Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 283 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (288)I. ÚS 333/2020
PDF · 466.19 KB
No categories available
I. ÚS 333/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos 9/2019 a jeho uznesením z 19. decembra 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tos 9/2019 a jeho uznesením z 19. decembra 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa po právoplatnom odsúdení
nachádza
(ďalej len „ústav“), ktorého riaditeľ podal Okresnému súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu
trestu odňatia slobody, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. 6 PP 2/2019 z 24. septembra
2019 zamietol z dôvodu nesplnenia materiálnych podmienok prepustenia spočívajúcich
v preukázaní polepšenia sa sťažovateľa a preukázaní predpokladu, že na slobode povedie
riadny život.
3. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd
uznesením sp. zn. 2 Tos 9/2019 z 19. decembra 2020 zamietol.
4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „v priamom rozpore“ s čl. 46 ods. 1 ústavy
svojvoľne a jednostranne „vyhodnocoval“ podstatu § 66 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), čo sa týka splnenia
materiálnych podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Z „kontextu hodnotenia“ osoby sťažovateľa riaditeľom ústavu krajský súd «svojvoľne
„vyberal“ pasáže, pričom odignoroval závery hodnotenia» vrátane „záverov sociálneho
pracovníka, kde je plne navrhnuté“ sťažovateľa podmienečne prepustiť na slobodu.
5. Sťažovateľ argumentuje, že ak by v jeho prípade podmienky vyžadované § 66 ods.
1 Trestného zákona neboli splnené, nemohol by riaditeľ ústavu návrh na jeho podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podať.
6. V rozpore s ustanoveniami § 66 Trestného zákona, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
ústavy považoval sťažovateľ poukazovanie krajského súdu na „zahladené a osvedčené sa
predošlé odsúdenia“ v súvislosti s vyhodnotením predpokladu, že nebude viesť riadny
život.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:
„1. Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle práva na spravodlivý proces
vyjadrený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v konaní Krajského súdu Prešov pod sp. zn. 2 Tos/9/2019
zo dňa 19. 12. 2019 voči porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 19. 12. 2019 pod sp. zn. 2 Tos/9/2019 sa
zrušuje a vec sa vracia opäť na konanie.“
8. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s
účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa § 45 zákona o ústavnom súde
je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
ústavnej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení toho základného práva a iba
v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ
domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných
práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
16. Za predmet ústavnej sťažnosti tak ústavný súd považoval namietané porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 9/2019 a jeho
uznesením z 19. decembra 2019.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení o porušení
základného práva na súdnu ochranu zaručeného mu v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 9/2019 a jeho uznesením
z 19. decembra 2019, ku ktorému malo dôjsť svojvoľným a jednostranným posúdením
(ne)splnenia materiálnych podmienok vyžadovaných ustanovením § 66 ods. 1 Trestného
zákona pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, keď
sťažovateľ tieto, na rozdiel od konajúcich všeobecných súdov, považoval za splnené.
19. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný
súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 581/2015).
20. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského
súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré
krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť
návrhu riaditeľa ústavu v prospech sťažovateľa vyhovené. Úloha ústavného súdu sa
v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s relevantnou
argumentáciou riaditeľa ústavu prezentovanou v uplatnenom návrhu a argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v jeho riadnom opravnom prostriedku, ako aj s jednotlivými
zistenými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa veci sťažovateľa vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a či má krajským súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych
noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.
21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia
krajského súdu, ktoré bolo podkladom pre jeho právny záver o správnosti zamietnutia
návrhu riaditeľa ústavu okresným súdom, a teda potrebe zamietnutia sťažnosti sťažovateľa
podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov.
22. Krajský súd vo svojom rozhodnutí predovšetkým ozrejmil dotknutý inštitút
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, tak ako je upravený
v ustanoveniach § 66 a nasl. Trestného zákona. Konštatoval, že podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody nemožno považovať za mimoriadny inštitút, ktorý by súd
mal aplikovať len výnimočne. Môže ho však použiť len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie, v prejednávanej veci,
jednej polovice súdom uloženého trestu odňatia slobody, ako aj materiálneho charakteru,
a to preukázanie polepšenia odsúdeného – sťažovateľa, pričom podľa názoru krajského súdu
vykonané dokazovanie musí jednoznačne a bez pochybností viesť k pozitívnemu záveru, že
odsúdený (sťažovateľ) sa svojím správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo
znamená, že už doterajší výkon trestu bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je
najmä prevýchova odsúdeného sťažovateľa tak, aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon
preto už nie je potrebný. Krajský súd podotkol, že podmienečné prepustenie je významným
prostriedkom dovŕšenia prevýchovy a resocializácie odsúdeného a neznamená ukončenie
tohto procesu, ale pokračovanie prevýchovného resocializačného procesu v iných
podmienkach (na slobode).
23. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí aproboval postup súdu prvého stupňa, keď
tento pri posudzovaní splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody použil § 66 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a následne
zrekapituloval zistenia okresného súdu, že sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody
uložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 41 T 76/2016 z 3. novembra 2017 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 51/2017 z 11. apríla 2018, ktorým bol sťažovateľ
uznaný vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c)
a ods. 4 Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), písm. i) Trestného
zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením na jeho
výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Výkon trestu bol nariadený 11. apríla
2018 a bola do neho započítaná doba väzby od 17. septembra 2015 do 11. apríla 2018.
Na výkon väzby sťažovateľ nastúpil zo slobody 19. septembra 2015 do ústavu (v Prešove)
a 29. septembra 2015 bol premiestený na výkon väzby do Nitry, kde jeho správanie bolo
podľa skutočností uvedených riaditeľom ústavu v návrhu kolísavé, obdobia
bezproblémového správania, keď vzorne plnil príkazy a nariadenia, sa striedali s obdobiami,
keď porušoval ústavný poriadok, bolo zaznamenaných viacero nedostatkov v jeho správaní
a tie boli riešené v kompetencii príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže.
Po premiestnení 6. decembra 2016 do ústavu mu boli 17. júla 2017 a 29. augusta 2017
zaznamenané záporné poznatky a tie boli tiež riešené v kompetencii príslušníka Zboru
väzenskej a justičnej stráže a viackrát sa neopakovali. Následne sa správanie sťažovateľa
stabilizovalo, ústavný poriadok dodržiaval, príkazy a nariadenia plnil a v trende zlepšeného
správania pokračoval aj po premiestnení 26. septembra 2017 na výkon väzby do Ústavu
na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice. Po nástupe na výkon
trestu do ústavu od 24. apríla 2018 mu po pobyte v nástupnom oddiele bola určená
diferenciačná skupina „B“, správanie bolo na požadovanej úrovni, režim dňa neporušoval,
kladne bol hodnotený jeho prístup k plneniu povinností zameraných na rozvoj osobnosti,
ako sú rôzne čistiace a upratovacie práce podľa potrieb ústavu, v súvislosti s čím bol
20. mája 2019 disciplinárne odmenený. Počas výkonu trestu odňatia slobody bol raz
disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol.
24. Rovnako ako súd prvého stupňa, tak aj krajský súd konštatoval, že sťažovateľ
splnil po stránke formálnej všetky podmienky, ktoré zákon ukladá pre jeho podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, avšak zároveň sa krajský súd stotožnil
so záverom okresného súdu aj v tom smere, že v prípade sťažovateľa neboli splnené
materiálne podmienky na takýto postup.
25. V prvom rade nadriadený súd poukázal na minulosť sťažovateľa, keď tento bol
už bol päťkrát súdne trestaný vrátane trestu o podmienečné prepustenie, z výkonu ktorého
išlo v danom konaní. Krajský súd uznal, že v predošlých 4 prípadoch sa na neho hľadelo,
akoby nebol odsúdený, na strane druhej bolo podľa názoru krajského súdu namieste uviesť,
že ani tieto predošlé odsúdenia, ktoré sťažovateľ absolvoval, nemali na neho taký vplyv, aby
sa v budúcnosti ďalšej trestnej činnosti vyvaroval. Okresný súd podľa krajského súdu
navyše správne poukázal na skutočnosť, že od 3. decembra 2009 do 18. augusta 2011 bol
sťažovateľ vo väzbe, pritom si ani z tak dlhého väzobného stíhania nevzal ponaučenie
a následne bol odsúdený za skutky, ktoré spáchal až neskôr, v rokoch 2013 až 2015.
Navyše, proti sťažovateľovi sa aj v čase rozhodovania krajského súdu viedli ďalšie trestné
stíhania, a to rovnako za závažnú ekonomickú trestnú činnosť.
26. Krajský súd ďalej poukázal aj na závažnosť a rozsah trestnej činnosti, pre ktorú si
sťažovateľ odpykával trest vo výmere 7 rokov stým, že išlo o zločin skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, to znamená, že bol uznaný vinným z tohto
trestného činu v jeho najprísnejšej skutkovej podstate, bola ním spôsobená škoda veľkého
rozsahu a navyše ho spáchal ako člen organizovanej skupiny. V prípade podmienečného
prepustenia z výkonu trestu podľa § 66 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, teda už
po polovici vykonaného trestu, by podľa názoru krajského súdu nebola v dostatočnej miere
naplnená výchovná funkcia trestu ani funkcia individuálnej a generálnej prevencie,
s prihliadnutím na to, že v prípade sťažovateľa nešlo iba o menej závažnú trestnú činnosť
vo forme prečinu, a preto k posudzovaniu dôvodov na podmienečné prepustenie pristupoval
obozretnejšie.
27. Krajský súd neopomenul ani tú okolnosť, že hoci sťažovateľovo hodnotenie
z ústavu na výkon trestu odňatia slobody bolo podľa riaditeľa ústavu v podstate pozitívne
a aj jeho ďalšia prognóza bola priaznivá a kladná, napriek tomu v spojitosti s už uvedenými
skutočnosťami, hodnotiac tieto aspekty komplexne a v celku, jeho správanie počas
doterajšieho výkonu trestu vrátane výkonu väzby, ktorý sa mu do výkonu trestu započítal,
nebolo pozitívne až v takom významnom rozsahu a počas takej dlhej doby (vzhľadom
na dĺžku uloženého trestu), aby odôvodňovalo nepochybný záver konajúceho súdu o tom, že
dovtedajší výkon trestu mal na sťažovateľa skutočne až taký vplyv, že sa reálne polepšil
a mohlo sa od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ako to má
na zreteli § 66 ods. 1 Trestného zákona. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na časť
návrhu riaditeľa ústavu, ktorý uviedol, že počas výkonu väzby bolo jeho správanie kolísavé,
striedali sa u neho lepšie obdobia s horšími a hoci niekedy sa správal vzorne
a bezproblémovo, boli obdobia, keď porušoval ústavný poriadok. Po premiestnení do ústavu
boli zaznamenané 2 záporné poznatky, avšak neskôr sa už jeho správanie stabilizovalo a
v tom čase už bol hodnotený kladne. Krajský súd dodal, že zástupca ústavu na verejnom
zasadnutí konštatoval, že správanie sťažovateľa bolo už dlhšiu dobu na požadovanej úrovni,
počas výkonu trestu mal aj jednu disciplinárnu odmenu.
28. Zároveň krajský súd považoval za potrebné poukázať aj na najnovšie, hoci v tom
čase neprávoplatné odsúdenie sťažovateľa rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn.
4 T 28/2011 z 12. februára 2019, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu legalizácie z príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods.
4 písm. a) Trestného zákona a za zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1,
ods. 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona. A aj keď tento rozsudok dovtedy nenadobudol
právoplatnosť, túto skutočnosť a trestné stíhanie sťažovateľa v uvedenom konaní vzal
krajský súd do úvahy aj s prihliadnutím k tomu, že mu v uvedenom trestnom konaní bolo
od uloženia súhrnného trestu upustené vzhľadom na práve vykonávaný 7-ročný trest odňatia
slobody, ktorý Okresný súd Košice I považoval za dostatočný, teda tento trest bol v podstate
uložený aj za uvedené trestné činy, čo podľa názoru krajského súdu len posilňovalo dôvody,
aby sťažovateľ v jeho výkone aj naďalej pokračoval. Nadriadený súd pripomenul aj ďalšie
trestné stíhanie sťažovateľa pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4
Trestného zákona, v ktorom už bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach podaná
10. júna 2019 obžaloba sp. zn. 1 Kv 18/18/8800 na Okresnom súde Košice II. V oboch
prípadoch išlo o stíhanie za závažnú trestnú činnosť.
29. V závere krajský súd dodal, že návrh riaditeľa ústavu na podmienečné
prepustenie sťažovateľa bol, obdobne ako v ďalších iných prípadoch, podaný na základe
rozkazu č. 15/2016 ministra spravodlivosti. Za nutné pritom považoval zdôrazniť, že ani
po splnení formálnych predpokladov nemal sťažovateľ na podmienečné prepustenie
zákonný nárok a o prepustení bol oprávnený rozhodnúť s konečnou platnosťou súd po
zhodnotení všetkých okolností po materiálnej stránke.
30. Zhrnúc do úvahy všetky uvedené okolnosti bol krajský súd (rovnako ako okresný
súd) toho názoru, že v prípade sťažovateľa neboli splnené materiálne podmienky
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a na dosiahnutie účelu trestu
bolo nevyhnutné, aby sťažovateľ v jeho výkone pokračoval.
31. Krajský súd v právnej veci sťažovateľa ako relevantnú právnu úpravu aplikoval
ustanovenia § 66 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného zákona.
31.1 Podľa § 66 ods. 1 písm. c) Trestného zákona súd môže odsúdeného
podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich
povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že
v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola
pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice
uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta
Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň
nariadi kontrolu technickými prostriedkami.
31.2 Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom
prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave
na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
32. Z právnej úpravy aplikovanej v právnej veci sťažovateľa (predovšetkým
ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného zákona) vyplýva, že predpokladom pre podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je okrem uplynutia zákonom ustanovenej doby
výkonu tohto trestu aj skutočnosť, že odsúdený počas výkonu trestu plnením svojich
povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že
v budúcnosti bude viesť riadny život. Krajský súd v namietanom uznesení dospel k záveru,
že sťažovateľ druhú z uvedených podmienok nesplnil, keď v tomto kontexte, vychádzajúc
zo svojich skutkových zistení, konštatoval, že správanie sťažovateľa vo výkone trestu
nebolo spočiatku celkom dostatočne ustálené. Zdôraznil tiež, že je potrebné reflektovať aj
na trestnú minulosť sťažovateľa, ktorý bol viackrát súdne trestaný. Zároveň poukázal
na ďalšie trestné konania vedené proti osobe sťažovateľa. Uvedené skutočnosti spolu
so zohľadnením jednej aktuálnej disciplinárnej odmeny viedli krajský súd v podstate
k záveru, že polepšenie sťažovateľa nie je zavŕšené do takej miery, aby bolo možné od neho
očakávať, že po prepustení z výkonu trestu povedie riadny život.
33. Ústavný súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že neexistuje ústavou zaručené
právo na to, aby bolo vyhovené návrhu riaditeľa ústavu alebo samotného odsúdeného
na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia
zákonných podmienok je vecou sudcovskej úvahy. Je teda na všeobecnom súde, aby skúmal
a posúdil, či sú zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu splnené, a svoje úvahy v danom
smere riadne odôvodnil.
34. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia
tohto uznesenia, bez toho, aby bolo potrebné tieto skutočnosti ďalej analyzovať, keďže sú
podľa názoru ústavného súdu samy osebe dostatočne výpovedné, čo sa týka zodpovedania
otázky, či sťažovateľ preukázal, že ďalší výkon trestu už nie je v jeho prípade potrebný,
ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia namietaného uznesenia
krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský súd náležite vysporiadal
s argumentáciou obsiahnutou v návrhu riaditeľa ústavu a následne v sťažnosti sťažovateľa
na jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a riadne vysvetlil dôvody pre jeho
zamietnutie. Prezentovanú argumentáciu, o ktorú oprel krajský súd svoj právny záver
o nesplnení podmienok predpokladaných relevantnou právnou úpravou, ústavný súd hodnotí
ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám
stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného
súdu a zároveň súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych noriem. Procesný
postup krajského súdu ani napadnuté rozhodnutie nesignalizujú porušenie práva
na spravodlivý súdny proces. Samotné zamietnutie návrhu riaditeľa ústavu na podmienečné
prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ako aj sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu okresného súdu neznamená bez ďalšieho porušenie základného práva na súdnu
ochranu.
35. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže viesť ani k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už
ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne
nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom
takéto nedostatky nevykazuje.
36. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho
porušenie. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
38. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe
právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej
majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. III. ÚS
265/2014).
39. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným
súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade
neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30.júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu