Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 16/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov

Š. O. a D. Š. na verejnom zasadnutí 14. októbra 2002 prerokoval prijatý návrh JUDr. P. P.,

Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Žilina, vo veci porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a 9. decembra 2002

takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) č. k.

-15 z 13. marca 2002 bol prijatý na ďalšie konanie návrh JUDr. P. P., Ž. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval ústavný súd túto vec

na ústnom pojednávaní konanom 14. októbra 2002.

V podanej sťažnosti sa uvádza, že ešte 30. decembra 1999 podal sťažovateľ na

Okresnom súde v Žiline žalobu proti žalovanej strane PEREX, a. s., o ochranu osobnosti

a táto vec bola na Okresnom súde v Žiline vedená pod sp. zn. . Keďže všetci

sudcovia Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. prikázal vec

na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Na okresnom súde je vec

vedená pod sp. zn. . Keďže okresný súd bol dlhodobo nečinný, sťažovateľ 18.

septembra 2000 urgoval na okresnom súde nariadenie termínu pojednávania. Dňa 6. októbra

2000 podal sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú odpovedala sudkyňa poverená

zastupovaním predsedu okresného súdu až po uplynutí zákonnej lehoty dvojvetovou

odpoveďou z 11. januára 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000. Odpoveď neobsahuje žiaden záver,

ale ani opatrenie smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní. Sťažovateľ 27. decembra

2000 požiadal predsedníčku Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“)

o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní okresného súdu. Predsedníčka

krajského súdu listom z 5. apríla 2001 sp. zn. Spr 2001/01 uznala sťažnosť za opodstatnenú.

Dňa 17. septembra 2001 sa sťažovateľ sťažoval u predsedu okresného súdu na prieťahy

v konaní, pričom predseda listom z 23. novembra 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000

sťažovateľovi oznámil, že sťažnosť nemôže vybaviť v stanovenej lehote, lebo spisový

materiál sa nachádza na krajskom súde. Na výzvu okresného súdu sťažovateľ 15. októbra

2001 zaplatil súdny poplatok. Sťažovateľ kvôli úplnosti ešte uvádza, že Okresný súd

v Žiline uznesením sp. zn. z 25. februára 2000 vydal predbežné opatrenie

a ďalším uznesením z 9. marca 2000 opravil chybu vo výroku predbežného opatrenia.

Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ale aj jeho právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazuje na judikáty ústavného súdu

sp. zn. , , a a cituje z nich príslušné právne

vety. Poukazuje tiež na ustanovenia § 6, § 100 ods. 1, ako aj § 200i ods. 2 a 4 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdu konať

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom vo veciach ochrany

osobnosti treba o veci samej začať konať najneskôr do 30 dní od podania žaloby

a rozhodnúť najneskôr do 1 roka od podania žaloby. Okresný súd postupoval v rozpore

s týmito ustanoveniami. Sťažovateľ síce využil prostriedky na urýchlenie konania, ktoré mu

dáva zákon, avšak tieto prostriedky sú len málo účinné. Pre sťažovateľa je neprijateľné, že

vo veci, v ktorej bola podaná žaloba 30. decembra 1999, ku dňu podania sťažnosti

ústavnému súdu nebol nariadený ešte ani jediný termín pojednávania, teda vo veci samej sa

ešte nezačalo konať.

Sťažovateľ zdôraznil, že pri skúmaní porušenia práva podľa ,

resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúmajú tri kritériá, a to zložitosť veci, správanie

účastníka konania a napokon správanie súdu. Je toho názoru, že daná právna vec nie je ani

zo skutkového, ale ani z právneho hľadiska zložitá, pričom sťažovateľ poskytol súdu

maximálnu súčinnosť vrátane neodkladného zaplatenia súdneho poplatku. Podľa názoru

sťažovateľa zbytočné prieťahy vznikli správaním okresného súdu.

Hoci čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť

numericky, výnimkou sú konania o právach, o ktorých alebo zákon ustanovujú súdu

lehotu na rozhodnutie. V tejto súvislosti sa odvoláva na judikát ústavného súdu sp. zn.

. Dospieva k záveru, že v konaní o ochranu osobnosti primeranosť lehoty nie je

ponechaná na úvahu štátneho orgánu. Účastník konania má právo na to, aby súd urobil

určený úkon v zákonom ustanovenej lehote. Ak zákon určuje súdu lehotu na vykonanie

úkonu v konaní, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa uplatňuje inak než

v postupoch súdu, pre ktoré zákon lehotu neustanovil. S poukazom na chronológiu postupu

okresného súdu sťažovateľ konštatuje, že došlo k porušeniu ustanovenia , a tým

aj k porušeniu a dohovoru. Okresný súd spôsoboval prieťahy

hlavne tým, že nenariadil termín pojednávania, ako aj tým, že zaslal originál súdneho spisu

namiesto jeho kópie inému súdu aj napriek tomu, že sťažovateľ nebol účastníkom

disciplinárneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktorému bol spis zaslaný.

Disciplinárnemu súdu stačilo zaslať kópiu súdneho spisu, a to tým viac, že v tom čase

obsahoval iba žalobu, ako aj vyjadrenia sudcov Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu

v Žiline a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Prieťahy v konaní nemožno odôvodňovať ani nadmerným množstvom vecí,

v ktorých musí konajúci sudca postupovať. Preťaženosť súdov nemôže byť príčinou pre

odmietanie prístupu k spravodlivosti.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd svojím nálezom vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2

, ako aj dohovoru. Ďalej požadoval priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu.

Napokon požadoval aj náhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčísli

dodatočne a ktoré mu má zaplatiť tiež Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu ústavného súdu.

Sťažovateľ výslovne uviedol, že sa nedomáha toho, aby ústavný súd prikázal

okresnému súdu vo veci konať, pretože táto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia

.

Na odôvodnenie požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie poukázal

sťažovateľ na skutočnosť, že dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje a predlžuje jeho

traumu spôsobenú žalovanou stranou.

Listom z 27. februára 2002, ktorý bol ústavnému súdu doručený 4. marca 2002 na

výzvu ústavného súdu, sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu upresnil, že sťažnosť

smeruje jednak proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, a jednak proti Okresnému súdu Bratislava III.

Podaním z 9. apríla 2002 sp. zn. Spr. 3185/2002, ktoré došlo ústavnému súdu

16. apríla 2002, reagoval okresný súd vo veci samej.

Okresný súd predovšetkým uvádza chronológiu úkonov vo veci, podľa ktorej vec

bola okresnému súdu „prikázaná na základe uznesenia NS SR dňa 10. 8. 2000, následne dňa

24. 8. 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline pre potreby disciplinárneho konania

k číslu Spr. 7549 2000 – Pers. Dňa 30. 4. 2001 bol spis vrátený Okresnému súdu Bratislava

III, ktorý spis doručil dňa 28. 5. 2001 s predkladacou správou na rozhodnutie o odvolaní

podanom dňa 12. 6. 2000. Spis bol dňa 12. 7. 2001 vrátený bez rozhodnutia o odvolaní

s tým, že vec treba predložiť na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline. Dňa 18. 7. 2001 bol

spis spoločne s predkladacou správou predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý však spis

bez rozhodnutia dňa 27. 8. 2001 vrátil tunajšiemu súdu s tým, že príslušným je Krajský súd

v Bratislave. Dňa 4. 9. 2001 doručoval súd opravné uznesenie zo dňa 9. 3. 2000

navrhovateľovi, ktorý uznesenie neobdržal. Dňa 27. 9. 2001 bola navrhovateľovi doručená

výzva na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 3. 10. 2001 navrhovateľ doručil doplnenie

vyjadrenia k odvolaniu a dňa 22. 10. 2001 bol spis predložený s predkladacou správou

Krajskému súdu v Bratislave, ktorý o odvolaní rozhodol dňa 27. 12. 2001. Uznesenie

Krajského súdu v Bratislave bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 1. 2002. Dňa 29. 1.

2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň: 27. 2. 2002. Na tomto pojednávaní

odročené na termín: 10. 4. 2002“. Okresný súd ďalej podáva prehľad sťažností, ktoré

adresoval sťažovateľ, ako aj odpovedí okresného súdu a krajského súdu.

Okresný súd dospel k záveru, že vo veci sa konalo bez subjektívnych prieťahov.

Výnimkou je obdobie, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline a na najvyššom

súde v rámci disciplinárneho konania iného sudcu, ktorý sa mal dopustiť disciplinárneho

previnenia tým, že rozhodoval vo veci sťažovateľa o predbežnom opatrení, hoci sa cítil byť

zaujatý. Ďalšou výnimkou je obdobie, keď bol spis na Krajskom súde v Bratislave, ktorý ho

vrátil bez meritórneho vybavenia s poukazom na to, že nie je v predmetnej veci odvolacím

súdom. Okresný súd položil otázku, či disciplinárny súd by mohol rozhodovať

o disciplinárnom previnení na základe fotokópií súdneho spisu a či teda zákonný sudca mal

nerešpektovať žiadosť disciplinárneho súdu o zaslanie originálu spisu. Keďže disciplinárne

konanie je ovládané prekluzívnou lehotou, ktorej uplynutie má za následok zánik

disciplinárnej zodpovednosti sudcu, podľa názoru okresného súdu toto disciplinárne

konanie svojím významom a dôležitosťou prevýši žalobu sťažovateľa. Aj keby ústavný súd

dospel k záveru, že počas tohto obdobia došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov, neznamená to porušenie práva okresným súdom, lebo

konajúci sudca opakovane urgoval disciplinárny súd, aby vrátil spis. K porušeniu práva

došlo teda disciplinárnym súdom. Obdobné platí o období, počas ktorého sa spis nachádzal

na Krajskom súde v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní voči predbežnému

opatreniu, pričom ho krajský súd vrátil s tým, že príslušný na rozhodnutie o odvolaní je

Krajský súd v Žiline. I v tomto prípade mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa len

postupom Krajského súdu v Bratislave.

V súvislosti s lehotou uvedenou v okresný súd poukazuje na

podanie z 28. septembra 2001 doručené ústavnému súdu 2. októbra 2001. Túto lehotu, resp.

jej nedodržanie nie je možné mechanicky podriaďovať pod porušenie práva garantovaného

. Keďže občianske súdne konanie je ovládané zásadou vyhlásenia

rozsudku na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, resp. na základe

skutočností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, za určujúci faktor civilného súdneho

procesu treba považovať zistenie skutkového stavu, a nie dodržanie zákonom určenej ročnej

lehoty. Tento záver vyplýva aj zo skutočnosti, že nedodržanie lehoty nie je sankcionované,

resp. nezaťažuje niektorého z účastníkov konania.

Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Napokon okresný súd uviedol, že na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom

netrvá.

Sťažovateľ zaujal k vyjadreniu okresného súdu stanovisko podaním z 31. mája 2002,

ktoré došlo ústavnému súdu 13. júna 2002. Sťažovateľ potvrdzuje chronológiu úkonov vo

veci tak, ako tieto uviedol okresný súd, a upozorňuje, že chronológia jednotlivých úkonov

odporcu dostatočne dokazuje, že vo veci došlo k zbytočným prieťahom zavineným

postupom súdov bez toho, aby tento postup akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvnil

sťažovateľ. Poukazuje na prieťahy spôsobené pri zisťovaní vlastnej nepríslušnosti konať vo

veci, na nesprávny postup okresného súdu v tom, že Krajskému súdu v Žiline pre účely

disciplinárneho konania zaslal originál súdneho spisu namiesto kópie, a vytýka tiež

automatické odročenie pojednávania z dôvodu výmeny právneho zástupcu žalovanej strany,

hoci žalovaná strana nikdy splnomocneného zástupcu v spore nemala. Sťažovateľ

konštatuje, že za zbytočné prieťahy zodpovedajú viaceré súdy. Práve z tohto dôvodu

smerovala jeho sťažnosť aj proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, a v tejto situácii je bezpredmetné stanovisko okresného

súdu, že sudca konal plynulo bez subjektívnych prieťahov. Z pohľadu sťažovateľa nie je

významné, ktorý konkrétny sudca, resp. súd spôsobil zbytočné prieťahy, pretože podstatné

je, že tieto zbytočné prieťahy existujú. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu,

podľa ktorého disciplinárne konanie prevýši svojou dôležitosťou žalobu sťažovateľa. Veď

sťažovateľ nebol účastníkom disciplinárneho konania a sám ani nedal príčinu

k disciplinárnemu konaniu iného sudcu. K tomu, aby nedošlo k zmareniu disciplinárneho

konania, postačovalo zaslať disciplinárnemu súdu kópiu spisu. Tým by bolo zabezpečené,

aby okresný súd mohol o sťažovateľovej žalobe plynulo konať ďalej. Sťažovateľ nesúhlasí

ani s názorom okresného súdu o právnej povahe lehoty podľa . Jeho

žaloba je žalobou týkajúcou sa ochrany osobnosti a v sporoch takéhoto druhu ešte viac ako

v iných prípadoch platí zásada „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“. V tejto

súvislosti poukazuje aj na judikát ústavného súdu sp. zn. , ako aj na vec

Proszakova c/a Poľsko z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Napokon sťažovateľ oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Na verejnom ústnom pojednávaní 14. októbra 2002 a následne podaním z 18. októbra

2002 sťažovateľ spresnil petit svojej sťažnosti v tom zmysle, aby ústavný súd vydal tento

nález: „Právo JUDr. P. P. priznané SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Okresného súdu Bratislava III. vo

veci sp. zn. porušené bolo. JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- (jedenmilión) Sk, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava

III. JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak, ako budú

vyčíslené, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava III.“

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. vyplývajú nasledovné skutočnosti:

Žaloba došla na Okresný súd v Žiline 30. decembra 1999. Návrh na vydanie

predbežného opatrenia došiel 3. januára 2000. V januári 2000 sa sudcovia Okresného súdu

v Žiline vyjadrili tak, že sa cítia zaujatí. Okresný súd v Žiline vydal predbežné opatrenie

č. k. -21 dňa 25. februára 2000. Dňa 13. marca 2000 bolo podané odvolanie

proti uzneseniu o predbežnom opatrení. V máji 2000 sudcovia Krajského súdu v Žiline

vyslovili svoju zaujatosť. Spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o zaujatosti

31. júla 2000. Po rozhodnutí najvyššieho súdu o zaujatosti došiel spis Okresnému súdu

Bratislava III 10. augusta 2000. Dňa 24. augusta 2000 bol spis doručený okresným súdom

Krajskému súdu v Žiline pre účely disciplinárneho konania. Dňa 10. októbra 2000 žiadal

okresný súd od Krajského súdu v Žiline vrátenie spisu. Dňa 19. apríla 2001 žiadal okresný

súd vrátenie spisu u predsedu najvyššieho súdu. Spis bol okresnému súdu z disciplinárneho

senátu najvyššieho súdu vrátený 30. apríla 2001. Dňa 28. mája 2001 bol spis predložený

Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Dňa

12. júla 2001 krajský súd vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má rozhodnúť

Krajský súd v Žiline. Dňa 18. júla 2001 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline. Dňa

27. augusta 2001 Krajský súd v Žiline vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má

rozhodnúť Krajský súd v Bratislave. Dňa 22. októbra 2001 bol spis doručený Krajskému

súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 27. decembra 2001 krajský súd rozhodol

o odvolaní proti predbežnému opatreniu tak, že návrh na jeho vydanie zamietol. Dňa

23. januára 2002 bol spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu. Dňa 29. januára 2002

okresný súd vytýčil termín pojednávania na 27. február 2002. Dňa 20. februára 2002

žalovaná spoločnosť požiadala o odročenie pojednávania a 25. februára 2002 odvolala

splnomocnenie pre Dr. L. Pojednávanie 27. februára 2002 bolo odročené na 10. apríl 2002.

Pojednávanie 10. apríla 2002 bolo odročené na 10. máj 2002 na základe žiadosti žalovaného

v súvislosti s preberaním agendy novým právnym zástupcom. Dňa 26. júna 2002 bol vo veci

vynesený rozsudok, ktorý však podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu z 19. septembra

2002 sp. zn. Spr. 3185/2002 nebol ešte písomne vyhotovený vzhľadom na to, že zákonný

sudca ho požiadal o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia. Išlo o žiadosti z 24. júla

2002, 5. septembra 2002 a 27. septembra 2002, ktorými bola lehota na písomné vyhotovenie

rozsudku v konečnom dôsledku predĺžená až do 18. októbra 2002. Prvé predĺženie bolo pre

čerpanie dovolenky zákonného sudcu a pre náročnosť odôvodnenia a ďalšie dve predĺženia

pre náročnosť odôvodnenia. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo napokon expedované

účastníkom 29. októbra 2002.

Zo žaloby sťažovateľa proti žalovanej PEREX, a. s., o ochranu osobnosti bez

označenia dátumu, ktorá bola osobne doručená do podateľne Okresného súdu v Žiline

30. decembra 1999, sa dá zistiť, že sťažovateľ požadoval vydanie rozsudku, ktorým by bola

žalovaná spoločnosť zaviazaná ospravedlniť sa sťažovateľovi tak, že v denníku Pravda

uverejní pod názvom „Ospravedlnenie bývalému predsedovi Okresného súdu v Žiline JUDr.

P. P.“ nasledovný text: «V denníku Pravda z 15. 12. 1999 bol na 3. strane uverejnený článok

redaktorky Z. S. pod názvom „Zadržali Malého Fera“. V článku bol predseda Okresného

súdu v Žiline JUDr. P. P. označený za blízkeho priateľa podnikateľa F. T., prezývaného ako

Veľký Fero, ktorý je stíhaný za clearingový podvod vo výške vyše 120 miliónov korún. Za

toto neoprávnené označenie sa PEREX, a. s., vydavateľ denníka Pravda JUDr. P. P.

ospravedlňuje. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom v konaní vo veci

Okresného súdu v Žiline.» Ďalej sťažovateľ požadoval zaviazať žalovanú spoločnosť na

zaplatenie sumy 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu trov konania.

Z prípisu sťažovateľa zo 6. októbra 2000 adresovaného okresnému súdu vyplýva, že

sa v ňom sťažuje na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na okresnom súde vrátane

konania vedeného pod sp. zn. . Poukazuje na a vytýka, že súd

nezačal konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby.

Z listu okresného súdu z 11. januára 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000 vyplýva, že

v odpovedi na vyššie uvedenú sťažnosť poukazuje okresný súd na skutočnosť, že spis

sp. zn. , ako aj ďalšie vytýkané spisy boli v auguste 2000 zaslané Krajskému

súdu v Žiline pre účely kárneho konania, pričom podľa oznámenia Krajského súdu v Žiline

boli spisy ďalej predložené najvyššiemu súdu.

Okresný súd doručil písomné vyhotovenie rozsudku aj ústavnému súdu na jeho

požiadanie, a to faxom 29. októbra 2002 a poštou 5. novembra 2002. Z rozsudku č. k. 27 C

32/00-126 z 26. júna 2002 vyplýva, že okresný súd sťažovateľovej žalobe vyhovel v plnom

rozsahu. Rozsudok má 31 strán.

III.

Článok 127 s účinnosťou od 1. januára 2002 znie takto:

„(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením.

(3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu,

koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

(4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu

alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.“

Podľa v znení účinnom od 20. marca 2002

fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do

nadobudnutia účinnosti tohto zákona nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od

nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie

podľa tohto zákona; v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po

nadobudnutí jeho účinnosti.

Sťažnosť došla ústavnému súdu 29. januára 2002 a do 20. marca 2002 ústavný súd

o nej nerozhodol vo veci samej. Sťažovateľ v zákonnej 30-dňovej lehote, ktorá sa skončila

19. apríla 2002, nepožiadal, aby sa jeho podanie posudzovalo ako podanie podľa citovaného

ustanovenia.

Podľa názoru ústavného súdu za podstatné treba považovať, že sťažovateľ podal

svoju sťažnosť už za účinnosti nového znenia . Aj z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sa sťažovateľ domáha takých výrokov, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia. Podľa

názoru ústavného súdu nemôže byť sťažovateľovi na ujmu skutočnosť, že zákonodarca

potrebnú novelizáciu nevykonal s účinnosťou od 1. januára 2002,

ale až neskôr s účinnosťou od 20. marca 2002. Preto ústavný súd považuje za možné

v prípade sťažovateľa postupovať v zmysle , ktorým sa mení

a dopĺňa o organizácii ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa zásadne naplní až

právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia

právnej neistoty ohľadom svojich práv (, resp. Diana z roku 1992 A-229).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. , , resp. Venillo

z roku 1991 A-198).

Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v , ústavný súd prihliada síce na

lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich

nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj

v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať

len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž

ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

().

Sťažovateľ namietal porušenie a dohovoru

predovšetkým vo všeobecnosti, a to s poukazom na a , podľa ktorého vo

veciach ochrany osobnosti je súd povinný konať o veci samej najneskôr do 30 dní od

podania žaloby a je povinný rozhodnúť vo veci najneskôr do jedného roka od podania

žaloby. Pritom tvrdil, že tieto zákonné lehoty neboli dodržané. Konkrétne potom namietal,

že za zbytočné prieťahy treba považovať postup okresného súdu, ktorý zaslal Krajskému

súdu v Žiline k disciplinárnemu konaniu originálny súdny spis namiesto kópie, ďalej

konflikt vo veci príslušnosti medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom

v Žiline, ako aj odročenie pojednávania na okresnom súde z dôvodu výmeny právneho

zástupcu na strane žalovanej spoločnosti, hoci spoločnosť nemala splnomocneného

zástupcu. Sťažovateľ tiež pripustil, že za zbytočné prieťahy zodpovedajú viaceré súdy.

Okresný súd vo všeobecnosti neuznával, že by porušenie zákonnej lehoty podľa

znamenalo samo osebe zbytočné prieťahy v konaní, lebo súdne konanie

je ovládané zásadou vyhlásenia rozsudku na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, čo musí mať prednosť pred zákonnou lehotou. V konkrétnostiach

uznáva prieťahy súvisiace s tým, že bol originál spisu predložený disciplinárnemu súdu,

avšak to nejde na vrub okresného súdu, lebo tento bol povinný vyhovieť požiadavke

disciplinárneho súdu tým viac, že v opačnom prípade by bolo mohlo dôjsť ku preklúzii

disciplinárnej stíhateľnosti stíhaného sudcu. Za tieto prieťahy by však mohol byť

zodpovedný len disciplinárny súd, nie však okresný súd. Tento záver je podľa okresného

súdu zvýraznený skutočnosťou, že sudca konajúci na okresnom súde opakovane urgoval

disciplinárny súd, aby vrátil spis. Podobne je treba posudzovať aj dobu, počas ktorej sa

medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom v Žiline vyjasňovala otázka o tom,

ktorý z nich je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Ani na tomto

prieťahu okresný súd nijakú vinu nenesie.

Pokiaľ ide o prvé kritérium (zložitosť veci), ústavný súd konštatuje, že predmetom

posudzovaného konania je uplatnený nárok sťažovateľa na ochranu osobnosti v nadväznosti

na uverejnený článok v novinách, teda v nadväznosti na výkon práva druhého účastníka

konania na slobodu prejavu a práva šíriť informácie. Od tohto predmetu konania je

spravidla potom závislý aj rozsah dokazovania o skutočnostiach potrebných na rozhodnutie

súdu vo veci samej. V danej veci sa k tejto povahe veci pridružili ešte rôzne procesné

prekážky vyvolané skutočnosťou, že vec pôvodne napadla na Okresný súd v Žiline, na

ktorom sťažovateľ pôsobil ako jeho predseda a naďalej pôsobí ako jeho sudca, v dôsledku

čoho bolo potrebné, aby sa najprv na viacerých úrovniach sústavy všeobecného súdnictva

(krajský súd a najvyšší súd) konalo a rozhodovalo o prípadnom vylúčení sudcov

a o prikázaní veci na konanie a rozhodnutie inému okresnému súdu v pôsobnosti iného

krajského súdu. S touto procesnou prekážkou sťažovateľ ako osoba znalá práv a povinností

sudcov a požiadaviek kladených na ich nezávislosť a nestrannosť nemohol nepočítať už pri

podávaní svojej žaloby súdu. Vzhľadom na to sa podľa názoru ústavného súdu predmetná

vec vyznačovala určitou zložitosťou, ktorá sa najmä v počiatočnom štádiu súdneho konania

podieľala na jeho dĺžke.

Ďalej treba konštatovať, že sťažovateľ ako účastník konania svojím správaním

nezadal dôvod na prieťahy v konaní. Žiadne takéto skutočnosti z predložených dôkazov

nebolo možné zistiť.

Ústavný súd sa preto sústredil na skúmanie tretieho kritéria, teda na skúmanie

spôsobu, akým súd v konaní postupoval.

V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že žaloba bola pôvodne podaná

Okresnému súdu v Žiline. Tento súd rozhodol o vydaní predbežného opatrenia a napokon

vzhľadom na námietku zaujatosti sudcov tohto súdu predložil spis súdu vyššieho stupňa na

rozhodnutie o námietke. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2000

bola vec prikázaná okresnému súdu. Okresný súd, voči postupu ktorého bola sťažnosť na

predbežnom prerokovaní prijatá, dostal spis 10. augusta 2000.

V období od 24. augusta 2000 do 30. apríla 2001 bol spis predložený disciplinárnemu

súdu, teda Krajskému súdu v Žiline, a najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd

dospel k záveru, že otázku, či toto obdobie možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy

zapríčinené postupom okresného súdu, nemožno hodnotiť izolovane, teda bez zreteľa na

okolnosti, v ktorých sa okresný súd v danom okamihu nachádzal, ako aj na jeho ďalšie

konanie a postup, ktoré nasledovali po vrátení spisu disciplinárnym súdom. Skutočnosť, že

okresný súd zaslal originál spisu namiesto jeho kópie, bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom

na príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa názoru ústavného súdu odoslanie originálu spisu či jeho kópie vzhľadom na

existujúcu právnu úpravu patrí medzi otázky vhodnosti, a nie správnosti postupu súdu.

V tejto súvislosti je vždy potrebné posudzovať konkrétny úkon súdu s ohľadom na čas, keď

je súd so žiadosťou iného súdu o zaslanie spisu konfrontovaný, teda s ohľadom na čas, keď

vykonáva príslušné procesné úkony, a nie až ex post. V čase, keď okresný súd zaslal

disciplinárnemu súdu originál spisu, nemohol predpokladať prekážku, ktorá tým následne

vznikne pri ďalšom postupe vo veci. Po vzniku tejto prekážky, teda nevrátení spisu

v primeranej lehote z disciplinárneho súdu, okresný súd vykonával adekvátne úkony na jeho

vrátenie.

Ústavný súd sa preto podrobnejšie zaoberal obdobím, ktoré nasledovalo po 30. apríli

2001, teda po vrátení spisu z disciplinárneho senátu najvyššieho súdu. Dňa 28. mája 2001

predložil okresný súd spis Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní

z 12. júna 2000, ktoré smerovalo proti predbežnému opatreniu vydanému ešte Okresným

súdom v Žiline. Spis bol 12. júla 2001 krajským súdom vrátený bez rozhodnutia o odvolaní

s tým, že o odvolaní má rozhodnúť Krajský súd v Žiline. Preto 18. júla 2001 okresný súd

predložil spis Krajskému súdu v Žiline, ktorý mu ho však 27. augusta 2001 bez rozhodnutia

o odvolaní vrátil s poukazom na to, že príslušným rozhodnúť v odvolacom konaní je

Krajský súd v Bratislave. Po vykonaní niektorých potrebných úkonov predložil okresný súd

22. októbra 2001 opätovne spis Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhodol o odvolaní

proti predbežnému opatreniu 27. decembra 2001. Spis sa vrátil okresnému súdu 23. januára

2002.

Z uvedeného skutkového stavu je celkom nepochybné, že v období od 28. mája 2001

do 27. augusta 2001 došlo k určitým prieťahom v súvislosti so sporom o príslušnosť medzi

Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom v Žiline. Postup okresného súdu bol

správny a ohľadne eventuálnych prieťahov by bolo možné skúmať zodpovednosť Krajského

súdu v Bratislave. Keďže sťažovateľ za účastníka konania označil len Okresný súd

Bratislava III, nie teda aj Krajský súd v Bratislave, ústavný súd sa môže zaoberať iba

prieťahmi vo vzťahu k okresnému súdu. Vyplýva to aj z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V ďalšom období od 28. augusta 2001 do 23. januára 2002 prebiehalo odvolacie

konanie. Toto obdobie nie je vôbec možné považovať za prieťah, lebo išlo o realizáciu

zákonom predpísaného postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.

Preto za celé obdobie od 28. mája 2001 do 23. januára 2002 (8 mesiacov bez 5 dní)

nemožno postupu okresného súdu vytýkať zbytočné prieťahy.

Ďalej ústavný súd skúmal námietku sťažovateľa, že pojednávanie 10. apríla 2002

bolo bez toho, aby sa konalo o veci samej, odročené na 10. máj 2002. Okresný súd vyhovel

žiadosti žalovanej spoločnosti o odročenie pojednávania z dôvodu preberania agendy jeho

novým právnym zástupcom.

Podľa názoru ústavného súdu tento postup okresného súdu nemožno považovať za

prieťah. Okresný súd mal právo po úvahe postupovať tak, ako sa stalo. Námietka

sťažovateľa, podľa ktorej žalovaná spoločnosť nemala splnomocneného zástupcu,

splnomocnenie ktorého by bolo založené v súdnom spise, nie je rozhodujúca. Zo spisu

okresného súdu totiž vyplýva, že žalovaná spoločnosť 25. februára 2002 vypovedala

splnomocnenie dané JUDr. L., a preto mohla požadovať lehotu na poverenie a prípravu pre

nového právneho zástupcu.

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci okresný súd rozhodol vo veci až 22 mesiacov

a 16 dní po tom, ako mu spis došiel, nie je možné s ohľadom na okolnosti danej veci

konštatovať, že došlo k porušeniu a dohovoru. Pokiaľ sa

z celkového času, ktorý okresný súd do vydania rozsudku potreboval, odráta doba

8 mesiacov bez 5 dní, počas ktorej sa riešil konflikt príslušnosti medzi Krajským súdom

v Žiline a Krajským súdom v Bratislave a rozhodovalo sa o odvolaní proti predbežnému

opatreniu, potom celkový čas konania na okresnom súde bol 14 mesiacov a 21 dní.

Vzhľadom na skutočnosť, že zákonný sudca vynaložil úsilie smerujúce k vráteniu spisu

z disciplinárneho súdu, a vzhľadom na to, že po vrátení spisu sa už ďalšie prieťahy v konaní

na strane okresného súdu nedajú konštatovať, je ústavný súd toho názoru, že celkový čas

trvania konania nie je tak závažný, aby ho bolo možné považovať za porušenie čl. 48 ods. 2

a dohovoru.

Napokon sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľa vznesenou na ústnom

pojednávaní, podľa ktorej došlo k zbytočným prieťahom aj v čase medzi vynesením

rozsudku a jeho doručovaním účastníkom konania.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že od vyhlásenia rozsudku 26. júna 2002 do jeho

expedovania účastníkom konania 29. októbra 2002 uplynuli 4 mesiace a 3 dni. Pri

posudzovaní tohto obdobia dospel ústavný súd k záveru, že ho nemožno hodnotiť ako

zbytočný prieťah v zmysle a dohovoru. Ústavný súd tu

poukazuje predovšetkým na ustanovenie ,

podľa ktorého ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak, rovnopis

písomného vyhotovenia rozsudku sa odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. V danom

prípade predseda okresného súdu využil svoje oprávnenie a lehotu na písomné vyhotovenie

rozsudku postupne predĺžil až do 18. októbra 2002. Okrem toho považoval ústavný súd za

potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že predmetný rozsudok okresného súdu je pomerne

rozsiahly (31 strán) a obsahuje veľmi podrobnú skutkovú, ale aj právnu analýzu súdenej

veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, že základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2002