Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 311/2026
PDF · 242.48 KB
No categories available
IV. ÚS 311/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Dopravné stavby, a.s., Námestie sv. Michala 171/4, Jaslovské Bohunice, zastúpenej BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, proti postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/144/2023 a sp. zn. 41Cob/59/2026 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/144/2023 a sp. zn. 41Cob/59/2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/59/2026 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 4 000 eur, ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť jej Krajský súd v Banskej Bystrici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky
1. Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 311/2026 z 2. júna 2026 v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/144/2023 a sp. zn. 41Cob/59/2026 prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 25. apríla 2016 na Okresnom súde Trenčín domáhala od Trenčianskeho samosprávneho kraja (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy s príslušenstvom za vykonané práce. Okresný súd uznesením sp. zn. 37Cb/129/2016 z 30. júna 2016 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, čo krajský súd uznesením sp. zn. 8Cob/195/2016 zo 14. februára 2017 zmenil a sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 25 %. Sťažovateľka takto upravený súdny poplatok zaplatila.
3. Okresný súd následne doručoval vzájomné vyjadrenia strán. Po zmene zákonnej sudkyne 4. decembra 2018 okresný súd vo veci vykonal pojednávania 4. decembra 2019 a 5. februára 2020, termíny pojednávaní nariadené na 1. apríl 2020 a 27. január 2021 boli zrušené z dôvodu šírenia choroby COVID-19.
4. Na základe žiadosti sťažovateľky o nariadenie pojednávania okresný súd uskutočnil pojednávania 30. júla 2021 a 27. augusta 2021, ktoré bolo odročené na účely vyhlásenia rozsudku. Okresný súd rozsudkom z 27. septembra 2021 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke 451 867,12 eur s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania. Uznesením z 11. novembra 2021 okresný súd uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, ktoré na základe sťažnosti žalovaného sám zrušil uznesením zo 16. decembra 2021.
5. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Trenčíne (predchodca krajského súdu) uznesením sp. zn. 8Cob/7/2022 z 25. augusta 2022 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Následne okresný súd vo veci uskutočnil pojednávania 11. januára 2023 a 22. februára 2023, na ktorom vyhlásil v poradí druhý rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Uznesením z 29. júna 2023 okresný súd zamietol návrh žalovaného na odňatie oslobodenia sťažovateľke od platenia súdnych poplatkov a súčasne uznesením z 19. júla 2023 uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, následne uznesením z 19. júla 2023 sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie v rozsahu 75 %, ktoré zmenil uznesením z 12. októbra 2023 tak, že sťažovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie v celom rozsahu.
6. Krajský súd uznesením sp. zn. 41Cob/144/2023 z 28. februára 2024 odmietol odvolanie sťažovateľky vo veci samej a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľka podala 8. marca 2024 dovolanie.
7. Okresný súd vydal 18. marca 2024 výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 33 123,50 eur, ktorú následne znížil na sumu 10 eur.
8. Sťažovateľka 21. marca 2024 požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie a 4. apríla 2024 na výzvu okresného súdu, či trvá na návrhu po znížení poplatku na 10 eur, požiadala, aby súd preveril správnosť svojho postupu, a upozornila na potrebu zníženia poplatku o 50 %, teda na sumu 5 eur. Okresný súd vydal opravnú výzvu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 5 eur, ktorú sťažovateľka zaplatila.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky prípisom z 28. novembra 2024 vrátil spis bez rozhodnutia okresnému súdu z dôvodu nesprávne vyrubeného súdneho poplatku, ako aj chyby v písaní v uznesení krajského súdu. Okresný súd 15. januára 2025 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie vo výške 33 118,50 eur. Krajský súd 23. januára 2025 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil chybu v písaní v uznesení sp. zn. 41Cob/144/2023 z 28. februára 2024.
10. Okresný súd uznesením zo 4. februára 2025 priznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané dovolanie v celom rozsahu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Obdo/10/2025 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 41Cob/144/2023 z 28. februára 2024 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spor momentálne prebieha na krajskom súde pod sp. zn. 41Cob/59/2026.
11. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže bežný civilný spor o zaplatenie ceny za stavebné práce nie je právoplatne rozhodnutý ani po desiatich rokoch od podania žaloby. Zdôrazňuje, že vec nevykazuje žiadnu právnu ani skutkovú zložitosť. Vo veci nebol ustanovený znalec, vypočutí boli len dvaja svedkovia a rozhodovanie o súdnych poplatkoch nemôže ospravedlniť takúto dĺžku sporu. K prieťahom neprispela ani samotná sťažovateľka, ktorá k sporu pristupovala aktívne a snažila sa konanie urýchliť.
12. Sťažovateľka argumentuje, že okresnému súdu trvalo dva roky len doručiť žalobu žalovanému, rok riešil oslobodenie od poplatkov, po písomnom konaní bol nečinný rok a pol a rovnaké zdržanie nastalo aj medzi pojednávaniami. Konanie navyše neefektívne predlžoval procesnými chybami, akými boli chybne vyrubené poplatky za odvolanie i dovolanie a zrušenie jeho prvého rozsudku.
13. Rovnako závažné prieťahy v trvaní troch rokov sťažovateľka vyčíta krajskému súdu, ktorého rozhodnutie bolo dovolacím súdom zrušené. Krajský súd navyše závažne porušil jej právo na spravodlivý súdny proces, keď odvolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané (na základe návrhu žalovaného) „na počkanie“ v priebehu šiestich dní bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa k návrhu žalovaného a poukázať na judikatúru, ktorá by vec definitívne uzavrela.
14. Sťažovateľka taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru a pripomína, že zbytočné prieťahy vznikajú aj neefektívnou činnosťou súdov a že oneskorená spravodlivosť je odopretou spravodlivosťou. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd prikázal konať obom súdom súčasne. Okresný súd bude musieť po návrate spisu vykonávať ďalšie úkony a rozhodovať o trovách konania, bez ktorých prípad nie je uzavretý. Vo vzťahu ku krajskému súdu je zásah nevyhnutný aj napriek tomu, že nové konanie trvá len týždeň, čo však neospravedlňuje predchádzajúcu trojročnú nečinnosť krajského súdu.
II. Vyjadrenie krajského súdu
15. Krajský súd poukázal na chronológiu jednotlivých odvolacích konaní, zdôrazňujúc, že dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 41Cob/144/2023 trvalo len tri mesiace od nápadu veci, čo nemožno posudzovať ako neprimerané konanie či konanie majúce známky nečinnosti. V poradí druhé odvolacie konanie na krajskom súde je aktuálne vedené od 7. mája 2026 pod sp. zn. 41Cob/59/2026. Od pridelenia veci dosiaľ neuplynuli ani 2 mesiace, preto ani v tomto konaní nejde o nečinnosť odvolacieho súdu či konanie, ktorým by vznikli prieťahy v konaní.
16. Krajský súd tiež uviedol, že v čase od začatia súdneho konania, t. j. od podania žaloby sťažovateľkou 25. apríla 2016 na okresnom súde, až do nadobudnutia účinnosti zmeny usporiadania súdov a ich špecializácie (tzv. zmeny súdnej mapy) a § 471 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. do 31. mája 2023, v prejednávanom spore konali a rozhodovali okresný súd a Krajský súd v Trenčíne.
17. Krajský súd ako účastník konania uznáva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom je posudzované ako celok, preto samotná dĺžka konania začatého podaním žaloby v roku 2016 je zjavne neprimeraná pre sťažovateľku. Akcentuje však, že v období od 1. júna 2023 napríklad do 1. septembra 2023 napadlo v agende Cob, CoKR, CoZm len z uvedeného súdu krajskému súdu (mimo bežného nápadu odvolacieho súdu) 67 vecí, z ktorých išlo v prevažnej miere o veci staršie ako jeden rok.
18. Pokiaľ aj krajský súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces, keď odvolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané, v tomto smere ide o rozhodovaciu činnosť krajského súdu, ktorá bola posudzovaná najvyšším súdom v rámci riadneho inštančného postupu, ktorého právne závery krajský súd rešpektuje. Nemožno preto konštatovať, že by bol odvolací súd nečinný.
19. Vzhľadom na uvedené krajský súd ponecháva konečné rozhodnutie na zváženie ústavnému súdu a v prípade záveru, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, navrhuje, aby ústavný súd zvážil dôvodnosť finančného zadosťučinenia a prihliadal tak nielen na postup krajského súdu, ale aj na trvanie konania pred okresným súdom a Krajským súdom v Trenčíne či najvyšším súdom.
20. Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd nezaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky z dôvodu, že vzhľadom na povahu veci by jeho prípadné vyjadrenie neovplyvnilo rozhodnutie ústavného súdu pri posúdení merita veci a ani pri rozhodnutí o výške priznaného finančného zadosťučinenia.
III. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
21. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 41Cob/144/2023 a sp. zn. 41Cob/59/2026 za súčasného zohľadnenia postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37Cb/129/2016 došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, IV. ÚS 64/2020). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr. IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018, IV. ÚS 64/2020).
23. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
24. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). Teda zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02, II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011, IV. ÚS 103/2023, IV. ÚS 205/2023).
25. Pri posudzovaní otázky, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou [m. m. III. ÚS 241/2017, I. ÚS 17/2022, rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Frydlender v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96 a vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko zo 16. 12. 2003, sťažnosť č. 58172/00] zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.
26. Z hľadiska povahy veci ústavný súd konštatuje, že konanie o zaplatenie pohľadávky z titulu pohľadávky za vykonané stavebné práce na základe zmluvy o dielo tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
27. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by v súvislosti s dĺžkou konania bolo potrebné pripísať na jej ťarchu. Taktiež konštatuje, že na takéto okolnosti nepoukázal ani krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti. Sťažovateľkou uplatnený mimoriadny opravný prostriedok viedol k náprave zásadného pochybenia krajského súdu, a preto zodpovednosť za predĺženie konania z tohto dôvodu nie je možné pripísať sťažovateľke.
28. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní. V posudzovanej veci je nesporné, že posudzované konanie začalo 25. apríla 2016 a do času podania ústavnej sťažnosti 13. mája 2026 trvalo už 10 rokov. Z tejto doby konania pripadá na postup okresného súdu doba konania v trvaní 5 rokov a 9 mesiacov, keď okresný súd konal od podania žaloby do vydania rozsudku z 27. septembra 2021, ktorým v podstatnej časti žalobe vyhovel, a následne vec doručil odvolaciemu súdu 25. januára 2022. Krajský súd v Trenčíne (predchodca krajského súdu pred zmenou vyvolanou tzv. súdnou mapou) ako súd odvolací konal v prvom odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8Cob/7/2022 od predloženia veci do 25. augusta 2022, keď uznesením zrušil prvý rozsudok okresného súdu. Krajský súd v Trenčíne (ktorý sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neoznačuje ako porušiteľa) tak bol v prvom odvolacom konaní činný po dobu 7 mesiacov. Po vrátení veci okresný súd vo veci konal od 5. septembra 2022 do vydania druhého rozsudku vo veci z 22. februára 2023, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol, a z dôvodu podania odvolania zo strany sťažovateľky predložil vec odvolaciemu súdu 9. novembra 2023, teda bol činný vo veci viac ako jeden rok. Druhé odvolacie konanie prebiehalo na krajskom súde od predloženia veci do vrátenia veci okresnému súdu 8. marca 2024 spolu s uznesením sp. zn. 41Cob/144/2023 z 28. februára 2024, ktorým krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľky ako oneskorene podané. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu dovolanie, ktoré doručila okresnému súdu 8. marca 2024. Následne prebiehali na okresnom súde úkony smerujúce k príprave veci na jej predloženie najvyššiemu súdu, ktorému bol súdny spis spolu s podaným dovolaním predložený 17. júna 2024. Najvyšší súd 13. decembra 2024 vrátil spis bez rozhodnutia ako predčasne predložený vo vzťahu k okresnému súdu pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie v správnej výške a vo vzťahu ku krajskému súdu pre chybu v písaní pri označení prejednávanej veci v záhlaví uznesenia z 28. februára 2024. Krajský súd chybu odstránil opravným uznesením z 23. januára 2025. Po priznaní úplného oslobodenia od súdneho poplatku za podané dovolanie (uznesením okresného súdu zo 4. februára 2025) okresný súd predložil súdny spis po druhýkrát najvyššiemu súdu na dovolacie konanie 4. marca 2025. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Obdo/10/2025 z 26. marca 2026 zrušil uznesenie krajského súdu z 28. februára 2024 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak bol v dovolacom konaní celkovo činný po dobu 1 roka a 8 mesiacov. Od 7. mája 2026 vo veci koná krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/59/2026.
29. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Obdo/10/2025 z 26. marca 2026 zrušil uznesenie krajského súdu z 28. februára 2024 z dôvodu procesného pochybenia, keď konštatoval, že krajský súd postupoval nesprávne, pokiaľ odmietol odvolanie sťažovateľky ako oneskorene podané, čím zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, a teda identifikoval vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.
30. Dôvod zrušenia uznesenia krajského súdu z 28. februára 2024 ústavný súd posudzuje optikou svojej rozhodovacej praxe vyjadrenej napr. v náleze sp. zn. IV. ÚS 37/2025 z 25. marca 2025, podľa ktorej čas konania na inštančne nadriadenom súde v prípade zrušenia rozhodnutia z procesných dôvodov ide aj na „vrub“ súdu, ktorému sa rozhodnutie zrušilo. Vzhľadom na tento záver ústavný súd konštatuje neefektívnu činnosť v postupe krajského súdu, ktorá sa tak vzťahuje nielen na druhé odvolacie konanie, keď sa krajský súd odvolaním sťažovateľky meritórne vôbec nezaoberal, ale aj na dovolacie konanie a úkony okresného súdu spojené s predložením dovolania (úspešne až po druhýkrát). Celková doba prieťahov tak v dôsledku právnych záverov najvyššieho
súdu predstavuje 2 roky a 6 mesiacov (od 9. novembra 2023 do podania ústavnej sťažnosti), keďže aktuálne vedené odvolacie konanie je dôsledkom zrušenia uznesenia krajského súdu z 28. februára 2024.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovuje porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označených konaniach (bod 1 výroku nálezu).
32. Z dôvodu už identifikovaných prieťahov pristúpil ústavný súd k využitiu svojho oprávnenia podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prikázal krajskému súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 41Cob/59/2026 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
33. Pri konštatovanom vysokom nápade vecí na krajskom súde ústavný súd pripomína, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03 I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, IV. ÚS 66/2023). Ústavný súd vníma problém nadmernej zaťaženosti všeobecných súdov, avšak zároveň v kontexte štandardných kritérií nastavených judikatúrou ESĽP poukazuje na to, že je úlohou zmluvných štátov nastaviť si svoj právny systém takým spôsobom, aby boli súdy schopné zaručiť každému právo rozhodnutie v primeranej lehote (rozsudok Veľkej komory vo veci Sürmeli proti Nemecku z 8. 6. 2006, sťažnosť č. 75529/01, bod 129). Chronické, resp. dlhotrvajúce preťaženie súdov nemôže ospravedlniť neprimeranú dĺžku konania (Probstmeier proti Nemecku z 1. 7. 1997, sťažnosť č. 20950/92, bod 64).
IV. Primerané finančné zadosťučinenie
34. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 eur vo vzťahu k okresnému súdu a 5 000 eur vo vzťahu ku krajskému súdu.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012,1. ÚS 70/2012, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020, tiež Zongorová proti Slovenskej republike z 19. 1. 2010, sťažnosť č. 28923/06 a Ďurech a ďalší proti Slovenskej republike zo 7. 7. 2009, sťažnosť č. 42561/04).
36. Ústavný súd, berúc do úvahy identifikovanú dobu prieťahov, celkovú dĺžku konania v trvaní 10 rokov (ku dňu podania sťažnosti) a svoju vlastnú rozhodovaciu prax (IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020, IV. ÚS 103/2023), priznal sťažovateľke sumu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 4 000 eur (bod 3 výroku nálezu).
37. Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásady, v zmysle ktorej by výška priznaného finančného zadosťučinenia na vnútroštátnej úrovni mala byť v rozumnom pomere k sume, ktorú by v podobných prípadoch sťažovateľovi priznal ESĽP (Scordino a ďalší proti Taliansku z 27. 3. 2003, sťažnosť č. 36813/97, oddiel I, Horváthová proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 74456/01, Palgutová proti Slovenskej republike zo 17. 5. 2005, sťažnosť č. 9818/02, Švalík proti Slovenskej republike z 15. 2. 2005, sťažnosť č. 51545/99).
38. Vzhľadom na to, že ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 eur a len vo vzťahu ku krajskému súdu, vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
V. Trovy konania
39. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.
40. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2026, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 396,50 eur (1/4 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 15,86 eur (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Za 2 úkony právnej služby patrí sťažovateľke náhrada trov konania vo výške 824,72 eur a tiež suma 23 % dane z pridanej hodnoty, spolu tak 1 014,41 eur (bod 4 výroku nálezu).
41. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu