Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 333/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa po právoplatnom odsúdení

nachádza

(ďalej len „ústav“), ktorého riaditeľ podal Okresnému súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu

trestu odňatia slobody, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. z 24. septembra

2019 zamietol z dôvodu nesplnenia materiálnych podmienok prepustenia spočívajúcich

v preukázaní polepšenia sa sťažovateľa a preukázaní predpokladu, že na slobode povedie

riadny život.

3. Proti rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd

uznesením sp. zn. z 19. decembra 2020 zamietol.

4. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „v priamom rozpore“ s

svojvoľne a jednostranne „vyhodnocoval“ podstatu Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), čo sa týka splnenia

materiálnych podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Z „kontextu hodnotenia“ osoby sťažovateľa riaditeľom ústavu krajský súd «svojvoľne

„vyberal“ pasáže, pričom odignoroval závery hodnotenia» vrátane „záverov sociálneho

pracovníka, kde je plne navrhnuté“ sťažovateľa podmienečne prepustiť na slobodu.

5. Sťažovateľ argumentuje, že ak by v jeho prípade podmienky vyžadované § 66 ods.

1 neboli splnené, nemohol by riaditeľ ústavu návrh na jeho podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podať.

6. V rozpore s ustanoveniami , a

považoval sťažovateľ poukazovanie krajského súdu na „zahladené a osvedčené sa

predošlé odsúdenia“ v súvislosti s vyhodnotením predpokladu, že nebude viesť riadny

život.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie takto nálezom rozhodol:

„1. Právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle práva na spravodlivý proces

vyjadrený SR v konaní Krajského súdu Prešov pod sp. zn.

zo dňa 19. 12. 2019 voči porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 19. 12. 2019 pod sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia opäť na konanie.“

8. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s

účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

15. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa

je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

ústavnej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení toho základného práva a iba

v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných

práv, ktoré sťažovateľ uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. ,

, ).

16. Za predmet ústavnej sťažnosti tak ústavný súd považoval namietané porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. decembra 2019.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho presvedčení o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného mu v postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. decembra 2019, ku ktorému malo dôjsť svojvoľným a jednostranným posúdením

(ne)splnenia materiálnych podmienok vyžadovaných ustanovením § 66 ods. 1 Trestného

zákona pre podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, keď

sťažovateľ tieto, na rozdiel od konajúcich všeobecných súdov, považoval za splnené.

19. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť

návrhu riaditeľa ústavu v prospech sťažovateľa vyhovené. Úloha ústavného súdu sa

v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s relevantnou

argumentáciou riaditeľa ústavu prezentovanou v uplatnenom návrhu a argumentáciou

sťažovateľa uvedenou v jeho riadnom opravnom prostriedku, ako aj s jednotlivými

zistenými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa veci sťažovateľa vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či má krajským súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych

noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

21. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu, ktoré bolo podkladom pre jeho právny záver o správnosti zamietnutia

návrhu riaditeľa ústavu okresným súdom, a teda potrebe zamietnutia sťažnosti sťažovateľa

podľa v znení neskorších

predpisov.

22. Krajský súd vo svojom rozhodnutí predovšetkým ozrejmil dotknutý inštitút

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, tak ako je upravený

v ustanoveniach a nasl. . Konštatoval, že podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody nemožno považovať za mimoriadny inštitút, ktorý by súd

mal aplikovať len výnimočne. Môže ho však použiť len za splnenia zákonom stanovených

podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie, v prejednávanej veci,

jednej polovice súdom uloženého trestu odňatia slobody, ako aj materiálneho charakteru,

a to preukázanie polepšenia odsúdeného – sťažovateľa, pričom podľa názoru krajského súdu

vykonané dokazovanie musí jednoznačne a bez pochybností viesť k pozitívnemu záveru, že

odsúdený (sťažovateľ) sa svojím správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo

znamená, že už doterajší výkon trestu bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je

najmä prevýchova odsúdeného sťažovateľa tak, aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon

preto už nie je potrebný. Krajský súd podotkol, že podmienečné prepustenie je významným

prostriedkom dovŕšenia prevýchovy a resocializácie odsúdeného a neznamená ukončenie

tohto procesu, ale pokračovanie prevýchovného resocializačného procesu v iných

podmienkach (na slobode).

23. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí aproboval postup súdu prvého stupňa, keď

tento pri posudzovaní splnenia podmienok pre podmienečné prepustenie sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody použil a následne

zrekapituloval zistenia okresného súdu, že sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody

uložený mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2017 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2018, ktorým bol sťažovateľ

uznaný vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c)

a ods. 4 s poukazom na ustanovenie , Trestného

zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením na jeho

výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Výkon trestu bol nariadený 11. apríla

2018 a bola do neho započítaná doba väzby od 17. septembra 2015 do 11. apríla 2018.

Na výkon väzby sťažovateľ nastúpil zo slobody 19. septembra 2015 do ústavu (v Prešove)

a 29. septembra 2015 bol premiestený na výkon väzby do Nitry, kde jeho správanie bolo

podľa skutočností uvedených riaditeľom ústavu v návrhu kolísavé, obdobia

bezproblémového správania, keď vzorne plnil príkazy a nariadenia, sa striedali s obdobiami,

keď porušoval ústavný poriadok, bolo zaznamenaných viacero nedostatkov v jeho správaní

a tie boli riešené v kompetencii príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Po premiestnení 6. decembra 2016 do ústavu mu boli 17. júla 2017 a 29. augusta 2017

zaznamenané záporné poznatky a tie boli tiež riešené v kompetencii príslušníka Zboru

väzenskej a justičnej stráže a viackrát sa neopakovali. Následne sa správanie sťažovateľa

stabilizovalo, ústavný poriadok dodržiaval, príkazy a nariadenia plnil a v trende zlepšeného

správania pokračoval aj po premiestnení 26. septembra 2017 na výkon väzby do Ústavu

na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice. Po nástupe na výkon

trestu do ústavu od 24. apríla 2018 mu po pobyte v nástupnom oddiele bola určená

diferenciačná skupina „B“, správanie bolo na požadovanej úrovni, režim dňa neporušoval,

kladne bol hodnotený jeho prístup k plneniu povinností zameraných na rozvoj osobnosti,

ako sú rôzne čistiace a upratovacie práce podľa potrieb ústavu, v súvislosti s čím bol

20. mája 2019 disciplinárne odmenený. Počas výkonu trestu odňatia slobody bol raz

disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol.

24. Rovnako ako súd prvého stupňa, tak aj krajský súd konštatoval, že sťažovateľ

splnil po stránke formálnej všetky podmienky, ktoré zákon ukladá pre jeho podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, avšak zároveň sa krajský súd stotožnil

so záverom okresného súdu aj v tom smere, že v prípade sťažovateľa neboli splnené

materiálne podmienky na takýto postup.

25. V prvom rade nadriadený súd poukázal na minulosť sťažovateľa, keď tento bol

už bol päťkrát súdne trestaný vrátane trestu o podmienečné prepustenie, z výkonu ktorého

išlo v danom konaní. Krajský súd uznal, že v predošlých 4 prípadoch sa na neho hľadelo,

akoby nebol odsúdený, na strane druhej bolo podľa názoru krajského súdu namieste uviesť,

že ani tieto predošlé odsúdenia, ktoré sťažovateľ absolvoval, nemali na neho taký vplyv, aby

sa v budúcnosti ďalšej trestnej činnosti vyvaroval. Okresný súd podľa krajského súdu

navyše správne poukázal na skutočnosť, že od 3. decembra 2009 do 18. augusta 2011 bol

sťažovateľ vo väzbe, pritom si ani z tak dlhého väzobného stíhania nevzal ponaučenie

a následne bol odsúdený za skutky, ktoré spáchal až neskôr, v rokoch 2013 až 2015.

Navyše, proti sťažovateľovi sa aj v čase rozhodovania krajského súdu viedli ďalšie trestné

stíhania, a to rovnako za závažnú ekonomickú trestnú činnosť.

26. Krajský súd ďalej poukázal aj na závažnosť a rozsah trestnej činnosti, pre ktorú si

sťažovateľ odpykával trest vo výmere 7 rokov stým, že išlo o zločin skrátenia dane

a poistného podľa , a s poukazom

na a , to znamená, že bol uznaný vinným z tohto

trestného činu v jeho najprísnejšej skutkovej podstate, bola ním spôsobená škoda veľkého

rozsahu a navyše ho spáchal ako člen organizovanej skupiny. V prípade podmienečného

prepustenia z výkonu trestu podľa , teda už

po polovici vykonaného trestu, by podľa názoru krajského súdu nebola v dostatočnej miere

naplnená výchovná funkcia trestu ani funkcia individuálnej a generálnej prevencie,

s prihliadnutím na to, že v prípade sťažovateľa nešlo iba o menej závažnú trestnú činnosť

vo forme prečinu, a preto k posudzovaniu dôvodov na podmienečné prepustenie pristupoval

obozretnejšie.

27. Krajský súd neopomenul ani tú okolnosť, že hoci sťažovateľovo hodnotenie

z ústavu na výkon trestu odňatia slobody bolo podľa riaditeľa ústavu v podstate pozitívne

a aj jeho ďalšia prognóza bola priaznivá a kladná, napriek tomu v spojitosti s už uvedenými

skutočnosťami, hodnotiac tieto aspekty komplexne a v celku, jeho správanie počas

doterajšieho výkonu trestu vrátane výkonu väzby, ktorý sa mu do výkonu trestu započítal,

nebolo pozitívne až v takom významnom rozsahu a počas takej dlhej doby (vzhľadom

na dĺžku uloženého trestu), aby odôvodňovalo nepochybný záver konajúceho súdu o tom, že

dovtedajší výkon trestu mal na sťažovateľa skutočne až taký vplyv, že sa reálne polepšil

a mohlo sa od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ako to má

na zreteli . V tejto súvislosti krajský súd poukázal na časť

návrhu riaditeľa ústavu, ktorý uviedol, že počas výkonu väzby bolo jeho správanie kolísavé,

striedali sa u neho lepšie obdobia s horšími a hoci niekedy sa správal vzorne

a bezproblémovo, boli obdobia, keď porušoval ústavný poriadok. Po premiestnení do ústavu

boli zaznamenané 2 záporné poznatky, avšak neskôr sa už jeho správanie stabilizovalo a

v tom čase už bol hodnotený kladne. Krajský súd dodal, že zástupca ústavu na verejnom

zasadnutí konštatoval, že správanie sťažovateľa bolo už dlhšiu dobu na požadovanej úrovni,

počas výkonu trestu mal aj jednu disciplinárnu odmenu.

28. Zároveň krajský súd považoval za potrebné poukázať aj na najnovšie, hoci v tom

čase neprávoplatné odsúdenie sťažovateľa rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn.

z 12. februára 2019, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu legalizácie z príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods.

4 písm. a) a za zločin neodvedenia dane a poistného podľa ,

ods. 2 písm. a) a ods. 4 . A aj keď tento rozsudok dovtedy nenadobudol

právoplatnosť, túto skutočnosť a trestné stíhanie sťažovateľa v uvedenom konaní vzal

krajský súd do úvahy aj s prihliadnutím k tomu, že mu v uvedenom trestnom konaní bolo

od uloženia súhrnného trestu upustené vzhľadom na práve vykonávaný 7-ročný trest odňatia

slobody, ktorý Okresný súd Košice I považoval za dostatočný, teda tento trest bol v podstate

uložený aj za uvedené trestné činy, čo podľa názoru krajského súdu len posilňovalo dôvody,

aby sťažovateľ v jeho výkone aj naďalej pokračoval. Nadriadený súd pripomenul aj ďalšie

trestné stíhanie sťažovateľa pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4

, v ktorom už bola prokurátorom Krajskej prokuratúry v Košiciach podaná

10. júna 2019 obžaloba sp. zn. na Okresnom súde Košice II. V oboch

prípadoch išlo o stíhanie za závažnú trestnú činnosť.

29. V závere krajský súd dodal, že návrh riaditeľa ústavu na podmienečné

prepustenie sťažovateľa bol, obdobne ako v ďalších iných prípadoch, podaný na základe

rozkazu č. 15/2016 ministra spravodlivosti. Za nutné pritom považoval zdôrazniť, že ani

po splnení formálnych predpokladov nemal sťažovateľ na podmienečné prepustenie

zákonný nárok a o prepustení bol oprávnený rozhodnúť s konečnou platnosťou súd po

zhodnotení všetkých okolností po materiálnej stránke.

30. Zhrnúc do úvahy všetky uvedené okolnosti bol krajský súd (rovnako ako okresný

súd) toho názoru, že v prípade sťažovateľa neboli splnené materiálne podmienky

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody a na dosiahnutie účelu trestu

bolo nevyhnutné, aby sťažovateľ v jeho výkone pokračoval.

31. Krajský súd v právnej veci sťažovateľa ako relevantnú právnu úpravu aplikoval

ustanovenia a .

31.1 Podľa súd môže odsúdeného

podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich

povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že

v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola

pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice

uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta

Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň

nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

31.2 Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom

prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave

na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

32. Z právnej úpravy aplikovanej v právnej veci sťažovateľa (predovšetkým

ustanovenia ) vyplýva, že predpokladom pre podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je okrem uplynutia zákonom ustanovenej doby

výkonu tohto trestu aj skutočnosť, že odsúdený počas výkonu trestu plnením svojich

povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že

v budúcnosti bude viesť riadny život. Krajský súd v namietanom uznesení dospel k záveru,

že sťažovateľ druhú z uvedených podmienok nesplnil, keď v tomto kontexte, vychádzajúc

zo svojich skutkových zistení, konštatoval, že správanie sťažovateľa vo výkone trestu

nebolo spočiatku celkom dostatočne ustálené. Zdôraznil tiež, že je potrebné reflektovať aj

na trestnú minulosť sťažovateľa, ktorý bol viackrát súdne trestaný. Zároveň poukázal

na ďalšie trestné konania vedené proti osobe sťažovateľa. Uvedené skutočnosti spolu

so zohľadnením jednej aktuálnej disciplinárnej odmeny viedli krajský súd v podstate

k záveru, že polepšenie sťažovateľa nie je zavŕšené do takej miery, aby bolo možné od neho

očakávať, že po prepustení z výkonu trestu povedie riadny život.

33. Ústavný súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že neexistuje zaručené

právo na to, aby bolo vyhovené návrhu riaditeľa ústavu alebo samotného odsúdeného

na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia

zákonných podmienok je vecou sudcovskej úvahy. Je teda na všeobecnom súde, aby skúmal

a posúdil, či sú zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu splnené, a svoje úvahy v danom

smere riadne odôvodnil.

34. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia

tohto uznesenia, bez toho, aby bolo potrebné tieto skutočnosti ďalej analyzovať, keďže sú

podľa názoru ústavného súdu samy osebe dostatočne výpovedné, čo sa týka zodpovedania

otázky, či sťažovateľ preukázal, že ďalší výkon trestu už nie je v jeho prípade potrebný,

ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský súd náležite vysporiadal

s argumentáciou obsiahnutou v návrhu riaditeľa ústavu a následne v sťažnosti sťažovateľa

na jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a riadne vysvetlil dôvody pre jeho

zamietnutie. Prezentovanú argumentáciu, o ktorú oprel krajský súd svoj právny záver

o nesplnení podmienok predpokladaných relevantnou právnou úpravou, ústavný súd hodnotí

ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu a zároveň súladnú s podstatou a zmyslom aplikovaných právnych noriem. Procesný

postup krajského súdu ani napadnuté rozhodnutie nesignalizujú porušenie práva

na spravodlivý súdny proces. Samotné zamietnutie návrhu riaditeľa ústavu na podmienečné

prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ako aj sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu okresného súdu neznamená bez ďalšieho porušenie základného práva na súdnu

ochranu.

35. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť ani k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

36. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť jeho

porušenie. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

38. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe

právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej

majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. III. ÚS

265/2014).

39. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným

súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade

neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa § 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30.júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu