Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 534/2026
PDF · 232.8 KB
No categories available
III. ÚS 534/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby, Gucmanova 670/19, Leopoldov, proti postupu a rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 10Tk/1/2021 zo 14. júla 2025 a postupu a rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/93/2025 z 11. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. januára 2026 a doplnenou 6. marca 2026, 15. apríla 2026 a 24. apríla 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom okresného súdu a postupom a rozsudkom krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje, aby ústavný súd vyžiadal súdny spis a rozhodol o ukončení výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľa „bez preventívneho opatrenia, resp. o jeho ukončení bez prevencie väzbou“. Súčasne žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
Skutkové východiská
2. V laickej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ozrejmuje, že rozsudkom okresného súdu bol uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví z osobitného motívu (z pomsty) na chránenej osobe na tam uvedenom skutkovom základe, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
16 rokov. Na odvolanie sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu zrušený a rozsudkom krajského súdu bol sťažovateľ uznaný vinným z rovnakého zločinu pri vypustení znaku „chránená osoba“, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov.
III. Argumentácia sťažovateľa
3. V prvej argumentačnej rovine sťažovateľ tvrdí nezákonné zloženie senátov okresného súdu a krajského súdu, v dôsledku čoho došlo k zásahu do základného práva na zákonného sudcu. Členom senátu okresného súdu bol v ústavnej sťažnosti identifikovaný policajt v aktívnej službe, ktorého funkcia je nezlučiteľná s funkciou nestranného a nezávislého člena rozhodovacej súdnej formácie. Sťažovateľ tiež nesúhlasí so zmenou v obsadení senátu krajského súdu, pretože jej dôvody neboli oznámené a neprebehli podľa jasných pravidiel.
4. Vina sťažovateľa bola ustálená nekriticky a len na základe nezákonnej výpovede nevierohodnej poškodenej z prípravného konania. Pravidlá vylúčenia nezákonných dôkazov pritom v trestnom konaní vyplývajú z princípu právneho štátu a sú prejavom viazanosti štátnych orgánov právom. Argument súdov, že sťažovateľ súhlasil s prehratím záznamov zo skorších výsluchov poškodenej, je stereotypný. Poškodená mohla byť vypočutá na hlavnom pojednávaní, pričom súdy odmietli vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľom, čím by sa kompenzovali ťažkosti spôsobené obhajobe v dôsledku neprítomnosti poškodenej na hlavnom pojednávaní. Uznanie viny sťažovateľa nebolo vyvážené a dostatočne dôkazne podložené, pričom nekorešponduje judikatúre. Sťažovateľ nesúhlasí ani s právnym názorom, že jeho konanie proti poškodenej bolo motivované pomstou. Tieto závery nie sú formulované uspokojivým a presvedčivým spôsobom, v dôsledku čoho sú závery súdov nepreskúmateľné. Znak „z pomsty“ mal byť zo skutkovej vety vypustený, pretože nebol ustálený zákonným súdom, zákonným spôsobom a na základe zákonného dôkazu. Právo na obhajobu je pritom špecifickým aspektom práva na spravodlivý proces. Znalecké posudky boli vypracované znalkyňami pribratými v rozpore so zákonom, neboli prípustné a súdy ich vyhodnotili nesprávne. Sťažovateľ nemal možnosť namietať nedostatok nestrannosti a nezávislosti znaleckých zistení. Sumarizujúc uvedené, sťažovateľ tvrdí, že bol trestne stíhaný nezákonným spôsobom, nebol potrestaný zákonným postupom a jeho odsúdenie bolo nespravodlivé ako celok.
5. V prvom doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ nesúhlasí s dĺžkou vyhotovovania rozsudku krajského súdu. Hoci lehota na vyhotovenie rozsudku bola opakovane predlžovaná z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, neexistovala prekážka, pre ktorú by rozsudok nemohol vypracovať „prísediaci sudca“. Ak totiž súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci „prísediaci sudcovia“ určení rozvrhom práce. Navyše, rozsudok krajského súdu nebolo potrebné „koncipovať od nuly“, pretože vo vzťahu k „znaku pomsta“ nie je odlišný od skoršieho rozsudku krajského súdu, na ktorý bolo odkázané v rozsudku okresného súdu.
IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom
súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.1. K rozsudku okresného súdu:
7. Podľa princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám za podmienky, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto nemá kompetenciu preskúmať rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa (m. m. napr. III. ÚS 357/2024). Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (bod 1 výroku tohto uznesenia).
IV.2. K rozsudku krajského súdu:
8. Ak ide o sťažnostnú líniu recipovanú do bodu 3 dôvodov tohto uznesenia, zo zmyslu a účelu už zmieňovaného princípu subsidiarity vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje (m. m. napr. III. ÚS 59/2026).
9. Kompetencia ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda kompetencia ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity kompetencie ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. III. ÚS 59/2026).
10. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti“ či „nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, respektíve, ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci (m. m. napr. III. ÚS 59/2026).
11. Argumentačné línie týkajúce sa nezákonného obsadenia senátov konajúcich súdov sa svojím obsahom javia byť námietkami podraditeľnými pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Tvrdenia o založení odsudzujúceho rozhodnutia na nezákonne vykonaných
dôkazoch, osobitne na výpovedi poškodenej z prípravného konania a namietaných znaleckých posudkoch, ktoré majú byť podľa tvrdenia sťažovateľa neprípustné, indikujú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Námietky týkajúce sa obmedzenia možnosti obhajoby konfrontovať poškodenú, problematického odmietnutia dôkazných návrhov obhajoby a ďalších podstatných nedostatkov v rešpektovaní obhajobných práv môžu byť predmetom dovolacieho prieskumu z hľadiska § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ak sťažovateľ poukazuje na stereotypnosť argumentácie súdov, ich nepresvedčivé odôvodnenie a nepreskúmateľnosť záverov, ústavný súd akcentuje, že dovolanie môže smerovať aj proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich súdov, v konečnom dôsledku krajského súdu) z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie zodpovedajúce kritériám spravodlivého procesu (vo vzťahu k všetkým okolnostiam podstatným pre rozhodnutie), ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Tento záver vyplýva aj z novšej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku; m. m. napr. IV. ÚS 546/2020). Napokon, pokiaľ sťažovateľ spochybňuje právny záver o naplnení zákonného znaku „z pomsty“, jeho argumentácia môže byť v rozsahu, v akom nesmeruje iba proti skutkovým zisteniam, posudzovaná aj z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
12. Ústavný súd zároveň neprehliada istú dichotomickú povahu časti sťažnostnej argumentácie. Sťažovateľ totiž obsahovo úzko previazané námietky na niektorých miestach ústavnej sťažnosti formuluje do istej miery v skutkovej rovine. Identické námietky sú však na iných miestach ústavnej sťažnosti, hoci v niektorých aspektoch vo všeobecnejšej podobe, systematicky prepájané s výhradami korešpondujúcimi uvádzaným dovolacím dôvodom, najmä ak ide o tvrdenia o nezákonnosti dôkazov, podstatnom porušení práv obhajoby, nedostatkoch v odôvodnení rozsudku krajského súdu či právnom posúdení skutku. Neuniklo pozornosti ústavného súdu, že sťažovateľ už na s. 1 ústavnej sťažnosti generálne namieta porušenie práva na spravodlivý proces pred nestranným a nezávislým súdom, práva na obhajobu, práva na zákonné posúdenie dôkazov zákonným súdom, práva na zákonného sudcu, práva na súd obsadený zákonným spôsobom a práva na nápravu. Takto vymedzený rámec sťažnostnej argumentácie bez toho, aby ústavný súd akokoľvek prejudikoval prípadné posúdenie veci dovolacím súdom, umožňuje identifikovať dostatočne zreteľnú väzbu na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
13. Práve vzhľadom na v mnohom prelínajúcu sa povahu sťažnostných námietok považuje ústavný súd za potrebné rešpektovať subsidiaritu svojej kompetencie v záujme nezasahovania do prípadného priestoru dovolacieho súdu, aby prioritne sám posúdil rozsah svojej prieskumnej kompetencie. Hoci sťažovateľ podanie dovolania v ústavnej sťažnosti a jej doplneniach netvrdil, tým menej preukazoval, možnosť tohto postupu nie je z hľadiska zachovania lehoty uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku vylúčená. Sťažovateľovi tak nič nebráni, aby svoje námietky prezentované v ústavnej sťažnosti predložil na posúdenie najskôr dovolaciemu súdu. Takýto postup zároveň nevedie k oslabeniu ústavnoprávnej ochrany sťažovateľa. Ak totiž sťažovateľ dovolanie podá a v dovolacom konaní neuspeje, pri prípadnom následnom uplatnení ústavnoprávnej ochrany sa aktivuje § 124 posledná veta zákona o ústavnom súde. Sťažovateľovi tak zostane zachovaná
lehota na podanie ústavnej sťažnosti aj proti rozsudku krajského súdu v rozsahu, v ktorom nebude vecne preskúmaný na dovolanie.
14. Ústavný súd zhrňuje, že sťažovateľ má možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím dovolania ako iného procesného prostriedku, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho základných práv a slobôd. Kompetencia dovolacieho súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľa s ohľadom na princíp subsidiarity predchádza kompetencii ústavného súdu. To je dôvodom nevyhnutnosti posúdenia tejto argumentačnej línie podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnej (bod 1 výroku tohto uznesenia).
15. Obdobný záver platí aj v súvislosti s námietkou vzniku zbytočných prieťahov pri vyhotovovaní písomného znenia rozsudku krajského súdu (bod 4 dôvodov tohto uznesenia). Ústavný súd upriamuje pozornosť na § 55 ods. 3 Trestného poriadku, kde je zakotvený inštitút sťažnosti pre nečinnosť. Dotknutou sťažnosťou sa ktorákoľvek zo strán trestného konania môže domáhať, aby nadriadený súd určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu, a to aj v situácii, ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia. Sťažnosť na prieťahy je potrebné podľa judikatúry ústavného súdu považovať za účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ môže účinne domáhať ochrany svojich práv, ktorých porušenie namieta, pred nadriadeným súdom (m. m. napr. I. ÚS 18/2026). Rovnaký názor je identifikovateľný aj v procesno-právnej náuke (Michaľov, L., Tomaš, L., Baločko, M. Obnova konania v trestnom procese. Praha : C. H. Beck, 2025, s. 33 – 34).
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej doplnení nevyplýva, že by sťažovateľ v okolnostiach prerokúvanej veci podal sťažnosť pre nečinnosť. Uplatnenie tohto nápravného mechanizmu sťažovateľ ani netvrdil. Ústavnému súdu teda neostáva nič iné, než konštatovať, že sťažovateľ ani v rozsahu tejto námietky nevyužil účinný právny prostriedok nápravy, ktorého vyčerpanie je neodpustiteľnou podmienkou podania ústavnej sťažnosti. So zreteľom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (bod 1 výroku tohto uznesenia).
17. Pozornosti ústavného súdu napokon neuniklo, že k ústavnej sťažnosti nie je priložená kópia rozsudku krajského súdu a ani kópia rozsudku okresného súdu. S poukazom na § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde (in fine) však sťažovateľ musí k ústavnej sťažnosti pripojiť ako obligatórne prílohy aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažovateľ uvádzanú povinnosť nesplnil, je daný aj dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie predpísaných náležitostí. Vzhľadom na už uvedené dôvody vedúce k odmietnutiu ústavnej sťažnosti ako celku pre jej neprípustnosť ústavný súd, sledujúc procesnú ekonómiu konania, nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľa na odstránenie uvedeného nedostatku aktiváciou mechanizmu postulovaného v § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Prípadné odstránenie dotknutého deficitu by totiž nemohlo viesť k odlišnému výsledku predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti.
18. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uplatnenými návrhmi.
IV.3. K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu:
19. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (to neplatí, ak je možné ustanoviť právneho zástupcu postupom podľa osobitného predpisu). Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. napr. I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nemohlo byť vyhovené (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl
predseda senátu