Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 281/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-140

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl.

47 ods. 3 a a práv podľa ,

a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a 3

Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1 a 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

, 2 a 4 a a tiež a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho čiastočným rozsudkom

z 21. júla 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 a tiež postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31.

októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 osobne doručená sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26

ods. 1 a 2, , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

(ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 2 ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k dohovoru (ďalej len

„protokol č. 4“), čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 12“), ako

aj porušenie , 2 a 4 a a tiež a dohovoru

postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009 (ďalej aj

„napadnutý čiastočný rozsudok“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd čiastočným rozsudkom

č. k. -180 z 21. júla 2009 výrokom v bode I zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou

sa domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Slovenským pozemkovým fondom

a I. B. a K. B. (ďalej len „nadobúdatelia“) o prevode v žalobe označenej nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. [v súčasnosti v katastrálnom území K. (ďalej len

„nehnuteľnosť“)] uzavretá 24. mája 2000 (správne malo byť 19. marca 2000, pozn.) je

neplatná; výrokom v bode II zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že

nadobúdatelia sú neoprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti; výrokom v bode III zamietol

žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti Katastrálnemu úradu v Trenčíne

– Správe katastra M. vymazať vlastnícke právo nadobúdateľov k nehnuteľnosti a vyznačiť v

katastri nehnuteľností predchádzajúci právny stav; výrokom v bode IV zamietol žalobu

sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby obci K. boli nariadené povinnosti — vykonávať

vlastnícke právo k miestnej komunikácii na nehnuteľnosti, hospodáriť s miestnou

komunikáciou na nehnuteľnosti, vytýčiť hranice pozemku a ďalšie konkrétne povinnosti

uvedené v žalobe, a výrokom v bode V rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne po

nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom s. zn. z 18. novembra 2009 tak, že

odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 31. októbra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Porušenie v sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa a práv

podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom malo dôjsť „... k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“,

sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že

„- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený – na

strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval

pred súdom na základe protizákonného poverenia,

-... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom – súd

nepostupoval v zmysle , nebolo vydané uznesenie o skončení dokazovania

a napriek tomu súd vyhlásil čiastočný rozsudok, bez toho, aby umožnil navrhovateľovi

uplatniť svoje procesné práva v a ,

-... rozhodoval vylúčený sudca –samosudkyňa prekročila právomoc, postupovala po

tom, čo podal navrhovateľ námietku zaujatosti sudcu v rozpore s ,

a námietka zaujatosti bola nesprávne právne posúdená a osobou, ktorá nemala právomoc

na jej posúdenie – samosudkyňou, ktorá bola zákonným sudcom vo veci, pojednávanie

nebolo odročené v zmysle a vec prejednala a rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť

vylúčená v zmysle ...“.

Sťažovateľ namietané porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 odôvodňuje tým, že:

«- namietaný čiastočný rozsudok bol vydaný bez nariadenia ústneho a verejného

pojednávania, pričom je „zarážajúce, že odvolací súd neposúdil predmetnú vec, ako vec po

právnej stránke zásadného významu v zmysle “, a zároveň „v zmysle

ods. 1 “ bol povinný predvolať účastníka konania aj „na pojednávanie , na ktorom ide

vyhlásiť rozsudok“,

- namietaný čiastočný rozsudok krajského súdu je „v rozpore s právnym

poriadkom“, keďže „v konaní došlo k vadám uvedeným v

v znení neskorších predpisov, keďže „účastník konania na

strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval

pred súdom na základe protizákonného poverenia“,

- namietané konanie pred krajským súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže „odvolací súd nedostatočne zistil skutkový

stav veci, ako aj právny stav veci, zakladajúci sa na nezvratných listinných dôkazoch, ktoré

nesprávne vykonal a vyhodnotil“ okresný súd, tým že predovšetkým „nesprávne vyhodnotil,

že p. č. 4657 k. ú. P. (v súčasnosti k. ú. K.)... prešla do vlastníctva obce v roku 1996 na

základe ešte predtým, ako bol objednaný na rozdelenie tejto

parcely - miestnej komunikácie – geometrický plán súkromnými osobami, ktorý bol

protizákonne overený dňa 14. 12. 1998 Katastrálnym odborom Okresného úradu v M. ako

GP č. 240-243-190/98, a pred tým ako následne bola v roku 1999 do KN protizákonne

zapísaná na návrh SPF (žiadosť SPF) ako vlastník vzniknutých parciel... Slovenská

republika... a následne bol uskutočnený protizákonný a protiústavný prevod p. č. 4657/2

SPF na odporcov v 1. a 2. rade v rozpore s verejným záujmom a porušujúc základné ľudské

práva a slobody navrhovateľa...“,

- čiastočný namietaný rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, keďže tento „nesprávne posúdil kľúčový dôkaz – predmetnú kúpnu zmluvu...,

ktorou súčasne došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd..., vzhľadom na to, že

SPF nebol oprávnený previesť túto parcelu, ktorá bola vedená v pozemkovej knihe ako

neknihované vlastníctvo – cesta. Ako aj vzhľadom na to, že SR bola protizákonne zapísaná

ako vlastník tejto parcely na základe žiadosti SPF v roku 1999, keďže uvedená cesta –

miestna komunikácia sa stala v roku 1996 vlastníctvom obce na základe

Z. z. a tieto právne skutočnosti odvolací súd odmietol rešpektovať...“, ako aj vzhľadom na

to, že „zmluva svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým

mravom a z dôvodu, že uvedená zmluva má vadu prejavu vôle zmluvných strán – právny

úkon nebol urobený určite aj v dôsledku toho, že prejav vôle bol urobený neexistujúcim

právnym subjektom (Slovenský pozemkový fond Bratislava...)», ako aj tým, že

- krajský súd nesprávne posúdil nedostatok naliehavého právneho záujmu na

vyslovení absolútnej neplatnosti zmluvy;

- krajský súd nesprávne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu starostu obce,

keďže táto je daná tým, že „v rámci návrhu okrem uloženia povinností obci, išlo súčasne

o uloženie takých povinností v zmysle cestného zákona, výkon ktorých a dohľad nad ich

dodržiavaním je povinný zabezpečiť správny orgán na úseku miestnych komunikácií, a tým

je v zmysle o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov – starosta obce.“;

- krajský súd nesprávne posúdil námietku zaujatosti sudkyne okresného súdu.

K porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd podľa a práv

podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. októbra 2011 malo podľa argumentácie sťažovateľa dôjsť tým, že

«... v rozpore so zákonom mu nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci

v zmysle v znení neskorších predpisov pri osobnom

podaní dovolania na Najvyššom súde SR“, a to aj „napriek argumentácii podávateľa

o práve na zákonného sudcu,

 nedoručil dovolateľovi vyjadrenia odporcov, na ktorých založil svoje rozhodnutie,

namietané uznesenie je zmätočné, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie ,

keďže „odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený iba v zmysle § 218 ods. 1

a v zmysle

z procesných dôvodov, t. j. v prípade nesplnenia procesných podmienok konania (napr.

právomoc súdu, príslušnosť, súdu, spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná

spôsobilosť, splnenie poplatkovej povinnosti, splnenie náležitostí návrhu na začatie

konania, litispendencia, rei iudicatae, atď.). To však nebol prípad dovolateľa, ktorý splnil

všetky uvedené procesné podmienky konania, ako aj podmienky v zmysle § 218 ods. 1

, a preto Najvyšší súd SR bol povinný konať o dovolaní

v zmysle , až , preskúmať

dovolanie z hľadiska dôvodov dovolania a vád konania a rozsudkom dovolanie zamietnuť

alebo rozsudkom zmeniť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne alebo uznesením

zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. To, že výroková časť zmätočného

uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. -689 zo dňa 31. 10. 2011 bola v rozpore

s odôvodnením a spolu boli v absolútnom rozpore s právnym poriadkom, resp. Občianskym

súdnym poriadkom preukazuje nielen neznalosť ustanovení v znení

neskorších predpisov, ale zámer senátu Najvyššieho súdu SR nerešpektovať právny

poriadok SR, pri plnom vedomí porušovať základné práva a slobody a účelovo zavádzať

a zabraňovať sťažovateľovi v prístupe k spravodlivosti v zmysle SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak by senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že niet dôvodov

dovolania a ani vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne zrušiť, bol by povinný rozhodnúť v zmysle § 243b ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudkom, ktorým by dovolanie zamietol.“,

 najvyšší súd mal povinnosť podľa „

v spojitosti s v znení neskorších predpisov

a SR – na každé pojednávanie, t. j. aj na pojednávanie, na

ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania preukázateľne

predvolaní – poštovou zásielkou doporučené do vlastných rúk alebo na

pojednávaní s dôkazným zápisom v zápisnici z pojednávania, čo najvyšší súd

nevykonal.“,

 argumentácia použitá najvyšším súdom v namietanom uznesení je zhodná

s argumentáciou krajského súdu uvedenou v namietanom rozsudku, preto

sťažovateľ odkazuje na ďalší rozpor odôvodnenia predmetného uznesenia s

právnym poriadkom v rozsahu, ktorým odôvodnil protizákonnosť a protiústavnosť

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne... ».

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ sumarizuje svoju argumentáciu a v tejto

súvislosti najmä uvádza:

«Uvedený postup a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne,

ktorý nadväzoval na rozhodnutie Okresného súdu v Novom meste nad Váhom, kedy bola

riešená namietaná absolútna neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy:

- ktorá je absolútne neplatná z dôvodu vady prejavu vôle, keď bola uzavretá

neexistujúcim právnym subjektom „Slovenským pozemkovým fondom Bratislava“, ktorý

nikdy nebol ani nie je zapísaný v Obchodnom registri SR (v OR SR bol a je zapísaný

„Slovenský pozemkový fond“ - ďalej len „SPF“),

- a ktorou bola protiprávne a protiústavne za súčinnosti štátneho orgánu na úseku

katastra a v rámci trestnej činnosti pozmenenia verejnej listiny (pozemkovej knihy)

prevedená predmetná parcela vedená v katastri – v pozemkovej knihe ako cesta... na

súkromné osoby,... keď mu uvedeným protizákonným a protiústavným prevodom bol

odobratý za súčinnosti SPF a orgánu štátnej správy na úseku katastra jediný prístup

k obydliu,... .

Zmarením zákonnosti a ústavnosti súdnych konaní v dôsledku uvedených

protizákonných a protiústavných manipulácií súdnych konaní a protizákonných

a protiústavných rozhodnutí Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, Krajského súdu

v Trenčíne, ako aj Najvyššieho súdu boli tak v dôsledku obštrukcií uvedených štátnych

orgánov súdnej moci v záujme skupiny osôb s cieľom získať neoprávnený majetkový

prospech týmto osobám v rozpore s verejným záujmom, zákonmi SR, SR

a Dohovorom:

- bezprecedentne porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ako aj každého

subjektu práva, ktorý požíva slobodu pohybu a pobytu na území SR,

- marené a sťažované uplatňovanie základných práv a slobôd sťažovateľa,

- spôsobené prieťahy v súdnom konaní vo veci predmetného návrhu podaného dňa

16. 03. 2009, spočívajúce v oddialení konečného prejednania a rozhodnutia predmetného

súdneho sporu, čím bolo zabránené sťažovateľovi v prístupe k spravodlivému súdnemu

konaniu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. bolo zmarené právo sťažovateľa na spravodlivé

a verejné súdne konanie na nezávislom a nestrannom súde zriadenom zákonom

a v primeranej lehote, ktorého výsledkom by bol rozsudok v súlade s právnym poriadkom

SR a vykonateľný a vnútroštátnej úrovni.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, „v ktorom vysloví, že postupom Okresného súdu

Nové mesto nad Váhom v konaní o návrhu na začatie konania doručeného sťažovateľom

dňa 16. 03. 2009 (sp. zn. )... boli porušené nasledovné základné práva

a slobody sťažovateľa:

SR,

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a s

SR a SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2

Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

 čl. 13 Dohovoru,

 čl. 14 Dohovoru,

 čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní o odvolaní proti

čiastočnému rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. -180 zo dňa

21. 07. 2009... boli porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:

SR,

SR,

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a s

SR a s SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2

Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

 čl. 13 Dohovoru,

 čl. 14 Dohovoru,

 čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že postupom Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. -27 zo dňa 18. 11. 2009... boli

porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:

SR,

SR,

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a s

SR a SR,

SR v spojitosti s SR,

SR v spojitosti s SR a

SR,

SR v spojitosti s SR,

SR,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2

Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,

 čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

 čl. 13 Dohovoru,

 čl. 14 Dohovoru,

 čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že v dôsledku... rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

č. -180 zo dňa 21. 07. 2009, rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

č. -271 zo dňa 18.11.2009 a uznesenia Najvyššieho súdu SR

č. -689 zo dňa 31. 10. 2011 došlo k porušeniu... a ods. 4

SR, a ods. 2 SR, a ods. 3 SR, ako aj protokolu

č. 1 k Dohovoru, čl. 14 Dohovoru, čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru, čl. 2

ods. 1 a ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru, SR, Dohovoru, a

ods. 1 Dohovoru v spojitosti s SR.

- v ktorom po posúdení námietky zaujatosti voči sudkyni JUDr. H. P. podanej na

okresnom súde Nové mesto nad Váhom navrhovateľom dňa 20. 07. 2009:

 vysloví, že uvedená námietka je dôvodná,

 rozhodne o vylúčení uvedenej sudkyne z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa

začalo súdne konanie 16. 03. 2009...,

 a uloží Okresnému súdu..., aby rešpektoval uvedenú právnu skutočnosť, že

sudkyňa JUDr. H. P. je vylúčená z ďalšieho prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci.

- v ktorom po posúdení skutkového a právneho základu... pochybnosti o nezaujatosti

sudcov senátu Najvyššieho súdu SR, ktorému predsedala JUDr. D. S...

 vysloví, že uvedená námietka zaujatosti sťažovateľa je dôvodná,

 po zistení obsadenia senátu... rozhodne o vylúčení uvedených sudcov senátu...

 a uloží všeobecným súdom..., aby rešpektovali uvedenú právnu skutočnosť.

- a v ktorom v zmysle...Okresnému súdu Nové mesto nad Váhom uloží:

 pri ďalšom prejednávaní a rozhodovaní predmetného návrhu vo veci určenia

neplatnosti právneho úkonu... rešpektovať v zmysle odôvodnenia... tejto

sťažnosti... základné práva a slobody navrhovateľa:...“.

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil napadnutý čiastočný

rozsudok okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci

a zároveň mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 eur.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V zmysle každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka, aby smerovala

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do týchto práv sťažovateľa,

inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že táto

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby

sa predišlo neprípustnému zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,

aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby príslušný orgán

verejnej moci (v danom prípade okresný súd, krajský súd a najvyšší súd) porušovali

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , ).

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, ide aj vtedy, ak sa porušenie uvedených práv namieta v takom konaní pred

všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa označený

všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej doručením ústavnému súdu (),

a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou, príp. neefektívnou

činnosťou tohto súdu v tomto čase nemôže dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 21. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 18. novembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009. Označené konania pred

okresným súdom a krajským súdom boli teda právoplatne skončené pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2011 a toto uznesenie bolo sťažovateľovi (ako to sám

v sťažnosti uvádza, pozn.) doručené 17. decembra 2012, teda pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu.

Vychádzajúc z uvedených zistení a zohľadňujúc svoju stabilizovanú judikatúru

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažovateľom napadnuté konania

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už právoplatne skončené, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

a slobôd podľa , práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 4

a protokolu č. 12, ako aj namietanému porušeniu označených ustanovení

a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júla 2009 a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv aj okresný

súd a žiada, aby ústavný súd rozhodol, že čiastočným rozsudkom okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ním označené základné práva

a slobody podľa , práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 4

a protokolu č. 12, ako aj ďalšie ním označené ustanovenia a dohovoru.

Podľa prvej vety (ďalej aj „OSP“) účastník

môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Sťažovateľ mal danom prípade právo podať proti čiastočnému rozsudku okresného

súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa v spojení

s a 2 a základného práva na zákonného sudcu podľa

samostatne a tiež v spojení s , ako aj namietanému porušeniu

ods. 3 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 z hľadiska námietok uplatnených v dovolaní

sťažovateľa

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok, ktorými sťažovateľ

odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ako aj základného práva podľa v spojení s

ods. 1 a 2 a základného práva podľa a tiež porušenie

ods. 3 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. novembra 2009

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v zásade totožná s námietkami, ktoré

uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému rozsudku krajského súdu (sťažovateľ v ňom

tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle , pozn.), pričom

najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s nimi aj

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.6 tohto uznesenia,

pozn.) v rámci dovolacieho konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd s poukazom na

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu túto časť sťažnosti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne, ako aj v spojení so základnými

právami podľa a 2 a a právami podľa a 2

a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 nad rámec námietok uvedených

v dovolaní

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. októbra 2011 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto

napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia

sťažovateľovho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a to aj v spojení namietaným porušením ďalších v sťažnosti označených

základných práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru sústreďujúc sa pritom

na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nad rámec námietok, ktoré uplatnil v dovolaní

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. novembra 2009

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, predovšetkým namieta:

- nesprávny právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na vyslovení

absolútnej neplatnosti zmluvy a

- nesprávne právne posúdenie pasívnej legitimácie odporcu v 5. rade (starostu obce,

pozn.).

Ústavný súd v súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd v napadnutom

rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho záveru o neexistencii naliehavého právneho

záujmu na vyslovenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, poukazuje najmä na túto časť

odôvodnenia tohto rozsudku krajského súdu:

„... V prvom rade je nutné konštatovať, že navrhovateľ v prejednávanej veci

formuloval návrh tak, že sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú definoval ako

kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 24. 5. 2000 medzi Slovenským pozemkovým fondom

a nadobúdateľom I. B. a K. B. o prevode nehnuteľností – parcela reg. C č. 4657/2 k. ú. P.

Súd je viazaný návrhom na začatie konania a nie je v jeho právomoci prekročiť

akýkoľvek návrh. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom návrhu definoval kúpnu zmluvu tým

spôsobom, že táto by mala byť uzavretá 24. 5. 2000 , bolo povinnosťou súdu prvého stupňa

sa zaoberať takouto zmluvou.

Z kúpnej zmluvy zavkladovanej pod číslom V 288/2000 dňa 24. 5. 2000 Okresným

úradom v M., odbor katastrálny je zrejmé, že ako predávajúci tu figuruje Slovenská

republika – Slovenský pozemkový fond Bratislava a ako kupujúci manželia I. a K. B.

(odporcovia 1/, 2/). Rovnako faktom je, že SR – Slovenský pozemkový fond predmetnú

zmluvu podpisuje dňa 9. 3. 2000 ako predávajúci a kupujúci predmetnú zmluvu podpisujú

18. 2. 2000. Faktom teda je, že zmluva nebola skutočne uzatvorená dňa 24. 5. 2000, ale na

druhej strane aj faktom je, že samotný navrhovateľ v návrhu nesprávne označil okruh

účastníkov konania, kedy predávajúcim je SR – Slovenský pozemkový fond a nie samotný

Slovenský pozemkový fond. Za týchto okolností je potom dôvodná námietka zo strany

Slovenského pozemkového fondu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na jeho strane.

Už len samotná táto skutočnosť by mala byť dôvodom na zamietnutie návrhu, kedy sa

navrhovateľ domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú nesprávne definoval v

návrhu a zároveň nesprávne definoval aj okruh účastníkov predmetnej kúpnej zmluvy.

Následne však bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľa

voči odporcom 1/, 2/, 3/ zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane

navrhovateľa na takomto určení v zmysle Absolútnej neplatnosti právneho

úkonu sa môže s úspechom dovolať len tá tretia osoba (ktorá nebola účastníkom daného

právneho úkonu), ktorej hmotnoprávne postavenie (majetkové práva) môže byť – objektívne

posudzované – neplatnosťou právneho úkonu priaznivo ovplyvnené. Ďalej platí, že pokiaľ

by sa takáto tretia osoba dovolávala absolútnej neplatnosti právneho úkonu určovacou

žalobou, musela by ako nevyhnutnú procesnú náležitosť pre podanie takejto žaloby

preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu v zmysle Pre súd

posudzujúci naliehavosť právneho záujmu podľa je pritom vždy relevantný

právny záujem navrhovateľa a nie právny záujem odporcu.

Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh voči odporcom 1/, 2/, 3/

zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu v časti týkajúcej sa návrhu o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy. Obdobne bol aj správny postup súdu prvého stupňa, pokiaľ

návrh zamietol v časti, kedy sa navrhovateľ domáhal určenia, že odporcovia 1/ a 2/ sú

neoprávnenými držiteľmi, nakoľko táto skutočnosť nebola nikdy v konaní tvrdená, a to

s poukazom na tú skutočnosť, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, že odporcovia 1/,

2/ sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Nie je potom potrebné preukazovať oprávnenosť,

resp. neoprávnenosť ich držby.

Za daného skutkového stavu potom neobstoja námietky uvádzané v odvolaní zo

strany navrhovateľa v tom smere, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ďalšími okolnosťami,

ktoré namietal v tomto konaní. Pokiaľ navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na

určení neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je povinnosťou súdu zaoberať sa ďalšími namietanými

skutočnosťami zo strany navrhovateľa vo vzťahu k predmetnej kúpnej zmluve.“

Na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia pasívnej

legitimácie starostu obce uplatnenú v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval takto:

„Správny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh zamietol vo vzťahu

k odporcovi v 5/ rade, kedy navrhovateľ ako účastník konania v prejednávanej veci označil

fyzickú osobu Ing. V. Š., ktorý zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, právnickým a

fyzickým osobám, v zmysle nie je a nemôže byť daná jeho vecná

pasívna legitimácia v konaní, kedy sa navrhovateľ ako fyzická osoba domáha určenia

neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi tretími osobami vo vzťahu k obci.

Pokiaľ by obec mala záujem dovolávať sa svojho vlastníckeho práva, nič jej

v takomto postupe nebráni. Navrhovateľ však takýto postup nemôže dosiahnuť formou

žaloby, kde ako odporcu v 5/ rade označuje starostu danej obce. Preto aj v tejto časti bolo

potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.“

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd

v ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom

odvolaní a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a podľa názoru ústavného

súdu sa s nimi ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,

pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu

nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva

z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a sťažovateľom namietaným porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorá by

zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie už označených ďalších základných práv a slobôd

podľa a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ako aj základného práva podľa

ods. 2 . Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva

podľa , práva podľa dohovoru ani základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu ani postupom, ktorý mu

predchádzal, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších ním označených základných práv

a slobôd podľa a práv podľa dohovoru. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.5 K namietanému porušeniu , 2 a 4 , práv podľa ,

a dohovoru, základného práva podľa a 4 , základných

slobôd podľa a 3 , práva podľa dodatkového protokolu, práv

podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. novembra 2009

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné ( ). Základné

práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod

alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

nezvýhodňovať ( ). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre

to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody ( ).

K sťažovateľom namietanému porušeniu , 2 a 4 ústavný súd

uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na

vyslovenie porušenia , 2 a 4 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému

právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (, ,

).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach

prípadu však ústavný súd k takému záveru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

nedospel.

Napadnutý postup krajského súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.

V súlade s čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby

dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať

sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 a čl. 17 dohovoru poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tieto články však nemajú vlastnú

nezávislú existenciu, ale sú účinné len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu, nezistil medzi týmito článkami dohovoru

a namietanými porušeniami týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť, ktorá by

zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a 4 a tiež základných slobôd podľa

a 3 , práva podľa dodatkového protokolu, ako aj práv podľa a 2

protokolu č. 12 a práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4. Z obsahu sťažnosti možno

vyvodiť, že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej nepreskúmateľnosti

a arbitrárnosti záverov namietaného rozsudku krajského súdu, t. j. v organickej súvislosti

s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu už

ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne formulovať závery súvisiace so zjavnou

neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo aj k porušeniu a 4 a a 3 , dodatkového protokolu,

čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 a čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Uznesením sp. zn. z 31. októbra 2011 najvyšší súd ako dovolací súd

odmietol dovolanie sťažovateľa.

Základom argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu

(ako dovolacieho súdu) sp. zn. z 31. októbra 2011 a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, je tvrdenie o jeho zmätočnosti, „a to z dôvodu nesprávnej

aplikácie , keďže odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený

iba v zmysle a v zmysle

z procesných dôvodov, t. j. v prípade nesplnenia

procesných podmienok konania“.

Podľa ustanovenia , , a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení

ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikoval a , keď dovolanie

sťažovateľa odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď

rozhodol o jeho dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu

nesplnenia zákonom ustanovených podmienok, tak ako to je odôvodnené ďalej.

Vo všeobecnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd predovšetkým

uviedol:

«Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy,

ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie

skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.

Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek

rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu aj so zreteľom

na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť

vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je

prípustné ( )

V prejednávanej veci dovolanie žalobcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu a proti jeho dôvodom. Podľa je dovolanie prípustné

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej. V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny

názor, ktorým by boli súdy viazané ( ). Napadnutý rozsudok nie je ani

rozsudkom uvedeným v Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,

v ktorom bo vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd

sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa (aj

so zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných

vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Žalobca procesné vady konania v zmysle , , , nenamietal

a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.»

V ďalších častiach odôvodnenia namietaného uznesenia sa najvyšší súd v súlade

s obsahom dovolania sťažovateľa zaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska jednotlivých

dovolacích dôvodov, ktoré uplatnil sťažovateľ vo svojom dovolaní.

K dovolaciemu dôvodu podľa , ktorý bol podľa sťažovateľa daný

tým, „že žalovaný 3/ ako účastník konania nebol riadne zastúpený, pretože jeho zástupkyňa

JUDr. S. konala na základe protizákonného poverenia vydaného vedúcou právneho

oddelenia žalovaného 3/...“, najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia najmä

uviedol: „Uvedená námietka dovolateľa je nedôvodná, pretože k vade konania spočívajúcej

v tom, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§237

písm. c/ ), prihliada dovolací súd len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemal a nebol

zastúpený dovolateľ. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, preto prípadné udelenie

protiprávneho poverenia zástupkyni žalovaného 3/ na zastupovanie žalovaného 3/ v konaní

pred súdom je právne irelevantné. Na základe vyššie uvedeného prípustnosť dovolania zo

žalobcom namietanej vady konania v zmysle nemožno vyvodiť.“

K prípustnosti dovolania podľa , teda k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom zo strany krajského súdu, najvyšší súd v odôvodnení

namietaného uznesenia uviedol: „Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti

konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania, v dôsledku čoho nemohol navrhnúť zopakovanie dôkazov, najmä kúpnej

zmluvy a výpovede žalovaného 1/. Dovolací sú z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo

k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní

bez pojednávania. Podľa v znení , ktorý

nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej, nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa

ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v ) môže odvolací súd

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení

a vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovím

, odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môže

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací

súd dospel k záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej

veci žalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v danej veci, bez

nariadenia pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie pojednávania si

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, odvolací súd

podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení mohol prejednať odvolanie

žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku

z 18. decembra 2009 (č. l. 270 spisu) vyplýva, že odvolací súd 18. decembra 2009 vyhlásil

rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3

o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho

pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu

v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom

prípade zachovaný, účastnícki konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku

upovedomení spôsobom zodpovedajúcim (viď zoznam vecí, v ktorých

Krajský súd v Trenčíne rozhoduje bez nariadenia pojednávania založený v spise na č. k. 26

spisu). Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť

k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka,

že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/

“

K námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že vo veci konajúce súdy nedostatočne

zistili skutkový stav a nevykonali ním navrhnuté dôkazy v odôvodnení namietaného

uznesenia, najvyšší súd najmä uviedol: „Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže ma za

následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (viď R 125/1999).

Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom.

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy,

dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa

žalobu o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zamietol, keď dospel k záveru, že

žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80

písm. c/ Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je

samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby; preto ak súd dospeje k záveru,

že žalobcom podaná určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa

zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nevykonal ani ďalšie žalobcom

navrhované dôkazy a ani nepristúpil k zisťovaniu a vyhodnoteniu zisteného skutkového

stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací

súd svoje rozhodnutie nezaložil na odlišnom právnom posúdení, rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ktoré považoval za vecne správne potvrdil ( ) a v súlade

s ustanovením na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

doplnil ďalšie dôvody. Preto v postupe súdu, ktorý nevykonal, prípadne nedoplnil

dokazovanie navrhované dovolateľom preto nemožno vidieť znaky procesnej nesprávnosti

relevantné podľa Dovolateľ tiež tvrdí, že súdy sa nezaoberali

a neprihliadali na niektoré skutkové okolnosti, ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre

posúdenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy (viď doplnenie žaloby z 10. júla 2009

a 21. júla 2009). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení

súdu, na ktorých založil rozhodnutie, môže mať síce za následok nesprávnosť tohto

rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle V tejto

súvislosti však treba poukázať na prvoradý dôvod zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy, z ktorého dôvodu sú námietky žalobcu neopodstatnené. Keďže dovolanie

žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustné, dovolací súd neskúmal, či skutkové

zistenia súdov vytvárali postačujúci podklad pre ich správne rozhodnutie.“

K námietke „nesprávneho vyhodnotenia kľúčového dôkazu kúpnej zmluvy“ najvyšší

súd uviedol, že „V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov

sa rozumie myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje

hodnota (stupeň) závažnosti pre rozhodnutie, vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti

a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osobe nezakladá prípustnosť

dovolanie v zmysle Dovolací súd pripomína, že v zmysle veta

druhá dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Keďže dovolací súd nemôže

vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe súdneho spisu preskúmať správnosť

hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké

podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý

dôkazy hodnotil (viď tiež R 42/1993). Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle “.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa „zaujatosti sudkyne okresného súdu“ a s ňou

spojenou existenciou vady konania podľa najvyšší súd uviedol: «Podľa

dovolateľa bol procesne vadný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti sudkyne súdu

prvého stupňa. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na

otázku, či vo veci nerozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237 písm. g/

). Predmetnú námietku žalobcu posudzoval dovolací súd aj s prihliadnutím na to, že

neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom ,že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdi pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997).

V zmysle účastníci majú právo z dôvodov podľa

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,

dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti

o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd

neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5

platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe

sudcu v konaní o prejednávanej veci ( ), súd na námietku zaujatosti

neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Zo spisu vyplýva, že žalobcu podaním z 20. júla 2009 vzniesol námietku zaujatosti

voči sudkyni Okresného súdu Nové mesto nad Váhom JUDr. H. P. a opätovne na ňu

poukázal v dovolaní (str. 56-57 dovolania), pretože sa zreteľom na pomer k účastníkom

konania – žalovaným, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalobca pochybnosti o jej

nezaujatosti vyvodzuje z jej správania na pojednávaní 14. júla 2009, keď „opustila vedenie

konania v merite veci a pristúpila k správaniu, ktoré nesúviselo so súdnym pojednávaním vo

veci o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu tým, že mu kládla otázky o možnosti

mimosúdnej dohody, hoci zákon v takejto veci nepripúšťa súdny zmier a týmto prekročila

právomoc verejného činiteľa a porušila zásadu nestrannosti a nezávislosti súdu a

preukázala pochybnosti o nezaujatosti vo vzťahu k žalovaným“. Súdy nižších stupňov na

uvedenú námietku neprihliadli s odôvodnením že sa námietka týkala okolností

spočívajúcich v postupe sudcu v konaní (, ) z ktorých

dôvodov na túto námietku neprihliadli a námietku nadriadenému súdu na rozhodnutie

nepredkladali.

Po oboznámení sa s obsahom spisu dovolací súd dospel k záveru, že námietka

zaujatosti nespĺňa náležitosti v zmysle Na uvedenú námietku zaujatosti

zákonnej sudkyne v zmysle neprihliadal, pretože žalobca dôvody pre

svoje pochybnosti o nezaujatosti opätovne nachádzal v postupe súdu, okrem iného

spočívajúcom aj v pokuse o zmier medzi účastníkmi konania, ktorý podľa dovolateľa nebolo

možné v danom konaní uzavrieť. V tomto smere je jeho námietka nedôvodná, pretože pokus

o zmier je nielen procesnou povinnosťou sudcu ( ) ale aj právnym

prostriedkom účinného riešenia sporov, preto z takéhoto postupu sudcu nemožno

vyvodzovať jeho zaujatosť voči účastníkom. V neposlednom rade treba dodať, že tvrdenie

dovolateľa o nemožnosti uzavretia zmieru v danej právnej veci neobstojí, pretože skutkový

základ sporu, t. j. otázku prístupu žalobcu k jeho nehnuteľnostiam, je možné riešiť iným

spôsobom. Zaujatosť sudkyne vyvodzoval aj z postupu pri doručovaní kópie zápisnice mimo

pojednávacej miestnosti a nesprávneho postupu pri doručovaní rozsudku súdu prvého

stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní dňa 21. júla 2009. Dovolací súd pre úplnosť

poznamenáva, že ani dôvody námietky zaujatosti spresnené v dovolaní (str. 59-67

dovolania) nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne k prejednávanej

veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď ), ale o tom, že

žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.

Opakovane preto treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci ( ), súd na

námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani

nepredkladá. Argumetácia žalobcu, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa,

je preto neopodstatnená. Nedôvodná je tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho

zaťažené procesnou vadou v zmysle »

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v namietanom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými

dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní, pričom právne

závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu

a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

Namietané uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Osobitne sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa o neprípustnom zásahu

do jeho práv najvyšším súdom v súvislosti s predvolávaním na pojednávanie, keďže podľa

neho „na pojednávanie, na ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania

preukázateľne predvolaní“.

Podľa dovolací súd rozhodne o dovolaní spravidla bez

pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

V súlade s vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že tak, ako to vyplýva z citovaného

ustanovenia , je nariadenie pojednávania v dovolacom

konaní, aj keď ide o dovolanie proti rozsudku, vecou úvahy a rozhodnutia dovolacieho

súdu, čo vyplýva priamo z textu jeho textu, konkrétne z v ňom použitého slova „spravidla“.

Rovnako z vyplýva, že povinnosť oznámenia miesta a času verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu sa vzťahuje na prípady, keď súd rozhoduje

rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania. Rozsudkom najvyšší súd v dovolacom

konaní v súlade s rozhoduje, ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo

ak mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania uznesením tak,

že dovolanie odmietol pre neprípustnosť. Z uvedených dôvodov nemohlo v danom prípade

zo strany najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a základným právom sťažovateľa podľa , ako

aj jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o ich porušení. V súlade s uvedeným

preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

II.7 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa v spojení s a 2 a základného

práva na zákonného sudcu podľa samostatne a v spojení s

ods. 1 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 v spojení s a 3 sťažovateľ odôvodňuje „nedoručením

vyjadrení odporcov k dovolaniu proti napadnutému rozsudku krajského súdu“.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje na právny názor

vyslovený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred

súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti

práva na spravodlivý proces (m. m. , , ), zároveň ale

pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému

prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení druhého

účastníka k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď jeho vyjadrenie k opravnému

prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Podľa zistení

ústavného súdu v posudzovanom prípade vyjadrenia účastníkov konania nemali zásadný

vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu. Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu,

ako aj ďalšej dokumentácie, ktorú mal ústavný súd k dispozícii, zjavne vyplýva, že v danom

prípade najvyšší súd dospel k záveru o neprípustnosti dovolania bez ohľadu na vyjadrenia

odporcov k dovolaniu sťažovateľa, čo je dané aj charakterom dovolacieho konania

a obsahom príslušných ustanovení , ktoré upravujú

problematiku prípustnosti dovolania.

Vzhľadom na uvedené v danom prípade nedoručenie vyjadrení ďalších účastníkov

konania k dovolaniu sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako

neprípustný zásah do základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 .

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa samostatne a v spojení s tým, že „mu nebolo

vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle

v znení neskorších predpisov pri osobnom podaní dovolania na Najvyššom súde SR“, a to aj

„napriek argumentácii podávateľa o práve na zákonného sudcu...“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že predseda najvyššieho súdu v prípise

č. Spr 302/2011 z 2. mája 2011 odpovedal sťažovateľovi na jeho námietku „nezákonného

postupu pri prijímaní dovolania“, keď uviedol, že „v zmysle § 240 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku sa dovolanie podáva na súde, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Následne súd prvého stupňa, po vykonaní procesných úkonov v zmysle § 241 ods. 3 a ods.

4, predloží dovolanie spolu so súdnym spisom dovolaciemu súdu. V zmysle citovaných

ustanovení ste mali podať dovolanie na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom. Keďže ste

podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, museli sme vaše podanie postúpiť

Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom. Preto ani nebolo možné pri podaní dovolania na

Najvyšší súd Slovenskej republiky vydať Vám potvrdenie o pridelení veci.“. Predseda

najvyššieho súdu zároveň sťažovateľa informoval o spisovej značke, pod ktorou bola

zaregistrovaná predmetná právna vec, ako aj o tom, že táto vec bola predložená sudcovi

spravodajcovi na preštudovanie a rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu postupoval aj v tomto prípade najvyšší súd v súlade

s právnymi normami upravujúcimi dovolacie konanie (resp. podanie dovolania, pozn.).

S argumentáciou uvedenou v označenom prípise predsedu najvyššieho súdu sa ústavný súd

stotožňuje, a preto zastáva názor, že postupom najvyššieho súdu, ktorý „odmietol vydať

potvrdenie o prevzatí a pridelení veci“, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na zákonného sudcu podľa samostatne ani v spojení s

ods. 1 .

Na tomto základe ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s , základného práva podľa v spojení

s , základného práva podľa v spojení s

ods. 2, a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 2 a čl. 17

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Sťažovateľ namieta porušenie už označených základných práv a slobôd podľa

a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa ,

práva podľa dohovoru a základného práva podľa . Vzhľadom

na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru ani základného práva podľa ,

nemohlo podľa jeho názoru namietaným postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

z 31. októbra 2011 dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených základných

práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný

súd aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.9 K namietanému porušeniu , 2 a 4 , práv podľa ,

čl. 14 a čl. 17 dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3

, práva podľa dodatkového protokolu, práv podľa a 3 protokolu

č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. októbra 2011

V súvislosti s touto časťou námietok sťažovateľa ústavný súd odkazuje na svoje

odôvodnenie uvedené v časti II.5 tohto uznesenia, ktoré možno v plnom rozsahu uplatniť aj

vo vzťahu k sťažovateľom namietaným porušeniam označených ustanovení ,

dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 12 a protokolu č. 4 postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. októbra 2011.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012