Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 2/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Bc. T. H., bytom D. S., zastúpeného advokátom Mgr. R.

T., PhD., Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline

pod sp. zn. namieta porušenie

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2

a 5 a , ako aj a 5 a Listiny

základných práv a slobôd v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2

a 5 , ako aj a 5 Listiny základných práv a slobôd

nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, , 2 a 5 , ako aj , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného

a nezaujatého sudcu,

d) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2

, ako aj Listiny základných práv a slobôd

v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

práva Bc. T. H., uvedené v

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2

a 5 , ako aj a 5 Listiny základných práv a slobôd

v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1,

2 a 5 , ako aj , 2 a 5 Listiny základných práv

a slobôd arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého

sudcu,

c) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 2

, ako aj Listiny základných práv a slobôd

v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

2. Bc. T. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk

(slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Bc. T. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 561 Sk

(slovom dvadsaťdvatisícpäťstošesťdesiatjeden slovenských korún), ktorú je Krajský súd

v Žiline p o v i n n ý vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi Mgr. R. T., PhD., do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Bc. T. H. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -24 z 13. januára 2005 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Bc. T. H.,

bytom D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD.,

Advokátska kancelária, B., ktorou v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. namieta porušenie

a) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), a 5 a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) dohovoru, a 5 , ako aj a 5 listiny

nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) , ods. 3 a 4 dohovoru, , 2 a 5 , ako aj

ods. 1, 2 a 5 listiny arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého

sudcu,

d) dohovoru, , ako aj listiny v súvislosti

s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 26. marca

2005, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 28. februára 2005 vyslovili súhlas s tým, aby sa

upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov

a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 20. decembra 2004 vyplýva, že uznesením

vyšetrovateľa z 10. júna 2004 bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin

nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora

a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 187 ods. 1 písm. a), b), c )

d) a ods. 4 . Dňa 9. júna 2004 o 20.30 h bol sťažovateľ ako podozrivý

zadržaný. Dňa 11. júna 2004 o 14.40 h prokurátor Krajskej prokuratúry Žilina (ďalej len

„krajská prokuratúra“) podal okresnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2004 bol sťažovateľ vzatý do

väzby z dôvodov uvedených v a s tým, že väzba

sa mu začína 9. júna 2004 o 20.30 h. Žiadosťou zo 14. júla 2004 požiadal sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu o prepustenie z väzby. Uznesením okresného súdu

sp. zn. z 26. júla 2004 bola žiadosť zamietnutá. Uznesenie okresného súdu bolo

sťažovateľovi doručené 29. júla 2004. Sťažovateľ podal proti uzneseniu prostredníctvom

svojho obhajcu 2. augusta 2004 sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. augusta 2004 bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 26. júla 2004 zamietnutá. Uznesenie bolo obhajcovi doručené 7. októbra 2004. Napokon

uznesením prokurátora krajskej prokuratúry č. k. -225 z 26. novembra 2004 bol

sťažovateľ prepustený z väzby.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48

ods. 1 , ako aj a 5 a listiny porušením práva na zákonného

a nezaujatého sudcu poukazuje sťažovateľ na to, že ten istý sudca, ktorý ho vzal uznesením

sp. zn. z 12. júna 2004 do väzby, rozhodol pod rovnakou spisovou značkou

26. júla 2004 aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. To znamená, že osoba sudcu, ktorý

mal rozhodnúť o jeho žiadosti, nebola vybratá náhodným výberom, nešlo teda o zákonného

sudcu. Okrem toho, hoci sudcu považoval za zaujatého, čo namietol v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004, o tejto jeho námietke dosiaľ

nikto nerozhodol.

V súvislosti s námietkou porušenia dohovoru, a 5 , ako

aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie

z väzby sťažovateľ vytýka, že len z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 26. júna

2004 sa dozvedel, že prokurátor podal k jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. júla 2004

vyjadrenie, ktoré mu nebolo doručené. Preto nemal možnosť ešte pred rozhodnutím

okresného súdu naň prípadne reagovať, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní. Toto pochybenie nenapravil ani krajský súd, hoci to v sťažnosti namietal.

V súvislosti s námietkou porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru,

, 2 a 5 , ako aj , 2 a 5 listiny arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2004

sťažovateľ namieta absenciu odôvodnenia vo vzťahu k námietke, že nerozhodoval zákonný

sudca, a vo vzťahu k námietke zaujatosti sudcu okresného súdu.

V súvislosti s námietkou porušenia dohovoru, , ako aj

čl. 8 ods. 2 listiny porušením práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby vo vzťahu

ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. jeho toho názoru, že

rozhodovací proces nebol urýchlený.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil v konaní vedenom na

krajskom súde pod sp. zn. porušenie:

a) dohovoru, a 5 a , ako aj

a 5 a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu,

b) dohovoru, a 5 , ako aj a 5 listiny

nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby,

c) , ods. 3 a 4 dohovoru, , 2 a 5 , ako aj

čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 25. augusta 2004 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého

sudcu,

d) dohovoru, , ako aj listiny v súvislosti

s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 26. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. augusta

2004, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2004.

Napokon požaduje priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške

500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 28. februára 2005 doručeného ústavnému

súdu 3. marca 2005 vyplýva, že predseda krajského súdu odkazuje na pripojené stanovisko

predsedníčky senátu krajského súdu, s ktorým sa stotožňuje.

Z vyjadrenia predsedníčky senátu krajského súdu z 28. februára 2005 vyplýva, že

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, bola krajskému súdu predložená

5. augusta 2004. Pritom zároveň nebol pripojený vyšetrovací spis, lebo ten tvoril v tom čase

prílohu iného spisu vedeného na okresnom súde. Z tohto dôvodu pôvodný termín

neverejného zasadnutia na krajskom súde určený na 18. august 2004 musel byť odročený na

25. august 2004. Vyšetrovací spis bol krajskému súdu predložený až 19. augusta 2004. Po

vypracovaní písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 25. augusta 2004 bolo uznesenie spolu so spisovým materiálom zaslané okresnému súdu.

Krajský súd mohol o sťažnosti sťažovateľa reálne rozhodovať až po zabezpečení

vyšetrovacieho spisu, pretože bolo jeho povinnosťou preskúmať nielen správnosť všetkých

výrokov napadnutého uznesenia okresného súdu, proti ktorým mohol sťažovateľ podať

sťažnosť, ale aj konanie predchádzajúce tomuto uzneseniu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej o ďalšom trvaní väzby nerozhodol

zákonný sudca, keďže k prideleniu jeho žiadosti nedošlo v súlade so zákonom, senát

krajského súdu pri posudzovaní tejto otázky mohol vychádzať len z rozvrhu práce

okresného súdu na rok 2004 a zaužívanej praxe. Rozvrh nepočíta s konaním o žiadosti

o prepustenie z väzby. Preto sa zdá, že takáto žiadosť má byť prideľovaná elektronickou

poštou, avšak o tejto žiadosti tak ako aj v ostatných obdobných veciach sa koná

v pôvodnom spise , v ktorom už bol osobitným spôsobom určený zákonný sudca. Podľa

názoru senátu krajského súdu nevzniká nový spis a pôvodný sudca, ktorý rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby, je zákonným sudcom aj pre rozhodovanie o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby. Rovnakého názoru je aj predseda okresného súdu, ktorého stanovisko

bolo tiež zabezpečené.

V súvislosti s námietkou zaujatosti sudcu okresného súdu bolo potrebné vychádzať

z ustanovenia , podľa ktorého o žiadosti o prepustenie

z väzby sa musí neodkladne rozhodnúť. Pretože išlo o neodkladný úkon, krajský súd musel

o sťažnosti sťažovateľa bezodkladne rozhodnúť napriek tomu, že sudca okresného súdu

nepostupoval podľa .

Pokiaľ ide o námietku nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie

z väzby, je treba uviesť, že okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

z 26. júla 2004 uviedol úplné znenie vyjadrenia prokurátora z 22. júla 2004. Preto

sťažovateľovi nebránila žiadna skutočnosť, aby v odôvodnení svojej sťažnosti reagoval aj

na argumenty prokurátora. Rovnako obhajca sťažovateľa mohol nazretím do spisu zistiť

potrebné skutočnosti týkajúce sa vyjadrenia prokurátora. neukladá

krajskému súdu povinnosť doručiť sťažovateľovi vyjadrenie prokurátora.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nedošlo zo strany krajského súdu

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z repliky sťažovateľa z 26. marca 2005 doručenej ústavnému súdu 31. marca 2005

vyplýva, že sťažovateľ nepovažuje námietky krajského súdu za dôvodné.

Sťažovateľ predovšetkým opakuje argumenty týkajúce sa toho, že o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby nerozhodoval zákonný sudca, keďže k výberu sudcu nedošlo v rámci

elektronickej podateľne, teda náhodným výberom. Trvá aj na námietke nedostatku

nezaujatosti sudcu okresného súdu. Neprijateľné je stanovisko krajského súdu, podľa

ktorého pre neodkladnosť rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nebolo možné

osobitne sa zaoberať námietkou zaujatosti sudcu okresného súdu. Právo obvineného na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby neoprávňuje všeobecný súd na to, aby v konaní

o preskúmanie zákonnosti väzby porušil iné záruky vyplývajúce z a

ods. 4 dohovoru vrátane práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom. Aj

keby vrátenie spisu okresnému súdu z dôvodu nerozhodnutia o námietke zaujatosti

s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo určité prieťahy, za tieto by nebol zodpovedný

krajský súd. Vadným postupom krajského súdu došlo k definitívnemu popretiu práva

sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom, keďže 26. novembra

2004 bol prepustený z väzby, a preto neprichádza už do úvahy, aby bola jeho žiadosť znova

skúmaná. Znamenalo by to posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami, hoci

o väzbe možno rozhodovať len pro futuro (). Porušenie práva na rozhodnutie

o zákonnosti väzby nezaujatým sudcom v konaní na 1. stupni nemožno napraviť tým, že

v 2. stupni rozhodne nezaujatý súd. Ide totiž o jednu z najzákladnejších a principiálnych

záruk ochrany pred svojvôľou.

V súvislosti s námietkou nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie

z väzby nepostačuje skutočnosť, že obsah vyjadrenia bol v celosti uvedený v uznesení

okresného súdu. Akceptovaním takejto interpretácie by bol sťažovateľ pozbavený jedného

stupňa (1. stupňa) súdneho preskúmania zákonnosti väzby. Neakceptovateľné je aj tvrdenie

krajského súdu o tom, že obhajca sťažovateľa mohol obsah vyjadrenia prokurátora zistiť

nahliadnutím do spisu. V právnom štáte totiž nie je možné pripustiť, aby porušenie princípu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní bolo odstraňované a naprávané zvýšenou

aktivitou obhajcu za súčasného zvýšenia nákladov na obhajobu, ktoré by inak obvinený

nemusel vynaložiť.

Problémy týkajúce sa pripojenia vyšetrovacieho spisu nie sú spôsobilé ospravedlniť

prieťahy, ku ktorým v konaní na krajskom súde došlo. Rozhodovanie o zákonnosti

pozbavenia osobnej slobody na krajskom súde nemožno považovať za urýchlené, lebo od

predloženia sťažnosti do rozhodnutia uplynulo dvadsať dní a ďalších štyridsať dní trvalo,

kým bol spis vrátený okresnému súdu. Celková doba konania na krajskom súde

predstavovala šesťdesiat dní a treba ju považovať za neprimerane dlhú.

Sťažovateľ z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom požaduje celkom

priznať mu úhradu vo výške 41 878,50 Sk, a to za tri úkony právnej služby. Každý úkon

žiada zvýšiť na trojnásobok vzhľadom na náročnosť veci, resp. na potrebu použitia cudzieho

jazyka, ako aj o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %. Napokon požaduje aj priznanie

režijných paušálov.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2004 vyplýva, že

sťažovateľ bol z dôvodov a vzatý do väzby

s účinnosťou od zadržania 9. júna 2004 o 20.30 h. O vzatí do väzby rozhodol sudca

JUDr. B.

Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. júla 2004 podanej jeho

obhajcom a adresovanej krajskej prokuratúre vyplýva, že vzatie sťažovateľa do väzby

a ďalšie trvanie väzby považuje sťažovateľ za protiprávne s poukazom na čl. 8 ods. 3

listiny, podľa ktorého zadržaná osoba musí byť najneskôr do 24 hodín prepustená zo

zadržania alebo odovzdaná súdu. Táto lehota nebola v prípade sťažovateľa dodržaná.

Z vyjadrenia krajskej prokuratúry č. k. -80 z 21. júla 2004 vyplýva, že

týmto podaním krajská prokuratúra reaguje na žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Krajská prokuratúra sama žiadosti nevyhovela, a preto ju v zmysle § 72 ods. 2 Trestného

poriadku predkladá na rozhodnutie okresnému súdu. Podľa názoru krajskej prokuratúry

u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby tak, ako boli ustálené pri jej uvalení. Zo

zabezpečených dôkazov je jednoznačné, že sťažovateľ sa nezdržiava v mieste trvalého

bydliska a s ohľadom na hroziacu výšku trestu je daná dôvodná obava z úteku, resp.

skrývania sa. Charakter trestnej činnosti a skutočnosť, že sťažovateľ je bez trvalého príjmu

a že bol pre obdobnú trestnú činnosť v minulosti už potrestaný, zakladá aj obavu

z pokračovania v trestnej činnosti. V súvislosti s namietaným nedodržaním 24-hodinovej

lehoty zadržania podľa listiny je krajská prokuratúra toho názoru, že tieto lehoty

jednoznačne ustanovuje a . Ústavný súd, hoci

opakovane posudzoval dôvodnosť väzby, nikdy 48-hodinovú lehotu nespochybnil, a preto

túto lehotu treba považovať za správnu. Podľa nej 48-hodinová lehota nie je v rozpore ani

s dohovorom, ktorý lehotu priamo nestanovuje, pričom z judikatúry vyplýva, že hornou

hranicou je 96 hodín.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004 vyplýva, že žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. júla 2004 bola zamietnutá. Uznesenie vydal

JUDr. B. Okresný súd predovšetkým poukazuje na stanovisko krajskej prokuratúry, ktorá

sama žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela. Podľa krajskej prokuratúry

dôvody väzby uvedené v uznesení o vzatí do väzby naďalej pretrvávajú. Zo zabezpečených

dôkazov totiž vyplýva, že sťažovateľ sa nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska

a s ohľadom na výšku trestu, ktorý mu hrozí, existuje dôvodná obava, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. trestu. Existujú aj konkrétne skutočnosti

pre obavu, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať. Nasvedčuje tomu najmä

charakter trestnej činnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je bez trvalého príjmu, ako aj to, že

pre obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti potrestaný. Podľa názoru okresného súdu

dôvody väzby podľa a i naďalej trvajú a je dané

aj dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, za ktorý je sťažovateľ

stíhaný. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazuje súd na ustanovenie § 76

ods. 4 , ako aj na , podľa ktorých je lehota zadržania

48-hodinová, pričom súd postupuje podľa týchto vnútroštátnych právnych noriem.

Odkazuje aj na stanoviská ústavného súdu v rozhodnutiach sp. zn.

a , v ktorých ústavný súd túto lehotu nespochybnil. Napokon táto lehota je

v súlade aj s dohovorom, lebo z príslušnej judikatúry vyplýva, že hornou hranicou zadržania

sú štyri dni, teda 96 hodín.

Zo sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 26. júla 2004 vyplýva, že sťažovateľ namieta predovšetkým procesné

vady, a to konkrétne skutočnosť, o ktorej sa dozvedel z uznesenia, a to že krajská

prokuratúra podala vyjadrenie tak k hmotnoprávnym, ako aj k procesnoprávnym aspektom

jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom sťažovateľovi a jeho obhajcovi toto vyjadrenie

nebolo doručené. Tým bol sťažovateľ zbavený možnosti vyjadrenie krajskej prokuratúry

komentovať, vyvracať v ňom uvedené argumenty a uvádzať dôkazy a skutočnosti svedčiace

proti ďalšiemu trvaniu väzby. Bol tým porušený princíp kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Ďalej sťažovateľ namieta miestnu

nepríslušnosť okresného súdu, keďže ku spáchaniu skutku, za ktorý je sťažovateľ stíhaný,

malo dôjsť v obvode iného okresného súdu. Taktiež namieta, že o žiadosti nerozhodoval

zákonný sudca, lebo sudca JUDr. B., ktorý rozhodoval už o vzatí do väzby, rozhodol teraz

pod rovnakou spisovou značkou aj o žiadosti o prepustenie z väzby, čo znamená, že nebol

vybratý náhodným výberom. Táto skutočnosť vzbudzuje zároveň aj pochybnosti

o nestrannosti tohto sudcu. Ďalší dôvod nedostatku nestrannosti sudcu spočíva v tom, že

tento sudca si už pri vzatí do väzby mal všimnúť, že došlo k prekročeniu lehoty zadržania

podľa čl. 8 ods. 3 dohovoru. Pritom žiadosť o prepustenie z väzby je založená na rovnakom

argumente a pokiaľ by jej mal tento sudca vyhovieť, musel by implicitne priznať, že jeho

pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby bolo protiprávne, čo nemožno vzhľadom na závažné

následky očakávať. Z tohto dôvodu sťažovateľ podáva zároveň aj námietku zaujatosti

a nedostatku nestrannosti sudcu JUDr. B. Napokon sťažovateľ podrobne opakuje

argumentáciu, podľa ktorej došlo k prekročeniu lehoty zadržania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2004 vyplýva, že

krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 26. júla 2004 zamietol. Podľa názoru krajského súdu podozrenie zo spáchania trestného

činu v zmysle obvinenia je aj v danom štádiu trestného konania dôvodné. Sťažovateľ sa mal

trestnej činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu, je fajčiarom marihuany, v minulosti bol už pre

trestný čin podľa , a odsúdený a v súčasnosti

mu plynie skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu. Tieto okolnosti spolu so

skutočnosťou, že sťažovateľ je bez zamestnania a stáleho príjmu, i naďalej odôvodňujú

obavu z pokračovania v trestnej činnosti obdobného charakteru. Keďže sťažovateľ je

stíhaný pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby osem

rokov, nezdržiava sa na adrese trvalého bydliska, je daná obava z úteku alebo zo skrývania

v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedodržaní

kontradiktórnosti procesu krajský súd poukazuje na ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného

poriadku, ktoré neukladá prokurátorovi povinnosť pri nevyhovení žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby predložiť svoje stanovisko obvinenému. Jeho povinnosťou je len

predložiť žiadosť bez meškania súdu. Neposkytnutím stanoviska k žiadosti nie je porušená

kontradiktórnosť procesu, lebo v danom prípade je to práve obvinený, ktorý má vo svojej

žiadosti o prepustenie z väzby uviesť okolnosti, pre ktoré si myslí, že dôvody väzby

pominuli. Ak prokurátor tieto okolnosti nepovažuje za dôvodné, predloží žiadosť aj

s prípadným svojím stanoviskom súdu na rozhodnutie, čím je zachovaná rovnosť strán

v tom, že navrhujúca strana (obvinený) má možnosť predložiť svoje argumenty a druhej

strane (prokurátorovi) sa umožní vyjadriť sa k týmto argumentom, pričom až následne súd

zvažuje váhu predložených argumentov a protiargumentov. Opačný postup, teda vzájomné

predkladanie argumentov a protiargumentov stranami, by bol v rozpore so zásadou rýchleho

súdneho konania, ktorej uplatňovanie je obzvlášť dôležité vo väzobných veciach.

V súvislosti s námietkou miestnej nespríslušnosti okresného súdu poukazuje krajský súd na

skutočnosť, že stíhaného trestného činu sa mal sťažovateľ dopustiť v rámci organizovanej

skupiny, a to aj v obvode krajského súdu, a preto okresný súd treba považovať za miestne

a vecne príslušný. K námietke prekročenia lehoty zadržania podľa čl. 8 ods. 3 listiny

poukazuje krajský súd na a 4 , ktorý ustanovuje pre odovzdanie

zadržanej osoby súdu lehotu 48 hodín. je ústavným zákonom rovnakej právnej sily

ako listina a v prípade rozporu právnych noriem rovnakej právnej sily platí výkladové

pravidlo lex posterior derogat priori. Preto potom platia lehoty vyplývajúce z čl. 17 ods. 3

a .

Zo spisu krajského súdu sp. zn. vyplýva, že spis okresného súdu

sp. zn. došiel krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 5. augusta 2004. Toho

istého dňa bol pridelený senátu 2 Tpo pod sp. zn. 176/04. Písomné vyhotovenie uznesenia

sp. zn. z 25. augusta 2004 bolo realizované 27. septembra 2004 a uznesenie

spolu so spisom sa expedovalo okresnému súdu 30. septembra 2004.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (...).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...)

c) zákonné zatknutie (...) za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu (...).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)

K namietanému porušeniu dohovoru, a 5 a ,

ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 listiny v súvislosti s právom na zákonného

a nezaujatého sudcu a k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4

dohovoru, , 2 a 5 , ako aj , 2 a 5 listiny

arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia krajského súdu v súvislosti

s právom na zákonného a nezaujatého sudcu

Sťažovateľ namieta, že hoci vo svojej sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu

okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, namietal jednak to, že

o žiadosti nerozhodoval zákonný sudca, ako aj to, že rozhodujúci sudca bol zaujatý, nebolo

o týchto námietkach rozhodnuté a ani len v odôvodnení uznesenia krajského súdu nebola

o týchto námietkach nijaká zmienka.

Podľa názoru krajského súdu bolo treba sudcu na okresnom súde považovať podľa

rozvrhu práce a aj podľa zaužívanej praxe za zákonného sudcu. Vzhľadom na požiadavku

rýchlosti konania o väzbe a s tým spojenú neodkladnosť rozhodovania krajský súd nevrátil

spis okresnému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcu okresného súdu.

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať

určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom

na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné

záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4.

Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia

poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako

tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej (de Wilde c.

Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002,

Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

„Článok 17 ods. 2 obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo

byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou“ ().

Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že zahrňuje

v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Z a 2 možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj

zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do

väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

a 2 (). Vzhľadom na to, že znenie , 2 a 5 listiny je totožné

so znením , 2 a 5 , vzťahujú sa tieto závery aj na listiny.

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického

hľadiska pojem súd tu má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán

nezávislý od výkonnej moci a nestranný.

Ak je súd zákonom ustanovený ako inštitucionálny jurisdikčný orgán, nestráca tento

charakter, ak v jednotlivom prípade nie sú rešpektované pravidlá týkajúce sa jeho

príslušnosti, jeho zloženia, rozdelenia vecí medzi jednotlivých sudcov alebo procesné

pravidlá. Dohovor kladie na súd menej formálnych podmienok ako vnútroštátne

zákonodarstvo, pre ktoré nerešpektovanie niektorých pravidiel, napr. o príslušnosti súdu,

jeho zložení či o prideľovaní veci, môže znamenať porušenie princípu, že nikto nesmie byť

odňatý jeho zákonnému sudcovi. Dohovor tento princíp výslovne neobsahuje, ale to

neznamená, že jeho nerešpektovanie sa nemôže kvalifikovať ako porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, a to predovšetkým v súvislosti s požiadavkou nestrannosti súdu.

Z dosiaľ uvedeného treba dôjsť k záveru, že právo na nestranný súd (ktorého

súčasťou môže byť aj právo na zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1

dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam

ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých dôvodov treba právo na zákonného a na

nestranného sudcu považovať aj za súčasť , 2 a 5 a , 2 a 5

listiny v prípadoch, keď súd rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48

ods. 1 a listiny sa naproti tomu vzťahuje na konanie vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu zo zisteného skutkového stavu je nepochybné, že hoci

sťažovateľ v riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu namietol tak

osobu zákonného sudcu, ako aj nedostatok jeho nestrannosti a nezaujatosti, nebolo o týchto

jeho námietkach meritórne rozhodnuté, ba dokonca krajský súd sa v dôvodoch svojho

uznesenia o týchto námietkach ani len nezmienil.

Nemožno súhlasiť s argumentáciou krajského súdu, ktorý nerozhodnutie o námietke

zaujatosti sudcu okresného súdu odôvodňuje s poukazom na neodkladnosť rozhodovania

o väzbe. Naopak, treba prisvedčiť sťažovateľovi, že realizácia jedného základného práva

(práva na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby) nemôže ísť na úkor iného základného

práva (práva na rozhodnutie zákonným a nestranným sudcom). Všeobecné súdy musia pri

skúmaní dôvodnosti väzby postupovať tak, aby obe tieto práva boli dôsledne zachované

( ).

Bolo úlohou všeobecných súdov vyriešiť, či o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby rozhodoval zákonný sudca a či bol tento sudca nezaujatý a nestranný. Všeobecné

súdy túto úlohu nesplnili. Za daného stavu neprichádza do úvahy, aby sa k týmto otázkam

meritórne vyjadril ústavný súd, lebo by tým nahrádzal činnosť všeobecného súdu. Ústavný

súd môže iba konštatovať, že nerozhodnutím o námietkach sťažovateľa došlo k porušeniu

jeho práv vyplývajúcich z dohovoru, a 5 , ako aj

a 5 listiny. Absencia akéhokoľvek odôvodnenia v uznesení krajského súdu v tomto smere je

tak isto porušením dohovoru, , 2 a 5 a , 2 a 5

listiny. Pritom toto pochybenie už nie je možné napraviť, lebo sťažovateľ bol medzičasom

prepustený z väzby a táto skutočnosť bráni tomu, aby bolo znova rozhodované o dôvodnosti

jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať iba s účinkami pro futuro

(mutatis mutandis , ). Znamená to zároveň, že postupom

všeobecných súdov, resp. ich nečinnosťou došlo k úplnému popretiu týchto základných práv

(bod 1 výroku nálezu).

V tejto súvislosti nebolo možné vyhovieť návrhu sťažovateľa na vyslovenie

porušenia a listiny v súvislosti s právom na zákonného

sudcu. Ako to vyplýva z úvah už vyššie uvedených, tieto ustanovenia sa vzťahujú na

konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je

právo na zákonného sudcu súčasťou dohovoru, resp. a 5 , ako

aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny. Rovnako nebolo možné vyhovieť ani jeho návrhu na vyslovenie

porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou

uznesenia krajského súdu v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu.

Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do

väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania

väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže v danom prípade ústavný

súd neskúmal uznesenie o vzatí do väzby, ale uznesenia týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšieho

trvania, nebolo možné vysloviť porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru (bod 4

nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a čl. 8 ods. 2 listiny

v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Sťažovateľ namieta, že konanie o riadnom opravnom prostriedku na krajskom súde,

ktoré trvalo celkom šesťdesiat dní, bolo neprimerane dlhé a nezodpovedalo preto platným

zásadám.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že skoršiemu rozhodnutiu o sťažnosti bránila

skutočnosť, že nebol okamžite k dispozícii vyšetrovací spis, hoci bez neho krajský súd

rozhodnúť nemohol.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister

z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Zo skutkového hľadiska treba konštatovať, že spis okresného súdu spolu so

sťažnosťou sťažovateľa došiel krajskému súdu 5. augusta 2004. O sťažnosti rozhodol senát

krajského súdu na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2004 a spis spolu s písomným

vyhotovením uznesenia krajského súdu bol odoslaný späť okresnému súdu 30. septembra

2004. To znamená, že od nápadu veci do rozhodnutia o nej uplynulo dvadsaťjeden dní

a ďalších tridsaťpäť dní trvalo písomné vyhotovenie uznesenia a vrátenie spisu okresnému

súdu. Preto opravné konanie trvalo celkom päťdesiatšesť dní.

Podľa názoru ústavného súdu uvedenú dobu nemožno považovať za primeranú. Táto

doba v konkrétnom prípade nezodpovedá požiadavke na urýchlené rozhodovanie

o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby vo svetle princípov uvedených vyššie. Je tomu tak o to

viac, že išlo iba o fázu opravného konania. Táto doba by bola podľa všetkého neprimeraná

aj pre celé dvojinštančné konanie. Obrana krajského súdu, ktorý sa odvoláva na to, že istý

čas nebol k dispozícii vyšetrovací spis, nie je relevantná. Je vecou náležitej organizácie

práce, aby sa čas potrebný na zadováženie vyšetrovacieho spisu vyvážil napr. urýchlením

písomného vyhotovenia uznesenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k namietanému

porušeniu uvedeného základného práva (bod 1 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu dohovoru, a 5 a

ods. 2 a 5 listiny nedoručením vyjadrenia prokurátora k žiadosti o prepustenie z väzby

Sťažovateľ namieta, že o vyjadrení prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby

a o obsahu tohto vyjadrenia sa dozvedel až z uznesenia okresného súdu, lebo toto vyjadrenie

jemu, ale ani jeho obhajcovi nebolo okresným súdom doručené. Takýto postup je porušením

zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, lebo prokurátor bol v porovnaní so

sťažovateľom zvýhodnený v možnosti ovplyvňovať svojimi argumentmi rozhodnutie súdu.

Skutočnosť, že sa o obsahu vyjadrenia prokurátora dozvedel až v opravnom konaní,

znamená, že bol uvedeným spôsobom znevýhodnený v prvoinštančnom konaní

a v rovnoprávnom postavení s prokurátorom sa ocitol až v opravnom konaní.

Krajský súd vo svojom uznesení dospel k záveru, že zákon neukladá prokurátorovi

povinnosť predložiť svoje stanovisko obvinenému, pričom neposkytnutie stanoviska nie je

porušením kontradiktórnosti procesu, lebo práve obvinený má vo svojej žiadosti

o prepustenie z väzby uviesť podstatné okolnosti. Prokurátor k tomu uvedie svoje

stanovisko, a tým je zachovaná rovnosť strán, lebo obe strany sa mohli vyjadriť, pričom súd

rozhodol až následne po zvážení argumentov oboch strán. Navyše, vzájomné predkladanie

argumentov a protiargumentov medzi stranami by bolo v rozpore so zásadou rýchleho

súdneho konania vo väzobných veciach. Naproti tomu v konaní pred ústavným súdom

zaujal krajský súd zásadne odlišné stanovisko, keď tvrdí, že sťažovateľ sa o úplnom obsahu

vyjadrenia prokurátora dozvedel z uznesenia okresného súdu, lebo stanovisko prokurátora

bolo v uznesení okresného súdu uvedené v celej svojej podstate. Okrem toho poukazuje

krajský súd aj na to, že nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa nahliadnuť do spisu a takýmto

spôsobom zistiť presný obsah vyjadrenia prokurátora.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na to, že právo

účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba

považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia prokurátora

obvinenému ako druhej strane kontradiktórneho konania vytvára stav nerovnosti strán

v konaní pred súdom, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti

zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis ).

„Nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania,

napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde“

(Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982,

Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).

Aplikujúc vyššie uvedené princípy na konkrétny prípad treba dospieť k záveru, že

bolo povinnosťou okresného súdu doručiť vyjadrenie prokurátora sťažovateľovi, resp. jeho

obhajcovi v trestnom konaní. Bez toho nebol sťažovateľ v konaní o preskúmanie dôvodnosti

ďalšieho trvania väzby v rovnoprávnom postavení s prokurátorom, lebo nemal možnosť

replikovať na argumenty prokurátora. Tento nedostatok sa v podstate odstránil tým, že

podstatný obsah vyjadrenia prokurátora uviedol okresný súd v odôvodnení svojho

uznesenia. Urobil tak, samozrejme, už neskoro, teda vo fáze, keď sťažovateľ už nemal

možnosť pred rozhodnutím okresného súdu reagovať na stanovisko prokurátora. Naproti

tomu sťažovateľovi vznikla možnosť reagovať na toto stanovisko v opravnom konaní, teda

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ túto možnosť aj plne využil. Preto

treba v konečnom dôsledku dospieť k záveru, že porušenie práva na spravodlivý proces, ku

ktorému došlo v prvoinštančnom konaní pochybením okresného súdu, bolo napravené

v opravnom konaní pred krajským súdom. Vzhľadom na to nebolo možné vyhovieť tejto

časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu).

K ostatným výrokom nálezu

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 26. júla 2004 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. augusta 2004 (o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby), ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2004 (o vzatí

sťažovateľa do väzby).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol už medzičasom prepustený na slobodu,

neprichádza už do úvahy, aby bolo možné znova rozhodovať o dôvodnosti trvania jeho

väzby za dobu minulú, ako to už ústavný súd vyššie uviedol. Preto ústavný súd nepovažoval

za potrebné zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. júla 2004 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2004 (bod 4 výroku nálezu).

Konanie na ústavnom súde sa netýka uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 12. júna 2004, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby. Preto zrušenie tohto uznesenia

vôbec neprichádza do úvahy (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 500 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie

rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (, ).

Ústavný súd považoval za oprávnenú sťažovateľovu požiadavku o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, a to do výšky 80 000 Sk. Pritom prihliadol na

intenzitu porušenia dohovoru, , 2 a 5 , ako aj , 2 a 5

listiny, ktorá bola veľmi vysoká, keďže išlo o tri porušenia základných práv, pričom

v jednom prípade toto porušenie prerástlo až do úplného popretia práva. Vychádzajúc

zároveň aj zo zásady spravodlivosti dospel ústavný súd k záveru o primeranosti tejto sumy.

Prevyšujúca požiadavka sťažovateľa preto nebola dôvodná (bod 2 v spojení s bodom 4

výroku nálezu).

Napokon sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

advokátom v celkovej výške 41 878,50 Sk.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu

zastúpenia v sume 4 534 Sk, za spísanie sťažnosti v sume 9 068 Sk (po dvojnásobnom

zvýšení z dôvodu mimoriadnej náročnosti veci podľa § 17 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb), za vyjadrenie k stanovisku krajského súdu 5 002 Sk (po

dvojnásobnom zvýšení z rovnakého dôvodu podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb). Ďalej priznal 3 535 Sk z titulu 19 % dane z pridanej

hodnoty, ako aj režijný paušál dvakrát 136 Sk a jedenkrát 150 Sk. Celkove ide o čiastku

22 561 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005