Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4971 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7404)I. ÚS 16/02
PDF · 293.45 KB
No categories available
I. ÚS 16/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov
Š. O. a D. Š. na verejnom zasadnutí 14. októbra 2002 prerokoval prijatý návrh JUDr. P. P.,
Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Žilina, vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00 a 9. decembra 2002
takto
r o z h o d o l :
Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00 p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) č. k.
I. ÚS 16/02-15 z 13. marca 2002 bol prijatý na ďalšie konanie návrh JUDr. P. P., Ž. (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00.
Podľa § 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec
na ústnom pojednávaní konanom 14. októbra 2002.
V podanej sťažnosti sa uvádza, že ešte 30. decembra 1999 podal sťažovateľ na
Okresnom súde v Žiline žalobu proti žalovanej strane PEREX, a. s., o ochranu osobnosti
a táto vec bola na Okresnom súde v Žiline vedená pod sp. zn. 2 C 2075/99. Keďže všetci
sudcovia Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Nc 119/2000 prikázal vec
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Na okresnom súde je vec
vedená pod sp. zn. 27 C 32/00. Keďže okresný súd bol dlhodobo nečinný, sťažovateľ 18.
septembra 2000 urgoval na okresnom súde nariadenie termínu pojednávania. Dňa 6. októbra
2000 podal sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú odpovedala sudkyňa poverená
zastupovaním predsedu okresného súdu až po uplynutí zákonnej lehoty dvojvetovou
odpoveďou z 11. januára 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000. Odpoveď neobsahuje žiaden záver,
ale ani opatrenie smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní. Sťažovateľ 27. decembra
2000 požiadal predsedníčku Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“)
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní okresného súdu. Predsedníčka
krajského súdu listom z 5. apríla 2001 sp. zn. Spr 2001/01 uznala sťažnosť za opodstatnenú.
Dňa 17. septembra 2001 sa sťažovateľ sťažoval u predsedu okresného súdu na prieťahy
v konaní, pričom predseda listom z 23. novembra 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000
sťažovateľovi oznámil, že sťažnosť nemôže vybaviť v stanovenej lehote, lebo spisový
materiál sa nachádza na krajskom súde. Na výzvu okresného súdu sťažovateľ 15. októbra
2001 zaplatil súdny poplatok. Sťažovateľ kvôli úplnosti ešte uvádza, že Okresný súd
v Žiline uznesením sp. zn. 2 C 2075/99 z 25. februára 2000 vydal predbežné opatrenie
a ďalším uznesením z 9. marca 2000 opravil chybu vo výroku predbežného opatrenia.
Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj jeho právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazuje na judikáty ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 81/99, II. ÚS 26/95, I. ÚS 70/98 a I. ÚS 44/99 a cituje z nich príslušné právne
vety. Poukazuje tiež na ustanovenia § 6, § 100 ods. 1, ako aj § 200i ods. 2 a 4 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdu konať
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom vo veciach ochrany
osobnosti treba o veci samej začať konať najneskôr do 30 dní od podania žaloby
a rozhodnúť najneskôr do 1 roka od podania žaloby. Okresný súd postupoval v rozpore
s týmito ustanoveniami. Sťažovateľ síce využil prostriedky na urýchlenie konania, ktoré mu
dáva zákon, avšak tieto prostriedky sú len málo účinné. Pre sťažovateľa je neprijateľné, že
vo veci, v ktorej bola podaná žaloba 30. decembra 1999, ku dňu podania sťažnosti
ústavnému súdu nebol nariadený ešte ani jediný termín pojednávania, teda vo veci samej sa
ešte nezačalo konať.
Sťažovateľ zdôraznil, že pri skúmaní porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúmajú tri kritériá, a to zložitosť veci, správanie
účastníka konania a napokon správanie súdu. Je toho názoru, že daná právna vec nie je ani
zo skutkového, ale ani z právneho hľadiska zložitá, pričom sťažovateľ poskytol súdu
maximálnu súčinnosť vrátane neodkladného zaplatenia súdneho poplatku. Podľa názoru
sťažovateľa zbytočné prieťahy vznikli správaním okresného súdu.
Hoci čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť
numericky, výnimkou sú konania o právach, o ktorých ústava alebo zákon ustanovujú súdu
lehotu na rozhodnutie. V tejto súvislosti sa odvoláva na judikát ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 64/97. Dospieva k záveru, že v konaní o ochranu osobnosti primeranosť lehoty nie je
ponechaná na úvahu štátneho orgánu. Účastník konania má právo na to, aby súd urobil
určený úkon v zákonom ustanovenej lehote. Ak zákon určuje súdu lehotu na vykonanie
úkonu v konaní, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa uplatňuje inak než
v postupoch súdu, pre ktoré zákon lehotu neustanovil. S poukazom na chronológiu postupu
okresného súdu sťažovateľ konštatuje, že došlo k porušeniu ustanovenia § 200i OSP, a tým
aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd spôsoboval prieťahy
hlavne tým, že nenariadil termín pojednávania, ako aj tým, že zaslal originál súdneho spisu
namiesto jeho kópie inému súdu aj napriek tomu, že sťažovateľ nebol účastníkom
disciplinárneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktorému bol spis zaslaný.
Disciplinárnemu súdu stačilo zaslať kópiu súdneho spisu, a to tým viac, že v tom čase
obsahoval iba žalobu, ako aj vyjadrenia sudcov Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu
v Žiline a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Prieťahy v konaní nemožno odôvodňovať ani nadmerným množstvom vecí,
v ktorých musí konajúci sudca postupovať. Preťaženosť súdov nemôže byť príčinou pre
odmietanie prístupu k spravodlivosti.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd svojím nálezom vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej požadoval priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu.
Napokon požadoval aj náhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčísli
dodatočne a ktoré mu má zaplatiť tiež Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu ústavného súdu.
Sťažovateľ výslovne uviedol, že sa nedomáha toho, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu vo veci konať, pretože táto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia
Na odôvodnenie požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie poukázal
sťažovateľ na skutočnosť, že dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje a predlžuje jeho
traumu spôsobenú žalovanou stranou.
Listom z 27. februára 2002, ktorý bol ústavnému súdu doručený 4. marca 2002 na
výzvu ústavného súdu, sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu upresnil, že sťažnosť
smeruje jednak proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, a jednak proti Okresnému súdu Bratislava III.
Podaním z 9. apríla 2002 sp. zn. Spr. 3185/2002, ktoré došlo ústavnému súdu
16. apríla 2002, reagoval okresný súd vo veci samej.
Okresný súd predovšetkým uvádza chronológiu úkonov vo veci, podľa ktorej vec
bola okresnému súdu „prikázaná na základe uznesenia NS SR dňa 10. 8. 2000, následne dňa
24. 8. 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline pre potreby disciplinárneho konania
k číslu Spr. 7549 2000 – Pers. Dňa 30. 4. 2001 bol spis vrátený Okresnému súdu Bratislava
III, ktorý spis doručil dňa 28. 5. 2001 s predkladacou správou na rozhodnutie o odvolaní
podanom dňa 12. 6. 2000. Spis bol dňa 12. 7. 2001 vrátený bez rozhodnutia o odvolaní
s tým, že vec treba predložiť na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline. Dňa 18. 7. 2001 bol
spis spoločne s predkladacou správou predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý však spis
bez rozhodnutia dňa 27. 8. 2001 vrátil tunajšiemu súdu s tým, že príslušným je Krajský súd
v Bratislave. Dňa 4. 9. 2001 doručoval súd opravné uznesenie zo dňa 9. 3. 2000
navrhovateľovi, ktorý uznesenie neobdržal. Dňa 27. 9. 2001 bola navrhovateľovi doručená
výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 3. 10. 2001 navrhovateľ doručil doplnenie
vyjadrenia k odvolaniu a dňa 22. 10. 2001 bol spis predložený s predkladacou správou
Krajskému súdu v Bratislave, ktorý o odvolaní rozhodol dňa 27. 12. 2001. Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 1. 2002. Dňa 29. 1.
2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň: 27. 2. 2002. Na tomto pojednávaní
odročené na termín: 10. 4. 2002“. Okresný súd ďalej podáva prehľad sťažností, ktoré
adresoval sťažovateľ, ako aj odpovedí okresného súdu a krajského súdu.
Okresný súd dospel k záveru, že vo veci sa konalo bez subjektívnych prieťahov.
Výnimkou je obdobie, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline a na najvyššom
súde v rámci disciplinárneho konania iného sudcu, ktorý sa mal dopustiť disciplinárneho
previnenia tým, že rozhodoval vo veci sťažovateľa o predbežnom opatrení, hoci sa cítil byť
zaujatý. Ďalšou výnimkou je obdobie, keď bol spis na Krajskom súde v Bratislave, ktorý ho
vrátil bez meritórneho vybavenia s poukazom na to, že nie je v predmetnej veci odvolacím
súdom. Okresný súd položil otázku, či disciplinárny súd by mohol rozhodovať
o disciplinárnom previnení na základe fotokópií súdneho spisu a či teda zákonný sudca mal
nerešpektovať žiadosť disciplinárneho súdu o zaslanie originálu spisu. Keďže disciplinárne
konanie je ovládané prekluzívnou lehotou, ktorej uplynutie má za následok zánik
disciplinárnej zodpovednosti sudcu, podľa názoru okresného súdu toto disciplinárne
konanie svojím významom a dôležitosťou prevýši žalobu sťažovateľa. Aj keby ústavný súd
dospel k záveru, že počas tohto obdobia došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov, neznamená to porušenie práva okresným súdom, lebo
konajúci sudca opakovane urgoval disciplinárny súd, aby vrátil spis. K porušeniu práva
došlo teda disciplinárnym súdom. Obdobné platí o období, počas ktorého sa spis nachádzal
na Krajskom súde v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní voči predbežnému
opatreniu, pričom ho krajský súd vrátil s tým, že príslušný na rozhodnutie o odvolaní je
Krajský súd v Žiline. I v tomto prípade mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa len
postupom Krajského súdu v Bratislave.
V súvislosti s lehotou uvedenou v § 200i ods. 4 OSP okresný súd poukazuje na
podanie z 28. septembra 2001 doručené ústavnému súdu 2. októbra 2001. Túto lehotu, resp.
jej nedodržanie nie je možné mechanicky podriaďovať pod porušenie práva garantovaného
čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže občianske súdne konanie je ovládané zásadou vyhlásenia
rozsudku na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, resp. na základe
skutočností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, za určujúci faktor civilného súdneho
procesu treba považovať zistenie skutkového stavu, a nie dodržanie zákonom určenej ročnej
lehoty. Tento záver vyplýva aj zo skutočnosti, že nedodržanie lehoty nie je sankcionované,
resp. nezaťažuje niektorého z účastníkov konania.
Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
Napokon okresný súd uviedol, že na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom
netrvá.
Sťažovateľ zaujal k vyjadreniu okresného súdu stanovisko podaním z 31. mája 2002,
ktoré došlo ústavnému súdu 13. júna 2002. Sťažovateľ potvrdzuje chronológiu úkonov vo
veci tak, ako tieto uviedol okresný súd, a upozorňuje, že chronológia jednotlivých úkonov
odporcu dostatočne dokazuje, že vo veci došlo k zbytočným prieťahom zavineným
postupom súdov bez toho, aby tento postup akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvnil
sťažovateľ. Poukazuje na prieťahy spôsobené pri zisťovaní vlastnej nepríslušnosti konať vo
veci, na nesprávny postup okresného súdu v tom, že Krajskému súdu v Žiline pre účely
disciplinárneho konania zaslal originál súdneho spisu namiesto kópie, a vytýka tiež
automatické odročenie pojednávania z dôvodu výmeny právneho zástupcu žalovanej strany,
hoci žalovaná strana nikdy splnomocneného zástupcu v spore nemala. Sťažovateľ
konštatuje, že za zbytočné prieťahy zodpovedajú viaceré súdy. Práve z tohto dôvodu
smerovala jeho sťažnosť aj proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, a v tejto situácii je bezpredmetné stanovisko okresného
súdu, že sudca konal plynulo bez subjektívnych prieťahov. Z pohľadu sťažovateľa nie je
významné, ktorý konkrétny sudca, resp. súd spôsobil zbytočné prieťahy, pretože podstatné
je, že tieto zbytočné prieťahy existujú. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu,
podľa ktorého disciplinárne konanie prevýši svojou dôležitosťou žalobu sťažovateľa. Veď
sťažovateľ nebol účastníkom disciplinárneho konania a sám ani nedal príčinu
k disciplinárnemu konaniu iného sudcu. K tomu, aby nedošlo k zmareniu disciplinárneho
konania, postačovalo zaslať disciplinárnemu súdu kópiu spisu. Tým by bolo zabezpečené,
aby okresný súd mohol o sťažovateľovej žalobe plynulo konať ďalej. Sťažovateľ nesúhlasí
ani s názorom okresného súdu o právnej povahe lehoty podľa § 200i ods. 4 OSP. Jeho
žaloba je žalobou týkajúcou sa ochrany osobnosti a v sporoch takéhoto druhu ešte viac ako
v iných prípadoch platí zásada „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“. V tejto
súvislosti poukazuje aj na judikát ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, ako aj na vec
Proszakova c/a Poľsko z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Napokon sťažovateľ oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Na verejnom ústnom pojednávaní 14. októbra 2002 a následne podaním z 18. októbra
2002 sťažovateľ spresnil petit svojej sťažnosti v tom zmysle, aby ústavný súd vydal tento
nález: „Právo JUDr. P. P. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Okresného súdu Bratislava III. vo
veci sp. zn. 27 C 32/00 porušené bolo. JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- (jedenmilión) Sk, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava
III. JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak, ako budú
vyčíslené, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava III.“
II.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 32/00 vyplývajú nasledovné skutočnosti:
Žaloba došla na Okresný súd v Žiline 30. decembra 1999. Návrh na vydanie
predbežného opatrenia došiel 3. januára 2000. V januári 2000 sa sudcovia Okresného súdu
v Žiline vyjadrili tak, že sa cítia zaujatí. Okresný súd v Žiline vydal predbežné opatrenie
č. k. 2 C 2075/99-21 dňa 25. februára 2000. Dňa 13. marca 2000 bolo podané odvolanie
proti uzneseniu o predbežnom opatrení. V máji 2000 sudcovia Krajského súdu v Žiline
vyslovili svoju zaujatosť. Spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o zaujatosti
31. júla 2000. Po rozhodnutí najvyššieho súdu o zaujatosti došiel spis Okresnému súdu
Bratislava III 10. augusta 2000. Dňa 24. augusta 2000 bol spis doručený okresným súdom
Krajskému súdu v Žiline pre účely disciplinárneho konania. Dňa 10. októbra 2000 žiadal
okresný súd od Krajského súdu v Žiline vrátenie spisu. Dňa 19. apríla 2001 žiadal okresný
súd vrátenie spisu u predsedu najvyššieho súdu. Spis bol okresnému súdu z disciplinárneho
senátu najvyššieho súdu vrátený 30. apríla 2001. Dňa 28. mája 2001 bol spis predložený
Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Dňa
12. júla 2001 krajský súd vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má rozhodnúť
Krajský súd v Žiline. Dňa 18. júla 2001 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline. Dňa
27. augusta 2001 Krajský súd v Žiline vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má
rozhodnúť Krajský súd v Bratislave. Dňa 22. októbra 2001 bol spis doručený Krajskému
súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 27. decembra 2001 krajský súd rozhodol
o odvolaní proti predbežnému opatreniu tak, že návrh na jeho vydanie zamietol. Dňa
23. januára 2002 bol spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu. Dňa 29. januára 2002
okresný súd vytýčil termín pojednávania na 27. február 2002. Dňa 20. februára 2002
žalovaná spoločnosť požiadala o odročenie pojednávania a 25. februára 2002 odvolala
splnomocnenie pre Dr. L. Pojednávanie 27. februára 2002 bolo odročené na 10. apríl 2002.
Pojednávanie 10. apríla 2002 bolo odročené na 10. máj 2002 na základe žiadosti žalovaného
v súvislosti s preberaním agendy novým právnym zástupcom. Dňa 26. júna 2002 bol vo veci
vynesený rozsudok, ktorý však podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu z 19. septembra
2002 sp. zn. Spr. 3185/2002 nebol ešte písomne vyhotovený vzhľadom na to, že zákonný
sudca ho požiadal o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia. Išlo o žiadosti z 24. júla
2002, 5. septembra 2002 a 27. septembra 2002, ktorými bola lehota na písomné vyhotovenie
rozsudku v konečnom dôsledku predĺžená až do 18. októbra 2002. Prvé predĺženie bolo pre
čerpanie dovolenky zákonného sudcu a pre náročnosť odôvodnenia a ďalšie dve predĺženia
pre náročnosť odôvodnenia. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo napokon expedované
účastníkom 29. októbra 2002.
Zo žaloby sťažovateľa proti žalovanej PEREX, a. s., o ochranu osobnosti bez
označenia dátumu, ktorá bola osobne doručená do podateľne Okresného súdu v Žiline
30. decembra 1999, sa dá zistiť, že sťažovateľ požadoval vydanie rozsudku, ktorým by bola
žalovaná spoločnosť zaviazaná ospravedlniť sa sťažovateľovi tak, že v denníku Pravda
uverejní pod názvom „Ospravedlnenie bývalému predsedovi Okresného súdu v Žiline JUDr.
P. P.“ nasledovný text: «V denníku Pravda z 15. 12. 1999 bol na 3. strane uverejnený článok
redaktorky Z. S. pod názvom „Zadržali Malého Fera“. V článku bol predseda Okresného
súdu v Žiline JUDr. P. P. označený za blízkeho priateľa podnikateľa F. T., prezývaného ako
Veľký Fero, ktorý je stíhaný za clearingový podvod vo výške vyše 120 miliónov korún. Za
toto neoprávnené označenie sa PEREX, a. s., vydavateľ denníka Pravda JUDr. P. P.
ospravedlňuje. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom v konaní vo veci
Okresného súdu v Žiline.» Ďalej sťažovateľ požadoval zaviazať žalovanú spoločnosť na
zaplatenie sumy 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu trov konania.
Z prípisu sťažovateľa zo 6. októbra 2000 adresovaného okresnému súdu vyplýva, že
sa v ňom sťažuje na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na okresnom súde vrátane
konania vedeného pod sp. zn. 27 C 32/00. Poukazuje na § 200i ods. 2 OSP a vytýka, že súd
nezačal konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby.
Z listu okresného súdu z 11. januára 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000 vyplýva, že
v odpovedi na vyššie uvedenú sťažnosť poukazuje okresný súd na skutočnosť, že spis
sp. zn. 27 C 32/00, ako aj ďalšie vytýkané spisy boli v auguste 2000 zaslané Krajskému
súdu v Žiline pre účely kárneho konania, pričom podľa oznámenia Krajského súdu v Žiline
boli spisy ďalej predložené najvyššiemu súdu.
Okresný súd doručil písomné vyhotovenie rozsudku aj ústavnému súdu na jeho
požiadanie, a to faxom 29. októbra 2002 a poštou 5. novembra 2002. Z rozsudku č. k. 27 C
32/00-126 z 26. júna 2002 vyplýva, že okresný súd sťažovateľovej žalobe vyhovel v plnom
rozsahu. Rozsudok má 31 strán.
III.
Článok 127 ústavy s účinnosťou od 1. januára 2002 znie takto:
„(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred
porušením.
(3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,
koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
(4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu
alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.“
Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení účinnom od 20. marca 2002
fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do
nadobudnutia účinnosti tohto zákona nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od
nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie
podľa tohto zákona; v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po
nadobudnutí jeho účinnosti.
Sťažnosť došla ústavnému súdu 29. januára 2002 a do 20. marca 2002 ústavný súd
o nej nerozhodol vo veci samej. Sťažovateľ v zákonnej 30-dňovej lehote, ktorá sa skončila
19. apríla 2002, nepožiadal, aby sa jeho podanie posudzovalo ako podanie podľa citovaného
ustanovenia.
Podľa názoru ústavného súdu za podstatné treba považovať, že sťažovateľ podal
svoju sťažnosť už za účinnosti nového znenia čl. 127 ústavy. Aj z obsahu sťažnosti vyplýva,
že sa sťažovateľ domáha takých výrokov, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia. Podľa
názoru ústavného súdu nemôže byť sťažovateľovi na ujmu skutočnosť, že zákonodarca
potrebnú novelizáciu zákona o ústavnom súde nevykonal s účinnosťou od 1. januára 2002,
ale až neskôr s účinnosťou od 20. marca 2002. Preto ústavný súd považuje za možné
v prípade sťažovateľa postupovať v zmysle zákona č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až
právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia
právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95, resp. Diana z roku 1992 A-229).
Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, resp. Venillo
z roku 1991 A-198).
Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).
Sťažovateľ namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
predovšetkým vo všeobecnosti, a to s poukazom na § 200i ods. 2 a 4 OSP, podľa ktorého vo
veciach ochrany osobnosti je súd povinný konať o veci samej najneskôr do 30 dní od
podania žaloby a je povinný rozhodnúť vo veci najneskôr do jedného roka od podania
žaloby. Pritom tvrdil, že tieto zákonné lehoty neboli dodržané. Konkrétne potom namietal,
že za zbytočné prieťahy treba považovať postup okresného súdu, ktorý zaslal Krajskému
súdu v Žiline k disciplinárnemu konaniu originálny súdny spis namiesto kópie, ďalej
konflikt vo veci príslušnosti medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom
v Žiline, ako aj odročenie pojednávania na okresnom súde z dôvodu výmeny právneho
zástupcu na strane žalovanej spoločnosti, hoci spoločnosť nemala splnomocneného
zástupcu. Sťažovateľ tiež pripustil, že za zbytočné prieťahy zodpovedajú viaceré súdy.
Okresný súd vo všeobecnosti neuznával, že by porušenie zákonnej lehoty podľa
§ 200i ods. 4 OSP znamenalo samo osebe zbytočné prieťahy v konaní, lebo súdne konanie
je ovládané zásadou vyhlásenia rozsudku na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, čo musí mať prednosť pred zákonnou lehotou. V konkrétnostiach
uznáva prieťahy súvisiace s tým, že bol originál spisu predložený disciplinárnemu súdu,
avšak to nejde na vrub okresného súdu, lebo tento bol povinný vyhovieť požiadavke
disciplinárneho súdu tým viac, že v opačnom prípade by bolo mohlo dôjsť ku preklúzii
disciplinárnej stíhateľnosti stíhaného sudcu. Za tieto prieťahy by však mohol byť
zodpovedný len disciplinárny súd, nie však okresný súd. Tento záver je podľa okresného
súdu zvýraznený skutočnosťou, že sudca konajúci na okresnom súde opakovane urgoval
disciplinárny súd, aby vrátil spis. Podobne je treba posudzovať aj dobu, počas ktorej sa
medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom v Žiline vyjasňovala otázka o tom,
ktorý z nich je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Ani na tomto
prieťahu okresný súd nijakú vinu nenesie.
Pokiaľ ide o prvé kritérium (zložitosť veci), ústavný súd konštatuje, že predmetom
posudzovaného konania je uplatnený nárok sťažovateľa na ochranu osobnosti v nadväznosti
na uverejnený článok v novinách, teda v nadväznosti na výkon práva druhého účastníka
konania na slobodu prejavu a práva šíriť informácie. Od tohto predmetu konania je
spravidla potom závislý aj rozsah dokazovania o skutočnostiach potrebných na rozhodnutie
súdu vo veci samej. V danej veci sa k tejto povahe veci pridružili ešte rôzne procesné
prekážky vyvolané skutočnosťou, že vec pôvodne napadla na Okresný súd v Žiline, na
ktorom sťažovateľ pôsobil ako jeho predseda a naďalej pôsobí ako jeho sudca, v dôsledku
čoho bolo potrebné, aby sa najprv na viacerých úrovniach sústavy všeobecného súdnictva
(krajský súd a najvyšší súd) konalo a rozhodovalo o prípadnom vylúčení sudcov
a o prikázaní veci na konanie a rozhodnutie inému okresnému súdu v pôsobnosti iného
krajského súdu. S touto procesnou prekážkou sťažovateľ ako osoba znalá práv a povinností
sudcov a požiadaviek kladených na ich nezávislosť a nestrannosť nemohol nepočítať už pri
podávaní svojej žaloby súdu. Vzhľadom na to sa podľa názoru ústavného súdu predmetná
vec vyznačovala určitou zložitosťou, ktorá sa najmä v počiatočnom štádiu súdneho konania
podieľala na jeho dĺžke.
Ďalej treba konštatovať, že sťažovateľ ako účastník konania svojím správaním
nezadal dôvod na prieťahy v konaní. Žiadne takéto skutočnosti z predložených dôkazov
nebolo možné zistiť.
Ústavný súd sa preto sústredil na skúmanie tretieho kritéria, teda na skúmanie
spôsobu, akým súd v konaní postupoval.
V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že žaloba bola pôvodne podaná
Okresnému súdu v Žiline. Tento súd rozhodol o vydaní predbežného opatrenia a napokon
vzhľadom na námietku zaujatosti sudcov tohto súdu predložil spis súdu vyššieho stupňa na
rozhodnutie o námietke. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Nc 119/2000 z 31. júla 2000
bola vec prikázaná okresnému súdu. Okresný súd, voči postupu ktorého bola sťažnosť na
predbežnom prerokovaní prijatá, dostal spis 10. augusta 2000.
V období od 24. augusta 2000 do 30. apríla 2001 bol spis predložený disciplinárnemu
súdu, teda Krajskému súdu v Žiline, a najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd
dospel k záveru, že otázku, či toto obdobie možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy
zapríčinené postupom okresného súdu, nemožno hodnotiť izolovane, teda bez zreteľa na
okolnosti, v ktorých sa okresný súd v danom okamihu nachádzal, ako aj na jeho ďalšie
konanie a postup, ktoré nasledovali po vrátení spisu disciplinárnym súdom. Skutočnosť, že
okresný súd zaslal originál spisu namiesto jeho kópie, bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom
na príslušnú zákonnú úpravu.
Podľa názoru ústavného súdu odoslanie originálu spisu či jeho kópie vzhľadom na
existujúcu právnu úpravu patrí medzi otázky vhodnosti, a nie správnosti postupu súdu.
V tejto súvislosti je vždy potrebné posudzovať konkrétny úkon súdu s ohľadom na čas, keď
je súd so žiadosťou iného súdu o zaslanie spisu konfrontovaný, teda s ohľadom na čas, keď
vykonáva príslušné procesné úkony, a nie až ex post. V čase, keď okresný súd zaslal
disciplinárnemu súdu originál spisu, nemohol predpokladať prekážku, ktorá tým následne
vznikne pri ďalšom postupe vo veci. Po vzniku tejto prekážky, teda nevrátení spisu
v primeranej lehote z disciplinárneho súdu, okresný súd vykonával adekvátne úkony na jeho
vrátenie.
Ústavný súd sa preto podrobnejšie zaoberal obdobím, ktoré nasledovalo po 30. apríli
2001, teda po vrátení spisu z disciplinárneho senátu najvyššieho súdu. Dňa 28. mája 2001
predložil okresný súd spis Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní
z 12. júna 2000, ktoré smerovalo proti predbežnému opatreniu vydanému ešte Okresným
súdom v Žiline. Spis bol 12. júla 2001 krajským súdom vrátený bez rozhodnutia o odvolaní
s tým, že o odvolaní má rozhodnúť Krajský súd v Žiline. Preto 18. júla 2001 okresný súd
predložil spis Krajskému súdu v Žiline, ktorý mu ho však 27. augusta 2001 bez rozhodnutia
o odvolaní vrátil s poukazom na to, že príslušným rozhodnúť v odvolacom konaní je
Krajský súd v Bratislave. Po vykonaní niektorých potrebných úkonov predložil okresný súd
22. októbra 2001 opätovne spis Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhodol o odvolaní
proti predbežnému opatreniu 27. decembra 2001. Spis sa vrátil okresnému súdu 23. januára
2002.
Z uvedeného skutkového stavu je celkom nepochybné, že v období od 28. mája 2001
do 27. augusta 2001 došlo k určitým prieťahom v súvislosti so sporom o príslušnosť medzi
Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom v Žiline. Postup okresného súdu bol
správny a ohľadne eventuálnych prieťahov by bolo možné skúmať zodpovednosť Krajského
súdu v Bratislave. Keďže sťažovateľ za účastníka konania označil len Okresný súd
Bratislava III, nie teda aj Krajský súd v Bratislave, ústavný súd sa môže zaoberať iba
prieťahmi vo vzťahu k okresnému súdu. Vyplýva to aj z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
V ďalšom období od 28. augusta 2001 do 23. januára 2002 prebiehalo odvolacie
konanie. Toto obdobie nie je vôbec možné považovať za prieťah, lebo išlo o realizáciu
zákonom predpísaného postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.
Preto za celé obdobie od 28. mája 2001 do 23. januára 2002 (8 mesiacov bez 5 dní)
nemožno postupu okresného súdu vytýkať zbytočné prieťahy.
Ďalej ústavný súd skúmal námietku sťažovateľa, že pojednávanie 10. apríla 2002
bolo bez toho, aby sa konalo o veci samej, odročené na 10. máj 2002. Okresný súd vyhovel
žiadosti žalovanej spoločnosti o odročenie pojednávania z dôvodu preberania agendy jeho
novým právnym zástupcom.
Podľa názoru ústavného súdu tento postup okresného súdu nemožno považovať za
prieťah. Okresný súd mal právo po úvahe postupovať tak, ako sa stalo. Námietka
sťažovateľa, podľa ktorej žalovaná spoločnosť nemala splnomocneného zástupcu,
splnomocnenie ktorého by bolo založené v súdnom spise, nie je rozhodujúca. Zo spisu
okresného súdu totiž vyplýva, že žalovaná spoločnosť 25. februára 2002 vypovedala
splnomocnenie dané JUDr. L., a preto mohla požadovať lehotu na poverenie a prípravu pre
nového právneho zástupcu.
Ústavný súd dospel k záveru, že hoci okresný súd rozhodol vo veci až 22 mesiacov
a 16 dní po tom, ako mu spis došiel, nie je možné s ohľadom na okolnosti danej veci
konštatovať, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ sa
z celkového času, ktorý okresný súd do vydania rozsudku potreboval, odráta doba
8 mesiacov bez 5 dní, počas ktorej sa riešil konflikt príslušnosti medzi Krajským súdom
v Žiline a Krajským súdom v Bratislave a rozhodovalo sa o odvolaní proti predbežnému
opatreniu, potom celkový čas konania na okresnom súde bol 14 mesiacov a 21 dní.
Vzhľadom na skutočnosť, že zákonný sudca vynaložil úsilie smerujúce k vráteniu spisu
z disciplinárneho súdu, a vzhľadom na to, že po vrátení spisu sa už ďalšie prieťahy v konaní
na strane okresného súdu nedajú konštatovať, je ústavný súd toho názoru, že celkový čas
trvania konania nie je tak závažný, aby ho bolo možné považovať za porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napokon sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa vznesenou na ústnom
pojednávaní, podľa ktorej došlo k zbytočným prieťahom aj v čase medzi vynesením
rozsudku a jeho doručovaním účastníkom konania.
V tejto súvislosti treba konštatovať, že od vyhlásenia rozsudku 26. júna 2002 do jeho
expedovania účastníkom konania 29. októbra 2002 uplynuli 4 mesiace a 3 dni. Pri
posudzovaní tohto obdobia dospel ústavný súd k záveru, že ho nemožno hodnotiť ako
zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tu
poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 158 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak, rovnopis
písomného vyhotovenia rozsudku sa odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. V danom
prípade predseda okresného súdu využil svoje oprávnenie a lehotu na písomné vyhotovenie
rozsudku postupne predĺžil až do 18. októbra 2002. Okrem toho považoval ústavný súd za
potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že predmetný rozsudok okresného súdu je pomerne
rozsiahly (31 strán) a obsahuje veľmi podrobnú skutkovú, ale aj právnu analýzu súdenej
veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, že základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu porušené nebolo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2002