaní s dostatočným urýchlením, keďže v jej priebehu boli dlhšie trvajúce obdobia

nečinnosti vyšetrujúceho sudcu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ak ide o taký argument strany, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko).

Medzi účastníkmi konania je nepochybné, že krajský súd nijako nereagoval

v odôvodnení uznesenia vo vzťahu k jeho bodu II na niektoré argumenty sťažovateľov

uvádzané v návrhoch na prepustenie z väzby a v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu. Podľa krajského súdu bolo totiž postačujúce ustálenie, že dôvody väzby

trvajú.

Treba prisvedčiť správnosti právneho názoru vyjadreného sťažovateľmi.

Proti ďalšiemu trvaniu väzby uplatnili celý rad argumentov, z ktorých sa javí ako

najzávažnejší ten, podľa ktorého od vzatia do väzby až do podania obžaloby mal byť

vykonaný iba jeden procesný úkon, čo by znamenalo, že sa v trestnej veci sťažovateľov

nekonalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Pokiaľ by bolo toto tvrdenie pravdivé,

mohlo by to prípadne postačovať pre záver o nedôvodnosti ďalšieho trvania väzby, čo by

vo svojich dôsledkoch znamenalo prepustenie sťažovateľov.

Krajský súd tým, že sa nezaoberal takým argumentom sťažovateľov, ktorý bol pre

jeho verdikt v súvislosti s bodom II uznesenia okresného súdu rozhodujúci, porušil čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru (bod 4 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. -504 zo 16. decembra 2010 (bod 5 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovatelia nepožadovali, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec

vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy, a to

vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia boli 1. apríla 2011 prepustení z väzby. Nie je už

preto v súčasnosti možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľov skúmať so spätnou

účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie v sume po 2 000 € pre každého z nich (bod 6 výroku nálezu) a krajskému

súdu v sume 4 000 € pre sťažovateľa 1 a po 4 500 € pre sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3

(bod 7 výroku nálezu).

Z dôvodu, že okresný súd konal o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby po

dobu dvoch mesiacov, považoval ústavný súd v súlade so zásadou spravodlivosti za

primerané finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € pre každého zo sťažovateľov.

Z rovnakých dôvodov v prípade krajského súdu, ktorý konal o sťažnosti podanej

sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3 asi jeden mesiac, ústavný súd považoval za primeranú

sumu finančného zadosťučinenia čiastku po 500 € pre každého z nich.

Hoci ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti podanej

sťažovateľmi, nemohol zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, keďže možnosť ďalej

preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľov už nie je daná vzhľadom na to, že ich väzba

v predmetnej trestnej veci sa už skončila. Znamená to vo svojich dôsledkoch,

že pochybením, ktorého sa krajský súd dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo

sťažovateľov na súdne preskúmanie dôvodnosti trvania ich väzby. Došlo teda vlastne

k degenationis iustitiae. Na nápravu takto vzniknutej ujmy bolo potrebné priznať

sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výšku ústavný súd ustálil

vzhľadom na okolnosti prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp spravodlivosti sumou

4 000 € pre každého zo sťažovateľov.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

v sume 915,88 € (bod 8 výroku nálezu).

Náhrada trov konania je tvorená troma úkonmi právnych služieb v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť a replika na vyjadrenie krajského súdu), a to

u každého zo sťažovateľov. Pritom za prevzatie a prípravu zastupovania patrí odmena

v plnej výške po 123,50 € a za spísanie sťažnosti a repliky patrí ako za spoločné úkony

v zastúpení viacerých osôb polovičná odmena po 61,75 € za každého zo sťažovateľov. Ďalej

prináleží režijný paušál deväťkrát po 7,41 € a dvadsaťpercentná daň z pridanej hodnoty

zo sumy 807,69 €, teda 161,53 €. Spolu by išlo o čiastku 969,22 €. Keďže však sťažovatelia

požadovali iba sumu 915,88 €, nebolo možné priznať im čiastku vyššiu.

Nebolo možné vyhovieť sťažnosti v časti požadujúcej zrušenie uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 18. októbra 2010, nariadenie neodkladne prepustiť sťažovateľov

z väzby a priznanie zvyšku primeraného finančného zadosťučinenia (bod 10 výroku nálezu).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

bola v rámci predbežného prerokovania sťažnosti uznesením ústavného súdu

č. k. -45 z 30. marca 2011 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu, nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov zrušiť uznesenie okresného súdu.

Keďže väzba sťažovateľov sa už skončila, požiadavka nariadiť urýchlené prepustenie

sťažovateľov z väzby sa stala bezpredmetnou.

Pokiaľ sa sťažovatelia domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v čiastke prevyšujúcej sumy priznané v bodoch 6 a 7 výroku nálezu, nebolo možné ich

požiadavkám vyhovieť z dôvodov už uvedených.

Napokon treba uviesť, že nebolo potrebné meritórne sa zaoberať požiadavkami

sťažovateľov na vyslovenie porušenia , 2 a 5 a a 4 dohovoru

v súvislosti s právom byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania

a porušenia a dohovoru v súvislosti s právom byť

považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom, keďže

uznesenie krajského súdu bolo zrušené na základe iných skutočností, pričom ďalšie

skúmanie dôvodnosti väzby sťažovateľov už neprichádza vôbec do úvahy.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011