Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 79 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)IV. ÚS 121/04
PDF · 257.85 KB
No categories available
IV. ÚS 121/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2004
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Auxta
prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. I. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Mgr. I. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. I. F. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk
(slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 121/04-26 z 31. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. I. F., bytom B. (ďalej len
„sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 27. novembra 2003, ktorou namietal porušenie
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97.
Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. januára 2004 sa k sťažnosti písomne
vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 23/04 zo 17. februára 2004, v ktorom uviedol,
že „(...) v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7 C 2640/97 nedošlo k takým prieťahom,
ktorých základom by bola nečinnosť súdu. Jednotlivé úkony súdu totiž boli vzhľadom
na vysokú pracovnú zaťaženosť sudcov tohto súdu, včítane vec vybavujúcej sudkyne,
v primeraných časových lehotách (...) Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa,
že v konaní došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(...) Aj keď je totiž treba pripustiť, že dobu šiestich rokov, ktorá od podania žaloby uplynula
nemožno považovať za primeranú (...)“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného
súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu
predloženého spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 2640/97
ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:
- 17. december 1997 – sťažovateľ si žalobným návrhom na okresnom súde uplatnil nárok
na zaplatenie 37 645,92 Sk s príslušenstvom, ktorý mu vznikol v dôsledku nedodržania
dojednaní v zmluve o dielo zo strany žalovaného;
- 17. marec 1998 – okresný súd rozhodol platobným rozkazom;
- 6. apríl 1998 – žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor;
- 6. máj 1998 – sťažovateľ sa na základe výzvy okresného súdu z 9. apríla 1998 vyjadril
k odporu;
- 14. august 1998 – okresný súd nariadil pojednávanie na 17. september 1998, ktoré
24. augusta 1998 odročil na 25. september 1998;
- 25. september 1998 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov konania a po predložení
listinných dôkazov (zmluva o dielo, záznam o prevzatí stavby, faktúry, reklamácia faktúry)
z dôvodu vypočutia ďalších svedkov a ďalšieho dokazovania odročené na neurčito;
- 13. marec 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. apríl 1999, ktoré bolo z dôvodu
ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného odročené na neurčito;
- 17. máj 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 1999 a následne 21. júla 1999
na 9. september 1999, ktoré bolo kvôli ospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne
žalovaného odročené na neurčito;
- 21. október 1999 – právna zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu návrh
na uzavretie „mimosúdnej dohody“ so žalovaným;
- 1. december 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 25. január 2000, ktoré bolo
po zistení, že medzi účastníkmi nedošlo k „mimosúdnej dohode“, odročené na neurčito,
z dôvodu ďalšieho doplnenia dokazovania;
- 2. február 2000 – právna zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu na vedomie
návrh na uzavretie novej „mimosúdnej dohody“, ktorú žalovaný 3. marca 2000 písomným
oznámením súdu „odmietol“;
- 15. november 2000 – okresný súd uznesením ustanovil znalca a účastníkom uložil
povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;
- 4. december 2000 – sťažovateľ zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania;
- 5. december 2000 – žalovaný sa odvolal proti výroku uznesenia okresného súdu, ktorým
mu bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;
- 14. december 2000 – znalec oznámil súdu, že z dôvodu jeho priateľského vzťahu
ku konateľovi žalovaného „sa cíti byť vo veci zaujatý“;
- 16. február 2001 – okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej
len „odvolací súd“) na rozhodnutie o odvolaní žalovaného;
- 31. august 2001 – odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu z 15. novembra 2000
tak, že žalovaný nie je povinný zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (spis bol
vrátený okresnému súdu 16. októbra 2001);
- 15. november 2001 – uznesením ustanovil nového znalca z odboru pozemných stavieb
a oceňovania stavebných prác;
- 18. január 2002 – okresný súd urgoval znalca, aby predložil znalecký posudok;
- 7. február 2002 – znalec oznámil okresnému súdu, že nie je kvalifikovaný podávať
znalecké posudky podľa požiadavky okresného súdu;
- 4. marec 2002 – okresný súd uznesením ustanovil nového znalca z odboru stavebníctva,
odvetvia poruchy stavieb;
- 18. marec 2002 – sťažovateľ sa odvolal proti výroku uznesenia okresného súdu
zo 4. marca 2002, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť ďalší preddavok na trovy
znaleckého dokazovania;
- 21. marec 2002 – okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa;
- 30. august 2002 – odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti
sťažovateľa zaplatiť ďalší preddavok na trovy znaleckého dokazovania (spis bol vrátený
okresnému súdu 18. októbra 2002);
- 13. november 2002 – znalec oznámil okresnému súdu, že nemôže vypracovať znalecký
posudok pre dlhodobú nemoc;
- 1. apríl 2003 – okresný súd uznesením ustanovil nového znalca z odboru stavebníctva,
odvetvia poruchy stavieb a uložil mu vypracovať znalecký posudok do 20. mája 2003;
- 26. máj 2003 – znalec oznámil okresnému súdu, že nemôže dodržať lehotu
na vypracovanie znaleckého posudku, pretože mu nebol doručený súdny spis;
- 2. jún 2003 – okresný súd zaslal znalcovi súdny spis a určil mu novú lehotu
na vypracovanie znaleckého posudku do 30. júna 2003;
- 13. jún 2003 – znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok, ktorý bol okresným
súdom zaslaný na vyjadrenie účastníkom;
- 18. jún 2003 – právna zástupkyňa sťažovateľa sa vyjadrila k znaleckému posudku;
- 11. september 2003 – znalec sa odvolal proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho
odmene;
- 19. september 2003 – spis bol predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní
znalca (spis doručený odvolaciemu súdu 1. októbra 2003);
- 30. apríl 2004 – odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
o odmene znalca (spis bol vrátený okresnému súdu 3. júna 2004);
- 17. jún 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 21. október 2004;
- 21. október 2004 – pojednávanie bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného
a z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľa sa nevedela vyjadriť k ďalšiemu postupu
vo veci, odročené na neurčito.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Článok 48 ods. 2 ústavy ustanovuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. Preto na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,
prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)
a postup, akým v konaní postupoval súd (3).
1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným
súdom je nárok sťažovateľa na zaplatenie 37 645,92 Sk s príslušenstvom uplatnený voči
žalovanému z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy o dielo. Zo skutočností uvedených
sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu
ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti
veci. Ústavný súd však pripúšťa určitú možnosť faktickej zložitosti veci súvisiacu
s potrebou nariadenia znaleckého dokazovania. Zároveň však poukazuje na to, že pri
účinnejšom a najmä dôraznejšom postupe okresného súdu by aj zabezpečenie takého
dôkazu, akým je znalecký posudok, konanie nepochybne urýchlilo a ani táto skutočnosť by
v konečnom dôsledku nemala prispieť k doterajšej dĺžke trvania konania (od podania žaloby
17. decembra 1997 do podania sťažnosti ústavnému súdu 27. novembra 2003, t. j. viac ako
5 rokov a 11 mesiacov), ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.
2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje,
že podiel na zdĺhavosti konania má aj sťažovateľ, a to tým, že do zatiaľ posledného
pojednávania vo veci 21. októbra 2004 sa nevyjadril k znaleckému posudku, ktorý mu bol
zaslaný na vyjadrenie jeho právnou zástupkyňou 18. júna 2003 (t. j. viac ako 1 rok
a 4 mesiace). K znaleckému posudku sa bez konzultácie so sťažovateľom (z dôvodu jeho
pobytu v zahraničí) vyjadrila 18. júna 2003 len jeho právna zástupkyňa tak, že „z pozície
AK k znaleckému posudku nemáme pripomienky“, avšak na pojednávaní 21. októbra 2004
sa nevedela vyjadriť k ďalšiemu postupu vo veci, ani ku skutočnosti trvania
jej splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa v konaní z dôvodu pobytu sťažovateľa
v zahraničí, ktorý sa k tejto otázke nevyjadril, a kvôli čomu bolo pojednávanie odročené
na neurčito, čo je tiež potrebné pričítať na ťarchu sťažovateľa. Ústavný súd sa však
nestotožňuje s tvrdením okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ prispel k predĺženiu
konania tým, že „všetky na vec sa vzťahujúce dôkazy neoznačil už v samotnej žalobe,
čo vyvolalo potrebu žalobcu opakovane vyzývať na označenie dôkazov“, pretože okresný
súd nevyzýval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov osvedčujúcich oprávnenosť
ním uplatňovaného nároku. Okrem toho správanie sťažovateľa podstatnou mierou
neprispelo k predĺženiu konania, pretože sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné
dôkazy už na prvom pojednávaní 25. septembra 1998. Ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ sa 18. marca 2002 odvolal proti výroku uznesenia okresného súdu, ktorým mu
bola uložená povinnosť doplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania o navýšenú
finančnú čiastku, v dôsledku čoho sa súdny spis viac ako pol roka nachádzal na odvolacom
súde (od 21. marca 2002 do 18. októbra 2002), čo však podľa názoru ústavného súdu
neprispelo k prieťahom v konaní, pretože rozhodovanie o otázke platenia preddavkov
na trovy znaleckého dokazovania nebránilo okresnému súdu, aby pokračoval v dokazovaní
zadovážením znaleckého posudku (pozri bod 3). Zo zápisníc o pojednávaniach ústavný súd
zistil, že sťažovateľ sa pravidelne zúčastňoval nariadených pojednávaní buď sám, alebo
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhoval dôkazy (vypočutie ďalších svedkov)
na preukázanie svojich tvrdení, nahliadal do spisu, reagoval na výzvy okresného súdu
v primeranej lehote a sťažnosťou podanou orgánu štátnej správy súdu (zo 7. októbra 2003)
sa domáhal urýchlenia konania v jeho veci.
3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo
ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd zistil v postupe
okresného súdu nasledovné obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, ktoré mali vplyv
na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48
ods. 2 ústavy:
- od 25. septembra 1998 (pojednávanie) do 13. marca 1999 (okresný súd nariadil
pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 5 mesiacov;
- od 25. januára 2000 (pojednávanie) do 15. novembra 2000 (okresný súd uznesením
ustanovil znalca), t. j. v trvaní viac ako 9 mesiacov;
- od 14. decembra 2000 (znalec oznámil okresnému súdu, že z dôvodu priateľského vzťahu
s konateľom žalovaného sa cíti byť vo veci zaujatý) do 15. novembra 2001 (okresný súd
uznesením ustanovil nového znalca), t. j. v trvaní viac ako 11 mesiacov. Je síce pravdou,
že v tomto období sa spis viac ako 7 mesiacov (od 16. februára 2001 do 16. októbra 2001)
nachádzal na odvolacom súde. Podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nijako
nebránila okresnému súdu pokračovať v dokazovaní vo veci samej ustanovením nového
znalca a zabezpečením znaleckého posudku s možnosťou zaslania kópie súdneho spisu
ustanovenému znalcovi. Ústavný súd poukazuje na to, že odoslanie originálu spisu alebo
jeho kópie patrí medzi otázky vhodnosti, a nie správnosti postupu súdu (m. m. I. ÚS 16/02);
- od 13. júna 2003 (okresnému súdu bol znalcom predložený znalecký posudok)
do 17. júna 2004 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 1 roka, pričom
aj v tomto období sa spis viac ako 8 mesiacov (od 19. septembra 2003 do 3. júna 2004)
nachádzal na odvolacom súde z dôvodu odvolania znalca z 11. septembra 2003 proti
uzneseniu okresného súdu zo 4. septembra 2003 o jeho odmene. Aj v tomto prípade mal
okresný súd možnosť zaslať odvolaciemu súdu kópiu súdneho spisu a pokračovať v konaní
vo veci samej.
Okresný súd tak spôsobil v dôsledku svojej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti
prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 3 roky.
Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že okresný súd vo veci vykonával aj ďalšie
procesné úkony, ktoré boli neefektívne, v dôsledku čoho sa konanie tiež neúmerne
predlžovalo. Za takýto neefektívny postup je možné považovať napríklad uznesenie
z 15. novembra 2001, ktorým okresný súd ustanovil znalca, ktorý nebol kvalifikovaný
podať okresným súdom požadovaný znalecký posudok, ako aj postup okresného súdu pri
zaslaní súdneho spisu znalcovi (ustanovený 1. apríla 2003) až na základe viacnásobnej
urgencie znalca (spis zaslaný znalcovi 2. júna 2003).
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že k neúmernému predĺženiu
konania došlo aj „v dôsledku neochoty podať znalecký posudok a iných, prevažne
objektívnych dôvodov na strane znalcov (nepriaznivý zdravotný stav, pracovná zaťaženosť),
teda bez jeho zavinenia, bol nútený opakovane ustanovovať nových znalcov na podanie
znaleckého posudku (...)“. Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že všeobecný súd
vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak,
aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila
so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa
§ 53 Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Podľa názoru
ústavného súdu tolerovanie pasivity znalca okresným súdom nemožno spájať s prieťahmi
v konaní (znalec, ktorý bol okresným súdom ustanovený uznesením zo 4. marca 2002
a ktoré mu bolo doručené 15. marca 2002, až 13. novembra 2002 okresnému súdu oznámil,
že pre dlhodobú nemoc nemôže vypracovať znalecký posudok). Všeobecný súd
v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho
postupu znalca vrátane správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy
(m. m. III. ÚS 111/01).
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho
orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 23/04 zo 17. februára 2004
odôvodnil vzniknuté prieťahy v konaní aj vysokou pracovnou zaťaženosťou sudcov
okresného súdu, vrátane vec vybavujúcej sudkyne.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu a v nadväznosti na to
neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré
by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu
ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 58/02).
Ústavný súd, vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa uvedených
troch kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 2640/97 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v zmysle
§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej
pod sp. zn. 7 C 2640/97 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk ako náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy
ktorá mu bola spôsobená tým, že v dôsledku nečinnosti a odborných pochybení okresného
súdu bol nútený predať rodinný dom, ktorým chcel s manželkou riešiť ich bytovú situáciu,
a teraz žijú oddelene, každý u svojich rodičov.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Dobu viac ako šiestich
rokov bez jediného rozhodnutia vo veci samej sťažovateľ musí vnímať ako krivdu. Podľa
ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby občan čakal na výsledok súdneho sporu
takú dlhú dobu a aby stav konania bol taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa.
Zohľadniac podiel okresného súdu, ako aj podiel sťažovateľa na dĺžke konania ústavný súd
dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľovi priznať primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 30 000 Sk, ktoré mu je okresný súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od doručenia tohto nálezu.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ si neuplatnil úhradu trov právneho zastúpenia,
ústavný súd mu úhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2004