Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)IV. ÚS 281/2012
PDF · 667.4 KB
No categories available
IV. ÚS 281/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 281/2012-140
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1
a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 3
Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1 a 2
Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 14 a čl. 17
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009 a jeho čiastočným rozsudkom
z 21. júla 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 a tiež postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31.
októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2012 osobne doručená sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
(ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 2 ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k dohovoru (ďalej len
„protokol č. 4“), čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 12“), ako
aj porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 142 ods. 3 ústavy a tiež čl. 14 a čl. 17 dohovoru
postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009 a jeho čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009 (ďalej aj
„napadnutý čiastočný rozsudok“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z
31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd čiastočným rozsudkom
č. k. 4 C 43/2009-180 z 21. júla 2009 výrokom v bode I zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou
sa domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Slovenským pozemkovým fondom
a I. B. a K. B. (ďalej len „nadobúdatelia“) o prevode v žalobe označenej nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. [v súčasnosti v katastrálnom území K. (ďalej len
„nehnuteľnosť“)] uzavretá 24. mája 2000 (správne malo byť 19. marca 2000, pozn.) je
neplatná; výrokom v bode II zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že
nadobúdatelia sú neoprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti; výrokom v bode III zamietol
žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti Katastrálnemu úradu v Trenčíne
– Správe katastra M. vymazať vlastnícke právo nadobúdateľov k nehnuteľnosti a vyznačiť v
katastri nehnuteľností predchádzajúci právny stav; výrokom v bode IV zamietol žalobu
sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby obci K. boli nariadené povinnosti — vykonávať
vlastnícke právo k miestnej komunikácii na nehnuteľnosti, hospodáriť s miestnou
komunikáciou na nehnuteľnosti, vytýčiť hranice pozemku a ďalšie konkrétne povinnosti
uvedené v žalobe, a výrokom v bode V rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom s. zn. 5 Co 281/2009 z 18. novembra 2009 tak, že
odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 tak, že dovolanie odmietol.
Porušenie v sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa ústavy a práv
podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009,
v ktorom malo dôjsť „... k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“,
sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že
„- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený – na
strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval
pred súdom na základe protizákonného poverenia,
-... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom – súd
nepostupoval v zmysle § 118 OSP, nebolo vydané uznesenie o skončení dokazovania
a napriek tomu súd vyhlásil čiastočný rozsudok, bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
uplatniť svoje procesné práva v § 123 a § 118 ods. 4 OSP,
-... rozhodoval vylúčený sudca –samosudkyňa prekročila právomoc, postupovala po
tom, čo podal navrhovateľ námietku zaujatosti sudcu v rozpore s § 15 ods. 1 OSP,
a námietka zaujatosti bola nesprávne právne posúdená a osobou, ktorá nemala právomoc
na jej posúdenie – samosudkyňou, ktorá bola zákonným sudcom vo veci, pojednávanie
nebolo odročené v zmysle § 119 OSP a vec prejednala a rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť
vylúčená v zmysle § 14 ods. 1 OSP...“.
Sťažovateľ namietané porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 odôvodňuje tým, že:
«- namietaný čiastočný rozsudok bol vydaný bez nariadenia ústneho a verejného
pojednávania, pričom je „zarážajúce, že odvolací súd neposúdil predmetnú vec, ako vec po
právnej stránke zásadného významu v zmysle § 238 ods. 2 OSP“, a zároveň „v zmysle § 115
ods. 1 OSP“ bol povinný predvolať účastníka konania aj „na pojednávanie , na ktorom ide
vyhlásiť rozsudok“,
- namietaný čiastočný rozsudok krajského súdu je „v rozpore s právnym
poriadkom“, keďže „v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, keďže „účastník konania na
strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval
pred súdom na základe protizákonného poverenia“,
- namietané konanie pred krajským súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže „odvolací súd nedostatočne zistil skutkový
stav veci, ako aj právny stav veci, zakladajúci sa na nezvratných listinných dôkazoch, ktoré
nesprávne vykonal a vyhodnotil“ okresný súd, tým že predovšetkým „nesprávne vyhodnotil,
že p. č. 4657 k. ú. P. (v súčasnosti k. ú. K.)... prešla do vlastníctva obce v roku 1996 na
základe zákona č. 160/1996 Z. z. ešte predtým, ako bol objednaný na rozdelenie tejto
parcely - miestnej komunikácie – geometrický plán súkromnými osobami, ktorý bol
protizákonne overený dňa 14. 12. 1998 Katastrálnym odborom Okresného úradu v M. ako
GP č. 240-243-190/98, a pred tým ako následne bola v roku 1999 do KN protizákonne
zapísaná na návrh SPF (žiadosť SPF) ako vlastník vzniknutých parciel... Slovenská
republika... a následne bol uskutočnený protizákonný a protiústavný prevod p. č. 4657/2
SPF na odporcov v 1. a 2. rade v rozpore s verejným záujmom a porušujúc základné ľudské
práva a slobody navrhovateľa...“,
- čiastočný namietaný rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, keďže tento „nesprávne posúdil kľúčový dôkaz – predmetnú kúpnu zmluvu...,
ktorou súčasne došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd..., vzhľadom na to, že
SPF nebol oprávnený previesť túto parcelu, ktorá bola vedená v pozemkovej knihe ako
neknihované vlastníctvo – cesta. Ako aj vzhľadom na to, že SR bola protizákonne zapísaná
ako vlastník tejto parcely na základe žiadosti SPF v roku 1999, keďže uvedená cesta –
miestna komunikácia sa stala v roku 1996 vlastníctvom obce na základe zákona č. 160/1996
Z. z. a tieto právne skutočnosti odvolací súd odmietol rešpektovať...“, ako aj vzhľadom na
to, že „zmluva svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým
mravom a z dôvodu, že uvedená zmluva má vadu prejavu vôle zmluvných strán – právny
úkon nebol urobený určite aj v dôsledku toho, že prejav vôle bol urobený neexistujúcim
právnym subjektom (Slovenský pozemkový fond Bratislava...)», ako aj tým, že
- krajský súd nesprávne posúdil nedostatok naliehavého právneho záujmu na
vyslovení absolútnej neplatnosti zmluvy;
- krajský súd nesprávne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu starostu obce,
keďže táto je daná tým, že „v rámci návrhu okrem uloženia povinností obci, išlo súčasne
o uloženie takých povinností v zmysle cestného zákona, výkon ktorých a dohľad nad ich
dodržiavaním je povinný zabezpečiť správny orgán na úseku miestnych komunikácií, a tým
je v zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov – starosta obce.“;
- krajský súd nesprávne posúdil námietku zaujatosti sudkyne okresného súdu.
K porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd podľa ústavy a práv
podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010
a jeho uznesením z 31. októbra 2011 malo podľa argumentácie sťažovateľa dôjsť tým, že
«... v rozpore so zákonom mu nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci
v zmysle § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov pri osobnom
podaní dovolania na Najvyššom súde SR“, a to aj „napriek argumentácii podávateľa
o práve na zákonného sudcu,
nedoručil dovolateľovi vyjadrenia odporcov, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
namietané uznesenie je zmätočné, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie § 218 ods. 1 OSP,
keďže „odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený iba v zmysle § 218 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
z procesných dôvodov, t. j. v prípade nesplnenia procesných podmienok konania (napr.
právomoc súdu, príslušnosť, súdu, spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná
spôsobilosť, splnenie poplatkovej povinnosti, splnenie náležitostí návrhu na začatie
konania, litispendencia, rei iudicatae, atď.). To však nebol prípad dovolateľa, ktorý splnil
všetky uvedené procesné podmienky konania, ako aj podmienky v zmysle § 218 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, a preto Najvyšší súd SR bol povinný konať o dovolaní
v zmysle § 242 ods. 1, § 243a až § 243d Občianskeho súdneho poriadku, preskúmať
dovolanie z hľadiska dôvodov dovolania a vád konania a rozsudkom dovolanie zamietnuť
alebo rozsudkom zmeniť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne alebo uznesením
zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. To, že výroková časť zmätočného
uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 53/2010-689 zo dňa 31. 10. 2011 bola v rozpore
s odôvodnením a spolu boli v absolútnom rozpore s právnym poriadkom, resp. Občianskym
súdnym poriadkom preukazuje nielen neznalosť ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov, ale zámer senátu Najvyššieho súdu SR nerešpektovať právny
poriadok SR, pri plnom vedomí porušovať základné práva a slobody a účelovo zavádzať
a zabraňovať sťažovateľovi v prístupe k spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak by senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že niet dôvodov
dovolania a ani vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne zrušiť, bol by povinný rozhodnúť v zmysle § 243b ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorým by dovolanie zamietol.“,
najvyšší súd mal povinnosť podľa „§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojitosti s § 3 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov
a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR – na každé pojednávanie, t. j. aj na pojednávanie, na
ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania preukázateľne
predvolaní – poštovou zásielkou doporučené do vlastných rúk alebo na
pojednávaní s dôkazným zápisom v zápisnici z pojednávania, čo najvyšší súd
nevykonal.“,
argumentácia použitá najvyšším súdom v namietanom uznesení je zhodná
s argumentáciou krajského súdu uvedenou v namietanom rozsudku, preto
sťažovateľ odkazuje na ďalší rozpor odôvodnenia predmetného uznesenia s
právnym poriadkom v rozsahu, ktorým odôvodnil protizákonnosť a protiústavnosť
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne... ».
V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ sumarizuje svoju argumentáciu a v tejto
súvislosti najmä uvádza:
«Uvedený postup a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne,
ktorý nadväzoval na rozhodnutie Okresného súdu v Novom meste nad Váhom, kedy bola
riešená namietaná absolútna neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy:
- ktorá je absolútne neplatná z dôvodu vady prejavu vôle, keď bola uzavretá
neexistujúcim právnym subjektom „Slovenským pozemkovým fondom Bratislava“, ktorý
nikdy nebol ani nie je zapísaný v Obchodnom registri SR (v OR SR bol a je zapísaný
„Slovenský pozemkový fond“ - ďalej len „SPF“),
- a ktorou bola protiprávne a protiústavne za súčinnosti štátneho orgánu na úseku
katastra a v rámci trestnej činnosti pozmenenia verejnej listiny (pozemkovej knihy)
prevedená predmetná parcela vedená v katastri – v pozemkovej knihe ako cesta... na
súkromné osoby,... keď mu uvedeným protizákonným a protiústavným prevodom bol
odobratý za súčinnosti SPF a orgánu štátnej správy na úseku katastra jediný prístup
k obydliu,... .
Zmarením zákonnosti a ústavnosti súdnych konaní v dôsledku uvedených
protizákonných a protiústavných manipulácií súdnych konaní a protizákonných
a protiústavných rozhodnutí Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, Krajského súdu
v Trenčíne, ako aj Najvyššieho súdu boli tak v dôsledku obštrukcií uvedených štátnych
orgánov súdnej moci v záujme skupiny osôb s cieľom získať neoprávnený majetkový
prospech týmto osobám v rozpore s verejným záujmom, zákonmi SR, Ústavou SR
a Dohovorom:
- bezprecedentne porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ako aj každého
subjektu práva, ktorý požíva slobodu pohybu a pobytu na území SR,
- marené a sťažované uplatňovanie základných práv a slobôd sťažovateľa,
- spôsobené prieťahy v súdnom konaní vo veci predmetného návrhu podaného dňa
16. 03. 2009, spočívajúce v oddialení konečného prejednania a rozhodnutia predmetného
súdneho sporu, čím bolo zabránené sťažovateľovi v prístupe k spravodlivému súdnemu
konaniu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. bolo zmarené právo sťažovateľa na spravodlivé
a verejné súdne konanie na nezávislom a nestrannom súde zriadenom zákonom
a v primeranej lehote, ktorého výsledkom by bol rozsudok v súlade s právnym poriadkom
SR a vykonateľný a vnútroštátnej úrovni.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, „v ktorom vysloví, že postupom Okresného súdu
Nové mesto nad Váhom v konaní o návrhu na začatie konania doručeného sťažovateľom
dňa 16. 03. 2009 (sp. zn. 4 C 43/2009)... boli porušené nasledovné základné práva
a slobody sťažovateľa:
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1
Ústavy SR a čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2
Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2
Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,
čl. 13 Dohovoru,
čl. 14 Dohovoru,
čl. 17 Dohovoru.
- v ktorom vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní o odvolaní proti
čiastočnému rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. 4 C 43/2009-180 zo dňa
21. 07. 2009... boli porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1
Ústavy SR a s čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2
Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2
Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,
čl. 13 Dohovoru,
čl. 14 Dohovoru,
čl. 17 Dohovoru.
- v ktorom vysloví, že postupom Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. 5 Co 281/2009-27 zo dňa 18. 11. 2009... boli
porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1
Ústavy SR a čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2
Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,
čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2
Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,
čl. 13 Dohovoru,
čl. 14 Dohovoru,
čl. 17 Dohovoru.
- v ktorom vysloví, že v dôsledku... rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
č. 4 C 43/2009-180 zo dňa 21. 07. 2009, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
č. 5 Co/281/2009-271 zo dňa 18.11.2009 a uznesenia Najvyššieho súdu SR
č. 3 Cdo 53/2010-689 zo dňa 31. 10. 2011 došlo k porušeniu... čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy
SR, čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, čl. 23 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 1 protokolu
č. 1 k Dohovoru, čl. 14 Dohovoru, čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru, čl. 2
ods. 1 a ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, čl. 17 Dohovoru, a čl. 6
ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
- v ktorom po posúdení námietky zaujatosti voči sudkyni JUDr. H. P. podanej na
okresnom súde Nové mesto nad Váhom navrhovateľom dňa 20. 07. 2009:
vysloví, že uvedená námietka je dôvodná,
rozhodne o vylúčení uvedenej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa
začalo súdne konanie 16. 03. 2009...,
a uloží Okresnému súdu..., aby rešpektoval uvedenú právnu skutočnosť, že
sudkyňa JUDr. H. P. je vylúčená z ďalšieho prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci.
- v ktorom po posúdení skutkového a právneho základu... pochybnosti o nezaujatosti
sudcov senátu Najvyššieho súdu SR, ktorému predsedala JUDr. D. S...
vysloví, že uvedená námietka zaujatosti sťažovateľa je dôvodná,
po zistení obsadenia senátu... rozhodne o vylúčení uvedených sudcov senátu...
a uloží všeobecným súdom..., aby rešpektovali uvedenú právnu skutočnosť.
- a v ktorom v zmysle...Okresnému súdu Nové mesto nad Váhom uloží:
pri ďalšom prejednávaní a rozhodovaní predmetného návrhu vo veci určenia
neplatnosti právneho úkonu... rešpektovať v zmysle odôvodnenia... tejto
sťažnosti... základné práva a slobody navrhovateľa:...“.
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil napadnutý čiastočný
rozsudok okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci
a zároveň mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 eur.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 281/2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby smerovala
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do týchto práv sťažovateľa,
inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že táto
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby
sa predišlo neprípustnému zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,
aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby príslušný orgán
verejnej moci (v danom prípade okresný súd, krajský súd a najvyšší súd) porušovali
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ide aj vtedy, ak sa porušenie uvedených práv namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený
všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej doručením ústavnému súdu (II. ÚS 184/06),
a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou, príp. neefektívnou
činnosťou tohto súdu v tomto čase nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009
z 21. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 281/2009
z 18. novembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009. Označené konania pred
okresným súdom a krajským súdom boli teda právoplatne skončené pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 a toto uznesenie bolo sťažovateľovi (ako to sám
v sťažnosti uvádza, pozn.) doručené 17. decembra 2012, teda pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
Vychádzajúc z uvedených zistení a zohľadňujúc svoju stabilizovanú judikatúru
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažovateľom napadnuté konania
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už právoplatne skončené, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
a slobôd podľa ústavy, práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 4
a protokolu č. 12, ako aj namietanému porušeniu označených ustanovení ústavy
a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 21. júla 2009 a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv aj okresný
súd a žiada, aby ústavný súd rozhodol, že čiastočným rozsudkom okresného súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ním označené základné práva
a slobody podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 4
a protokolu č. 12, ako aj ďalšie ním označené ustanovenia ústavy a dohovoru.
Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník
môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Sťažovateľ mal danom prípade právo podať proti čiastočnému rozsudku okresného
súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy samostatne a tiež v spojení s čl. 46 ods. 1, ako aj namietanému porušeniu čl. 142
ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009
a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 z hľadiska námietok uplatnených v dovolaní
sťažovateľa
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok, ktorými sťažovateľ
odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež porušenie čl. 142
ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 281/2009 z 18. novembra 2009
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v zásade totožná s námietkami, ktoré
uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému rozsudku krajského súdu (sťažovateľ v ňom
tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 OSP, pozn.), pričom
najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s nimi aj
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.6 tohto uznesenia,
pozn.) v rámci dovolacieho konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd s poukazom na
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu túto časť sťažnosti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne, ako aj v spojení so základnými
právami podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právami podľa čl. 10 ods. 1 a 2
a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 nad rámec námietok uvedených
v dovolaní
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom
konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie
sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto
napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to aj v spojení namietaným porušením ďalších v sťažnosti označených
základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru sústreďujúc sa pritom
na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nad rámec námietok, ktoré uplatnil v dovolaní
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 281/2009 z 18. novembra 2009
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, predovšetkým namieta:
- nesprávny právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na vyslovení
absolútnej neplatnosti zmluvy a
- nesprávne právne posúdenie pasívnej legitimácie odporcu v 5. rade (starostu obce,
pozn.).
Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom
rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho záveru o neexistencii naliehavého právneho
záujmu na vyslovenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, poukazuje najmä na túto časť
odôvodnenia tohto rozsudku krajského súdu:
„... V prvom rade je nutné konštatovať, že navrhovateľ v prejednávanej veci
formuloval návrh tak, že sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú definoval ako
kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 24. 5. 2000 medzi Slovenským pozemkovým fondom
a nadobúdateľom I. B. a K. B. o prevode nehnuteľností – parcela reg. C č. 4657/2 k. ú. P.
Súd je viazaný návrhom na začatie konania a nie je v jeho právomoci prekročiť
akýkoľvek návrh. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom návrhu definoval kúpnu zmluvu tým
spôsobom, že táto by mala byť uzavretá 24. 5. 2000 , bolo povinnosťou súdu prvého stupňa
sa zaoberať takouto zmluvou.
Z kúpnej zmluvy zavkladovanej pod číslom V 288/2000 dňa 24. 5. 2000 Okresným
úradom v M., odbor katastrálny je zrejmé, že ako predávajúci tu figuruje Slovenská
republika – Slovenský pozemkový fond Bratislava a ako kupujúci manželia I. a K. B.
(odporcovia 1/, 2/). Rovnako faktom je, že SR – Slovenský pozemkový fond predmetnú
zmluvu podpisuje dňa 9. 3. 2000 ako predávajúci a kupujúci predmetnú zmluvu podpisujú
18. 2. 2000. Faktom teda je, že zmluva nebola skutočne uzatvorená dňa 24. 5. 2000, ale na
druhej strane aj faktom je, že samotný navrhovateľ v návrhu nesprávne označil okruh
účastníkov konania, kedy predávajúcim je SR – Slovenský pozemkový fond a nie samotný
Slovenský pozemkový fond. Za týchto okolností je potom dôvodná námietka zo strany
Slovenského pozemkového fondu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na jeho strane.
Už len samotná táto skutočnosť by mala byť dôvodom na zamietnutie návrhu, kedy sa
navrhovateľ domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú nesprávne definoval v
návrhu a zároveň nesprávne definoval aj okruh účastníkov predmetnej kúpnej zmluvy.
Následne však bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľa
voči odporcom 1/, 2/, 3/ zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane
navrhovateľa na takomto určení v zmysle § 80c O. s. p. Absolútnej neplatnosti právneho
úkonu sa môže s úspechom dovolať len tá tretia osoba (ktorá nebola účastníkom daného
právneho úkonu), ktorej hmotnoprávne postavenie (majetkové práva) môže byť – objektívne
posudzované – neplatnosťou právneho úkonu priaznivo ovplyvnené. Ďalej platí, že pokiaľ
by sa takáto tretia osoba dovolávala absolútnej neplatnosti právneho úkonu určovacou
žalobou, musela by ako nevyhnutnú procesnú náležitosť pre podanie takejto žaloby
preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80c O. s. p. Pre súd
posudzujúci naliehavosť právneho záujmu podľa § 80c O. s. p. je pritom vždy relevantný
právny záujem navrhovateľa a nie právny záujem odporcu.
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh voči odporcom 1/, 2/, 3/
zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu v časti týkajúcej sa návrhu o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy. Obdobne bol aj správny postup súdu prvého stupňa, pokiaľ
návrh zamietol v časti, kedy sa navrhovateľ domáhal určenia, že odporcovia 1/ a 2/ sú
neoprávnenými držiteľmi, nakoľko táto skutočnosť nebola nikdy v konaní tvrdená, a to
s poukazom na tú skutočnosť, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, že odporcovia 1/,
2/ sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Nie je potom potrebné preukazovať oprávnenosť,
resp. neoprávnenosť ich držby.
Za daného skutkového stavu potom neobstoja námietky uvádzané v odvolaní zo
strany navrhovateľa v tom smere, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ďalšími okolnosťami,
ktoré namietal v tomto konaní. Pokiaľ navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je povinnosťou súdu zaoberať sa ďalšími namietanými
skutočnosťami zo strany navrhovateľa vo vzťahu k predmetnej kúpnej zmluve.“
Na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia pasívnej
legitimácie starostu obce uplatnenú v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval takto:
„Správny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh zamietol vo vzťahu
k odporcovi v 5/ rade, kedy navrhovateľ ako účastník konania v prejednávanej veci označil
fyzickú osobu Ing. V. Š., ktorý zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, právnickým a
fyzickým osobám, v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. nie je a nemôže byť daná jeho vecná
pasívna legitimácia v konaní, kedy sa navrhovateľ ako fyzická osoba domáha určenia
neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi tretími osobami vo vzťahu k obci.
Pokiaľ by obec mala záujem dovolávať sa svojho vlastníckeho práva, nič jej
v takomto postupe nebráni. Navrhovateľ však takýto postup nemôže dosiahnuť formou
žaloby, kde ako odporcu v 5/ rade označuje starostu danej obce. Preto aj v tejto časti bolo
potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.“
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd
v ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom
odvolaní a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a podľa názoru ústavného
súdu sa s nimi ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,
pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu
nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a sťažovateľom namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by
zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namieta porušenie už označených ďalších základných práv a slobôd
podľa ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ani postupom, ktorý mu
predchádzal, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších ním označených základných práv
a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.5 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 13,
čl. 14 a čl. 17 dohovoru, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základných
slobôd podľa čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práv
podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho
rozsudkom z 18. novembra 2009
Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (čl. 12 ods. 1 ústavy). Základné
práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod
alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
nezvýhodňovať (čl. 12 ods. 2 ústavy). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre
to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (čl. 12 ods. 4 ústavy).
K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy ústavný súd
uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na
vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému
právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru
vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach
prípadu však ústavný súd k takému záveru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
5 Co 281/2009 nedospel.
Napadnutý postup krajského súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.
V súlade s čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby
dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať
sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo
na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 a čl. 17 dohovoru poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tieto články však nemajú vlastnú
nezávislú existenciu, ale sú účinné len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ
domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru napadnutým
postupom a rozsudkom krajského súdu, nezistil medzi týmito článkami dohovoru
a namietanými porušeniami týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť, ktorá by
zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a tiež základných slobôd podľa čl. 23 ods. 1
a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2
protokolu č. 12 a práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4. Z obsahu sťažnosti možno
vyvodiť, že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti záverov namietaného rozsudku krajského súdu, t. j. v organickej súvislosti
s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu už
ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne formulovať závery súvisiace so zjavnou
neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu,
čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 a čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011
Uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 najvyšší súd ako dovolací súd
odmietol dovolanie sťažovateľa.
Základom argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu
(ako dovolacieho súdu) sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, je tvrdenie o jeho zmätočnosti, „a to z dôvodu nesprávnej
aplikácie § 218 ods. 1 OSP, keďže odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený
iba v zmysle § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle § 114 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku z procesných dôvodov, t. j. v prípade nesplnenia
procesných podmienok konania“.
Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia
pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným
spôsobom aplikoval § 218 ods. 1 písm. c) OSP a § 243b ods. 5 OSP, keď dovolanie
sťažovateľa odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď
rozhodol o jeho dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu
nesplnenia zákonom ustanovených podmienok, tak ako to je odôvodnené ďalej.
Vo všeobecnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd predovšetkým
uviedol:
«Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie
skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.
Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu aj so zreteľom
na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť
vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je
prípustné (§ 236 ods. 2 O. s. p.)
V prejednávanej veci dovolanie žalobcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu a proti jeho dôvodom. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O. s. p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§238 ods. 2 O. s. p.). Napadnutý rozsudok nie je ani
rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bo vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd
sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa (aj
so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných
vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ O. s. p. nenamietal
a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.»
V ďalších častiach odôvodnenia namietaného uznesenia sa najvyšší súd v súlade
s obsahom dovolania sťažovateľa zaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska jednotlivých
dovolacích dôvodov, ktoré uplatnil sťažovateľ vo svojom dovolaní.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. c) OSP, ktorý bol podľa sťažovateľa daný
tým, „že žalovaný 3/ ako účastník konania nebol riadne zastúpený, pretože jeho zástupkyňa
JUDr. S. konala na základe protizákonného poverenia vydaného vedúcou právneho
oddelenia žalovaného 3/...“, najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia najmä
uviedol: „Uvedená námietka dovolateľa je nedôvodná, pretože k vade konania spočívajúcej
v tom, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§237
písm. c/ O. s. p.), prihliada dovolací súd len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemal a nebol
zastúpený dovolateľ. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, preto prípadné udelenie
protiprávneho poverenia zástupkyni žalovaného 3/ na zastupovanie žalovaného 3/ v konaní
pred súdom je právne irelevantné. Na základe vyššie uvedeného prípustnosť dovolania zo
žalobcom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p. nemožno vyvodiť.“
K prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, teda k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom zo strany krajského súdu, najvyšší súd v odôvodnení
namietaného uznesenia uviedol: „Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti
konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania, v dôsledku čoho nemohol navrhnúť zopakovanie dôkazov, najmä kúpnej
zmluvy a výpovede žalovaného 1/. Dovolací sú z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo
k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní
bez pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej, nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môže odvolací súd
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení
§ 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovím § 214 ods. 1
O. s. p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môže
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací
súd dospel k záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej
veci žalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v danej veci, bez
nariadenia pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, odvolací súd
podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O. s. p. mohol prejednať odvolanie
žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku
z 18. decembra 2009 (č. l. 270 spisu) vyplýva, že odvolací súd 18. decembra 2009 vyhlásil
rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3
O. s. p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom
prípade zachovaný, účastnícki konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku
upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O. s. p. (viď zoznam vecí, v ktorých
Krajský súd v Trenčíne rozhoduje bez nariadenia pojednávania založený v spise na č. k. 26
spisu). Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť
k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka,
že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/
K námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že vo veci konajúce súdy nedostatočne
zistili skutkový stav a nevykonali ním navrhnuté dôkazy v odôvodnení namietaného
uznesenia, najvyšší súd najmä uviedol: „Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú
otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže ma za
následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (viď R 125/1999).
Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy,
dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa
žalobu o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zamietol, keď dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80
písm. c/ O. s. p. Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je
samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby; preto ak súd dospeje k záveru,
že žalobcom podaná určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa
zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nevykonal ani ďalšie žalobcom
navrhované dôkazy a ani nepristúpil k zisťovaniu a vyhodnoteniu zisteného skutkového
stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací
súd svoje rozhodnutie nezaložil na odlišnom právnom posúdení, rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ktoré považoval za vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
doplnil ďalšie dôvody. Preto v postupe súdu, ktorý nevykonal, prípadne nedoplnil
dokazovanie navrhované dovolateľom preto nemožno vidieť znaky procesnej nesprávnosti
relevantné podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľ tiež tvrdí, že súdy sa nezaoberali
a neprihliadali na niektoré skutkové okolnosti, ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre
posúdenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy (viď doplnenie žaloby z 10. júla 2009
a 21. júla 2009). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení
súdu, na ktorých založil rozhodnutie, môže mať síce za následok nesprávnosť tohto
rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V tejto
súvislosti však treba poukázať na prvoradý dôvod zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy, z ktorého dôvodu sú námietky žalobcu neopodstatnené. Keďže dovolanie
žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustné, dovolací súd neskúmal, či skutkové
zistenia súdov vytvárali postačujúci podklad pre ich správne rozhodnutie.“
K námietke „nesprávneho vyhodnotenia kľúčového dôkazu kúpnej zmluvy“ najvyšší
súd uviedol, že „V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov
sa rozumie myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje
hodnota (stupeň) závažnosti pre rozhodnutie, vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti
a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osobe nezakladá prípustnosť
dovolanie v zmysle § 237 O. s. p. Dovolací súd pripomína, že v zmysle § 243a ods. 2 veta
druhá O. s. p. dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Keďže dovolací súd nemôže
vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe súdneho spisu preskúmať správnosť
hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké
podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý
dôkazy hodnotil (viď tiež R 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa „zaujatosti sudkyne okresného súdu“ a s ňou
spojenou existenciou vady konania podľa § 237 písm. g) OSP najvyšší súd uviedol: «Podľa
dovolateľa bol procesne vadný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti sudkyne súdu
prvého stupňa. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na
otázku, či vo veci nerozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237 písm. g/
O. s. p.). Predmetnú námietku žalobcu posudzoval dovolací súd aj s prihliadnutím na to, že
neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom ,že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdi pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).
V zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1
O. s. p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti
o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5
O. s. p. platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe
sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti
neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Zo spisu vyplýva, že žalobcu podaním z 20. júla 2009 vzniesol námietku zaujatosti
voči sudkyni Okresného súdu Nové mesto nad Váhom JUDr. H. P. a opätovne na ňu
poukázal v dovolaní (str. 56-57 dovolania), pretože sa zreteľom na pomer k účastníkom
konania – žalovaným, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalobca pochybnosti o jej
nezaujatosti vyvodzuje z jej správania na pojednávaní 14. júla 2009, keď „opustila vedenie
konania v merite veci a pristúpila k správaniu, ktoré nesúviselo so súdnym pojednávaním vo
veci o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu tým, že mu kládla otázky o možnosti
mimosúdnej dohody, hoci zákon v takejto veci nepripúšťa súdny zmier a týmto prekročila
právomoc verejného činiteľa a porušila zásadu nestrannosti a nezávislosti súdu a
preukázala pochybnosti o nezaujatosti vo vzťahu k žalovaným“. Súdy nižších stupňov na
uvedenú námietku neprihliadli s odôvodnením že sa námietka týkala okolností
spočívajúcich v postupe sudcu v konaní (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.) z ktorých
dôvodov na túto námietku neprihliadli a námietku nadriadenému súdu na rozhodnutie
nepredkladali.
Po oboznámení sa s obsahom spisu dovolací súd dospel k záveru, že námietka
zaujatosti nespĺňa náležitosti v zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. Na uvedenú námietku zaujatosti
zákonnej sudkyne v zmysle § 15a ods. 5 O. s. p. neprihliadal, pretože žalobca dôvody pre
svoje pochybnosti o nezaujatosti opätovne nachádzal v postupe súdu, okrem iného
spočívajúcom aj v pokuse o zmier medzi účastníkmi konania, ktorý podľa dovolateľa nebolo
možné v danom konaní uzavrieť. V tomto smere je jeho námietka nedôvodná, pretože pokus
o zmier je nielen procesnou povinnosťou sudcu (§ 99 ods. 1 O. s. p.) ale aj právnym
prostriedkom účinného riešenia sporov, preto z takéhoto postupu sudcu nemožno
vyvodzovať jeho zaujatosť voči účastníkom. V neposlednom rade treba dodať, že tvrdenie
dovolateľa o nemožnosti uzavretia zmieru v danej právnej veci neobstojí, pretože skutkový
základ sporu, t. j. otázku prístupu žalobcu k jeho nehnuteľnostiam, je možné riešiť iným
spôsobom. Zaujatosť sudkyne vyvodzoval aj z postupu pri doručovaní kópie zápisnice mimo
pojednávacej miestnosti a nesprávneho postupu pri doručovaní rozsudku súdu prvého
stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní dňa 21. júla 2009. Dovolací súd pre úplnosť
poznamenáva, že ani dôvody námietky zaujatosti spresnené v dovolaní (str. 59-67
dovolania) nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne k prejednávanej
veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O. s. p.), ale o tom, že
žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.
Opakovane preto treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na
námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani
nepredkladá. Argumetácia žalobcu, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa,
je preto neopodstatnená. Nedôvodná je tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho
zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými
dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní, pričom právne
závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu
a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.
Namietané uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním
a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Osobitne sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa o neprípustnom zásahu
do jeho práv najvyšším súdom v súvislosti s predvolávaním na pojednávanie, keďže podľa
neho „na pojednávanie, na ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania
preukázateľne predvolaní“.
Podľa § 243a ods. 1 OSP dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez
pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.
V súlade s § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez
nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že tak, ako to vyplýva z citovaného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nariadenie pojednávania v dovolacom
konaní, aj keď ide o dovolanie proti rozsudku, vecou úvahy a rozhodnutia dovolacieho
súdu, čo vyplýva priamo z textu jeho textu, konkrétne z v ňom použitého slova „spravidla“.
Rovnako z § 156 ods. 3 OSP vyplýva, že povinnosť oznámenia miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu sa vzťahuje na prípady, keď súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania. Rozsudkom najvyšší súd v dovolacom
konaní v súlade s § 243b ods. 4 OSP rozhoduje, ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo
ak mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že
o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania uznesením tak,
že dovolanie odmietol pre neprípustnosť. Z uvedených dôvodov nemohlo v danom prípade
zo strany najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa
v sťažnosti konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o ich porušení. V súlade s uvedeným
preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.7 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne a v spojení s čl. 46
ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010
a jeho uznesením z 31. októbra 2011
Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 3 ústavy sťažovateľ odôvodňuje „nedoručením
vyjadrení odporcov k dovolaniu proti napadnutému rozsudku krajského súdu“.
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje na právny názor
vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), zároveň ale
pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému
prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd
rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení druhého
účastníka k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď jeho vyjadrenie k opravnému
prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Podľa zistení
ústavného súdu v posudzovanom prípade vyjadrenia účastníkov konania nemali zásadný
vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu. Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu,
ako aj ďalšej dokumentácie, ktorú mal ústavný súd k dispozícii, zjavne vyplýva, že v danom
prípade najvyšší súd dospel k záveru o neprípustnosti dovolania bez ohľadu na vyjadrenia
odporcov k dovolaniu sťažovateľa, čo je dané aj charakterom dovolacieho konania
a obsahom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú
problematiku prípustnosti dovolania.
Vzhľadom na uvedené v danom prípade nedoručenie vyjadrení ďalších účastníkov
konania k dovolaniu sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako
neprípustný zásah do základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne a v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že „mu nebolo
vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov pri osobnom podaní dovolania na Najvyššom súde SR“, a to aj
„napriek argumentácii podávateľa o práve na zákonného sudcu...“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že predseda najvyššieho súdu v prípise
č. Spr 302/2011 z 2. mája 2011 odpovedal sťažovateľovi na jeho námietku „nezákonného
postupu pri prijímaní dovolania“, keď uviedol, že „v zmysle § 240 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku sa dovolanie podáva na súde, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
Následne súd prvého stupňa, po vykonaní procesných úkonov v zmysle § 241 ods. 3 a ods.
4, predloží dovolanie spolu so súdnym spisom dovolaciemu súdu. V zmysle citovaných
ustanovení ste mali podať dovolanie na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom. Keďže ste
podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, museli sme vaše podanie postúpiť
Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom. Preto ani nebolo možné pri podaní dovolania na
Najvyšší súd Slovenskej republiky vydať Vám potvrdenie o pridelení veci.“. Predseda
najvyššieho súdu zároveň sťažovateľa informoval o spisovej značke, pod ktorou bola
zaregistrovaná predmetná právna vec, ako aj o tom, že táto vec bola predložená sudcovi
spravodajcovi na preštudovanie a rozhodnutie.
Podľa názoru ústavného súdu postupoval aj v tomto prípade najvyšší súd v súlade
s právnymi normami upravujúcimi dovolacie konanie (resp. podanie dovolania, pozn.).
S argumentáciou uvedenou v označenom prípise predsedu najvyššieho súdu sa ústavný súd
stotožňuje, a preto zastáva názor, že postupom najvyššieho súdu, ktorý „odmietol vydať
potvrdenie o prevzatí a pridelení veci“, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne ani v spojení s čl. 46
ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení
s čl. 142 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48
ods. 2, čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 2 a čl. 17
dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010
a jeho uznesením z 31. októbra 2011
Sťažovateľ namieta porušenie už označených základných práv a slobôd podľa ústavy
a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom
na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
nemohlo podľa jeho názoru namietaným postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením
z 31. októbra 2011 dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných
práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný
súd aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.9 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 13,
čl. 14 a čl. 17 dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3
ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu
č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011
V súvislosti s touto časťou námietok sťažovateľa ústavný súd odkazuje na svoje
odôvodnenie uvedené v časti II.5 tohto uznesenia, ktoré možno v plnom rozsahu uplatniť aj
vo vzťahu k sťažovateľom namietaným porušeniam označených ustanovení ústavy,
dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 12 a protokolu č. 4 postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011.
Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2012