Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)III. ÚS 452/2010
PDF · 187.1 KB
No categories available
III. ÚS 452/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
vo veci sťažnosti spoločnosti T., Cyprus, zastúpenej JUDr. A. V., B., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010
z 31. marca 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 21. júna 2007 sp. zn. 25 Co 165/05, p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2008,
1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti T. trovy
právneho zastúpenia v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov), na účet
Advokátskej kancelárie B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. D. M. S., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
zo 7. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len
„sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 vo výroku, ktorým najvyšší súd
zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) z 21. júna 2007 sp. zn. 25 Co 165/05.
Podľa sťažovateľky bolo konaním najvyššieho súdu porušené jej základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd jej
odňal možnosť konať pred súdom v konaní, do ktorého mala vstúpiť na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky uzavretej medzi pôvodným žalobcom a sťažovateľkou. Návrh na
zmenu účastníkov konania podali sťažovateľka (15. mája 2007) a aj pôvodný žalobca
(9. júna 2007) krajskému súdu, ktorý v tom období rozhodoval o odvolaní žalobcu proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o merite veci. Uznesením č. k. 25 Co 165/2005-779
z 21. júna 2007 krajský súd nepripustil zmenu žalobcu. Proti tomuto rozhodnutiu sa
sťažovateľka odvolala na najvyššom súde. Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie
o odvolaní sťažovateľky zastavil pre nedostatok funkčnej príslušnosti. Sťažovateľka ďalej
uvádza:
„Tvrdenie Najvyššieho súdu o nedostatku funkčnej príslušnosti na rozhodnutie
odvolania proti Uzneseniu Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu a o neprípustnosti
takéhoto odvolania neobstojí. Je síce pravdou, že Krajský súd rozhodoval o pripustení
zmeny účastníka na strane žalobcu až v rámci odvolacieho konania vo veci samej (t. j.
v rámci konania o Odvolaní F. proti Rozsudku Okresného súdu, ktorým Okresný súd Žalobu
F. zamietol), avšak Uznesenie Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu bolo v rámci
posudzovania prípustnosti zmeny účastníka na strane žalobcu z F. na spoločnosť T.
rozhodnutím v prvom stupni (prvostupňovým) a preto by v súlade s § 10 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 201 O. s. p. a § 202 ods. 3 O. s. p, malo byť proti tomuto uzneseniu krajského
súdu prípustné odvolanie s tým, že funkčne príslušným na rozhodnutie o tomto odvolaní by
mal byť Najvyšší súd SR.
Vzhľadom na vyššie uvedené predstavuje zastavenie konania o odvolaní spoločnosti
T. proti Uzneseniu Krajského súdu o nepripustení zmeny žalobcu porušenie procesno-
právnych predpisov upravujúcich občianske súdne konanie (a tým i práva spoločnosti T.
na súdnu ochranu) zo strany Krajského súdu.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010
zo dňa 31. 03. 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 zo dňa
31. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti T. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 300,57 EUR, ktorú je
Najvyšší súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. k. Kp 4/2011-22 doručeným ústavnému súdu 15. marca 2011, v ktorom predseda
najvyššieho súdu zaujal k sťažnosti takéto stanovisko:
„S tvrdením sťažovateľky, že uvedené rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím
krajského súdu ako súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť. Krajský súd v Nitre je odvolacím
súdom a uznesenie o nepripustení zmeny účastníka konania na strane žalobcu vydal tento
súd v odvolacom konaní. Napadnuté uznesenie je teda rozhodnutím odvolacieho súdu
a proti takému rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné (§ 201 O. s. p.).
Najvyšší súd sa vo svojom uznesení zaoberal otázkou splnenia podmienok konania
a dospel k záveru že nie je daná jeho funkčná príslušnosť. V ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku je funkčná príslušnosť najvyššieho súdu upravená tak, že tento súd je
príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu
krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Prípady kedy krajský súd rozhoduje ako súd
prvého stupňa sú taxatívnym spôsobom vymedzené v ustanovení § 9 ods.2 a v § 246 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. O takýto prípad v danej veci nešlo.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci
predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania. Najvyšší súd teda musel
konanie o odvolaní sťažovateľky vedené pod sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010) zastaviť
bez toho, aby mohol preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a nemohol
teda toto uznesenie zmeniť, ako tvrdí sťažovateľka.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dostatočné a
zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky. Tento
postup najvyššieho súdu je súladný s konštantnou praxou, a preto ho nemožno považovať za
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd v danom prípade neporušil označené
základné práva sťažovateľky nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom
práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn II. US 221/08).
So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto
navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“
Súčasne predseda najvyššieho súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Podobne sťažovateľka oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od
ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata námietok sťažovateľky týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru spočíva v jej nespokojnosti s výrokom o zastavení konania o odvolaní
sťažovateľky v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca
2010, ktorým jej podľa jej názoru bolo odňaté právo konať pred súdom.
Ústavný súd môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ústavný súd posudzoval, či z ústavou zaručeného práva na spravodlivé súdne
konanie je možné odvodiť aj nevyhnutnosť zaručenia dvojinštančného konania v civilných
veciach a či z toho vyplýva, že voči rozhodnutiu krajského súdu malo byť prípustné
odvolanie. Keďže návrh na zmenu účastníkov konania bol podaný až v štádiu odvolacieho
konania, nerozhodoval o tejto otázke okresný súd ako prvostupňový, ale prvýkrát bola vec
rozhodnutá až na krajskom súde, ktorý súčasne vystupoval ako súd odvolací v rozhodovaní
o merite veci. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o prvé rozhodnutie o danej otázke,
a vzhľadom na to, že zákon odvolanie o nej nevylučuje, podala sťažovateľka proti
uzneseniu krajského súdu odvolanie v presvedčení, že toto je prípustné.
Naopak, najvyšší súd zaujal stanovisko o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu
krajského súdu a konanie o odvolaní z dôvodu absencie funkčnej príslušnosti zastavil.
Argumentoval pritom ustanoveniami § 10 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), v zmysle ktorých krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov a o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého
stupňa rozhoduje najvyšší súd.
Predmetné odvolanie pritom nesmerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu ako
odvolacieho súdu. Samotný krajský súd rozhodoval o otázke prípustnosti zmeny účastníka
konania síce v štádiu, keď sa vec nachádzala v odvolacom konaní, ale rozhodoval o danej
otázke prvýkrát a rozhodoval o nej samostatne uznesením č. k. 25 Co 165/2005-779
z 21. júna 2007 vydaným o takmer tri mesiace skôr ako uznesenie č. k. 25 Co 165/2005-815
z 19. septembra 2007 o odvolaní proti rozhodnutiu o merite veci.
Civilné konanie je ovládané aj zásadou dvojinštančnosti konania, pričom táto zásada
je spravidla posudzovaná ako zásada ústavná, napriek tomu, že jednoznačne nie je
deklarovaná ústavou. Samotné právo na dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu
vnímané ako súčasť v širšom slova zmysle ponímaného práva na spravodlivý proces.
Podstatou tejto zásady je, že dôležité a najmä právne otázky po rozhodnutí na súde prvého
stupňa môžu byť následne predmetom posúdenia prostredníctvom opravného prostriedku na
inštančne vyššom súde. Vzhľadom na to, že sťažovateľka požiadala o pripustenie zmeny
účastníka konania v štádiu, keď sa vec nachádzala na odvolacom súde, čo zákon nevylučuje,
najvyšší súd mal v tejto otázke aj v zmysle v súkromnom práve prípustnej analógie
pripustiť preskúmanie rozhodnutia vo veci.
V súlade so zásadou práva na spravodlivý proces je potrebné, aby sa subjekty mali
možnosť vyjadriť sa ku každému právnemu názoru vyjadrenému v odôvodnení rozhodnutia,
najmä ak je iný ako právny názor prezentovaný niektorou zo sporových strán. Krajský súd
rozhodoval o otázke zmeny účastníka na strane žalobcu síce v odvolacom konaní, ale
rozhodol o nej samostatne pred rozhodnutím o merite veci, pričom predtým táto otázka
nebola rozhodovaná na okresnom súde. O pripustenie zmeny účastníka požiadali žalobca
a sťažovateľka v štádiu opravného konania, čo zákon nevylučuje, preto je logický postup,
keď sťažovateľka podá proti rozhodnutiu v danej veci opravný prostriedok, argumentujúc,
že je prípustné, keďže o danej otázke rozhodol všeobecný súd prvýkrát. Najvyšší súd
nepripustil možnosť realizácie procesných práv sťažovateľky, lebo im neumožnil prieskum
správnosti tých tvrdení, ktoré boli pre vec právne významné. Sťažovateľka nemala možnosť
namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne závery súdu pri posúdení prípustnosti
zmeny účastníka konania.
Vysloveným právnym názorom a uznesením o zastavení konania o odvolaní pre
funkčnú nepríslušnosť najvyššieho súdu došlo zo strany najvyššieho súdu k odňatiu
možnosti sťažovateľky pred súdom konať. Rozhodnutím o zastavení odvolacieho konania
bolo sťažovateľke odňaté právo namietať správnosť právneho názoru súdu rozhodujúceho
vo veci na inštančne vyššom súde.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní o rozhodnutí krajského
súdu aplikoval normy jednoduchého práva spôsobom, ktorý mal za následok porušenie
základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 175/2008, 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd
vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel
k záveru, že čo sa týka zisteného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, bude na dosiahnutie
nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy,
a preto vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2
výroku nálezu).
Ústavný súd v rozhodnutí o prijatí veci na ďalšie konanie vymedzil rozsah prijatia na
preskúmanie časti uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa dotýkalo účastníctva sťažovateľky
v súdnom konaní.
Keďže v bode 1 svojho rozhodnutia ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu
procesných práv sťažovateľky, musel umožniť najvyššiemu súdu konať nielen o účastníctve
sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, ale aj vysporiadať sa s jej právnymi
námietkami. Takýto postup všeobecného súdu by nebol možný bez toho, aby ústavný súd
zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn. 1 Co 2/2010 z 31. marca 2010
a dať tak možnosť všeobecnému súdu rozhodnúť v intenciách právneho názoru ústavného
súdu.
Ústavný súd preto zrušil oba výroky uznesení sp. zn. 1 Cdo 175/2008 a sp. zn.
1 Co 2/2010 z 31. marca 2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu konania rozhodnúť o účastníctve
sťažovateľky v rozsahu uvedenom ústavným súdom tak, aby bol ústavne konformný,
a potom posúdiť jej odvolanie v merite veci.
Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením
v konaní pred ústavným súdom.
Dňa 1. apríla 2011 bolo ústavnému súdu doručené oznámenie advokátky
JUDr. A. V., B. o prevzatí právneho zastúpenia sťažovateľky z dôvodu čerpania materskej
dovolenky advokátkou Mgr. D. M. S., B., ktorá sťažovateľku pôvodne zastupovala a ktorá
si v sťažnosti z 9. augusta 2010 uplatnila trovy konania za dva úkony právnej služby a dva
režijné paušály plus 19 % DPH v sume 300,57 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej
trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 120,23 € a k tomu je
potrebné pripočítať náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € a 19 % DPH, čo spolu
predstavuje sumu 303,30 €. Keďže suma požadovaná advokátkou Mgr. D. M. S.
neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným súdom, bola jej priznaná náhrada trov konania
v ňou požadovanej výške, teda 300,57 €, ktorú je povinný uhradiť najvyšší súd (bod 3
výroku nálezu). Sťažovateľke trovy konania v súvislosti s jej zastupovaním advokátkou
JUDr. A. V. nevznikli, a táto ani žiadne priznať nežiadala, preto bolo bez významu o tomto
rozhodovať.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2011