Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 750/2013
PDF · 449.3 KB
No categories available
IV. ÚS 750/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti M. S., J. S., K. S. a Z. S., zastúpených
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 10/2011 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 5 C 29/1991) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009, za účasti Okresného súdu Rožňava,
takto
rozhodol:
1. Základné právo M. S., J. S., K. S. a Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 10/2011 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. M. S., J. S., K. S. a Z. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume
3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Rožňava j e p o v i n n ý uhradiť M. S., J. S., K. S. a Z. S. trovy
konania v sume 1 059,92 € (tisícpäťdesiatdeväť eur a deväťdesiatdva centov) na účet ich
právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 750/2013 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S., J. S., K. S. a Z. S. (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 10/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009.
Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Konanie o náhradu škody vedené na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.
11 C/10/2011 bolo vedené pôvodne pod sp. zn. 5 C/29/1991 a začalo sa na návrh
pôvodného žalobcu nebohého V. S., ktorý zomrel dňa 31. 8. 20 05. Sťažovateľky sú jeho
dedičkami.
Ústavný súd SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 9/05 zo dňa 30. 5. 2005 (správne má byť
30. 3. 2005, pozn.) rozhodol tak, že základné právo V. S. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 porušené bolo, prikázal Okresnému súdu Rožňava konať bez
prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 296/09 zo dňa 26. 11. 2009 rozhodol tak, že
základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/1991 v období po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 9/05 zo dňa 30. 3. 2005 porušené boli.
Ústavný súd SR im taktiež priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho
zastúpenia.“
Sťažovateľky ďalej v sťažnosti poukazujú na to, že „pociťujú ujmu z takéhoto
postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný
žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho
smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne skončená.
Aj keď už sťažovateľkám bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie,
s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je
ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby
ochrana práv bola rýchla a účinná, nadobudli pocit márnosti, snahy dovolať sa
spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov
od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne
skončená a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 5000,-Eur.“.
Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo
postupom Okresného súdu Rožňava vo veci sp. zn. 11 C/10/2011 (pôvodne vedenej pod
sp. zn. 5 C/29/1991 ) porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Rožňava konal vo veci
sp. zn. 11C/1072011 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/29/1991) bez prieťahov.“
Napokon sa sťažovateľky domáhajú, aby im ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie každej v sume 5 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko v prípise
sp. zn. Spr 2/14 (doručenom ústavnému súdu 13. februára 2014), v ktorom opísal priebeh
napadnutého konania do 13. mája 2013. K jeho ďalšiemu priebehu uviedol toto:
«Súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením sp. zn.: 11 C/10/2011-219 zo dňa
13. 05. 2013, pretože bol toho názoru, že posudok znalca z odboru ORL (ušné, nosné,
krčné) s poukazom na diagnózu chronický zápal hrtana, bude nevyhnutný. Počas celého
konania totiž bolo vyhotovených viac posudkov z odvetvia pracovného lekárstva a hygieny
práce a z odvetvia ORL bol vypracovaný jeden posudok. Proti záverom tohto posudku z
odvetvia ORL, ako posudkov z odvetvia pracovného lekárstva opakovane namietal žalovaný
– pôvodný zamestnávateľ V. S., práve s poukazom na to, že u žalobcu bol diagnostikovaný
chronický zápal hrtana už 27. 09. 1983, to znamená takmer 5 rokov pred expozíciou SO2.
Keďže neboli vypočutí ani znalci, nebol nariadený ani kontrolný znalecký posudok
z odvetvia ORL, súd dospel k záveru po doplnení vyššie uvedených listín, ako aj na základe
vyjadrení žalovanej, že bude potrebné nariadenie kontrolného znaleckého posudku práve
z odvetvia ORL, aby tak bolo možné preukázať alebo vylúčiť profesijné ochorenie. Totiž
zo zdravotnej dokumentácie, citovanej podrobne v znaleckých posudkoch z odvetvia
pracovného lekárstva a ORL boli záznamy o chronickom ochorení hrtana už pred rokom
1988. Pred nariadením kontrolného znaleckého posudku súd dohľadával zdravotnú
dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením
znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite
mali vedomosti o osobe praktického lekára. Napokon dokumentáciu súd zabezpečil
od posledného praktického lekára v mieste bydliska. Po doručení zdravotnej dokumentácie,
ktorá bola archivovaná posledným praktickým lekárom, súd zistil, že chýba časť
dokumentácie od roku 1976 do roku 1990, kde sa mali nachádzať práve záznamy
o chronickom ochorení hrtana v roku 1983. Aj táto skutočnosť viedla súd k tomu, aby sa
znalec z odvetvia ORL (jednalo sa o záznamy, ktoré spracovával lekára ORL) vysporiadal
s tým, či bolo uvedené ochorenie v príčinnej súvislosti so sporadickou expozíciou plynu,
alebo nie.
Po doručení uznesenia 11 C/10/2011-219 zo dňa 13. 05. 2013, pr. zást. žalobkýň
vyjadrila písomne názor, že otázky uložené znalcovi boli podľa jej názoru neprípustné –
sugestívne. V tomto prípade súd kládol otázky podrobne, aby boli zodpovedané všetky
doposiaľ spochybňované zistenia a tiež aby mohol sudca, ako medicínsky laik, dostať
odpovede na odborné otázky, ktoré potreboval vyriešiť. V závere vyjadrenia zo dňa
10. 06. 2013 navrhla, napriek prezentovanému stanovisku, uloženie vlastných otázok.
Následne súd uznesením 11 C/10/2011-238 zo dňa 11. 06. 2013 doplnil predchádzajúce
uznesenie zo dňa 13. 05. 2013 a doručil ho znalcovi a účastníkom konania. Lehota
na vypracovanie znaleckého posudku bol po komunikácii so znalcom stanovená tak, aby
mohol byť znalecký posudok spracovaný v reálnom čase, vzhľadom na pracovnú záťaž
znalca.
Znalecký posudok kontrolného znalca N. L. č. 7/2013 bol súdu doručený dňa
03. 09. 2013. Dňa 09. 09. 2013 bol doručený znalecký posudok na vyjadrenie sporovým
stranám a súčasne bol vytýčený termín pojednávania na 15. 10. 2013. Zo záveru znaleckého
posudku vyplynulo, že v prípade V. S. trpel chronickým ochorením hrtana už v období pred
expozíciou plynu a teda uvedené ochorenie nebolo vyvolané uvedenou expozíciou.
Po doručení znaleckého posudku žalovaná so záverom súhlasila a žalobkyne
prostredníctvom svojej pr. zástupkyne vyjadrili nesúhlas so závermi kontrolného znalca
a v prípade, že súd hodlá akceptovať závery ZP navrhli, aby vo veci vykonal znalecké
dokazovanie znalecký ústav alebo znalecká organizácia, ktoré má lepšie personálne
a odborné zázemie. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň nezúčastnila
z dôvodu hospodárnosti.
Súd však zistil, že na Slovensku nie je vedený v zozname znaleckých ústavov
a organizácií, žiaden ústav ani organizácia z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL.
Následne zisťoval ústav, ktorý by mohol poskytnúť odborné stanovisko. Prostredníctvom
internetu zistil, že Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach má v štruktúre
pracovisko a to Kliniku ORL, chirurgie hlavy a krku, primárom ktorej je hlavný odborník
Slovenska J. K. Z týchto dôvodov súd odkomunikoval s prof. K. dňa 22. 10. 2013, či by bol
ochotný poskytnúť odborný posudok – stanovisko. Súhlasil s jeho vypracovaním avšak
požiadal o doručenie spisu až po 19. 11. 2013, kedy už bude na Slovensku (pracovne
pôsobil aj v zahraničí). Súd nariadil dokazovanie ústavom Univerzitnou nemocnicou. Pri
spracovaní uznesenia však došlo k zrejmej nesprávnosti (spôsobenej vysokou zaťaženosťou
sudcu, ktorý pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných
žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok
604 vecí). Bol použitý text, ktorý mal sudca pripravený pre prípad ustanovenia znaleckého
ústavu alebo organizácie. Do uvedeného textu bol doplnený už len názov ústavu, pričom sa
do uznesenia neuviedlo, že sa malo jednať o odborné stanovisko inštitúcie podľa ust. § 127
ods. 4 O. s. p. V snahe čo najskôr dopraviť spis na odborné posúdenie (keďže sa jedná
o dlhoročné konanie sledované Ústavným súdom), bol spis doručený povereným
zamestnancom súdu priamo do Univerzitnej nemocnice aj s nesprávnym textom uznesenia,
čo súd zistil až po návrate spisu dňa 10. 01. 2014. Prof. K. riadiac sa nepochybne týmto
uznesením, označil svoje podanie ako znalecký posudok, keďže zrejme nemal skúsenosti ako
formulovať stanovisko. Súčasne však oznámil, že nie je súdnym znalcom a neuplatňoval si
znaleckú odmenu, uviedol len čas strávený štúdiom materiálu a napísaním posudku.
Žalobkyne prostredníctvom právnej zástupkyne sa vyjadrili, že uvedený posudok
nemá žiadne formálne a obsahové náležitosti znaleckého posudku, a preto sa nevyjadrovali
k zisteniam vyplývajúcim z tejto listiny. Súd akceptoval pochybenie a uvedený posudok
neposudzoval ako znalecký posudok, ale ako odborné vyjadrenie orgánu, o správnosti
ktorého nemá žiadne pochybnosti, pretože sa jedná o subjekt, ktorý nepochybne má všetky
odborné predpoklady na posúdenie daného stavu. Aj z uvedeného vyjadrenia vyplynula
správnosť záverov kontrolného znalca L.»
V závere vyjadrenia okresný súd uviedol:
„Záverom poukazujeme na skutočnosť, že i napriek dĺžke konania je nutné poukázať
na to, že posledná zákonná sudkyňa konala vo veci od septembra 2012 a rozhodla dňa
06. 02. 2014. Vo veci sa podľa názoru súdu konalo najmenej od septembra 2012 plynulo,
vykonávali sa dôkazy, ktoré súd považoval za potrebné vykonať, keďže doposiaľ vykonané
neboli a to aj napriek opakovaným námietkam proti záverom znaleckých posudkov
pôvodného žalovaného a následne žalovanej. Žalobkyniam sa javilo doplnenie dokazovania
ako nadbytočné. Súd je však opačného názoru, pretože z výsledkov doplneného znaleckého
dokazovania, ktoré bolo podnietené aj doplnením listinných dôkazov, ako aj vyjadrenia
odborného orgánu je zrejmé, že žalovaný dôvodne spochybňoval závery posudkov, ktoré
konštatovali profesijné ochorenie V. S. Výsledky doplneného dokazovania postupne
naznačovali možnosť iného posúdenia ochorenia V. S. a zjavne vyvolali nespokojnosť
žalobkýň s týmto vývojom dokazovania, čo prejavili pravdepodobne podaním ďalšej
ústavnej sťažnosti, na ktorú majú samozrejme právo. Je nutné konštatovať, že žalobkyne
neprispievali k nejakému urýchleniu konania, trvali len na svojich upravovaných petitoch
žaloby a svojom výpočte náhrady za stratu na zárobku a prípade ešte písomne vyjadrovali
nespokojnosť s vykonávaným dokazovaním.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľky prostredníctvom právnej zástupkyne
zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu faxom 3. marca 2014
a poštou 4. marca 2014, v ktorom okrem iného uviedli:
«Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že sudca Mgr. Ľudovít Havran bol v roku
2010 na dlhodobej PN a zomrel dňa 18. 2. 2010. Ďalšie pojednávanie v tejto veci sa konalo
až dňa 15. 12. 2010, teda po 10 mesiacov od tejto udalosti. Navyše v uvedenom období
po právoplatnosti ostatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci došlo
k viacerým úkonom odporcu, ktoré možno považovať za neefektívny postup odporcu, keď
ako to bolo uvedené v sťažnosti dňa 25. 2. 2010 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.
4 Co/42/2010 zrušil uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 29/91 zo dňa
28. 9. 2005, ktorým súd konanie zastavil, žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania a zároveň nepriznal trovy štátu. V samotnom tomto uznesení
odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie odporcu, ktoré zrušil „bolo vydané nadbytočné“,
teda celková dĺžka konania sa predĺžila o obdobie, kedy sa rozhodovalo o úkonoch súdu,
ktoré boli neefektívne a nadbytočné.
Ďalej súd opisuje postup vo veci, kedy dna 6. 4. 2011 bol vynesený rozsudok
Okresného súdu. Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011-67 až po zrušujúce uznesenie Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/226/2011 zo dňa 24. 7. 2010, kedy odvolací súd zrušil
rozsudok odporcu pre jeho nepreskúmateľnosť, keďže neobsahoval riadne odôvodnenie.
V sťažnosti sťažovateľky poukázali už na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/08
zo dňa 16. 12. 2008, z ktorého vyplýva, že za konanie, ktoré nie je efektívne
a za nesústredenú činnosť súdu prvého stupňa treba považovať aj situáciu, kedy odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa pre procesné pochybenia a nepreskúmateľnosť...
Odporca vo svojom vyjadrení ďalej v súvislosti s jeho žiadosťou zo dňa 23. 10. 2012
uviedol, že „Dôkazné bremeno spočívalo na pôvodnom žalobcovi, keďže z dokazovanie
jednoznačne nevyplynulo, či sa jednalo o chorobu z povolania a teda o objektívnu
zodpovednosť, alebo o iné ochorenie... Iné listiny zo strany žalobkýň neboli súdu
doručené.“. V podaní zo dňa 12. 11. 2012 sťažovateľky vysvetlili dôvody, na základe
ktorých navrhovateľky spochybnili možnú redukciu pri výpočte straty na zárobku
po skončení práceneschopnosti pôvodného navrhovateľa, pričom okrem iného poukázali
na svoje odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011
zo dňa 6. 4. 2011, v ktorom dostatočne ozrejmili svoje tvrdenia ohľadom správnosti
výpočtu, čo nakoniec konštatoval aj Krajský súd v Košiciach, keď v uznesení sp. zn.
3 Co/226/2011 zo dňa 24. 7. 2012 uviedol, že odporca sa s tvrdením sťažovateliek, že škoda
bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou vôbec nevysporiadal. Sťažovateľky taktiež
poukázali na rozhodnutie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011zo dňa 6. 4. 2011, v
ktorom sa konštatovalo, že „Práve sám pôvodný odporca poukázal na to, že napokon
nebolo v priebehu konania ani spochybnené, že v dôsledku uznania choroby z povolania...“,
pričom, ako bolo uvedené vyššie, tento rozsudok bol zrušený a vrátený nie z dôvodu, že by v
tejto veci nešlo o chorobu z povolania, ale z dôvodu, že odporca sa nevysporiadal s otázkou
hrubej nedbanlivosti, na ktorú sťažovateľky celý čas poukazovali. Sťažovateľky si tak splnili
svoju dôkaznú povinnosť, predložili vo veci množstvo podaní, ktorými vysvetľovali uvedené
skutočnosti a taktiež aj uviedli na výzvu odporcu, ako to aj sám odporca vo svojom
vyjadrení uvádza, že pôvodný navrhovateľ v tejto veci pracoval na dobu určitú v
predmetnom období...
V nasledujúcej časti odporca opisuje postup súdu až do nariadenia znaleckého
dokazovania uznesením sp. zn. 11 C/10/2011 zo dňa 13. 5. 2013, pričom v tejto časti
uvádza, že „Pred nariadením kontrolného znaleckého posudku súd dohľadával zdravotnú
dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením
znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite
mali vedomosti o osobe praktického lekára.“. Odporca nevyzval sťažovateľky k tomu, aby
označili osobu praktického lekára, keď sťažovateľky pri takomto mlčaní súdu vo veci,
v ktorej boli vykonané už štyri znaleckého posudky, pri vypracovaní ktorých nebol
so zabezpečením si zdravotnej dokumentácie žiaden problém, nemohlo byť zrejmé, že súd
vyžaduje, aby takúto osobu označili. Ak uvedená skutočnosť spôsobila zbytočné prieťahy
konaní, ide to na ťarchu odporcu, ktorý mal postupovať v zmysle § 128 O. s. p., kedy by
sťažovateľky mali povinnosť oznámiť takúto skutočnosť odporcovi.
Tvrdenie odporcu o pasívnosti sťažovateliek v súvislosti s nariadením znaleckého
dokazovania N. L. je absurdná, keďže k nemu sa vyjadrovali prostredníctvom advokátskeho
koncipienta svojej právnej zástupkyne na pojednávaní konanom dňa 29. 4. 2013, v podaní
zo dňa 24. 4. 2013, v podaní zo dňa 7. 5. 2013, v podaní zo dňa 5. 6. 2013 a v podaní zo dňa
26. 6. 2013.
Odporca v tejto súvislosti nepochopiteľne uviedol, že „V závere vyjadrenia zo dňa
10. 6. 2013 navrhla, napriek prezentovanému stanovisku, uloženie vlastných otázok.“.
V podaní zo dňa 26. 6. 2013 pritom jasne sťažovateľky uviedli, že podaním zo dňa
5. 6. 2013 nežiadali, aby súd doplnil úlohu vymedzenú znalcovi o otázky, ktoré navrhujú
ony, ale ako viackrát už v tejto veci uviedli, že podľa ich názoru, nie je potrebné, aby sa vo
veci vykonalo ďalšie opätovné kontrolné znalecké dokazovanie, ale keď sa súd rozhodol, že
ho aj tak napriek tomu vykoná, mal vymedziť úlohu znalcovi tak, aby mu takýmto
vymedzením úlohy neboli kladené otázky, ktoré sú sugestívne a kapciózne a navádzajú ho k
tomu, aby vykonaním takéhoto znaleckého dokazovania dospel k vopred definovaným
záverom. Vzhľadom na uvedené v predmetnom podaní sťažovateľky navrhli, aby súd
nahradil sugestívne a kapciózne otázky, otázkami, ktoré predložili ony.
Odporca ďalej uviedol, že „Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň
nezúčastnila z dôvodu hospodárnosti konania.“. V tejto súvislosti sťažovateľky považujú
za potrebné poukázať na ospravedlnenie zo dňa 15. 10. 2013, v ktorom uviedli, že „Dňa
15. 10. 2013 môj advokátsky koncipient Mgr. R. F. pri telefonickom dopyte z dôvodu
hospodárnosti na Okresnom súde Rožňava u predsedníčky senátu JUDr. Edity Kušnírovej
ohľadom uskutočnenia tohto pojednávania zistili že toto pojednávanie vzhľadom na podanie
zo dňa 30. 9. 2013, ktorým som ako právna zástupkyňa navrhovateliek navrhla vo veci
vykonať kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom alebo znaleckou organizáciou
a vzhľadom na to, že odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k ostatnému znaleckému
posudku nenavrhovala iné ďalšie dokazovanie, bude odročené bez prejednania veci s tým,
že bude nariadené znalecké dokazovanie znaleckým ústavom alebo znaleckou
organizáciou.“. Z uvedeného je zrejmé, že z vyjadrenia vec pojednávajúcej sudkyne
vyplynulo, že moja účasť ako právnej zástupkyne na tomto nariadenom pojednávaní by bola
nehospodárna, keď by sa toto pojednávanie bez prejednania merita veci odročilo s cieľom
vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, teda táto skutočnosť nespôsobila žiadne prieťahy
v konaní zo strany sťažovateliek.
Odporca vo svojom vyjadrení poukazuje na vysokú zaťaženosť vec pojednávajúcej
sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných
žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok
604 vecí. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že technické a organizačné problémy nemôžu
ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (IV. ÚS 58/02). Odporca je ako súdny
orgán povinný svoju prácu organizovať tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla
a účinná.»
Ďalej sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedli:
«V súvislosti so znaleckým dokazovaním N. L. sťažovateľky opätovne poukazujú
na to, že je nevysvetliteľné, prečo bolo nariadené takéto znalecké dokazovanie, keď pri
svojom poslednom rozhodnutí odporca rozhodol aj bez nariadenia takéhoto znaleckého
dokazovania a v konaní predchádzajúcom tomuto rozhodnutiu nepovažoval za potrebné
vykonať takéto dokazovanie, odvolací súd nevyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení, že by
odporca mal takéto dokazovanie vykonať, ani z podaní účastníkov nevyplýva spornosť
skutočností, ktoré mali byť predmetom znaleckého dokazovania. Vo vyjadrení zo dňa
30. 9. 2014 k tomuto znaleckému posudku bolo poukázané na nelogickosť a rozpornosť
tohto znaleckého posudku s ostatnými štyrmi v tomto konaní vykonanými znaleckými
posudkami, pričom bolo navrhnuté, aby z dôvodu tejto skutočnosti, ak sa odporca rozhodne
vychádzať z tohto posudku, bolo vykonané znalecké dokazovanie znaleckým ústavom alebo
znaleckou organizáciou. Odporca opätovne predĺžil dĺžku tohto konania, keď ustanovil ako
znalecký ústav, inštitúciu – Univerzitnú nemocnicu L. Pasteura v Košiciach, ktorá nie je
znaleckým ústavom, keď namiesto tohto znaleckého ústavu mohol ustanoviť znalca
zapísaného v zozname znalcov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky. Odporca až následne po tom, ako bola táto listina označená ako znalecký
posudok, avšak nemajúca ani najzákladnejšie formálne náležitosti znaleckého posudku
(znalecký posudok ani nebol rozdelený na titulnú stranu, úvod, posudok, záver), doručená
sťažovateľkám, ktoré v podaní zo dňa 29. 1. 2014 namietali tieto skutočnosti, začal tvrdiť,
že malo dôjsť k zrejmej nesprávnosti pri vyhotovení uznesenia, ktorým bola uvedená
inštitúcia ustanovená ako znalecký ústav. Uvedené tvrdenie nemôže byť pravdivé, keďže aj
v povinnosti uloženej na predvolaní zo dňa 14. 1. 2014 je uvedené „Žiadame Vás, aby ste sa
v lehote do 31. 01. 2014 vyjadrili k znaleckému posudku...“. Na predmetnú inštitúciu, ktorá
mala podať tento „znalecký posudok“, som podala ako právna zástupkyňa sťažovateliek
sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navyše ako som poukazovala
v tejto veci, uvedená listina označená ako „znalecký posudok“ nespĺňa ani náležitosti
odborného vyjadrenia, keď nedala odpovede na žiadnu zo sťažovateliek namietaných otázok
v podaní zo dňa 29. 1. 2014 k znaleckému posudku N. L. Uvedené pochybenia budú
preskúmavané v rámci odvolacieho konania, keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako
prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh sťažovateliek zamietol.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
5 C 29/1991 ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 tento priebeh konania:
- 25. novembra 2009 bol okresnému súdu po vydaní nálezu sp. zn. III. ÚS 296/09
z 26. novembra 2009 vrátený súdny spis z ústavného súdu,
- 8. januára 2010 okresný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateliek uznesenie
okresného súdu sp. zn. 5 C 29/91 z 28. septembra 2005, ktorým bolo konanie vo
veci zastavené,
- 9. februára 2010 po doručení odvolania sťažovateliek proti uzneseniu okresného
súdu z 28. septembra 2005 okresný súd vec predložil na rozhodnutie Krajskému
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),
- 25. februára 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 42/2010 zrušil uznesenie
okresného súdu z 28. septembra 2005 a vec mu 23. marca 2010 vrátil na ďalšie
konanie,
- 1. júna 2010 na základe podania sťažovateliek doručeného okresnému súdu 1. júna
2010 okresný súd uznesením pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho
účastníka konania na strane žalovanej vstúpila Sociálna poisťovňa, ústredie
Bratislava,
- 3. júna 2010 na základe oznámení skutočností zakladajúcich dôvod na vylúčenie
zákonnou sudkyňou bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inej
zákonnej sudkyni,
- 3. júna 2010 okresný súd zaslal prípis Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava,
- 23. júna 2010 okresný súd prípisom vyzval Sociálnu poisťovňu, ústredie
Bratislava, na zaujatie písomného stanoviska k veci, ktoré bolo okresnému súdu
doručené 30. augusta 2010,
- 21. októbra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. december 2010,
ktoré sa neuskutočnilo zo zdravotných dôvodov na strane zákonnej sudkyne,
- 15. decembra 2010 na základe čiastočného späťvzatia návrhu v časti nároku
za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd konanie v tejto časti zastavil
a vo zvyšku vec vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn.
- 17. februára 2011 pojednávanie sa neuskutočnilo, pričom účastníci neúčasť riadne
ospravedlnili; bol nariadený nový termín pojednávania na 24. marec 2011,
- 24. marec 2011 okresný súd na pojednávaní pripustil zmenu návrhu tak, ako ju
navrhla právna zástupkyňa sťažovateliek v podaní, ktoré mu bolo doručené 24.
februára 2011, a pojednávanie bolo odročené na 6. apríl 2011,
- 6. apríla 2011 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok v merite veci,
- 28. júna 2011 po podaní odvolania bol súdny spis okresného súdu predložený
na rozhodnutie krajskému súdu,
- 24. júla 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 226/2011 zrušil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie,
- 23. októbra 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. november 2012,
- 21. novembra 2012 pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito
s tým, aby účastníci konania navrhli dôkazy, ktoré je potrebné vykonať,
- 11. januára 2013 okresný súd vyžiadal podklady potrebné na rozhodnutie
od Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, a od Fakultnej nemocnice L.
Pasteura, Košice,
- 20. februára 2013 okresný súd vyžiadal ďalšie podklady na rozhodnutie
od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rožňave a od Nemocnice Sv.
Barbory v Rožňave,
- 25. marca 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. apríl 2013,
- 29. apríla 2013 pojednávanie bolo odročené a neurčito s tým, že bude nariadené
znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL,
- 13. mája 2013 okresný súd uznesením nariadil vo veci znalecké dokazovanie
z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL, pričom znalcovi uložil vypracovať
znalecký posudok v lehote 50 dní odo dňa doručenia spisu,
- 11. júna 2013 okresný súd uznesením z 11. júna 2013 doplnil uznesenie
z 13. mája 2013 a predložil znalcovi na zodpovedanie ďalšie otázky (navrhnuté
právnou zástupkyňou sťažovateliek),
- 3. septembra 2013 ustanovený znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok
č. 7/2013,
- 9. septembra 2013 okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania
na vyjadrenie a nariadil termín pojednávania na 15. október 2013,
- 3. októbra 2013 okresný súd uznesením priznal ustanovenému znalcovi odmenu za
predložený znalecký posudok,
- 15. októbra 2013 pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateliek a ich
právnej zástupkyne s tým, že okresný súd pojednávanie odročil na neurčito
a uznesením z 18. novembra 2013 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie
„znaleckým ústavom Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Klinika
otorinolaryngtológie a chirurgie hlavy a krku, Rastislavova 43, Košice“,
- 10. januára 2014 okresnému súdu bol doručený kontrolný znalecký posudok
č. 1/2014,
- 14. januára 2014 okresný súd dal pokyn na doručenie kontrolného znaleckého
posudku účastníkom konania a nariadil termín pojednávania na 6. február 2014,
- 6. februára 2014 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, následne jeho
písomné vyhotovenie bolo doručované účastníkom konania, resp. ich právnym
zástupcom,
- 7. marca 2014 okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateliek proti
rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2014.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľky zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o náhrade škody vedené
okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 5 C 29/1991 a neskôr pod sp. zn. 11 C 10/2011
v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra
2009, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že vec nie je právne zložitá, s poukazom na dostatok
relevantnej a aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch.
Vo veci možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti okrem iného aj vzhľadom
na nutnosť znaleckého dokazovania, avšak ani táto okolnosť nemôže ospravedlniť to, že
napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že ústavný súd
už v dvoch nálezoch vyslovil, že v ňom došlo k porušeniu práv jeho účastníkov na strane
žalobcov.
2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 296/09
z 26. novembra 2009 v priebehu napadnutého konania také skutočnosti na strane
sťažovateliek, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.
Pokiaľ sťažovateľky v jeho priebehu realizovali procesné úkony, ako napr. návrhy na
zmenu petitu, ktorými reagovali na objektívne skutočnosti vyplývajúce z priebehu
napadnutého konania, ústavný súd k tomu uvádza, že ide o štandardný a legitímny postup
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý síce má za
následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateliek, ale
rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateliek, bol samotný postup okresného súdu
v napadnutom konaní.
Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009 postupoval v napadnutom konaní v zásade
plynulo, ústavný súd zastáva názor, že jeho postup je potrebné vyhodnotiť ako neefektívny.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného
súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty
účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“
(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)
O neefektívnom postupe okresného súdu v napadnutom konaní svedčí napr. aj
skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 42/2010 z 25. februára 2010 zrušil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 C 29/1991 z 26. mája 2008, ktorým nepripustil vstup
sťažovateliek do konania „po nebohom žalobcovi“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia
z 25. februára 2010 okrem iného uviedol:
„Odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu je nesprávne, pretože poukazujúc na ust.
§ 107 ods. 3 O. s. p. konanie sa preruší vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo
odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa
výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konám ide, a to len
čo sa skončí konanie o dedičstve. Ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v tomto konaní
pokračovalo skôr.
Preskúmavané rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané nadbytočne. Podľa
obsahu návrhu, ktorým dedičia žiadali pripustenie vstupu do predmetného konania ide
nepochybne o návrh na pokračovanie v konaní začatom nebohým žalobcom.
Podľa citovaného ustanovenia § 107 ods. 3 O. s. p. nepochybne mal súd pokračovať
v konaní s dedičmi nebohého.
Naviac predchádzajúce rozhodnutie súdu o zastavení konania (5 C 29/91 zo dňa
28. 9. 2005) nemôže byť právoplatné tak, ako na to poukazuje súd prvého stupňa, pretože
toto nebolo doručené právnej zástupkyni, ale ani dedičom. Taktiež zatiaľ z obsahu spisu nie
je zrejmé, či skutočne ide čisto o nároky, ktoré sú len osobným právom nebohého alebo
prechádzajú na jeho dedičov. Predbežne však možno konštatovať, že minimálne boli
uplatnené mzdové nároky, ktoré prechádzajú na dedičov.“
Vzhľadom na to uložil krajský súd okresnému súdu, aby pokračoval v konaní.
Krajský súd navyše v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia z 25. februára 2010
dodal, že „Uznesenie o zastavení konania nie je právoplatné, pretože nebolo doručené
účastníkom konania. Odvolací súd preskúmaval uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh
dedičiek po nebohom žalobcovi na vstup do konania. Toto bolo zrušené z dôvodu
nadbytočnosti, pretože nemalo byť vydané, súd mal s poukazom na ust. § 107 ods. 3 O. s. p.
pokračovať v konaní s dedičmi a nemal správoplatniť uznesenie o zastavení konania.
Tento právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého stupňa záväzný a je
potrebné, aby postupoval v súlade s týmto vysloveným právnym názorom. Vyporiadal sa
potom v konaní s nárokmi, ktoré prechádzajú, resp. neprechádzajú na dedičov a taktiež
rozhodol o pokračovaní v konaní tak, ako to má na mysli ust. § 107 ods. 3 O. s. p., ktoré je
vyššie citované.“.
Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné kvalifikovať ako
neefektívny aj v súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 226/2011 z 24. júla
2012, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011,
keď krajský súd v odôvodnení tohto zrušovacieho uznesenia okrem iného uviedol:
„Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia. Z dôvodov rozsudku súdu
prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa v plnom rozsahu opísal prepočet uplatnenia
nárokov, ktoré predstavuje strata na zárobku po skončení práceneschopnosti spolu
s dôvodmi, pre ktoré odporkyňa mala za to, že za to-ktoré obdobie strata na zárobku
nevzniká. Odporkyňa však vo svojom výpočte už bližšie nezdôvodňovala, prečo napríklad
nevzniká strata na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 01. 01. 2001
do 30. 06. 2001 a keďže súd prvého stupňa sa s týmto výpočtom v plnom rozsahu stotožnil
bez ďalšieho zdôvodnenia, odvolací súd uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je
dostatočne preskúmateľné. Na pojednávaní dňa 06. apríla 2011 právna zástupkyňa
navrhovateliek poukazovala na to, že podľa ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce v znení
účinnom rozhodnom období u zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom
škody bol vyšší ako 5.700,- Sk sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom
a sumou 5.700,- Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo
výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov
hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak
škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý
zamestnanec, pritom navrhovateľky poukazovali na tú skutočnosť, že v danom prípade
takéto dôvody osobitného zreteľa existujú (č. l. 61 spisu 11 C/10/2011). Splnomocnená
zástupkyňa odporcu sa k tejto námietke vyjadrila na č. l. 62 spisu, že zo spisu a z dokladov
v ňom založených nijakým spôsobom nevyplýva, že by bolo došlo zo strany pôvodného
odporcu k hrubej nedbanlivosti a príčinnej súvislosti s ňou aj k vzniku choroby z povolania,
čo napokon nebolo vyjadrené ani v rozhodnutí Inšpektorátu práce, preto odporca pristúpil
k prepočtu tak, že zohľadnil pri valorizácii redukciu v čase vzniku nároku za predmetné
obdobia.“
Krajský súd vo svojom zrušovacom uznesení zo 6. apríla 2011 okresnému súdu
zároveň vytkol, že: „Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa nijako nevyplýva, ako sa súd
prvého stupňa s tvrdením navrhovateliek, že škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou,
vyporiadal...
Na pojednávaní dňa 15. 12. 2010 navrhovateľky prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhli pripustiť zmenu petitu v znení:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám 54.052,78 eur, a to každej
z navrhovateliek vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke,
nadobudnutej v dedičskom konám po V. S..., zomrelému 31. 08. 2005 do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského podielu
na uvedenej pohľadávke navrhovateľkám. V časti nároku uplatneného v rozsahu sťaženia
spoločenského uplatnenia zobrali návrh späť a návrh v časti späťvzatia upresnili na sumu
4.854,61 eur. Súd prvého stupňa následne uznesením konanie v časti o zaplatenie 4.854,61
eur zastavil a v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa následne vedie
v konaní 11 C/10/2011.
Navrhovateľky však doposiaľ nezobrali návrh späť pokiaľ ide o uplatnené
príslušenstvo pohľadávky – uplatnené úroky z omeškania.“
Odvolací súd z týchto dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 11 C 10/2011 zo 6. apríla 2011 v celom rozsahu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Námietky uvedené sťažovateľkami v súvislosti so znaleckým dokazovaním ústavný
súd nehodnotil, pretože ich vecná stránka bude predmetom posudzovania v odvolacom
konaní, keďže aj samotné sťažovateľky vo vyjadrení k sťažnosti z 3. marca 2014 okrem
iného uviedli, že „Uvedené pochybenia budú preskúmavané v rámci odvolacieho konania,
keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh
sťažovateliek zamietol.“.
Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazuje „na vysokú
zaťaženosť pojednávajúcej sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende C má
v dôsledku hromadných žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov
z občianskoprávnej agendy zostatok 604 vecí“, túto argumentáciu ústavný súd nemohol
akceptovať, keďže v uvedenej súvislosti vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr.
I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní.
Vzhľadom na to, že napadnuté konanie napriek nálezu ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 a nálezu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009,
v ktorých bolo vyslovené porušenie označených práv sťažovateliek v napadnutom konaní,
nebolo dosiaľ právoplatne skončené, čo je podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho
hľadiska samo osebe neakceptovateľné (porovnaj napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 122/2011),
ústavný súd, berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh napadnutého konania, konštatuje, že
neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 10/2011
v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra
2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľkami označených práv.
IV.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom
sp. zn. IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005 (m. m. IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľky sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenia, a to každá
v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uviedli:
„Sťažovateľky pociťujú ujmu z takéhoto postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa
právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu
túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne
skončená.
Aj keď už sťažovateľkám bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie,
s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je
ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby
ochrana práv bola rýchla a účinná, nadobudli pocit márnosti, snahy dovolať sa
spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov
od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne
skončená, a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
11 C 10/2011 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä
skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn.
IV. ÚS 9/05 z 30. marca 2005, ktorým mu prikázal konať v tejto veci bez zbytočných
prieťahov, ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 296/09 z 26. novembra 2009, ktorým
konštatoval prieťahy v napadnutom konaní aj v nasledujúcom období, ústavný súd
považoval priznanie sumy 3 000 € každej sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €,
a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej
odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých štyroch
sťažovateliek o 50 % (porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011,
II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010,
IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo
viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje u jednej sťažovateľky spolu s režijným
paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 220,82 € a trovy právneho zastúpenia štyroch
sťažovateliek predstavujú sumu 883,28 €.
Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená
suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy konania
vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 1 059,92 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014