Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 452/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti spoločnosti T., Cyprus, zastúpenej JUDr. A. V., B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 31. marca 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej

republiky zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

z 21. júna 2007 sp. zn. , p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 31. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti T. trovy

právneho zastúpenia v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov), na účet

Advokátskej kancelárie B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. D. M. S., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len

„sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým najvyšší súd

zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) z 21. júna 2007 sp. zn. .

Podľa sťažovateľky bolo konaním najvyššieho súdu porušené jej základné právo na

súdnu ochranu podľa a dohovoru tým, že najvyšší súd jej

odňal možnosť konať pred súdom v konaní, do ktorého mala vstúpiť na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodným žalobcom a sťažovateľkou. Návrh na

zmenu účastníkov konania podali sťažovateľka (15. mája 2007) a aj pôvodný žalobca

(9. júna 2007) krajskému súdu, ktorý v tom období rozhodoval o odvolaní žalobcu proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o merite veci. Uznesením č. k. -779

z 21. júna 2007 krajský súd nepripustil zmenu žalobcu. Proti tomuto rozhodnutiu sa

sťažovateľka odvolala na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie

o odvolaní sťažovateľky zastavil pre nedostatok funkčnej príslušnosti. Sťažovateľka ďalej

uvádza:

„Tvrdenie Najvyššieho súdu o nedostatku funkčnej príslušnosti na rozhodnutie

odvolania proti Uzneseniu Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu a o neprípustnosti

takéhoto odvolania neobstojí. Je síce pravdou, že Krajský súd rozhodoval o pripustení

zmeny účastníka na strane žalobcu až v rámci odvolacieho konania vo veci samej (t. j.

v rámci konania o Odvolaní F. proti Rozsudku Okresného súdu, ktorým Okresný súd Žalobu

F. zamietol), avšak Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu bolo v rámci

posudzovania prípustnosti zmeny účastníka na strane žalobcu z F. na spoločnosť T.

rozhodnutím v prvom stupni (prvostupňovým) a preto by v súlade s

v spojení s a O. s. p, malo byť proti tomuto uzneseniu krajského

súdu prípustné odvolanie s tým, že funkčne príslušným na rozhodnutie o tomto odvolaní by

mal byť Najvyšší súd SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené predstavuje zastavenie konania o odvolaní spoločnosti

T. proti Uzneseniu Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu porušenie procesno-

právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým i práva spoločnosti T.

na súdnu ochranu) zo strany Krajského súdu.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

zo dňa 31. 03. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa

31. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 300,57 EUR, ktorú je

Najvyšší súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. k. -22 doručeným ústavnému súdu 15. marca 2011, v ktorom predseda

najvyššieho súdu zaujal k sťažnosti takéto stanovisko:

„S tvrdením sťažovateľky, že uvedené rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím

krajského súdu ako súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť. Krajský súd v Nitre je odvolacím

súdom a uznesenie o nepripustení zmeny účastníka konania na strane žalobcu vydal tento

súd v odvolacom konaní. Napadnuté uznesenie je teda rozhodnutím odvolacieho súdu

a proti takému rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné ( ).

Najvyšší súd sa vo svojom uznesení zaoberal otázkou splnenia podmienok konania

a dospel k záveru že nie je daná jeho funkčná príslušnosť. V ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku je funkčná príslušnosť najvyššieho súdu upravená tak, že tento súd je

príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu

krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Prípady kedy krajský súd rozhoduje ako súd

prvého stupňa sú taxatívnym spôsobom vymedzené v ustanovení § 9 ods.2 a v § 246 ods. 1

. O takýto prípad v danej veci nešlo.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci

predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania. Najvyšší súd teda musel

konanie o odvolaní sťažovateľky vedené pod sp. zn. , ) zastaviť

bez toho, aby mohol preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a nemohol

teda toto uznesenie zmeniť, ako tvrdí sťažovateľka.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dostatočné a

zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky. Tento

postup najvyššieho súdu je súladný s konštantnou praxou, a preto ho nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd v danom prípade neporušil označené

základné práva sťažovateľky nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom

práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn ).

So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Súčasne predseda najvyššieho súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania. Podobne sťažovateľka oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od

ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúca sa porušenia a

ods. 1 dohovoru spočíva v jej nespokojnosti s výrokom o zastavení konania o odvolaní

sťažovateľky v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. , z 31. marca

2010, ktorým jej podľa jej názoru bolo odňaté právo konať pred súdom.

Ústavný súd môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Ústavný súd posudzoval, či z zaručeného práva na spravodlivé súdne

konanie je možné odvodiť aj nevyhnutnosť zaručenia dvojinštančného konania v civilných

veciach a či z toho vyplýva, že voči rozhodnutiu krajského súdu malo byť prípustné

odvolanie. Keďže návrh na zmenu účastníkov konania bol podaný až v štádiu odvolacieho

konania, nerozhodoval o tejto otázke okresný súd ako prvostupňový, ale prvýkrát bola vec

rozhodnutá až na krajskom súde, ktorý súčasne vystupoval ako súd odvolací v rozhodovaní

o merite veci. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o prvé rozhodnutie o danej otázke,

a vzhľadom na to, že zákon odvolanie o nej nevylučuje, podala sťažovateľka proti

uzneseniu krajského súdu odvolanie v presvedčení, že toto je prípustné.

Naopak, najvyšší súd zaujal stanovisko o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu

krajského súdu a konanie o odvolaní z dôvodu absencie funkčnej príslušnosti zastavil.

Argumentoval pritom ustanoveniami a (ďalej

len „OSP“), v zmysle ktorých krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov a o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého

stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Predmetné odvolanie pritom nesmerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu ako

odvolacieho súdu. Samotný krajský súd rozhodoval o otázke prípustnosti zmeny účastníka

konania síce v štádiu, keď sa vec nachádzala v odvolacom konaní, ale rozhodoval o danej

otázke prvýkrát a rozhodoval o nej samostatne uznesením č. k. -779

z 21. júna 2007 vydaným o takmer tri mesiace skôr ako uznesenie č. k. -815

z 19. septembra 2007 o odvolaní proti rozhodnutiu o merite veci.

Civilné konanie je ovládané aj zásadou dvojinštančnosti konania, pričom táto zásada

je spravidla posudzovaná ako zásada ústavná, napriek tomu, že jednoznačne nie je

deklarovaná . Samotné právo na dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu

vnímané ako súčasť v širšom slova zmysle ponímaného práva na spravodlivý proces.

Podstatou tejto zásady je, že dôležité a najmä právne otázky po rozhodnutí na súde prvého

stupňa môžu byť následne predmetom posúdenia prostredníctvom opravného prostriedku na

inštančne vyššom súde. Vzhľadom na to, že sťažovateľka požiadala o pripustenie zmeny

účastníka konania v štádiu, keď sa vec nachádzala na odvolacom súde, čo zákon nevylučuje,

najvyšší súd mal v tejto otázke aj v zmysle v súkromnom práve prípustnej analógie

pripustiť preskúmanie rozhodnutia vo veci.

V súlade so zásadou práva na spravodlivý proces je potrebné, aby sa subjekty mali

možnosť vyjadriť sa ku každému právnemu názoru vyjadrenému v odôvodnení rozhodnutia,

najmä ak je iný ako právny názor prezentovaný niektorou zo sporových strán. Krajský súd

rozhodoval o otázke zmeny účastníka na strane žalobcu síce v odvolacom konaní, ale

rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto otázka

nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali žalobca

a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický postup,

keď sťažovateľka podá proti rozhodnutiu v danej veci opravný prostriedok, argumentujúc,

že je prípustné, keďže o danej otázke rozhodol všeobecný súd prvýkrát. Najvyšší súd

nepripustil možnosť realizácie procesných práv sťažovateľky, lebo im neumožnil prieskum

správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné. Sťažovateľka nemala možnosť

namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne závery súdu pri posúdení prípustnosti

zmeny účastníka konania.

Vysloveným právnym názorom a uznesením o zastavení konania o odvolaní pre

funkčnú nepríslušnosť najvyššieho súdu došlo zo strany najvyššieho súdu k odňatiu

možnosti sťažovateľky pred súdom konať. Rozhodnutím o zastavení odvolacieho konania

bolo sťažovateľke odňaté právo namietať správnosť právneho názoru súdu rozhodujúceho

vo veci na inštančne vyššom súde.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní o rozhodnutí krajského

súdu aplikoval normy jednoduchého práva spôsobom, ktorý mal za následok porušenie

základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

, z 31. marca 2010. Podľa ak ústavný súd

vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel

k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia , bude na dosiahnutie

nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa ,

a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2

výroku nálezu).

Ústavný súd v rozhodnutí o prijatí veci na ďalšie konanie vymedzil rozsah prijatia na

preskúmanie časti uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa dotýkalo účastníctva sťažovateľky

v súdnom konaní.

Keďže v bode 1 svojho rozhodnutia ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu

procesných práv sťažovateľky, musel umožniť najvyššiemu súdu konať nielen o účastníctve

sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, ale aj vysporiadať sa s jej právnymi

námietkami. Takýto postup všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd

zrušil oba výroky uznesení sp. zn. a sp. zn. z 31. marca 2010

a dať tak možnosť všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného

súdu.

Ústavný súd preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. a sp. zn.

z 31. marca 2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu konania rozhodnúť o účastníctve

sťažovateľky v rozsahu uvedenom ústavným súdom tak, aby bol ústavne konformný,

a potom posúdiť jej odvolanie v merite veci.

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením

v konaní pred ústavným súdom.

Dňa 1. apríla 2011 bolo ústavnému súdu doručené oznámenie advokátky

JUDr. A. V., B. o prevzatí právneho zastúpenia sťažovateľky z dôvodu čerpania materskej

dovolenky advokátkou Mgr. D. M. S., B., ktorá sťažovateľku pôvodne zastupovala a ktorá

si v sťažnosti z 9. augusta 2010 uplatnila trovy konania za dva úkony právnej služby a dva

režijné paušály plus 19 % DPH v sume 300,57 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 120,23 € a k tomu je

potrebné pripočítať náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, čo spolu

predstavuje sumu 303,30 €. Keďže suma požadovaná advokátkou Mgr. D. M. S.

neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným súdom, bola jej priznaná náhrada trov konania

v ňou požadovanej výške, teda 300,57 €, ktorú je povinný uhradiť najvyšší súd (bod 3

výroku nálezu). Sťažovateľke trovy konania v súvislosti s jej zastupovaním advokátkou

JUDr. A. V. nevznikli, a táto ani žiadne priznať nežiadala, preto bolo bez významu o tomto

rozhodovať.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011