Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho prerokoval

sťažnosť Z., akciovej spoločnosti, M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov upraveného v a základného práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu v Skalici, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z., akciovej spoločnosti, M. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o.

2. Z., akciovej spoločnosti, M. n e p r i z n á v a primerané finančné

zadosťučinenie.

3. Z., akciovej spoločnosti, M. n e p r i z n á v a úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2002

doručená sťažnosť Z., akciovej spoločnosti, M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. M. V., B., ktorou sťažovateľka pôvodne namietala porušenie jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu v Skalici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

V odpovedi na výzvu ústavného súdu z 12. augusta 2002 upravil právny zástupca

sťažovateľky doplňujúcim podaním návrh na rozhodnutie vo veci samej tak, že sa

sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že okresný súd svojou

nečinnosťou vo vyššie označenom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov upravené v a základné právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne navrhol, aby ústavný súd podľa a

a ods. 4 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prikázal okresnému súdu, aby

vo veci konal podľa príslušných ustanovení (ďalej aj

„OSP“) a Exekučného poriadku, ako aj priznal sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 7. februára 2001 podala súdnemu

exekútorovi Mgr. R. D., Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným

titulom bol právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz sp. zn. vydaný

okresným súdom 13. decembra 2000. Po tom, čo okresný súd vydal 17. apríla 2001

pre menovaného súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, bolo povinnému

7. mája 2001 zaslané upovedomenie o jej začatí. Dňa 17. mája 2001 podal povinný

u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie námietky proti exekúcii, ktoré

doplnil podaním z 25. mája 2002.

Dňa 4. júna 2001 zaslal súdny exekútor spisový materiál na rozhodnutie

o námietkach proti exekúcii okresnému súdu, ktorému bol doručený 6. júna 2001. Pretože

okresný súd vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. , nekonal, vyzval ho

právny zástupca sťažovateľky listom z 8. apríla 2002, aby o námietkach povinného

urýchlene rozhodol. Zároveň ho upozornil, že ak sa tak do 17. mája 2002 nestane, podá

ústavnému súdu sťažnosť podľa .

Vzhľadom na to, že okresný súd ani po písomnej výzve právneho zástupcu

sťažovateľky vo veci viac než jeden rok nekonal, rozhodla sa sťažovateľka pre podanie

sťažnosti ústavnému súdu uvádzajúc, že „naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci

konal a rozhodol“.

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 22. novembra 2002

požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa k nej vyjadrila a aby zaujala stanovisko

k vhodnosti ústneho pojednávania.

Predsedníčka okresného súdu odpovedala na uvedenú výzvu listom zn. Spr 823/02

doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2002, v ktorom okrem iného uviedla, že „Vo veci

č. k. tunajšieho súdu došlo k oneskorenému rozhodnutiu v dôsledku toho, že

tunajší súd je personálne poddimenzovaný, a to najmä pre tú skutočnosť, že od 1. 5. 2001,

kedy odišla do dôchodku JUDr. J. M., bolo odňaté jej systemizované miesto a presunuté

na OS Trnava. Okrem toho obe čakateľky, ktoré sa na tunajšom súde úspešne pripravili

k justičným skúškam, boli taktiež zvolené na OS do Trnavy, nakoľko tunajšiemu súdu nebolo

dané voľné miesto.

Do uvedeného dátumu agendu Er vybavovala JUDr. M. vrátane ďalších agend

(P a Nc, D), v ktorých vypomáhali obe čakateľky. Po ich odchode som bola donútená

rozdeliť agendu medzi ďalších troch zostávajúcich sudcov, ktorí dovtedy tieto agendy

nerobili, takže niekoľkokrát som opätovne musela agendu prerozdeliť podľa toho, ako sa

ktorý sudca rýchlo vžil do vybavovania novej agendy. V dôsledku toho došlo

k oneskorenému vybaveniu niektorých spisov a keď som túto situáciu zistila, nechala som

vypracovať zoznam vecí, v ktorých nebol urobený úkon dlhšie ako 6 mesiacov, na základe

čoho sa zistilo, že tam patrí uvedená vec. Čiastočne sa vybavenie zdržalo aj tým, že sudkyňa

musela žiadať úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky“.

Dňa 11. decembra 2002 bolo ústavnému súdu na jeho výzvu z 22. novembra 2002

doručené podanie sťažovateľky označené ako „Stanovisko k sťažnosti podľa

Slovenskej republiky“, v ktorom mu prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznamuje,

že vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2002

rozhodol o námietkach povinného W. I., a. s., K. vo veci sťažovateľky (ako oprávneného)

o vymoženie pohľadávky 66 000 Sk s príslušenstvom tak, že námietky povinného proti

exekúcii zamietol, stala sa tá časť návrhu rozhodnutia, ktorou sa domáhala, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, bezpredmetnou, a preto berie sťažnosť v tejto

časti späť.

Na ostatných častiach návrhu rozhodnutia sťažovateľka zotrvala.

Žiaden z účastníkov netrval na tom, aby ústavný súd rozhodoval na verejnom ústnom

pojednávaní.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie práv sťažovateľky

zaručených v a dohovoru vo veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. , v ktorej podľa názoru sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.

Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. vyplýva, že:

Dňa 7. februára 2001 podala sťažovateľka súdnemu exekútorovi Mgr. R. D.,

Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie.

Dňa 8. februára 2001 požiadal súdny exekútor okresný súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Dňa 17. apríla 2001 vydal okresný súd pod č. 5026, 003516 poverenie pre súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia sp. zn.

z 13. decembra 2000 na vymoženie pohľadávky sťažovateľky v sume

66 000 Sk.

Dňa 7. mája 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie.

Dňa 6. júna 2001 došiel okresnému súdu spisový materiál predložený súdnym

exekútorom na rozhodnutie o námietkach povinného proti exekúcii zo 17. mája 2001

doplnených podaním z 25. mája 2001 (zistené z poštovej pečiatky).

Dňa 9. apríla 2002 bola okresnému súdu doručená výzva nového právneho zástupcu

sťažovateľky (advokáta JUDr. M. V.) na rozhodnutie v exekučnom konaní spolu

so splnomocnením, ktoré mu sťažovateľka udelila na jej zastupovanie v tejto exekučnej veci

1. marca 2002.

Dňa 9. septembra 2002 zaslal okresný súd sťažovateľke výzvu, aby mu oznámila,

ktorým dňom odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné

moci, čo je v rozpore s .

Dňa 11. septembra 2002 došlo okresnému súdu oznámenie sťažovateľky, z ktorého

vyplýva, že 1. marca 2002 odvolala splnomocnenie predošlému právnemu zástupcovi, a tým

istým dňom poverila svojím zastupovaním advokáta JUDr. M. V. Zároveň sťažovateľka

oznámila súdu novú adresu povinného. K zmene sídla povinného došlo 13. februára 2002.

Dňa 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii

uznesením sp. zn. , Ex 21/012 tak, že ich zamietol.

IV.

V súvislosti s právom na súdnu ochranu poskytovanú nezávislými a nestrannými

súdmi vo väzbe na nútený výkon rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že «Výkon

vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“

v zmysle , inak záruky, ktoré toto ustanovenie

ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy

Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili

svoj dôvod na existenciu v . Preto právo na súdnu ochranu

zaručené v sa nemôže končiť vydaním

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným

spôsobom a aj pri vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku

takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» ().

Podľa ustanovenia prvej vety má každý právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho

záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a podľa dohovoru vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno

dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis ,

, ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa a dohovoru ústavný súd v súlade so svojou

stabilnou judikatúrou skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej

a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní

postupoval súd (napr. , a iné).

Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci

súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že časť exekučného

konania, ktorou je rozhodovanie o námietkach povinného, treba spravidla považovať

za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne

jednoduché. Rozhodovanie exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami

nie je takým rozhodovaním, ktoré vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci

účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným

titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného

konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má

voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv

oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom

a vykonateľnom exekučnom titule.

V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska

právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom, ktorý nevykazuje žiadne znaky

komplikovanosti.

Čo sa týka druhého kritéria, ktorým je správanie účastníka, ústavný súd konštatuje,

že nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jeho

správanie (resp. správanie jeho právneho zástupcu) prispelo významnou mierou

k zbytočným prieťahom.

Názor súdu, že čiastočne sa vybavenie veci zdržalo aj tým, že sudkyňa musela žiadať

úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky, nie je možné prijať. Na výzvu súdu

z 9. septembra 2002 adresovanú sťažovateľke s požiadavkou, aby oznámila, ktorým dňom

odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné moci, čo je

v rozpore s , sťažovateľka odpovedala 11. septembra 2002.

Nutnosť žiadnych ďalších úprav v podaní právneho zástupcu sťažovateľky

zo súdneho spisu ústavný súd nezistil.

Sťažovateľke nie je podľa názoru ústavného súdu možné vyčítať v danej veci

nedostatok súčinnosti alebo dokonca zámerné pôsobenie v snahe negatívne ovplyvniť dĺžku

konania v danej veci.

K tretiemu kritériu, ktorým je postup samotného okresného súdu, ústavný súd zistil

nečinnosť za obdobie od 6. júna 2001 (odo dňa, keď mu bol doručený spisový materiál

od súdneho exekútora na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii) až do 9. septembra 2002,

teda do dňa zaslania vyššie uvedenej výzvy sťažovateľke na upresnenie otázky jej právneho

zastúpenia (ide o nečinnosť v trvaní pätnástich mesiacov a dvoch dní).

Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní

okresného súdu počas uvedeného obdobia, v ktorom tento vôbec nekonal a nepostaral sa

zákonným spôsobom o odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.

Tvrdenie predsedníčky okresného súdu o jeho personálnom poddimenzovaní nie je

možné vziať do úvahy.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka nedostatočného

personálneho obsadenia súdu a vo väzbe na to neprimeraného zaťaženia sudcov

pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než

technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý

od súdu právom očakáva ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov podľa .

Uvedené skutočnosti vyúsťujú do záveru, že celkovú dĺžku konania vo veci

okresného súdu sp. zn. nie je možné považovať z hľadiska kritérií čl. 6 ods. 1

dohovoru za primeranú a nie je ju možné tolerovať ako ústavne akceptovateľnú ani

vo vzťahu k .

Tieto dôvody viedli ústavný súd k rozhodnutiu, že označené základné práva

sťažovateľky boli porušené.

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal. V zmysle ak

ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu

porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Pretože 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii

uznesením sp. zn. a nadväzne na to vzala sťažovateľka svoju sťažnosť v časti,

ktorou sa domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal

a rozhodol podľa príslušných ustanovení a Exekučného

poriadku, späť, stratila sťažnosť v tejto časti opodstatnenosť. Z toho dôvodu o tejto časti

sťažnosti ústavný súd nerozhodol.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

300 000 Sk, čo zdôvodnila najmä tým, že: „Okresný súd v Skalici vo veci takmer rok a pol

nekonal, čo môže mať za následok, že za ten čas sa mohli zmeniť majetkové pomery

povinného a v súčasnosti bude obtiažnejšie vyhľadať také majetkové hodnoty, ktoré bude

možné realizovať na obchodnom trhu, prípadne si to vyžiada podstatne zložitejšie právne

postupy, ďalšie náklady a ďalšie zaťažovanie súdov žalobami na neplatnosť právnych

úkonov o prevode majetku povinného. Tieto skutočnosti zatiaľ ešte exekútor neoveril, za dva

mesiace, od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia doposiaľ sa mu však nepodarilo

vykonať exekúciu žiadneho majetku povinného.

Nie je možné vyčísliť a preukázať výšku priamej škody, ktorú sťažovateľ utrpel

nečinnosťou Okresného súdu v Skalici, preto sa domáha primeraného finančného

zadosťučinenia za porušenie jeho práv.

Sme však presvedčení, že práve maximálny tlak na zrýchlenie konania súdov

v obchodných veciach je tým krokom, ktorý môže výrazne prispieť k zlepšeniu

podnikateľského prostredia a k podstatne vyšším odvodom daní do štátneho rozpočtu.

Sme toho názoru, že takýto tlak nemôže vyvolať rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým bude

len konštatovať neústavnosť postupu súdu, bez priznania primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré má pôsobiť v prvom rade ako aspoň čiastočná kompenzácia ujmy,

utrpenej sťažovateľom, ale pôsobí aj ako akási nepriama sankcia voči štátnemu orgánu,

ktorý porušil základné práva sťažovateľa.“

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa má primerané finančné zadosťučinenie

povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu ( ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je aj samotné

autoritatívne deklarovanie porušenia jej práv.

Ústavný súd vzal ďalej pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka

domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia, do úvahy najmä to, že okresný

súd o námietkach povinného v predmetnej exekučnej veci po podaní sťažnosti sťažovateľky

ústavnému súdu rozhodol a uvedenú skutočnosť považoval vzhľadom na intenzitu porušenia

jej základného práva podľa a dohovoru za dostatočný

prostriedok nápravy v danej veci. Zohľadnil pritom tiež to, že primerané finančné

zadosťučinenie predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy, preto pri rozhodovaní o jeho

prípadnom priznaní musí akcentovať nemateriálna sféra sťažovateľa. V danom prípade však

dôvody uvádzané sťažovateľkou sa týkajú prevažne dopadu namietaného porušenia práv

na jej materiálnu stránku. V neposlednom rade nebolo napokon možné nechať bez

povšimnutia ani formuláciu vyjadrenú v závere sťažnosti, keď samotná sťažovateľka

tvrdila, že: „Naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci konal a rozhodol.“

Preto ústavný súd nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože jej

právny zástupca si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil a ani nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003