Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 335 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (340)IV. ÚS 380/08
PDF · 364.05 KB
No categories available
IV. ÚS 380/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 193/2004, za účasti Okresného súdu Poprad, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. F. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 193/2004
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 193/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. F. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € [slovom sedemsto
eur (21 088,20 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Poprad p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. L. trovy konania v sume
265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,08 Sk)] na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 380/08 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 193/2004 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo svojom mene, a zároveň aj ako zástupca
obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B. (ďalej aj „žalobca v 2. rade“), a zástupca P. S.
podal 24. februára 2004 Okresnému súdu Kežmarok žalobu o náhradu škody spôsobenej
nezákonným a nesprávnym úradným postupom s prísl. proti Obci S., proti Slovenskej
republike (zastúpenej piatimi ministerstvami a Úradom geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky) a proti R. K., S. Zároveň sťažovateľ ako zástupca všetkých žalobcov
vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Kežmarok. Na základe
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 NcC 3/2004
z 28. mája 2004 bola vec prikázaná na prerokovanie okresnému súdu, kde je od 18. júla
2004 vedená pod sp. zn. 10 C 193/2004.
Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa sa v jeho právnej veci nekonalo, podal viacero
sťažností predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, ktoré boli vyhodnotené ako
čiastočne dôvodné, čo bolo zdôvodňované dočasným pridelením zákonného sudcu na výkon
funkcie na krajskom súde. Zároveň predseda okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že
zo strany súdu boli prijaté opatrenia na zabezpečenie plynulosti ďalšieho priebehu konania.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol,
že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáhal sa aj uloženia príkazu
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznania
finančného zadosťučinenia v sume 1 659,70 € (50 000 Sk), ako aj úhrady trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 7/ÚS/2008 doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009, v ktorom okrem chronológie
procesných úkonov uviedol:
„Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke.
Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali
spoločnú žalobu, obsahujúcu 6 žalobných návrhov, a to jednak voči orgánu územnej
samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe
(teraz zomrelý žalovaný 3/). Jednotlivé žalobné návrhy sú uplatňované voči každému
zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej
časovej pôsobnosti do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych predpisov. Odôvodnenie
žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne
komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým
alebo všetkým žalovaným. Na druhej strane aj samotní žalovaní namietajú nezrozumiteľnosť
a zmätočnosť žaloby napriek jej oprave a takisto bude potrebné sa vysporiadať
aj s námietkami žalovaných o nedostatku právomoci, resp. príslušnosti súdu pri niektorých
žalovaných nárokoch. Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci mohli
podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím by sa
iste urýchlilo konanie o každej veci. Za procesnej situácie, keď sa na ich návrh vedie
konanie o spoločných 6-tich žalovaných nárokoch proti žalovaným 1/ až 3/ a keď
žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné
dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú
oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa
vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak,
ako to žalobcovia po prvýkrát uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 27. 10. 2008 voči
uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/
R. K.“
Okresný súd k prekážkam konania uviedol, že „žalovaný 3/ R. K. zomrel dňa
25. 7. 2007, čím stratil spôsobilosť byť riadnym účastníkom konania. Dedičské konanie
po ňom, vedené na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 4D/367/2007, doteraz nie je
právoplatne skončené, a preto s prihliadnutím aj na vyslovený právny názor odvolacieho
Krajského súdu v Prešove v jeho uznesení z 29. 5. 2008 bolo potrebné rozhodnúť
o prerušení konania až do právoplatného skončenia dedičskej veci po ňom s tým, že potom
budú splnené procesné podmienky, aby súd pokračoval v konaní s jeho právnymi
nástupcami – dedičmi.“.
Podľa vyjadrenia okresného súdu aj sťažovateľ spôsobil prieťahy, pretože „súd sa
opakovane zaoberal odstraňovaním vád žaloby a upresňovaním pasívnej legitimácie
účastníkov. Tým došlo k zbytočnému predlžovaniu konania do prípravy jednotlivých
pojednávaní. Tieto prieťahy spôsobili žalobcovia svojimi nezrozumiteľnými a zbytočne
komplikovanými návrhmi, ktoré boli opravované jednak písomne a jednak
aj na pojednávaniach súdu. K ďalším prieťahom zo strany žalobcov došlo podaním ich
procesného návrhu na vstup nového žalobcu 2/ do konania. Tým sa opätovne zdržalo
nariadenie ďalšieho pojednávania vo veci. I keď žalobcovia majú právo podať opravné
prostriedky, k ďalšiemu predlžovaniu konania dochádza aj nimi podanými odvolaniami,
o ktorých zakaždým musí rozhodnúť odvolací súd, pričom opakované odvolacie konania si
zakaždým vyžadujú istý čas, po ktorý sa v merite veci ďalej nepokračuje v konaní“.
K otázke, či v konaní došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené súdom, sa okresný súd
vyjadril takto:
„Tak, ako to vyplýva z už spomínanej chronológie doteraz vykonaných procesných
úkonov vo veci, k subjektívnym prieťahom zo strany súdu v priebehu konania nedošlo.
Jediný čas, kedy nebol dlhšie vykonaný úkon, a to v 4. štvrťroku 2005 až v 1. polroku 2006,
súvisí s potrebou zákonného sudcu riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy
po návrate z polročnej stáže na nadriadenom súde.“
V závere vyjadrenia okresný súd vyhodnotil napadnuté konanie takto:
„Zo strany žalobcov išlo o zbytočné prieťahy, ktoré spôsobili tým, že ich pôvodná
žaloba mala viac vád, ktoré súd opakovane opravoval a dopĺňal. Pokiaľ by žalobcovia
využili svoje právo a podali niekoľko samostatných žalôb, iste by tým urýchlili konanie
o každej z nich. Hoci je súd v zmysle O. s. p. povinný vysporiadať sa s vadami žaloby, resp.
s akýmikoľvek procesnými návrhmi účastníkov, takýto postoj žalobcov značne zaťažuje súd
tak po časovej stránke, ako aj po pracovnej stránke v súvislosti so štúdiom rozsiahleho
spisu a náročnejšej prípravy jednotlivých pojednávaní. Prieťahy spôsobené súdom uvedené
v predchádzajúcej stati nie sú zbytočné, ale sú objektívne. Povinnosťou súdu je rovnako
postupovať a v primeraných lehotách vybavovať všetky pridelené kauzy bez ohľadu na to, či
sú skutkovo a právne jednoduchšie alebo zložitejšie. Súd nemôže dávať prednosť zložitejšej
kauze pred inými prejednávanými kauzami a takto postupoval aj v kauze sťažovateľa.
Objektívne predĺženie konania súviselo s dlhším onemocnením zákonného sudcu.
V prípade, ak by súd dospel k záveru, že v určitom štádiu konania súd v primeraných
lehotách nekonal, navrhujeme zamietnuť jeho návrh na primerané finančné zadosťučinenie,
pretože sťažovateľ tento svoj nárok nijakým spôsobom nepreukázal.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 26. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:
«Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdeniami Okresného súdu Poprad uvedenými
v predmetnom vyjadrení, v zmysle ktorých Okresný súd Poprad označuje konanie vedené
na tamojšom súde pod sp. zn. 10C/193/2004 ako skutkovo a právne zložité a značne
komplikované. Skutočnosť, že na strane žalovaných vystupuje viac subjektov, v danom
prípade 6 žalovaných, nespôsobuje v priamej príčinnej súvislosti komplikovanosť sporu.
Sťažovateľ nemôže súhlasiť ani s ďalšími skutočnosťami tvrdenými Okresným súdom
Poprad, ktoré uvádzajú, že k prieťahom dochádzalo v dôsledku konania sťažovateľa, ktorý
niekoľkokrát menil žalobný návrh. Sťažovateľ v podaní nazvanom „oprava návrhu“
v skutočnosti len doplnil ďalšie skutočnosti na objasnenie skutkového stavu veci, petitu
návrhu sa však predmetné podania netýkali.
Naďalej mám za to, že konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
a nezákonným úradným postupom, nie je právne ani skutkovo zložitým konaním a spadá
do bežnej súčasti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Hoci v konaní vystupuje väčší
počet účastníkov na strane žalovaných, sťažovateľ z dôvodu, že tieto veci spolu skutkovo
súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov, podal jeden návrh na náhradu škody proti
všetkým týmto účastníkom. V zmysle § 112 ods. 2 O. s. p. ak sa v návrhu na začatie konania
uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci
spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie. Okresný súd Poprad tak
neurobil, hoci vo svojom vyjadrení namieta, že konanie by sa značne urýchlilo podaním
samostatných žalôb proti jednotlivým žalovaným. Konaním o merite veci so všetkými
šiestimi žalovanými uvedenými sťažovateľom vo svojom návrhu dal súd najavo, že
vylúčenie vecí na samostatné konanie nie je až také nevyhnutné ako Okresný súd Poprad
uvádza vo svojom vyjadrení.
Podľa názoru sťažovateľa k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní dochádzalo
jednak v dôsledku pravidelnej neúčasti žalovaných na pojednávaniach, pričom zo strany
súdu neboli urobené poriadkové opatrenia, ktoré O. s. p., v daných prípadoch pripúšťa,
a jednak tak, ako už bolo uvedené v ústavnej sťažnosti, v dôsledku polročnej stáže
zákonného sudcu na nadriadenom súde. Nie je možné akceptovať odôvodnenie Okresného
súdu Poprad, že po návrate zákonného sudcu zo stáže boli určité prieťahy spôsobené
potrebou riešiť aj ďalšie naliehavé prípady. Daný postup súdu nie je v súlade s čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj sám Okresný súd Poprad vo svojom
vyjadrení, keď skonštatoval, že „povinnosťou súdu je rovnako postupovať a v primeraných
lehotách vybavovať všetky pridelené kauzy bez ohľadu na to, či sú skutkovo a právne
jednoduchšie alebo zložitejšie, pričom súd nemôže dávať prednosť zložitejšej kauze pred
inými prejednávanými kauzami“. Napriek tomu prieťahy v konaní Okresný súd Poprad
odôvodnil potrebou zákonného sudcu riešiť iné zdĺhavé, naliehavé, neodkladné kauzy.
S poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR mám za to, že personálne ani
organizačné problémy súdu nie sú dostatočne relevantné pre ospravedlnenie a posúdenie,
či a prečo došlo k prieťahom v konaní.
Existujúci a prieťahmi udržiavaný stav právnej neistoty sťažovateľa, ktorý negatívne
zasiahol majetkové, osobnostné a podnikateľské aktivity sťažovateľa, je možné odstrániť len
právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v čo najkratšom čase. Pretrvávajúce prieťahy
a nečinnosť súdu nielen že zvyšujú právnu neistotu sťažovateľa, ale predovšetkým porušujú
jeho ústavné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Z vyššie uvedených dôvodov Vám oznamujeme, že trváme na podanej ústavnej
sťažnosti v celom rozsahu a žiadame rozhodnúť v jej intenciách ako sme navrhovali.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
10 C/193/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
- 25. februára 2004 podal na Okresnom súde Kežmarok sťažovateľ spolu s ďalšími
dvoma žalobcami žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom podľa § 1 a § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
proti trom žalovaným a zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu,
- 12. mája 2004 po vyjadrení všetkých sudcov bol spis predložený krajskému súdu
na rozhodnutie, ktorý 25. mája 2004 rozhodol tak, že vec prikázal na prerokovanie
okresnému súdu,
- 18. júla 2004 bol spis predložený okresnému súdu a pridelený zákonnej sudkyni
a od 31. decembra 2004 bol z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž na nadriadený súd
pridelený ďalšiemu sudcovi,
- 15. apríla 2005 okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe, a to
v lehote 30 dní (čo žalovaní urobili v priebehu mája až novembra 2005),
- 25. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie a opravu žaloby
(sťažovateľ tak urobil 16. júna 2006),
- 5. septembra 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. október 2006,
vyzval žalovaných na vyjadrenie k doplnenej žalobe, urgoval zaslanie spisov z Okresného
súdu Kežmarok a vyžiadal si od Správy katastra K. kópie listinných dôkazov,
- 19. októbra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
po vykonanom dokazovaní odročené na 27. november 2006, a pojednávanie uskutočnené
v tomto termíne bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 12. január 2007; a aj toto
pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené, a to na 2. marec 2007,
- 21. februára 2007 žalobca v 2. rade navrhol okresnému súdu, aby na jeho miesto
vstúpil J. L., pretože došlo k právnej skutočnosti (prevodu pohľadávky), ktorá má
za následok prechod práv a povinností,
- 31. júla 2007 okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu v 2. rade tak, že ho zamietol,
- 6. septembra 2007 žalobca v 2. rade podal odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu z 31. júla 2007,
- 16. októbra 2007 okresný súd zastavil konanie voči žalovanému v 3. rade
z dôvodu jeho úmrtia,
- 8. novembra 2007 sťažovateľ podal v mene všetkých žalobcov odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania,
- 3. decembra 2007 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podaných
odvolaniach,
- 29. mája 2008 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bol
zamietnutý návrh žalobcu v 2. rade, a zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo
zastavené konanie voči žalovanému v 3. rade (spis bol vrátený okresnému súdu 8. júla
2008),
- 9. júla 2008 okresný súd zisťoval u príslušného súdneho komisára stav dedičského
konania po zomrelom žalovanom v 3. rade (odpoveď doručená okresnému súdu 15. júla
2008)
- 30. septembra 2008 okresný súd prerušil konanie vedené pod sp. zn.
10 C 193/2004 (potom, ako overoval aktuálny stav dedičského konania) do právoplatného
skončenia predmetnej dedičskej veci,
- 8. januára 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
konania je rozhodovanie o náhrade škody s príslušenstvom podľa osobitného zákona
z dôvodu nesprávneho úradného postupu.
Okresný súd vo vyjadrení ku skutkovej a právnej zložitosti veci uviedol:
„Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke.
Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali
spoločnú žalobu, obsahujúcu 6 žalobných návrhov, a to jednak voči orgánu územnej
samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe
(teraz zomrelý žalovaný 3/). Jednotlivé žalobné návrhy sú uplatňované voči každému
zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej
časovej pôsobnosti do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych predpisov. Odôvodnenie
žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne
komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým
alebo všetkým žalovaným. (...) Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci
mohli podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím
by sa iste urýchlilo konanie o každej veci. Za procesnej situácie, keď sa na ich návrh vedie
konanie o spoločných 6-tich žalovaných nárokoch proti žalovaným 1/ až 3/ a keď
žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné
dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú
oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa
vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak,
ako to žalobcovia po prvýkrát uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 27. 10. 2008 voči
uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/
R. K.“
V zhode s názorom uvedeným vo vyjadrení okresného súdu ústavný súd pripúšťa
určitú mieru právnej, ako aj skutkovej zložitosti veci (viacero žalovaných, pričom
v priebehu konania došlo k úmrtiu jedného z nich, nutnosť vyžiadania súvisiacich spisov
z iného okresného súdu, ako aj iných listinných dôkazov zo Správy katastra K.,
priestupkových spisov z Obvodného úradu K ...).
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
označených práv.
Je pravdou, že okresný súd 25. mája 2006 (po takmer 2 rokoch od predloženia spisu)
musel vyzvať sťažovateľa podľa § 43 OSP na opravu a doplnenie žaloby (na riadne, resp.
správne označenie niektorých žalobcov, na odôvodnenie aktívnej legitimácie žalobcov,
na upresnenie niektorých častí petitu žaloby v súlade s v tom čase platnou právnou
úpravou...). Sťažovateľ v podaní doručenom 16. júna 2006 reagoval na výzvu okresného
súdu a v zmysle jej obsahu upresnil označenie žalovaných, zároveň rozšíril okruh
doterajších žalovaných a skutkovo a právne upresnil odôvodnenie uplatnených nárokov
podľa pôvodného bodu 1 až 6 petitu žaloby s tým, že doterajšie body petitu žaloby 1, 2, 4
a 6 súčasne aj zmenil (rozšíril). Po upresnení žalobného návrhu sa na okresnom súde
za osobnej účasti sťažovateľa uskutočnili tri pojednávania (19. októbra 2006, 27. novembra
2006 a 12. januára 2007), ktoré boli po vykonanom dokazovaní odročené vždy na konkrétny
termín. Sťažovateľ na prvom pojednávaní upresnil okruh a označenie žalovaných
a na druhom pojednávaní alternatívne doplnil bod 6 petitu žaloby.
Ústavný súd preto čiastočne súhlasí s vyjadrením okresného súdu, ktorý uviedol,
že aj samotný sťažovateľ prispel ku vzniku zbytočných prieťahov, a to hlavne
„nezrozumiteľnými a zbytočne komplikovanými návrhmi“, podaním procesného návrhu
na zmenu účastníka konania, podávaním opravných prostriedkov proti niektorým
rozhodnutiam okresného súdu, čím bol spis predkladaný odvolaciemu súdu, čo spôsobilo
taktiež predĺženie súdneho konania.
K určitému časovému predĺženiu konania došlo aj tým, že sťažovateľ ako zástupca
žalobcu v 2. rade podal okresnému súdu 21. februára 2007 z dôvodu postúpenia pohľadávky
na inú osobu návrh na zmenu účastníka konania, ktorý okresný súd zamietol. Medzitým
z dôvodu úmrtia žalovaného v 3. rade okresný súd konanie proti nemu zastavil. Proti obom
rozhodnutiam bolo podané odvolanie. Odvolania boli odvolaciemu súdu predložené súčasne
a krajský súd o nich rozhodol 29. mája 2008 jedným uznesením, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu účastníka konania a zrušil a vrátil
okresnému súdu uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade. Spis sa
nachádzal na krajskom súde od 3. decembra 2007 do 8. júla 2008 (t. j. 8 mesiacov).
V súvislosti s názorom okresného súdu, že sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní
už uvedeným správaním, kvôli čomu bolo nevyhnutné opakovane predkladať spis
krajskému súdu, ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 102/05)
konštatuje, že využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi (Občianskym
súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom
konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako
postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01) spôsobené sťažovateľom
(účastníkom konania). Využitie týchto procesných prostriedkov nie je príčinou zdĺhavého
konania, ale spôsobom realizácie práva na súdnu ochranu (I. ÚS 52/01). Navyše sťažovateľ
bol pri ich uplatnení sčasti úspešný (odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu
o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade).
Pre úplnosť treba dodať, že keď na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania
využije na svoju obranu procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom,
na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie
postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento dôsledok (predĺženie
konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pripísať
výlučne postupu konajúceho súdu.
Taktiež podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemožno pripísať na ťarchu
všeobecného súdu časový úsek konania, počas ktorého všeobecný súd rozhoduje
v zákonných lehotách o procesných návrhoch účastníka konania (napr. III. ÚS 274/03,
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal samotným postupom okresného súdu
v napadnutom konaní. Predmetné súdne konanie trvá viac ako päť rokov, pričom pred
okresným súdom viac ako štyri a pol roka.
Okresný súd po prikázaní veci na prerokovanie, resp. po predložení spisu 18. júla
2004, až do 25. mája 2006 odstraňoval nedostatky žalobného návrhu a zabezpečoval
vyjadrenia jednotlivých žalovaných k podanej žalobe. Po vykonaní prvotných jednoduchých
úkonov potrebných na nariadenie pojednávania nariadil prvé pojednávanie na 19. október
2006. Ďalej sa na okresnom súde uskutočnili ďalšie dve pojednávania, a to 27. novembra
2006 a 12. januára 2007. Po pojednávaní uskutočnenom 12. januára 2007 podal sťažovateľ
ako zástupca žalobcu v 2. rade návrh na zmenu účastníka konania, ktorému okresný súd
31. júla 2007 nevyhovel. Taktiež okresný súd 16. októbra 2007 rozhodol o zastavení
konania proti žalovanému v 3. rade z dôvodu jeho úmrtia. Proti obom uzneseniam podal
sťažovateľ odvolania, o ktorých krajský súd 29. mája 2008 rozhodol tak, že uznesenie
o nepripustení zmeny potvrdil a uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade,
keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozhodnutia, zrušil. Po vrátení
spisu okresnému súdu tento 30. septembra 2008 rozhodol o prerušení konania až
do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom v 3. rade.
O podanom odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania
nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne rozhodnuté.
Ústavný súd na základe opísaného priebehu konania, tak ako to vyplýva
aj z chronológie úkonov okresného súdu uvedenej v časti II tohto nálezu, konštatuje, že
postup okresného súdu v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený
a napokon bol poznačený aj viacerými krátkodobými obdobiami nečinnosti. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným
prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale
aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho
konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (napr.
IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).
Okresný súd vo svojom vyjadrení pripustil, že k objektívnemu predĺženiu konania
došlo „dlhším onemocnením zákonného sudcu“ (jún a júl 2006, pozn.), ako aj potrebou
zákonnej sudkyne „riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy po návrate
z polročnej stáže na nadriadenom súde“.
Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti okresným súdom uvedené ako príčiny
možných prieťahov v označenom konaní (stáž sudcu na nadriadenom súde, resp.
oboznamovanie sa a vybavovanie urgentných vecí po návrate zo stáže) nemohol
akceptovať. Vychádzal pritom z ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej také
skutočnosti nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát
zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy (II. ÚS 58/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02, IV. ÚS 381/04).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 193/2004 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a konanie
nebolo do dňa vydania tohto rozhodnutia právoplatne prerušené, prikázal mu, aby vo veci
konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
1 659,70 € (50 000 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že
vzniknuté prieťahy v postupe okresného súdu vyvolali u neho „psychický stav neistoty
a očakávania“, kedy mu bude priznaná náhrada škody, ktorá mu bola spôsobená,
a negatívne ovplyvnila nielen jeho majetkovú i nemajetkovú sféru, ale aj jeho podnikateľské
aktivity.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
10 C 193/2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 700 € (21 088,20 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. S. J. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola
632,54 € (19 056 Sk).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 € (3 176 Sk), t. j. spolu 210,85 € (6 352 Sk),
čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
223,46 € (6 732 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa
§ 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané
v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk).
Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 26. januára 2009
označené ako „Stanovisko k vyjadreniu Okresného súdu Poprad k ústavnej sťažnosti...“
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu)
ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2009