Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)IV. ÚS 58/02
PDF · 223.5 KB
No categories available
IV. ÚS 58/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 58/02-32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho prerokoval
sťažnosť Z., akciovej spoločnosti, M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 37/01, za účasti Okresného súdu v Skalici, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Z., akciovej spoločnosti, M. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 37/01 p o r u š e n é b o l o.
2. Z., akciovej spoločnosti, M. n e p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie.
3. Z., akciovej spoločnosti, M. n e p r i z n á v a úhradu trov tohto konania.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2002
doručená sťažnosť Z., akciovej spoločnosti, M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. M. V., B., ktorou sťažovateľka pôvodne namietala porušenie jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie upraveného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu v Skalici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 37/01.
V odpovedi na výzvu ústavného súdu z 12. augusta 2002 upravil právny zástupca
sťažovateľky doplňujúcim podaním návrh na rozhodnutie vo veci samej tak, že sa
sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že okresný súd svojou
nečinnosťou vo vyššie označenom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasne navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
a ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby
vo veci konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) a Exekučného poriadku, ako aj priznal sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 7. februára 2001 podala súdnemu
exekútorovi Mgr. R. D., Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným
titulom bol právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz sp. zn. 6 Rob 225/00 vydaný
okresným súdom 13. decembra 2000. Po tom, čo okresný súd vydal 17. apríla 2001
pre menovaného súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, bolo povinnému
7. mája 2001 zaslané upovedomenie o jej začatí. Dňa 17. mája 2001 podal povinný
u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie námietky proti exekúcii, ktoré
doplnil podaním z 25. mája 2002.
Dňa 4. júna 2001 zaslal súdny exekútor spisový materiál na rozhodnutie
o námietkach proti exekúcii okresnému súdu, ktorému bol doručený 6. júna 2001. Pretože
okresný súd vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 4 Er 37/01, nekonal, vyzval ho
právny zástupca sťažovateľky listom z 8. apríla 2002, aby o námietkach povinného
urýchlene rozhodol. Zároveň ho upozornil, že ak sa tak do 17. mája 2002 nestane, podá
ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ústavy.
Vzhľadom na to, že okresný súd ani po písomnej výzve právneho zástupcu
sťažovateľky vo veci viac než jeden rok nekonal, rozhodla sa sťažovateľka pre podanie
sťažnosti ústavnému súdu uvádzajúc, že „naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci
konal a rozhodol“.
II.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 22. novembra 2002
požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa k nej vyjadrila a aby zaujala stanovisko
k vhodnosti ústneho pojednávania.
Predsedníčka okresného súdu odpovedala na uvedenú výzvu listom zn. Spr 823/02
doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2002, v ktorom okrem iného uviedla, že „Vo veci
č. k. 4 Er 37/01 tunajšieho súdu došlo k oneskorenému rozhodnutiu v dôsledku toho, že
tunajší súd je personálne poddimenzovaný, a to najmä pre tú skutočnosť, že od 1. 5. 2001,
kedy odišla do dôchodku JUDr. J. M., bolo odňaté jej systemizované miesto a presunuté
na OS Trnava. Okrem toho obe čakateľky, ktoré sa na tunajšom súde úspešne pripravili
k justičným skúškam, boli taktiež zvolené na OS do Trnavy, nakoľko tunajšiemu súdu nebolo
dané voľné miesto.
Do uvedeného dátumu agendu Er vybavovala JUDr. M. vrátane ďalších agend
(P a Nc, D), v ktorých vypomáhali obe čakateľky. Po ich odchode som bola donútená
rozdeliť agendu medzi ďalších troch zostávajúcich sudcov, ktorí dovtedy tieto agendy
nerobili, takže niekoľkokrát som opätovne musela agendu prerozdeliť podľa toho, ako sa
ktorý sudca rýchlo vžil do vybavovania novej agendy. V dôsledku toho došlo
k oneskorenému vybaveniu niektorých spisov a keď som túto situáciu zistila, nechala som
vypracovať zoznam vecí, v ktorých nebol urobený úkon dlhšie ako 6 mesiacov, na základe
čoho sa zistilo, že tam patrí uvedená vec. Čiastočne sa vybavenie zdržalo aj tým, že sudkyňa
musela žiadať úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky“.
Dňa 11. decembra 2002 bolo ústavnému súdu na jeho výzvu z 22. novembra 2002
doručené podanie sťažovateľky označené ako „Stanovisko k sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky“, v ktorom mu prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznamuje,
že vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 37/01 z 2. októbra 2002
rozhodol o námietkach povinného W. I., a. s., K. vo veci sťažovateľky (ako oprávneného)
o vymoženie pohľadávky 66 000 Sk s príslušenstvom tak, že námietky povinného proti
exekúcii zamietol, stala sa tá časť návrhu rozhodnutia, ktorou sa domáhala, aby ústavný súd
prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, bezpredmetnou, a preto berie sťažnosť v tejto
časti späť.
Na ostatných častiach návrhu rozhodnutia sťažovateľka zotrvala.
Žiaden z účastníkov netrval na tom, aby ústavný súd rozhodoval na verejnom ústnom
pojednávaní.
III.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie práv sťažovateľky
zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 4 Er 37/01, v ktorej podľa názoru sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.
Zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 Er 37/01 vyplýva, že:
Dňa 7. februára 2001 podala sťažovateľka súdnemu exekútorovi Mgr. R. D.,
Exekútorský úrad, M., návrh na vykonanie exekúcie.
Dňa 8. februára 2001 požiadal súdny exekútor okresný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Dňa 17. apríla 2001 vydal okresný súd pod č. 5026, 003516 poverenie pre súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia sp. zn.
6 Rob 225/00 z 13. decembra 2000 na vymoženie pohľadávky sťažovateľky v sume
66 000 Sk.
Dňa 7. mája 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie.
Dňa 6. júna 2001 došiel okresnému súdu spisový materiál predložený súdnym
exekútorom na rozhodnutie o námietkach povinného proti exekúcii zo 17. mája 2001
doplnených podaním z 25. mája 2001 (zistené z poštovej pečiatky).
Dňa 9. apríla 2002 bola okresnému súdu doručená výzva nového právneho zástupcu
sťažovateľky (advokáta JUDr. M. V.) na rozhodnutie v exekučnom konaní spolu
so splnomocnením, ktoré mu sťažovateľka udelila na jej zastupovanie v tejto exekučnej veci
1. marca 2002.
Dňa 9. septembra 2002 zaslal okresný súd sťažovateľke výzvu, aby mu oznámila,
ktorým dňom odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné
moci, čo je v rozpore s § 24 OSP.
Dňa 11. septembra 2002 došlo okresnému súdu oznámenie sťažovateľky, z ktorého
vyplýva, že 1. marca 2002 odvolala splnomocnenie predošlému právnemu zástupcovi, a tým
istým dňom poverila svojím zastupovaním advokáta JUDr. M. V. Zároveň sťažovateľka
oznámila súdu novú adresu povinného. K zmene sídla povinného došlo 13. februára 2002.
Dňa 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii
uznesením sp. zn. 4 Er 37/012, Ex 21/012 tak, že ich zamietol.
IV.
V súvislosti s právom na súdnu ochranu poskytovanú nezávislými a nestrannými
súdmi vo väzbe na nútený výkon rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že «Výkon
vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie
ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy
Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili
svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nemôže končiť vydaním
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným
spôsobom a aj pri vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku
takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» (I. ÚS 5/00).
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom
a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno
dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis II. ÚS 26/95,
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou
stabilnou judikatúrou skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej
a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní
postupoval súd (napr. I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00 a iné).
Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci
súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.
Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že časť exekučného
konania, ktorou je rozhodovanie o námietkach povinného, treba spravidla považovať
za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne
jednoduché. Rozhodovanie exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami
nie je takým rozhodovaním, ktoré vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci
účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným
titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného
konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má
voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv
oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom
a vykonateľnom exekučnom titule.
V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska
právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom, ktorý nevykazuje žiadne znaky
komplikovanosti.
Čo sa týka druhého kritéria, ktorým je správanie účastníka, ústavný súd konštatuje,
že nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že jeho
správanie (resp. správanie jeho právneho zástupcu) prispelo významnou mierou
k zbytočným prieťahom.
Názor súdu, že čiastočne sa vybavenie veci zdržalo aj tým, že sudkyňa musela žiadať
úpravy v podaní právneho zástupcu sťažovateľky, nie je možné prijať. Na výzvu súdu
z 9. septembra 2002 adresovanú sťažovateľke s požiadavkou, aby oznámila, ktorým dňom
odvolala plnú moc udelenú JUDr. D., pretože v spise sa nachádzajú dve plné moci, čo je
v rozpore s § 24 OSP, sťažovateľka odpovedala 11. septembra 2002.
Nutnosť žiadnych ďalších úprav v podaní právneho zástupcu sťažovateľky
zo súdneho spisu ústavný súd nezistil.
Sťažovateľke nie je podľa názoru ústavného súdu možné vyčítať v danej veci
nedostatok súčinnosti alebo dokonca zámerné pôsobenie v snahe negatívne ovplyvniť dĺžku
konania v danej veci.
K tretiemu kritériu, ktorým je postup samotného okresného súdu, ústavný súd zistil
nečinnosť za obdobie od 6. júna 2001 (odo dňa, keď mu bol doručený spisový materiál
od súdneho exekútora na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii) až do 9. septembra 2002,
teda do dňa zaslania vyššie uvedenej výzvy sťažovateľke na upresnenie otázky jej právneho
zastúpenia (ide o nečinnosť v trvaní pätnástich mesiacov a dvoch dní).
Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní
okresného súdu počas uvedeného obdobia, v ktorom tento vôbec nekonal a nepostaral sa
zákonným spôsobom o odstránenie právnej neistoty sťažovateľky.
Tvrdenie predsedníčky okresného súdu o jeho personálnom poddimenzovaní nie je
možné vziať do úvahy.
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka nedostatočného
personálneho obsadenia súdu a vo väzbe na to neprimeraného zaťaženia sudcov
pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než
technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý
od súdu právom očakáva ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Uvedené skutočnosti vyúsťujú do záveru, že celkovú dĺžku konania vo veci
okresného súdu sp. zn. 4 Er 37/01 nie je možné považovať z hľadiska kritérií čl. 6 ods. 1
dohovoru za primeranú a nie je ju možné tolerovať ako ústavne akceptovateľnú ani
vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy.
Tieto dôvody viedli ústavný súd k rozhodnutiu, že označené základné práva
sťažovateľky boli porušené.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa čl. 127
ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. V zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak
ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu
porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Pretože 2. októbra 2002 rozhodol okresný súd o námietkach povinného proti exekúcii
uznesením sp. zn. 4 Er 37/01 a nadväzne na to vzala sťažovateľka svoju sťažnosť v časti,
ktorou sa domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal
a rozhodol podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného
poriadku, späť, stratila sťažnosť v tejto časti opodstatnenosť. Z toho dôvodu o tejto časti
sťažnosti ústavný súd nerozhodol.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
300 000 Sk, čo zdôvodnila najmä tým, že: „Okresný súd v Skalici vo veci takmer rok a pol
nekonal, čo môže mať za následok, že za ten čas sa mohli zmeniť majetkové pomery
povinného a v súčasnosti bude obtiažnejšie vyhľadať také majetkové hodnoty, ktoré bude
možné realizovať na obchodnom trhu, prípadne si to vyžiada podstatne zložitejšie právne
postupy, ďalšie náklady a ďalšie zaťažovanie súdov žalobami na neplatnosť právnych
úkonov o prevode majetku povinného. Tieto skutočnosti zatiaľ ešte exekútor neoveril, za dva
mesiace, od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia doposiaľ sa mu však nepodarilo
vykonať exekúciu žiadneho majetku povinného.
Nie je možné vyčísliť a preukázať výšku priamej škody, ktorú sťažovateľ utrpel
nečinnosťou Okresného súdu v Skalici, preto sa domáha primeraného finančného
zadosťučinenia za porušenie jeho práv.
Sme však presvedčení, že práve maximálny tlak na zrýchlenie konania súdov
v obchodných veciach je tým krokom, ktorý môže výrazne prispieť k zlepšeniu
podnikateľského prostredia a k podstatne vyšším odvodom daní do štátneho rozpočtu.
Sme toho názoru, že takýto tlak nemôže vyvolať rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým bude
len konštatovať neústavnosť postupu súdu, bez priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré má pôsobiť v prvom rade ako aspoň čiastočná kompenzácia ujmy,
utrpenej sťažovateľom, ale pôsobí aj ako akási nepriama sankcia voči štátnemu orgánu,
ktorý porušil základné práva sťažovateľa.“
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie
povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je aj samotné
autoritatívne deklarovanie porušenia jej práv.
Ústavný súd vzal ďalej pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka
domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia, do úvahy najmä to, že okresný
súd o námietkach povinného v predmetnej exekučnej veci po podaní sťažnosti sťažovateľky
ústavnému súdu rozhodol a uvedenú skutočnosť považoval vzhľadom na intenzitu porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za dostatočný
prostriedok nápravy v danej veci. Zohľadnil pritom tiež to, že primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy, preto pri rozhodovaní o jeho
prípadnom priznaní musí akcentovať nemateriálna sféra sťažovateľa. V danom prípade však
dôvody uvádzané sťažovateľkou sa týkajú prevažne dopadu namietaného porušenia práv
na jej materiálnu stránku. V neposlednom rade nebolo napokon možné nechať bez
povšimnutia ani formuláciu vyjadrenú v závere sťažnosti, keď samotná sťažovateľka
tvrdila, že: „Naším jediným cieľom je prinútiť súd, aby vo veci konal a rozhodol.“
Preto ústavný súd nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože jej
právny zástupca si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil a ani nevyčíslil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2003