Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 380/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Poprad, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. F. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € [slovom sedemsto

eur (21 088,20 Sk)], ktoré mu j e Okresný súd Poprad p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť Ing. F. L. trovy konania v sume

265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,08 Sk)] na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo svojom mene, a zároveň aj ako zástupca

obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., B. (ďalej aj „žalobca v 2. rade“), a zástupca P. S.

podal 24. februára 2004 Okresnému súdu Kežmarok žalobu o náhradu škody spôsobenej

nezákonným a nesprávnym úradným postupom s prísl. proti Obci S., proti Slovenskej

republike (zastúpenej piatimi ministerstvami a Úradom geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky) a proti R. K., S. Zároveň sťažovateľ ako zástupca všetkých žalobcov

vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Kežmarok. Na základe

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. mája 2004 bola vec prikázaná na prerokovanie okresnému súdu, kde je od 18. júla

2004 vedená pod sp. zn. .

Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa sa v jeho právnej veci nekonalo, podal viacero

sťažností predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, ktoré boli vyhodnotené ako

čiastočne dôvodné, čo bolo zdôvodňované dočasným pridelením zákonného sudcu na výkon

funkcie na krajskom súde. Zároveň predseda okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že

zo strany súdu boli prijaté opatrenia na zabezpečenie plynulosti ďalšieho priebehu konania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté

konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáhal sa aj uloženia príkazu

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznania

finančného zadosťučinenia v sume 1 659,70 € (50 000 Sk), ako aj úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009, v ktorom okrem chronológie

procesných úkonov uviedol:

„Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke.

Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali

spoločnú žalobu, obsahujúcu 6 žalobných návrhov, a to jednak voči orgánu územnej

samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe

(teraz zomrelý žalovaný 3/). Jednotlivé žalobné návrhy sú uplatňované voči každému

zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej

časovej pôsobnosti do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych predpisov. Odôvodnenie

žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne

komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým

alebo všetkým žalovaným. Na druhej strane aj samotní žalovaní namietajú nezrozumiteľnosť

a zmätočnosť žaloby napriek jej oprave a takisto bude potrebné sa vysporiadať

aj s námietkami žalovaných o nedostatku právomoci, resp. príslušnosti súdu pri niektorých

žalovaných nárokoch. Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci mohli

podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím by sa

iste urýchlilo konanie o každej veci. Za procesnej situácie, keď sa na ich návrh vedie

konanie o spoločných 6-tich žalovaných nárokoch proti žalovaným 1/ až 3/ a keď

žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné

dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú

oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa

vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak,

ako to žalobcovia po prvýkrát uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 27. 10. 2008 voči

uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/

R. K.“

Okresný súd k prekážkam konania uviedol, že „žalovaný 3/ R. K. zomrel dňa

25. 7. 2007, čím stratil spôsobilosť byť riadnym účastníkom konania. Dedičské konanie

po ňom, vedené na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. , doteraz nie je

právoplatne skončené, a preto s prihliadnutím aj na vyslovený právny názor odvolacieho

Krajského súdu v Prešove v jeho uznesení z 29. 5. 2008 bolo potrebné rozhodnúť

o prerušení konania až do právoplatného skončenia dedičskej veci po ňom s tým, že potom

budú splnené procesné podmienky, aby súd pokračoval v konaní s jeho právnymi

nástupcami – dedičmi.“.

Podľa vyjadrenia okresného súdu aj sťažovateľ spôsobil prieťahy, pretože „súd sa

opakovane zaoberal odstraňovaním vád žaloby a upresňovaním pasívnej legitimácie

účastníkov. Tým došlo k zbytočnému predlžovaniu konania do prípravy jednotlivých

pojednávaní. Tieto prieťahy spôsobili žalobcovia svojimi nezrozumiteľnými a zbytočne

komplikovanými návrhmi, ktoré boli opravované jednak písomne a jednak

aj na pojednávaniach súdu. K ďalším prieťahom zo strany žalobcov došlo podaním ich

procesného návrhu na vstup nového žalobcu 2/ do konania. Tým sa opätovne zdržalo

nariadenie ďalšieho pojednávania vo veci. I keď žalobcovia majú právo podať opravné

prostriedky, k ďalšiemu predlžovaniu konania dochádza aj nimi podanými odvolaniami,

o ktorých zakaždým musí rozhodnúť odvolací súd, pričom opakované odvolacie konania si

zakaždým vyžadujú istý čas, po ktorý sa v merite veci ďalej nepokračuje v konaní“.

K otázke, či v konaní došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené súdom, sa okresný súd

vyjadril takto:

„Tak, ako to vyplýva z už spomínanej chronológie doteraz vykonaných procesných

úkonov vo veci, k subjektívnym prieťahom zo strany súdu v priebehu konania nedošlo.

Jediný čas, kedy nebol dlhšie vykonaný úkon, a to v 4. štvrťroku 2005 až v 1. polroku 2006,

súvisí s potrebou zákonného sudcu riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy

po návrate z polročnej stáže na nadriadenom súde.“

V závere vyjadrenia okresný súd vyhodnotil napadnuté konanie takto:

„Zo strany žalobcov išlo o zbytočné prieťahy, ktoré spôsobili tým, že ich pôvodná

žaloba mala viac vád, ktoré súd opakovane opravoval a dopĺňal. Pokiaľ by žalobcovia

využili svoje právo a podali niekoľko samostatných žalôb, iste by tým urýchlili konanie

o každej z nich. Hoci je súd v zmysle povinný vysporiadať sa s vadami žaloby, resp.

s akýmikoľvek procesnými návrhmi účastníkov, takýto postoj žalobcov značne zaťažuje súd

tak po časovej stránke, ako aj po pracovnej stránke v súvislosti so štúdiom rozsiahleho

spisu a náročnejšej prípravy jednotlivých pojednávaní. Prieťahy spôsobené súdom uvedené

v predchádzajúcej stati nie sú zbytočné, ale sú objektívne. Povinnosťou súdu je rovnako

postupovať a v primeraných lehotách vybavovať všetky pridelené kauzy bez ohľadu na to, či

sú skutkovo a právne jednoduchšie alebo zložitejšie. Súd nemôže dávať prednosť zložitejšej

kauze pred inými prejednávanými kauzami a takto postupoval aj v kauze sťažovateľa.

Objektívne predĺženie konania súviselo s dlhším onemocnením zákonného sudcu.

V prípade, ak by súd dospel k záveru, že v určitom štádiu konania súd v primeraných

lehotách nekonal, navrhujeme zamietnuť jeho návrh na primerané finančné zadosťučinenie,

pretože sťažovateľ tento svoj nárok nijakým spôsobom nepreukázal.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 26. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ nesúhlasí s tvrdeniami Okresného súdu Poprad uvedenými

v predmetnom vyjadrení, v zmysle ktorých Okresný súd Poprad označuje konanie vedené

na tamojšom súde pod sp. zn. ako skutkovo a právne zložité a značne

komplikované. Skutočnosť, že na strane žalovaných vystupuje viac subjektov, v danom

prípade 6 žalovaných, nespôsobuje v priamej príčinnej súvislosti komplikovanosť sporu.

Sťažovateľ nemôže súhlasiť ani s ďalšími skutočnosťami tvrdenými Okresným súdom

Poprad, ktoré uvádzajú, že k prieťahom dochádzalo v dôsledku konania sťažovateľa, ktorý

niekoľkokrát menil žalobný návrh. Sťažovateľ v podaní nazvanom „oprava návrhu“

v skutočnosti len doplnil ďalšie skutočnosti na objasnenie skutkového stavu veci, petitu

návrhu sa však predmetné podania netýkali.

Naďalej mám za to, že konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym

a nezákonným úradným postupom, nie je právne ani skutkovo zložitým konaním a spadá

do bežnej súčasti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Hoci v konaní vystupuje väčší

počet účastníkov na strane žalovaných, sťažovateľ z dôvodu, že tieto veci spolu skutkovo

súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov, podal jeden návrh na náhradu škody proti

všetkým týmto účastníkom. V zmysle ak sa v návrhu na začatie konania

uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci

spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie. Okresný súd Poprad tak

neurobil, hoci vo svojom vyjadrení namieta, že konanie by sa značne urýchlilo podaním

samostatných žalôb proti jednotlivým žalovaným. Konaním o merite veci so všetkými

šiestimi žalovanými uvedenými sťažovateľom vo svojom návrhu dal súd najavo, že

vylúčenie vecí na samostatné konanie nie je až také nevyhnutné ako Okresný súd Poprad

uvádza vo svojom vyjadrení.

Podľa názoru sťažovateľa k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní dochádzalo

jednak v dôsledku pravidelnej neúčasti žalovaných na pojednávaniach, pričom zo strany

súdu neboli urobené poriadkové opatrenia, ktoré , v daných prípadoch pripúšťa,

a jednak tak, ako už bolo uvedené v ústavnej sťažnosti, v dôsledku polročnej stáže

zákonného sudcu na nadriadenom súde. Nie je možné akceptovať odôvodnenie Okresného

súdu Poprad, že po návrate zákonného sudcu zo stáže boli určité prieťahy spôsobené

potrebou riešiť aj ďalšie naliehavé prípady. Daný postup súdu nie je v súlade s čl. 48 ods. 2

SR, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj sám Okresný súd Poprad vo svojom

vyjadrení, keď skonštatoval, že „povinnosťou súdu je rovnako postupovať a v primeraných

lehotách vybavovať všetky pridelené kauzy bez ohľadu na to, či sú skutkovo a právne

jednoduchšie alebo zložitejšie, pričom súd nemôže dávať prednosť zložitejšej kauze pred

inými prejednávanými kauzami“. Napriek tomu prieťahy v konaní Okresný súd Poprad

odôvodnil potrebou zákonného sudcu riešiť iné zdĺhavé, naliehavé, neodkladné kauzy.

S poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR mám za to, že personálne ani

organizačné problémy súdu nie sú dostatočne relevantné pre ospravedlnenie a posúdenie,

či a prečo došlo k prieťahom v konaní.

Existujúci a prieťahmi udržiavaný stav právnej neistoty sťažovateľa, ktorý negatívne

zasiahol majetkové, osobnostné a podnikateľské aktivity sťažovateľa, je možné odstrániť len

právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v čo najkratšom čase. Pretrvávajúce prieťahy

a nečinnosť súdu nielen že zvyšujú právnu neistotu sťažovateľa, ale predovšetkým porušujú

jeho ústavné právo garantované SR.

Z vyššie uvedených dôvodov Vám oznamujeme, že trváme na podanej ústavnej

sťažnosti v celom rozsahu a žiadame rozhodnúť v jej intenciách ako sme navrhovali.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 25. februára 2004 podal na Okresnom súde Kežmarok sťažovateľ spolu s ďalšími

dvoma žalobcami žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

a nesprávnym úradným postupom podľa a o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

proti trom žalovaným a zároveň vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu,

- 12. mája 2004 po vyjadrení všetkých sudcov bol spis predložený krajskému súdu

na rozhodnutie, ktorý 25. mája 2004 rozhodol tak, že vec prikázal na prerokovanie

okresnému súdu,

- 18. júla 2004 bol spis predložený okresnému súdu a pridelený zákonnej sudkyni

a od 31. decembra 2004 bol z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na stáž na nadriadený súd

pridelený ďalšiemu sudcovi,

- 15. apríla 2005 okresný súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe, a to

v lehote 30 dní (čo žalovaní urobili v priebehu mája až novembra 2005),

- 25. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie a opravu žaloby

(sťažovateľ tak urobil 16. júna 2006),

- 5. septembra 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. október 2006,

vyzval žalovaných na vyjadrenie k doplnenej žalobe, urgoval zaslanie spisov z Okresného

súdu Kežmarok a vyžiadal si od Správy katastra K. kópie listinných dôkazov,

- 19. októbra 2006 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo

po vykonanom dokazovaní odročené na 27. november 2006, a pojednávanie uskutočnené

v tomto termíne bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 12. január 2007; a aj toto

pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené, a to na 2. marec 2007,

- 21. februára 2007 žalobca v 2. rade navrhol okresnému súdu, aby na jeho miesto

vstúpil J. L., pretože došlo k právnej skutočnosti (prevodu pohľadávky), ktorá má

za následok prechod práv a povinností,

- 31. júla 2007 okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu v 2. rade tak, že ho zamietol,

- 6. septembra 2007 žalobca v 2. rade podal odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu z 31. júla 2007,

- 16. októbra 2007 okresný súd zastavil konanie voči žalovanému v 3. rade

z dôvodu jeho úmrtia,

- 8. novembra 2007 sťažovateľ podal v mene všetkých žalobcov odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania,

- 3. decembra 2007 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podaných

odvolaniach,

- 29. mája 2008 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bol

zamietnutý návrh žalobcu v 2. rade, a zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo

zastavené konanie voči žalovanému v 3. rade (spis bol vrátený okresnému súdu 8. júla

2008),

- 9. júla 2008 okresný súd zisťoval u príslušného súdneho komisára stav dedičského

konania po zomrelom žalovanom v 3. rade (odpoveď doručená okresnému súdu 15. júla

2008)

- 30. septembra 2008 okresný súd prerušil konanie vedené pod sp. zn.

(potom, ako overoval aktuálny stav dedičského konania) do právoplatného

skončenia predmetnej dedičskej veci,

- 8. januára 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť

zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

konania je rozhodovanie o náhrade škody s príslušenstvom podľa osobitného zákona

z dôvodu nesprávneho úradného postupu.

Okresný súd vo vyjadrení ku skutkovej a právnej zložitosti veci uviedol:

„Ide o značne komplikovanú vec tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke.

Žalobcovia 1/ až 3/, pričom za žalobcov 2/ a 3/ navonok koná žalobca 1/ Ing. F. L. podali

spoločnú žalobu, obsahujúcu 6 žalobných návrhov, a to jednak voči orgánu územnej

samosprávy (žalovaný 1/), jednak voči štátu (žalovaný 2/) a jednak voči fyzickej osobe

(teraz zomrelý žalovaný 3/). Jednotlivé žalobné návrhy sú uplatňované voči každému

zo žalovaných z rôznych dôvodov a aj podľa rozdielnej právnej úpravy, vrátane rozdielnej

časovej pôsobnosti do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych predpisov. Odôvodnenie

žaloby a pripojené listinné dôkazy sú spoločné pre všetkých žalovaných, čím sa značne

komplikuje jasné posúdenie každého žalovaného nároku buď len voči jednému, niektorým

alebo všetkým žalovaným. (...) Žalobcovia takto zbytočne skomplikovali súdne konanie, hoci

mohli podať samostatné žaloby o samostatných nárokoch voči jednotlivým žalovaným, čím

by sa iste urýchlilo konanie o každej veci. Za procesnej situácie, keď sa na ich návrh vedie

konanie o spoločných 6-tich žalovaných nárokoch proti žalovaným 1/ až 3/ a keď

žalobcovia prednášajú ku všetkým žalovaným nárokom a ku všetkým žalovaným spoločné

dôkazy, za rešpektovania zásady hospodárnosti konania sa tieto spoločné dôkazy nedajú

oddeliť vo vzťahu k jednotlivým žalovaným nárokom, a preto ani nie je vhodné, aby sa

vylúčili niektoré žalované nároky a voči niektorým žalovaným na samostatné konania tak,

ako to žalobcovia po prvýkrát uviedli vo svojom odvolaní zo dňa 27. 10. 2008 voči

uzneseniu o prerušení konania do skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom 3/

R. K.“

V zhode s názorom uvedeným vo vyjadrení okresného súdu ústavný súd pripúšťa

určitú mieru právnej, ako aj skutkovej zložitosti veci (viacero žalovaných, pričom

v priebehu konania došlo k úmrtiu jedného z nich, nutnosť vyžiadania súvisiacich spisov

z iného okresného súdu, ako aj iných listinných dôkazov zo Správy katastra K.,

priestupkových spisov z Obvodného úradu K ...).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

označených práv.

Je pravdou, že okresný súd 25. mája 2006 (po takmer 2 rokoch od predloženia spisu)

musel vyzvať sťažovateľa podľa na opravu a doplnenie žaloby (na riadne, resp.

správne označenie niektorých žalobcov, na odôvodnenie aktívnej legitimácie žalobcov,

na upresnenie niektorých častí petitu žaloby v súlade s v tom čase platnou právnou

úpravou...). Sťažovateľ v podaní doručenom 16. júna 2006 reagoval na výzvu okresného

súdu a v zmysle jej obsahu upresnil označenie žalovaných, zároveň rozšíril okruh

doterajších žalovaných a skutkovo a právne upresnil odôvodnenie uplatnených nárokov

podľa pôvodného bodu 1 až 6 petitu žaloby s tým, že doterajšie body petitu žaloby 1, 2, 4

a 6 súčasne aj zmenil (rozšíril). Po upresnení žalobného návrhu sa na okresnom súde

za osobnej účasti sťažovateľa uskutočnili tri pojednávania (19. októbra 2006, 27. novembra

2006 a 12. januára 2007), ktoré boli po vykonanom dokazovaní odročené vždy na konkrétny

termín. Sťažovateľ na prvom pojednávaní upresnil okruh a označenie žalovaných

a na druhom pojednávaní alternatívne doplnil bod 6 petitu žaloby.

Ústavný súd preto čiastočne súhlasí s vyjadrením okresného súdu, ktorý uviedol,

že aj samotný sťažovateľ prispel ku vzniku zbytočných prieťahov, a to hlavne

„nezrozumiteľnými a zbytočne komplikovanými návrhmi“, podaním procesného návrhu

na zmenu účastníka konania, podávaním opravných prostriedkov proti niektorým

rozhodnutiam okresného súdu, čím bol spis predkladaný odvolaciemu súdu, čo spôsobilo

taktiež predĺženie súdneho konania.

K určitému časovému predĺženiu konania došlo aj tým, že sťažovateľ ako zástupca

žalobcu v 2. rade podal okresnému súdu 21. februára 2007 z dôvodu postúpenia pohľadávky

na inú osobu návrh na zmenu účastníka konania, ktorý okresný súd zamietol. Medzitým

z dôvodu úmrtia žalovaného v 3. rade okresný súd konanie proti nemu zastavil. Proti obom

rozhodnutiam bolo podané odvolanie. Odvolania boli odvolaciemu súdu predložené súčasne

a krajský súd o nich rozhodol 29. mája 2008 jedným uznesením, ktorým potvrdil uznesenie

okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na zmenu účastníka konania a zrušil a vrátil

okresnému súdu uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade. Spis sa

nachádzal na krajskom súde od 3. decembra 2007 do 8. júla 2008 (t. j. 8 mesiacov).

V súvislosti s názorom okresného súdu, že sťažovateľ prispel k prieťahom v konaní

už uvedeným správaním, kvôli čomu bolo nevyhnutné opakovane predkladať spis

krajskému súdu, ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru (napr. )

konštatuje, že využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi (Občianskym

súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom

konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako

postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy () spôsobené sťažovateľom

(účastníkom konania). Využitie týchto procesných prostriedkov nie je príčinou zdĺhavého

konania, ale spôsobom realizácie práva na súdnu ochranu (). Navyše sťažovateľ

bol pri ich uplatnení sčasti úspešný (odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu

o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade).

Pre úplnosť treba dodať, že keď na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania

využije na svoju obranu procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom,

na druhej strane musí počítať s tým, že ich využitie môže mať za následok spomalenie

postupu všeobecného súdu pri prerokovaní veci samej a že tento dôsledok (predĺženie

konania) nemôže v sťažnosti podanej podľa následne úspešne pripísať

výlučne postupu konajúceho súdu.

Taktiež podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nemožno pripísať na ťarchu

všeobecného súdu časový úsek konania, počas ktorého všeobecný súd rozhoduje

v zákonných lehotách o procesných návrhoch účastníka konania (napr. ,

, ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal samotným postupom okresného súdu

v napadnutom konaní. Predmetné súdne konanie trvá viac ako päť rokov, pričom pred

okresným súdom viac ako štyri a pol roka.

Okresný súd po prikázaní veci na prerokovanie, resp. po predložení spisu 18. júla

2004, až do 25. mája 2006 odstraňoval nedostatky žalobného návrhu a zabezpečoval

vyjadrenia jednotlivých žalovaných k podanej žalobe. Po vykonaní prvotných jednoduchých

úkonov potrebných na nariadenie pojednávania nariadil prvé pojednávanie na 19. október

2006. Ďalej sa na okresnom súde uskutočnili ďalšie dve pojednávania, a to 27. novembra

2006 a 12. januára 2007. Po pojednávaní uskutočnenom 12. januára 2007 podal sťažovateľ

ako zástupca žalobcu v 2. rade návrh na zmenu účastníka konania, ktorému okresný súd

31. júla 2007 nevyhovel. Taktiež okresný súd 16. októbra 2007 rozhodol o zastavení

konania proti žalovanému v 3. rade z dôvodu jeho úmrtia. Proti obom uzneseniam podal

sťažovateľ odvolania, o ktorých krajský súd 29. mája 2008 rozhodol tak, že uznesenie

o nepripustení zmeny potvrdil a uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 3. rade,

keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozhodnutia, zrušil. Po vrátení

spisu okresnému súdu tento 30. septembra 2008 rozhodol o prerušení konania až

do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom v 3. rade.

O podanom odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania

nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd na základe opísaného priebehu konania, tak ako to vyplýva

aj z chronológie úkonov okresného súdu uvedenej v časti II tohto nálezu, konštatuje, že

postup okresného súdu v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený

a napokon bol poznačený aj viacerými krátkodobými obdobiami nečinnosti. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale

aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho

konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (napr.

, , ).

Okresný súd vo svojom vyjadrení pripustil, že k objektívnemu predĺženiu konania

došlo „dlhším onemocnením zákonného sudcu“ (jún a júl 2006, pozn.), ako aj potrebou

zákonnej sudkyne „riešiť ďalšie naliehavé, zdĺhavé alebo neodkladné kauzy po návrate

z polročnej stáže na nadriadenom súde“.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti okresným súdom uvedené ako príčiny

možných prieťahov v označenom konaní (stáž sudcu na nadriadenom súde, resp.

oboznamovanie sa a vybavovanie urgentných vecí po návrate zo stáže) nemohol

akceptovať. Vychádzal pritom z ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade

s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej také

skutočnosti nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát

zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy (,

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a konanie

nebolo do dňa vydania tohto rozhodnutia právoplatne prerušené, prikázal mu, aby vo veci

konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 659,70 € (50 000 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že

vzniknuté prieťahy v postupe okresného súdu vyvolali u neho „psychický stav neistoty

a očakávania“, kedy mu bude priznaná náhrada škody, ktorá mu bola spôsobená,

a negatívne ovplyvnila nielen jeho majetkovú i nemajetkovú sféru, ale aj jeho podnikateľské

aktivity.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 700 € (21 088,20 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. S. J. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola

632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 € (3 176 Sk), t. j. spolu 210,85 € (6 352 Sk),

čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

223,46 € (6 732 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané

v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 26. januára 2009

označené ako „Stanovisko k vyjadreniu Okresného súdu Poprad k ústavnej sťažnosti...“

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu)

ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009