Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 25/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Jána Mazáka

a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda Báránya, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily

Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Klučku, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Štefana

Ogurčáka a Daniela Švábyho o návrhu Okresného súdu Bratislava III, Sadová 2, Bratislava,

zastúpeného predsedom senátu JUDr. M. K., na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) o súlade

v znení neskorších predpisov s prvou vetou

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za účasti Národnej rady

Slovenskej republiky, na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2002 takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie v znení

neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený návrh

na začatie konania, v ktorom Okresný súd Bratislava III, Sadová 2, Bratislava (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpený predsedom senátu JUDr. M. K., žiadal, aby ústavný súd vyslovil

nesúlad (ďalej tiež „napadnuté ustanovenie“)

v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „OSP“) s

prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“).

Napadnuté ustanovenie znie: „Súd je povinný rozhodnúť vo veci

ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby.“

Priebeh konania

Konanie pred ústavným súdom o súlade napadnutého ustanovenia s Dohovorom sa

začalo 2. októbra 2001 na základe návrhu, ktorý navrhovateľ podal podľa § 109 ods. 1

písm. b) po prerušení konania vedeného pod sp. zn. vo veci žaloby Ing. P.

K., B., podanej proti M., s. r. o., B., o ochranu osobnosti. Uznesenie o prerušení konania

nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2001.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna 7. novembra 2001 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

a uznesením č. k. -26 ho prijal na ďalšie konanie.

V súlade s a podala 21. januára 2002

na výzvu ústavného súdu písomné stanovisko k návrhu navrhovateľa Národná rada

Slovenskej republiky ako orgán, ktorý napadnutý všeobecne záväzný právny predpis vydal

(ďalej len „národná rada“). K stanovisku národnej rady sa navrhovateľ písomne vyjadril

26. februára 2002.

V súlade s a predseda národnej rady oznámil

ústavnému súdu, že rozhodol netrvať na ústnom pojednávaní. Následne sa rovnako vyjadril

aj zástupca navrhovateľa. Vzhľadom na to ústavný súd predmetný návrh prerokoval

na neverejnom zasadnutí.

Návrhy a stanoviská účastníkov konania

1. Na podporu svojho návrhu na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia

s Dohovorom navrhovateľ uviedol dôvody, ktorých podstatu možno zhrnúť nasledovne:

Ustanovenie bolo zaradené do zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok, o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) a o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registrov trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„príslušná novela“) a jeho pôvodné znenie bolo nasledovné: „(1) Na konanie vo veciach

ochrany osobnosti je príslušný súd, v ktorého obvode má žalobca bydlisko. (2) Súd je

povinný vo veciach uvedených v odseku 1 konať o veci samej najneskôr do 30 dní

od podania žaloby. (3) Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia žaloby (§ 79) vyjadriť

sa k nej a navrhnúť súdu prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobí, súd pri

rozhodovaní o žalobe vychádza z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. O tomto následku

musí súd žalovaného poučiť. (4) Súd je povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti

najneskôr do jedného roka od podania žaloby.“ Dôvodová správa k tejto novele

sa o zaradení vôbec nezmieňuje. Dôvod zaradenia je

však jednoznačný - urýchliť konanie vo veciach ochrany osobnosti.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 11. novembra 1997 (uverejnený

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 140, pod číslom 359/1997) rozhodol, že

ustanovenie nie je v súlade s

(ďalej tiež „ústava“) garantujúcim rovnosť účastníkov v konaní. Základný problém § 200i

ods. 4 spočíva v tom, že pri neúčinnosti odseku 3 je odsek 4 reálne prakticky

nesplniteľný a stratil tým zmysel. V náleze sp. zn. však ústavný súd právne

kvalifikoval, že nerozhodnutím súdu v jednoročnej lehote, t. j. prvý deň po jej uplynutí,

vznikol vo veci ochrany osobnosti zbytočný prieťah v konaní, a to so všetkými právnymi

dôsledkami z toho plynúcimi. Ak nie je teda odsek 4 splnený, nastáva zbytočný prieťah

v konaní, čo navrhovateľ označil ako „zbytočný prieťah zo zákona“. Podľa navrhovateľa je

odsek 4 rovnakým aplikačným problémom, akým pre žalobcu, žalovaného a sudcov

prvostupňových súdov i senátov odvolacích súdov bol v minulosti odsek 3. Rýchlosť

konania vo veciach ochrany osobnosti je dôležitá a žiaduca, avšak k urýchleniu konania

nemôže dochádzať na úkor „práva každého na prejednanie jeho veci v primeranej lehote“

ako jednej z podmienok spravodlivého procesu v jeho širšom chápaní. Navrhovateľ sa

v tejto súvislosti odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež

„ESĽP“) a na odbornú literatúru (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ

Bratislava, 1999, s. 140 a nasl.). Článok 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru „prikazuje totiž

rýchlosť súdneho konania“, ale zároveň zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho chodu

spravodlivosti. Posudzovanie primeranosti lehoty sa teda môže týkať nielen najčastejšie

namietanej „neprimeranej dĺžky“ konania, ale aj „neprimeranej krátkosti“ konania.

Rýchlosť neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie, ale tak, aby tým

neutrpela jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti

a rešpektovania ostatných základných princípov konania.

Ustanovenie lehôt by bolo zrejme právne v poriadku, ale len v prípade vykonania

určitých procesných úkonov, ako je napríklad lehota na rozhodnutie o predbežnom opatrení,

ale nie celého konania podľa tretej časti , ako je to v prípade

lehoty na rozhodnutie vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania

žaloby, samozrejme vynímajúc konania podľa § 191b, § 200f, § 200g, § 200ga a § 200gb

, v ktorých vzhľadom na ich konkrétny účel (zabránenie nedôvodnému prevzatiu alebo

držaniu v ústave zdravotnej starostlivosti, voľby, referendum) sú ustanovené lehoty

mimoriadne krátke, rozhoduje sa vždy uznesením a niekedy bez pojednávania, rozhodnutia

ako také nie sú skutkovo ani právne náročné a rozsah skutkového a právneho posudzovania

je striktne daný prvými odsekmi uvedených ustanovení. Rozhodnutie vo veci ochrany

osobnosti absorbuje „celý súdny proces“ podľa tretej časti ,

teda množstvo procesných situácií, ktoré musí súd posúdiť a riešiť za tým účelom, aby

správne zistil skutkový stav veci vychádzajúci z porušenia hmotného práva, teda zo zásahu

do práva na ochranu osobnosti. Tieto veci sú spravidla skutkovo i právne náročné a samotný

rozsah foriem možného zásahu do práva na ochranu osobnosti je pomerne veľký.

V procesnej náročnosti je daná charakteristická odlišnosť lehoty ustanovenej v napadnutom

ustanovení od iných lehôt ustanovených v . Podľa

navrhovateľa jednoročná lehota nezohľadňuje náročnosť celého konania vo veci ochrany

osobnosti.

V konaní o ochranu osobnosti súd môže v priebehu jednoročnej lehoty konať riadne

bez zbytočných prieťahov a napriek tomu vec nebude „zrelá“ na rozhodnutie. Ako sa má

v takej situácii zachovať sudca? Podľa navrhovateľa právo na prejednanie veci v primeranej

lehote vyjadruje aj právo účastníka (a to nielen žalobcu, ale aj žalovaného) na to, aby súd

mal „dostatok času“ na spravodlivé prejednanie jeho veci, čo je taktiež právom zakotveným

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Právo podľa tohto článku zahŕňa aj právo účastníkov konania

predkladať pripomienky, ktoré považujú vo svojej záležitosti za relevantné. Pretože účelom

Dohovoru nie je zaručovať teoretické alebo iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné,

môže byť toto právo považované za účinné iba vtedy, ak sú tieto pripomienky skutočne

„prejednané“, t. j. náležite preskúmané príslušným súdom. Z práva na spravodlivý proces

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými

návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Jediným impulzom

na rozhodnutie súdu vo veci ochrany osobnosti musí byť len riadne zistený skutkový stav

veci, a nie hrozba uplynutia jednoročnej lehoty. Len tak bude naplnený všeobecný princíp

riadneho chodu spravodlivosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Obsah „práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote“ je širší a komplexnejší a právne silnejší ako numerické

vyjadrenie „času na konanie bez zbytočných prieťahov“ stanoveného jednoročnou lehotou.

2. V písomnom stanovisku národná rada uviedla, že príslušná novela doplnila právnu

úpravu v o nový osobitný druh súdneho

konania v spornej veci a o osobitnú zákonnú lehotu pre tento druh konania na rozhodnutie

veci. Článok 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru zaručuje každému právo na prejednanie jeho

záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch spravodlivo, verejne a v primeranej lehote. v

ods. 5 ustanovuje za určitých podmienok prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom.

Nárok na rozhodnutie každého v primeranej lehote vo veci samej je potrebné posúdiť

podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu z hľadiska povahy a zložitosti

veci, ktorá môže byť skutková alebo právna, z hľadiska správania účastníkov konania

a z hľadiska správania orgánov štátu. Tieto kritériá na posúdenie primeranosti lehoty

vyplývajú z vykonanej analýzy súdnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu v jednotlivých sporoch podporne uvedených v návrhu na začatie konania.

Konanie o ochrane osobnosti je osobitným druhom konania, v ktorom zákon časovo

ohraničuje konanie s povinnosťou súdu rozhodnúť vo veci samej. V tomto prípade zákon

neustanovuje súdu procesnú lehotu na vykonanie určitého úkonu, ale lehotu na vykonanie

celého náročného súdneho konania. Zovšeobecnenie lehoty pre každé konanie o ochrane

osobnosti podľa názoru národnej rady nezohľadňuje tieto vyššie uvedené kritériá, a to

z dôvodu individuálneho charakteru každého konania o ochrane osobnosti. Súdom v praxi

striktne uplatňovaná povinnosť rozhodnúť do jedného roka od podania žaloby môže viesť

k tomu, že súd nerozhodne v súlade so základným princípom konania podľa § 153 ods. 1

. Podľa tohto ustanovenia má súd rozhodnúť na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi

sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti. Ak

v záujme dodržania lehoty súd rozhodne v jednotlivom prípade bez náležitého zistenia

skutkového stavu, je potom možné uvažovať aj o tom, či právo na spravodlivý proces

zaručený v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru bolo v tomto konaní zachované.

Na druhej strane nerozhodnutie súdom vo veci v zákonom určenej lehote sa môže

posudzovať ako prieťahy v konaní vzniknuté tým, že súd nerozhodol vo veci najneskôr do

jedného roka od podania žaloby. Podľa má každý právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Národná rada sa stotožnila s názorom navrhovateľa prezentovaným v návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom, že „obsah práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne silnejší, ako numerické vyjadrenie času

na konanie bez zbytočných prieťahov stanoveného jednoročnou lehotou“, ako aj

s argumentmi, ktoré navrhovateľ na podporu svojho tvrdenia v návrhu na začatie konania

uviedol.

II.

Posúdenie predmetu konania - právny názor ústavného súdu

Navrhovateľ na základe skúseností s aplikáciou napadnutého ustanovenia

v konkrétnom rozhodovacom procese namietol jeho nesúlad s čl. 6 ods. 1 prvou vetou

Dohovoru, ktorý v relevantnej časti znie: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Národná rada ako účastník konania pred ústavným súdom sa s názorom navrhovateľa

o nesúlade napadnutého ustanovenia s citovaným článkom Dohovoru stotožnila a ako

zákonodarný orgán schválila 19. júna 2002 , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov,

ktorý v čl. I bode 20 ustanovuje: „V § 200i sa vypúšťa odsek 4.“ Podľa čl. III tohto zákona

citované ustanovenie patrí medzi ustanovenia, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003.

V čase rozhodovania ústavného súdu o predmetnom návrhu napadnuté ustanovenie

nestratilo platnosť a neprichádzal preto do úvahy postup ústavného súdu (zastavenie

konania) podľa .

Pri svojom súhlasnom názore o nesúlade napadnutého ustanovenia s označeným

článkom Dohovoru obaja účastníci tohto konania vychádzali predovšetkým z toho, že

„obsah práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne

silnejší, ako numerické vyjadrenie času na konanie bez zbytočných prieťahov stanoveného

jednoročnou lehotou“. Pri rozhodovaní o tom, či platný a účinný právny predpis je v súlade

alebo nie je v súlade s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou, ústavný súd nie je

viazaný súhlasnými stanoviskami účastníkov konania. Vyplýva to z jeho výlučnej

právomoci, ktorú mu zveruje ( a nasl.), rozhodnúť o súlade dotknutého

právneho predpisu s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou po podaní

príslušného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto bez ohľadu

na súhlasné stanovisko účastníkov konania preskúmal, či napadnuté ustanovenie je v súlade

s označeným článkom Dohovoru. Po jeho riadnom preskúmaní však dospel k záveru, ktorý

je zhodný s názorom účastníkov konania, a to z týchto dôvodov:

1. Ústavný súd pri preskúmaní súladu napadnutého ustanovenia s čl. 6 ods. 1 prvou

vetou Dohovoru predovšetkým vychádzal z toho, že Dohovor ako medzinárodná zmluva

o ľudských právach a základných slobodách podlieha výkladovým pravidlám

medzinárodného práva (čl. 31 až 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája

1969), a nie výkladovým pravidlám vnútroštátneho práva (). Aj Európsky súd

pre ľudské práva, ktorý má výlučnú právomoc na všetky otázky výkladu a aplikácie

Dohovoru a jeho protokolov (čl. 32 Dohovoru), uviedol, že „Dohovor sa musí, nakoľko je

to možné, interpretovať tak, aby bol v súlade s ostatnými pravidlami medzinárodného práva,

ktorého je neoddeliteľnou súčasťou (...)“ (napr. rozsudok Al-Adsani z 21. novembra 2001).

Zároveň však ESĽP opakovane zdôraznil, že vzhľadom na špecifický charakter Dohovoru

ako normatívnej zmluvy o kolektívnom zabezpečení ľudských práv je nevyhnutné „usilovať

o jeho najvhodnejšiu interpretáciu, aby sa dosiahol cieľ a realizoval predmet tejto zmluvy“

(rozsudok Wemhoff z 27. júna 1968), t. j. tak, aby boli zaručené „nie teoretické a iluzórne

práva, ale práva konkrétne a účinné“ (rozsudok Airey z 9. októbra 1979). Ústavný súd sa

preto pri posudzovaní predmetu konania opieral nielen o samotné znenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru, ale aj o judikatúru, v ktorej Európsky súd pre ľudské práva podal jeho výklad

alebo ho aplikoval v prípadoch, ktoré sú z hľadiska napadnutého ustanovenia relevantné.

2. Účastníci súdneho konania pred všeobecným súdom musia byť chránení proti

nadmernej zdĺhavosti výkonu spravodlivosti obzvlášť vtedy, keď predmet konania sa dotýka

ich ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva opakovane

zdôraznil „dôležitosť toho, aby spravodlivosť nebola vykonávaná s prieťahmi, ktoré môžu

ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť“ (napr. rozsudok Katte Klitsche de la Grange

c. Taliansko z 27. októbra 1994, § 61). Článok 6 ods. 1 Dohovoru preto „zaväzuje zmluvné

štáty organizovať svoj súdny systém tak, aby bol schopný vyhovieť požiadavkám tohto

článku“ (napr. rozsudok H. c. Francúzsko z 24. októbra 1989, § 58; rozsudok Salesi

c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24), resp. „zmluvné štáty majú organizovať svoj právny

systém takým spôsobom, aby súdy mohli zaručiť každému právo dostať konečné

rozhodnutie v sporoch o občianskych právach a povinnostiach v primeranej lehote“ (správa

Európskej komisie pre ľudské práva z 3. decembra 1997 vo veci I. Preložníka c. Slovenská

republika, sťažnosť č. 25189/94).

Obdobný právny názor zaujal aj ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o porušení

„práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v ,

pri výklade a uplatňovaní ktorého si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva tykajúcu sa „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

). Ústavný súd zdôraznil, že v relevantnej časti ustanovuje

imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho

súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho

predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

(napr. ). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne

orgány vrátane všeobecných súdov povinné využívať. obsahuje

viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania,

ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty ().

3. Pre konanie vo veciach ochrany osobnosti ( a nasl. )

neustanovuje súdu konkrétnu lehotu na rozhodnutie. Takúto lehotu však ustanovuje

napadnuté ustanovenie, ktoré vo veci ochrany osobnosti ukladá súdu povinnosť rozhodnúť

„najneskôr do jedného roka od podania žaloby“.

Uvedená zákonná úprava nerozlišuje okolnosti, za ktorých môže byť uplatnené právo

na ochranu osobnosti, preto sa uložená povinnosť paušálne vzťahuje na každý súdny spor,

ktorého predmetom je zásah do práva na ochranu osobnosti, ktoré inak požíva aj ústavnú

ochranu ako základné právo predovšetkým v rámci „práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“ zaručeného v čl. 19 ods. 1

. Rozhodnutie, ktorým súd v konaní o ochranu osobnosti zaviaže žalovanú fyzickú

osobu alebo právnickú osobu na splnenie určitej povinnosti voči žalobcovi za zásah do jeho

práv chránených ustanovením a nasl. , resp.

, však môže tvoriť samostatný zásah do iného s právom na ochranu osobnosti

konkurujúceho základného práva zaviazanej osoby, ktoré jej zaručuje alebo

Dohovor. Často je tomu tak najmä v súvislosti s výkonom práva na slobodu prejavu a práva

šíriť informácie, ktoré takáto osoba má zaručené v a Dohovoru.

Z bohatej judikatúry ESĽP týkajúcej sa slobody prejavu (vo vzťahu k Slovenskej republike

pozri rozsudok Marônek z 19. apríla 2001 a rozsudok Feldek z 12. júla 2001) vyplýva, že

v prípade takéhoto stretu základných práv, ktoré nemajú absolútnu povahu a môžu byť preto

obmedzené, súd v konaní vo veciach ochrany osobnosti musí dbať o to, aby svojím

rozhodnutím dosiahol spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si základnými právami,

medzi ktorými nemožno vyvodiť žiadnu prioritu in abstracto, ale vzniknutý konflikt medzi

nimi sa musí vyriešiť výlučne s ohľadom na relatívnu závažnosť každého z týchto práv

podľa konkrétnych okolností danej veci.

Štát a jeho orgány vrátane súdov môžu totiž zasiahnuť do výkonu chráneného práva

alebo slobody len za súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom,

zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v Dohovore a je nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah

medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (napr. cit. rozsudky Marônek

a Feldek, Fressoz a Roire c. Francúzsko, rozsudok z 21. januára 1999, Bladet Tromso

a Stensaas c. Nórsko, rozsudok z 20. mája 1999). V konaní vo veciach ochrany osobnosti

musí súd pri posudzovaní nevyhnutnosti zásahu in concreto často zvažovať nielen tvrdenia

a skutočnosti uvádzané žalobcom na preukázanie porušenia jeho práva na ochranu

osobnosti, ale aj skutočnosti, ktoré sa týkajú výkonu základného práva na slobodu prejavu

druhého účastníka sporu. Tomuto zvažovaniu musí predchádzať príslušná činnosť súdu

zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu ( ) - dokazovanie

zodpovedajúce garanciám spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä

garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní (napr. De Haes a Gijsels c. Belgicko,

rozsudok z 24. februára 1997) a princípe kontradiktórnosti konania (napr. Mantovanelli

c. Francúzsko, rozsudok z 18. marca 1997). Až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo

zistený ohľadne oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd, môže súd rozhodnúť

vo veci žaloby o ochranu osobnosti. V týchto prípadoch sa teda krížia najmenej tri základné

práva a slobody, ktoré súd musí udržiavať v rovnováhe: právo na slobodu prejavu vrátane

práva na informácie, právo na ochranu súkromia a osobnosti a právo na spravodlivý proces.

Ustanovenie je uvedené v šiestej hlave

pod marginálnou rubrikou „Konanie vo veciach ochrany osobnosti“. Táto skutočnosť

predznačuje úvahy o tom, čo bolo prioritou pre zákonodarcu pri jeho tvorbe a či táto priorita

mala svoje opodstatnenie (). Zákonodarca týmto ustanovením ustanovil prioritu

práva na ochranu osobnosti ako základného práva zaručeného v pred tými

základnými právami a slobodami zaručenými v ústave alebo príslušnej medzinárodnej

zmluve o ľudských právach a základných slobodách, s ktorými sa toto právo môže dostať

do konfliktu, hoci in abstracto medzi nimi žiadna priorita nemôže byť. Zákonodarca tomu

podriadil aj postup súdu tým, že mu v napadnutom ustanovení predpísal jednoročnú (ako

maximálnu) lehotu na rozhodnutie vo veci žaloby o ochranu osobnosti.

4. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru

ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu -

riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra

1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“

tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru (napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83).

Európsky súd pre ľudské práva uznal, že nerešpektovanie lehoty ustanovenej zákonom

samo osebe neporušuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30.

októbra 1991, § 60), môže byť však faktorom pri hodnotení, či sa konanie skončilo

v primeranej lehote. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva primeranosť dĺžky konania

musí byť posudzovaná podľa konkrétnych okolností prípadu berúc do úvahy kritériá

uvedené v jeho judikatúre, a to najmä zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup

orgánov prejednávajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri

c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá Európsky súd

pre ľudské práva teda neaplikuje mechanicky, ale pragmaticky s ohľadom na konkrétne

okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Z uvedenej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že základom pre posúdenie „primeranosti

lehoty“ v zmysle cit. čl. 6 Dohovoru nie je abstraktná úvaha o lehote potrebnej na

rozhodnutie súdu, ale sú ním vždy len konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu.

Možno preto súhlasiť s účastníkmi konania, že obsah práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je širší a komplexnejší a právne silnejší ako numerické vyjadrenie času

na konanie bez zbytočných prieťahov stanoveného jednoročnou lehotou. A fortiori to platí

v súdnom konaní, ktorého povaha vyžaduje zisťovanie skutkového základu pre rozhodnutie

za podmienok, ktoré žiadnu zo strán súdneho sporu nestavajú do zjavnej nevýhody

vo vzťahu k druhej strane (pozri cit. rozsudok De Haes a Gijsels, § 53 a nasl.).

Snaha zákonodarcu maximálne urýchliť súdne konanie vo veci ochrany osobnosti je

síce legitímna, ale nemôže ísť tak ďaleko, aby predpísaná rýchlosť konania mala alebo

mohla mať za následok porušenie základných zásad občianskoprávneho procesu, ktoré sú

nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý

proces. Právo každého účastníka konania na riadny výkon spravodlivosti v zmysle čl. 6

Dohovoru má v demokratickej spoločnosti také významné miesto, že ho nemožno obetovať

účelu, ktorý posväcuje zákonné ustanovenie maximálnej lehoty na rozhodnutie súdu. Ak

teda napadnuté ustanovenie predpisuje súdu povinnosť rozhodnúť vo veci ochrany

osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby bez ohľadu na konkrétne okolnosti

veci, nezohľadňuje pri takomto paušálnom ustanovení lehoty na rozhodnutie súdu vo veci

tie požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré obsahuje právo na spravodlivé súdne konanie

v primeranej lehote.

Tieto právne závery viedli ústavný súd k zisteniu, že medzi napadnutým ustanovením

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je nesúlad, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2002