Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 750/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti M. S., J. S., K. S. a Z. S., zastúpených

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. novembra 2009, za účasti Okresného súdu Rožňava,

takto

rozhodol:

1. Základné právo M. S., J. S., K. S. a Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. M. S., J. S., K. S. a Z. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Rožňava j e p o v i n n ý uhradiť M. S., J. S., K. S. a Z. S. trovy

konania v sume 1 059,92 € (tisícpäťdesiatdeväť eur a deväťdesiatdva centov) na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. S., J. S., K. S. a Z. S. (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 26. novembra 2009.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Konanie o náhradu škody vedené na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.

bolo vedené pôvodne pod sp. zn. a začalo sa na návrh

pôvodného žalobcu nebohého V. S., ktorý zomrel dňa 31. 8. 20 05. Sťažovateľky sú jeho

dedičkami.

Ústavný súd SR nálezom sp. zn. zo dňa 30. 5. 2005 (správne má byť

30. 3. 2005, pozn.) rozhodol tak, že základné právo V. S. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR postupom Okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo, prikázal Okresnému súdu Rožňava konať bez

prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd SR nálezom sp. zn. zo dňa 26. 11. 2009 rozhodol tak, že

základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 3. 2005 porušené boli.

Ústavný súd SR im taktiež priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho

zastúpenia.“

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti poukazujú na to, že „pociťujú ujmu z takéhoto

postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný

žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho

smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne skončená.

Aj keď už sťažovateľkám bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie,

s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je

ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby

ochrana práv bola rýchla a účinná, nadobudli pocit márnosti, snahy dovolať sa

spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov

od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne

skončená a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné

zadosťučinenie vo výške 5000,-Eur.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 , a právo na prerokovanie veci v primeranej

lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo

postupom Okresného súdu Rožňava vo veci sp. zn. (pôvodne vedenej pod

sp. zn. ) porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Rožňava konal vo veci

sp. zn. (pôvodne vedenej pod sp. zn. ) bez prieťahov.“

Napokon sa sťažovateľky domáhajú, aby im ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie každej v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko v prípise

sp. zn. Spr 2/14 (doručenom ústavnému súdu 13. februára 2014), v ktorom opísal priebeh

napadnutého konania do 13. mája 2013. K jeho ďalšiemu priebehu uviedol toto:

«Súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením sp. zn.: -219 zo dňa

13. 05. 2013, pretože bol toho názoru, že posudok znalca z odboru ORL (ušné, nosné,

krčné) s poukazom na diagnózu chronický zápal hrtana, bude nevyhnutný. Počas celého

konania totiž bolo vyhotovených viac posudkov z odvetvia pracovného lekárstva a hygieny

práce a z odvetvia ORL bol vypracovaný jeden posudok. Proti záverom tohto posudku z

odvetvia ORL, ako posudkov z odvetvia pracovného lekárstva opakovane namietal žalovaný

– pôvodný zamestnávateľ V. S., práve s poukazom na to, že u žalobcu bol diagnostikovaný

chronický zápal hrtana už 27. 09. 1983, to znamená takmer 5 rokov pred expozíciou SO2.

Keďže neboli vypočutí ani znalci, nebol nariadený ani kontrolný znalecký posudok

z odvetvia ORL, súd dospel k záveru po doplnení vyššie uvedených listín, ako aj na základe

vyjadrení žalovanej, že bude potrebné nariadenie kontrolného znaleckého posudku práve

z odvetvia ORL, aby tak bolo možné preukázať alebo vylúčiť profesijné ochorenie. Totiž

zo zdravotnej dokumentácie, citovanej podrobne v znaleckých posudkoch z odvetvia

pracovného lekárstva a ORL boli záznamy o chronickom ochorení hrtana už pred rokom

1988. Pred nariadením kontrolného znaleckého posudku súd dohľadával zdravotnú

dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením

znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite

mali vedomosti o osobe praktického lekára. Napokon dokumentáciu súd zabezpečil

od posledného praktického lekára v mieste bydliska. Po doručení zdravotnej dokumentácie,

ktorá bola archivovaná posledným praktickým lekárom, súd zistil, že chýba časť

dokumentácie od roku 1976 do roku 1990, kde sa mali nachádzať práve záznamy

o chronickom ochorení hrtana v roku 1983. Aj táto skutočnosť viedla súd k tomu, aby sa

znalec z odvetvia ORL (jednalo sa o záznamy, ktoré spracovával lekára ORL) vysporiadal

s tým, či bolo uvedené ochorenie v príčinnej súvislosti so sporadickou expozíciou plynu,

alebo nie.

Po doručení uznesenia -219 zo dňa 13. 05. 2013, pr. zást. žalobkýň

vyjadrila písomne názor, že otázky uložené znalcovi boli podľa jej názoru neprípustné –

sugestívne. V tomto prípade súd kládol otázky podrobne, aby boli zodpovedané všetky

doposiaľ spochybňované zistenia a tiež aby mohol sudca, ako medicínsky laik, dostať

odpovede na odborné otázky, ktoré potreboval vyriešiť. V závere vyjadrenia zo dňa

10. 06. 2013 navrhla, napriek prezentovanému stanovisku, uloženie vlastných otázok.

Následne súd uznesením -238 zo dňa 11. 06. 2013 doplnil predchádzajúce

uznesenie zo dňa 13. 05. 2013 a doručil ho znalcovi a účastníkom konania. Lehota

na vypracovanie znaleckého posudku bol po komunikácii so znalcom stanovená tak, aby

mohol byť znalecký posudok spracovaný v reálnom čase, vzhľadom na pracovnú záťaž

znalca.

Znalecký posudok kontrolného znalca N. L. č. 7/2013 bol súdu doručený dňa

03. 09. 2013. Dňa 09. 09. 2013 bol doručený znalecký posudok na vyjadrenie sporovým

stranám a súčasne bol vytýčený termín pojednávania na 15. 10. 2013. Zo záveru znaleckého

posudku vyplynulo, že v prípade V. S. trpel chronickým ochorením hrtana už v období pred

expozíciou plynu a teda uvedené ochorenie nebolo vyvolané uvedenou expozíciou.

Po doručení znaleckého posudku žalovaná so záverom súhlasila a žalobkyne

prostredníctvom svojej pr. zástupkyne vyjadrili nesúhlas so závermi kontrolného znalca

a v prípade, že súd hodlá akceptovať závery navrhli, aby vo veci vykonal znalecké

dokazovanie znalecký ústav alebo znalecká organizácia, ktoré má lepšie personálne

a odborné zázemie. Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň nezúčastnila

z dôvodu hospodárnosti.

Súd však zistil, že na Slovensku nie je vedený v zozname znaleckých ústavov

a organizácií, žiaden ústav ani organizácia z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL.

Následne zisťoval ústav, ktorý by mohol poskytnúť odborné stanovisko. Prostredníctvom

internetu zistil, že Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach má v štruktúre

pracovisko a to Kliniku ORL, chirurgie hlavy a krku, primárom ktorej je hlavný odborník

Slovenska J. K. Z týchto dôvodov súd odkomunikoval s prof. K. dňa 22. 10. 2013, či by bol

ochotný poskytnúť odborný posudok – stanovisko. Súhlasil s jeho vypracovaním avšak

požiadal o doručenie spisu až po 19. 11. 2013, kedy už bude na Slovensku (pracovne

pôsobil aj v zahraničí). Súd nariadil dokazovanie Univerzitnou nemocnicou. Pri

spracovaní uznesenia však došlo k zrejmej nesprávnosti (spôsobenej vysokou zaťaženosťou

sudcu, ktorý pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných

žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok

604 vecí). Bol použitý text, ktorý mal sudca pripravený pre prípad ustanovenia znaleckého

ústavu alebo organizácie. Do uvedeného textu bol doplnený už len názov ústavu, pričom sa

do uznesenia neuviedlo, že sa malo jednať o odborné stanovisko inštitúcie podľa ust. § 127

ods. 4 V snahe čo najskôr dopraviť spis na odborné posúdenie (keďže sa jedná

o dlhoročné konanie sledované Ústavným súdom), bol spis doručený povereným

zamestnancom súdu priamo do Univerzitnej nemocnice aj s nesprávnym textom uznesenia,

čo súd zistil až po návrate spisu dňa 10. 01. 2014. Prof. K. riadiac sa nepochybne týmto

uznesením, označil svoje podanie ako znalecký posudok, keďže zrejme nemal skúsenosti ako

formulovať stanovisko. Súčasne však oznámil, že nie je súdnym znalcom a neuplatňoval si

znaleckú odmenu, uviedol len čas strávený štúdiom materiálu a napísaním posudku.

Žalobkyne prostredníctvom právnej zástupkyne sa vyjadrili, že uvedený posudok

nemá žiadne formálne a obsahové náležitosti znaleckého posudku, a preto sa nevyjadrovali

k zisteniam vyplývajúcim z tejto listiny. Súd akceptoval pochybenie a uvedený posudok

neposudzoval ako znalecký posudok, ale ako odborné vyjadrenie orgánu, o správnosti

ktorého nemá žiadne pochybnosti, pretože sa jedná o subjekt, ktorý nepochybne má všetky

odborné predpoklady na posúdenie daného stavu. Aj z uvedeného vyjadrenia vyplynula

správnosť záverov kontrolného znalca L.»

V závere vyjadrenia okresný súd uviedol:

„Záverom poukazujeme na skutočnosť, že i napriek dĺžke konania je nutné poukázať

na to, že posledná zákonná sudkyňa konala vo veci od septembra 2012 a rozhodla dňa

06. 02. 2014. Vo veci sa podľa názoru súdu konalo najmenej od septembra 2012 plynulo,

vykonávali sa dôkazy, ktoré súd považoval za potrebné vykonať, keďže doposiaľ vykonané

neboli a to aj napriek opakovaným námietkam proti záverom znaleckých posudkov

pôvodného žalovaného a následne žalovanej. Žalobkyniam sa javilo doplnenie dokazovania

ako nadbytočné. Súd je však opačného názoru, pretože z výsledkov doplneného znaleckého

dokazovania, ktoré bolo podnietené aj doplnením listinných dôkazov, ako aj vyjadrenia

odborného orgánu je zrejmé, že žalovaný dôvodne spochybňoval závery posudkov, ktoré

konštatovali profesijné ochorenie V. S. Výsledky doplneného dokazovania postupne

naznačovali možnosť iného posúdenia ochorenia V. S. a zjavne vyvolali nespokojnosť

žalobkýň s týmto vývojom dokazovania, čo prejavili pravdepodobne podaním ďalšej

ústavnej sťažnosti, na ktorú majú samozrejme právo. Je nutné konštatovať, že žalobkyne

neprispievali k nejakému urýchleniu konania, trvali len na svojich upravovaných petitoch

žaloby a svojom výpočte náhrady za stratu na zárobku a prípade ešte písomne vyjadrovali

nespokojnosť s vykonávaným dokazovaním.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľky prostredníctvom právnej zástupkyne

zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu faxom 3. marca 2014

a poštou 4. marca 2014, v ktorom okrem iného uviedli:

«Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že sudca Mgr. Ľudovít Havran bol v roku

2010 na dlhodobej PN a zomrel dňa 18. 2. 2010. Ďalšie pojednávanie v tejto veci sa konalo

až dňa 15. 12. 2010, teda po 10 mesiacov od tejto udalosti. Navyše v uvedenom období

po právoplatnosti ostatného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v tejto veci došlo

k viacerým úkonom odporcu, ktoré možno považovať za neefektívny postup odporcu, keď

ako to bolo uvedené v sťažnosti dňa 25. 2. 2010 Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. zo dňa

28. 9. 2005, ktorým súd konanie zastavil, žiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov konania a zároveň nepriznal trovy štátu. V samotnom tomto uznesení

odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie odporcu, ktoré zrušil „bolo vydané nadbytočné“,

teda celková dĺžka konania sa predĺžila o obdobie, kedy sa rozhodovalo o úkonoch súdu,

ktoré boli neefektívne a nadbytočné.

Ďalej súd opisuje postup vo veci, kedy dna 6. 4. 2011 bol vynesený rozsudok

Okresného súdu. Rožňava sp. zn. -67 až po zrušujúce uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 24. 7. 2010, kedy odvolací súd zrušil

rozsudok odporcu pre jeho nepreskúmateľnosť, keďže neobsahoval riadne odôvodnenie.

V sťažnosti sťažovateľky poukázali už na nález Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 16. 12. 2008, z ktorého vyplýva, že za konanie, ktoré nie je efektívne

a za nesústredenú činnosť súdu prvého stupňa treba považovať aj situáciu, kedy odvolací

súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa pre procesné pochybenia a nepreskúmateľnosť...

Odporca vo svojom vyjadrení ďalej v súvislosti s jeho žiadosťou zo dňa 23. 10. 2012

uviedol, že „Dôkazné bremeno spočívalo na pôvodnom žalobcovi, keďže z dokazovanie

jednoznačne nevyplynulo, či sa jednalo o chorobu z povolania a teda o objektívnu

zodpovednosť, alebo o iné ochorenie... Iné listiny zo strany žalobkýň neboli súdu

doručené.“. V podaní zo dňa 12. 11. 2012 sťažovateľky vysvetlili dôvody, na základe

ktorých navrhovateľky spochybnili možnú redukciu pri výpočte straty na zárobku

po skončení práceneschopnosti pôvodného navrhovateľa, pričom okrem iného poukázali

na svoje odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn.

zo dňa 6. 4. 2011, v ktorom dostatočne ozrejmili svoje tvrdenia ohľadom správnosti

výpočtu, čo nakoniec konštatoval aj Krajský súd v Košiciach, keď v uznesení sp. zn.

zo dňa 24. 7. 2012 uviedol, že odporca sa s tvrdením sťažovateliek, že škoda

bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou vôbec nevysporiadal. Sťažovateľky taktiež

poukázali na rozhodnutie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11 C/10/2011zo dňa 6. 4. 2011, v

ktorom sa konštatovalo, že „Práve sám pôvodný odporca poukázal na to, že napokon

nebolo v priebehu konania ani spochybnené, že v dôsledku uznania choroby z povolania...“,

pričom, ako bolo uvedené vyššie, tento rozsudok bol zrušený a vrátený nie z dôvodu, že by v

tejto veci nešlo o chorobu z povolania, ale z dôvodu, že odporca sa nevysporiadal s otázkou

hrubej nedbanlivosti, na ktorú sťažovateľky celý čas poukazovali. Sťažovateľky si tak splnili

svoju dôkaznú povinnosť, predložili vo veci množstvo podaní, ktorými vysvetľovali uvedené

skutočnosti a taktiež aj uviedli na výzvu odporcu, ako to aj sám odporca vo svojom

vyjadrení uvádza, že pôvodný navrhovateľ v tejto veci pracoval na dobu určitú v

predmetnom období...

V nasledujúcej časti odporca opisuje postup súdu až do nariadenia znaleckého

dokazovania uznesením sp. zn. zo dňa 13. 5. 2013, pričom v tejto časti

uvádza, že „Pred nariadením kontrolného znaleckého posudku súd dohľadával zdravotnú

dokumentáciu V. S. Žalobkyne boli pasívne, zjavne s poukazom na nesúhlas s nariadením

znaleckého dokazovania. Aj keď totiž nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, určite

mali vedomosti o osobe praktického lekára.“. Odporca nevyzval sťažovateľky k tomu, aby

označili osobu praktického lekára, keď sťažovateľky pri takomto mlčaní súdu vo veci,

v ktorej boli vykonané už štyri znaleckého posudky, pri vypracovaní ktorých nebol

so zabezpečením si zdravotnej dokumentácie žiaden problém, nemohlo byť zrejmé, že súd

vyžaduje, aby takúto osobu označili. Ak uvedená skutočnosť spôsobila zbytočné prieťahy

konaní, ide to na ťarchu odporcu, ktorý mal postupovať v zmysle , kedy by

sťažovateľky mali povinnosť oznámiť takúto skutočnosť odporcovi.

Tvrdenie odporcu o pasívnosti sťažovateliek v súvislosti s nariadením znaleckého

dokazovania N. L. je absurdná, keďže k nemu sa vyjadrovali prostredníctvom advokátskeho

koncipienta svojej právnej zástupkyne na pojednávaní konanom dňa 29. 4. 2013, v podaní

zo dňa 24. 4. 2013, v podaní zo dňa 7. 5. 2013, v podaní zo dňa 5. 6. 2013 a v podaní zo dňa

26. 6. 2013.

Odporca v tejto súvislosti nepochopiteľne uviedol, že „V závere vyjadrenia zo dňa

10. 6. 2013 navrhla, napriek prezentovanému stanovisku, uloženie vlastných otázok.“.

V podaní zo dňa 26. 6. 2013 pritom jasne sťažovateľky uviedli, že podaním zo dňa

5. 6. 2013 nežiadali, aby súd doplnil úlohu vymedzenú znalcovi o otázky, ktoré navrhujú

ony, ale ako viackrát už v tejto veci uviedli, že podľa ich názoru, nie je potrebné, aby sa vo

veci vykonalo ďalšie opätovné kontrolné znalecké dokazovanie, ale keď sa súd rozhodol, že

ho aj tak napriek tomu vykoná, mal vymedziť úlohu znalcovi tak, aby mu takýmto

vymedzením úlohy neboli kladené otázky, ktoré sú sugestívne a kapciózne a navádzajú ho k

tomu, aby vykonaním takéhoto znaleckého dokazovania dospel k vopred definovaným

záverom. Vzhľadom na uvedené v predmetnom podaní sťažovateľky navrhli, aby súd

nahradil sugestívne a kapciózne otázky, otázkami, ktoré predložili ony.

Odporca ďalej uviedol, že „Na pojednávaní dňa 15. 10. 2013 sa pr. zást. žalobkýň

nezúčastnila z dôvodu hospodárnosti konania.“. V tejto súvislosti sťažovateľky považujú

za potrebné poukázať na ospravedlnenie zo dňa 15. 10. 2013, v ktorom uviedli, že „Dňa

15. 10. 2013 môj advokátsky koncipient Mgr. R. F. pri telefonickom dopyte z dôvodu

hospodárnosti na Okresnom súde Rožňava u predsedníčky senátu JUDr. Edity Kušnírovej

ohľadom uskutočnenia tohto pojednávania zistili že toto pojednávanie vzhľadom na podanie

zo dňa 30. 9. 2013, ktorým som ako právna zástupkyňa navrhovateliek navrhla vo veci

vykonať kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým alebo znaleckou organizáciou

a vzhľadom na to, že odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k ostatnému znaleckému

posudku nenavrhovala iné ďalšie dokazovanie, bude odročené bez prejednania veci s tým,

že bude nariadené znalecké dokazovanie znaleckým alebo znaleckou

organizáciou.“. Z uvedeného je zrejmé, že z vyjadrenia vec pojednávajúcej sudkyne

vyplynulo, že moja účasť ako právnej zástupkyne na tomto nariadenom pojednávaní by bola

nehospodárna, keď by sa toto pojednávanie bez prejednania merita veci odročilo s cieľom

vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, teda táto skutočnosť nespôsobila žiadne prieťahy

v konaní zo strany sťažovateliek.

Odporca vo svojom vyjadrení poukazuje na vysokú zaťaženosť vec pojednávajúcej

sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende „C“ má v dôsledku hromadných

žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov z občianskoprávnej agendy zostatok

604 vecí. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že technické a organizačné problémy nemôžu

ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv bez

zbytočných prieťahov podľa SR (). Odporca je ako súdny

orgán povinný svoju prácu organizovať tak, aby ochrana práv sťažovateliek bola rýchla

a účinná.»

Ďalej sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedli:

«V súvislosti so znaleckým dokazovaním N. L. sťažovateľky opätovne poukazujú

na to, že je nevysvetliteľné, prečo bolo nariadené takéto znalecké dokazovanie, keď pri

svojom poslednom rozhodnutí odporca rozhodol aj bez nariadenia takéhoto znaleckého

dokazovania a v konaní predchádzajúcom tomuto rozhodnutiu nepovažoval za potrebné

vykonať takéto dokazovanie, odvolací súd nevyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení, že by

odporca mal takéto dokazovanie vykonať, ani z podaní účastníkov nevyplýva spornosť

skutočností, ktoré mali byť predmetom znaleckého dokazovania. Vo vyjadrení zo dňa

30. 9. 2014 k tomuto znaleckému posudku bolo poukázané na nelogickosť a rozpornosť

tohto znaleckého posudku s ostatnými štyrmi v tomto konaní vykonanými znaleckými

posudkami, pričom bolo navrhnuté, aby z dôvodu tejto skutočnosti, ak sa odporca rozhodne

vychádzať z tohto posudku, bolo vykonané znalecké dokazovanie znaleckým alebo

znaleckou organizáciou. Odporca opätovne predĺžil dĺžku tohto konania, keď ustanovil ako

znalecký ústav, inštitúciu – Univerzitnú nemocnicu L. Pasteura v Košiciach, ktorá nie je

znaleckým , keď namiesto tohto znaleckého ústavu mohol ustanoviť znalca

zapísaného v zozname znalcov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej

republiky. Odporca až následne po tom, ako bola táto listina označená ako znalecký

posudok, avšak nemajúca ani najzákladnejšie formálne náležitosti znaleckého posudku

(znalecký posudok ani nebol rozdelený na titulnú stranu, úvod, posudok, záver), doručená

sťažovateľkám, ktoré v podaní zo dňa 29. 1. 2014 namietali tieto skutočnosti, začal tvrdiť,

že malo dôjsť k zrejmej nesprávnosti pri vyhotovení uznesenia, ktorým bola uvedená

inštitúcia ustanovená ako znalecký ústav. Uvedené tvrdenie nemôže byť pravdivé, keďže aj

v povinnosti uloženej na predvolaní zo dňa 14. 1. 2014 je uvedené „Žiadame Vás, aby ste sa

v lehote do 31. 01. 2014 vyjadrili k znaleckému posudku...“. Na predmetnú inštitúciu, ktorá

mala podať tento „znalecký posudok“, som podala ako právna zástupkyňa sťažovateliek

sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navyše ako som poukazovala

v tejto veci, uvedená listina označená ako „znalecký posudok“ nespĺňa ani náležitosti

odborného vyjadrenia, keď nedala odpovede na žiadnu zo sťažovateliek namietaných otázok

v podaní zo dňa 29. 1. 2014 k znaleckému posudku N. L. Uvedené pochybenia budú

preskúmavané v rámci odvolacieho konania, keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako

prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh sťažovateliek zamietol.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009 tento priebeh konania:

- 25. novembra 2009 bol okresnému súdu po vydaní nálezu sp. zn.

z 26. novembra 2009 vrátený súdny spis z ústavného súdu,

- 8. januára 2010 okresný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateliek uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 28. septembra 2005, ktorým bolo konanie vo

veci zastavené,

- 9. februára 2010 po doručení odvolania sťažovateliek proti uzneseniu okresného

súdu z 28. septembra 2005 okresný súd vec predložil na rozhodnutie Krajskému

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

- 25. februára 2010 krajský súd uznesením sp. zn. zrušil uznesenie

okresného súdu z 28. septembra 2005 a vec mu 23. marca 2010 vrátil na ďalšie

konanie,

- 1. júna 2010 na základe podania sťažovateliek doručeného okresnému súdu 1. júna

2010 okresný súd uznesením pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho

účastníka konania na strane žalovanej vstúpila Sociálna poisťovňa, ústredie

Bratislava,

- 3. júna 2010 na základe oznámení skutočností zakladajúcich dôvod na vylúčenie

zákonnou sudkyňou bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inej

zákonnej sudkyni,

- 3. júna 2010 okresný súd zaslal prípis Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava,

- 23. júna 2010 okresný súd prípisom vyzval Sociálnu poisťovňu, ústredie

Bratislava, na zaujatie písomného stanoviska k veci, ktoré bolo okresnému súdu

doručené 30. augusta 2010,

- 21. októbra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. december 2010,

ktoré sa neuskutočnilo zo zdravotných dôvodov na strane zákonnej sudkyne,

- 15. decembra 2010 na základe čiastočného späťvzatia návrhu v časti nároku

za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd konanie v tejto časti zastavil

a vo zvyšku vec vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn.

,

- 17. februára 2011 pojednávanie sa neuskutočnilo, pričom účastníci neúčasť riadne

ospravedlnili; bol nariadený nový termín pojednávania na 24. marec 2011,

- 24. marec 2011 okresný súd na pojednávaní pripustil zmenu návrhu tak, ako ju

navrhla právna zástupkyňa sťažovateliek v podaní, ktoré mu bolo doručené 24.

februára 2011, a pojednávanie bolo odročené na 6. apríl 2011,

- 6. apríla 2011 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok v merite veci,

- 28. júna 2011 po podaní odvolania bol súdny spis okresného súdu predložený

na rozhodnutie krajskému súdu,

- 24. júla 2012 krajský súd uznesením sp. zn. zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie,

- 23. októbra 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. november 2012,

- 21. novembra 2012 pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito

s tým, aby účastníci konania navrhli dôkazy, ktoré je potrebné vykonať,

- 11. januára 2013 okresný súd vyžiadal podklady potrebné na rozhodnutie

od Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, a od Fakultnej nemocnice L.

Pasteura, Košice,

- 20. februára 2013 okresný súd vyžiadal ďalšie podklady na rozhodnutie

od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rožňave a od Nemocnice Sv.

Barbory v Rožňave,

- 25. marca 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. apríl 2013,

- 29. apríla 2013 pojednávanie bolo odročené a neurčito s tým, že bude nariadené

znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL,

- 13. mája 2013 okresný súd uznesením nariadil vo veci znalecké dokazovanie

z odboru zdravotníctva, odvetvia ORL, pričom znalcovi uložil vypracovať

znalecký posudok v lehote 50 dní odo dňa doručenia spisu,

- 11. júna 2013 okresný súd uznesením z 11. júna 2013 doplnil uznesenie

z 13. mája 2013 a predložil znalcovi na zodpovedanie ďalšie otázky (navrhnuté

právnou zástupkyňou sťažovateliek),

- 3. septembra 2013 ustanovený znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok

č. 7/2013,

- 9. septembra 2013 okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania

na vyjadrenie a nariadil termín pojednávania na 15. október 2013,

- 3. októbra 2013 okresný súd uznesením priznal ustanovenému znalcovi odmenu za

predložený znalecký posudok,

- 15. októbra 2013 pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateliek a ich

právnej zástupkyne s tým, že okresný súd pojednávanie odročil na neurčito

a uznesením z 18. novembra 2013 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie

„znaleckým Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Klinika

otorinolaryngtológie a chirurgie hlavy a krku, Rastislavova 43, Košice“,

- 10. januára 2014 okresnému súdu bol doručený kontrolný znalecký posudok

č. 1/2014,

- 14. januára 2014 okresný súd dal pokyn na doručenie kontrolného znaleckého

posudku účastníkom konania a nariadil termín pojednávania na 6. február 2014,

- 6. februára 2014 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, následne jeho

písomné vyhotovenie bolo doručované účastníkom konania, resp. ich právnym

zástupcom,

- 7. marca 2014 okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateliek proti

rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej aj „OSP“),

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o náhrade škody vedené

okresným súdom pôvodne pod sp. zn. a neskôr pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 26. novembra

2009, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru v napadnutom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že vec nie je právne zložitá, s poukazom na dostatok

relevantnej a aplikovateľnej judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch.

Vo veci možno pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti okrem iného aj vzhľadom

na nutnosť znaleckého dokazovania, avšak ani táto okolnosť nemôže ospravedlniť to, že

napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že ústavný súd

už v dvoch nálezoch vyslovil, že v ňom došlo k porušeniu práv jeho účastníkov na strane

žalobcov.

2. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania je druhým kritériom pri

rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa

a podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil v období po právoplatnosti nálezu sp. zn.

z 26. novembra 2009 v priebehu napadnutého konania také skutočnosti na strane

sťažovateliek, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ sťažovateľky v jeho priebehu realizovali procesné úkony, ako napr. návrhy na

zmenu petitu, ktorými reagovali na objektívne skutočnosti vyplývajúce z priebehu

napadnutého konania, ústavný súd k tomu uvádza, že ide o štandardný a legitímny postup

v súlade s príslušnými ustanoveniami , ktorý síce má za

následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateliek, ale

rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateliek, bol samotný postup okresného súdu

v napadnutom konaní.

Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 26. novembra 2009 postupoval v napadnutom konaní v zásade

plynulo, ústavný súd zastáva názor, že jeho postup je potrebné vyhodnotiť ako neefektívny.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného

súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty

účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej

sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“

(napr. , , , , )

O neefektívnom postupe okresného súdu v napadnutom konaní svedčí napr. aj

skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. z 25. februára 2010 zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. mája 2008, ktorým nepripustil vstup

sťažovateliek do konania „po nebohom žalobcovi“. Krajský súd v odôvodnení uznesenia

z 25. februára 2010 okrem iného uviedol:

„Odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu je nesprávne, pretože poukazujúc na ust.

konanie sa preruší vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo

odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa

výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konám ide, a to len

čo sa skončí konanie o dedičstve. Ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v tomto konaní

pokračovalo skôr.

Preskúmavané rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané nadbytočne. Podľa

obsahu návrhu, ktorým dedičia žiadali pripustenie vstupu do predmetného konania ide

nepochybne o návrh na pokračovanie v konaní začatom nebohým žalobcom.

Podľa citovaného ustanovenia nepochybne mal súd pokračovať

v konaní s dedičmi nebohého.

Naviac predchádzajúce rozhodnutie súdu o zastavení konania ( zo dňa

28. 9. 2005) nemôže byť právoplatné tak, ako na to poukazuje súd prvého stupňa, pretože

toto nebolo doručené právnej zástupkyni, ale ani dedičom. Taktiež zatiaľ z obsahu spisu nie

je zrejmé, či skutočne ide čisto o nároky, ktoré sú len osobným právom nebohého alebo

prechádzajú na jeho dedičov. Predbežne však možno konštatovať, že minimálne boli

uplatnené mzdové nároky, ktoré prechádzajú na dedičov.“

Vzhľadom na to uložil krajský súd okresnému súdu, aby pokračoval v konaní.

Krajský súd navyše v odôvodnení svojho zrušovacieho uznesenia z 25. februára 2010

dodal, že „Uznesenie o zastavení konania nie je právoplatné, pretože nebolo doručené

účastníkom konania. Odvolací súd preskúmaval uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh

dedičiek po nebohom žalobcovi na vstup do konania. Toto bolo zrušené z dôvodu

nadbytočnosti, pretože nemalo byť vydané, súd mal s poukazom na ust.

pokračovať v konaní s dedičmi a nemal správoplatniť uznesenie o zastavení konania.

Tento právny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého stupňa záväzný a je

potrebné, aby postupoval v súlade s týmto vysloveným právnym názorom. Vyporiadal sa

potom v konaní s nárokmi, ktoré prechádzajú, resp. neprechádzajú na dedičov a taktiež

rozhodol o pokračovaní v konaní tak, ako to má na mysli ust. , ktoré je

vyššie citované.“.

Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné kvalifikovať ako

neefektívny aj v súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. júla

2012, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011,

keď krajský súd v odôvodnení tohto zrušovacieho uznesenia okrem iného uviedol:

„Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia. Z dôvodov rozsudku súdu

prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa v plnom rozsahu opísal prepočet uplatnenia

nárokov, ktoré predstavuje strata na zárobku po skončení práceneschopnosti spolu

s dôvodmi, pre ktoré odporkyňa mala za to, že za to-ktoré obdobie strata na zárobku

nevzniká. Odporkyňa však vo svojom výpočte už bližšie nezdôvodňovala, prečo napríklad

nevzniká strata na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 01. 01. 2001

do 30. 06. 2001 a keďže súd prvého stupňa sa s týmto výpočtom v plnom rozsahu stotožnil

bez ďalšieho zdôvodnenia, odvolací súd uzatvára, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je

dostatočne preskúmateľné. Na pojednávaní dňa 06. apríla 2011 právna zástupkyňa

navrhovateliek poukazovala na to, že podľa ust. v znení

účinnom rozhodnom období u zamestnancov, ktorých priemerný zárobok pred vznikom

škody bol vyšší ako 5.700,- Sk sa táto suma zvyšuje o 75 % rozdielu medzi týmto zárobkom

a sumou 5.700,- Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo

výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý zamestnanec. Z dôvodov

hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak

škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý

zamestnanec, pritom navrhovateľky poukazovali na tú skutočnosť, že v danom prípade

takéto dôvody osobitného zreteľa existujú (č. l. 61 spisu ). Splnomocnená

zástupkyňa odporcu sa k tejto námietke vyjadrila na č. l. 62 spisu, že zo spisu a z dokladov

v ňom založených nijakým spôsobom nevyplýva, že by bolo došlo zo strany pôvodného

odporcu k hrubej nedbanlivosti a príčinnej súvislosti s ňou aj k vzniku choroby z povolania,

čo napokon nebolo vyjadrené ani v rozhodnutí Inšpektorátu práce, preto odporca pristúpil

k prepočtu tak, že zohľadnil pri valorizácii redukciu v čase vzniku nároku za predmetné

obdobia.“

Krajský súd vo svojom zrušovacom uznesení zo 6. apríla 2011 okresnému súdu

zároveň vytkol, že: „Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa nijako nevyplýva, ako sa súd

prvého stupňa s tvrdením navrhovateliek, že škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou,

vyporiadal...

Na pojednávaní dňa 15. 12. 2010 navrhovateľky prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne navrhli pripustiť zmenu petitu v znení:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám 54.052,78 eur, a to každej

z navrhovateliek vo výške zodpovedajúcej jej dedičskému podielu na tejto pohľadávke,

nadobudnutej v dedičskom konám po V. S..., zomrelému 31. 08. 2005 do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia, potvrdzujúceho nadobudnutie dedičského podielu

na uvedenej pohľadávke navrhovateľkám. V časti nároku uplatneného v rozsahu sťaženia

spoločenského uplatnenia zobrali návrh späť a návrh v časti späťvzatia upresnili na sumu

4.854,61 eur. Súd prvého stupňa následne uznesením konanie v časti o zaplatenie 4.854,61

eur zastavil a v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie, ktoré sa následne vedie

v konaní .

Navrhovateľky však doposiaľ nezobrali návrh späť pokiaľ ide o uplatnené

príslušenstvo pohľadávky – uplatnené úroky z omeškania.“

Odvolací súd z týchto dôvodov podľa zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011 v celom rozsahu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Námietky uvedené sťažovateľkami v súvislosti so znaleckým dokazovaním ústavný

súd nehodnotil, pretože ich vecná stránka bude predmetom posudzovania v odvolacom

konaní, keďže aj samotné sťažovateľky vo vyjadrení k sťažnosti z 3. marca 2014 okrem

iného uviedli, že „Uvedené pochybenia budú preskúmavané v rámci odvolacieho konania,

keďže dňa 6. 2. 2014 odporca v tejto veci ako prvostupňový súd rozhodol tak, že návrh

sťažovateliek zamietol.“.

Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazuje „na vysokú

zaťaženosť pojednávajúcej sudkyne, ktorá pracuje v 5 agendách, pričom len v agende C má

v dôsledku hromadných žalôb a prerozdelených spisov po úmrtí dvoch sudcov

z občianskoprávnej agendy zostatok 604 vecí“, túto argumentáciu ústavný súd nemohol

akceptovať, keďže v uvedenej súvislosti vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr.

, ) už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní.

Vzhľadom na to, že napadnuté konanie napriek nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 30. marca 2005 a nálezu sp. zn. z 26. novembra 2009,

v ktorých bolo vyslovené porušenie označených práv sťažovateliek v napadnutom konaní,

nebolo dosiaľ právoplatne skončené, čo je podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho

hľadiska samo osebe neakceptovateľné (porovnaj napr. , ),

ústavný súd, berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh napadnutého konania, konštatuje, že

neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 26. novembra

2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľkami označených práv.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom

sp. zn. z 30. marca 2005 (m. m. , ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľky sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenia, a to každá

v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uviedli:

„Sťažovateľky pociťujú ujmu z takéhoto postupu Okresného súdu Rožňava, kedy sa

právoplatného skončenia nedožil ani pôvodný žalobca a Okresný súd Rožňava napriek tomu

túto vec nerozhodol ani po 8 rokoch od jeho smrti takým spôsobom, aby bola právoplatne

skončená.

Aj keď už sťažovateľkám bolo v tejto veci priznané finančné zadosťučinenie,

s prihliadnutím na to, že to bol práve Okresný súd Rožňava, orgán, ktorého úlohou je

ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby

ochrana práv bola rýchla a účinná, nadobudli pocit márnosti, snahy dovolať sa

spravodlivosti, keď ani po ďalších 4 rokov od ostatného nálezu ústavného súdu, 8 rokov

od smrti pôvodného žalobcu a 22 rokov od začiatku konania, nebola táto vec právoplatne

skončená, a preto považujú za primerané, aby im bolo každej z nich priznané finančné

zadosťučinenie vo výške 5 000,- Eur.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä

skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn.

z 30. marca 2005, ktorým mu prikázal konať v tejto veci bez zbytočných

prieťahov, ani nález ústavného súdu sp. zn. z 26. novembra 2009, ktorým

konštatoval prieťahy v napadnutom konaní aj v nasledujúcom období, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € každej sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €,

a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3

a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej

odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých štyroch

sťažovateliek o 50 % (porovnaj najmä , , ,

, , , , ,

, ), lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo

viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje u jednej sťažovateľky spolu s režijným

paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 220,82 € a trovy právneho zastúpenia štyroch

sťažovateliek predstavujú sumu 883,28 €.

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy konania

vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 1 059,92 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateliek ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014