Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2001

v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana

Ogurčáka prerokoval prijatý podnet Ľ. Š. a A. Š., obaja trvale bytom v M., zastúpených

advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v

postupom Okresného súdu vo Svidníku v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd vo Svidníku v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š i l právo Ľ. Š. a A. Š., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS

52/01-10 z 28. augusta 2001 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie podnet Ľ. Š. a A. Š., obaja trvale bytom v M. (ďalej len

„navrhovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu vo Svidníku

(ďalej aj „odporca“) v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. .

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: Okresný súd vo Svidníku, zastúpený predsedom súdu, stanoviskom zo

6. novembra 2001 sp. zn. Spr. 365/01 a navrhovatelia, zastúpení svojím právnym

zástupcom, stanoviskom z 19. novembra 2001.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na

svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe

písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľov o porušení práva na prerokovanie ich

veci bez zbytočných prieťahov týkajúcej sa peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľností

v ich vlastníctve, vedenej u odporcu najprv pod sp. zn. 5 C 384/82, následne pod sp. zn.

a napokon pod sp. zn. . Právny predchodca navrhovateľov podal

u odporcu žalobu o zaplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky a za predbežné užívanie

nehnuteľností 16. júna 1982. Uznesením odporcu z 30. marca 1999 bol pripustený vstup

navrhovateľov do konania namiesto pôvodného žalobcu. Aj keď odporca vo veci viackrát

meritórne rozhodol, v dôsledku zrušenia jeho rozhodnutí druhostupňovým súdom vec

nebola ešte doposiaľ právoplatne ukončená. Navrhovatelia považujú nižšie popísaný postup

odporcu v konaní v ich veci za zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku čoho malo byť

porušené ich základné právo vyplývajúce z . Navrhovatelia tvrdia, že

toto ich základné právo bolo porušené „a to najmenej v období od 15. 8. 1994 kedy bola vec

uznesením KS Košice -195 zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie až do podania podnetu na Ústavný súd“. K porušeniu namietaného základného

práva podľa tvrdenia navrhovateľov malo dôjsť „výlučne postupom súdu, ktorý jednak

svojou činnosťou neprispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania vo

veci, s ktorou sa obrátil na súd, aby o ich veci rozhodol. Ako aj nesprávnou aplikáciou

hmotného práva“. Navrhovatelia ďalej tvrdili, že „vec po skutkovej a právnej stránke nie je

podľa nášho názoru náročná a máme za to, že na prerokovanie a právoplatné rozhodnutie

takéhoto sporu nie je potrebný taký neprimerane dlhý čas (19 rokov) ako v danom prípade“.

Odporca vo svojom vyjadrení k vecnej stránke návrhu (Spr. 365/01 zo 6. novembra

2001) uviedol, „že tvrdenie podnecovateľov sa nezakladá na pravde“. Taktiež s tvrdením

navrhovateľov „pokiaľ ide o úplnú nečinnosť súdu za obdobie od 15. 6. 2000 do 25. 4.

2001, ako to uvádzajú podnecovatelia vo svojom podnete, s tým tiež nemožno súhlasiť.

V spise je dostatok dôkazov, že za obdobie od 15. 6. 2000 do konca roka bolo vykonaných

pravidelne mesačne dosť úkonov. Úkony neboli urobené len za obdobie od januára 2001

do 25. 4. 2001“.

Právna zástupkyňa navrhovateľov v reakcii z 19. novembra 2001 s týmto vyjadrením

odporcu nesúhlasila.

Navrhovatelia „sa nazdávajú, že Okresný súd nepostupuje v konaní o ich návrhu na

zaplatenie za nehnuteľnosti tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie

citovaného článku “. Z uvedeného dôvodu žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že

postupom odporcu došlo k porušeniu ústavného práva na prerokovanie ich veci bez

zbytočných prieťahov.

II.

Na základe súdneho spisu odporcu sp. zn. , ktorý bol ústavnému súdu

doručený 7. novembra 2001 (spis bol odporcovi vrátený 16. novembra 2001), ako aj

stanovísk účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania.

Dňa 16. júna 1982 právny predchodca navrhovateľov (pôvodný žalobca) podal

u odporcu žalobu o zaplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky a za predbežné užívanie

nehnuteľností.

Odporca uznesením sp. zn. 5 C 384/82 z 21. decembra 1983 konanie o náhradu za

vyvlastnené pozemky zastavil a náhradu za predbežné užívanie pozemkov vylúčil na

samostatné konanie.

Odporca rozsudkom č. k. -23 z 27. marca 1985 žalobu na zaplatenie

náhrady za predbežné užívanie pozemku zamietol.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -38 z 18. októbra 1985 zrušil

prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca rozsudkom č. k. -46 zo 16. decembra 1985 žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -52 z 20. augusta 1986

potvrdil prvostupňový rozsudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. z 25. augusta

1987 zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -61 z 30. októbra 1987

zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca rozsudkom č. k. -99 z 3. marca 1989 zaviazal žalovaného uhradiť

žalobcovi 1 870,-- Kčs.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -113 z 11. júla 1989 zrušil

prvostupňový rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 22. septembra 1989 odporca uznesením č. k. -120 „preniesol svoju

príslušnosť“ na Okresný súd v Prešove, ktorý mu súdny spis vrátil späť 19. októbra 1989.

Konanie u odporcu odvtedy prebieha pod sp. zn. .

Pôvodný žalobca 28. januára 1993 upresnil žalobu – žiadal o zaplatenie nájmu

43 324,-- Kčs.

Odporca uznesením z 25. februára 1993 pripustil rozšírenie žaloby a súhlasil

s rozšírením žalovaných o štátny podnik SVIKON vo Svidníku, na ktorý bola delimitovaná

časť majetku žalovaného (OZKN Prešov).

Odporca rozsudkom č. k. -177 z 2. marca 1993 zaviazal žalovaný štátny

podnik SVIKON Svidník na uhradenie 104 202,-- Sk s 3 % úrokom žalobcovi. Vo zvyšnej

časti žalobu zamietol.

Dňa 2. augusta 1993 bolo odporcovi oznámené, že štátny podnik SVIKON bol

zrušený. Jeho práva a záväzky prešli na SVIK, s. r. o., Svidník.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. -195 z 23. júna 1994 okrem

výroku o zamietnutí žaloby prvostupňový rozsudok vo zvyšnej časti zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odporca uznesením zo 4. septembra 1995 nariadil znalecké dokazovanie. Znalec

15. júla 1996 predložil znalecký posudok.

Dňa 4. februára 1998 bol odporcovi doručený návrh na pripustenie vystúpenia

pôvodného žalobcu z konania a na vstup navrhovateľa na jeho miesto (dôvodom zmeny

účastníkov konania bol predaj nehnuteľností žalobcu navrhovateľom).

Odporca uznesením č. k. -259 z 30. marca 1999 pripustil zmenu

účastníkov konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1999. Uvedeným dňom sa

stali navrhovatelia účastníkmi konania. Odporca 30. marca 1999 vyzval právneho zástupcu

navrhovateľov, aby oznámil, či navrhuje zastaviť konanie voči žalovanému – OZKN

Prešov.

Dňa 26. apríla 1999 odporca vytýčil pojednávanie na 19. máj 1999. Na pojednávaní

konanom 19. mája 1999 navrhovatelia vzali späť žalobu proti OZKN Prešov. Odporca

uložil navrhovateľom (v spore žalobcom) v lehote 10 dní špecifikovať, za ktoré

nehnuteľnosti a za aké obdobie požadujú náhradu za užívanie pozemkov, a zložiť zálohu na

znalecké dokazovanie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 25. mája 1999 navrhovatelia špecifikovali náhradu za užívanie pozemkov

a rozhodné obdobie. Dňa 28. mája 1999 zložili na účet odporcu zálohu na znalecké

dokazovanie.

Uznesením č. k. -282 z 21. júla 1999 ustanovil odporca znalca z odboru

oceňovania nehnuteľností. Znalec 15. marca 2000 doručil odporcovi znalecký posudok.

Dňa 14. apríla 2000 navrhovatelia žiadali pripustiť zmenu na strane žalovaných

z dôvodu predaja stavby na predmetných pozemkoch J. O. z V. O.

Dňa 19. apríla 2000 odporca uznesením č. k. -320 priznal znalcovi

odmenu za vypracovaný znalecký posudok.

Dňa 20. apríla 2000 odporca expedoval znalecký posudok účastníkom konania

s výzvou na vyjadrenie do 10 dní.

Navrhovatelia sa vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2000 stotožnili so závermi znalca.

Žalovaný SVIK, s. r. o., Svidník vyjadrením zo 4. mája 2000 nesúhlasil s výškou

náhrady stanovenou znalcom a zdôraznil, že znalecký posudok nemôže slúžiť ako dôkaz.

Odporca uznesením č. k. -327 zo 16. mája 2000 pripustil pristúpenie J. O.

do konania ako žalovaného v 3. rade.

Dňa 17. mája 2000 odporca vytýčil pojednávanie na 15. jún 2000.

Na pojednávaní konanom 15. júna 2000 za prítomnosti len právnych zástupcov

navrhovateľov a žalovaného v 1. rade navrhovatelia upravili žalobný petit podľa výsledkov

znaleckého posudku. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobu zamietnuť. Odporca odročil

pojednávanie na neurčito.

Dňa 13. júla 2000 odporca zapožičal súdny spis sp. zn. Okresnému súdu

v Prešove, ktorý mu ho vrátil 6. septembra 2000.

Dňa 10. novembra 2000 odporca vyžiadal z Okresného úradu v Stropkove,

katastrálneho odboru, listy vlastníctva. Tieto mu boli doručené 15. decembra 2000.

Dňa 14. marca 2001 sa navrhovatelia sťažovali na prieťahy v konaní sťažnosťou

adresovanou predsedovi Okresného súdu vo Svidníku.

Odporca 21. marca 2001 vytýčil pojednávanie na 25. apríl 2001, vyzval žalovaného

v 1. rade, aby konkretizoval svoje tvrdenia zo 4. mája 2000, a žalovaného v 3. rade

predvolal na pojednávanie pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Podaním z 19. apríla 2001 žalovaný v 1. rade odpovedal na výzvu odporcovi.

Znalec podaním z 25. apríla 2001 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní

konanom v uvedený deň, na ktorom sa zúčastnili len právni zástupcovia navrhovateľov

a žalovaného v 1. rade a žalovaný v 3. rade, ktorý bol vypočutý a bol požiadaný

o predloženie kúpnej zmluvy (kúpa stavby od žalovaného v 1. rade). Pojednávanie bolo

odročené na 25. máj 2001.

Na pojednávaní konanom 25. mája 2001 za účasti právnych zástupcov navrhovateľov

a žalovaného v prvom rade bol vypočutý znalec. Pojednávanie bolo odročené na 29. jún

2001. Žalovaný v 3. rade bol pod hrozbou poriadkovej pokuty vyzvaný na predloženie

kúpnej zmluvy. Túto predložil odporcovi 1. júna 2001.

Dňa 6. júna 2001 (doručené 29. júna 2001) právny zástupca navrhovateľov predložil

písomné stanovisko a konečné vyjadrenie k predmetu sporu, v ktorom žiadal vec meritórne

rozhodnúť, lebo trvá už 19 rokov.

Na pojednávaní 29. júna 2001 za účasti právnych zástupcov navrhovateľov

a žalovaného v 1. rade doručil odporca vyššie uvedené písomné stanovisko navrhovateľov

žalovanej strane, oboznámil zúčastnených s obsahom spisov Okresného súdu vo Svidníku

sp. zn. a sp. zn. . Uznesením č. k. -358 prerušil konanie až

do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. .

Navrhovatelia podali 30. júla 2001 odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu

a opätovne namietali prieťahy v konaní.

Krajský súd v Prešove rozhodnutím č. k. -364 z 28. septembra 2001

zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručený

odporcovi 16. októbra 2001).

Dňa 7. novembra 2001 bol súdny spis odporcu sp. zn. 6 C 360/89 doručený na

ústavný súd, ktorý mu ho vrátil 15. novembra 2001.

III.

V petite prijatého návrhu navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že odporca,

t. j. Okresný súd vo Svidníku, v konaní o zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie

nehnuteľností vedenom pod sp. zn. porušil ich základné právo priznané v čl. 48

ods. 2 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z obsahu návrhu je zrejmé,

že navrhovatelia považujú za rozhodné obdobie, v ktorom sa mal odporca dopustiť

porušenia namietaného základného práva, obdobie od 15. augusta 1994, keď bola ich vec

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -195 z 23. júna 1994 vrátená

odporcovi na ďalšie konanie, doposiaľ.

K vyššie uvedenému ústavný súd konštatuje, že v prípade navrhovateľov došlo

k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania

na strane žalobcu, a to na základe singulárnej sukcesie (predaj nehnuteľností, ohľadom

ktorých sa vedie spor o zaplatenie náhrady za ich užívanie pôvodným žalobcom na terajších

navrhovateľov). Keďže singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie)

nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo (sukcesiu), musel konajúci súd

(odporca) uplatňovanú zmenu svojím uznesením pripustiť. Na základe návrhu

navrhovateľov na pripustenie zmeny účastníkov konania zo 4. februára 1998 tak odporca

urobil svojím uznesením o pripustení zmeny účastníkov konania z 30. marca 1999.

Právoplatnosťou tohto uznesenia (1. apríl 1999) vstúpili navrhovatelia do predmetného

konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Tým sa

zmena účastníkov konania líši od zámeny účastníkov konania (§ 92 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku), kde nedochádza k vstupu do doterajšieho procesnoprávneho vzťahu

a kde právoplatnosťou uznesenia o povolení zámeny vzniká nový procesnoprávny vzťah.

Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre

vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu,

pretože v uvedenom prípade v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania

nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu

do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že navrhovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

predchádzalo tejto zmene.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne

konanie, ktoré sa síce začalo 16. júna 1982, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom

súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej

pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo

k zbytočným prieťahom v zmysle , sa začalo len 15. februárom 1993

(mutatis mutandis ). Ústavný súd posudzoval namietané obdobie tak, ako mu to

označili navrhovatelia, t. j. od 15. augusta 1994 doposiaľ.

Podľa ustanovenia prvej vety : „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným

rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty

ohľadom svojich práv ().

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. , ).

1. Podľa právneho názoru ústavného súdu právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu

ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce,

nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na

pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením

jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne

významných skutočností pre toto dokazovanie ().

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že predmetom posúdenia je občianskoprávne

konanie, ktoré začalo v roku 1982, a doposiaľ, po viac ako devätnástich rokoch, nie je ešte

ukončené. Aj keď v danom prípade rozhodným obdobím na posúdenie namietaného

porušenia základného práva je obdobie po 15. auguste 1994, aj tak konanie bez meritórneho

rozhodnutia trvá už ďalších vyše sedem rokov.

Ústavný súd konštatoval, že konanie o peňažnej náhrade za užívanie nehnuteľností

nie je právne zložitým konaním (uvedené nenamieta ani odporca), najmä s prihliadnutím na

to, že vo veci už opakovane vyslovil názor nadriadený súd. Ústavný súd pripúšťa určitú

možnosť faktickej zložitosti odporcom súdenej veci (problémy vyplývajúce z evidencie

nehnuteľností a ich identifikácie v súčasnosti), ktorá však, pri dobrej organizácii práce

odporcom, nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré

nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

2. Pokiaľ ide o správanie navrhovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd

konštatoval, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní

k zbytočným prieťahom. Skutočnosť, že navrhovatelia, ako to uvádza vo svojom vyjadrení

odporca, „žiadali nové znalecké posudky, ktoré boli vypracované, taktiež žiadali pripustenie

zmeny účastníkov na strane žalobcu“, hodnotí ústavný súd ako využitie možností daných

navrhovateľom procesnými predpismi () na uplatňovanie

a presadzovanie ich práv v občianskom súdnom konaní. Toto ich konanie nemožno

kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

3. Pri posudzovaní posledného hodnotiaceho kritériá - postupu odporcu

v napadnutom konaní - ústavný súd pripomína, že prihliadol na skutočnosť, že konanie sa

začalo 16. júna 1982, ale postup odporcu v konaní mohol posudzovať až od 15. februára

1993, osobitne sa však zameral na vyhodnotenie jeho postupu od 15. augusta 1994, keď

bolo odporcovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. -195,

ktorým okrem výroku o zamietnutí žaloby prvostupňový rozsudok vo zvyšnej časti zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu na realizácii ústavného práva podľa čl. 48

ods. 2 nestačí iba konanie a prejednanie veci pred súdom bez meritórneho

rozhodnutia (napr. , ). Zdĺhavosť postupu v konaní súd nezbavuje

zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nesprávnou organizáciou práce alebo inými

nedostatkami vo svojej činnosti spôsobuje predlžovanie konania (). Ako z čl. 48

ods. 2 , tak aj z príslušných ustanovení pre všetky

súdy vyplýva povinnosť postupovať rýchlo a bez prieťahov v priebehu celého súdneho

konania bez ohľadu na skutočnosť, či výsledkom takéhoto postupu súdu je jeho procesné

rozhodnutie alebo rozhodnutie vo veci samej ().

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné konanie

trvá vyše 19 rokov, čo možno spravidla už len na základe tejto skutočnosti považovať za

nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v . Takáto zdĺhavosť konania

totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo

na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

V priebehu celého konania a tiež v rozhodnom období odporca nepostupoval

v konaní dôsledne, nezorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil

dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. Zrušovanie jeho

rozhodnutí súdmi vyššieho stupňa, opätovné požadovanie upresňovania žalobného základu,

opakované nariaďovanie znaleckého dokazovania, zisťovanie vlastníckych vzťahov

vyžiadaním listov vlastníctva aj v mesiaci november 2000 a vykonanie piatich pojednávaní

v rozhodnom období (od 15. augusta 1994 do 29. júna 2001) bez meritórneho rozhodnutia

nesvedčí o takom postupe odporcu v posudzovanej veci, ktorý by smeroval k urýchlenému

odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov, teda ktorý by zodpovedal priznanému

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným

ustanoveniam (najmä , a ).

Záver o dôvodnosti návrhu vyplýva aj zo zistení ústavného súdu z predloženého

spisu, kde zistil opakované prípady nečinnosti, resp. pomalej a málo účinnej činnosti

odporcu aj v posudzovanom (rozhodnom) období, ktoré odporca náležite vo svojom

vyjadrení nevysvetlil. Priznal len nečinnosť od januára 2001 do 25. apríla 2001. Ide

napríklad o obdobie od 15. augusta 1994 do 4. septembra 1995, keď odporca uznesením

nariadil znalecké dokazovanie (vyše 12 mesiacov), o obdobie od 15. júla 1996, keď znalec

predložil znalecký posudok, do 4. februára 1998, keď bol odporcovi doručený návrh na

pripustenie zmeny účastníkov konania (vyše 18 mesiacov), o obdobie od 4. februára 1998

do 30. marca 1999, keď odporca uznesením pripustil zmenu účastníkov konania (vyše

13 mesiacov), ako aj o obdobie od 6. septembra 2000, keď bol zapožičaný spis vrátený

z Okresného súdu v Prešove, do 21. marca 2001, keď odporca nariadil pojednávanie (aj keď

ústavný súd bral do úvahy tú skutočnosť, že 10. novembra 2000 odporca vyžiadal

z katastrálneho odboru Okresného úradu v Stropkove listy vlastníctva, ktoré mu boli zaslané

15. decembra 2000). Tieto vyššie uvedené skutočnosti vo svojom súhrne významne

ovplyvnili dĺžku konania, a preto ich treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní

v zmysle .

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo

navrhovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako im ho

zabezpečuje .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001